Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 522/2011
PDF · 288.9 KB
No categories available
II. ÚS 522/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. K., N.; Mgr. B. S., S., a spoločnosti S., k. s., Ž.,
zastúpených advokátom JUDr. M. O., Ž., vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj
základného práva zaručeného v čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uzneseniami
Okresného súdu Žilina sp. zn. 1 R 1/2010 z 21. júna 2011, 29. júna 2011 a 15. augusta 2011
a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. K., Mgr. B. S. a spoločnosti S., k. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta
2011 doručená sťažnosť M. K., N. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“); Mgr. B. S., S. (ďalej
len „sťažovateľ v 2. rade), a spoločnosti S., k. s., Ž. (ďalej len „sťažovateľ v 3. rade“, spolu
ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení
s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj základného práva zaručeného v čl. 47 ods. 2
ústavy uzneseniami Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 R 1/2010
z 21. júna 2011, 29. júna 2011 a 15. augusta 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 1 R 1/2010
prebiehalo na okresnom súde reštrukturalizačné konanie proti spoločnosti S., a. s. (ďalej len
„dlžník“), pričom za správcu dlžníka v tomto reštrukturalizačnom konaní bol okresným
súdom ustanovený sťažovateľ v 3. rade. Na schôdzi veriteľov (veriteľmi sú aj sťažovateľ
v 1. a 2. rade, pozn.) konanej 24. novembra 2010 sťažovateľ v 3. rade ako ustanovený
správca predložil veriteľom na schválenie ním spracovaný reštrukturalizačný plán, ktorý už
bol 29. októbra 2010 schválený aj veriteľským výborom, pričom veritelia predmetný
reštrukturalizačný plán schválili, avšak okresný súd uznesením z 15. decembra 2010 tento
reštrukturalizačný plán prijatý schvaľovacou schôdzou veriteľov zamietol s odôvodnením,
že podľa okresného súdu predmetné rozhodnutie „... urobila menšina veriteľov, ktorej
záujmy sú protichodné od záujmov väčšinového veriteľa...“. Následne v rámci odvolacieho
konania Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 43
CoKR 18/2011 z 23. marca 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu z 15. decembra 2010
o zamietnutí plánu, takže následne okresný súd 11. mája 2011 vydal uznesenie, ktorým
vyhlásil na majetok dlžníka konkurzné konanie a súčasne namiesto reštrukturalizačného
správcu, ktorým bol sťažovateľ v 3. rade, ustanovil nového správcu konkurznej podstaty
(ďalej len „správca“).
Uznesením sp. zn. I. ÚS 200/2011 z 9. júna 2011 ústavný súd prijal na ďalšie konanie
sťažnosť sťažovateľa, ktorý je veriteľom dlžníka odlišným od sťažovateľov v tejto danej
veci, pričom sťažnosť bola prijatá proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 43 CoKR 18/2011
z 23. marca 2011 a ústavný súd súčasne rozhodol o odklade vykonateľnosti nielen
predmetného rozhodnutia krajského súdu, ale aj o odklade vykonateľnosti uznesenia
okresného súdu sp. zn. 1 R 1/2010 z 11. mája 2011 o vyhlásení konkurzu, a to až do
právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej. Obdobné sťažnosti proti
označenému rozhodnutiu krajského súdu podali aj sťažovatelia v danej veci, ktoré boli
ústavným súdom prijaté na ďalšie konanie pod sp. zn. III. ÚS 277/2011, sp. zn.
III. ÚS 278/2011 a sp. zn. III. ÚS 279/2011 a následne boli pripojené na ďalšie konanie
k veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 200/2011.
Predmetom sťažnosti sťažovateľov v danej veci je ich tvrdenie o protiústavnom
postupe okresného súdu, ktorý aj napriek rozhodnutiu ústavného súdu sp. zn.
I. ÚS 200/2011 z 9. júna 2011, ktorým bola odložená aj vykonateľnosť uznesenia
o vyhlásení konkurzu, ďalej vo veci konkurzného konania na majetok dlžníka konal, keď
21. júna 2011 uznesením predĺžil správcovi na jeho žiadosť lehotu na vyhotovenie súpisu
konkurznej podstaty o 15 dní a následne 29. júna 2011 okresný súd ďalším uznesením
predĺžil správcovi na jeho žiadosť aj lehotu na vyhotovenie zoznamu konkurzných
pohľadávok o 10 dní. Napokon uznesením z 15. augusta 2011 okresný súd zamietol návrh
jedného z veriteľov (I. M.) na prerušenie konkurzného konania a na zrušenie správcom
zvolanej schôdze veriteľov, ktorá sa napokon aj konala 17. augusta 2011.
Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:
„Nerešpektovanie rozhodnutia Ústavného súdu SR. Dňa 16. 06. 2011 Uznesenie
Ústavného súdu SR zo dňa 09. 06. 2011 nadobudlo právoplatnosť. Všetky uznesenia
Porušovateľa, úkony Správcu I a hlasovanie veriteľov na Schôdzi veriteľov zo dňa 17. 08.
2011 sú neplatné, keďže v dôsledku uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 09. 06. 2011
o povolení odkladu vykonateľnosti nenastali účinky konkurzného konania. O uvedenom bol
Porušovateľ, ako aj Správca I niekoľkokrát písomne informovaný a veriteľ – I. M. žiadal
zrušenie schôdze veriteľov a prerušenie konkurzného konania až do vydania rozhodnutia
Ústavného súdu SR. ...
Konkurzné konanie smeruje k speňaženiu majetku podliehajúcemu konkurzu
vyhláseného na majetok Dlžníka a tomuto konaniu nie je ani zo strany Porušovateľa
bránené a to aj napriek skutočnosti, že Ústavný súd SR odložil vykonateľnosť Uznesenia
Porušovateľa o začatí a vyhlásení konkurzu.
Protiprávne konanie Porušovateľa v spojení s protiprávnym konaním Správcu I
a zrejme aj Správcu II zvoleného na základe hlasovania veriteľa – V. S., a.s. môže spôsobiť
škodu Dlžníkovi, ako aj veriteľom. Vyššie uvedené skutočnosti zakladajú odôvodnené obavy
o uspokojenie veriteľov, ktorých miera uspokojenia v rámci Plánu predstavovala 100 %. Je
nepochybné, že v konkurze bude nepomerne nižší výťažok zo speňaženia majetku
podliehajúceho konkurzu vyhláseného na majetok Dlžníka, a teda aj uspokojenie veriteľov
bude výrazne nižšie, ako v prípade reštrukturalizácie. ...
Podaním tejto sťažnosti Sťažovateľ bráni svoje majetkové práva a majetkové práva
ostatných veriteľov, ktoré boli porušené nezákonným postupom Porušovateľa v snahe
zabrániť tak opakovanému nezákonnému postupu Správcu I, prípadne Správcu II s
poukazom na ust. § 44 a nasl. ZKR, nakoľko následky konania v rozpore so zákonom a
Uznesením Ústavného súdu SR.“
Vzhľadom na uvedené sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný súd po prijatí ich
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Okresný súd Žilina v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn.
1 R 1/2010 Uznesením 1 R 1/2010 o predĺžení lehoty na vyhotovenie súpisu majetku podstát
o 15 dní zo dňa 21. 06. 2011 porušil právo Sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR
(právo vlastniť majetok) v spojení s čl. 12 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR (právo na rovnaké
zaobchádzanie) a v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy (právo na súdnu ochranu).
Okresný súd Žilina v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn.
1 R 1/2010 uznesením 1 R 1/2010 o predĺžení lehoty na vyhotovenie súpisu majetku podstát
o 15 dní zo dňa 21. 06. 2011 porušil čl. 47 ods. 2 Ústavy SR (princíp rovnosti účastníkov
konania).
Okresný súd Žilina v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn.
1 R 1/2010 uznesením 1 R 1/2010 o predĺžení lehoty na vyhotovenie súpisu majetku podstát
o 15 dní zo dňa 21. 06. 2011 porušil čl. 1 ods. 1 Ústavy SR (princíp právnej istoty).
Okresný súd Žilina v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn.
1 R 1/2010 Uznesením 1 R 1/2010 o predĺžení lehoty na zostavenie konečného zoznamu
pohľadávok Dlžníka o 10 dní zo dňa 29. 06. 2011 porušil právo Sťažovateľa podľa čl. 20
ods. 1 Ústavy SR (právo vlastniť majetok) v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR (právo na
rovnaké zaobchádzanie) a v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy (právo na súdnu ochranu).
Okresný súd Žilina v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn.
1 R 1/2010 uznesením 1 R 1/2010 o predĺžení lehoty na zostavenie konečného zoznamu
pohľadávok Dlžníka o 10 dní zo dňa 29. 06. 2011 porušil čl. 47 ods. 2 Ústavy SR (princíp
rovnosti účastníkov konania).
Okresný súd Žilina v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn.
1 R 1/2010 uznesením 1 R 1/2010 o predĺžení lehoty na zostavenie konečného zoznamu
pohľadávok dlžníka o 10 dní zo dňa 29. 06. 2011 porušil čl. 1 ods. 1 Ústavy SR (princíp
právnej istoty).
Okresný súd Žilina v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn.
1 R 1/2010 Uznesením 1 R 1/2010 o zamietnutí Návrhu na zrušenie schôdze veriteľov zo
dňa 15. 08. 2011 porušil právo Sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR (právo vlastniť
majetok) v spojení s čl. 12 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR (právo na rovnaké zaobchádzanie) a v
spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy (právo na súdnu ochranu).
Okresný súd Žilina v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn.
1 R 1/2010 uznesením 1 R 1/2010 o zamietnutí Návrhu na zrušenie schôdze veriteľov zo dňa
15. 08. 2011 porušil čl. 47 ods. 2 Ústavy SR (princíp rovnosti účastníkov konania).
Okresný súd Žilina v konám vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn.
1 R 1/2010 uznesením 1 R 1/2010 o zamietnutí Návrhu I. M. na zrušenie schôdze veriteľov
zo dňa 15. 08. 2011 porušil čl. 1 ods. 1 Ústavy SR (princíp právnej istoty).
Ústavný súd Uznesenie Okresného súdu Žilina sp. zn. 1 R 1/2010 zo dňa 21. 06.
2011, ktorým predĺžil lehotu na vyhotovenie súpisu majetku podstát o 15 dní, zrušuje.
Ústavný súd Uznesenie Okresného súdu Žilina sp. zn. 1 R 1/2010 zo dňa 29. 06.
2011, ktorým predĺžil lehotu na zostavenie konečného zoznamu pohľadávok dlžníka o 10 dní
zrušuje .
Ústavný súd Uznesenie Okresného súdu Žilina sp. zn. 1 R 1/2010 zo dňa 18. 05.
2011, ktorým zamietol Návrh I. M. na zrušenie schôdze veriteľov zrušuje.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľmi namietané porušenie čl. 1 ods. 1
ústavy, základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2
a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj základného práva zaručeného v čl. 47 ods. 2 ústavy
uzneseniami okresného súdu sp. zn. 1 R 1/2010 z 21. júna 2011, 29. júna 2011 a 15. augusta
2011.
1. K sťažnosti sťažovateľa v 3. rade
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v 3. rade, ktorý mal v reštrukturalizačnom
konaní postavenie správcu, namieta porušenie svojich práv uzneseniami okresného súdu
vydanými v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 1 R 1/2010.
Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“)
účastníkmi konkurzného konania sú dlžník (úpadca), navrhovateľ a veritelia, ktorí
spôsobom ustanoveným týmto zákonom prihlásili svoje pohľadávky.
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ v 3. rade ako ustanovený správca nemá a ani
nemal v konkurznom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 1 R 1/2010 postavenie
účastníka konania (toto postavenie nemal ani v reštrukturalizačnom konaní, pozn.), takže
v tomto konaní nemohli byť porušené ani žiadne jeho práva, ktoré prináležia iba účastníkovi
konania.
Ústavný súd podotýka, že podľa § 49 zákona o ústavnom súde sťažnosť nemôže
podať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie základných práv
a slobôd iných osôb, nie svojich (m. m. I. ÚS 56/98, III. ÚS 137/03).
Uvedené bolo podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť
sťažovateľa v 3. rade už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako podanú zjavne
neoprávnenou osobou (25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K namietaným uzneseniam okresného súdu
Sťažovatelia v 1. a 2. rade svojou sťažnosťou namietajú uznesenie okresného súdu
sp. zn. 1 R 1/2010 z 21. júna 2011, ktorým okresný súd vyhovel žiadosti správcu a predĺžil
mu lehotu na spracovanie súpisu majetku tvoriaceho konkurznú podstatu (bod A), uznesenie
sp. zn. 1 R 1/2010 z 29. júna 2011, ktorým okresný súd vyhovel návrhu správcu a predĺžil
mu lehotu na vyhotovenie zoznamu pohľadávok (bod A) a uznesenie sp. zn. 1 R 1/2010
z 15. augusta 2011, ktorým okresný súd zamietol návrh konkurzného veriteľa (odlišného od
osôb sťažovateľov v 1. a 2. rade, pozn.) na prerušenie konkurzného konania a na zrušenie
zvolanej schôdze veriteľov (bod B).
A. Pokiaľ ide o prvé dve zo sťažovateľmi v 1. a 2. rade namietaných uznesení, a to
o uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 R 1/2010 z 21. júna 2001 a 29. júna 2011, ktorými
okresný súd správcovi predlžoval lehoty, ústavný súd konštatuje, že v danom prípade išlo
iba o uznesenia procesnej povahy, ktoré v konečnom dôsledku nemali a ani nemohli mať
reálny vplyv alebo dopad na hmotno-právne oprávnenia, resp. na hmotno-právne nároky
sťažovateľov v 1. a 2. rade majúcich či už postavenie veriteľov v konkurznom konaní, alebo
veriteľov v reštrukturalizačnom konaní.
V súvislosti s uvedeným ústavný súd tiež konštatuje, že prijatie uvedených uznesení
z 21. júna 2001 a 29. júna 2011 okresným súdom nie je v princípe ani v ústavnom rozpore
s uznesením sp. zn. I. ÚS 200/2011 z 9. júna 2011, ktorým ústavný súd odložil
vykonateľnosť uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 R 1/2010 z 11. mája 2011 o vyhlásení
konkurzu na majetok dlžníka, pretože vzhľadom na skutočnosť, že v súčasnosti nie je
zrejmé, či sťažovateľ v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 200/2011 bude
alebo nebude úspešný, a teda či v konečnom dôsledku bude na majetok dlžníka prebiehať
reštrukturalizačné konanie alebo konkurzné konanie, vyhotovovanie súpisu majetku
konkurznej podstaty, ako aj vyhotovovanie zoznamu konkurzných pohľadávok správcom
možno vnímať aj ako zabezpečenie súčasného majetku dlžníka pred jeho prípadným
znehodnotením. Takýto stav by bol v prípade konania sa konkurzného konania nenávratný,
takže v konečnom dôsledku postup okresného súdu nemožno kvalifikovať ako rozporný
s ustanoveniami zákona o konkurze (napokon sťažovatelia v 1. a 2. rade ani
nekonkretizovali, s ktorými ustanoveniami zákona o konkurze by nimi namietané uznesenia
okresného súdu mali byť v rozpore, pozn.).
Okrem uvedeného ústavný súd dáva do pozornosti aj skutočnosť, že uznesenie
ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 200/2011 z 9. júna 2011, ktorým bola odložená vykonateľnosť
uznesenia o vyhlásení konkurzu, bolo okresnému súdu doručené až 29. júna 2011, takže
v čase vydania napádaných uznesení sa okresný súd ani nemal možnosť objektívne
dozvedieť o označenom uznesení ústavného súdu, a postupoval tak v súlade s ustanovením
§ 14 ods. 3 zákona o konkurze, podľa ktorého účinky začatia konkurzného konania
nastávajú zverejnením uznesenia o jeho vyhlásení v Obchodnom vestníku.
Vzhľadom na uvedené podľa názoru ústavného súdu napádanými uzneseniami
okresného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľov v 1. a 2. rade na
spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy ani k porušeniu ich základného
práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy.
Uvedené bolo podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť
sťažovateľov v 1. a 2. rade už po jej predbežnom prerokovaní v tejto časti (t. j. vo vzťahu
k uzneseniam okresného súdu z 21. júna 2011 a 29. júna 2011) odmietol ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
B. Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 R 1/2010 z 15. augusta 2011,
ústavný súd v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade
so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje
preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú alebo
nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd
nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony
nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné
pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.
Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na
preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej
spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,
a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.
Označené uznesenie, ktorým okresný súd zamietol návrh konkurzného veriteľa
(odlišného od osôb sťažovateľov v 1. a 2. rade, pozn.) na prerušenie konkurzného konania
do rozhodnutia ústavného súdu, ako aj jeho návrh na zrušenie schôdze veriteľov zvolanej na
17. august 2011, okresný súd odôvodnil takto:
«Súd podaný návrh preskúmal a zistil, že nie je dôvodný. V súvislosti s návrhom na
zrušenie zvolanej schôdze veriteľov súd konštatuje, že účinné znenie zák. č. 7/2005 Z. z.
o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších
predpisov (ZKR) neumožňuje súdu zvolanú schôdzu veriteľov zrušiť. Z tohto dôvodu súd
tento návrh zamietol. Rovnako rozhodol aj v časti, v ktorej veriteľ žiadal konkurzné konanie
prerušiť, a to s poukazom na ustanovenie § 197 ods. 5 ZKR, podľa ktorého, ak tento zákon
neustanovuje inak, v konaní podľa tohto zákona nie je prípustné ani prerušenie konania
(v súvislosti s prerušením konania, ktoré možné je, viď napr. § 16 ZKR).
S poukazom na uvedene sud oba návrhy veriteľa zamietol
V širšom kontexte súd k podaniu veriteľa uvádza, že dňom zverejnenia uznesenia
o vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu v Obchodnom vestníku (18. 5. 2011) nastali účinky
vyhlásenia konkurzu ako ich definujú ustanovenia ZKR. Uznesením US SR I. US 200/2011-
10 zo dňa 9. 6. 2011, ktorým bolo (okrem iného) rozhodnuté o odklade vykonateľnosti
rozhodnutia o vyhlásení konkurzu, bolo rozhodnuté až následne po tom, ako nastali účinky
konkurzného konania a začali plynúť zákonné lehoty. Rozhodnutím o odklade
vykonateľnosti nemohlo dôjsť k spätnému zvráteniu účinkov konkurzného konania, ktoré už
nastali. Správca, ktorému z výkonu funkcie vyplýva priama zodpovednosť, si lak v tejto fáze
plní svoje zákonné povinnosti, rešpektujúc zároveň rozhodnutie Ústavného súdu SR. Účel
vydania rozhodnutia o odklade vykonateľnosti, leda „predídenie situácii, kedy by po
eventuálnom zrušení napadnutého rozhodnutia ústavným súdom bolo nemožné či neúmerne
obtiažne vrátiť stav do podoby pred protiústavným rozhodnutím“ (citovane z odôvodnenia
dotknutého rozhodnutia US SR) sa priamo premietne do ďalšieho priebehu konkurzného
konania nasledujúceho po schôdzi veriteľov.
V súvislosti s veriteľovou námietkou uvedenou v podaní zo dňa 2. 8. 2011 ohľadne
nedodržania zákonných lehôt správcom pri zvolávaní schôdze veriteľov súd uvádza, že túto
skutočnosť bude skúmať v rámci dohľadu sudu nad činnosťou správcu.»
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia v 1. a 2. rade tvrdia protiústavnosť uznesenia
okresného súdu sp. zn. 1 R 1/2010 z 15. augusta 2011 z dôvodu, že okresný súd nevyhovel
návrhu veriteľovho dlžníka a konkurzné konanie aj napriek rozhodnutiu ústavného súdu
neprerušil a nezrušil ani schôdzu veriteľov, ktorá je tak podľa sťažovateľov v 1. a 2. rade
rovnako, ako aj uznesenia na tejto schôdzi prijaté, neplatná.
Pokiaľ ide o tú časť namietaného rozhodnutia okresného súdu sp. zn. 1 R 1/2010
z 15. augusta 2011, v ktorej okresný súd nevyhovel návrhu na prerušenie konkurzného
konania z dôvodu absencie ustanovenia v zákone o konkurze, ktoré by na takýto úkon súd
oprávňovalo, ústavný súd tieto závery okresného súdu nepovažuje za arbitrárne, nedôvodné
alebo odporujúce účelu a zmyslu zákona o konkurze, tobôž ak ústavný súd uznesením
sp. zn. I. ÚS 200/2011 z 9. júna 2011 už rozhodol o odklade vykonateľnosti rozhodnutia
o vyhlásení konkurzu, takže požiadavka ešte aj na jeho prerušenie sa javí ako duplicitná
a bez reálneho právneho podkladu a zmyslu.
Ústavný súd napádané uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 R 1/2010 z 15. augusta
2011 nepovažuje za arbitrárne ani v časti, ktorou okresný súd nevyhovel návrhu na zrušenie
zvolanej schôdze veriteľov, pretože v tomto smere, tak ako to okresný súd aj uviedol, na
takéto rozhodnutie v danej procesnej situácii nebol okresný súd oprávnený žiadnym
ustanovením zákona o konkurze a nešlo ani o prípad podľa § 16 zákona o konkurze, ktorý
kogentne upravuje otázku prerušenia konkurzného konania. Okrem toho zákon o konkurze
striktne ustanovuje povinnosť správcu zvolať prvú schôdzu veriteľov, pričom jej nezvolanie
je považované za závažné porušenie povinnosti správcu.
Podľa § 34 ods. 1 zákona o konkurze prvú schôdzu veriteľov zvoláva správca do 40
dní od vyhlásenia konkurzu tak, aby sa konala nie skôr ako prvý deň a nie neskôr ako piaty
deň od uplynutia lehoty na popieranie pohľadávok.
Podľa § 34 ods. 3 zákona o konkurze ak správca napriek zákonnej povinnosti
schôdzu veriteľov nezvolá alebo ak sa správca na riadne zvolanej schôdzi veriteľov
nezúčastní, schôdzu veriteľov namiesto správcu zvolá súd. Porušenie povinnosti správcu
zvolať schôdzu veriteľov je závažným porušením jeho povinností.
Vzhľadom na uvedené je ústavný súd tohto názoru, že okresný súd konal a rozhodol
v súlade s ustanoveniami zákona o konkurze, nehovoriac o tom, že v prípade akýchkoľvek
výhrad sťažovateľov v 1. a 2. rade, ktorí sú veriteľmi dlžníka, a to buď s konanou schôdzou
veriteľov, prípadne s uzneseniami na nej prijatými, sťažovatelia v 1. a 2. rade majú
na zvrátenie tohto podľa nich nezákonného stavu iné zákonom o konkurze im priznané
prostriedky.
Podľa § 35 ods. 8 zákona o konkurze každý veriteľ oprávnený na schôdzi veriteľov
hlasovať sa môže do piatich dní od skončenia schôdze veriteľov domáhať, aby súd zrušil
uznesenie schôdze veriteľov, ak uplatnil na schôdzi veriteľov do zápisnice odôvodnenú
námietku rozporu prijatého uznesenia so zákonom; uznesenie možno napadnúť len dôvodmi
uvedenými v námietke. Ak je uznesenie schôdze veriteľov v rozpore so zákonom, súd
uznesenie schôdze veriteľov do siedmich dní od doručenia návrhu zruší, inak návrh na jeho
zrušenie v rovnakej lehote zamietne. Do rozhodnutia vo veci môže súd aj bez návrhu účinky
uznesenia schôdze veriteľov pozastaviť.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že napádaným uznesením okresného
súdu nedošlo k zásahu do ich základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy ani do ich základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20
ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov
v 1. a 2. rade v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup alebo
rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie
ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná
situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné
právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr.
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).
3. K namietanému čl. 1 ods. 1 ústavy
V konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
V sťažovateľmi v 1. a 2. rade namietanom čl. 1 ods. 1 ústavy sú upravené základné
garancie, resp. princípy fungovania štátu, nie však základné práva a slobody, pretože tieto
sú upravené v druhej hlave ústavy, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako
zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
4. K namietanému čl. 47 ods. 2 ústavy
Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je
ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľov v 1. a 2. rade, ktorí sú v danom prípade navyše
zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa
vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný
súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti,
preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv (čl. 47 ods. 2 ústavy),
ktorého vyslovenia porušenia sa sťažovatelia domáhajú v návrhu na rozhodnutie, t. j.
v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných práv (právo na rovnosť účastníkov v konaní,
ktoré je zaručené v čl. 47 ods. 3 ústavy), ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti mimo
petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť ich argumentácie
(napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).
Z odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia v 1. a 2. rade namietajú porušenie
princípu rovnosti účastníkov v konaní, ktorý je zaručený v čl. 47 ods. 3 ústavy, avšak
v petite sťažnosti sťažovatelia v 1. a 2. rade namietajú čl. 47 ods. 2 ústavy.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 47 ods. 2
ústavy ústavný súd poznamenáva, že z predložených príloh nezistil, že by sťažovatelia
v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 1 R 1/2010 žiadali o ustanovenie zástupcu
z radov advokátov. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že k prípadnému
porušeniu čl. 47 ods. 2 ústavy by mohlo dôjsť len v prípade, ak by okresný súd vôbec
nerozhodol o ustanovení právneho zástupcu, napriek skutočnosti, že sťažovatelia
o ustanovenie právneho zástupcu požiadali, čo sa v danom prípade nestalo (napr.
IV. ÚS 395/2010). Na základe uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutých
rozhodnutí okresného súdu je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody
sťažovateľov (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. novembra 2011