Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 528/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. decembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť Š. T., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. F., B.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 28 Cb 64/2002-

145 zo 17. marca 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

-153 zo 14. júla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 15. novembra

2010 doručená sťažnosť Š. T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa

uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“) č. k. -145

zo 17. marca 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) č. k. -153

zo 14. júla 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo potvrdené uznesenie krajského súdu

č. k. -145 zo 14. júla 2010, pričom v odôvodnení tohto uznesenia najvyšší

súd dospel k záveru, že „v danom prípade pri výpočte náhrady trov právneho zastúpenia

nie je možné použiť ani ust. vyhlášky č. “. V závere napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu sa uvádza, že „súd prvého stupňa priznal žalovanému v 2/ rade

náhradu trov konania v náležitej výške v zmysle cit. vyhlášok, preto odvolací súd napadnuté

uznesenie ako vecne správne potvrdil“.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v právnej veci o určenie neplatnosti zmluvy

o prevode obchodného podielu vedenej krajským súdom pod sp. zn. bol

účastníkom konania v procesnom postavení žalovaného v 2. rade. Krajský súd rozsudkom

z 31. mája 2007 rozhodol v tejto veci o trovách konania tak, že žalobca je povinný zaplatiť

sťažovateľovi trovy konania v sume 117 590 Sk s tým, že základná sadzba tarifnej odmeny

za jeden úkon právnych služieb predstavovala 18 650 Sk a bola vypočítaná podľa

príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

účinnej do 31. decembra 2004 (ďalej „len “) a vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej „len

“). Sťažovateľ poukázal a to, že „V zmysle ustanovení citovaných

právnych predpisov je základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby

určená podľa hodnoty veci alebo hodnoty práva. Súd v rozsudku uviedol, že hodnota

Zmluvy o prevode obchodného podielu, ktorej neplatnosti sa žalobca domáhal, je

3 000 0000 Sk.

Najvyšší súd SR rozsudkom zo 14. mája 2008 sp. zn. rozhodol tak,

že vec v časti týkajúcej sa náhrady trov prvostupňového konania rozsudok zrušil a vec vrátil

na ďalšie konanie. Krajský súd uznesením zo dňa 29. 12. 2008 sp. zn. -134

rozhodol tak, žalobca je povinný zaplatiť 8 069 Sk na náhradu trov konania žalovanému

v 2. rade k rukám právneho zástupcu žalovaného v 2. rade do troch dní od právoplatnosti

uznesenia.“.

Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu krajského súdu odvolanie, v ktorom

upriamil pozornosť na to, „že najvyšší súd (ktorého právnym názorom bol krajský súd

viazaný, pozn.) vo svojom rozhodnutí žiadnym spôsobom neuviedol, prečo nie je v danej

veci možné hodnotu práva vyjadriť v peniazoch, a obmedzil sa len na konštatovanie, že

kúpna cena nepredstavuje cenu práva určenia neplatnosti prevodu práva bez odvolania sa

na ustanovenia, podľa ktorých uvedenú skutočnosť konštatoval. Neuviedol skutočnosti,

prečo nemožno hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch, keď predmetom konania

vo veci samej bolo určenie neplatnosti zmluvy o prevode obchodného podielu, ktorého

nominálna hodnota predstavovala konkrétnu sumu, a to 3 000 000,- Sk.“.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že najvyšší súd rozhodujúc o odvolaní sťažovateľa

„v uznesení zo dňa 24. 06. 2009 sp. zn. uviedol, že odvolanie bolo čiastočne

dôvodné a uznesenie krajského súdu sp. zn. zrušil a vec mu vráti na ďalšie

konanie. Krajský súd v uznesení zo dňa 17. 03. 2010 sp. zn. opätovne

rozhodol o trovách právneho zástupcu žalovaného v 2. rade tak, že pri ich určovaní

vychádzal z toho, že v danej veci nie je možné hodnotu práva vyjadriť v peniazoch.

V uvedenej veci ide výlučne o právne posúdenie aplikácie príslušných ustanovení

právnych predpisov o stanovení odmeny advokáta za právne služby v konkrétnej veci.“.

Sťažovateľ ďalej cituje príslušné ustanovenia vyhlášky č. a vyhlášky

č. vyslovujúc názor, že «súdy pri rozhodovaní o trovách konania

nevychádzali z právnej úpravy účinnej v čase uskutočňovania úkonov.

Súdy vychádzali z ust. vyhl. č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb, ak nemožno hodnotu veci alebo práva vyjadriť

v peniazoch alebo ak ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami, pričom mali vychádzať

z ust. § 13 ods. 7 citovanej vyhlášky, ktorá jasne stanovovala, že vo veciach určenia

neplatnosti právnych úkonov, ak je ich predmetom vec, právo alebo plnenie oceniteľné

peniazmi, patrí základná sadza tarifnej odmeny určená z hodnoty veci, práva alebo výšky

plnenia. Napriek tomuto zneniu súdy obidvoch stupňov sa odklonili od tohto jednoznačného

znenia predpisu, najmä vyhl. č. a na danú vec aplikovali

nesprávne ustanovenia právnych predpisov.

Máme za to, že aplikácia ust. . vyhl. č. na danú vec je

absolútne právne nevysvetliteľná, pretože text ust. § 13 ods. 7 tejto vyhlášky obsahoval tak

jasnú formuláciu, že jeho neaplikácia a následné nezdôvodnenie použitia § 13 ods. 6

vyhlášky podľa nášho názoru nie je v súlade s garantovaným právom na súdnu

ochranu. Je nutné mať na zreteli, že pri výklade právnych noriem je právnym pravidlom

predpoklad, podľa ktorého normotvorca nezamýšľa dať ním tvorenému aktu neurčité

a nerozumné dôsledky a súd by sa mal podľa nášho názoru vyhnúť najmä takému výkladu,

ktorý je zjavne nesúladný so znením príslušných ustanovení právneho predpisu.

Súdy v danom prípade aplikáciou ust. vyhlášky č. na danú

vec pred použitím právnej úpravy obsiahnutej v § 13 ods. 7 vyhlášky rozhodli svojvoľne,

arbitrárne bez toho, že by mal ich výklad rozumný základ a rozumné vysvetlenie, preto

svojimi rozhodnutiami porušili základné právo vyplývajúce z .

Odvolací súd vo svojom uznesení sp. zn. zo dňa 14. 10. 2010 tiež

uviedol, „že pre základ výpočtu náhrady trov právneho zastúpenia sa primerane použijú

kritériá na výpočet súdneho poplatku podľa ustanovení o súdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov. Spoločné

poznámky k položkám 1 a 2, bod 1 určujú, že pri návrhu konania o určenie, či tu právny

vzťah alebo právo je, alebo nie je, sa poplatok vyrubí podľa písm. b/ týchto položiek, tzn.

ak predmet konania nemožno oceniť peniazmi“.

K tomuto argumentu súdu uvádzame, že súd neuviedol právny základ tohto tvrdenia,

a teda ho riadne neodôvodnil, čo nie je v súlade s garantovaným právom na súdnu

ochranu. Ustanovenia sa týkajú výlučne právnej úpravy

súdnych poplatkov, zatiaľ čo právna úprava odmien advokátov je upravená v inom právnom

predpise. Pre rozhodnutie o aplikácii ustanovenia vyhlášky č.

o odmenách advokátov nie je právne relevantná a dôvodná analógia s predpisom

upravujúcim odlišné právne vzťahy, pričom aj cieľ i účel tohto predpisu je rozdielny.».

V petite sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd sťažnosť prijal na ďalšie

konanie a následne nálezom rozhodol tak, že jeho základné právo na súdnu ochranu podľa

napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením

najvyššieho súdu porušené bolo. Ďalej žiadal, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenia

a vrátil vec na ďalšie konanie a priznal mu úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa uznesením krajského súdu č. k. -145

zo 17. marca 2010

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá bez ďalšieho aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana

ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale

úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné

súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým právnickým

osobám alebo fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Vzhľadom na princíp subsidiarity je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne

konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach týkajúcich sa porušenia jeho

v sťažnosti označeného základného práva napadnutým uznesením krajského súdu. Ochrany

svojho základného práva sa sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania

proti nemu. Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu, odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa

prvej vety .

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa uznesením najvyššieho súdu č. k. -153

zo 14. júla 2010

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Poskytnutie súdnej ochrany ústavne konformným spôsobom predpokladá, že

účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite

rešpektujúcej jeho základné právo garantované v . Tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,

ktoré je predmetom konania, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ).

Ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti

( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či

mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani

oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. ,

). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že

pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda zásadne všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy

spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že

všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.

, ), že ochrana , prípadne kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len

ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ).

Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie

základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím všeobecného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či

závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym

dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. , ,

, ). Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval aj napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie krajského súdu

č. k. -145 zo 17. marca 2010 o trovách prvostupňového konania.

Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) ústavný súd zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m.

, , , ), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Podstata sťažnostných námietok spočíva v rovine interpretácie zákonov

a podzákonných úprav, keď sťažovateľ nesúhlasí s výškou priznaných trov konania pred

súdom I. stupňa a vyslovuje názor, že najvyšší súd (rovnako ako pred ním krajský súd ) mal

v danej veci správne aplikovať iné ustanovenia vyhlášky č. a vyhlášky

č. Ako úspešnému účastníkovi súdneho konania mu trovy konania

pozostávajúce z trov právneho zastúpenia síce boli priznané v súlade s , pri

určení ich výšky však krajský súd, ako aj najvyšší súd vychádzali z toho, že predmet

konania nemožno oceniť peniazmi. Predmetom konania pritom bolo určenie neplatnosti

zmluvy o prevode obchodného podielu.

Predovšetkým je potrebné uviesť, že krajský súd mal výrazne obmedzené možnosti

sám rozhodnúť o aplikácii dotknutých ustanovení vyhlášky č. a vyhlášky

č. , čo bolo vyvolané predchádzajúcim zrušujúcim uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 24. júna 2009 v odvolacom konaní, v ktorom sa okrem iného

uvádza, že „Odvolací súd považuje za vhodné v tejto súvislosti poukázať na jasnú úpravu

tejto otázky v v znení neskorších predpisov, kde sa v Sadzobníku

súdnych poplatkov Spoločné poznámky k položkám 1 a 2 v bode 1 uvádza, že z návrhu na

začatie konania o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je sa poplatok

vyberie podľa písm. b/ týchto položiek, pričom písm. b/ sa týka prípadov ak nemožno

predmet konania oceniť peniazmi.“.

Podľa účinnej právnej úpravy je právny názor odvolacieho súdu pre nižšie súdy

záväzný ( ), a preto krajský súd súc viazaný povinnosťou konať iba na základe

, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom ( )

sa nemohol sa od (jasne vysloveného) názoru najvyššieho súdu odchýliť.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým

bolo potvrdené uznesenie krajského súdu č. k. -145 zo 17. marca 2010, sa

uvádza:

„V konaní je predmetom určenie neplatnosti a neúčinnosti zmluvy o prevode

obchodného podielu, t. j. preskúmanie, či napadnutý právny úkon bol urobený v súlade

so zákonom, pričom kúpna cena obchodného podielu nepredstavuje cenu práva určenia

neplatnosti prevodu práva. Ako už Najvyšší súd SR uviedol vo svojich rozhodnutiach sp. zn.

a , takto formulovaný predmet konania teda nie je možné

oceniť peniazmi.

V danom prípade pri výpočte náhrady trov právneho zastúpenia nie je možné použiť

ani ust. vyhlášky č. , nakoľko na aplikáciu uvedeného ustanovenia

je potrebné poznať hodnotu veci, práva alebo výšky plnenia. Odvolací súd po preštudovaní

spisu zistil, že počas celého konania nebola súdu predložená zmluva o prevode obchodného

podielu, z ktorej by bola zrejmá výška obchodného podielu.

Trovy právneho zastúpenia vzniknuté v roku 2005 a 2007 súd prvého stupňa správne

počítal podľa ust. vyhl. č. , keďže predmet konania je

neoceniteľný. V súčasnosti platná vyhláška neobsahuje ustanovenie umožňujúce predmet

konania, pozostávajúci z určenia neplatnosti alebo neúčinnosti právneho úkonu, oceniť

peniazmi.

Zároveň z ustálenej súdnej praxe všeobecných súdov a Ústavného súdu SR vyplýva,

že pre základ výpočtu náhrady trov právneho zastúpenia sa primerane použijú kritériá

na výpočet súdneho poplatku podľa ustanovení o súdnych poplatkoch

a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov. Spoločné poznámky

k položkám 1 a 2, bod 1 určujú, že pri návrhu konania o určenie, či tu právny vzťah alebo

právo je, alebo nie je, sa poplatok vyrubí podľa písm. b/ týchto položiek, tzn. ak predmet

konania nemožno oceniť peniazmi.“

Keďže v danom prípade išlo o neplatnosť zmluvy o prevode obchodného podielu,

obidva súdy dospeli k záveru, že nejde o žalobu o peňažné plnenie, a preto predmet sporu

nemožno vyjadriť v peniazoch.

Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd konštatuje, že predmet konania nemožno

zamieňať s predmetom zmluvy o prevode obchodného podielu, neplatnosti ktorej sa

sťažovateľ domáhal, hoci hodnota predmetu takéhoto právneho úkonu je peňažne

vyjadriteľná (obdobne , ), a preto ak najvyšší súd potvrdil ako

vecne správne napadnuté uznesenie krajského súdu, ktorý v danom prípade rozhodol

o náhrade trov konania účastníkov aplikujúc vyhlášky č. a

ods. 1 vyhlášky č. , postupoval podľa názoru ústavného súdu ústavne

konformným a nespochybniteľným spôsobom.

Najvyšší súd dal sťažovateľovi v napadnutom uznesení ústavne akceptovateľnú

odpoveď na to, prečo krajský súd postupoval pri výpočte trov právneho zastúpenia podľa

vyhlášky č. , resp. podľa vyhlášky č. ,

a prečo nebolo v danom prípade prípustné aplikovať vyhlášky č.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím

vlastným (m. m. ).

Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len

v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo

dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá

by v sebe zahŕňala črty svojvôle (). Právny výklad krajského súdu

vychádzajúci zo záväzného právneho názoru najvyššieho súdu, ktorý bol napadnutým

uznesením najvyššieho súdu následne potvrdený, takéto črty nevykazuje a neodchyľuje sa

od znenia príslušných ustanovení takým spôsobom, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tej časti, ktorá smeruje

proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25

ods. 2 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľa (zrušenie napadnutého uznesenia, primerané finančné zadosťučinenie a úhradu

trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2011