Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 6/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti F., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou G., s. r. o., K., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta

JUDr. I. T. LL.M., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1,

v spojení a , ,

ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd oznámením Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky č. k. Kc 207/11-10 zo 7. októbra 2011, rozsudkom Krajského súdu v

Košiciach sp. zn. z 21. júna 2011 a rozsudkom Okresného súdu Košice II sp.

zn. zo 14. januára 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti F., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti F., s. r. o., B. (ďalej aj „sťažovateľ“),

zastúpenej Advokátskou kanceláriou G., s. r. o., K., konajúcou prostredníctvom konateľa

a advokáta JUDr. I. T. LL.M., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl.

20 ods. 1, v spojení a

(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listiny“) oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

(ďalej len „generálna prokuratúra“) uskutočneným prostredníctvom Krajskej prokuratúry

v Košiciach sp. zn. Kc 207/11-10 zo 7. októbra 2011 (ďalej len „oznámenie

zo 7. októbra 2011“), rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

č. k. z 21. júna 2011 (ďalej len „rozsudok z 21. júna 2011“) a rozsudkom

Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

zo 14. januára 2010 (ďalej len „rozsudok zo 14. januára 2010“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom zo 14. januára 2010

rozhodol vo veci žalobcov – L., a. s. (ďalej aj „žalobca v I. rade“), a Ministerstvo dopravy,

pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky (ďalej aj „žalobca v II. rade“, spolu len

„žalobcovia“) − proti žalovaným A., a. s. (ďalej len „žalovaný v I. rade“) a F., s. r. o. (ďalej

len „žalovaný v II. rade“, spolu len „žalovaní“), tak, že určil, že vlastníkom nehnuteľností

zapísaných na liste vlastníctva č. ..., vedenom Správou katastra Košice pre okres K., obec

K., katastrálne územie B., ktoré boli predmetom tohto sporu, je žalobca v I. rade, ktorý

vstúpil do konania na základe uznesenia okresného súdu z 23. februára 2007, ktoré

nadobudlo právoplatnosť 3. apríla 2007, na miesto pôvodného žalobcu – S.

Na základe uznesenia okresného súdu zo 7. septembra 2007, ktoré nadobudlo

právoplatnosť 13. októbra 2007, do konania v predmetnej veci na strane žalovaného

v I. rade vstúpil ako žalovaný v II. rade sťažovateľ. Návrh na pristúpenie sťažovateľa

do konania podal žalobca v I. rade a ako jeho dôvod uviedol, že sťažovateľ nadobudol

vlastnícke právo k sporným pozemkom od žalovaného v I. rade na základe kúpnej zmluvy

z 22. apríla 2003 a kúpnej zmluvy z 2. júna 2005.

V ďalšom priebehu konania uznesením okresného súdu z 11. marca 2008, ktoré

nadobudlo právoplatnosť 2. apríla 2008, bolo rozhodnuté, že do konania pristúpi na strane

žalobcu v I. rade ako žalobca v II. rade.

Sťažovateľ uviedol, že okresný súd rozsiahlu písomnú a ústnu argumentáciu

žalovaných (sťažovateľa a žalovaného v I. rade), ako aj ich návrhy na vykonanie dôkazov

„odignoroval“. Okresný súd rozsudkom zo 14. januára 2010 návrhu na určenie

vlastníckeho práva žalobcov v predmetnej veci vyhovel. V rámci odôvodnenia rozsudku

zo 14. januára 2010 sa okresný súd „obmedzil na útržkovité informácie, ktoré boli

zo skutkovej a právnej argumentácie Sťažovateľa vytrhnuté z kontextu, nebral do úvahy

dôkazy, argumentáciu a tvrdenia podporené navrhovanými dôkazmi zo strany Sťažovateľa

a žalovaného v I. rade a v plnej miere sa stotožnil s argumentáciou žalobcov bez potreby

skúmať predložené dôkazy a vykonať navrhované dôkazy zo strany Sťažovateľa.“. Proti

rozsudku okresného súdu zo 14. januára 2010 podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom

krajskému súdu navrhol, aby žalobu žalobcov zamietol v celom rozsahu, predovšetkým

z dôvodov podľa ustanovenia a

(ďalej aj „OSP“).

Krajský súd rozsudkom z 21. júna 2011 potvrdil rozsudok okresného súdu

zo 14. januára 2010 a zároveň v jeho odôvodení uviedol, že sa v zmysle

s dôvodmi uvedeného rozsudku okresného súdu stotožňuje.

Sťažovateľ na účely zabezpečenia ochrany svojich práv následne 26. augusta 2011

podal na generálnej prokuratúre podnet na podanie mimoriadneho dovolania z dôvodov

uvedených v .

Oznámením zo 7. októbra 2011 (doručeným sťažovateľovi 17. októbra 2011) bol

sťažovateľ vyrozumený generálnou prokuratúrou, že rozsudok okresného súdu

zo 14. januára 2010 a rozsudok krajského súdu z 21. júna 2011 „sú zákonné a keďže neboli

zistené pochybenia v konaní a rozhodovaní obidvoch súdov, ktoré by bolo treba napraviť

podnet na podanie mimoriadneho dovolania bol odložený“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti poukázal na judikatúru ústavného súdu a následne

reagoval na argumenty uvedené v odôvodnení rozsudku okresného súdu zo 14. januára

2010, s ktorými sa v celom rozsahu v odôvodnení svojho rozsudku z 21. júna 2011 stotožnil

krajský súd. V rámci svojej argumentácie sťažovateľ uviedol, že okresný súd

sa v odôvodnení svojho rozsudku zo 14. januára 2010 zaoberal právnymi predpismi

existujúcimi „za minulého režimu“ ( Hospodársky , ktorý

však neupravoval právne postavenie štátneho podniku, ktoré bolo upravené na krátky čas

len o štátnom podniku a následne

o štátnom podniku v znení neskorších predpisov), ktoré sú v predmetnom prípade absolútne

irelevantné. Následne sťažovateľ popísal genézu vzniku a vývoja právneho predchodcu

žalovaného v I. rade (S., š. p.), ktorú okresný súd podľa neho nevzal do úvahy napriek tomu,

že práve od nej je možné odvodiť jeho oprávnenie k sporným pozemkom.

Krajský súd sa k uvedeným skutočnostiam postavil identicky, keď sa v rozsudku

z 21. júna 2011 zameral na právnickú osobu S., š. p., a v dvoch odsekoch stručne vysvetlil,

že tento podnik bol len „správcom socialistického vlastníctva a k prechodu predmetných

pozemkov malo dôjsť na základe privatizačného projektu“. Krajský súd ignoroval dôkazy,

podľa ktorých obsahom privatizačného spisu boli aj sporné pozemky, vlastníctvo ku ktorým

prešlo zo S., š. p., na C., a. s. Sťažovateľ teda sporné pozemky nadobudol na základe

kúpnych zmlúv v dobrej viere od žalovaného v I. rade „ako výlučného vlastníka a ten bol

vedený aj na predmetných listoch vlastníctva č. ... a č. ... ako výlučný vlastník“. Tvrdenie

okresného súdu v odôvodnení rozsudku zo 14. januára 2010, podľa ktorého sťažovateľ

nadobudol vlastnícke právo k sporným pozemkom od nevlastníka, a preto sú dotknuté

kúpne zmluvy absolútne neplatné, s ktorým sa krajský súd stotožnil, sa preto nezakladá na

pravde.

Okresný súd nevyhovel návrhu sťažovateľa „preveriť privatizačný spis na FNM SR“,

ktorého cieľom bolo preukázanie skutočnosti, že vlastníkom sporných pozemkov bola C., a.

s., ako ani ďalším návrhom na dokazovanie zo strany žalovaného v I. rade (preverenie

obsahu spisového materiálu leteckých archívov ČR, SR a ostatných).

Sťažovateľ bol nútený ním navrhované dôkazy zabezpečiť v konaní sám, čo však

nebolo možné v celom rozsahu. Listinný dôkaz, ktorý v konaní sťažovateľ zabezpečil −

notárska zápisnica z privatizačného spisu, „však vo významnej miere môže ovplyvniť

a zmeniť optiku vnímania celého sporu v spojení s pochopením genézy vývoja žalovaného

v 1. rade a histórie katastra nehnuteľností, evidencie zápisov práv k nehnuteľnostiam

v minulosti“.

V sťažnosti sťažovateľ následne chronologicky popísal prechod vlastníckeho práva

k sporným pozemkom v čase od roku 1920 až do roku 1989 na právnych predchodcov

žalovaného v I. rade s cieľom preukázať, že už v rokoch 1969 až 1989 tu existoval S., š. p.,

podnik pre leteckú činnosť, ktorý nakladal so spornými pozemkami ako vlastník, pretože

vykonával svoju činnosť, pre ktorú boli tieto pozemky nevyhnutnou súčasťou. Túto

skutočnosť potvrdila výpoveď svedka Ing. Š. S., ktorú okresný súd pri svojom rozhodovaní

nevzal do úvahy v spojení s faktom, že v období rokov 1950 – 1989 neexistoval orgán,

ktorý by bol poverený správcovstvom, resp. aktualizáciou informačného systému o

vlastníckych vzťahoch k nehnuteľnostiam v extraviláne, a taktiež právo hospodárenia k

sporným pozemkom nebolo evidované v katastri nehnuteľností v prospech S., š. p.

Na základe uvedeného dospel sťažovateľ k záveru, že pokiaľ by súdy zúčastnené

na rozhodovaní v predmetnej veci preskúmali všetky skutkové okolnosti a vykonali dôkazy,

ktoré v konaní navrhoval, nedospeli by k takému právnemu záveru, aký prezentovali

vo svojich rozsudkoch.

Sťažovateľ poukázal na odôvodnenie rozsudku krajského súdu z 21. júna 2011,

v ktorom na jednej strane priznáva vlastnícke právo k predmetným pozemkom S. ako

správcovi, ktoré neskôr prešlo na žalobcu v II. rade (Ministerstvo dopravy pôšt

a telekomunikácií Slovenskej republiky) a následne žalobcu v I. rade (L.), avšak v prípade

žalovaných „nie je ochotný pripustiť a tvrdí, že S., podnik pre leteckú činnosť bol len

správcom (S. bola tiež správcom) v zmysle socialistického vlastníctva a na S., š. p. nemohlo

prejsť žiadne oprávnenie nakladať s predmetnými pozemkami a teda nemohli byť súčasťou

privatizačného procesu“.

Krajský súd v rozsudku z 21. júna 2011 (s. 12 ods. 4) uviedol, že „Pokiaľ tento

podnik bol správcom národného majetku, mohlo dôjsť k prevodu štátneho majetku

do vlastníctva novozriadenej akciovej spoločnosti C., a. s. výlučne na základe

privatizačného projektu.“.

Súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci otázku, či tento podnik bol, alebo

nebol správcom, resp. mal oprávnenie nakladať s národným majetkom, nikdy neskúmali

napriek tomu, že žalovaní o jej preskúmanie niekoľkokrát v konaní požiadali.

Sťažovateľ v rámci konania upozornil okresný súd, ako aj krajský súd, že «súčasťou

spisu privatizácie majetku S., š. p. ako štátneho podniku na F. je aj zakladateľská listina pre

C., a. s. vo forme notárskej zápisnice, s ktorou je neoddeliteľne zviazaná aj „Špecifikácia

nehnuteľností vkladaných do majetku spoločnosti C., a. s.“, a to bez údajnej poznámky, že

pozemky pod budovami nie sú vlastníctvom C., a. s.». Následne okresný súd požiadal, aby

vyzval F. na predloženie uvedenej notárskej zápisnice sp. zn. N 231/92, Nz 215/92, a to ešte

v roku 2008 a tiež v roku 2009. Okresný súd však na túto požiadavku nereagoval, a preto

sťažovateľ na poslednom pojednávaní v tejto veci predložil uvedený listinný dôkaz sám.

Okresný súd napriek tomu uvedený dôkaz nevzal do úvahy s odôvodnením, že pre daný

spor nemá význam.

Podľa názoru sťažovateľa v konaní bolo preukázané, že „nielen budovy, ale aj

pozemky nachádzajúce sa pod týmito budovami prešli počas privatizačné procesu z F.,

ktorý ich prijal od S., š. p., na C., a. s.“.

Okresný súd pri rozhodovaní nesprávne vyhodnotil výpoveď svedka Ing. Š. S., ktorý

vypovedal, že „nikdy neplatili nájom za predmetné pozemky, nájomná zmluva bola uzavretá

pro forma, aby neboli obmedzovaní vo svojej podnikateľskej činnosti súvisiacej s

bezprostredným používaním týchto pozemkov“. Na druhej strane sa okresný súd „plne

stotožnil s výpoveďou svedkyni Ing. H. S., ktorá tvrdila, že C., a. s. platila nájomné, avšak

úhradu faktúr resp. výpis z účtovníctva L. nepredložila“.

Súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci podľa sťažovateľa posudzovali

meritum veci jednostranne a zaujato, hoci „sa na danú právnu vec mali pozerať z pohľadu

existencie duplicitného vlastníctva k predmetným pozemkom“.

Podľa sťažovateľa súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci boli v prípade

žalobcov «schopné akceptovať nielen hmotnoprávne, ale aj procesnoprávne postavenie

žalobcov a ich vzájomné prepojenie napr. cit. strana 12 odsek 1 rozsudku Krajského súdu

Košice, že „S. bola nepochybne právnickou osobou a po jej zrušení sa jej právnym

nástupcom stalo M. a T.“», avšak „takú istú mieru logického posúdenia vzťahov a súvislostí

z pohľadu hmotného a aj procesného práva už obidva konajúce súdy neboli schopné

aplikovať v prípade žalovaných a teda Sťažovateľa“.

Sťažovateľ následne zopakoval svoju argumentáciu týkajúcu sa absencie aktívnej

vecnej legitimácie žalobcov na podanie žaloby o určenie vlastníckeho práva k sporným

pozemkom (z dôvodu, podľa ktorého bol právny predchodca žalobcov len správcom

sporných pozemkov), ktorú predložil v konaní podaním zo 17. júna 2008. Zároveň

sťažovateľ v tomto podaní vyjadril nesúhlas s uznesením okresného súdu z 11. marca 2008,

ktorým do konania v tejto veci vstúpil na strane žalobcu žalobca v II. rade (Ministerstvo

dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky), a to z dôvodu absencie jeho

hmotnoprávneho oprávnenia k sporným pozemkom. Na žalobcu v II. rade (Ministerstvo

dopravy pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky) podľa sťažovateľa mohli prejsť len

práva spojené so správou majetku zvereného Slovenskej správe letísk (právny predchodca

žalobcov), a nie vlastnícke právo.

V závere sťažnosti sťažovateľ zhrnul svoju argumentáciu smerujúcu proti

odôvodneniu rozsudku okresného súdu zo 14. januára 2010 a rozsudku krajského súdu

z 21. júna 2011 takto: „Máme za to, že vo vyššie uvedených konaniach bolo dostatočne

preukázané, že Sťažovateľ pri nadobudnutí predmetných pozemkov konal v dobrej viere,

keď v zmysle výpisov z listov vlastníctva pôvodného vlastníka pozemkov nemal dôvod

na pochybnosti ohľadne vlastníckeho práva k takýmto nehnuteľnostiam. Konajúce súdy

nedostatočne vykonali dokazovanie, pričom dôkazy navrhnuté Sťažovateľom buď

bezdôvodne nevykonali alebo ich svojvoľne zamietli. Ďalej máme za to, že konajúce súdy sa

dostatočným a predovšetkým ústavne konformným spôsobom nevysporiadali s tým, či

Sťažovateľovi ako nadobúdateľovi nesvedčí v danej veci dobrá viera, ak nadobudol

predmetné nehnuteľnosti od nevlastníka. Vo všeobecnosti môžeme povedať, že princíp

dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je možné chápať ako jeden

z kľúčových prejavov princípu právnej istoty, ktorý je odvoditeľný z normatívneho princípu

právneho štátu v zmysle čl. I ods. 1 . Vlastnícke právo ďalšieho

nadobúdateľa, ktorý nadobudol svoje vlastnícke právo v dobrej viere predtým, ako bolo

odvolacím súdom potvrdené vlastnícke právo žalobcu v 1. rade, požíva ochranu v zmysle

čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a v súlade s ústavnými princípmi právnej istoty

a ochrany nadobudnutých práv vyplývajúcich z pojmu demokratického právneho štátu,

a nezaniká.

Ak by sme akceptovali výklad, že zánikom kúpnych zmlúv z akéhokoľvek dôvodu,

na základe ktorých pôvodný vlastník nadobudol predmetné pozemky ako prvý, by si ďalší

vlastník a teda Sťažovateľ, ktorý nadobudol takéto pozemky derivatívne, nikdy nemohol byť

istý svojim vlastníctvom, pričom takýto výklad zjavne nezodpovedá princípu materiálneho

právneho štátu. Tým, že sa konajúce súdy dostatočne nezaoberali otázkou dobrej viery

Sťažovateľa porušili vo vzťahu k nemu čl. 11 Listiny základných práv a slobôd, nakoľko

nerešpektovali záver, že vzťah medzi zmluvnými stranami nemôže mať vplyv na riadne

nadobudnutie vlastníckeho práva tretích osôb a iba stroho konštatovali kľúčovú otázku

dobrej viery Sťažovateľa odkazom na zásadu, že nikto nemôže nadobudnúť vlastnícke právo

od nevlastníka.

Odhliadnuc od vyššie uvedeného si dovoľujeme taktiež vyzdvihnúť zásadu

materiálnej publicity katastra nehnuteľnosti, ktorá má chrániť toho, kto koná v dôveru

v pravdivosť a úplnosť zápisov v katastri nehnuteľností v spojení s princípom dobrej viery

t. j. dôvery v kataster nehnuteľností. Sťažovateľ jednoznačne konal v dobrej viere, keď

nadobudol vlastnícke právo k pozemkom od subjektu, ktorý bol v katastri nehnuteľnosti

zapísaný ako vlastník nehnuteľností, pričom nebolo jeho povinnosťou zisťovať, či údaje

zapísané v katastri nehnuteľnosti zodpovedajú skutočnému stavu a či sú pravdivé.

Záverom dávame do pozornosti judikát Ústavného súdu Českej Republiky ÚS 165/11

zo dňa 11. 05. 2011, ktorý znamená významný prelom v zásade nemo plus iuris v prospech

ochrany dobrej viery aplikovateľný aj na uvedené právne pomery.»

Generálna prokuratúra prostredníctvom krajskej prokuratúry v danej právnej veci

rovnako ako okresný súd a krajský súd rozhodla «v rozpore s ústavnými princípmi právnej

istoty a ochrany nadobudnutých práv vyplývajúcich z pojmu demokratického právneho štátu

a v rozpore so základnými princípmi čl. 47 ods. 3, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1

SR, keď nevykonali ani jeden z navrhovaných a predkladaných dôkazov...

Ochrana práv a právom chránených záujmov Sťažovateľa bola rozhodnutiami

konajúcich súdov a nečinnosťou Generálnej prokuratúry vo významnej miere ohrozená aj

napriek skutočnosti, že Sťažovateľ bránil svoje práva a právom chránené záujmy na súde

v domnienke, že ich chráni na nestrannom a nezávislom súde, kde v konaní by si zároveň

mali byť všetci účastníci navzájom rovní. Konajúce súdy nezabezpečili rovnosť účastníkov

v konaní a tzv. „rovnosť zbraní“ keď pod tlakom verejnej moci a svojim prepjatým

formalizmom v aplikácii právnych noriem porušili už vyššie uvedené ústavné princípy.».

Na základe uvedeného sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd vyslovil, že jeho

základné práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 2 , ako aj podľa , a listiny boli rozsudkom

okresného súdu zo 14. januára 2010, rozsudkom krajského súdu z 21. júna 2011, ako aj

oznámením zo 7. októbra 2010 porušené, a priznal mu náhradu trov konania.

Sťažovateľ taktiež požiadal o vydanie dočasného opatrenia, ktorým ústavný súd

odloží vykonateľnosť rozsudku okresného súdu zo 14. januára 2010, rozsudku krajského

súdu z 21. júna 2011, ako aj oznámenia zo 7. októbra 2010, uloží súdom zúčastneným

na rozhodovaní v predmetnej veci, aby sa dočasne zdržali vykonávania týchto

právoplatných rozhodnutí, a zároveň uloží žalobcovi v I. rade, aby sa dočasne zdržal

oprávnenia výkonu vlastníckeho práva k predmetným pozemkom priznaného mu

právoplatnými rozhodnutiami súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojich označených práv rozsudkom

okresného súdu zo 14. januára 2010 a rozsudkom krajského súdu z 21. júna 2011, ako aj

oznámením zo 7. októbra 2011. Podstata námietok sťažovateľa spočívala v tom, že

k porušeniu jeho práv malo dôjsť v dôsledku toho, že súdy zúčastnené na rozhodovaní

v jeho veci, ako aj generálna prokuratúra dospeli k nesprávnym právnym záverom

v dôsledku nesprávneho, resp. nedostatočného zistenia skutkového stavu.

II.A K namietanému porušeniu práv rozsudkom okresného súdu

zo 14. januára 2010

V súvislosti s námietkou sťažovateľa smerujúcom proti rozsudku okresného súdu

zo 14. januára 2010 ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej opakovane

vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú

osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho

základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten

orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci

ústavného súdu (podobne , , , ).

V konaní vedenom na okresnom súde mal sťažovateľ možnosť dovolávať sa ochrany

svojich práv a slobôd podľa a nasl. v rámci odvolacieho konania na krajskom

súde. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného ,

ústavný súd nemá právomoc preskúmavať rozsudok okresného súdu zo 14. januára 2010

z uvedeného dôvodu, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal krajský súd, ktorý

rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti tomuto rozsudku. Z tohto dôvodu ústavný súd

sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

II.B K namietanému porušeniu práv rozsudkom krajského súdu z 21. júna 2011

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie označených práv rozsudkom krajského

súdu z 21. júna 2011, v ktorom podľa neho došlo k nesprávnej aplikácii príslušných

hmotnoprávnych a procesnoprávnych predpisov na skutkové okolnosti tohto prípadu.

V zmysle sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Zo sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že konanie vedené krajským súdom

pod sp. zn. bolo skončené jeho rozsudkom z 21. júna 2011, ktorý nadobudol

právoplatnosť 1. augusta 2011. Sťažnosť sťažovateľa zo 6. decembra 2011 bola ústavnému

súdu doručená 8. decembra 2011.

Sťažovateľ síce následne podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania

adresovaný generálnej prokuratúre, tento však nie je účinným právnym prostriedkom, ktorý

právny poriadok Slovenskej republiky poskytuje každej osobe na ochranu jej základných

práv alebo slobôd. Inak povedané, samotný podnet na podanie mimoriadneho dovolania nie

je iným právnym prostriedkom, ktorý je sťažovateľ v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom

súde povinný vyčerpať na ochranu svojich základných práv alebo slobôd ešte pred podaním

sťažnosti ústavnému súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že podľa jeho ustálenej judikatúry

mimoriadne opravné prostriedky, ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne, nemožno

považovať za účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné.

Ustanovenie neukladá totiž povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť

každému podnetu. Je na voľnej úvahe generálneho prokurátora Slovenskej republiky

rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie (táto voľná úvaha je

vylúčená iba v prípade, že zistí, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania

sú splnené). Oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania nemá charakter práva,

ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (napr. , ).

Z uvedených skutočností vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa

namietaného porušenia práv rozsudkom krajského súdu z 21. júna 2011 bolo potrebné

odmietnuť ako oneskorene podanú podľa .

II.C K namietanému porušeniu práv oznámením zo 7. októbra 2011

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či

preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv

alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie

vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Inými slovami, ústavný súd môže

pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej

pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Ako je zrejmé, sťažnosť sťažovateľa v tejto časti smeruje proti označenému

oznámeniu a postupu generálnej prokuratúry, ktorým malo dôjsť k porušeniu uvedených

práv, a to z dôvodu, že generálna prokuratúra nevyhovela jej podnetu na podanie

mimoriadneho dovolania. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že na vyhovenie podnetu na

podanie mimoriadneho dovolania nie je právny nárok, t. j. právnickej osobe alebo fyzickej

osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho akceptovanie a generálny

prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť.

Aj vo svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd vyslovil, že oprávnenie na podanie

mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna

ochrana (, , ). Z toho dôvodu generálny prokurátor

nemôže odložením podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, t. j. jeho neakceptovaním,

spôsobiť porušenie základných práv sťažovateľa (napr. , ,

).

Predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v ustanoveniach

a nasl. . Z týchto ustanovení možno bez akýchkoľvek pochybností vyvodiť, že

ide o mimoriadny opravný prostriedok, využitie ktorého patrí iba generálnemu

prokurátorovi. Citovaná právna norma neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok)

vyhovieť každému podnetu. Voľná úvaha generálneho prokurátora o tom, či podá, alebo

nepodá mimoriadne dovolanie, je vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné podmienky

na podanie mimoriadneho dovolania sú splnené.

V namietanom prípade generálna prokuratúra oznámením zo 7. októbra 2011

vyrozumela sťažovateľa, z akého dôvodu nevyhovela jeho podnetu na podanie

mimoriadneho dovolania. V rámci odôvodnenia svojho právneho názoru generálna

prokuratúra poukázala na príslušné ustanovenia , ako aj na

konkrétne skutkové zistenia súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci,

s ohľadom na ktoré podľa nej správne rozhodli, keď určili, že vlastníkom sporných

pozemkov je žalobca v I. rade.

Ústavný súd konštatuje, že generálna prokuratúra sa podnetom sťažovateľa riadne

zaoberala, pričom svoj postup a závery riadne zdôvodnila. Tým, že nerozhodla v súlade

s predstavami a očakávaniami sťažovateľa, ešte neznamená, že porušila jeho v sťažnosti

označené práva.

Z týchto dôvodov ústavný súd už na predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde) sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, bolo už bezpredmetné rozhodovať

o sťažovateľovom návrhu na odloženie vykonateľnosti rozsudku okresného súdu

zo 14. januára 2011 v spojení s rozsudkom krajského súdu z 21. júna 2011, ako aj

oznámenia zo 7. októbra 2011 v konaní pred ústavným súdom, ako aj ďalších jeho nárokoch

uvedených v jej petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2012