Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 546/2011
PDF · 235.94 KB
No categories available
III. ÚS 546/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. decembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv zaručených čl. 35 ods. 1, čl. 42 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresnej prokuratúry Prešov
z 3. októbra 2011 vo veci sp. zn. 1 Pn 812/11 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. októbra
2011 doručená sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané
porušenie jeho základného práva na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň zaručeného
čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva
na vzdelanie zaručeného čl. 42 ods. 1 ústavy, základného práva na inú právnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na rovnosť účastníkov konania
zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva na vzdelanie zaručeného čl. 2 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) uznesením Okresnej prokuratúry Prešov (ďalej len „okresná prokuratúra“)
z 3. októbra 2011 vo veci sp. zn. 1 Pn 812/11.
V sťažnosti sťažovateľ na pomerne obsiahlom priestore popísal okolnosti jeho
„prestupu“ z doktorandského štúdia na Katolíckej univerzite v Ružomberku na Vysokú
školu zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, n. o. (ďalej aj „vysoká škola
zdravotnícka“), a následne na doktorandské štúdium poskytované Prešovskou univerzitou
v Prešove (ďalej len „Prešovská univerzita“). Na základe predmetných okolností sťažovateľ
podal 24. júna 2011 „Trestné oznámenie vo veci podozrenia z trestných činov úradných
osôb Prešovskej univerzity...“, pričom malo ísť o prečin poškodzovania cudzích práv podľa
§ 375 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný zákon“) a o prečin ohovárania podľa § 373 ods. 1 Trestného zákona.
Trestné oznámenie sťažovateľa poverený príslušník Policajného zboru Obvodného
oddelenia Policajného zboru Slovenskej republiky v Prešove – Juh uznesením ČVS: ORP-
1534/JU-PO-2011 z 25. augusta 2011 podľa § 197 ods. 1 písm. d) zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odmietol,
keďže dospel k záveru, že nie je dôvod na začatie trestného stíhania.
Orgán činný v trestnom konaní v predmetnom uznesení k tvrdeniu sťažovateľa
o prieťahoch v postupe Prešovskej univerzity pri vybavovaní jeho žiadosti o zápis
na doktorandské štúdium, ktorými malo dôjsť k spáchaniu trestného činu poškodzovania
cudzích práv, uviedol, že sťažovateľ Prešovskej univerzite „nedoručil rozhodnutie o prijatí
na štúdium na inej vysokej škole ani úradný opis o absolvovaných jednotkách študijného
programu a získaných kreditov na inej vysokej škole, potvrdenie o štúdiu na inej vysokej
škole. Menovaný doložil neoverenú fotokópiu absolvovaných študijných jednotiek, tá bola
garantkou študijného odboru 3.1.14 posúdená a na základe vyjadrenia garantky nepovolil
dekan fakulty... zápis na doktorandské štúdium, z dôvodu nesúladu obsahu jednotiek
študijného programu, ktorý absolvoval menovaný na inej vysokej škole.“. Pritom sa
v uznesení zdôrazňuje, že podľa § 59 ods. 5 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o vysokých školách“) vysoká škola rozhodne o žiadosti študenta inej vysokej školy o zápis
na štúdium do 30 dní od doručenia všetkých podkladov určených k takému rozhodnutiu
študijným poriadkom vysokej školy.
Policajný orgán v odmietavom uznesení ďalej uviedol, že „keďže menovaný
nepredložil potvrdenie o štúdiu v doktorandskom stupni štúdia na inej vysokej škole, dekan
FF PU v Prešove si písomne vyžiadal potvrdenia o štúdiu JUDr. PhDr. P. Ď. z Vysokej
školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety a z Katolíckej univerzity v Ružomberku
Pedagogickej fakulty. Ani jedna z týchto vysokých škôl nepotvrdila menovanému status
svojho študenta v doktorandskom programe, čo znamená, že v čase podania žiadosti
o prestup na FF PU v Prešove menovaný nemal status študenta, preto sa na neho
nevzťahovali ustanovenia § 59 ods. 4, 5 a 6 zákona o vysokých školách o možnosti zápisu
na inú školu.“.
Sťažovateľ podal proti odmietavému uzneseniu sťažnosť podľa ôsmej hlavy prvej
časti Trestného poriadku. Podľa jeho názoru poverený príslušník Policajného zboru, ktorý
vybavoval jeho trestné oznámenie, „z veľkej časti obchádzal skutkový stav, ktorý som opísal
v trestnom oznámení, obchádzal aj dôkazné prostriedky, ktoré som s uvedeným trestným
oznámením poskytol (napr. súhlas zriaďovateľa VŠ sv. Alžbety z 11.11.2010 s
pokračovaním štúdia na inej vysokej škole), obchádzal fakt, že mi VŠ sv. Alžbety nikdy
nevyjadrila písomne, dokonca ani emailom nejaký nesúhlas s mojou témou, obchádzal aj
fakt, že mi VŠ sv. Alžbety takisto písomne neuprela nástup na doktorandské štúdium na nej.
Naopak, ja sám som, ako som už uviedol pre správanie niektorých osôb, ktoré mi
pripomínalo výtržnosť, požiadal zriaďovateľa VŠ sv. Alžbety, aby mi povolil pokračovať v
danom štúdiu na inej vysokej škole. Pokiaľ neznáma osoba z VŠ sv. Alžbety, z Unipo alebo
odinakadiaľ teraz dodatočne vyrobila nejaké písomné potvrdenie, ktoré má svedčiť o opaku,
má ísť ohľadom tohto skutku, popri ohováraní, nadržovaní a poškodzovaní cudzích práv,
ako som už uviedol, aj o marenie spravodlivosti (§ 344 trestného poriadku), a má ísť aj o
falšovanie a pozmeňovanie verejnej listiny (§ 352 trestného poriadku).“.
Okresná prokuratúra uznesením z 3. októbra 2011 v konaní sp. zn. 1 Pn 812/11
sťažnosť sťažovateľa podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú
zamietla. Poukázala pritom na obsah spisového materiálu, z ktorého vyplýva, že sťažovateľ
„bol študentom externej formy doktorandského štúdia na Pedagogickej fakulte KU
v Ružomberku od 1.10.2007 do 8.6.2010. Z listu prof. V. K., DrSc., zriaďovateľa VŠ
sv. Alžbety zo dňa 11.11.2010 zreteľne vyplynul len súhlas s tým, aby oznamovateľ
pokračoval v doktorandskom štúdiu na inej vysokej škole. Tento list nemožno považovať
za nepopierateľný dôkaz o statuse doktoranda na VŠ sv. Alžbety v čase podávania žiadosti,
ako sa domnieva sťažovateľ, s poukazom na predchádzajúce konštatovanie o dobe
doktorandského štúdia.“.
Okresná prokuratúra poukázala i na skutočnosť, že Prešovská univerzita nepovolila
sťažovateľovi zápis na doktorandské štúdium aj preto, že „podľa stanoviska garantky
daného študijného odboru a študijného programu prof. PhDr. A. T., CSc. tu neexistoval
dostatočný súlad obsahu jednotiek študijného programu, ktorý žiadateľa absolvoval na inej
vysokej škole s jednotkami študijného programu na FF PU v Prešove“. V tejto súvislosti
okresná prokuratúra zdôraznila samosprávny charakter určovania podmienok prijatia
na štúdium, rozhodovania v prijímacom konaní i uskutočňovania jednotlivých študijných
programov vysokými školami.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ popisuje skutkové okolnosti, ktoré
ho v konečnom dôsledku viedli k podaniu trestného oznámenia. Z hľadiska merita
predbežne prerokúvanej sťažnosti je podstatným nesúhlas sťažovateľa s hodnotením
listinného dôkazu – súhlasu zriaďovateľa Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce
sv. Alžbety, n. o., z 11. novembra 2010 s pokračovaním sťažovateľa v doktorandskom
štúdiu na inej vysokej škole, tak ako ho okresná prokuratúra prezentovala v odôvodnení
napadnutého uznesenia. Podľa názoru sťažovateľa „samotný súhlas prof. MUDr. V. K.,
DrSc. s pokračovaním štúdia na inej vysokej škole je potvrdením môjho statusu doktoranda
k danému dátumu (11.11.2010). Nejde o žiadnu moju domnienku, ale o nepopierateľný fakt,
o ktorom sa prokurátorka úmyselne vyjadruje nepravdivo. Zo sťažnosti voči policajtovi
z 13.09.2011 vyplýva, že samotný prof. MUDr. V. K., DrSc. môj prestup na VŠ sv. Alžbety
schválil. Z doplnku k sťažnosti zo 16.09.2011 zas vyplýva, že študijná referentka Ing. Mgr.
S. poskytovala nepravdivé informácie o skutkovom stave na VŠ sv. Alžbety, kvôli ktorému
som napokon prof. MUDr. V. K., DrSc. požiadal práve o súhlas s pokračovaním môjho
štúdia na inej vysokej škole... Každé iné tvrdenie má byť zlomyseľné, má byť ohováraním,
má byť poškodzovaním cudzích práv, má byť porušovaním môjho práva na vzdelanie
garantovaného čl. 42 Ústavy SR, má byť porušovaním môjho práva na slobodnú voľbu
povolania a prípravu naň garantovanú čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, má byť taktiež porušovaním
práva na vzdelanie garantovaným čl. 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. V konečnom dôsledku to má zakladať porušovanie
článku 1 Protokolu číslo 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, ktorý
garantuje všeobecný zákaz diskriminácie.“.
Skutkový záver okresnej prokuratúry o nedostatočnom súlade obsahu jednotiek
relevantných študijných programov ako o dôvode, pre ktorý okrem iného sťažovateľovi
nebol povolený požadovaný zápis na doktorandské štúdium na Prešovskej univerzite,
hodnotí sťažovateľ ako „nezmysel“, ktorý má za následok „poškodzovanie cudzích práv
a ohováranie. Toto zároveň má tiež byť porušovaním môjho práva na slobodnú voľbu
povolania a prípravu naň garantovanú čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, má byť taktiež porušovaním
práva na vzdelanie garantovaným čl. 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. V konečnom dôsledku to má zakladať porušovanie
článku 1 Protokolu číslo 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, ktorý
garantuje všeobecný zákaz diskriminácie.“. Podľa sťažovateľa garantka študijného
programu, ako aj prokurátorka okresnej prokuratúry „vedia, že ide stále o slovenské vysoké
školy so sídlom a s pracoviskami v Slovenskej republike, ktorým ten istý odbor 3.1.14
Sociálna práca akreditovalo to isté Ministerstvo. Nesúlad študijných jednotiek ako domnelý
dôvod na nepovolenie zápisu je evidentný nezmysel.“.
Sťažovateľ ďalej namieta, že prokurátorka okresnej prokuratúry sa vôbec
„nevyjadrila ani k namietaným pochybeniam policajta, ani k dôkazom jednoznačne
dokazujúcim môj status doktoranda, ani k dôkazom dokazujúcim ohováranie
a poškodzovanie cudzích práv neznámou osobou z VŠ sv. Alžbety, ani k iným dôkazom,
ktorými dokazujem ohováranie a poškodzovanie cudzích práv dekanom FF PU a rektorom
PU. Namietnuté konanie a rozhodovanie týchto zmienených osôb má taktiež byť
porušovaním môjho práva na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň garantovanú čl. 35
ods. 1 Ústavy SR, má byť taktiež porušovaním práva na vzdelanie garantovaným čl. 2
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
V konečnom dôsledku to má zakladať porušovanie článku 1 Protokolu číslo 12 k Dohovoru
o ochrane ľudských práva základných slobôd, ktorý garantuje všeobecný zákaz
diskriminácie.“.
Napokon k porušeniu označených práv sťažovateľa malo dôjsť aj porušením § 195
ods. 1 Trestného poriadku okresnou prokuratúrou, pretože „hoci ma policajt... v jeho
uznesení... zo dňa 25.08.2011 označil za poškodeného, čím mal zároveň fakticky,
a v podstate aj právne, priznať moje poškodenie mnou označenými osobami a mnou
označeným konaním týchto osôb, prokurátorka... v rozpore s uvedeným paragrafom
trestného poriadku mi v uznesení 1 Pn 812/11-6 zo dňa 03.10.2011 ako v odpovedi na moju
sťažnosť... postavenie poškodeného upiera, čím má protiprávne meniť uznesenie z podnetu
na moju sťažnosť v môj neprospech. Takto má zo strany uvedenej prokurátorky, a teda
zo strany Okresnej prokuratúry v Prešove dochádzať k rozporu s čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky... v spojení s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR, k rozporu s čl. 47 ods. 3
Ústavy SR v spojení s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR, k rozporu s článkom 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd..., k rozporu s článkom 5 ods. 1 Dohovoru,
k rozporu s článkom 14 Dohovoru, k rozporu s článkom 1 Protokolu číslo 12 k Dohovoru,
a v konečnom dôsledku aj toto konanie uvedenej prokurátorky má byť v rozpore s článkom
1 Dohovoru.“.
Sťažovateľ v záverečnej časti svojej sťažnosti označenej ako „Návrh
na rozhodnutie“ sformuloval zásadnú časť svojho petitu takto:
„1. Podľa článku 127 ods. 1 Ústavy SR žiadam o konanie o tejto ústavnej sťažnosti.
2. Podľa článku 127 ods. 2 Ústavy SR žiadam po skonštatovaní porušenia
označených garantovaných práv a slobôd o prikázanie povinného konania označeným
orgánom činným v trestnom konaní.
3. Keby sa aj konečné rozhodnutie PU zakladalo na skutočnosti a keby aj bolo
v konečnom dôsledku zákonné, na výške škôd, ktoré mi úradné osoby z PU mali spôsobiť
niektorými trestnými činmi, to nič nemení. Podľa článku 127 ods. 3 Ústavy SR žiadam
o adekvátne finančné zadosťučinenie, ktoré má teraz znášať Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky zastúpená Okresnou prokuratúrou v Prešove.“
V ďalšej časti sťažnostného petitu potom sťažovateľ podrobne vyčíslil majetkovú
škodu i nemateriálnu ujmu, ktorú mal utrpieť v dôsledku ním tvrdeného porušenia
označených práv.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Ústavný súd považoval v prvom rade za potrebné ustáliť rozsah svojho prieskumu
pri predbežnom prerokovaní podanej sťažnosti. V petite predmetnej sťažnosti, ktorým je
ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný, totiž sťažovateľ explicitne
nesformuloval, ktoré základné práva alebo slobody boli podľa jeho názoru porušené [§ 50
ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde], a rovnako neoznačil nespochybniteľným
spôsobom právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, ktorým malo dôjsť
k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd [§ 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom
súde].
1.1 Odôvodnenie predmetnej sťažnosti dáva pomerne jednoznačnú odpoveď
na otázku, ktoré základné práva alebo slobody boli podľa názoru sťažovateľa porušené. Ide
sa o základné práva a práva uvedené v záhlaví tohoto uznesenia.
Zároveň pozornosti ústavného súdu neuniklo, že sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti
naznačil aj prípadné porušenie niektorých ďalších ustanovení ústavy (čl. 2 ods. 2),
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 1, čl. 5 ods. 1, čl. 13 a čl. 14)
a Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 1). Názor
o porušení uvedených ustanovení však sťažovateľ bližšie nezdôvodnil. Z odôvodnenia
sťažnosti možno vyvodiť, že porušenie uvedených práv a ustanovení má byť iba dôsledkom
porušenia základných práv vymedzených v záhlaví tohto uznesenia. Neurčité a nedostatočne
konkrétne odôvodnenie neumožňuje podľa názoru ústavného súdu zahrnúť porušenie
uvedených ustanovení ústavy a medzinárodných zmlúv do obsahu pre ústavný súd
záväzného sťažnostného petitu, preto ho možno považovať len za súčasť sťažovateľovej
právnej argumentácie.
Navyše, vo vzťahu k sťažovateľovým náznakom o porušení čl. 1 Protokolu č. 12
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ústavný súd dodáva, že
Slovenská republika uvedený protokol podpísala, avšak zatiaľ ho neratifikovala, preto
ústavný súd viazaný čl. 127 ods. 1 ústavy („... vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republiky ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom...“) by
ani nemal dostatok právomoci na konanie o takto vymedzenom predmete.
1.2 Pokiaľ ide o právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo zásah, ktorým mali byť
porušené označené práva sťažovateľa, ústavný súd ustálil rozsah svojho prieskumu tak, že
jeho premetom je iba uznesenie okresnej prokuratúry sp. zn. 1 Pn 812/11 z 3. októbra 2011.
Indície plynúce z odôvodnenia predloženej sťažnosti, ktoré nasvedčujú aj názoru
sťažovateľa o porušení jeho označených práv postupom a rozhodnutiami orgánov
akademickej samosprávy Prešovskej univerzity, ako aj uznesením Obvodného oddelenia
Policajného zboru v Prešove – Juh ČVS: ORP-1534/JU-PO-2011 z 25. augusta 2011,
nepovažoval ústavný súd za procesne efektívne objasňovať prostredníctvom výzvy
na doplnenie podania adresovanej sťažovateľovi. V oboch prípadoch by totiž ústavný súd
zjavne nemal dostatok právomoci na meritórne preskúmanie uvedených rozhodnutí
a postupov, keďže v prípade postupov a rozhodnutí orgánov akademickej samosprávy je
oprávnený ich preskúmavať všeobecný súd v správnom súdnictve a v prípade uznesenia
policajného orgánu je možné podať proti nemu riadny opravný prostriedok – sťažnosť,
pričom toto právo sťažovateľ aj využil.
2. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to
za podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
2.1 Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na inú právnu ochranu
a základného práva na rovnosť účastníkov konania ústavný súd zdôrazňuje, že z ustanovení
Trestného poriadku nemožno vyvodiť subjektívne právo osoby, ktorá podala trestné
oznámenie, na začatie trestného konania. Aj keď podľa § 2 ods. 5 Trestného poriadku je
prokurátor zastupujúci v trestnom konaní štát povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých
sa dozvedel, posúdenie otázky, či sú splnené zákonné podmienky na začatie trestného
stíhania v konkrétnej veci (na základe skutočností uvedených v trestnom oznámení alebo
skutočností zistených preverením trestného oznámenia), je plne v právomoci orgánov
činných v trestnom konaní (policajných orgánov, vyšetrovateľov, prokurátorov). Osobe,
ktorá podala trestné oznámenie, nevzniká právo na začatie trestného stíhania. Takéto právo
nemožno odvodiť ani z niektorého zo základných práv alebo slobôd podľa druhej hlavy
ústavy (mutatis mutandis II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, II. ÚS 43/03, III. ÚS 45/03,
III. ÚS 198/03). Rovnako súčasťou týchto základných práv nie je ani povinnosť orgánu
štátu kvalifikovať konanie, v ktorom sťažovateľ vidí porušenie svojich práv, ako trestný čin.
Sťažovateľ ako oznamovateľ trestného činu mal len zákonné právo domáhať sa toho, aby sa
jeho sťažnosťou kompetentný orgán zaoberal, čo sa v tomto prípade aj stalo. Nemá však
nárok na to, aby výsledok konania kompetentného štátneho orgánu zodpovedal jeho
predstave (II. ÚS 88/99).
2.2 Z obsahu napadnutého uznesenia okresnej prokuratúry ústavný súd zistil, že táto
dostatočným spôsobom reagovala na sťažovateľovu námietku týkajúcu sa hodnotenia
súhlasu zriaďovateľa Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, n. o.,
Bratislava, s pokračovaním sťažovateľa v doktorandskom štúdiu na inej vysokej škole.
Aj podľa názoru ústavného súdu predmetná listina nemôže bez ďalšieho slúžiť ako dôkaz,
že sťažovateľ bol v čase udelenia súhlasu (11. novembra 2010) študentom doktorandského
štúdia.
V konaní realizovanom orgánmi akademickej samosprávy Prešovskej univerzity, ako
aj pri vybavovaní sťažovateľovho trestného oznámenia vyšlo totiž najavo, že sťažovateľ bol
študentom externej formy doktorandského štúdia Katolíckej univerzity, Pedagogickej
fakulty v Ružomberku (ďalej len „KU PF Ružomberok“) do 8. júna 2010. Pri vybavovaní
trestného oznámenia sťažovateľa následne boli zaobstarané dôkazy (vyjadrenia dotknutých
vysokých škôl), z ktorých vyplynulo, že 24. mája 2010 sa sťažovateľ informoval na vysokej
škole zdravotníctva o možnosti zápisu na doktorandské štúdium, pričom následne 21. júna
2010 bol tejto vysokej škole doručený spisový materiál týkajúci sa doktorandského štúdia
sťažovateľa. Sťažovateľ však chcel zmeniť tému dizertačnej práce i jej školiteľa, s čím
príslušná komisia vysokej školy zdravotníctva nesúhlasila, a tak sťažovateľ požiadal o
vrátenie svojich materiálov.
Uvedené skutkové zistenia sťažovateľ v sťažnosti podanej proti uzneseniu
policajného orgánu z 25. augusta 2011 spochybňoval iba tvrdením, že poverený príslušník
Policajného zboru „si len vyžiadal nepodložené vyjadrenie neznámej osoby z VŠ sv. Alžbety,
a keďže sa mu zdá spoločenské postavenie tejto inštitúcie a postavenie Prešovskej
univerzity... omnoho silnejšie, ústne a ničím nepodložené tvrdenia neznámych osôb z týchto
právnických osôb povyšuje na dôkaz. Aj keby náhodou tieto listiny boli vtedy na VŠ
sv. Alžbety vtedy doručené, alebo keby náhodou ďalšie orgány práva toto nepodložene
v snahe nadržovať por. M. S. tvrdili, nikdy som ani fiktívne nedostal žiadne oficiálne
vyjadrenie o potrebe opätovne schvaľovať moju tému.“.
Citovaná protiargumentácia sťažovateľa je podľa názoru ústavného súdu iba
hodnotením vyjadrení vyžiadaných orgánom činným v trestnom konaní, avšak hodnotenie
prezentované sťažovateľom nie je nijak dôkazne podložené. Listiny zachytávajúce emailovú
komunikáciu sťažovateľa so zriaďovateľom vysokej školy zdravotníctva práve preukazujú,
že nakoniec referentka pre doktorandské štúdium vysvetlila dôvody, pre ktoré príslušná
komisia vysokej školy musela zaujať stanovisko k ďalšiemu postupu vo veci sťažovateľa.
Dôvodom bola zmena témy dizertačnej práce a zmena školiteľa. Tento záver zjavne
nevyvracia ani pozvánka na dizertačnú skúšku sťažovateľa, ktorú ako dôkaz priložil
k doplneniu svojej sťažnosti podanej proti uzneseniu policajného orgánu (podanie
zo 16. septembra 2011). Z tejto pozvánky totiž nevyplýva, že by došlo k zmene témy
dizertačnej práce už na KU PF Ružomberok. V pozvánke pomenovaná téma „Kulty a sekty
– pokrok a regres“ je totiž témou písomnej práce k dizertačnej skúške. Písomnú prácu
k dizertačnej skúške však nemožno zamieňať s dizertačnou prácou.
Na základe všetkých uvedených skutočností okresná prokuratúra správne zhodnotila
obsah listu zriaďovateľa vysokej školy zdravotníctva z 11. novembra 2010, ktorým vyjadril
svoj súhlas s pokračovaním sťažovateľa v doktorandskom štúdiu na inej vysokej škole,
a nepovažovala ho za dôkaz sťažovateľovho statusu doktoranda v tom čase.
2.3 Záver okresnej prokuratúry týkajúci sa nedostatočného súladu jednotiek
študijného programu ako dôvodu nevyhovenia žiadosti sťažovateľa o zápis na doktorandské
štúdium taktiež podľa názoru ústavného súdu nesignalizuje možnosť zistenia porušenia
označených práv po prípadnom prijatí predloženej sťažnosti na ďalšie konanie. Skutočnosť,
že dve vysoké školy v Slovenskej republike poskytujú doktorandské štúdium v rovnakom
študijnom odbore, ešte neznamená, že jednotky akreditovaných študijných programov
musia byť celkom identické. Rozhodujúcim je tu zjavne fakt, že jednotky príslušného
študijného programu korešpondujú s obsahom študijného odboru (§ 50 ods. 2 zákona
o vysokých školách).
2.4 Sťažovateľ ďalej vo svojej sťažnosti proti uzneseniu okresnej prokuratúry
namieta, že prokurátorka vybavujúca jeho opravný prostriedok, sa „nevyjadrila ani
k namietaným pochybeniam policajta, ani k dôkazom jednoznačne dokazujúcim môj status
doktoranda, ani k dôkazom dokazujúcim ohováranie a poškodzovanie cudzích práv
neznámou osobou z VŠ sv. Alžbety, ani k iným dôkazom, ktorými dokazujem ohováranie
a poškodzovanie cudzích práv dekanom FF PU a rektorom PU“.
Ústavný súd už v bodoch 2.2 a 2.3 vysvetlil dôvody, prečo považuje závery okresnej
prokuratúry v otázkach rozhodujúcich pre sťažovateľovo doktorandské štúdium za ústavne
akceptovateľné. Tieto závery tak predstavujú vo svojom súhrne dostatočnú odpoveď
na námietky sťažovateľa vyplývajúce z jeho trestného oznámenia i z jeho sťažnosti proti
odmietavému uzneseniu policajného orgánu.
2.5 Poslednou zreteľne formulovanou výhradou sťažovateľa voči uzneseniu okresnej
prokuratúry je námietka nerešpektovania zákazu zmeny uznesenia v neprospech osoby,
ktorá sťažnosť podľa ôsmej hlavy prvej časti Trestného poriadku proti uzneseniu podala
(§ 195 ods. 1 Trestného poriadku).
Zmenou uznesenia sa v prípade ustanovenia § 195 ods. 1 Trestného poriadku
zreteľne myslí zmena výroku uznesenia. Iba výrok rozhodnutia (teda aj uznesenia) je
záväznou časťou celého rozhodnutia, pretože ním sa formuluje záväzný úsudok
rozhodujúceho orgánu o predmete konania.
Výrok uznesenia policajného orgánu z 25. augusta 2011 znamenal odmietnutie
trestného oznámenia sťažovateľa. O podanom opravnom prostriedku sťažovateľa okresná
prokuratúra rozhodla tak, že ho zamietla. Tým došlo v materiálnej perspektíve k potvrdeniu
sťažnosťou napadnutého uznesenia policajného orgánu. Právna pozícia sťažovateľa sa teda
uznesením okresnej prokuratúry nijak nezhoršila. Zostala totiž nezmenená. Skutočnosť
formálneho označenia sťažovateľa ako poškodeného v uznesení policajného orgánu a ako
oznamovateľa v uznesení okresnej prokuratúry na tom nič nemení.
2.6 Vzhľadom na to, že všetky zásadné sťažovateľove námietky vyhodnotil ústavný
súd ako nedôvodné, záverom predbežného prerokovanie predloženej sťažnosti je zistenie
o nedostatočnej príčinnej súvislosti medzi základným právom sťažovateľa na inú právnu
ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a jeho základným právom na rovnosť účastníkov konania
(čl. 47 ods. 3 ústavy) na jednej strane a uznesením okresnej prokuratúry na strane druhej.
Predložená sťažnosť je preto v tejto časti zjavne neopodstatnená.
3. Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu
naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
Podľa čl. 42 ods. 1 ústavy každý má právo na vzdelanie. ...
Podľa čl. 2 dodatkového protokolu nikomu sa nesmie odoprieť právo na vzdelanie. ...
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 42 ods. 1 ústavy,
ako aj práva podľa čl. 2 dodatkového protokolu ústavný súd poznamenáva, že orgán
verejnej moci zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv
hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že orgán verejnej moci súčasne
porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade
by ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy bol opravnou inštanciou voči orgánom
verejnej moci, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy. Ústavný súd
by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach orgánov
verejnej moci, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na
to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí orgánov verejnej moci a jeho subsumpcia
pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd
sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
označeným rozhodnutím okresnej prokuratúry odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie
základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 42 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 2
dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného
vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi
z perspektívy ich možného porušenia.
4. Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa (finančné zadosťučinenie) a procesne
neefektívnym by bolo aj odstraňovanie nedostatok jeho podania (nedostatok v povinnom
právnom zastúpení).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. decembra 2011