Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 442/2011
PDF · 281.25 KB
No categories available
IV. ÚS 442/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2011
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Jána Lubyho v konaní o sťažnosti H. H., N., J. H., N., T. H., N., Z. H., O., Č., zastúpených
spoločnosťou P., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. R.
P., vo veci porušenia ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 422/1999,
za účasti Okresného súdu Nové Zámky, takto
rozhodol:
1. Základné právo H. H., J. H., T. H. a Z. H. na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn.
13 C 422/1999 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Nové Zámky p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod
sp. zn. 13 C 422/1999 konal bez zbytočných prieťahov.
3. H. H. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom
päťtisíc eur) a J. H., T. H. a Z. H. každému v sume po 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré
im j e Okresný súd Nové Zámky p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Nové Zámky j e p o v i n n ý uhradiť H. H., J. H., T. H. a Z. H.
trovy konania v sume 915,88 € (slovom deväťstopätnásť eur a osemdesiatosem centov) na
účet spoločnosti P., spol. s r. o., B., konajúcej prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr.
R. P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2011
doručená sťažnosť H. H., N. (ďalej aj „sťažovateľka v 1. rade“), J. H., N., T. H., N., a Z. H.,
O., Č. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených spoločnosťou P., spol. s r. o., B., konajúcou
prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. R. P., ktorou namietajú porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 422/1999.
Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:
«Sťažovateľka (sťažovateľka v 1. rade, pozn.) doručila dňa 27. októbra 1999
na okresný súd svoju žalobu, v ktorej sa domáhala určenia skutočnosti, že jej nebohý otec,
M. H., nar. ..., ktorý zomrel dňa ... (ďalej aj „poručiteľ“), bol ku dňu svojej smrti
vlastníkom nehnuteľností zapísaných v súčasnosti na listoch vlastníctva č. ... a ... vedených
pre katastrálne územie D., okres N. Tento návrh smeroval pôvodne voči P. D., neskôr bol zo
strany sťažovateľky po zistení, že v rozhodných skutočnostiach nastali zmeny, podaním zo
dňa 25. mája 2000 rozšírený o ďalších žalovaných L. B., I. G. a H. V. Vzhľadom
na existujúcu súdnu prax a právnu doktrínu vychádzala sťažovateľka pri označovaní
žalovaných z údajov, zapísaných v spomenutých listoch vlastníctva. Tie pritom pri
niektorých vlastníkoch neuvádzajú údaje o ich dátume narodenia a bydlisku, resp. v prípade
ich smrti neuvádzajú ani údaje o ich právnych nástupcoch, takže sťažovateľka bez vlastnej
viny nebola objektívne schopná identifikovať žalovaných inak, ako ich identifikuje kataster.
Vzhľadom na prvé rozšírenie okruhu žalovaných bolo plánované pojednávanie
z 1. júna 2000 odročené na neurčito. Následne požadoval okresný súd medzi júnom 2000
a júlom 2001 od sťažovateľky úkony, ktorých vykonanie nebolo v jej dispozičných
možnostiach (napríklad doplnenie údaju o bydlisku žalovaného v 4. rade I. G.), príp.
úmrtný list tejto osoby. Medzitým došlo k dvom zmenám v osobe zákonného sudcu (Mgr. G.
na JUDr. N. a následne na JUDr. I.). Po ďalšej zmene zákonného sudcu z JUDr. I. na
JUDr. V. nová zákonná sudkyňa žiadala sťažovateľov o spresnenie petitu po materiálnej
stránke, hoci pôvodná formulácia nepredstavovala prekážku pre konanie súdu...
Uznesením zo dňa 29. júna 2007, č. k. 13 C/422/1999-318, okresný súd... pripustil
do konania vstup sťažovateľ J. H., T. H. a Z. H. na strane žalobcov...
V predmetnej veci sa prvé riadne pojednávanie konalo dňa 30. septembra 2008
(t. j. po takmer 9 rokoch od nápadu žaloby na okresný súd), ktoré bolo následne odročené
na neurčito okrem iného aj z dôvodu, aby sťažovatelia predložili aktuálne listy vlastníctva
a vyjadrili sa k existencii naliehavého právneho záujmu, t. j. k otázke, ku ktorej sa
sťažovatelia prostredníctvom právneho zástupcu vyjadrili už v liste z 22. marca 2008...»
Poukazujúc na doterajší priebeh namietaného konania sťažovatelia sumarizujú svoju
argumentáciu a v tejto súvislosti uvádzajú, že „(i) celé konanie trvá už viac ako 11,5 roka,
(ii) okresný súd vo veci samej doposiaľ nerozhodol ani raz, (iii) 7-krát došlo k zmene
zákonného sudcu (najprv Mgr. G., potom postupne JUDr. N., JUDr. I., JUDr. V., následne
opäť JUDr. I., potom JUDr. R., následne opäť Mgr. G. a napokon opäť JUDr. R.), a (iv)
okresný súd vykonával viaceré úkony, ktoré svojou povahou a účinkami nijako nesmerovali
k skončeniu veci (opakované žiadosti okresného súdu ohľadne identity a pobytu D. G., V.
C., G. C. a E. V.) alebo boli nadbytočné (napr. doplnenie dátumov narodenia JUDr. T. N. a
JUDr. A. B. alebo opakované vyžadovanie preukázania naliehavého právneho záujmu, hoci
ten vyplýva priamo zo zákona a sťažovatelia sa k nemu písomne vyjadrili)“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd
rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie a následne o nej nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo H. H., J. H., T. H. a Z. H. na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich
záležitosti v primeranej lehote upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 13
C/422/1999 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Nové Zámky sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
13 C/422/1999 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľke H. H. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 8.500 eur (slovom
osemtisícpäťsto eur), ktoré jej je Okresný súd Nové Zámky povinný zaplatiť do jedného
mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažovateľom J. H., T. H. a Z. H., sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume
3.500 eur (slovom tritisícpäťsto eur), ktoré je každému z nich Okresný súd Nové Zámky
povinný zaplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Okresný súd Nové Zámky je povinný uhradiť sťažovateľom, H. H., J. H., T. H. a Z.
H., náhradu trov právneho zastúpenia, vrátane DPH, na účet ich právneho zástupcu do
jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 442/2011-31 zo 6. októbra 2011 prijal sťažnosť
sťažovateľov na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval
ich právneho zástupcu a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa
vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval,
aby sa vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľov a predseda okresného súdu
ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Vzhľadom na oznámenie právneho zástupcu sťažovateľov a predsedu okresného
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,
pretože dospel k záveru, že od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.
Po predchádzajúcej výzve ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril JUDr. J. K.,
predseda okresného súdu v prípise sp. zn. Spr. 1763/11 z 9. septembra 2011, v ktorom
okrem iného uviedol:
„Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia k nej okrem iného pripojili aj odpoveď
tunajšieho súdu zo dňa 15. 11. 2010 vedenú pod Spr 1556/10. Na tejto mojej odpovedi
na ich sťažnosť na prieťahy v konaní zotrvávam v plnom rozsahu a na jej zdôvodnenie
poukazujem. Mám za to, že aj po čase ako bola táto sťažnosť riešená zo strany konajúceho
sudcu, neboli spôsobené prieťahy, jednotlivé úkony boli vykonávané plynule a smerovali
k ukončeniu veci, pričom naposledy uzneseniami zo dňa 21. 06. 2011 boli pribratí ďalší
účastníci do konania na strane odporcov a bolo rozhodnuté o pripustení zmeny žalovaného
výroku súdu. Tieto uznesenia bolo potrebné pretlmočiť do maďarského jazyka a následne
doručovať účastníkom do cudziny. Akonáhle budú predmetné uznesenia právoplatné, bude
vo veci vytýčený termín pojednávania.
Mám za to, že podaná sťažnosť sťažovateľov nie je dôvodná, tunajší súd v
predmetnej veci nespôsobil prieťahy v konaní, pričom navrhovatelia niekoľkokrát menili
účastníkov či už na strane navrhovateľov ako aj odporcov, ktorých nedostatočne v rozpore
s ustanovením § 79 odsek 1 O. s. p. označili ich menom a priezviskom. Po ujasnení okruhu
žalovaných osôb a zistení ich adries posledného bydliska a dedičov, bolo zistené, že niektorí
z nich žijú v zahraničí, pričom všetky písomnosti, ktoré im boli doručované zo strany súdu
im bolo potrebné pretlmočiť. Všetky tieto skutočnosti ovplyvnili doterajšiu dĺžku konania.“
V odpovedi na sťažnosť sťažovateľky v 1. rade z 11. novembra 2010 predseda
okresného súdu v prípise sp. zn. Spr. 1556/2010 z 15. novembra 2010 pod sp. zn.
Spr. 1556/2010 na sťažnosť sťažovateľky z 11. novembra 2010 okrem chronológie postupu
okresného súdu v namietanom konaní uviedol:
„… Podľa § 62 ods. 1 Zák. č. 757/04 Z. z. sťažnosť môže podať účastník konania
alebo strana v konaní. Sťažnosť na postup súdu môže smerovať proti porušovaniu práva
na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo porušovaniu zásad dôstojnosti
súdneho konania sudcami, súdnymi úradníkmi alebo zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy
pri výkone súdnictva.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného podľa citovaného Zákona o súdoch považujem Vašu
sťažnosť za neopodstatnenú, mám za to, že k tej skutočnosti, že v predmetnej vecí doposiaľ
nebolo rozhodnuté, ste značnou mierou prispeli práve Vy. V tejto súvislosti je potrebné
uviesť, že až doposiaľ ste najmenej 3-krát menili okruh účastníkov či už na strane
navrhovateľa ako aj odporcu ako aj žalovaný výrok súdu, pričom od začiatku predmetom
konania boli tie isté nehnuteľnosti, a preto pred podaním návrhu ste si mali ujasniť okruh
účastníkov, a nie vyhľadávaciu povinnosť ohľadom osôb na neznámom mieste prenášať
na súd. Ďalej som toho názoru, že až do 17. 12. 2004, kedy Váš právny zástupca rozšíril
okruh účastníkov na strane navrhovateľov ako aj odporcov nebol správne žalovaný výrok
súdu, keďže ste ním žiadali určiť vlastníctvo k pozemno-knižným vložkám. Na druhej strane
po konečnom ujasnení okruhu žalovaných osôb a zistení ich adries či dedičov, bolo zistené,
že niekoľkí z nich žijú v zahraničí, všetky písomnosti bolo potrebné tlmočiť, čo si tiež
vyžadovalo značný čas. Som však toho názoru, že v krátkom čase po objasnení dedičov
po odporkyne 9 G. C. bude možné vo veci pojednávať a následne rozhodnúť.“
II.
Ústavný súd zo spisu okresného súdu sp. zn. 13 C/422/1999 zistil takýto priebeh
namietaného konania:
Dňa 27. októbra 1999 podala sťažovateľka v 1. rade žalobu proti žalovanému P. D.
(ďalej aj „žalovaný“) o určenie, že M. H. (ďalej aj „poručiteľ“) bol v čase smrti vlastníkom
v žalobe označených nehnuteľností.
Dňa 29. októbra 1999 okresný súd vyzval sťažovateľku v 1. rade, aby v lehote 15 dní
odstránila nedostatky žaloby pod hrozbou zastavenia konania.
Podaním z 11. novembra 1999 právny zástupca sťažovateľky v 1. rade upresnil
žalobu tak, že žalovaného označil ako Z. D., a zároveň okresnému súdu oznámil, že hodnota
predmetu sporu nie je oceniteľná peniazmi.
Prípisom z 25. novembra 1999 okresný súd požiadal Okresný súd Nitra o zaslanie
výpisu z obchodného registra žalovaného (opätovne žiadané 2. marca 2000; Okresný súd
Nitra požadovaný výpis doručil 14. marca 2000).
Dňa 31. januára 2000 si zákonná sudkyňa vyžiadala zo správy katastra výpisy
z pozemkovoknižných vložiek (okresnému súdu boli doručené 22. februára 2000) a zároveň
nariadila termín pojednávania na 8. február 2000.
Dňa 20. marca 2000 okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky v 1. rade,
aby žalobu v zmysle výpisu z obchodného registra upresnil (upresnenie označenia
žalovaného) a zároveň preukázal pasívnu legitimáciu žalovaného.
Dňa 31. marca 2000 okresný súd zaslal žalovanému žalobu, aby sa vyjadril.
Dňa 15. mája 2000 okresný súd nariadil pojednávanie na 1. jún 2000, ktoré bolo
odročené na neurčito (sťažovateľka v 1. rade sa z účasti na pojednávaní ospravedlnila).
Podaním z 25. mája 2000 sťažovateľka v 1. rade rozšírila okruh žalovaných o L. B.,
I. G. a H. V.
Okresný súd 29. júna 2000 vyzval právneho zástupcu sťažovateľky v 1. rade o presné
označenie odporkyne vo 4. rade v lehote 10 dní od doručenia pod hrozbou zastavenia
konania (opätovná výzva 27. septembra 2000, na ktorú reagoval právny zástupca
sťažovateľky v 1. rade 10. októbra 2000 a následne doručil 19. októbra 2000 okresnému
súdu požadované údaje).
Dňa 31. augusta 2000 okresný súd požiadal správu katastra o informáciu, na základe
akého právneho titulu bola zapísaná ako vlastníčka nehnuteľností žalovaná I. G. (odpoveď
správy katastra bola okresnému súdu doručená 13. septembra 2000).
Uznesením z 25. októbra 2000 okresný súd rozhodol o rozšírení účastníkov konania
na strane žalovaných.
Výzvou zo 7. novembra 2000 okresný súd požiadal Obecný úrad D. o oznámenie
adresy žalovanej I. G. (podľa odpovede žalovaná žila v M. a v rokoch 1949 - 50 zomrela).
Dňa 4. januára 2001 okresný súd vyzval sťažovateľku v 1. rade na predloženie
úmrtného listu žalovanej I. G. (podaním z 15. januára 2001 právny zástupca sťažovateľky v
1. rade okresnému súdu oznámil, že úmrtný list nemá k dispozícii, ale zároveň oznámil súdu
adresu jej dediča žijúceho v M.).
Dňa 23. januára 2001 okresný súd požiadal Okresný úrad Nové Zámky (ďalej len
„okresný úrad“) o informáciu, či I. G. a jej manžel J. sú evidovaní v zozname presídlencov
(v odpovedi zo 6. februára 2001 okresný úrad okresnému súdu oznámil, že sú zapísaní v
zozname presídlencov, rovnako ako aj ich synovia J. a R.).
Dňa 29. januára 2001 okresný súd požiadal Správu pre veci majetkové B. (ďalej len
„správa pre veci majetkové“) a Š. N. (ďalej len „archív“) o zaslanie kópie výkazu majetku
poručiteľa ako prídelcu a zároveň tiež o informáciu, či poručiteľ zaplatil za pridelené
nehnuteľnosti prídelovú cenu (15. februára 2001 zaslal archív okresnému súdu overenú
kópiu výkazu majetku poručiteľa a 1. marca 2001 správa pre veci majetkové okresnému
súdu oznámila, že pohľadávku poručiteľa neeviduje).
Dňa 30. mája 2001 právny zástupca sťažovateľky v 1. rade urgoval nariadenie
pojednávania vo veci (1. júna 2001 okresný súd oznámil právnemu zástupcovi, že
pojednávanie nebolo nariadené z dôvodu zisťovania dedičov po žalovanej I. G.).
Dňa 13. novembra 2001 okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky
v 1. rade na odstránenie nedostatkov petitu žaloby (právny zástupca zaslal upravený petit
okresnému súdu 23. novembra 2001 a zároveň vzal žalobu späť proti žalovanému v 1. rade).
Dňa 8. apríla 2002 okresný súd ustanovil tlmočníka z jazyka maďarského a zároveň
dožiadal príslušný súd v M. o vypočutie J. G. (dedič žalovanej I. G.).
Dňa 22. mája 2002 okresný súd uznesením priznal odmenu za tlmočnícke úkony.
Dňa 28. júna 2002 bola J. G. doručená upravená žaloba a následne 18. júla 2002
okresný súd vyzval žalovaných na vyjadrenie k žalobe.
Dňa 3. októbra 2002 okresný súd nariadil termín pojednávania na 29. november
2002, na ktorom právny zástupca sťažovateľky v 1. rade uviedol, že je potrebné spresniť
identifikáciu aktívne legitimovaných; preto bolo pojednávanie odročené na neurčito.
Dňa 18. decembra 2002 právny zástupca sťažovateľky v 1. rade doručil okresnému
súdu spresnenú identifikáciu aktívne legitimovaných tak, že navrhol pribrať do konania
na strane žalobcov Z. H. a T. H. a zároveň rozšíril tiež okruh žalovaných.
Okresný súd po úkonoch smerujúcich k zabezpečeniu vyjadrení žalovaných
uznesením zo 17. septembra 2003 ustanovil opatrovníka žalovanému v 7. rade a 22. októbra
2003 nariadil pojednávanie na 18. november 2003, ktoré bolo odročené na neurčito (konalo
sa za neprítomnosti žalovaných); okresný súd zároveň vyzval žalovaných ma vyjadrenie
k žalobe.
Dňa 13. apríla 2004 okresný súd urgoval predloženie vyjadrenia účastníkov konania.
Dňa 28. septembra 2004 okresný súd uznesením pribral do konania tlmočníčku
a predložil jej na preloženie listinnú dokumentáciu, ktorú tlmočníčka 7. októbra 2004 vrátila
súdu s tým, že ich preloženie nemôže vykonať pre svoj zlý zdravotný stav.
Dňa 29. novembra 2004 okresný súd uznesením ustanovil ďalšieho tlmočníka.
Dňa 17. decembra 2004 (nový) právny zástupca sťažovateľov doručil okresnému
súdu upresnený návrh na rozhodnutie vo veci (obsahujúci aj okruh účastníkov konania).
Dňa 21. marca 2005 okresný súd uznesením rozhodol o priznaní odmeny
tlmočníkovi.
Dňa 1. júna 2005 zákonná sudkyňa dala pokyn vyššiemu súdnemu úradníkovi, aby
vypracoval návrh uznesenia o rozšírení účastníkov konania na strane žalobcov a o pripustení
zmeny petitu.
Dňa 13. júla 2005 okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľov na oznámenie
adresy jedného zo žalovaných (urgencia výzvy 29. septembra 2005); právny zástupca
sťažovateľov 5. októbra 2005 oznámil okresnému súdu, že adresu sa mu nepodarilo zistiť,
a preto navrhol, aby mu bol ustanovený opatrovník (napriek tomu okresný súd
18. novembra 2005 opätovne požiadal právneho zástupcu sťažovateľov, aby oznámil adresu
žalovaného – právny zástupca na výzvu okresného súdu odpovedal 30. novembra 2005
rovnako ako v prvej odpovedi z 5. októbra 2005).
Dňa 1. februára 2006 okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľov, aby mu
oznámil, či po poručiteľke I. G. prešli majetkové práva k sporným nehnuteľnostiam na J. G.
(ktorý už medzitým zomrel) a R. G. (odpoveď doručená 7. februára 2006).
Dňa 3. apríla 2006 okresný súd požiadal právneho zástupcu sťažovateľov
o oznámenie, či sa po zomrelom J. G. uskutočnilo v M. dedičské konanie (odpoveď zo 7.
apríla 2006; dedičské konanie sa uskutočnilo).
Dňa 4. mája 2006 okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľov, aby mu
predložil „pretlmočené“ dedičské rozhodnutie z M. v lehote 15 dní (právny zástupca
sťažovateľov 12. júna 2006 požiadal okresný súd pre prípad, že mu nebude dodané dedičské
rozhodnutie zo strany dedičov, aby bolo vyžiadané súdom v rámci medzinárodnej
spolupráce o poskytovaní právnej pomoci).
Dňa 19. októbra 2006 okresný súd opätovne požiadal právneho zástupcu
o predloženie „pretlmočeného“ dedičského rozhodnutia z M. (30. októbra 2006 právny
zástupca sťažovateľov okresnému súdu opätovne oznámil, že z M. požadované doklady
nezískal, a opätovne požiadal okresný súd, aby si dedičské rozhodnutie vyžiadal v rámci
medzinárodnej spolupráce o poskytovaní právnej pomoci).
Dňa 29. júna 2007 okresný súd uznesením rozhodol o pripustení vstupu účastníkov
do konania na strane žalobcov aj žalovaných (uznesenie nadobudlo právoplatnosť
7. septembra 2007) na základe návrhu právneho zástupcu sťažovateľky v 1. rade
z 18. decembra 2002 a upresneného 17. decembra 2004.
Uznesením zo 6. augusta 2007 okresný súd pripustil zmenu petitu žaloby (uznesenie
nadobudlo právoplatnosť 20. augusta 2007).
Uzneseniami z 13. augusta 2007, 9. októbra 2007, 29. januára 2008 a 13. marca 2008
okresný súd uznesením ustanovoval tlmočníka pre účely prekladu listinnej dokumentácie
z maďarského jazyka a zároveň následne uzneseniami rozhodoval o priznaní odmien
ustanovenému tlmočníkovi.
Dňa 16. júla 2008 okresný súd nariadil pojednávanie vo veci na 30. september 2008,
na ktorom sa zúčastnili sťažovatelia a tiež viacerí účastníci konania na strane žalovaných;
po výsluchu prítomných účastníkov konania okresný súd pojednávanie odročil na neurčito
na žiadosť sťažovateľov z dôvodu neprítomnosti ich právneho zástupcu.
Dňa 30. októbra 2008 sťažovatelia zastúpení novým právnym zástupcom doručili
okresnému súdu návrh na pripustenie zmeny žaloby a pristúpenie účastníkov na strane
žalovaných, ako aj vyjadrenie sťažovateľov k doterajšiemu priebehu konania.
Dňa 5. januára 2009 okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľov, aby
doplnil označenie novonavrhovaných účastníkov konania; právny zástupca sťažovateľov
podaním z 5. januára 2009 požiadal okresný súd, aby z úradnej moci zistil požadované
údaje, keďže sťažovatelia nedisponujú právom, aby im príslušné štátne orgány Slovenskej
republiky, príp. M. poskytli tieto údaje.
Úkonmi z 9. februára 2009 a 25. februára 2009 okresný súd zisťoval údaje
po účastníčke konania G. C. a následne 15. mája 2009 vyzval právneho zástupcu
sťažovateľov, aby mu oznámil právnych nástupcov po G. C. (právny zástupca sťažovateľov
v podaní z 10. júna 2009 opätovne požiadal okresný súd, aby si požadované údaje vyžiadal
z úradnej moci).
Dňa 25. júna 2009 okresný súd opätovne vyzval právneho zástupcu sťažovateľov,
aby mu oznámil presné označenia žalovaných (právny zástupca sťažovateľov v podaní
z 27. júla 2009 okresnému súdu uviedol, že už oznámil všetky jemu dostupné údaje
o účastníkoch konania).
Dňa 22. októbra 2009 okresný súd opätovne vyzval právneho zástupcu sťažovateľov
na zaslanie úmrtného listu po G. C., resp. oznámenie jej právnych nástupcov (právny
zástupca sťažovateľov 12. novembra 2009 oznámil okresnému súdu meno právnej
nástupkyne po G. C., žijúcej v M. – E. V.).
Dňa 14. decembra 2009 okresný súd požiadal obec D. o zaslanie úmrtného listu G. C.
(doručený 7. januára 2010).
Dňa 15. apríla 2010 okresný súd opätovne požiadal právneho zástupcu sťažovateľov
o oznámenie právnych nástupcov po G. C. (v podaní z 3. mája 2010 právny zástupca
sťažovateľov poukázal okresnému súdu na možnosť ustanoviť neznámym dedičom
opatrovníka).
Dňa 13. mája 2010 okresný súd požiadal obec D. o oznámenie adresy dcéry G. C. (E.
V., žijúcej v M.); obec v odpovedi uviedla, že nemá vedomosť o adrese E. V.
Dňa 11. júna 2010 okresný súd požiadal právneho zástupcu sťažovateľov
o oznámenie presnej adresy E. V., ktorý 6. júla 2010 oznámil okresnému súdu adresu
Mestského úradu mesta S. (M.), kde podľa jeho informácií hľadaná osoba žije.
Dňa 8. septembra 2010 okresný súd požiadal Mestský úrad mesta S. o oznámenie
adresy detí G. C. a ustanovil tlmočníka (odpoveď z M. bola okresnému súdu doručená 20.
októbra 2010, v ktorej bol obsiahnutý požadovaný údaj o dcére G. C. – Z. V.).
Dňa 24. januára 2011 okresný súd požiadal Z. V. (dcéru G. C.) o zaslanie informácií
o dedičskom konaní po jej matke.
Podaním z 21. februára 2011 Z. V. okresnému súdu oznámila, že nemá vedomosti o
predmetnom dedičskom konaní.
Dňa 15. apríla 2011 okresný súd zaslal právnemu zástupcovi sťažovateľov vyjadrenie
Z. V. a požiadal ho, aby v lehote 10 dní navrhol súdu ďalší procesný postup vo veci (právny
zástupca sťažovateľov v podaní z 9. mája 2011 okresnému súdu navrhol, aby ďalej konal s
právnou nástupkyňou G. C., t. j. E. V.).
Uznesením z 21. júna 2011 okresný súd pribral do konania E. V., pripustil zmenu
petitu a určil okruh nehnuteľností, ktorých výlučným vlastníkom ku dňu smrti bol poručiteľ
M. H., ml.
III.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovatelia sa predovšetkým domáhajú, aby ústavný súd rozhodol, že postupom
okresného súdu v namietanom konaní došlo k porušeniu ich základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
v primeranej lehote prejednaná.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 146/03).
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota
osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty
dochádza spravidla až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.
Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj
sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01,
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 OSP, podľa
ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Podľa §119 ods. 1 OSP
pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak
sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy
sa bude konať nové pojednávanie.
Judikatúra ústavného súdu a ESĽP sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom
prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy (a obdobne aj právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru), sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu,
a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci (1), správanie účastníka (2)
a postup súdu (3) (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu
(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00,
I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom
prípade.
1. Predmetom namietaného konania pred okresným súdom je rozhodovanie o žalobe,
ktorou sa sťažovatelia domáhajú určenia, že poručiteľ (otec sťažovateľky v 1. rade) bol
ku dňu svojej smrti vlastníkom v žalobe označených nehnuteľností. Namietané konanie
po právnej stránke tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej agendy okresných súdov, a preto
ho nemožno považovať z právneho hľadiska za zložité. Vychádzajúc z obsahu spisu ústavný
súd zároveň hodnotí namietané konanie zo skutkového hľadiska za pomerne zložité, a to
najmä vzhľadom na postupné rozširovanie okruhu jeho účastníkov, z ktorých niektorí žili,
resp. žijú v M., čo vyvolalo potrebu zisťovať celý rad skutočností preukazujúcich ich
procesnú legitimáciu, a to aj prostredníctvom štátnych orgánov M. Ústavný súd v tejto
súvislosti poznamenáva, že žiadna faktická zložitosť veci nemôže ospravedlňovať
neodôvodnenú nečinnosť ani nesústredenosť a neefektívnosť postupu okresného súdu v
namietanom konaní.
2. Pri hodnotení správania sťažovateľov ako účastníkov konania ústavný súd nezistil
žiadne závažnejšie okolnosti, ktoré by prispeli k výraznejšiemu predĺženiu namietaného
konania. Zo spisu vyplýva, že v doterajšom priebehu namietaného konania sťažovatelia
niekoľkokrát menili návrh na začatie konania, a to jednak z hľadiska upresňovania okruhu
účastníkov konania, ako aj z hľadiska navrhovaného petitu, na čo mali právo. Tieto
skutočnosti nepochybne mali určitý vplyv na doterajšiu dĺžku konania, keďže okresný súd
sa musel s týmito procesnými návrhmi sťažovateľov vysporiadať a rozhodnúť o nich, čo
nemožno pripísať na jeho ťarchu. Ústavný súd zároveň konštatoval, že sťažovatelia
poskytovali okresnému súdu potrebnú súčinnosť pri zisťovaní údajov o účastníkoch konania
a reagovali včas na jeho výzvy a dožiadania.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v namietanom konaní.
Vychádzal pritom zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej k zbytočným prieťahom
v konaní, a teda k porušovaniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže dôjsť nielen nečinnosťou, ale aj neefektívnou
a nesústredenou činnosťou všeobecného súdu (pozri napr. IV. ÚS 152/04, II. ÚS 217/06,
V tejto súvislosti ústavný súd konštatoval, že namietané konanie prebieha už viac ako
dvanásť rokov bez toho, aby okresný súd vo veci meritórne rozhodol, čo signalizuje, že
doterajší priebeh namietaného konania je poznamenaný ako celok neefektívnou
a nesústredenou činnosťou okresného súdu, čo okrem iného potvrdzuje
a) skutočnosť, že prvé pojednávania vo veci (1. jún 2000, 29. november 2002
a 18. novembra 2003) museli byť odročené na neurčito v zásade bez prejedania veci, keďže
okresný súd nedisponoval dostatočnými informáciami o účastníkoch konania a potrebnou
listinnou dokumentáciou, a preto ich možno považovať za neefektívne,
b) skutočnosť, že okresný súd vymedzil okruh účastníkov konania až uznesením
z 29. júna 2007, t. j. takmer 8 rokov od začatia konania (napriek tomu, že sťažovateľka
v 1. rade o to požiadala už podaním z 18. decembra 2002 a následne podaním
zo 17. decembra 2004),
c) skutočnosť, že okresný súd rozhodol o zmene petitu žaloby až 6. augusta 2007,
napriek tomu, že sťažovateľka v 1. rade o to žiadala už podaniami z 23. novembra 2001,
resp. 17. decembra 2004,
d) skutočnosť, že okresný súd opakovane žiadal sťažovateľov, resp. ich právneho
zástupcu o údaje týkajúce sa identifikácie a pobytu účastníkov konania, resp. ich právnych
predchodcov, napriek tomu, že mu sťažovatelia oznamovali, že ich nemajú k dispozícii,
resp. že ich nevedia získať (okresný súd navyše žiadal od nich aj informácie, ktoré už mal
k dispozícii) a odporúčali súdu, aby ich získal úradnou cestou (na základe medzinárodnej
dohody o poskytovaní právnej pomoci).
Na tomto základe ústavný súd konštatoval, že v doterajšom priebehu namietaného
konania došlo k zbytočným prieťahom spôsobeným neefektívnou a nesústredenou
činnosťou okresného súdu, a preto rozhodol, že okresný súd svojím postupom v konaní
vedenom pod sp. zn. 13 C 422/1999 porušil základné právo sťažovateľov na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež ich právo na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku).
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Sťažovatelia sa tiež domáhali, aby ústavný súd okresnému súdu uložil konať
v namietanom konaní bez zbytočných prieťahov. V čase rozhodovania o sťažnosti nebolo
namietané konanie ešte právoplatne skončené, a preto ústavný súd vyhovel aj tomuto
návrhu sťažovateľov (bod 2 výroku tohto nálezu).
IV.
V zmysle čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd
môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva alebo
slobody boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj ich žiadosťou
o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku namietaného konania a dlhodobý stav právnej neistoty
sťažovatelia žiadali, aby sťažovateľke v 1. rade bolo priznané primerané finančné
zadosťučinenie v sume 8 500 € a ostatným sťažovateľom v sume po 3 500 €.
Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné
zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy
najmä doterajšiu zjavne neprimeranú dĺžku namietaného konania a negatívny podiel
okresného súdu na nej, správanie sťažovateľov ako účastníkov konania a po zohľadnení
faktickej zložitosti namietaného konania dospel k záveru, že v danom prípade bude
primerané okolnostiam prípadu priznať sťažovateľke v 1. rade finančné zadosťučinenie
v sume 5 000 € a ostatným sťažovateľom v sume po 2 000 €, keďže títo sa stali účastníkmi
konania až na základe uznesenia okresného súdu z 29. júna 2007 (bod 3 výroku tohto
nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľom, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym
zastupovaním advokátom (bod 4 výroku tohto nálezu). Za jeden úkon právnej služby
vykonaný v roku 2011 patrí podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) odmena v sume 123,50 € (bez
DPH). V danom prípade išlo o spoločný úkon právnej služby pri zastupovaní štyroch
sťažovateľov, preto za neho prislúcha právnemu zástupcovi odmena 247 € (bez DPH), po
predchádzajúcom znížení základnej sumy odmeny o 50 %, t. j. na 61,75 € (bez DPH)
a vynásobení počtom zastupovaných sťažovateľov [4-krát 61,75 € (bez DPH)]. Takto
určenú tarifnú odmenu za jeden úkon právnej služby pre všetkých štyroch sťažovateľov
bolo potrebné ešte zvýšiť o režijný paušál (7,41 € ), t. j. na sumu 254,41 €. Ústavný súd
priznal úhradu trov konania za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné
vyhotovenie sťažnosti, vyjadrenie k podaniu predsedu okresného súdu). Odmena za právne
služby poskytnuté sťažovateľom v sume 763,23 € (3-krát 254,41 €) po zvýšení o 20 % DPH
(152,64 €) predstavuje celkovú odmenu v sume 915,88 € (právny zástupca sťažovateľov je
platca DPH).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 2011