Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 516/2011
PDF · 213.83 KB
No categories available
III. ÚS 516/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť maloletých A. S. a H. S., zastúpených zákonnou
zástupkyňou K. S., všetky bytom B., právne zastúpených advokátkou Mgr. E. B., B., vo
veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na ochranu súkromného a rodinného života
podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 a práva na ochranu proti neoprávnenému zasahovaniu do súkromného a
rodinného života a ochranu súkromia podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a na ochranu pred zneužívaním a zanedbávaním podľa čl.
19 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn.
46 T 149/2006 z 26. augusta 2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp.
zn. 4 To 44/2011 z 12. mája 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť mal. A. S. a mal. H. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 17. októbra
2011 doručená sťažnosť maloletých A. S. a H. S. (ďalej len „sťažovateľky“), ktorou
namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu súkromného a
rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a
práva na ochranu proti neoprávnenému zasahovaniu do súkromného a rodinného života a
ochranu súkromia podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a na ochranu pred zneužívaním a
zanedbávaním podľa čl. 19 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Okresného súdu
Bratislava III (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) sp. zn. 46 T 149/2006 z 26. augusta
2010 zo 7. októbra 2009 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„uznesenie krajského súdu“).sp. zn. 4 To 44/2011 z 12. mája 2011
Sťažovateľky v sťažnosti uvádzajú, že «Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp.
zn. 46 T/149/2006 zo dňa 26.8.2010 bol obžalovaný Ing. A. S. (otec sťažovateľov)
oslobodený spod obžaloby vo veci sexuálneho zneužívania maloletých sťažovateliek podľa §
285 písm. a) Trestného poriadku.
V predmetnom konaní prvostupňový súd obžalovaného už raz oslobodil, pričom tento
rozsudok bol Krajským súdom v Bratislave zrušený (5 To 29/09) a vec bola vrátená na
opätovné konanie. Krajský súd vytkol prvostupňovému súdu viaceré nedostatky v
dokazovaní a odôvodnení rozhodnutia. Okresný súd následne vykonal jediný dôkaz
-znalecké dokazovanie znalcom z odboru psychológia, ktorý sa mal vyjadriť k vyšetreniu
detí vykonanom psychologičkou akreditovaného subjektu sociálnoprávnej ochrany, detí
(Mgr. B.), ktorý v pôvodnom konaní súd vyhodnotil podľa vlastného názoru. Súdna
znalkyňa PhDr. F. bez vypočutia detí podala písomný znalecký posudok, kde sa vyjadrila k
tomu, že z vyšetrenia nie je možné vyvodiť spoľahlivý záver o tom, že došlo k sexuálnemu
zneužívaniu. Psychologičke Mgr. B. vytýkala nedostatočnú odbornú pripravenosť a spôsob
vyšetrenia kladením sugestívnych otázok. K možnosti zistiť a vyšetriť maloleté deti
opätovne, sa vyjadrila tak, že nie je možné, pretože došlo k prirodzenému úbytku
pamäťového materiálu detí z dôvodu niekoľkoročnej medzery od týchto skutkov a
retraumatizácii detí. Vyšetrenie realizované znalkyňou rovnako odborne kompetentnou
(klinická psychológia) - Mgr. T., vyhlásila tiež za neprípustné, z dôvodu, že vyšetrila deti
naraz a mohlo dôjsť k imitácii detí. Znalkyňa kritizovala aj postup orgánov činných v
trestnom konaní, kedy výsluch detí na ktorom sa znalkyňa zúčastnila, bol vykonaný až
neskôr, teda prvá znalkyňa sa v posudku vyjadrovala k vierohodnosti výpovedí bez
absolvovaného výsluchu. Znalkyňa konštatovala, že i keď výsluch staršieho dieťaťa bol
vykonaný korektne a psychologicky vhodným spôsobom, i tak nie je výpoveď dieťaťa
relevantná, keďže dieťa sa podľa tvrdení matky podrobilo cielenej psychoterapii.
V odvolacom konaní založila matka, ako zákonná zástupkyňa detí a na pojednávanie
predvolaná ako poškodená, viaceré dôkazy vzťahujúce sa na posudok PhDr. F....
Predovšetkým poukazujem na to, že pri výsluchu hlavnom pojednávaní sa odklonila od
záveru v posudku, kde konštatovala, že nie je možné urobiť spoľahlivý záver o tom, či sa
skutok stal, pretože vyšetrenie nebolo vykonané korektne... „podľa jej odborného názoru k
sexuálnemu zneužívaniu obžalovaným nedošlo“.
Tento odklon znalkyne považujeme za popretie princípov, na ktorých postavila svoj
posudok a to že k záveru ohľadom spáchania alebo nespáchania takýchto skutkov je možné
len na základe kvalitne vedeného vyšetrenia detí. Takéto vyšetrenie však sama nevykonala,
a jej posudok hodnotil len spôsob vyšetrenia a nie či sa skutok stal alebo nestal...
Rovnako uvádzame, že znalkyňa podľa svojej špecializácie vykonáva vyšetrenia detí
a diagnostiku výlučne na podklade vyšetrenia a nemá žiadne oprávnenie na hodnotenie
dôkazov a vedeckú a metodickú činnosť, ktorou je analýza vyšetrenia iného znalca či
psychológa...
Z § 147 TP vyplýva, že takáto činnosť prináleží výlučne znaleckému ústavu, ktorý
jediný mohol preskúmať znalecký posudok Mgr. T., ako aj vyšetrenie Mgr. B...
Súdy oboch stupňov sa nijako nevysporiadali s dôkazmi svedčiacimi v neprospech
obžalovaného... Pritom o sexuálnom zneužívaní svedčilo viacero dôkazov, ktoré tvrdenie
detí potvrdzovalo, kresby a modelovanie so symptomatickou tematikou, výpovede ďalších
psychológov, (Phdr. Š., PhDr. F., obe klinické psychologičky) kedy klinická psychologička
PhDr. F. odoslala dieťa na vyšetrenie Mgr. B., teda potvrdila aj týmto jej kompetenciu
lekárske správy o opakovaných urogenitálnych infekciách, zmene správania po zamedzení
kontaktu otca s deťmi výpoveď matky, ktorej sa deti zverili...
Maloleté deti aj ich zákonná zástupkyňa sú nepochybne týmto rozhodnutím zásadne
ovplyvnené z hľadiska ich súkromného a rodinného života, keďže obžalovaným nebol cudzí
človek, ale ich vlastný otec a je teda predpoklad, že na základe oslobodenia, bude mať na
ich život ďalší vplyv realizáciou jeho rodičovských práv. V dôsledku oslobodenia spod
obžaloby nie je možné uplatňovať žiadne ďalšie opatrenia na ochranu detí pred sexuálnym
zneužívaním, prípadným liečením obžalovaného, ani inou nápravou tohto stavu.
Oba súdy majú z titulu čl. 19 Dohovoru o právach detí, ako aj na základe čl. 8
Dohovoru... pozitívny záväzok voči maloletým deťom, chrániť ich pred sexuálnym
zneužívaním a zamedziť zásahom do ich súkromného a rodinného života. Rozhodnutia
oboch súdov tento záväzok nerešpektovali a tým, že sa uspokojili s odporúčaním znalkyne
nerealizovať ďalšie vyšetrenie, definitívne ukončili možnosť objasnenia skutkov a teda aj
ochrany detí pred sexuálnym zneužívaním. K tomuto záveru pritom dospela znalkyňa na
základe údajov, ktoré ani neboli spoľahlivo zistené a súdy v tomto smere nevykonali žiadne
ďalšie dokazovanie. Pokiaľ išlo o odôvodnenie znalkyne, že došlo k prirodzenému úbytku
pamäťového materiálu uplynutím času, je to v dôsledku toho, že pri prejednávaní obžaloby
súdy nepostupovali bez zbytočných prieťahov a v prípade, že odborné vyjadrenie Mgr. B.
prvostupňový súd nepovažoval za vhodný dôkaz, mal okamžite ustanoviť na vyšetrenie detí
znalca a nie urobiť tak až s odstupom viac ako 3 rokov...
Vykonané dôkazy prvostupňový ani odvolací súd však riadne nevyhodnotil a na
základe spochybnenia vyšetrenia realizovaného Mgr. B. bol ustanovený znalec, ktorý
preskúmal nahrávky a v znaleckom posudku sa vyjadril tak, že nie je možné na ich základe
vykonať spoľahlivý záver, že k sexuálnemu zneužívaniu došlo. Na základe tvrdenia matky o
tom, že deti absolvovali psychoterapiu, znalkyňa konštatovala, že nie je možné ani získať
autentický popis toho, čo sa vlastne stalo a teda ich ďalšie vyšetrenie je zbytočné, navyše od
skutkov uplynul dlhší čas, teda došlo k prirodzenému úbytku ich pamäťového materiálu. Na
základe uvedeného posudku bol obžalovaný spod obžaloby oslobodený, čo potvrdil
uznesením aj odvolací súd.
Pozitívny záväzok štátu zabezpečiť efektívne rešpektovanie súkromia a rodinného
života v zmysle č. 19 ods. 2 Ústavy SR a čl. 8 Dohovoru... môže implikovať požiadavku
účinnej trestnoprávnej ochrany, najmä v prípade aktov dotýkajúcich sa telesnej a duševnej
integrity jedinca. Pozitívny záväzok štátu v tomto smere môže zahŕňať aj požiadavku
efektivity trestného vyšetrovania (napr. Rozsudok ESĽP zo 4.12. 2003 vo veci M.C. v.
Bulharsko (No 39272/98)
Z obsahu spisu je zrejmé, že zákonná zástupkyňa sťažovateliek sa domáhala ochrany
detí pred sexuálnym zneužívaním a teda aj ochrany pred neoprávneným zasahovaním do ich
súkromného a rodinného života, trestným oznámením na ich otca, na podklade vyšetrenia
realizovaného psychologičkou inštitúcie, ktorej akreditáciu poskytuje štát. Následné trestné
konanie, ktoré vyplynulo z trestného oznámenia, nebolo realizované efektívne, teda rýchlo,
dôkladne, nezávisle a nestranne tak, aby sa sexuálne zneužívanie vyšetrilo a bolo možné tak
ochrániť deti pred ďalšou traumatizáciou. Spôsobom vyhodnotenia dôkazov a vykonávaním
dokazovania si štát nesplnil svoj záväzok konať dôsledne a vykonať všetky potrebné
opatrenia na vyšetrenie skutkov a ich nápravu v zmysle Dohovoru o ochrane práv detí. V
trestnom konaní súdy neodstránili rozpory v dokazovaní, viacerými dôkazmi svedčiacimi v
neprospech obžalovaného sa nezaoberali a dôkazy nevykonávali v súlade s Trestným
poriadkom, tieto vyhodnotili jednostranne v prospech obžalovaného a od ďalšieho
dokazovania upustili na len základe úvahy znalkyne, ktorá ani deti nevyšetrila. Týmto
rozhodnutím súdov sa znemožnilo objasnenie skutkov a ochrana detí pred sexuálnym
zneužívaním, ako aj ďalšiemu zasahovaniu do ich súkromného a rodinného života, keď sa
na ich vyjadrenia realizované v trestnom konaní vôbec neprihliadalo.».
Sťažovateľky sa nestotožňujú so závermi napadnutých rozsudkov, považujú ich za
nedostatočne odôvodnené a svojvoľné a v petite sťažnosti žiadajú vydať nález, ktorým by
ústavný súd vyslovil porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru rozsudkom
okresného súdu a uznesením krajského súdu s tým, aby napadnuté rozhodnutia boli zrušené
a vec bola vrátená na nové konanie a rozhodnutie. Sťažovateľky zároveň žiadajú priznať
primerané zadosťučinenie každej v sume 5 000 €. Napokon sa domáhajú náhrady trov
konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
III. ÚS 300/06, II. ÚS 27/07).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a
rodinného života, obydlia a korešpondencie...
Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátne orgány nemôžu do výkonu tohto práva zasahovať
okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v
záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv
a slobôd iných.
Podľa čl. 19 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou
Dohovoru, robia všetky potrebné zákonodarné, správne, sociálne a výchovné opatrenia na
ochranu detí pred akýmkoľvek telesným alebo duševným násilím, urážaním alebo
zneužívaním, včítane sexuálneho zneužívania, zanedbávaním alebo nedbanlivým
zaobchádzaním, trýznením alebo vykorisťovaním počas doby, keď sú v starostlivosti
jedného alebo oboch rodičov, zákonných zástupcov alebo akýchkoľvek iných osôb
starajúcich sa o dieťa.
Podľa § 19 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa tieto ochranné opatrenia zahŕňajú
podľa potreby účinné postupy na vytvorenie sociálnych programov zameraných na
poskytnutie nevyhnutnej podpory dieťaťu a tým, ktorým sa zverilo, ako aj iné formy
prevencie. Na účely zistenia, oznámenia, postúpenia, vyšetrovania, liečenia a následné
sledovanie uvedených prípadov zlého zaobchádzania s deťmi zahŕňajú takisto podľa potreby
postupy pre zásahy súdnych orgánov.
1. Predmetom časti sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením krajského súdu z 12. mája 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.
4 To 44/2011 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 46 T 149/2006 z 26. augusta
2010, ktorým bol obžalovaný oslobodený spod obžaloby pre trestný čin sexuálneho
zneužívania. Sťažovateľky vystupovali v trestnom konaní ako poškodené osoby a boli
zastúpené zákonnou zástupkyňou a opatrovníkom.
V prvom rade ústavný súd poznamenáva, že podľa svojej ustálenej judikatúry nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(m. m. I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie
všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo
k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na
preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej
spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,
a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.
Právomoc ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov
a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Z týchto hľadísk potom ústavný súd
posudzoval uznesenie krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu.
Krajský súd v odôvodnení uznesenia v podstatnom uviedol, že: „Rozsudkom
Okresného súdu Bratislava III zo dňa 26. 08. 2010 sp. zn 46 T 149/2006 bol obžalovaný
Ing. A. S. podľa § 285 písm. a/ Tr. por. oslobodený spod obžaloby okresného prokurátora
sp. zn. 1 Pv 475/2006 zo dňa 14. 11. 2006 pre skutok obžalobou kvalifikovaný ako zločin
sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. b/ Tr. zák.
Súd prvého stupňa oslobodzujúci rozsudok odôvodnil tým, že výsledkami vykonaného
dokazovania nebolo preukázané, že sa žalovaný skutok stal. Poukázal na závery znalkyne
MUDr. B. C., ktorá obžalovaného charakterizovala ako heterosexuálne orientovanú osobu
so záujmom na zrelý ženský objekt...
Ďalej poukázal na znalecký posudok znalkyne PhDr. E. F. z odvetvia psychológie
dospelých a klinickej psychológie detí, ktorá uviedla, že vykonané vyšetrenia v prípravnom
konaní Mgr. H. B. vykazujú nedostatky v príprave a samotnom vedení vyšetrovania, hlavne
v kladení otázok maloletým A. S. a H. S. Za nekorektné vyšetrenie maloletých detí označila
znalkyňa aj vyšetrenie, ktoré vo veci vykonala Ing. T. Preto okresný súd z uvedených
dôvodov obžalovaného oslobodil, lebo jednoznačne nebolo preukázané, že sa žalovaný
skutok stal.“ [v danom prípade okresný súd postupoval pri rozhodovaní podľa ustanovenia §
285 písm. a) Trestného poriadku, pozn.].
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie okresný prokurátor a opatrovník poškodených
maloletých detí - úrad práce, sociálnych vecí a rodiny.
Krajský súd ďalej konštatoval, že okresný súd «všetky vo veci vykonané dôkazy
vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti tak, ako to predpokladá ustanovenie § 2 ods.
12 Tr. por. a svoje rozhodnutie okresný súd odôvodnil i v rozsahu vyžadovanom v
O správnosti záverov, ktoré okresný súd vyvodil z vykonaného dokazovania, nemal
pochybnosti ani krajský súd, preto v podrobnostiach poukazuje na správne dôvody uvedené
v napadnutom rozsudku.
Obžalovaný od počiatku trestného stíhania popiera spáchanie žalovaného skutku.
Usvedčuje ho svedkyňa Mgr. K. S. - matka maloletých detí. V prípravnom konaní boli ku
skutku vypočuté za prítomnosti Mgr. H. B. aj maloleté deti A. a H. S. V prípravnom konaní
bol vo veci vypracovaný znalecký posudok znalkyňou z odboru psychológie detí, ktorá pri
vypracovaní záverov znaleckého posudku vychádzala zo sprostredkovaných podkladov od
Mgr. B., Dr. S. a Dr. F.
Krajský súd, rovnako ako okresný súd po zhodnotení celej dôkaznej situácie zastáva
názor, že dôkazy zabezpečené v prípravnom konaní, najmä psychologické vyšetrenie
maloletých detí, nebolo vykonané v súlade so zákonom. Tento záver si osvojuje zo záverov
znaleckého posudku, ktorý vypracovala nezaujato a vo veci nezainteresovaná znalkyňa
PhDr. E. F. Tá jednoznačne ustálila, že Mgr. H. B. počas psychologického vyšetrenia,
kládla maloletým poškodeným sugestívne otázky a edukovala maloleté deti a na vykonanie
psychologického vyšetrovania detí, nemala ani potrebnú špecializáciu. Na základe
predložených videozáznamov podľa znalkyne, nemožno vyvodiť záver, že maloleté deti boli
obžalovaným sexuálne zneužívané. Znalkyňa PhDr. E. F. neodporučila opätovne
psychologické vyšetrenie maloletých detí, vzhľadom na to, že na odstup času od spáchania
údajného skutku, došlo k prirodzenému úbytku pamäťového materiálu, maloleté deti by
neboli schopné podať o udalostiach autentický popis, nakoľko sa podrobili cielenej
psychoterapii.
Krajský súd nezistil dôvody, pre ktoré by nebolo možné uvedený posudok akceptovať.
Podľa záverov znalcov z odboru psychiatrie - sexuológie, obžalovaný netrpel
sexuálnou úchylkou. Fakopletyzmologroafické vyšetrenie potvrdilo heterosexuálnu
orientáciu na zrelé ženské objekty a nepreukázalo žiadne preferencie pedofilných foriem
sexuálneho správania v celej šírke...
Najpodstatnejší dôkaz v tomto konaní, prvotné psychologické vyšetrenie maloletých
detí S. psychologičkou. Mgr. H. B., bol zaobstaraný v rozpore so zákonom a prenáša svoju
nezákonnosť a procesnú nepoužiteľnosť aj na ďalší dôkaz, ktorý vychádza z obsahu
nezákonne získaného dôkazu (posudok Mgr. O. T.). Preto musel súd prvého stupňa
vychádzať „v pochybnostiach v prospech obžalovaného“, pretože na podklade výsledkov
vykonaného dokazovania, nebolo možné nemožno urobiť spoľahlivý jednoznačný a
nepochybný záver, že žalovaný skutok sa stal.
Za tohto stavu krajský súd, nemohol postupovať inak než odvolanie okresného
prokurátora ako nedôvodné postupom podľa § 319 Tr. por. zamietnuť.
Pokiaľ ide o odvolanie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny B., ktorý bol
ustanovený za opatrovníka maloletých poškodených detí a ktorý ako poškodená strana v
konaní bol oprávnený podať odvolanie, krajský súd poznamenáva, že ako poškodená strana,
mohol odvolaním rozsudok napadnúť len v prípade rozhodnutia týkajúceho sa náhrady
spôsobenej škody (§ 307 písm. c/ Tr. por.). V danom prípade, opatrovník poškodených
napáda skutkové okolnosti a domáha sa iného rozhodnutia vo veci (uznania obžalovaného
za vinného). Keďže, odvolanie v tomto prípade smerovalo proti výroku, ktoré opatrovník
poškodených odvolaním nemôže napadnúť, odvolací súd musel toto odvolanie zamietnuť
podľa § 316 Tr. por. ako odvolanie, podané osobou, ktorá je na podanie odvolania
neoprávnená...».
Ústavný súd konštatuje, že uvedený záver krajského súdu (i okresného súdu) ani
skutkové zistenia, na ktorých je založený, nemožno v tomto prípade kvalifikovať ako zjavne
nepodložené a arbitrárne, hoci sťažovateľky majú na vec iný názor.
Vychádzajúc zo sťažnosti si ústavný súd preto neosvojil argumentáciu sťažovateliek
o porušení označených práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením krajského súdu a po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľky uviedli v predmetnej sťažnosti,
ústavný súd nezistil taký výklad a aplikáciu ustanovení Trestného poriadku, ktoré by mohli
vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedenými článkami ústavy a dohovoru.
Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy
(výsluch svedkov, znalecké dokazovanie a iné). Takýto postup ústavného súdu by bol nielen
v príkrom rozpore s uvedenými úlohami ústavného súdu, ale popieral by základnú zásadu
ústnosti a zásadu bezprostrednosti trestného konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady
na zistenie materiálnej pravdy.
Ústavný súd preto nemá žiadny dôvod zasahovať do záverov krajského súdu
a okresného súdu, pričom konštatuje, že právo na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé
súdne konanie neznamená právo na úspech účastníka v súdnom konaní. V trestnom konaní
to znamená, že odlišné vyhodnotenie dôkazov týkajúcich sa ustálenia otázky viny
obžalovaného zo strany všeobecného súdu oproti ich opísaniu poškodenými (opierajúceho
sa o znalecké posudky) nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu
ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie (mutatis mutandis II. ÚS 37/01).
Z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené, hoci nie podľa
predstáv sťažovateliek. Ústavný súd je toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi
rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateliek podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ani ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 112/05), preto
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
2. Sťažovateľky tiež namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1
a 2 Dohovoru o právach dieťaťa, čl. 19 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru
uznesením krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu. K porušeniu týchto
základných a iných práv malo podľa nich dôjsť aj tým, že „Vykonaním jediného dôkazu,
ktorý výlučne hodnotil doterajšie dokazovanie, došlo k spochybneniu vyšetrenia detí,
posudku o ich vierohodnosti výpovede a aj ich výsluchu a to na základe špekulácie znalkyne
o možných vplyvoch na deti, pričom na podklade týchto špekulácií (údajnej psychoterapií)
znalkyňa a zhodne s ňou aj súd došiel k záveru, že v súčasnosti už nie je možné zistiť, čo sa
vlastne stalo a vyšetrenie detí už nie je možné realizovať. Týmto rozhodnutím tak došlo
nielen k oslobodeniu obžalovaného, ale úplnému zmareniu vyšetrenia skutkov sexuálneho
zneužívania, ku ktorým malo dôjsť na základe viacerých dôkazov...“.
Ústavný súd nie je súdom, ktorý rozhoduje v týchto veciach. Všeobecný súd nemôže
byť primárnym porušovateľom základného práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy.
Podľa čl. 19 dohovoru pozitívny záväzok sa vzťahuje na zmluvný štát tak, že vytvorí
právne predpoklady na vytvorenie systému ochrany súkromného a rodinného života.
Túto argumentáciu sťažovateliek považuje ústavný súd z hľadiska svojich zistení za
subjektívnu a účelovú, a preto v súhrne všetkých okolností trestného konania nemôže
zakladať ani dôvod na vyslovenie porušenia označených základných práv sťažovateliek
podľa ústavy, práv podľa dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa.
Ústavný súd v závere v tejto veci konštatuje, že medzi napadnutými rozhodnutiami
okresného súdu a krajského súdu na jednej strane a namietaným porušením označených
práv, ktorými sa prioritne chráni základné právo na ochranu súkromného a rodinného života
podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a právo na ochranu proti neoprávnenému zasahovaniu do
súkromného a rodinného života a ochranu súkromia podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a na
ochranu pred zneužívaním a zanedbávaním podľa čl. 19 Dohovoru o právach dieťaťa na
druhej strane, nie je žiadna taká relevantná súvislosť, ktorá by odôvodnila záver o tom, že
okresný súd alebo krajský súd zasiahli do „súkromného a rodinného života“ sťažovateliek,
resp. že by boli za takéto zásahy inak priamo zodpovedné. V tomto smere nebolo preto
možné sťažnosti sťažovateliek vyhovieť. Obdobne ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
kvalifikovať napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov ako priame zasahovanie –
obmedzenie niektorého z označených práv sťažovateliek.
Ústavný súd z tohto dôvodu preto ani v tejto časti sťažnosti sťažovateliek nevyhovel
a odmietol ju už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (obdobne m. m. II. ÚS 406/2008).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby
ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateliek uplatnených v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. novembra 2011