Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 536/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. novembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti E., Cyprus, zastúpenej advokátkou

JUDr. A. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na

zákonného sudcu podľa a , ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti E. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra

2011 osobne do podateľne doručená sťažnosť spoločnosti E., Cyprus (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na

zákonného sudcu podľa a (ďalej len

„ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským

súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že na Okresnom súde Poprad (ďalej len „okresný súd“)

prebieha konanie v právnej veci sťažovateľky ako žalobkyne proti žalovanému S. (ďalej len

„žalovaný“), predmetom ktorého je nárok sťažovateľky na náhradu škody vo výške

15 858 676,24 € s prísl. Konanie je vedené pod sp. zn. a zákonným sudcom

je JUDr. P. K. (ďalej len „zákonný sudca“). Žalovaný podaním z 11. októbra 2010 uplatnil

námietku zaujatosti zákonného sudcu z dôvodu, že na okresnom súde pôsobil na civilnom

úseku aj sudca JUDr. Š. Z. (ďalej len „bývalý sudca“), pričom podľa medializovaných

informácií môže ísť o otca Ing. Š. Z., ktorý pôsobil ako konateľ pôvodného žalobcu

A., s. r. o. (ďalej len „bývalý konateľ“). O dôvode podania námietky zaujatosti sa mal

žalovaný dozvedieť 6. novembra 2010 z podania doručeného jeho tlačovému oddeleniu.

Uznesením krajského súdu sp. zn. z 8. novembra 2010 sa rozhodlo, že sudca

nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Nálezom ústavného súdu č. k.

-74 zo 14. júna 2011 bolo uznesenie krajského súdu zrušené a vec mu bola

vrátená na ďalšie konanie. Následným uznesením krajského súdu sp. zn.

z 22. septembra 2011 bol zákonný sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci.

Podľa názoru krajského súdu nie je naplnené objektívne hľadisko nestrannosti, ktoré je

nadriadené hľadisku subjektívnemu, pretože so zreteľom na vyjadrenie zákonného sudcu

a existenciu objektívnych skutočností spochybňujúcich jeho zaujatosť možno uzavrieť, že

existuje objektívny zákonom vymedzený dôvod, pre ktorý možno mať pochybnosti o jeho

nezaujatosti.

Podľa názoru sťažovateľky uznesením krajského súdu došlo k porušeniu označených

článkov a dohovoru. Závery krajského súdu sú vzhľadom na skutkový stav zjavne

neodôvodnené a arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.

Rozhodnutie o vylúčení zákonného sudcu podľa § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku je výnimkou z ústavnej zásady zakotvenej v , podľa ktorej

nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi. Takáto výnimka, ako každá výnimka

zo základného práva alebo slobody, sa musí vykladať reštriktívne, najmä tak, aby sa

zachovala podstata a zmysel základného práva na nestranného sudcu a práva na spravodlivý

proces. Práve preto uvedené ustanovenie obsahuje taxatívne dôvody, pre ktoré možno sudcu

vylúčiť. Tieto však nie je možné rozšíriť o ďalšie dôvody. Bývalý konateľ má v konaní

vystúpiť v pozícii svedka. Žalovaný odvolávajúc sa na judikát Najvyššieho súdu Českej

republiky tvrdí, že bývalý konateľ má byť vypočutý ako účastník konania, s čím však nie je

možné súhlasiť, pretože judikát, na ktorý sa žalovaný odvoláva, je len jedným z mnohých

rozdielnych rozhodnutí riešiacich postavenie bývalých štatutárnych orgánov v rámci

dokazovania. Vo vzťahu k nestrannosti súdu (či už subjektívnej alebo objektívnej) sa

posudzuje len pomer sudcu k veci, účastníkom konania alebo ich zástupcom, nikdy však nie

ich pomer k svedkom alebo iným osobám zúčastneným na konaní. Preto nemožno

nestrannosť konajúceho sudcu posudzovať s prihliadnutím na povahu a rozsah úkonov

vykonaných vo vzťahu k tejto osobe. To platí aj preto, že k výpovedi svedka v konaní

dosiaľ nedošlo, a teda nie je možné prejudikovať budúci postoj zákonného sudcu

k svedkovi. Vzhľadom na skutočnosť, že vo vzťahu k zákonnému sudcovi neboli uvedené

žiadne skutočnosti, z ktorých by vyplýval jeho vzťah k veci, k účastníkom alebo k ich

zástupcom (zaujatosť bola namietnutá výlučne pre pomer zákonného sudcu k procesne

neoprávnenej osobe – svedkovi), takáto námietka na vylúčenie zákonného sudcu

nepostačuje.

Námietka zaujatosti bola uplatnená po uplynutí zákonom ustanovenej 15-dňovej

lehoty podľa , keďže účastník môže uplatniť

námietku zaujatosti do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca

vylúčený. Účastník konania sa o dôvode, pre ktorý môže namietať zaujatosť sudcu, môže

dozvedieť okamihom, keď sa takéto skutočnosti ocitnú vo sfére jeho dispozície, t. j.

okamihom, keď účastník nadobudne objektívnu možnosť zoznámiť sa s týmito

skutočnosťami. Pre začiatok plynutia lehoty nie je pritom dôležité, resp. rozhodujúce, aby sa

účastník konania s týmito skutočnosťami v tom čase aj skutočne oboznámil. Stačí, že mal

objektívnu možnosť poznať ich obsah. O dôvodoch na podanie námietky sa žalovaný mohol

dozvedieť 5. apríla 2010, lebo vtedy boli inkriminované skutočnosti zverejnené na internete.

Námietky preto mali byť podané najneskôr 20. apríla 2010, avšak v skutočnosti boli podané

až podaním z 11. októbra 2010. V prípade vynaloženia potrebnej odbornej starostlivosti sa

žalovaný mohol o kolegiálnych vzťahoch medzi zákonným sudcom a svedkom dozvedieť aj

z rozvrhu práce okresného súdu zverejneného na internete, a to pri prvom úkone, ktorý

vo veci urobil.

Kolegiálny vzťah medzi zákonným sudcom a bývalým sudcom, ktorý je v blízkom

príbuzenskom vzťahu s navrhnutým svedkom, nemôže byť dôvodom na vylúčenie

zákonného sudcu. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže

vrhnúť čo i len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje. Dôvodom

vylúčenia sudcu môžu byť totiž len objektívne existujúce zákonné dôvody. Sudca môže byť

vylúčený iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k veci, účastníkom alebo ich

zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej

povinnosti nebude môcť rozhodovať nezávisle a nestranne. Krajský súd považoval za

objektívny dôvod vylúčenia zákonného sudcu jeho kolegiálny vzťah s bývalým sudcom.

Kolegiálne vzťahy medzi sudcami boli predmetom viacerých rozhodnutí všeobecných

súdov a ústavného súdu. Z konštantnej judikatúry vyplýva, že ak nie sú ďalšie okolnosti

signalizujúce možnú nestrannosť sudcu, a to takej intenzity, aby boli dôvodom na jeho

vylúčenie, tak samotné kolegiálne vzťahy medzi sudcami nemôžu byť dôvodom na

spochybnenie ich nestrannosti. Až v prípade, ak by takýto vzťah prerástol profesionálny

rámec a nadobudol by charakter bližšieho osobného vzťahu, mohla by takáto okolnosť byť

dôvodom na vylúčenie sudcu. Ani skutočnosť, že sa sudca zo svojho osobného pohľadu

domnieva, že v jeho prípade môžu vznikať pochybnosti o jeho nezaujatosti, nezakladá bez

ďalšieho dôvod jeho vylúčenia. Žalovaný námietku zaujatosti odôvodnil len tak, že zákonný

sudca a bývalý sudca pôsobili na okresnom súde, pričom žiadne iné okolnosti, resp. dôkazy

preukazujúce dôvodnú obavu, že daný vzťah môže vplývať na nestrannosť a nezaujatosť

zákonného sudcu, neuviedol. Iba domnienka o možnej neobjektívnosti nepostačuje na

vylúčenie sudcu. Preto neboli splnené zákonné náležitosti námietky zaujatosti, a teda

všeobecný súd nemal na ňu prihliadať. Ani ústavný súd v náleze sp. zn. ,

ktorým bol krajský súd viazaný, nevyslovil právny názor, podľa ktorého by samotná

existencia kolegiálneho vzťahu medzi zákonným sudcom a bývalým sudcom mala byť

automaticky dôvodom na vylúčenie zákonného sudcu. Takýto právny názor ústavný súd ani

nemohol vysloviť, lebo otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na vylúčenie sudcu,

patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu, a nie ústavného súdu. Okrem toho z obsahu

spisu nebolo možné zistiť, či medzi zákonným sudcom a bývalým sudcom bol výlučne

profesionálny vzťah alebo či tento vzťah prerástol do bližšieho vzťahu vrátane toho, aké

boli rozsah a intenzita tohto vzťahu. Napokon, vzhľadom na existenciu rozhodnutia

ústavného súdu sp. zn. by bol ústavný súd predtým, ako rozhodol nálezom

sp. zn. , povinný predložiť plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie

odchylných právnych názorov, čo sa však nestalo. Vzhľadom na uvedené skutočnosti

krajský súd sa mal hlbšie zaoberať povahou a intenzitou kolegiálneho vzťahu zákonného

sudcu a bývalého sudcu, a až na základe zistenia, že daný vzťah prerástol profesionálny

rámec a vznikol bližší osobný vzťah takého charakteru a intenzity, že aj napriek zákonom

ustanovenej povinnosti by nemohol vo veci rozhodovať nezávisle a nestranne, mohol a mal

vydať rozhodnutie o vylúčení zákonného sudcu.

Pred rozhodnutím vo veci samej sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd odložil

vykonateľnosť uznesenia krajského súdu sp. zn. z 22. septembra 2011.

Vo veci samej navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

s tým, aby bolo uznesenie z 22. septembra 2011 zrušené a vec vrátená na

ďalšie konanie. Napokon sa domáha náhrady trov konania vo výške 314,18 €.

Z nálezu ústavného súdu č. k. -74 zo 14. júna 2011, ktorým bolo

vyslovené porušenie základného práva žalovaného na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru uznesením

krajského súdu sp. zn. z 8. novembra 2010, vyplýva, že krajský súd

nevenoval dostatočnú pozornosť namietanej skutočnosti, podľa ktorej bývalý konateľ je

blízkym príbuzným bývalého sudcu, ktorý pôsobil na tom istom súde, na ktorom sa koná

o podanej žalobe. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu nevyplýva, že by sa prihliadalo

na to, či žalovaným tvrdené skutočnosti môžu v očiach účastníkov konania, ako aj

verejnosti vzbudiť oprávnené pochybnosti o nezaujatosti sudcov okresného súdu.

Na vyvrátenie pochybností o nezaujatosti zákonného sudcu nie je postačujúce, pokiaľ sa

v danom prípade krajský súd obmedzil na všeobecné konštatovanie o potrebe nadhľadu

sudcov voči nespokojnosti účastníkov konania, pretože takéto otázky neboli vo vzťahu

k tvrdeniam žalovaného podstatné. Keďže súčasťou práva na prerokovanie veci nestranným

súdom je v prípade zistenia konkrétnych okolností objektívne svedčiacich o pochybnostiach

o nestrannosti niektorého zo sudcov príslušných vo veci konať aj právo na to, aby bol sudca,

ktorého nezaujatosť bola spochybnená, vylúčený, vydaním rozhodnutia o nevylúčení

takéhoto sudcu z ďalšieho konania a rozhodovania vo veci dochádza k porušeniu

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -872 z 22. septembra 2011 vyplýva,

že zákonný sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej okresným

súdom pod sp. zn. . Podľa názoru krajského súdu účelom ustanovenia § 14

ods. 1 je prispieť k nestrannému prerokovaniu veci,

k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo ich zástupcom, a tiež predísť možnosti

neobjektívneho rozhodovania. Uvedenému cieľu zodpovedá aj právna úprava skutočnosti,

ktorá je z hľadísk vylúčenia sudcu považovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia

určitého právne významného vzťahu sudcu, a to k veci, v rámci ktorého vzťahu by sudca

mal svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia vo veci

alebo k účastníkom konania, ktorý by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom

(pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim alebo k zástupcom účastníkov konania.

Súčasťou práva na spravodlivý proces je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý

a nestranný súd. Pri riešení otázky nestrannosti sudcu je potrebné brať na zreteľ aj ďalšie

aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa

týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania,

príp. ich zástupcom. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti sa vyžaduje dôkaz

o skutočnej zaujatosti. Rozhodujúce však nie je subjektívne stanovisko sudcu, ale existencia

objektívnych skutočnosti, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti

sudcu. Relevantná je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na

objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Vo svojom vyjadrení

zákonný sudca uviedol, že ponecháva na zváženie, či skutočnosť, že bývalý konateľ je

synom jeho kolegu, je spôsobilá vyvolať pochybnosti o nezaujatom postupe súdu, a či

v záujme vylúčenia pochybností o nezaujatom postupe je vhodné, aby vec prerokovával

zákonný sudca, resp. iný sudca okresného súdu. Pri hodnotení prípadných pochybností

o nezaujatosti je nevyhnutné vziať zreteľ aj na vzťahy medzi sudcami pôsobiacimi na

jednom súde, kde majú spoločné pracovisko. Pokiaľ sudcovia určitého súdu majú

rozhodovať právne veci, v ktorých ako účastníci konania vystupujú osoby im blízke alebo

osoby blízke kolegom – sudcom pôsobiacim na tom istom súde, je potrebné s prihliadnutím

na konkrétne okolnosti prípadu venovať zvýšenú pozornosť významu týchto okolností

a skúmať aj intenzitu z toho vyplývajúcich pochybností týkajúcich sa nezaujatosti

konajúceho sudcu. Súčasne je nevyhnutné dbať na podstatu a význam práva na nestrannosť

a nezaujatosť sudcu. V tejto súvislosti sa žiada poznamenať, že medzi sudcami ako

kolegami na jednom pracovisku často vznikajú aj bližšie než len kolegiálne vzťahy, čo

môže viesť k oprávneným pochybnostiam o ich nestrannosti v prípadoch, v ktorých majú

rozhodovať o veciach, na výsledku ktorých môžu mať ich blízki kolegovia osobný,

ekonomický či iný záujem. V danom prípade nie je podľa názoru krajského súdu ako

nadriadeného súdu naplnené objektívne hľadisko nestrannosti, ktoré je nadradené hľadisku

subjektívnemu. So zreteľom na vyjadrenie zákonného sudcu a existenciu objektívnych

skutočností spochybňujúcich jeho zaujatosť možno uzavrieť, že v danej veci existuje

objektívny zákonom vymedzený dôvod, pre ktorý možno mať pochybnosti o jeho

nezaujatosti.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Podľa názoru ústavného súdu uznesenie krajského súdu dostatočným a presvedčivým

spôsobom vysvetľuje, prečo bolo potrebné zákonného sudcu považovať za zaujatého

v objektívnom zmysle. Preto v žiadnom prípade nemožno považovať uznesenie krajského

súdu za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Niet teda ani príčiny na to, aby ústavný

súd do týchto záverov zasiahol. Skutočnosť, že posúdenie veci krajským súdom

nekorešponduje s posúdením sťažovateľky, sama osebe porušenie označených práv

nezakladá.

V súvislosti s uplatnenými námietkami sťažovateľky považuje ústavný súd za

potrebné uviesť nasledovné:

Podľa presvedčenia sťažovateľky ustanovenie § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku obsahuje taxatívne dôvody, pre ktoré možno sudcu z prejednania a rozhodnutia

veci vylúčiť, pričom tieto nie je možné rozšíriť o ďalšie dôvody. Preto je možné posudzovať

len pomer sudcu k veci, účastníkom konania alebo ich zástupcom, nikdy však nie ich pomer

k svedkom alebo iným osobám zúčastneným na konaní. Žalovaný v podanej námietke

zaujatosti namieta vzťah zákonného sudcu voči bývalému konateľovi, ktorý je synom

bývalého sudcu okresného súdu. Bývalý konateľ má byť v konaní vypočutý, pričom právny

názor žalovaného, podľa ktorého ho v rámci výsluchu bude treba považovať za účastníka

konania, je neakceptovateľný, pretože pri správnej aplikácii zákona musí byť bývalý

konateľ vypočutý ako svedok. Pomer sudcu voči svedkovi však zákonným dôvodom na

vylúčenie sudcu nie je.

Ústavný súd nepovažuje za možné uvedenú argumentáciu sťažovateľky akceptovať.

Ako na to sťažovateľka sama správne poukazuje, v súdnej praxi je sporné, v akom

procesno-právnom postavení má byť vypočutý bývalý štatutárny zástupca právnickej osoby,

pokiaľ k jeho výsluchu dôjde v čase, keď už štatutárnym zástupcom nie je, hoci ním bol

v čase, v ktorom sa odohrali relevantné udalosti, o ktorých by mal vypovedať. Je teda

sporné, či má byť vypočutý ako účastník konania alebo ako svedok. Nie je úlohou

ústavného súdu v danej veci meritórne posudzovať, ktorý z uvedených právnych názorov je

správny, pretože takéto posúdenie je vo výlučnej právomoci všeobecných súdov. Nemožno

preto vylúčiť alternatívu, že bývalý konateľ bude považovaný za účastníka konania. Preto

ani nemožno tvrdiť, že by uplatnený dôvod námietky zaujatosti bol mimo rámca

ustanovenia .

Sťažovateľka je ďalej toho názoru, že námietka zaujatosti bola podaná po uplynutí 15

dňovej zákonnej lehoty podľa . O tvrdenom

dôvode zaujatosti sa totiž žalovaný mohol dozvedieť už podstatne skôr, a to 5. apríla 2010,

keď bola inkriminovaná skutočnosť zverejnená na internete. Nie je totiž rozhodujúce, kedy

sa žalovaný o dôvode zaujatosti sudcu dozvedel, pretože podstatné je, kedy sa o tom mohol

dozvedieť.

Ani s touto námietkou sťažovateľky nebolo možné súhlasiť.

Krajský súd pri posudzovaní námietky zaujatosti z hľadiska jej včasnosti zrejme

vychádzal zo skutočnosti, že uplatnený dôvod zaujatosti sa stal žalovanému známym

6. októbra 2010, keď príslušná písomnosť bola doručená tlačovému oddeleniu žalovaného.

Aj keby malo byť pravdou, že internetová informácia bola uverejnená ešte 5. apríla 2010,

a teda objektívne vzaté odvtedy sa mohol o nej žalovaný dozvedieť, nemožno včasnosť

námietky zaujatosti takto izolovane posudzovať. Od nikoho nemožno očakávať, aby

pravidelne sledoval akékoľvek údaje uverejňované na internete a uverejnené informácie

v každom prípade bez ďalšieho považovať za časový moment, od ktorého sa odvíja lehota

na uplatnenie práva. Preto nemožno považovať za zjavne neodôvodnený či za arbitrárny

záver, podľa ktorého v danom prípade čas, keď sa bolo možné dozvedieť o dôvode

zaujatosti, a skutočný čas, keď sa o tomto dôvode účastník konania dozvedel, splýva.

Napokon sťažovateľka polemizuje so samotnou podstatou uznesenia krajského súdu,

keď zastáva stanovisko, podľa ktorého uplatnený dôvod zaujatosti zákonného sudcu sám

osebe na záver o potrebe vylúčiť ho z konania nepostačuje, pretože krajský súd sa mal

hlbšie zaoberať povahou a intenzitou kolegiálneho vzťahu zákonného sudcu a bývalého

sudcu, a až na základe zistenia, že daný vzťah prerástol profesionálny rámec (stal sa bližším

osobným vzťahom takého charakteru a intenzity, že aj napriek zákonom ustanovenej

povinnosti by nemohol o veci rozhodovať nezávisle a nestranne), mohol a mal vydať

rozhodnutie o vylúčení zákonného sudcu. Sťažovateľka sa pritom odvoláva aj na nález

ústavného súdu sp. zn. z 26. augusta 2010.

Podľa názoru ústavného súdu meritórne závery krajského súdu sú dostatočné

a presvedčivé. Krajský súd dospel k záveru, že z vyjadrenia zákonného sudcu k námietke

zaujatosti v spojení s objektívnou skutočnosťou o kolegiálnom vzťahu medzi zákonným

sudcom a bývalým sudcom-otcom bývalého konateľa možno vyvodiť objektívne

pochybnosti o nezaujatosti zákonného sudcu.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2011