Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 486/2011
PDF · 184.17 KB
No categories available
I. ÚS 486/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
7 Cdo 89/2011 z 27. júla 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. septembra 2011 doručená sťažnosť I. K. K. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 89/2011
z 27. júla 2011.
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ bol
navrhovateľom v súdnom spore o neplatnosť predpisu nájomného proti odporcovi – O. B.
vedenom Okresným súdom Bardejov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 6 C 27/2009.
Keďže sťažovateľ nezaplatil súdny poplatok, okresný súd uznesením „z 19. V. 2009 toto
súdne konanie... zastavil“. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) na odvolanie
sťažovateľa uznesením sp. zn. 3 Co 135/2010 z 13. apríla 2011 rozhodnutie okresného súdu
ako vecne správne potvrdil. O dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením sp.
zn. 7 Cdo 89/2011 z 27. júla 2011, ktorým dovolacie konanie zastavil.
3. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:
„1. V odôvodnení svojho uznesenia kasačný súd tvrdí, že prvostupňový súd toto
konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku zastaviť musel, čo nie je vôbec pravda, lebo ma
mohol kľudne oslobodiť, a to nielen pre insolventnosť, ale aj z dôvodu hodného osobitného
zreteľa, či dokonca iných (judikáty)! Išlo pred súdmi o taký nedostatok podmienok konania,
ktoré boli ľahko odstrániteľné, len nebola objektivita a ani ochota zo strany súdov. Skôr
zámer!
2. To, čo som uviedol predom platí aj alebo predovšetkým o konaní pred Najvyšším
súdom SR v dovolaní o mojom formálnom právnom zastúpení pred ním, kde podľa mňa tejto
súd pochybil a po žiadnej stránke ma nechápal a zrejme ani netušil, že to, čo urobil pri
vyhlásení tohto uznesenia z 27. 7. 11, je v príkrom rozpore s jeho predchádzajúcou súdnou
praxou a nielen jeho, ale aj s judikátmi Ústavného súdu SR. Stačilo sa mu pozrieť do
uznesenia jeho kolegov sp. zn. 2 Cdo 161/10 z 28. IX. 10 u kauzy vedenej na prvostupňovom
súde pod č. k. 10 C 167/00 alebo do judikátu III. ÚS 124/10 z 27. IV. 10, kde ústavný súd
rozhodol za tých istých podmienok inak a v môj prospech!...
Konečné uznesenie Najvyššieho súdu SR, ktoré je vlastne o ničom a pritom ma na
mojich zákonných a ústavných právach poškodzuje, som obdržal iba dňa 5. IX. 2011...“
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa čl. 46 Ústavy SR a ods. 1/,
čl. 6 Dohovoru postupom Najvyššieho súdu SR v súdnom konaní o dovolaní sťažovateľa pod
sp. zn. 7 Cdo 89/2011 v právnej veci vedenej na Okresnom súde v Bardejove č. k. 6 C 27/09
a vyjadrenom v jeho konečnom uznesení z 27. VII. 2011, porušené boli.
2. Priznáva I. K. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 33 tis. EUR...
3. Ukladá Najvyššiemu súdu SR uhradiť aj vzniklé trovy tohto súdneho konania...“
Sťažovateľ požiadal tiež o ustanovenie mu „ex offo“ právneho zástupcu na konanie
pred ústavným súdom.
II.
5. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh
na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 168/05,
7. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 89/2011
z 27. júla 2011.
8. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie označených práv predmetným uznesením
najvyššieho (dovolacieho) súdu, v sťažnosti vychádzal v zásade z dôvodov, ktoré uviedol aj
v podanom dovolaní. Najvyšší súd dovolacie konanie zastavil, keďže sťažovateľ nesplnil
podmienku povinného právneho zastúpenia v dovolacom konaní.
9. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za
potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky na
uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.
najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve
všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto
právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,
ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy
neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade
s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
10. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa
v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci
samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane
dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú
ustanovenia § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). V rámci
všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu
z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide
o prípady uvedené v písm. a ) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj
proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 OSP. V posudzovanom
prípade dovolací súd „zistil, že podmienky konania nie sú splnené“. V rámci skúmania
podmienok konania (§ 103 OSP) najvyšší súd zistil existenciu nedostatku odstrániteľnej
podmienky konania, ktorú však sťažovateľ napriek poučeniu neodstránil, a preto najvyšší
súd dovolacie konanie podľa § 104 ods. 2 OSP zastavil.
11. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
7 Cdo 89/2011 z 27. júla 2011, ktorým dovolacie konanie zastavil. Nezistil pritom žiadnu
skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone.
V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol:
„Okresný súd Bardejov uznesením z 19. mája 2009 č. k. 6 C 27/2009-14 konanie
zastavil a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Uviedol, že navrhovateľ
nezaplatil súdny poplatok splatný podaním návrhu ani v dodatočne stanovenej lehote a po
poučení o následkoch jeho nezaplatenia, preto v zmysle § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch musel konanie zastaviť. O trovách konania rozhodol podľa § 146
ods. písm. c/ O. s. p.
Krajský súd v Prešove na odvolanie navrhovateľa uznesením z 13. apríla 2011 sp. zn.
3 Co 135/2010 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219 O. s. p. ).
Poukázal na to, že o žiadosti navrhovateľa o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov
bolo rozhodnuté uznesením Okresného súdu Bardejov z 13. októbra 2009 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Prešove z 10. novembra 2009 tak, že mu oslobodenie od
súdnych poplatkov priznané nebolo. Dovolacie konanie o dovolaní navrhovateľa bolo
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. septembra 2010 zastavené.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal dovolanie navrhovateľ na základe
§ 237 O. s. p., lebo mu je bránené vo výkone spravodlivosti. Žiadal, aby bol považovaný za
prípad hodný osobitného zreteľa.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.)
predovšetkým skúmal, či sú splnené podmienky, za ktorých môže o dovolaní konať. Zistil, že
podmienky konania nie sú splnené.
Kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých
môže konať vo veci (§ 103 O. s. p.).
Ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre to
vhodné opatrenia, pritom spravidla pokračuje v konaní , ale nesmie vydať rozhodnutie,
ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí podmienky konania odstrániť, konanie zastaví
Dovolateľ v dovolacom konaní musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá
právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná (§ 241
ods. 1 veta prvá O. s. p.).
Nedostatok podmienky povinného zastúpenia dovolateľa v dovolacom konaní je možné
odstrániť tým, že si dovolateľ zvolí kvalifikovaného zástupcu a k dovolaniu pripojí jeho
plnomocenstvo. Ak tak neurobí, a to ani na výzvu súdu, súd dovolacie konanie zastaví.
Okresný súd Bardejov uznesením z 13. júna 2011 č. k. 6 C 27/2009-50 vyzval
navrhovateľa, aby v lehote 10 dní odstránil vady dovolania a doručil súdu plnomocenstvo
udelené advokátovi na zastupovanie v dovolacom konaní. Súčasne ho poučil o následkoch
nedoplnenia dovolania a v zmysle § 30 O. s. p. Navrhovateľ na uznesenie doručené mu
21. júna 2011 reagoval podaním z 23. 6. 2011, v ktorom ho označil za zmätočné
a nezákonné a žiadal prideliť mu pisárku a advokáta ex offo. O tejto žiadosti súd prvého
stupňa nerozhodoval z dôvodu, že už svojím uznesením z 21. decembra 2009 (čl. 29)
v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove z 9. februára 2010 (čl. 33) bola žiadosť
navrhovateľa na ustanovenie mu zástupcu z radov advokátov zamietnutá a dovolanie
navrhovateľa proti tomuto uzneseniu bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo 16. septembra 2010 ( čl. 42) odmietnuté.
So zreteľom na nerešpektovanie výzvy, musel Najvyšší súd Slovenskej republiky ako
súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), prihliadnuť (§ 243c O. s. p.) na ustanovenie § 104
ods. 2 O. s. p., v zmysle ktorého ak sa nepodarí podmienky (nedostatku, pozn.) konania
odstrániť, konanie zastaví, ak o tom, bol účastník poučený. Aplikujúc uvedené zákonné
ustanovenie preto dovolací súd konanie o dovolaní navrhovateľa zastavil bez toho, aby sa
zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.“
12. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že v dovolacom konaní
nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože
najvyšší súd postupoval v súlade s procesnoprávnymi predpismi a zastavil konanie
o dovolaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu z dôvodu neodstránenia nedostatku
podmienky konania. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny
poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol
znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom
prostriedku. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 89/2011 z 27. júla 2011 obsahuje
podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne
rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.
13. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho
súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť
sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
14. K argumentácii sťažovateľa uvedenej v bode 3 (2.) ústavný súd poznamenáva, že
mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov (a ani
zjednocovanie právnych názorov senátov najvyššieho súdu) a suplovať právomoc, ktorá
podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov je zverená práve najvyššiemu súdu. Bez ohľadu na
uvedené ústavný súd dodáva, že vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 124/2010 sťažovateľ
namietal porušenie základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) a ústavný súd nálezom
z 25. augusta 2010 rozhodol o porušení tohto práva postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 C 61/2003. V tomto konaní ústavný súd uznesením z 27. apríla 2010
ustanovil sťažovateľovi z radov advokátov právneho zástupcu na konanie pred ústavným
súdom. Rozhodnutia vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 124/2010 (a najmä jeho uznesenie
o ustanovení právneho zástupcu) sa vzťahovali v zásade len na posudzovanú právnu vec
(sp. zn. 4 C 61/2003), resp. na konanie o individuálnej sťažnosti sťažovateľa
(III. ÚS 124/2010). Na teraz ústavným súdom posudzované konanie sp. zn. 6 C 27/2009,
resp. sp. zn. 3 Co 136/2010 a sp. zn. 7 Cdo 89/2011, v ktorom sťažovateľ namietal
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, boli závery ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 124/2010 pre
vo veci sp. zn. 6 C 27/2009 konajúce všeobecné súdy právne irelevantné (nezáväzné
a neaplikovateľné).
15. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd
sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. decembra 2011