Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 546/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. decembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv zaručených , , a

Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresnej prokuratúry Prešov

z 3. októbra 2011 vo veci sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. októbra

2011 doručená sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané

porušenie jeho základného práva na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň zaručeného

(ďalej len „“), základného práva

na vzdelanie zaručeného , základného práva na inú právnu ochranu

zaručeného a základného práva na rovnosť účastníkov konania

zaručeného , ako aj práva na vzdelanie zaručeného Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) uznesením Okresnej prokuratúry Prešov (ďalej len „okresná prokuratúra“)

z 3. októbra 2011 vo veci sp. zn. .

V sťažnosti sťažovateľ na pomerne obsiahlom priestore popísal okolnosti jeho

„prestupu“ z doktorandského štúdia na Katolíckej univerzite v Ružomberku na Vysokú

školu zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, n. o. (ďalej aj „vysoká škola

zdravotnícka“), a následne na doktorandské štúdium poskytované Prešovskou univerzitou

v Prešove (ďalej len „Prešovská univerzita“). Na základe predmetných okolností sťažovateľ

podal 24. júna 2011 „Trestné oznámenie vo veci podozrenia z trestných činov úradných

osôb Prešovskej univerzity...“, pričom malo ísť o prečin poškodzovania cudzích práv podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) a o prečin ohovárania podľa .

Trestné oznámenie sťažovateľa poverený príslušník Policajného zboru Obvodného

oddelenia Policajného zboru Slovenskej republiky v Prešove – Juh uznesením ČVS: ORP-

1534/JU-PO-2011 z 25. augusta 2011 podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) odmietol,

keďže dospel k záveru, že nie je dôvod na začatie trestného stíhania.

Orgán činný v trestnom konaní v predmetnom uznesení k tvrdeniu sťažovateľa

o prieťahoch v postupe Prešovskej univerzity pri vybavovaní jeho žiadosti o zápis

na doktorandské štúdium, ktorými malo dôjsť k spáchaniu trestného činu poškodzovania

cudzích práv, uviedol, že sťažovateľ Prešovskej univerzite „nedoručil rozhodnutie o prijatí

na štúdium na inej vysokej škole ani úradný opis o absolvovaných jednotkách študijného

programu a získaných kreditov na inej vysokej škole, potvrdenie o štúdiu na inej vysokej

škole. Menovaný doložil neoverenú fotokópiu absolvovaných študijných jednotiek, tá bola

garantkou študijného odboru posúdená a na základe vyjadrenia garantky nepovolil

dekan fakulty... zápis na doktorandské štúdium, z dôvodu nesúladu obsahu jednotiek

študijného programu, ktorý absolvoval menovaný na inej vysokej škole.“. Pritom sa

v uznesení zdôrazňuje, že podľa o vysokých školách a

o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o vysokých školách“) vysoká škola rozhodne o žiadosti študenta inej vysokej školy o zápis

na štúdium do 30 dní od doručenia všetkých podkladov určených k takému rozhodnutiu

študijným poriadkom vysokej školy.

Policajný orgán v odmietavom uznesení ďalej uviedol, že „keďže menovaný

nepredložil potvrdenie o štúdiu v doktorandskom stupni štúdia na inej vysokej škole, dekan

FF PU v Prešove si písomne vyžiadal potvrdenia o štúdiu JUDr. PhDr. P. Ď. z Vysokej

školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety a z Katolíckej univerzity v Ružomberku

Pedagogickej fakulty. Ani jedna z týchto vysokých škôl nepotvrdila menovanému status

svojho študenta v doktorandskom programe, čo znamená, že v čase podania žiadosti

o prestup na FF PU v Prešove menovaný nemal status študenta, preto sa na neho

nevzťahovali ustanovenia § 59 ods. 4, 5 a 6 zákona o vysokých školách o možnosti zápisu

na inú školu.“.

Sťažovateľ podal proti odmietavému uzneseniu sťažnosť podľa ôsmej hlavy prvej

časti . Podľa jeho názoru poverený príslušník Policajného zboru, ktorý

vybavoval jeho trestné oznámenie, „z veľkej časti obchádzal skutkový stav, ktorý som opísal

v trestnom oznámení, obchádzal aj dôkazné prostriedky, ktoré som s uvedeným trestným

oznámením poskytol (napr. súhlas zriaďovateľa VŠ sv. Alžbety z 11.11.2010 s

pokračovaním štúdia na inej vysokej škole), obchádzal fakt, že mi VŠ sv. Alžbety nikdy

nevyjadrila písomne, dokonca ani emailom nejaký nesúhlas s mojou témou, obchádzal aj

fakt, že mi VŠ sv. Alžbety takisto písomne neuprela nástup na doktorandské štúdium na nej.

Naopak, ja sám som, ako som už uviedol pre správanie niektorých osôb, ktoré mi

pripomínalo výtržnosť, požiadal zriaďovateľa VŠ sv. Alžbety, aby mi povolil pokračovať v

danom štúdiu na inej vysokej škole. Pokiaľ neznáma osoba z VŠ sv. Alžbety, z Unipo alebo

odinakadiaľ teraz dodatočne vyrobila nejaké písomné potvrdenie, ktoré má svedčiť o opaku,

má ísť ohľadom tohto skutku, popri ohováraní, nadržovaní a poškodzovaní cudzích práv,

ako som už uviedol, aj o marenie spravodlivosti ( ), a má ísť aj o

falšovanie a pozmeňovanie verejnej listiny ( ).“.

Okresná prokuratúra uznesením z 3. októbra 2011 v konaní sp. zn.

sťažnosť sťažovateľa podľa ako nedôvodnú

zamietla. Poukázala pritom na obsah spisového materiálu, z ktorého vyplýva, že sťažovateľ

„bol študentom externej formy doktorandského štúdia na Pedagogickej fakulte KU

v Ružomberku od 1.10.2007 do 8.6.2010. Z listu prof. V. K., DrSc., zriaďovateľa VŠ

sv. Alžbety zo dňa 11.11.2010 zreteľne vyplynul len súhlas s tým, aby oznamovateľ

pokračoval v doktorandskom štúdiu na inej vysokej škole. Tento list nemožno považovať

za nepopierateľný dôkaz o statuse doktoranda na VŠ sv. Alžbety v čase podávania žiadosti,

ako sa domnieva sťažovateľ, s poukazom na predchádzajúce konštatovanie o dobe

doktorandského štúdia.“.

Okresná prokuratúra poukázala i na skutočnosť, že Prešovská univerzita nepovolila

sťažovateľovi zápis na doktorandské štúdium aj preto, že „podľa stanoviska garantky

daného študijného odboru a študijného programu prof. PhDr. A. T., CSc. tu neexistoval

dostatočný súlad obsahu jednotiek študijného programu, ktorý žiadateľa absolvoval na inej

vysokej škole s jednotkami študijného programu na FF PU v Prešove“. V tejto súvislosti

okresná prokuratúra zdôraznila samosprávny charakter určovania podmienok prijatia

na štúdium, rozhodovania v prijímacom konaní i uskutočňovania jednotlivých študijných

programov vysokými školami.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ popisuje skutkové okolnosti, ktoré

ho v konečnom dôsledku viedli k podaniu trestného oznámenia. Z hľadiska merita

predbežne prerokúvanej sťažnosti je podstatným nesúhlas sťažovateľa s hodnotením

listinného dôkazu – súhlasu zriaďovateľa Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce

sv. Alžbety, n. o., z 11. novembra 2010 s pokračovaním sťažovateľa v doktorandskom

štúdiu na inej vysokej škole, tak ako ho okresná prokuratúra prezentovala v odôvodnení

napadnutého uznesenia. Podľa názoru sťažovateľa „samotný súhlas prof. MUDr. V. K.,

DrSc. s pokračovaním štúdia na inej vysokej škole je potvrdením môjho statusu doktoranda

k danému dátumu (11.11.2010). Nejde o žiadnu moju domnienku, ale o nepopierateľný fakt,

o ktorom sa prokurátorka úmyselne vyjadruje nepravdivo. Zo sťažnosti voči policajtovi

z 13.09.2011 vyplýva, že samotný prof. MUDr. V. K., DrSc. môj prestup na VŠ sv. Alžbety

schválil. Z doplnku k sťažnosti zo 16.09.2011 zas vyplýva, že študijná referentka Ing. Mgr.

S. poskytovala nepravdivé informácie o skutkovom stave na VŠ sv. Alžbety, kvôli ktorému

som napokon prof. MUDr. V. K., DrSc. požiadal práve o súhlas s pokračovaním môjho

štúdia na inej vysokej škole... Každé iné tvrdenie má byť zlomyseľné, má byť ohováraním,

má byť poškodzovaním cudzích práv, má byť porušovaním môjho práva na vzdelanie

garantovaného SR, má byť porušovaním môjho práva na slobodnú voľbu

povolania a prípravu naň garantovanú SR, má byť taktiež porušovaním

práva na vzdelanie garantovaným čl. 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. V konečnom dôsledku to má zakladať porušovanie

článku 1 Protokolu číslo 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, ktorý

garantuje všeobecný zákaz diskriminácie.“.

Skutkový záver okresnej prokuratúry o nedostatočnom súlade obsahu jednotiek

relevantných študijných programov ako o dôvode, pre ktorý okrem iného sťažovateľovi

nebol povolený požadovaný zápis na doktorandské štúdium na Prešovskej univerzite,

hodnotí sťažovateľ ako „nezmysel“, ktorý má za následok „poškodzovanie cudzích práv

a ohováranie. Toto zároveň má tiež byť porušovaním môjho práva na slobodnú voľbu

povolania a prípravu naň garantovanú SR, má byť taktiež porušovaním

práva na vzdelanie garantovaným čl. 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. V konečnom dôsledku to má zakladať porušovanie

článku 1 Protokolu číslo 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, ktorý

garantuje všeobecný zákaz diskriminácie.“. Podľa sťažovateľa garantka študijného

programu, ako aj prokurátorka okresnej prokuratúry „vedia, že ide stále o slovenské vysoké

školy so sídlom a s pracoviskami v Slovenskej republike, ktorým ten istý odbor

Sociálna práca akreditovalo to isté Ministerstvo. Nesúlad študijných jednotiek ako domnelý

dôvod na nepovolenie zápisu je evidentný nezmysel.“.

Sťažovateľ ďalej namieta, že prokurátorka okresnej prokuratúry sa vôbec

„nevyjadrila ani k namietaným pochybeniam policajta, ani k dôkazom jednoznačne

dokazujúcim môj status doktoranda, ani k dôkazom dokazujúcim ohováranie

a poškodzovanie cudzích práv neznámou osobou z VŠ sv. Alžbety, ani k iným dôkazom,

ktorými dokazujem ohováranie a poškodzovanie cudzích práv dekanom FF PU a rektorom

PU. Namietnuté konanie a rozhodovanie týchto zmienených osôb má taktiež byť

porušovaním môjho práva na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň garantovanú čl. 35

ods. 1 SR, má byť taktiež porušovaním práva na vzdelanie garantovaným

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

V konečnom dôsledku to má zakladať porušovanie článku 1 Protokolu číslo 12 k Dohovoru

o ochrane ľudských práva základných slobôd, ktorý garantuje všeobecný zákaz

diskriminácie.“.

Napokon k porušeniu označených práv sťažovateľa malo dôjsť aj porušením § 195

ods. 1 okresnou prokuratúrou, pretože „hoci ma policajt... v jeho

uznesení... zo dňa 25.08.2011 označil za poškodeného, čím mal zároveň fakticky,

a v podstate aj právne, priznať moje poškodenie mnou označenými osobami a mnou

označeným konaním týchto osôb, prokurátorka... v rozpore s uvedeným paragrafom

mi v uznesení -6 zo dňa 03.10.2011 ako v odpovedi na moju

sťažnosť... postavenie poškodeného upiera, čím má protiprávne meniť uznesenie z podnetu

na moju sťažnosť v môj neprospech. Takto má zo strany uvedenej prokurátorky, a teda

zo strany Okresnej prokuratúry v Prešove dochádzať k rozporu s

Slovenskej republiky... v spojení s článkom 2 ods. 2 SR, k rozporu s

SR v spojení s článkom 2 ods. 2 SR, k rozporu s článkom 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd..., k rozporu s článkom 5 ods. 1 Dohovoru,

k rozporu s článkom 14 Dohovoru, k rozporu s článkom 1 Protokolu číslo 12 k Dohovoru,

a v konečnom dôsledku aj toto konanie uvedenej prokurátorky má byť v rozpore s článkom

1 Dohovoru.“.

Sťažovateľ v záverečnej časti svojej sťažnosti označenej ako „Návrh

na rozhodnutie“ sformuloval zásadnú časť svojho petitu takto:

„1. Podľa článku 127 ods. 1 SR žiadam o konanie o tejto ústavnej sťažnosti.

2. Podľa článku 127 ods. 2 SR žiadam po skonštatovaní porušenia

označených garantovaných práv a slobôd o prikázanie povinného konania označeným

orgánom činným v trestnom konaní.

3. Keby sa aj konečné rozhodnutie PU zakladalo na skutočnosti a keby aj bolo

v konečnom dôsledku zákonné, na výške škôd, ktoré mi úradné osoby z PU mali spôsobiť

niektorými trestnými činmi, to nič nemení. Podľa článku 127 ods. 3 SR žiadam

o adekvátne finančné zadosťučinenie, ktoré má teraz znášať Generálna prokuratúra

Slovenskej republiky zastúpená Okresnou prokuratúrou v Prešove.“

V ďalšej časti sťažnostného petitu potom sťažovateľ podrobne vyčíslil majetkovú

škodu i nemateriálnu ujmu, ktorú mal utrpieť v dôsledku ním tvrdeného porušenia

označených práv.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Ústavný súd považoval v prvom rade za potrebné ustáliť rozsah svojho prieskumu

pri predbežnom prerokovaní podanej sťažnosti. V petite predmetnej sťažnosti, ktorým je

ústavný súd podľa viazaný, totiž sťažovateľ explicitne

nesformuloval, ktoré základné práva alebo slobody boli podľa jeho názoru porušené [§ 50

ods. 1 písm. a) ], a rovnako neoznačil nespochybniteľným

spôsobom právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, ktorým malo dôjsť

k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd [§ 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom

súde].

1.1 Odôvodnenie predmetnej sťažnosti dáva pomerne jednoznačnú odpoveď

na otázku, ktoré základné práva alebo slobody boli podľa názoru sťažovateľa porušené. Ide

sa o základné práva a práva uvedené v záhlaví tohoto uznesenia.

Zároveň pozornosti ústavného súdu neuniklo, že sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti

naznačil aj prípadné porušenie niektorých ďalších ustanovení (),

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 1, čl. 5 ods. 1, čl. 13 a čl. 14)

a Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 1). Názor

o porušení uvedených ustanovení však sťažovateľ bližšie nezdôvodnil. Z odôvodnenia

sťažnosti možno vyvodiť, že porušenie uvedených práv a ustanovení má byť iba dôsledkom

porušenia základných práv vymedzených v záhlaví tohto uznesenia. Neurčité a nedostatočne

konkrétne odôvodnenie neumožňuje podľa názoru ústavného súdu zahrnúť porušenie

uvedených ustanovení a medzinárodných zmlúv do obsahu pre ústavný súd

záväzného sťažnostného petitu, preto ho možno považovať len za súčasť sťažovateľovej

právnej argumentácie.

Navyše, vo vzťahu k sťažovateľovým náznakom o porušení čl. 1 Protokolu č. 12

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ústavný súd dodáva, že

Slovenská republika uvedený protokol podpísala, avšak zatiaľ ho neratifikovala, preto

ústavný súd viazaný („... vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republiky ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom...“) by

ani nemal dostatok právomoci na konanie o takto vymedzenom predmete.

1.2 Pokiaľ ide o právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo zásah, ktorým mali byť

porušené označené práva sťažovateľa, ústavný súd ustálil rozsah svojho prieskumu tak, že

jeho premetom je iba uznesenie okresnej prokuratúry sp. zn. z 3. októbra 2011.

Indície plynúce z odôvodnenia predloženej sťažnosti, ktoré nasvedčujú aj názoru

sťažovateľa o porušení jeho označených práv postupom a rozhodnutiami orgánov

akademickej samosprávy Prešovskej univerzity, ako aj uznesením Obvodného oddelenia

Policajného zboru v Prešove – Juh ČVS: ORP-1534/JU-PO-2011 z 25. augusta 2011,

nepovažoval ústavný súd za procesne efektívne objasňovať prostredníctvom výzvy

na doplnenie podania adresovanej sťažovateľovi. V oboch prípadoch by totiž ústavný súd

zjavne nemal dostatok právomoci na meritórne preskúmanie uvedených rozhodnutí

a postupov, keďže v prípade postupov a rozhodnutí orgánov akademickej samosprávy je

oprávnený ich preskúmavať všeobecný súd v správnom súdnictve a v prípade uznesenia

policajného orgánu je možné podať proti nemu riadny opravný prostriedok – sťažnosť,

pričom toto právo sťažovateľ aj využil.

2. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to

za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

2.1 Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na inú právnu ochranu

a základného práva na rovnosť účastníkov konania ústavný súd zdôrazňuje, že z ustanovení

nemožno vyvodiť subjektívne právo osoby, ktorá podala trestné

oznámenie, na začatie trestného konania. Aj keď podľa je

prokurátor zastupujúci v trestnom konaní štát povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých

sa dozvedel, posúdenie otázky, či sú splnené zákonné podmienky na začatie trestného

stíhania v konkrétnej veci (na základe skutočností uvedených v trestnom oznámení alebo

skutočností zistených preverením trestného oznámenia), je plne v právomoci orgánov

činných v trestnom konaní (policajných orgánov, vyšetrovateľov, prokurátorov). Osobe,

ktorá podala trestné oznámenie, nevzniká právo na začatie trestného stíhania. Takéto právo

nemožno odvodiť ani z niektorého zo základných práv alebo slobôd podľa druhej hlavy

(mutatis mutandis , , , ,

). Rovnako súčasťou týchto základných práv nie je ani povinnosť orgánu

štátu kvalifikovať konanie, v ktorom sťažovateľ vidí porušenie svojich práv, ako trestný čin.

Sťažovateľ ako oznamovateľ trestného činu mal len zákonné právo domáhať sa toho, aby sa

jeho sťažnosťou kompetentný orgán zaoberal, čo sa v tomto prípade aj stalo. Nemá však

nárok na to, aby výsledok konania kompetentného štátneho orgánu zodpovedal jeho

predstave ().

2.2 Z obsahu napadnutého uznesenia okresnej prokuratúry ústavný súd zistil, že táto

dostatočným spôsobom reagovala na sťažovateľovu námietku týkajúcu sa hodnotenia

súhlasu zriaďovateľa Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, n. o.,

Bratislava, s pokračovaním sťažovateľa v doktorandskom štúdiu na inej vysokej škole.

Aj podľa názoru ústavného súdu predmetná listina nemôže bez ďalšieho slúžiť ako dôkaz,

že sťažovateľ bol v čase udelenia súhlasu (11. novembra 2010) študentom doktorandského

štúdia.

V konaní realizovanom orgánmi akademickej samosprávy Prešovskej univerzity, ako

aj pri vybavovaní sťažovateľovho trestného oznámenia vyšlo totiž najavo, že sťažovateľ bol

študentom externej formy doktorandského štúdia Katolíckej univerzity, Pedagogickej

fakulty v Ružomberku (ďalej len „KU PF Ružomberok“) do 8. júna 2010. Pri vybavovaní

trestného oznámenia sťažovateľa následne boli zaobstarané dôkazy (vyjadrenia dotknutých

vysokých škôl), z ktorých vyplynulo, že 24. mája 2010 sa sťažovateľ informoval na vysokej

škole zdravotníctva o možnosti zápisu na doktorandské štúdium, pričom následne 21. júna

2010 bol tejto vysokej škole doručený spisový materiál týkajúci sa doktorandského štúdia

sťažovateľa. Sťažovateľ však chcel zmeniť tému dizertačnej práce i jej školiteľa, s čím

príslušná komisia vysokej školy zdravotníctva nesúhlasila, a tak sťažovateľ požiadal o

vrátenie svojich materiálov.

Uvedené skutkové zistenia sťažovateľ v sťažnosti podanej proti uzneseniu

policajného orgánu z 25. augusta 2011 spochybňoval iba tvrdením, že poverený príslušník

Policajného zboru „si len vyžiadal nepodložené vyjadrenie neznámej osoby z VŠ sv. Alžbety,

a keďže sa mu zdá spoločenské postavenie tejto inštitúcie a postavenie Prešovskej

univerzity... omnoho silnejšie, ústne a ničím nepodložené tvrdenia neznámych osôb z týchto

právnických osôb povyšuje na dôkaz. Aj keby náhodou tieto listiny boli vtedy na VŠ

sv. Alžbety vtedy doručené, alebo keby náhodou ďalšie orgány práva toto nepodložene

v snahe nadržovať por. M. S. tvrdili, nikdy som ani fiktívne nedostal žiadne oficiálne

vyjadrenie o potrebe opätovne schvaľovať moju tému.“.

Citovaná protiargumentácia sťažovateľa je podľa názoru ústavného súdu iba

hodnotením vyjadrení vyžiadaných orgánom činným v trestnom konaní, avšak hodnotenie

prezentované sťažovateľom nie je nijak dôkazne podložené. Listiny zachytávajúce emailovú

komunikáciu sťažovateľa so zriaďovateľom vysokej školy zdravotníctva práve preukazujú,

že nakoniec referentka pre doktorandské štúdium vysvetlila dôvody, pre ktoré príslušná

komisia vysokej školy musela zaujať stanovisko k ďalšiemu postupu vo veci sťažovateľa.

Dôvodom bola zmena témy dizertačnej práce a zmena školiteľa. Tento záver zjavne

nevyvracia ani pozvánka na dizertačnú skúšku sťažovateľa, ktorú ako dôkaz priložil

k doplneniu svojej sťažnosti podanej proti uzneseniu policajného orgánu (podanie

zo 16. septembra 2011). Z tejto pozvánky totiž nevyplýva, že by došlo k zmene témy

dizertačnej práce už na KU PF Ružomberok. V pozvánke pomenovaná téma „Kulty a sekty

– pokrok a regres“ je totiž témou písomnej práce k dizertačnej skúške. Písomnú prácu

k dizertačnej skúške však nemožno zamieňať s dizertačnou prácou.

Na základe všetkých uvedených skutočností okresná prokuratúra správne zhodnotila

obsah listu zriaďovateľa vysokej školy zdravotníctva z 11. novembra 2010, ktorým vyjadril

svoj súhlas s pokračovaním sťažovateľa v doktorandskom štúdiu na inej vysokej škole,

a nepovažovala ho za dôkaz sťažovateľovho statusu doktoranda v tom čase.

2.3 Záver okresnej prokuratúry týkajúci sa nedostatočného súladu jednotiek

študijného programu ako dôvodu nevyhovenia žiadosti sťažovateľa o zápis na doktorandské

štúdium taktiež podľa názoru ústavného súdu nesignalizuje možnosť zistenia porušenia

označených práv po prípadnom prijatí predloženej sťažnosti na ďalšie konanie. Skutočnosť,

že dve vysoké školy v Slovenskej republike poskytujú doktorandské štúdium v rovnakom

študijnom odbore, ešte neznamená, že jednotky akreditovaných študijných programov

musia byť celkom identické. Rozhodujúcim je tu zjavne fakt, že jednotky príslušného

študijného programu korešpondujú s obsahom študijného odboru (§ 50 ods. 2 zákona

o vysokých školách).

2.4 Sťažovateľ ďalej vo svojej sťažnosti proti uzneseniu okresnej prokuratúry

namieta, že prokurátorka vybavujúca jeho opravný prostriedok, sa „nevyjadrila ani

k namietaným pochybeniam policajta, ani k dôkazom jednoznačne dokazujúcim môj status

doktoranda, ani k dôkazom dokazujúcim ohováranie a poškodzovanie cudzích práv

neznámou osobou z VŠ sv. Alžbety, ani k iným dôkazom, ktorými dokazujem ohováranie

a poškodzovanie cudzích práv dekanom FF PU a rektorom PU“.

Ústavný súd už v bodoch 2.2 a 2.3 vysvetlil dôvody, prečo považuje závery okresnej

prokuratúry v otázkach rozhodujúcich pre sťažovateľovo doktorandské štúdium za ústavne

akceptovateľné. Tieto závery tak predstavujú vo svojom súhrne dostatočnú odpoveď

na námietky sťažovateľa vyplývajúce z jeho trestného oznámenia i z jeho sťažnosti proti

odmietavému uzneseniu policajného orgánu.

2.5 Poslednou zreteľne formulovanou výhradou sťažovateľa voči uzneseniu okresnej

prokuratúry je námietka nerešpektovania zákazu zmeny uznesenia v neprospech osoby,

ktorá sťažnosť podľa ôsmej hlavy prvej časti proti uzneseniu podala

( ).

Zmenou uznesenia sa v prípade ustanovenia

zreteľne myslí zmena výroku uznesenia. Iba výrok rozhodnutia (teda aj uznesenia) je

záväznou časťou celého rozhodnutia, pretože ním sa formuluje záväzný úsudok

rozhodujúceho orgánu o predmete konania.

Výrok uznesenia policajného orgánu z 25. augusta 2011 znamenal odmietnutie

trestného oznámenia sťažovateľa. O podanom opravnom prostriedku sťažovateľa okresná

prokuratúra rozhodla tak, že ho zamietla. Tým došlo v materiálnej perspektíve k potvrdeniu

sťažnosťou napadnutého uznesenia policajného orgánu. Právna pozícia sťažovateľa sa teda

uznesením okresnej prokuratúry nijak nezhoršila. Zostala totiž nezmenená. Skutočnosť

formálneho označenia sťažovateľa ako poškodeného v uznesení policajného orgánu a ako

oznamovateľa v uznesení okresnej prokuratúry na tom nič nemení.

2.6 Vzhľadom na to, že všetky zásadné sťažovateľove námietky vyhodnotil ústavný

súd ako nedôvodné, záverom predbežného prerokovanie predloženej sťažnosti je zistenie

o nedostatočnej príčinnej súvislosti medzi základným právom sťažovateľa na inú právnu

ochranu ( ) a jeho základným právom na rovnosť účastníkov konania

( ) na jednej strane a uznesením okresnej prokuratúry na strane druhej.

Predložená sťažnosť je preto v tejto časti zjavne neopodstatnená.

3. Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu

naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa každý má právo na vzdelanie. ...

Podľa čl. 2 dodatkového protokolu nikomu sa nesmie odoprieť právo na vzdelanie. ...

K namietanému porušeniu základných práv podľa a ,

ako aj práva podľa čl. 2 dodatkového protokolu ústavný súd poznamenáva, že orgán

verejnej moci zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv

hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že orgán verejnej moci súčasne

porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade

by ústavný súd v konaní podľa bol opravnou inštanciou voči orgánom

verejnej moci, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa . Ústavný súd

by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach orgánov

verejnej moci, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na

to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí orgánov verejnej moci a jeho subsumpcia

pod príslušné právne normy (obdobne napr. , ). Keďže ústavný súd

sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa

označeným rozhodnutím okresnej prokuratúry odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie

základných práv podľa a , ako aj práva podľa

dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného

vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi

z perspektívy ich možného porušenia.

4. Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa (finančné zadosťučinenie) a procesne

neefektívnym by bolo aj odstraňovanie nedostatok jeho podania (nedostatok v povinnom

právnom zastúpení).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011