Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 15/2012
PDF · 184.93 KB
No categories available
III. ÚS 15/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. A., B.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy
Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 11 a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Okresného
súdu Bratislava III sp. zn. 14 C 153/2002 z 9. februára 2007 a z 3. marca 2009, uznesením
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 240/2007 z 28. augusta 2008 a jeho rozsudkom
sp. zn. 2 Cdo 121/2009 z 11. novembra 2009, ako aj uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 76/2010 z 26. júla 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. P. M., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. novembra
2011 doručená sťažnosť JUDr. P. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkami Okresného súdu Bratislava III (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 14 C 153/2002 z 9. februára 2007 a z 3. marca 2009, uznesením
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 240/2007 z 28. augusta
2008 a jeho rozsudkom sp. zn. 2 Cdo 121/2009 z 11. novembra 2009, ako aj uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 76/2010 z
26. júla 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom súdneho konania
(odporcom) o zaplatenie istiny 1 219 Sk, ktorým sa navrhovateľ - „obchodná spoločnosť S.,
a. s., Ž.“ - domáhala jej zaplatenia. Sťažovateľ je vlastníkom nehnuteľností - pozemku a
staršieho rodinného domčeka, ktorý je odberným miestom elektrickej energie. Hoci nemal
na odbernom mieste za rozhodné obdobie žiadnu spotrebu elektrickej energie, navrhovateľ
mu vyúčtoval aj tak stálu mesačnú platbu, ktorú si potom uplatňoval súdnou cestou.
Sťažovateľ ďalej citujúc niektoré ustanovenia zákona č. 70/1998 Z. z. o energetike
a o zmene zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z.
o cenách v znení neskorších predpisov a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v
znení neskorších predpisov tvrdí, že «Vo vzťahu k uplatnenému nároku navrhovateľkou
súdneho konania treba sa náležite právne vysporiadať na jednej strane s právnym
inštitútom ceny za dodanú a odohranú elektrickú energiu ako jedným aspektom
záväzkovoprávneho vzťahu a na druhej strane s právnym inštitútom „stálej platby“».
Obdobne poukazuje na „Smernicu Rady z 5. apríla 1993 č. 13/1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá ukladala členským štátom Európskeho
hospodárskeho spoločenstva (neskôr členským štátom Európskeho spoločenstva) urobiť
opatrenia, vrátane prijatia takých zákonov, ktoré zabránia poškodzovanie ekonomických
záujmov spotrebiteľov“.
Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky
uznesením z 26. júla 2011 sp. zn. 1 Cdo 76/2010 odmietol dovolanie – nie zamietol
dovolanie! – čím sa odmietol po vecnoprávnej stránke zaoberať sa s dovolaním a rozhodnúť
o dovolaní“, čím porušil nielen viaceré ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ale aj
jeho označené základné práva.
Sťažovateľ očakáva od ústavného súdu také rozhodnutie, ktoré bude mať „zásadný
význam nielen pre rešpektovanie základných práv občana... štátnymi orgánmi..., ale bude
mať aj všeobecný zásadný a interpretačný a právnoaplikačný význam pri regulácii
sieťových odvetví...“ a tiež „význam aj pre spotrebiteľské záväzkoprávne vzťahy...
Bude usmernením pre uplatňovanie
a) smernice Európskeho parlamentu a Rady z 15. apríla 1993 č. 13/1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách...
b) smernice Európskeho parlamentu a Rady z 11. mája 2005 č. 29/2005 o
nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu.“.
Okrem tejto sťažnosti odkazuje sťažovateľ aj na skutkový a právny stav popísaný v
jeho odvolaní (z apríla 2009) a dovolaní (z februára 2010).
Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„a) Ministerstvo financií Slovenskej republiky podľa zákona č. 70/1998 Z. z. o
energetike a o zmene zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský
zákon) v znení neskorších predpisov a podľa zákona č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení
neskorších predpisov mohlo určovať len cenu dodanej a odohranej elektriny a nemohlo
určovať nijaké ďalšie platby pre záväzkovoprávny vzťah dodávateľa a odberateľ elektriny
založený zmluvou o dodávke elektriny;
b) rozhodnutiami súdov Slovenskej republiky
ba) rozsudkom Okresného súdu Bratislava III z 9. februára 2007 sp. zn.
14 C 153/2002-85 o povinnosti odporcu súdneho konania zaplatiť navrhovateľovi súdneho
konania istinu a trovy zastupovania,
bb) rozsudkom Okresného súdu Bratislava III z 3. marca 2009 sp. zn. 14 C
153/2002-124 o povinnosti odporcu súdneho konania zaplatiť navrhovateľovi súdneho
konania istinu
a trovy zastupovania,
bc) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 11. novembra 2009 sp. zn.
2 Cdo 121/2009-150 o potvrdení rozsudku prvostupňového súdu,
bd) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. júla 2011 sp. zn.
1 Cdo 76/5010 o odmietnutí dovolania, bolo porušené základné právo sťažovateľa
- vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 Listiny základných
práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd,
- na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 Listiny
základných práv s slobôd a na spravodlivé prerokovanie veci súdom podľa čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd;
c) zrušuje
ba) rozsudok Okresného súdu Bratislava III z 9. februára 2007 sp. zn.
14 C 153/2002-85 o povinnosti odporcu súdneho konania zaplatiť navrhovateľovi súdneho
konania istinu a trovy zastupovania
bb) uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 28. augusta 2008 sp. zn. 2 Co 240/2007-
101 o zrušení rozsudku súdu prvého stupňa,
bc) rozsudok Okresného súdu Bratislava III z 3. marca 2009 sp. zn. 14 C 153/2002-
124 o povinnosti odporcu súdneho konania zaplatiť navrhovateľovi súdneho konania istinu
a trovy zastupovania
bd) rozsudok Krajského súdu v Bratislave zlí. novembra 2009 sp. zn. 2 Cdo
121/2009-150 o potvrdení rozsudku prvostupňového súdu
be) uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. júla 2011 sp. zn. 1 Cdo
76/5010 o odmietnutí dovolania;
c) prikazuje Okresnému súdu Bratislava III, aby opäť konal v kauze navrhovateľky
súdneho konania - žalobkyne obchodnej spoločnosti, ktorou je S., a. s... proti odporcovi
súdneho konania - žalovanému, ktorým je JUDr. P. M. o zaplatenie 37,44 euro a
nahradenia trov súdneho konania;
d) priznáva sťažovateľovi v súlade
da) s čl. 127 ods. 3 Ústavy... a § 56 ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z... finančné
zadosťučinenie 1.500,- euro;
db) s § 38 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z... úplnú náhradu trov konania pred
Ústavným súdom...“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní
každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde
predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané
zákonom o ústavnom súde (§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
1. Predmetom časti sťažnosti (vychádzajúc z jej petitu, ktorým je ústavný súd podľa
§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný) je tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkami
okresného súdu sp. zn. 14 C 153/2002 z 9. februára 2007 a z 3. marca 2009, uznesením
krajského súdu sp. zn. 2 Co 240/2007 z 28. augusta 2008 a jeho rozsudkom sp. zn.
2 Cdo 121/2009 z 11. novembra 2009 došlo k porušeniu jeho základných práv vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva na
ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú aj zbytočné prieťahy v konaní
pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení
alebo inom zásahu dozvedieť. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej
lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, III. ÚS 209/09).
Ústavný súd zistil, že konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 14 C 153/2002
v spojení s posledným namietaným konaním krajského súdu vedeným pod sp. zn.
2 Cdo 121/2009 bolo právoplatne skončené 22. januára 2010 (ako to vyplýva z príloh
k sťažnosti).
Keďže jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je
to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do
základných práv sťažovateľa, ústavný súd považuje sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
vo vzťahu k rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu za oneskorene podanú, a preto
ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde bez toho, aby sa zaoberal bližšie
údajným namietaným porušením jeho práv, pretože sťažovateľ podal sťažnosť až
v novembri 2011.
2. Tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal rozhodnutie najvyššieho súdu,
ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal 19. februára 2010 dovolanie proti rozhodnutiu
krajského súdu sp. zn. 2 Co 121/2009 z dôvodu, že konanie bolo postihnuté vadou, ktoré má
za následok nesprávne rozhodnutie. Týmto rozhodnutím zaviazal sťažovateľa zaplatiť
navrhovateľovi sumu 37,44 € a uhradiť trovy súdneho konania v sume 119,81 €.
Všeobecné súdy sa podľa sťažovateľa „nevysporiadali s existenciou
záväzkovoprávneho (obligačného) vzťahu na jednej strane a právami a povinnosťami
subjektov takéhoto právneho vzťahu na druhej strane“ a vec nesprávne právne posúdili.
Rozhodnutia okresného súdu sp. zn. 14 C 153/2002 z 3. marca 2009 a krajského súdu
sp. zn. 2 Cdo 121/2009 z 11. novembra 2009 sú nedostatočne odôvodnené, čím boli
porušené aj označené práva sťažovateľa podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a dovolacích
námietok sťažovateľa, ktoré sú totožné s jeho námietkami v sťažnosti, poukazuje hlavne na
to, že ide o procesné rozhodnutie, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa pre
jeho neprípustnosť. Z tohto pohľadu a tiež vyplývajúc z okolností danej veci ústavný súd
konštatuje, že odôvodnenie tohto uznesenia je právne dostatočné, zrozumiteľné
a presvedčivé. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo zmätočnosti jeho
uznesenia, keď navyše sťažovateľ odôvodnil dovolanie (a podobne aj sťažnosť) prevažne
svojimi polemickými názormi na právne posúdenie niektorých otázok v konaní o jeho veci.
Najvyšší súd okrem jasne a zrozumiteľne prezentovaných dôvodov, pre ktoré považoval
dovolanie za procesne neprípustné, primerane reagoval na námietky sťažovateľa predostreté
v podanom dovolaní týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci okresným súdom
a krajským súdom, vysporiadal sa s nimi spôsobom súladným s požiadavkami na kvalitu
odôvodnenia súdnych rozhodnutí vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy i čl. 6 ods. 1
dohovoru, takže odôvodnenie jeho uznesenia poskytuje dostatočný základ pre jeho výrok.
Jeho procesný postup bol teda celkom v súlade s procesným kódexom (Občianskym
súdnym poriadkom) a dovolanie bolo odmietnuté z procesných dôvodov pre neprípustnosť
a odôvodnené z ústavnoprávneho hľadiska jasným a akceptovateľným spôsobom, aj keď
sťažovateľ má na vec iný právny názor.
Najvyšší súd svoje rozhodnutie oprel najmä o ustanovenie § 238 ods. 5 Občianskeho
súdneho poriadku, „podľa ktorého dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo
napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom
trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy,
pričom na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada. Na určenie minimálnej mzdy je
rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde“, a o to, že „Predmetom
dovolacieho konania je peňažné plnenie vo výške 37,44 € (1 128 Sk). Táto suma
neprevyšuje trojnásobok minimálnej mzdy platnej v deň podania žaloby na súde. Dňa 24.
apríla 2002, kedy došlo k podaniu žaloby na súde prvého stupňa, bola totiž minimálna mzda
4 920.Sk (porovnaj § 2 ods. 1 písm. b/ zákona č. 90/1996 Z. z. o minimálnej mzde v znení
neskorších predpisov), jej trojnásobok predstavuje sumu 14 760 Sk (489,94 €)“.
Ak najvyšší súd odmietol dovolanie (z dôvodu nesplnenia zákonnej podmienky
dovolacieho konania zo strany sťažovateľa), vykonal tým svoju právomoc, ktorá
vo všeobecnosti vyplýva z čl. 142 ods. 1 ústavy.
Z uvedených dôvodov ústavný súd tiež dospel k záveru o nedostatku ústavne
relevantnej súvislosti medzi postupom a uznesením najvyššieho súdu v napadnutom konaní
a sťažovateľovým základným právom na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a jeho
právom na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) a tiež základným právom na
ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
ktorá by naznačovala možnosť vysloviť porušenie práv sťažovateľa v prípade prijatia
sťažnosti na ďalšie konanie (§ 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo
chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02,
IV. ÚS 277/05). Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (obdobne napr. III. ÚS 151/05,
3. V časti sťažnosti sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd rozhodol, aby
Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) podľa osobitných
zákonov „mohlo určovať len cenu dodanej a odohranej elektriny a nemohlo určovať nijaké
ďalšie platby pre záväzkovoprávny vzťah dodávateľa a odberateľ elektriny založený
zmluvou o dodávke elektriny“.
Ústavný súd k tomu považuje za potrebné uviesť, že táto požiadavka je konaní o
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy irelevantná, pretože sťažovateľ vlastne žiada od
ústavného súdu zasahovať do procesu prijímania a schvaľovania zákonov a všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktoré sú v právomoci Národnej rady Slovenskej republiky
alebo samotného ministerstva. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti
preto konštatuje, že sťažnosť v tejto časti neobsahuje návrh rozhodnutia vo veci samej
(petit), ktorého vydania sa sťažovateľ od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 3 zákona o
ústavnom súde), vymedzený presne, určito a zrozumiteľne a takým spôsobom, aby mohol
byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci. Ústavný súd preto v
tejto časti (vo vzťahu k ministerstvu) mohol jeho sťažnosť odmietnuť pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. januára 2012