Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 25/2012
PDF · 157.21 KB
No categories available
III. ÚS 25/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť M. H., B., zastúpenej JUDr. M. F., pre namietané porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 45/2007 a postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 85/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. H. o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. novembra
2011 doručená sťažnosť M. H., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 C 45/2007 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 85/2009.
Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľka sa návrhom z 11. decembra 2006
domáhala zaplatenia požadovanej istiny s príslušenstvom a náhrady trov konania z titulu
odmien za činnosť predsedníčky kontrolnej komisie B. za obdobie r. 2005. Prvostupňový
súd rozsudkom sp. zn. 6 C 45/2007 zo 4. februára 2009 jej návrh zamietol. Proti tomuto
rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
rozsudkom sp. zn. 8 Co 55/2009 z 21. septembra 2010 tak, že napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil. Sťažovateľka podala proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.
6 Cdo 23/2011 zo 14. septembra 2011 dovolanie sťažovateľky odmietol, keďže dospel
k záveru, že smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Podľa
sťažovateľky postupom okresného súdu a krajského súdu bolo porušené jej základné právo
na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie
zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sa návrhom zo 17. januára 2011 domáhala ochrany
svojich práv na ústavnom súde. Keďže však svoju sťažnosť ústavnému súdu podala v dobe,
keď o jej dovolaní ešte nebolo rozhodnuté, ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 236/2011
z 2. júna 2011 jej sťažnosť zamietol. Z dôvodu, že odpadla prekážka, ktorá bránila
ústavnému súdu rozhodovať, podala sťažovateľka opakovane svoju sťažnosť na ústavnom
súde „s poukazom na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci
Zvolský a Zvolská proti ČR, sťažnosť č. 46129/99 (a body 51,53,54) sťažnosť nemožno
odmietnuť za predpokladu, že dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie je neprípustné“.
Sťažovateľka ďalej uvádza:
„Hlavné pochybenia Okresného súdu Bratislava V a Krajského súdu vidí sťažovateľ
v tom, že znemožnil navrhovateľke preukázať uplatnený nárok, tým že nevypočul
navrhnutých svedkov a ani zástupcov účastníka konania (štatutárny orgán odporcu) a tým
znemožnil klásť účastníkovi konania a svedkom otázky.
Napriek tomu, že konanie na Okresnom súde Bratislava V. trvalo 3 (tri) roky, súd
nevypočul účastníka konania - odporcu (zastúpeného štatutárnym orgánom). Súd viedol
dokazovanie nesprávnym smerom, ktorá skutočnosť iba neúmerne predĺžila celé konanie.
Pochybenie súdov vidí sťažovateľka i v tom, že oba súdy posúdili odmenu, ktorú mala
dostať navrhovateľka za činnosť v kontrolnej komisii bytového družstva ako
nenárokovateľnú. Odmena za činnosť v kontrolnej komisii bola priznaná vyšším orgánom
a teda na ňu mala právo. Jedná sa v podstate o príjem za vykonanú prácu a jednoznačne
táto suma je nárokovateľná.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti
rozhodol takto:
„1. Základné právo sťažovateľky M. H. domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 a práva na spravodlivé
prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 zmluvy Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V. a Krajského súdu Bratislava v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 C 45/2007 a v odvolacom konaní na Krajskom súde Bratislava pod
sp. zn. 8 Co 85/2009 porušené bolo.
2. M. H. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000 € (slovom desaťtisíc eur),
ktoré mu je Okresný súd Bratislava V. povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
3. M. H. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000 € (slovom desaťtisíc eur),
ktoré mu je Krajský súd Bratislava povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava V. a Krajský súd Bratislava sú povinní spoločne
a nerozdielne uhradiť M. H. trovy konania v sume 261,82 € za 2 úkony právnej pomoci
(prevzatie a príprava zastupovania a spísanie ústavnej sťažnosti v zmysle § 11 ods. 3
vyhlášky 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov (jeden úkon právnej pomoci
á 123,50 € + 7,41 € režijný paušál), na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. F., B., do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Sťažovateľka si zároveň uplatnila náhradu trov konania vo výške 261,82 € za dva
úkony právnej pomoci na účet jej právneho zástupcu JUDr. M. F., B., do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnila sťažovateľka takto:
„V priebehu 4 rokov bola sťažovateľka v právnej neistote. Celé dokazovanie bolo
vedené úplne iným smerom. Navrhovateľka je členkou odporcu (B. B.) a zároveň zástupcom
celého bytového domu s takmer 100 bytmi, delegátom bytového domu a zúčastňuje sa
zhromaždení delegátov bytového domu. Proti jej osobe bolo na zhromaždeniach delegátov
použité, že sa súdi s B., čo ju postavilo do zlého svetla a znemožnilo jej tak vôbec sa
uchádzať o funkciu člena riadiaceho alebo kontrolného orgánu družstva. Odvolaním
sťažovateľky z členstva v kontrolnej komisii bola ukrátená o svoj príjem za ďalšie 3 roky.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje zároveň za potrebné
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že prvostupňový a odvolací súd tým, že nevypočuli
sťažovateľkou navrhovaných svedkov a zástupcov odporcu v konaní, viedli dokazovanie
nesprávnym smerom a znemožnili jej preukázať dôvodnosť uplatneného nároku. Oba súdy
tiež podľa sťažovateľky nesprávne posúdili odmenu, vyplatenie ktorej sťažovateľka
požadovala ako nenárokovateľnú. Takýmto postupom porušili označené práva
sťažovateľky.
Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná
iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. V danom
prípade o rozsudku okresného súdu na základe odvolania sťažovateľky rozhodoval krajský
súd ako súd odvolací, t. j. sťažovateľka sa domáhala ochrany svojich práv právnymi
prostriedkami v systéme všeobecných súdov. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný
súd sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie označených práv postupom
okresného súdu v predmetnom konaní po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok
svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha hodnotiť spôsob vykonávania dôkazov
všeobecnými súdmi ani hodnotiť skutkové a právne závery, ku ktorým dospeli, a tak
zasahovať do ich rozhodovacej činnosti, pretože nie je prieskumným súdom ani
nadriadeným súdom. Jeho úlohou je kontrola zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov
všeobecnými súdmi s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách.
Pokiaľ ide o tvrdenia sťažovateľky smerujúce ku konaniam a rozhodnutiam
okresného súdu a krajského súdu, tieto už ústavný súd preskúmal v konaní vedenom pod
sp. zn. II. ÚS 236/2011.
Aj keď existovala prekážka nerozhodnutej veci, po jej odpadnutí sťažovateľka, ktorá
je zastúpená kvalifikovanou právnou kanceláriou, mala namietnuť posledné rozhodnutie,
resp. konanie, a to vo veci najvyššieho súdu. Tento súd vo veci rozhodol uznesením sp. zn.
6 Cdo 24/2011 zo 14. septembra 2011, keď dovolanie žalobne odmietol.
Ústavný súd vo veci sp. zn. II. ÚS 236/2011 postupoval podľa stabilnej judikatúry
ústavného súdu, ktorá vychádza z názoru Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci
Zvolský a Zvolská verzus Česká republika.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak vo veci nerozhoduje iný súd. Podľa Občianskeho súdneho
poriadku rozhodnutie okresného súdu podlieha kontrole krajského súdu a rozhodnutie
krajského súdu podlieha kontrole najvyššieho súdu. Ústavný súd sa riadi princípom
subsidiarity, ktorý vylučuje, aby tieto dve rozhodnutia preskúmaval ústavný súd.
Podľa ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný
návrhom na začatie konania.
Sťažovateľka napriek svojmu právnemu zastúpeniu nenamietala postup najvyššieho
súdu, preto ústavný súd nemohol rozhodnutie preskúmať a sťažnosť v tejto časti odmietol
pre nesplnenie zákonom požadovaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. januára 2012