Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 516/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť maloletých A. S. a H. S., zastúpených zákonnou

zástupkyňou K. S., všetky bytom B., právne zastúpených advokátkou Mgr. E. B., B., vo

veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základného práva na ochranu súkromného a rodinného života

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 a práva na ochranu proti neoprávnenému zasahovaniu do súkromného a

rodinného života a ochranu súkromia podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a na ochranu pred zneužívaním a zanedbávaním podľa čl.

19 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn.

z 26. augusta 2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp.

zn. z 12. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť mal. A. S. a mal. H. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 17. októbra

2011 doručená sťažnosť maloletých A. S. a H. S. (ďalej len „sťažovateľky“), ktorou

namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu súkromného a

rodinného života podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a

práva na ochranu proti neoprávnenému zasahovaniu do súkromného a rodinného života a

ochranu súkromia podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a na ochranu pred zneužívaním a

zanedbávaním podľa čl. 19 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Okresného súdu

Bratislava III (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) sp. zn. z 26. augusta

2010 zo 7. októbra 2009 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„uznesenie krajského súdu“).sp. zn. z 12. mája 2011

Sťažovateľky v sťažnosti uvádzajú, že «Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp.

zn. zo dňa 26.8.2010 bol obžalovaný Ing. A. S. (otec sťažovateľov)

oslobodený spod obžaloby vo veci sexuálneho zneužívania maloletých sťažovateliek podľa §

285 písm. a) .

V predmetnom konaní prvostupňový súd obžalovaného už raz oslobodil, pričom tento

rozsudok bol Krajským súdom v Bratislave zrušený () a vec bola vrátená na

opätovné konanie. Krajský súd vytkol prvostupňovému súdu viaceré nedostatky v

dokazovaní a odôvodnení rozhodnutia. Okresný súd následne vykonal jediný dôkaz

-znalecké dokazovanie znalcom z odboru psychológia, ktorý sa mal vyjadriť k vyšetreniu

detí vykonanom psychologičkou akreditovaného subjektu sociálnoprávnej ochrany, detí

(Mgr. B.), ktorý v pôvodnom konaní súd vyhodnotil podľa vlastného názoru. Súdna

znalkyňa PhDr. F. bez vypočutia detí podala písomný znalecký posudok, kde sa vyjadrila k

tomu, že z vyšetrenia nie je možné vyvodiť spoľahlivý záver o tom, že došlo k sexuálnemu

zneužívaniu. Psychologičke Mgr. B. vytýkala nedostatočnú odbornú pripravenosť a spôsob

vyšetrenia kladením sugestívnych otázok. K možnosti zistiť a vyšetriť maloleté deti

opätovne, sa vyjadrila tak, že nie je možné, pretože došlo k prirodzenému úbytku

pamäťového materiálu detí z dôvodu niekoľkoročnej medzery od týchto skutkov a

retraumatizácii detí. Vyšetrenie realizované znalkyňou rovnako odborne kompetentnou

(klinická psychológia) - Mgr. T., vyhlásila tiež za neprípustné, z dôvodu, že vyšetrila deti

naraz a mohlo dôjsť k imitácii detí. Znalkyňa kritizovala aj postup orgánov činných v

trestnom konaní, kedy výsluch detí na ktorom sa znalkyňa zúčastnila, bol vykonaný až

neskôr, teda prvá znalkyňa sa v posudku vyjadrovala k vierohodnosti výpovedí bez

absolvovaného výsluchu. Znalkyňa konštatovala, že i keď výsluch staršieho dieťaťa bol

vykonaný korektne a psychologicky vhodným spôsobom, i tak nie je výpoveď dieťaťa

relevantná, keďže dieťa sa podľa tvrdení matky podrobilo cielenej psychoterapii.

V odvolacom konaní založila matka, ako zákonná zástupkyňa detí a na pojednávanie

predvolaná ako poškodená, viaceré dôkazy vzťahujúce sa na posudok PhDr. F....

Predovšetkým poukazujem na to, že pri výsluchu hlavnom pojednávaní sa odklonila od

záveru v posudku, kde konštatovala, že nie je možné urobiť spoľahlivý záver o tom, či sa

skutok stal, pretože vyšetrenie nebolo vykonané korektne... „podľa jej odborného názoru k

sexuálnemu zneužívaniu obžalovaným nedošlo“.

Tento odklon znalkyne považujeme za popretie princípov, na ktorých postavila svoj

posudok a to že k záveru ohľadom spáchania alebo nespáchania takýchto skutkov je možné

len na základe kvalitne vedeného vyšetrenia detí. Takéto vyšetrenie však sama nevykonala,

a jej posudok hodnotil len spôsob vyšetrenia a nie či sa skutok stal alebo nestal...

Rovnako uvádzame, že znalkyňa podľa svojej špecializácie vykonáva vyšetrenia detí

a diagnostiku výlučne na podklade vyšetrenia a nemá žiadne oprávnenie na hodnotenie

dôkazov a vedeckú a metodickú činnosť, ktorou je analýza vyšetrenia iného znalca či

psychológa...

Z vyplýva, že takáto činnosť prináleží výlučne znaleckému ústavu, ktorý

jediný mohol preskúmať znalecký posudok Mgr. T., ako aj vyšetrenie Mgr. B...

Súdy oboch stupňov sa nijako nevysporiadali s dôkazmi svedčiacimi v neprospech

obžalovaného... Pritom o sexuálnom zneužívaní svedčilo viacero dôkazov, ktoré tvrdenie

detí potvrdzovalo, kresby a modelovanie so symptomatickou tematikou, výpovede ďalších

psychológov, (Phdr. Š., PhDr. F., obe klinické psychologičky) kedy klinická psychologička

PhDr. F. odoslala dieťa na vyšetrenie Mgr. B., teda potvrdila aj týmto jej kompetenciu

lekárske správy o opakovaných urogenitálnych infekciách, zmene správania po zamedzení

kontaktu otca s deťmi výpoveď matky, ktorej sa deti zverili...

Maloleté deti aj ich zákonná zástupkyňa sú nepochybne týmto rozhodnutím zásadne

ovplyvnené z hľadiska ich súkromného a rodinného života, keďže obžalovaným nebol cudzí

človek, ale ich vlastný otec a je teda predpoklad, že na základe oslobodenia, bude mať na

ich život ďalší vplyv realizáciou jeho rodičovských práv. V dôsledku oslobodenia spod

obžaloby nie je možné uplatňovať žiadne ďalšie opatrenia na ochranu detí pred sexuálnym

zneužívaním, prípadným liečením obžalovaného, ani inou nápravou tohto stavu.

Oba súdy majú z titulu čl. 19 Dohovoru o právach detí, ako aj na základe čl. 8

Dohovoru... pozitívny záväzok voči maloletým deťom, chrániť ich pred sexuálnym

zneužívaním a zamedziť zásahom do ich súkromného a rodinného života. Rozhodnutia

oboch súdov tento záväzok nerešpektovali a tým, že sa uspokojili s odporúčaním znalkyne

nerealizovať ďalšie vyšetrenie, definitívne ukončili možnosť objasnenia skutkov a teda aj

ochrany detí pred sexuálnym zneužívaním. K tomuto záveru pritom dospela znalkyňa na

základe údajov, ktoré ani neboli spoľahlivo zistené a súdy v tomto smere nevykonali žiadne

ďalšie dokazovanie. Pokiaľ išlo o odôvodnenie znalkyne, že došlo k prirodzenému úbytku

pamäťového materiálu uplynutím času, je to v dôsledku toho, že pri prejednávaní obžaloby

súdy nepostupovali bez zbytočných prieťahov a v prípade, že odborné vyjadrenie Mgr. B.

prvostupňový súd nepovažoval za vhodný dôkaz, mal okamžite ustanoviť na vyšetrenie detí

znalca a nie urobiť tak až s odstupom viac ako 3 rokov...

Vykonané dôkazy prvostupňový ani odvolací súd však riadne nevyhodnotil a na

základe spochybnenia vyšetrenia realizovaného Mgr. B. bol ustanovený znalec, ktorý

preskúmal nahrávky a v znaleckom posudku sa vyjadril tak, že nie je možné na ich základe

vykonať spoľahlivý záver, že k sexuálnemu zneužívaniu došlo. Na základe tvrdenia matky o

tom, že deti absolvovali psychoterapiu, znalkyňa konštatovala, že nie je možné ani získať

autentický popis toho, čo sa vlastne stalo a teda ich ďalšie vyšetrenie je zbytočné, navyše od

skutkov uplynul dlhší čas, teda došlo k prirodzenému úbytku ich pamäťového materiálu. Na

základe uvedeného posudku bol obžalovaný spod obžaloby oslobodený, čo potvrdil

uznesením aj odvolací súd.

Pozitívny záväzok štátu zabezpečiť efektívne rešpektovanie súkromia a rodinného

života v zmysle č. 19 ods. 2 SR a Dohovoru... môže implikovať požiadavku

účinnej trestnoprávnej ochrany, najmä v prípade aktov dotýkajúcich sa telesnej a duševnej

integrity jedinca. Pozitívny záväzok štátu v tomto smere môže zahŕňať aj požiadavku

efektivity trestného vyšetrovania (napr. Rozsudok ESĽP zo 4.12. 2003 vo veci M.C. v.

Bulharsko (No 39272/98)

Z obsahu spisu je zrejmé, že zákonná zástupkyňa sťažovateliek sa domáhala ochrany

detí pred sexuálnym zneužívaním a teda aj ochrany pred neoprávneným zasahovaním do ich

súkromného a rodinného života, trestným oznámením na ich otca, na podklade vyšetrenia

realizovaného psychologičkou inštitúcie, ktorej akreditáciu poskytuje štát. Následné trestné

konanie, ktoré vyplynulo z trestného oznámenia, nebolo realizované efektívne, teda rýchlo,

dôkladne, nezávisle a nestranne tak, aby sa sexuálne zneužívanie vyšetrilo a bolo možné tak

ochrániť deti pred ďalšou traumatizáciou. Spôsobom vyhodnotenia dôkazov a vykonávaním

dokazovania si štát nesplnil svoj záväzok konať dôsledne a vykonať všetky potrebné

opatrenia na vyšetrenie skutkov a ich nápravu v zmysle Dohovoru o ochrane práv detí. V

trestnom konaní súdy neodstránili rozpory v dokazovaní, viacerými dôkazmi svedčiacimi v

neprospech obžalovaného sa nezaoberali a dôkazy nevykonávali v súlade s Trestným

poriadkom, tieto vyhodnotili jednostranne v prospech obžalovaného a od ďalšieho

dokazovania upustili na len základe úvahy znalkyne, ktorá ani deti nevyšetrila. Týmto

rozhodnutím súdov sa znemožnilo objasnenie skutkov a ochrana detí pred sexuálnym

zneužívaním, ako aj ďalšiemu zasahovaniu do ich súkromného a rodinného života, keď sa

na ich vyjadrenia realizované v trestnom konaní vôbec neprihliadalo.».

Sťažovateľky sa nestotožňujú so závermi napadnutých rozsudkov, považujú ich za

nedostatočne odôvodnené a svojvoľné a v petite sťažnosti žiadajú vydať nález, ktorým by

ústavný súd vyslovil porušenie označených práv podľa a dohovoru rozsudkom

okresného súdu a uznesením krajského súdu s tým, aby napadnuté rozhodnutia boli zrušené

a vec bola vrátená na nové konanie a rozhodnutie. Sťažovateľky zároveň žiadajú priznať

primerané zadosťučinenie každej v sume 5 000 €. Napokon sa domáhajú náhrady trov

konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a

rodinného života, obydlia a korešpondencie...

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátne orgány nemôžu do výkonu tohto práva zasahovať

okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v

záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv

a slobôd iných.

Podľa čl. 19 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou

Dohovoru, robia všetky potrebné zákonodarné, správne, sociálne a výchovné opatrenia na

ochranu detí pred akýmkoľvek telesným alebo duševným násilím, urážaním alebo

zneužívaním, včítane sexuálneho zneužívania, zanedbávaním alebo nedbanlivým

zaobchádzaním, trýznením alebo vykorisťovaním počas doby, keď sú v starostlivosti

jedného alebo oboch rodičov, zákonných zástupcov alebo akýchkoľvek iných osôb

starajúcich sa o dieťa.

Podľa § 19 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa tieto ochranné opatrenia zahŕňajú

podľa potreby účinné postupy na vytvorenie sociálnych programov zameraných na

poskytnutie nevyhnutnej podpory dieťaťu a tým, ktorým sa zverilo, ako aj iné formy

prevencie. Na účely zistenia, oznámenia, postúpenia, vyšetrovania, liečenia a následné

sledovanie uvedených prípadov zlého zaobchádzania s deťmi zahŕňajú takisto podľa potreby

postupy pre zásahy súdnych orgánov.

1. Predmetom časti sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru uznesením krajského súdu z 12. mája 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.

v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 26. augusta

2010, ktorým bol obžalovaný oslobodený spod obžaloby pre trestný čin sexuálneho

zneužívania. Sťažovateľky vystupovali v trestnom konaní ako poškodené osoby a boli

zastúpené zákonnou zástupkyňou a opatrovníkom.

V prvom rade ústavný súd poznamenáva, že podľa svojej ustálenej judikatúry nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(m. m. , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na

preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej

spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,

a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Právomoc ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov

a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Z týchto hľadísk potom ústavný súd

posudzoval uznesenie krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu.

Krajský súd v odôvodnení uznesenia v podstatnom uviedol, že: „Rozsudkom

Okresného súdu Bratislava III zo dňa 26. 08. 2010 sp. zn bol obžalovaný

Ing. A. S. podľa oslobodený spod obžaloby okresného prokurátora

sp. zn. zo dňa 14. 11. 2006 pre skutok obžalobou kvalifikovaný ako zločin

sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. b/ Tr. zák.

Súd prvého stupňa oslobodzujúci rozsudok odôvodnil tým, že výsledkami vykonaného

dokazovania nebolo preukázané, že sa žalovaný skutok stal. Poukázal na závery znalkyne

MUDr. B. C., ktorá obžalovaného charakterizovala ako heterosexuálne orientovanú osobu

so záujmom na zrelý ženský objekt...

Ďalej poukázal na znalecký posudok znalkyne PhDr. E. F. z odvetvia psychológie

dospelých a klinickej psychológie detí, ktorá uviedla, že vykonané vyšetrenia v prípravnom

konaní Mgr. H. B. vykazujú nedostatky v príprave a samotnom vedení vyšetrovania, hlavne

v kladení otázok maloletým A. S. a H. S. Za nekorektné vyšetrenie maloletých detí označila

znalkyňa aj vyšetrenie, ktoré vo veci vykonala Ing. T. Preto okresný súd z uvedených

dôvodov obžalovaného oslobodil, lebo jednoznačne nebolo preukázané, že sa žalovaný

skutok stal.“ [v danom prípade okresný súd postupoval pri rozhodovaní podľa ustanovenia §

285 písm. a) , pozn.].

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie okresný prokurátor a opatrovník poškodených

maloletých detí - úrad práce, sociálnych vecí a rodiny.

Krajský súd ďalej konštatoval, že okresný súd «všetky vo veci vykonané dôkazy

vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti tak, ako to predpokladá ustanovenie § 2 ods.

12 a svoje rozhodnutie okresný súd odôvodnil i v rozsahu vyžadovanom v

ustanovení

O správnosti záverov, ktoré okresný súd vyvodil z vykonaného dokazovania, nemal

pochybnosti ani krajský súd, preto v podrobnostiach poukazuje na správne dôvody uvedené

v napadnutom rozsudku.

Obžalovaný od počiatku trestného stíhania popiera spáchanie žalovaného skutku.

Usvedčuje ho svedkyňa Mgr. K. S. - matka maloletých detí. V prípravnom konaní boli ku

skutku vypočuté za prítomnosti Mgr. H. B. aj maloleté deti A. a H. S. V prípravnom konaní

bol vo veci vypracovaný znalecký posudok znalkyňou z odboru psychológie detí, ktorá pri

vypracovaní záverov znaleckého posudku vychádzala zo sprostredkovaných podkladov od

Mgr. B., Dr. S. a Dr. F.

Krajský súd, rovnako ako okresný súd po zhodnotení celej dôkaznej situácie zastáva

názor, že dôkazy zabezpečené v prípravnom konaní, najmä psychologické vyšetrenie

maloletých detí, nebolo vykonané v súlade so zákonom. Tento záver si osvojuje zo záverov

znaleckého posudku, ktorý vypracovala nezaujato a vo veci nezainteresovaná znalkyňa

PhDr. E. F. Tá jednoznačne ustálila, že Mgr. H. B. počas psychologického vyšetrenia,

kládla maloletým poškodeným sugestívne otázky a edukovala maloleté deti a na vykonanie

psychologického vyšetrovania detí, nemala ani potrebnú špecializáciu. Na základe

predložených videozáznamov podľa znalkyne, nemožno vyvodiť záver, že maloleté deti boli

obžalovaným sexuálne zneužívané. Znalkyňa PhDr. E. F. neodporučila opätovne

psychologické vyšetrenie maloletých detí, vzhľadom na to, že na odstup času od spáchania

údajného skutku, došlo k prirodzenému úbytku pamäťového materiálu, maloleté deti by

neboli schopné podať o udalostiach autentický popis, nakoľko sa podrobili cielenej

psychoterapii.

Krajský súd nezistil dôvody, pre ktoré by nebolo možné uvedený posudok akceptovať.

Podľa záverov znalcov z odboru psychiatrie - sexuológie, obžalovaný netrpel

sexuálnou úchylkou. Fakopletyzmologroafické vyšetrenie potvrdilo heterosexuálnu

orientáciu na zrelé ženské objekty a nepreukázalo žiadne preferencie pedofilných foriem

sexuálneho správania v celej šírke...

Najpodstatnejší dôkaz v tomto konaní, prvotné psychologické vyšetrenie maloletých

detí S. psychologičkou. Mgr. H. B., bol zaobstaraný v rozpore so zákonom a prenáša svoju

nezákonnosť a procesnú nepoužiteľnosť aj na ďalší dôkaz, ktorý vychádza z obsahu

nezákonne získaného dôkazu (posudok Mgr. O. T.). Preto musel súd prvého stupňa

vychádzať „v pochybnostiach v prospech obžalovaného“, pretože na podklade výsledkov

vykonaného dokazovania, nebolo možné nemožno urobiť spoľahlivý jednoznačný a

nepochybný záver, že žalovaný skutok sa stal.

Za tohto stavu krajský súd, nemohol postupovať inak než odvolanie okresného

prokurátora ako nedôvodné postupom podľa zamietnuť.

Pokiaľ ide o odvolanie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny B., ktorý bol

ustanovený za opatrovníka maloletých poškodených detí a ktorý ako poškodená strana v

konaní bol oprávnený podať odvolanie, krajský súd poznamenáva, že ako poškodená strana,

mohol odvolaním rozsudok napadnúť len v prípade rozhodnutia týkajúceho sa náhrady

spôsobenej škody ( ). V danom prípade, opatrovník poškodených

napáda skutkové okolnosti a domáha sa iného rozhodnutia vo veci (uznania obžalovaného

za vinného). Keďže, odvolanie v tomto prípade smerovalo proti výroku, ktoré opatrovník

poškodených odvolaním nemôže napadnúť, odvolací súd musel toto odvolanie zamietnuť

podľa ako odvolanie, podané osobou, ktorá je na podanie odvolania

neoprávnená...».

Ústavný súd konštatuje, že uvedený záver krajského súdu (i okresného súdu) ani

skutkové zistenia, na ktorých je založený, nemožno v tomto prípade kvalifikovať ako zjavne

nepodložené a arbitrárne, hoci sťažovateľky majú na vec iný názor.

Vychádzajúc zo sťažnosti si ústavný súd preto neosvojil argumentáciu sťažovateliek

o porušení označených práv podľa a práva podľa dohovoru

uznesením krajského súdu a po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľky uviedli v predmetnej sťažnosti,

ústavný súd nezistil taký výklad a aplikáciu ustanovení , ktoré by mohli

vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedenými článkami a dohovoru.

Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy

(výsluch svedkov, znalecké dokazovanie a iné). Takýto postup ústavného súdu by bol nielen

v príkrom rozpore s uvedenými úlohami ústavného súdu, ale popieral by základnú zásadu

ústnosti a zásadu bezprostrednosti trestného konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady

na zistenie materiálnej pravdy.

Ústavný súd preto nemá žiadny dôvod zasahovať do záverov krajského súdu

a okresného súdu, pričom konštatuje, že právo na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé

súdne konanie neznamená právo na úspech účastníka v súdnom konaní. V trestnom konaní

to znamená, že odlišné vyhodnotenie dôkazov týkajúcich sa ustálenia otázky viny

obžalovaného zo strany všeobecného súdu oproti ich opísaniu poškodenými (opierajúceho

sa o znalecké posudky) nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu

ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie (mutatis mutandis ).

Z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené, hoci nie podľa

predstáv sťažovateliek. Ústavný súd je toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi

rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateliek podľa

, ani ich práva podľa dohovoru (m. m. ), preto

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

2. Sťažovateľky tiež namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1

a 2 Dohovoru o právach dieťaťa, a práv podľa a 2 dohovoru

uznesením krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu. K porušeniu týchto

základných a iných práv malo podľa nich dôjsť aj tým, že „Vykonaním jediného dôkazu,

ktorý výlučne hodnotil doterajšie dokazovanie, došlo k spochybneniu vyšetrenia detí,

posudku o ich vierohodnosti výpovede a aj ich výsluchu a to na základe špekulácie znalkyne

o možných vplyvoch na deti, pričom na podklade týchto špekulácií (údajnej psychoterapií)

znalkyňa a zhodne s ňou aj súd došiel k záveru, že v súčasnosti už nie je možné zistiť, čo sa

vlastne stalo a vyšetrenie detí už nie je možné realizovať. Týmto rozhodnutím tak došlo

nielen k oslobodeniu obžalovaného, ale úplnému zmareniu vyšetrenia skutkov sexuálneho

zneužívania, ku ktorým malo dôjsť na základe viacerých dôkazov...“.

Ústavný súd nie je súdom, ktorý rozhoduje v týchto veciach. Všeobecný súd nemôže

byť primárnym porušovateľom základného práva podľa .

Podľa čl. 19 dohovoru pozitívny záväzok sa vzťahuje na zmluvný štát tak, že vytvorí

právne predpoklady na vytvorenie systému ochrany súkromného a rodinného života.

Túto argumentáciu sťažovateliek považuje ústavný súd z hľadiska svojich zistení za

subjektívnu a účelovú, a preto v súhrne všetkých okolností trestného konania nemôže

zakladať ani dôvod na vyslovenie porušenia označených základných práv sťažovateliek

podľa , práv podľa dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa.

Ústavný súd v závere v tejto veci konštatuje, že medzi napadnutými rozhodnutiami

okresného súdu a krajského súdu na jednej strane a namietaným porušením označených

práv, ktorými sa prioritne chráni základné právo na ochranu súkromného a rodinného života

podľa a právo na ochranu proti neoprávnenému zasahovaniu do

súkromného a rodinného života a ochranu súkromia podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a na

ochranu pred zneužívaním a zanedbávaním podľa čl. 19 Dohovoru o právach dieťaťa na

druhej strane, nie je žiadna taká relevantná súvislosť, ktorá by odôvodnila záver o tom, že

okresný súd alebo krajský súd zasiahli do „súkromného a rodinného života“ sťažovateliek,

resp. že by boli za takéto zásahy inak priamo zodpovedné. V tomto smere nebolo preto

možné sťažnosti sťažovateliek vyhovieť. Obdobne ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

kvalifikovať napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov ako priame zasahovanie –

obmedzenie niektorého z označených práv sťažovateliek.

Ústavný súd z tohto dôvodu preto ani v tejto časti sťažnosti sťažovateliek nevyhovel

a odmietol ju už na predbežnom prerokovaní podľa

odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (obdobne m. m. ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby

ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateliek uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2011