Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 536/2011
PDF · 170.17 KB
No categories available
II. ÚS 536/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. novembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti E., Cyprus, zastúpenej advokátkou
JUDr. A. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na
zákonného sudcu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn.
1 NcC 14/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti E. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra
2011 osobne do podateľne doručená sťažnosť spoločnosti E., Cyprus (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na
zákonného sudcu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským
súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 1 NcC 14/2011.
Zo sťažnosti vyplýva, že na Okresnom súde Poprad (ďalej len „okresný súd“)
prebieha konanie v právnej veci sťažovateľky ako žalobkyne proti žalovanému S. (ďalej len
„žalovaný“), predmetom ktorého je nárok sťažovateľky na náhradu škody vo výške
15 858 676,24 € s prísl. Konanie je vedené pod sp. zn. 13 C 270/2008 a zákonným sudcom
je JUDr. P. K. (ďalej len „zákonný sudca“). Žalovaný podaním z 11. októbra 2010 uplatnil
námietku zaujatosti zákonného sudcu z dôvodu, že na okresnom súde pôsobil na civilnom
úseku aj sudca JUDr. Š. Z. (ďalej len „bývalý sudca“), pričom podľa medializovaných
informácií môže ísť o otca Ing. Š. Z., ktorý pôsobil ako konateľ pôvodného žalobcu
A., s. r. o. (ďalej len „bývalý konateľ“). O dôvode podania námietky zaujatosti sa mal
žalovaný dozvedieť 6. novembra 2010 z podania doručeného jeho tlačovému oddeleniu.
Uznesením krajského súdu sp. zn. 1 NcC 22/2010 z 8. novembra 2010 sa rozhodlo, že sudca
nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Nálezom ústavného súdu č. k.
III. ÚS 105/2011-74 zo 14. júna 2011 bolo uznesenie krajského súdu zrušené a vec mu bola
vrátená na ďalšie konanie. Následným uznesením krajského súdu sp. zn. 1 NcC 14/2011
z 22. septembra 2011 bol zákonný sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci.
Podľa názoru krajského súdu nie je naplnené objektívne hľadisko nestrannosti, ktoré je
nadriadené hľadisku subjektívnemu, pretože so zreteľom na vyjadrenie zákonného sudcu
a existenciu objektívnych skutočností spochybňujúcich jeho zaujatosť možno uzavrieť, že
existuje objektívny zákonom vymedzený dôvod, pre ktorý možno mať pochybnosti o jeho
nezaujatosti.
Podľa názoru sťažovateľky uznesením krajského súdu došlo k porušeniu označených
článkov ústavy a dohovoru. Závery krajského súdu sú vzhľadom na skutkový stav zjavne
neodôvodnené a arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.
Rozhodnutie o vylúčení zákonného sudcu podľa § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku je výnimkou z ústavnej zásady zakotvenej v čl. 48 ods. 1 ústavy, podľa ktorej
nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi. Takáto výnimka, ako každá výnimka
zo základného práva alebo slobody, sa musí vykladať reštriktívne, najmä tak, aby sa
zachovala podstata a zmysel základného práva na nestranného sudcu a práva na spravodlivý
proces. Práve preto uvedené ustanovenie obsahuje taxatívne dôvody, pre ktoré možno sudcu
vylúčiť. Tieto však nie je možné rozšíriť o ďalšie dôvody. Bývalý konateľ má v konaní
vystúpiť v pozícii svedka. Žalovaný odvolávajúc sa na judikát Najvyššieho súdu Českej
republiky tvrdí, že bývalý konateľ má byť vypočutý ako účastník konania, s čím však nie je
možné súhlasiť, pretože judikát, na ktorý sa žalovaný odvoláva, je len jedným z mnohých
rozdielnych rozhodnutí riešiacich postavenie bývalých štatutárnych orgánov v rámci
dokazovania. Vo vzťahu k nestrannosti súdu (či už subjektívnej alebo objektívnej) sa
posudzuje len pomer sudcu k veci, účastníkom konania alebo ich zástupcom, nikdy však nie
ich pomer k svedkom alebo iným osobám zúčastneným na konaní. Preto nemožno
nestrannosť konajúceho sudcu posudzovať s prihliadnutím na povahu a rozsah úkonov
vykonaných vo vzťahu k tejto osobe. To platí aj preto, že k výpovedi svedka v konaní
dosiaľ nedošlo, a teda nie je možné prejudikovať budúci postoj zákonného sudcu
k svedkovi. Vzhľadom na skutočnosť, že vo vzťahu k zákonnému sudcovi neboli uvedené
žiadne skutočnosti, z ktorých by vyplýval jeho vzťah k veci, k účastníkom alebo k ich
zástupcom (zaujatosť bola namietnutá výlučne pre pomer zákonného sudcu k procesne
neoprávnenej osobe – svedkovi), takáto námietka na vylúčenie zákonného sudcu
nepostačuje.
Námietka zaujatosti bola uplatnená po uplynutí zákonom ustanovenej 15-dňovej
lehoty podľa § 15a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, keďže účastník môže uplatniť
námietku zaujatosti do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca
vylúčený. Účastník konania sa o dôvode, pre ktorý môže namietať zaujatosť sudcu, môže
dozvedieť okamihom, keď sa takéto skutočnosti ocitnú vo sfére jeho dispozície, t. j.
okamihom, keď účastník nadobudne objektívnu možnosť zoznámiť sa s týmito
skutočnosťami. Pre začiatok plynutia lehoty nie je pritom dôležité, resp. rozhodujúce, aby sa
účastník konania s týmito skutočnosťami v tom čase aj skutočne oboznámil. Stačí, že mal
objektívnu možnosť poznať ich obsah. O dôvodoch na podanie námietky sa žalovaný mohol
dozvedieť 5. apríla 2010, lebo vtedy boli inkriminované skutočnosti zverejnené na internete.
Námietky preto mali byť podané najneskôr 20. apríla 2010, avšak v skutočnosti boli podané
až podaním z 11. októbra 2010. V prípade vynaloženia potrebnej odbornej starostlivosti sa
žalovaný mohol o kolegiálnych vzťahoch medzi zákonným sudcom a svedkom dozvedieť aj
z rozvrhu práce okresného súdu zverejneného na internete, a to pri prvom úkone, ktorý
vo veci urobil.
Kolegiálny vzťah medzi zákonným sudcom a bývalým sudcom, ktorý je v blízkom
príbuzenskom vzťahu s navrhnutým svedkom, nemôže byť dôvodom na vylúčenie
zákonného sudcu. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže
vrhnúť čo i len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje. Dôvodom
vylúčenia sudcu môžu byť totiž len objektívne existujúce zákonné dôvody. Sudca môže byť
vylúčený iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k veci, účastníkom alebo ich
zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej
povinnosti nebude môcť rozhodovať nezávisle a nestranne. Krajský súd považoval za
objektívny dôvod vylúčenia zákonného sudcu jeho kolegiálny vzťah s bývalým sudcom.
Kolegiálne vzťahy medzi sudcami boli predmetom viacerých rozhodnutí všeobecných
súdov a ústavného súdu. Z konštantnej judikatúry vyplýva, že ak nie sú ďalšie okolnosti
signalizujúce možnú nestrannosť sudcu, a to takej intenzity, aby boli dôvodom na jeho
vylúčenie, tak samotné kolegiálne vzťahy medzi sudcami nemôžu byť dôvodom na
spochybnenie ich nestrannosti. Až v prípade, ak by takýto vzťah prerástol profesionálny
rámec a nadobudol by charakter bližšieho osobného vzťahu, mohla by takáto okolnosť byť
dôvodom na vylúčenie sudcu. Ani skutočnosť, že sa sudca zo svojho osobného pohľadu
domnieva, že v jeho prípade môžu vznikať pochybnosti o jeho nezaujatosti, nezakladá bez
ďalšieho dôvod jeho vylúčenia. Žalovaný námietku zaujatosti odôvodnil len tak, že zákonný
sudca a bývalý sudca pôsobili na okresnom súde, pričom žiadne iné okolnosti, resp. dôkazy
preukazujúce dôvodnú obavu, že daný vzťah môže vplývať na nestrannosť a nezaujatosť
zákonného sudcu, neuviedol. Iba domnienka o možnej neobjektívnosti nepostačuje na
vylúčenie sudcu. Preto neboli splnené zákonné náležitosti námietky zaujatosti, a teda
všeobecný súd nemal na ňu prihliadať. Ani ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 105/2011,
ktorým bol krajský súd viazaný, nevyslovil právny názor, podľa ktorého by samotná
existencia kolegiálneho vzťahu medzi zákonným sudcom a bývalým sudcom mala byť
automaticky dôvodom na vylúčenie zákonného sudcu. Takýto právny názor ústavný súd ani
nemohol vysloviť, lebo otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na vylúčenie sudcu,
patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu, a nie ústavného súdu. Okrem toho z obsahu
spisu nebolo možné zistiť, či medzi zákonným sudcom a bývalým sudcom bol výlučne
profesionálny vzťah alebo či tento vzťah prerástol do bližšieho vzťahu vrátane toho, aké
boli rozsah a intenzita tohto vzťahu. Napokon, vzhľadom na existenciu rozhodnutia
ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 124/2010 by bol ústavný súd predtým, ako rozhodol nálezom
sp. zn. III. ÚS 105/2011, povinný predložiť plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie
odchylných právnych názorov, čo sa však nestalo. Vzhľadom na uvedené skutočnosti
krajský súd sa mal hlbšie zaoberať povahou a intenzitou kolegiálneho vzťahu zákonného
sudcu a bývalého sudcu, a až na základe zistenia, že daný vzťah prerástol profesionálny
rámec a vznikol bližší osobný vzťah takého charakteru a intenzity, že aj napriek zákonom
ustanovenej povinnosti by nemohol vo veci rozhodovať nezávisle a nestranne, mohol a mal
vydať rozhodnutie o vylúčení zákonného sudcu.
Pred rozhodnutím vo veci samej sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd odložil
vykonateľnosť uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 NcC 14/2011 z 22. septembra 2011.
Vo veci samej navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.
1 NcC 14/2011 s tým, aby bolo uznesenie z 22. septembra 2011 zrušené a vec vrátená na
ďalšie konanie. Napokon sa domáha náhrady trov konania vo výške 314,18 €.
Z nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 105/2011-74 zo 14. júna 2011, ktorým bolo
vyslovené porušenie základného práva žalovaného na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu sp. zn. 1 NcC 22/2010 z 8. novembra 2010, vyplýva, že krajský súd
nevenoval dostatočnú pozornosť namietanej skutočnosti, podľa ktorej bývalý konateľ je
blízkym príbuzným bývalého sudcu, ktorý pôsobil na tom istom súde, na ktorom sa koná
o podanej žalobe. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu nevyplýva, že by sa prihliadalo
na to, či žalovaným tvrdené skutočnosti môžu v očiach účastníkov konania, ako aj
verejnosti vzbudiť oprávnené pochybnosti o nezaujatosti sudcov okresného súdu.
Na vyvrátenie pochybností o nezaujatosti zákonného sudcu nie je postačujúce, pokiaľ sa
v danom prípade krajský súd obmedzil na všeobecné konštatovanie o potrebe nadhľadu
sudcov voči nespokojnosti účastníkov konania, pretože takéto otázky neboli vo vzťahu
k tvrdeniam žalovaného podstatné. Keďže súčasťou práva na prerokovanie veci nestranným
súdom je v prípade zistenia konkrétnych okolností objektívne svedčiacich o pochybnostiach
o nestrannosti niektorého zo sudcov príslušných vo veci konať aj právo na to, aby bol sudca,
ktorého nezaujatosť bola spochybnená, vylúčený, vydaním rozhodnutia o nevylúčení
takéhoto sudcu z ďalšieho konania a rozhodovania vo veci dochádza k porušeniu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 1 NcC 14/2011-872 z 22. septembra 2011 vyplýva,
že zákonný sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej okresným
súdom pod sp. zn. 13 C 270/2008. Podľa názoru krajského súdu účelom ustanovenia § 14
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku je prispieť k nestrannému prerokovaniu veci,
k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo ich zástupcom, a tiež predísť možnosti
neobjektívneho rozhodovania. Uvedenému cieľu zodpovedá aj právna úprava skutočnosti,
ktorá je z hľadísk vylúčenia sudcu považovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia
určitého právne významného vzťahu sudcu, a to k veci, v rámci ktorého vzťahu by sudca
mal svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia vo veci
alebo k účastníkom konania, ktorý by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom
(pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim alebo k zástupcom účastníkov konania.
Súčasťou práva na spravodlivý proces je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý
a nestranný súd. Pri riešení otázky nestrannosti sudcu je potrebné brať na zreteľ aj ďalšie
aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa
týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania,
príp. ich zástupcom. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti sa vyžaduje dôkaz
o skutočnej zaujatosti. Rozhodujúce však nie je subjektívne stanovisko sudcu, ale existencia
objektívnych skutočnosti, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti
sudcu. Relevantná je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na
objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Vo svojom vyjadrení
zákonný sudca uviedol, že ponecháva na zváženie, či skutočnosť, že bývalý konateľ je
synom jeho kolegu, je spôsobilá vyvolať pochybnosti o nezaujatom postupe súdu, a či
v záujme vylúčenia pochybností o nezaujatom postupe je vhodné, aby vec prerokovával
zákonný sudca, resp. iný sudca okresného súdu. Pri hodnotení prípadných pochybností
o nezaujatosti je nevyhnutné vziať zreteľ aj na vzťahy medzi sudcami pôsobiacimi na
jednom súde, kde majú spoločné pracovisko. Pokiaľ sudcovia určitého súdu majú
rozhodovať právne veci, v ktorých ako účastníci konania vystupujú osoby im blízke alebo
osoby blízke kolegom – sudcom pôsobiacim na tom istom súde, je potrebné s prihliadnutím
na konkrétne okolnosti prípadu venovať zvýšenú pozornosť významu týchto okolností
a skúmať aj intenzitu z toho vyplývajúcich pochybností týkajúcich sa nezaujatosti
konajúceho sudcu. Súčasne je nevyhnutné dbať na podstatu a význam práva na nestrannosť
a nezaujatosť sudcu. V tejto súvislosti sa žiada poznamenať, že medzi sudcami ako
kolegami na jednom pracovisku často vznikajú aj bližšie než len kolegiálne vzťahy, čo
môže viesť k oprávneným pochybnostiam o ich nestrannosti v prípadoch, v ktorých majú
rozhodovať o veciach, na výsledku ktorých môžu mať ich blízki kolegovia osobný,
ekonomický či iný záujem. V danom prípade nie je podľa názoru krajského súdu ako
nadriadeného súdu naplnené objektívne hľadisko nestrannosti, ktoré je nadradené hľadisku
subjektívnemu. So zreteľom na vyjadrenie zákonného sudcu a existenciu objektívnych
skutočností spochybňujúcich jeho zaujatosť možno uzavrieť, že v danej veci existuje
objektívny zákonom vymedzený dôvod, pre ktorý možno mať pochybnosti o jeho
nezaujatosti.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a
aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Podľa názoru ústavného súdu uznesenie krajského súdu dostatočným a presvedčivým
spôsobom vysvetľuje, prečo bolo potrebné zákonného sudcu považovať za zaujatého
v objektívnom zmysle. Preto v žiadnom prípade nemožno považovať uznesenie krajského
súdu za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Niet teda ani príčiny na to, aby ústavný
súd do týchto záverov zasiahol. Skutočnosť, že posúdenie veci krajským súdom
nekorešponduje s posúdením sťažovateľky, sama osebe porušenie označených práv
nezakladá.
V súvislosti s uplatnenými námietkami sťažovateľky považuje ústavný súd za
potrebné uviesť nasledovné:
Podľa presvedčenia sťažovateľky ustanovenie § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku obsahuje taxatívne dôvody, pre ktoré možno sudcu z prejednania a rozhodnutia
veci vylúčiť, pričom tieto nie je možné rozšíriť o ďalšie dôvody. Preto je možné posudzovať
len pomer sudcu k veci, účastníkom konania alebo ich zástupcom, nikdy však nie ich pomer
k svedkom alebo iným osobám zúčastneným na konaní. Žalovaný v podanej námietke
zaujatosti namieta vzťah zákonného sudcu voči bývalému konateľovi, ktorý je synom
bývalého sudcu okresného súdu. Bývalý konateľ má byť v konaní vypočutý, pričom právny
názor žalovaného, podľa ktorého ho v rámci výsluchu bude treba považovať za účastníka
konania, je neakceptovateľný, pretože pri správnej aplikácii zákona musí byť bývalý
konateľ vypočutý ako svedok. Pomer sudcu voči svedkovi však zákonným dôvodom na
vylúčenie sudcu nie je.
Ústavný súd nepovažuje za možné uvedenú argumentáciu sťažovateľky akceptovať.
Ako na to sťažovateľka sama správne poukazuje, v súdnej praxi je sporné, v akom
procesno-právnom postavení má byť vypočutý bývalý štatutárny zástupca právnickej osoby,
pokiaľ k jeho výsluchu dôjde v čase, keď už štatutárnym zástupcom nie je, hoci ním bol
v čase, v ktorom sa odohrali relevantné udalosti, o ktorých by mal vypovedať. Je teda
sporné, či má byť vypočutý ako účastník konania alebo ako svedok. Nie je úlohou
ústavného súdu v danej veci meritórne posudzovať, ktorý z uvedených právnych názorov je
správny, pretože takéto posúdenie je vo výlučnej právomoci všeobecných súdov. Nemožno
preto vylúčiť alternatívu, že bývalý konateľ bude považovaný za účastníka konania. Preto
ani nemožno tvrdiť, že by uplatnený dôvod námietky zaujatosti bol mimo rámca
ustanovenia § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
Sťažovateľka je ďalej toho názoru, že námietka zaujatosti bola podaná po uplynutí 15
dňovej zákonnej lehoty podľa § 15a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. O tvrdenom
dôvode zaujatosti sa totiž žalovaný mohol dozvedieť už podstatne skôr, a to 5. apríla 2010,
keď bola inkriminovaná skutočnosť zverejnená na internete. Nie je totiž rozhodujúce, kedy
sa žalovaný o dôvode zaujatosti sudcu dozvedel, pretože podstatné je, kedy sa o tom mohol
dozvedieť.
Ani s touto námietkou sťažovateľky nebolo možné súhlasiť.
Krajský súd pri posudzovaní námietky zaujatosti z hľadiska jej včasnosti zrejme
vychádzal zo skutočnosti, že uplatnený dôvod zaujatosti sa stal žalovanému známym
6. októbra 2010, keď príslušná písomnosť bola doručená tlačovému oddeleniu žalovaného.
Aj keby malo byť pravdou, že internetová informácia bola uverejnená ešte 5. apríla 2010,
a teda objektívne vzaté odvtedy sa mohol o nej žalovaný dozvedieť, nemožno včasnosť
námietky zaujatosti takto izolovane posudzovať. Od nikoho nemožno očakávať, aby
pravidelne sledoval akékoľvek údaje uverejňované na internete a uverejnené informácie
v každom prípade bez ďalšieho považovať za časový moment, od ktorého sa odvíja lehota
na uplatnenie práva. Preto nemožno považovať za zjavne neodôvodnený či za arbitrárny
záver, podľa ktorého v danom prípade čas, keď sa bolo možné dozvedieť o dôvode
zaujatosti, a skutočný čas, keď sa o tomto dôvode účastník konania dozvedel, splýva.
Napokon sťažovateľka polemizuje so samotnou podstatou uznesenia krajského súdu,
keď zastáva stanovisko, podľa ktorého uplatnený dôvod zaujatosti zákonného sudcu sám
osebe na záver o potrebe vylúčiť ho z konania nepostačuje, pretože krajský súd sa mal
hlbšie zaoberať povahou a intenzitou kolegiálneho vzťahu zákonného sudcu a bývalého
sudcu, a až na základe zistenia, že daný vzťah prerástol profesionálny rámec (stal sa bližším
osobným vzťahom takého charakteru a intenzity, že aj napriek zákonom ustanovenej
povinnosti by nemohol o veci rozhodovať nezávisle a nestranne), mohol a mal vydať
rozhodnutie o vylúčení zákonného sudcu. Sťažovateľka sa pritom odvoláva aj na nález
ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 124/2010 z 26. augusta 2010.
Podľa názoru ústavného súdu meritórne závery krajského súdu sú dostatočné
a presvedčivé. Krajský súd dospel k záveru, že z vyjadrenia zákonného sudcu k námietke
zaujatosti v spojení s objektívnou skutočnosťou o kolegiálnom vzťahu medzi zákonným
sudcom a bývalým sudcom-otcom bývalého konateľa možno vyvodiť objektívne
pochybnosti o nezaujatosti zákonného sudcu.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. novembra 2011