Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 23/2012
PDF · 209.54 KB
No categories available
IV. ÚS 23/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. D., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. Z., S.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného riaditeľstva
Policajného zboru Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-359/1-OVK-B5-
2006 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. M. D. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. decembra
2011 doručená sťažnosť Ing. M. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného riaditeľstva
Policajného zboru Bratislava V (ďalej len „okresné riaditeľstvo PZ“) v konaní vedenom pod
sp. zn. ČVS: ORP-359/1-OVK-B5-2006 (ďalej aj „namietané konanie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením okresného
riaditeľstva PZ sp. zn. ČVS: ORP-359/1-OVK-B5-2006 zo 7. júna 2006 vznesené obvinenie
pre zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. c) zákona
č. 300/2005 Trestného zákona v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“),
ktorého sa mal dopustiť tak, že „dňa 19. 04. 2006 v Bratislave na Panónskej ceste oproti
predajni P. smerom na R. príslušníci policajného zboru Okresného dopravného
inšpektorátu B... vykonávali kontrolu zameranú na porušovanie bezpečnosti cestnej
premávky a meranie rýchlosti, pričom v čase o 11.55 hod. bolo príslušníkovi policajného
zboru stržm. P. S. vysielačkou hlásené, že k nemu smeruje vozidlo zn. T..., ktorého vodič nie
je pripútaný bezpečnostným pásom, nakoľko sa vodič M. D..., trvale bytom..., dopúšťal
dopravného priestupku, príslušník policajného zboru stržm. P. S. vošiel na stredovú čiaru
vozovky medzi pravý a ľavý jazdný pruh a vodičovi osobného motorového vozidla dával
riadne predpísaným spôsobom zastavovacím terčíkom znamenie na zastavenie vozidla pri
pravej krajnici vozovky, čo však vodič nerešpektoval ani nespomalil, pokračoval v jazde,
pričom smeroval na príslušníka policajného zboru, ktorý musel z toho dôvodu uskočiť, aby
ho vozidlo nezachytilo a nezrazilo.“.
Sťažovateľ uviedol, že po vznesení obvinenia sa v priebehu piatich mesiacov
(od 26. júla 2006 do 1. decembra 2006) uskutočnilo viacero výsluchov (jeho ako
obvineného a troch svedkov, ako aj konfrontácia medzi nimi) a „po takmer piatich rokoch
v jeden deň (6. septembra 2011, pozn.) prebehli výsluchy svedkov nie k meritu veci“.
Následne až 12. septembra 2011 bolo vykonané iba oboznamovanie sa s výsledkami
vyšetrovania. Podľa názoru sťažovateľa orgány činné v trestnom konaní inak nekonali
a nereagovali ani na viaceré návrhy obhajoby. Sťažovateľ upriamil pozornosť na to, že
v priebehu celého prípravného konania ako on, tak aj jeho obhajca poukazovali
„na prieťahy v konaní a vznášali výhrady“.
Sťažovateľ ďalej argumentuje tým, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu
„využil možnosti dožadovať sa nápravy a využil trestným poriadkom prípustné procesné
úkony, napr... Sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia z 15. 06. 2006... Návrh
na doplnenie dokazovania zo 14. 6. 2006... Odvolanie proti rozhodnutiu KDI KR PZ v B.
z 31. 8. 2006... Návrh na doplnenie vyšetrovania z 12. 9. 2011... Návrh na zastavenie
trestného stíhania z 12. 9. 2011.“. Uvádza však, že po traumatizujúcom zážitku z výkonu
vojenskej služby v B., keď omylom prešiel hranicu s T., „nepovolil obhajcovi sťažovať sa
(na prieťahy v prípravnom konaní, pozn.) osobitnou písomnou formou a spoliehal...
na postup, že námietky proti prieťahom obsahovali procesné podania a boli realizované
verbálne“.
Sťažovateľ zastáva názor, že „absolútne... neprispel k prieťahom trestného stíhania.
Bol... kedykoľvek k dispozícii vyšetrovateľke, túto... opakovane osobne navštívil, žiadal
ukončenie trestného stíhania. Každý pohyb mimo Slovenskej republiky (prevažne
služobný)... osobne ohlasoval a paralelne túto informáciu poskytoval aj obhajcovi.“.
Stav zdĺhavého konania a situácia, že bol v pozícii obvineného pre zločin s trestnou
sadzbou odňatia slobody do 8 rokov, vyvolával u neho pocit právnej neistoty a nedôvery,
čo vyústilo do psychických porúch, ktoré sa prejavovali vnútornou tenziou, ťaživým
osobným pocitom, sťaženou koncentráciou, nervozitou, poruchami spánku a pod. Popísaný
stav mal dopad hlavne v zamestnaní a značne trpela aj jeho rodina.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ formuloval záver o porušení svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
v namietanom konaní postupom okresného riaditeľstva PZ.
Sťažovateľ na základe toho v sťažnosti žiada, aby ústavný súd vo veci rozhodol
nálezom, v ktorom vysloví porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného riaditeľstva PZ
v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-359/1-OVK-B5-2006, prizná mu finančné
zadosťučinenie v sume 18 000 €, ako aj úhradu trov konania.
Z fotokópie uznesenia Okresnej prokuratúry Bratislava V (ďalej len „okresná
prokuratúra“) č. k. 1 Pv 323/06-59 z 26. septembra 2011 vyplýva, že trestné stíhanie proti
sťažovateľovi bolo týmto uznesením zastavené, pretože tento skutok nie je trestným činom
a nie je dôvod na postúpenie veci. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že toto uznesenie
bolo sťažovateľovi doručené 6. októbra 2011.
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je
požiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej
moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z toho, že sťažnosť podaná
ústavnému súdu zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok
slúžiaci na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo,
aby sa v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03,
Judikatúra ústavného súdu konštantne vychádza z názoru, že účelom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
orgánu verejnej moci (napr. II. ÚS 26/95).
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07,
III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07, I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08) prezentuje už ustálený záver, že
základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy poskytuje ochranu len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu predložená v čase,
keď k namietanému porušeniu označeného základného práva mohlo dochádzať alebo
porušenie v tomto čase ešte mohlo trvať.
V súvislosti s otázkou posudzovania zbytočných prieťahov vo veciach trestného
obvinenia ústavný súd judikoval, že účelom základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v prípravnom trestnom konaní je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba stíhaná na základe uznesenia
o vznesení obvinenia. Právna neistota sa týka toho, či orgán činný v prípravnom konaní
navrhne podanie obžaloby, alebo v závislosti od výsledkov dokazovania v prípravnom
konaní navrhne iný spôsob konečného rozhodnutia, napríklad zastavenie trestného stíhania
(III. ÚS 123/07, IV. ÚS 210/04, II. ÚS 325/06).
Ústavný súd zistil, že vo veci sťažovateľa bolo v zmysle § 215 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku trestné stíhanie proti nemu právoplatne zastavené.
Sťažnosť sťažovateľa obsahujúca námietku porušenia základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy postupom okresného riaditeľstva PZ v namietanom konaní bola ústavnému
súdu doručená 6. decembra 2011, pričom na poštovú prepravu bola odovzdaná 2. decembra
2011, teda po zastavení trestného stíhania (uznesením okresnej prokuratúry č. k.
1 Pv 323/06-59 z 26. septembra 2011, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 6. októbra 2011).
V čase podania sťažnosti už okresné riaditeľstvo PZ nedisponovalo právomocou
vo veci konať, pretože trestné konanie proti sťažovateľovi už bolo právoplatne zastavené.
Okresné riaditeľstvo PZ teda v danom čase nemohlo ovplyvniť priebeh trestného konania
a ani prípadne porušiť základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Možnosť domáhať sa ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy podaním
sťažnosti ústavnému súdu, a to vo vzťahu k postupu okresného riaditeľstva PZ, bola pre
sťažovateľa časovo ohraničená obdobím, počas ktorého prebiehalo v jeho veci vyšetrovanie
v rámci prípravného konania, avšak aj to až po účinnom využití právnych prostriedkov,
na uplatnenie ktorých mal v okolnostiach danej veci právo.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti a vychádzajúc z podstaty a účelu základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť je potrebné
odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Ústavný súd ďalej upriamuje pozornosť na § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde,
podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky
alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd
účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných
predpisov. Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie
sťažnosti, aj keď sa nesplnila táto podmienka, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05),
že účelom práva účastníka konania pred štátnym orgánom podať sťažnosť na prieťahy
v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto štátnemu orgánu, aby sám odstránil protiprávny
stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil
právne prostriedky, na uplatnenie ktorých mal v okolnostiach danej veci právo, t. j. podanie
žiadosti o preskúmanie postupu policajta podľa § 210 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), alebo ak sa preukáže,
že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Podľa § 210 Trestného poriadku obvinený, poškodený a zúčastnená osoba majú
právo kedykoľvek v priebehu vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania žiadať
prokurátora, aby bol preskúmaný postup policajta, najmä aby boli odstránené prieťahy alebo
iné nedostatky vo vyšetrovaní alebo skrátenom vyšetrovaní. Policajt musí žiadosť
prokurátorovi bez meškania predložiť. Prokurátor je povinný žiadosť preskúmať
a o výsledku žiadateľa upovedomiť.
Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle
citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných
práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom
na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť
takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v trestnom konaní
potvrdzuje aj znenie § 230 ods. 1 a 2 Trestného poriadku, podľa ktorého dozor nad
dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva
prokurátor. Pri výkone tohto dozoru je prokurátor oprávnený dávať záväzné pokyny,
určovať lehoty na ich vybavenie; také pokyny sú súčasťou spisu, vyžadovať od policajta
spisy, dokumenty, materiály a správy o stave konania vo veciach, v ktorých bolo začaté
trestné stíhanie, na zistenie, či policajt včas začal trestné stíhanie a riadne v ňom postupuje,
vrátiť vec policajtovi na doplnenie vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania s pokynmi
a určovať lehotu na ich doplnenie; o vrátení veci upovedomí obvineného a poškodeného,
zrušiť nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia policajta, ktoré môže nahradiť
vlastnými rozhodnutiami.
V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov
alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných
práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných
predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda
podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred
ústavným súdom.
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v
tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity
vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou
ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci
aj orgánov činných v trestnom konaní. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Sťažovateľ nepreukázal, že by podal prokurátorovi sťažnosť na prieťahy vo svojej
trestnej veci. Naopak, v sťažnosti uvádza, že z dôvodu traumatizujúceho zážitku, keď ako
vojak „odsluhoval základnú vojenskú službu v B.“, počas ktorej omylom prešiel hranicu
s T., „nepovolil obhajcovi sťažovať sa osobitnou písomnou formou a spoliehal... na postup,
že námietky proti prieťahom obsahovali procesné podania a boli realizované verbálne“.
Na základe týchto zistení ústavný súd dospel k záveru, že v zmysle § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je navyše prípustná, a preto ju podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde bolo možné odmietnuť aj z toho dôvodu.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľa
v nej uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. januára 2012