Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 15/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. A., B.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 11 a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Okresného

súdu Bratislava III sp. zn. z 9. februára 2007 a z 3. marca 2009, uznesením

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 28. augusta 2008 a jeho rozsudkom

sp. zn. z 11. novembra 2009, ako aj uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 26. júla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. P. M., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. novembra

2011 doručená sťažnosť JUDr. P. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na ochranu majetku podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a základného práva na súdnu ochranu podľa a

listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkami Okresného súdu Bratislava III (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 9. februára 2007 a z 3. marca 2009, uznesením

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28. augusta

2008 a jeho rozsudkom sp. zn. z 11. novembra 2009, ako aj uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z

26. júla 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom súdneho konania

(odporcom) o zaplatenie istiny 1 219 Sk, ktorým sa navrhovateľ - „obchodná spoločnosť S.,

a. s., Ž.“ - domáhala jej zaplatenia. Sťažovateľ je vlastníkom nehnuteľností - pozemku a

staršieho rodinného domčeka, ktorý je odberným miestom elektrickej energie. Hoci nemal

na odbernom mieste za rozhodné obdobie žiadnu spotrebu elektrickej energie, navrhovateľ

mu vyúčtoval aj tak stálu mesačnú platbu, ktorú si potom uplatňoval súdnou cestou.

Sťažovateľ ďalej citujúc niektoré ustanovenia o energetike

a o zmene o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov a

o cenách v znení neskorších predpisov a o ochrane spotrebiteľa v

znení neskorších predpisov tvrdí, že «Vo vzťahu k uplatnenému nároku navrhovateľkou

súdneho konania treba sa náležite právne vysporiadať na jednej strane s právnym

inštitútom ceny za dodanú a odohranú elektrickú energiu ako jedným aspektom

záväzkovoprávneho vzťahu a na druhej strane s právnym inštitútom „stálej platby“».

Obdobne poukazuje na „Smernicu Rady z 5. apríla 1993 č. 13/1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá ukladala členským štátom Európskeho

hospodárskeho spoločenstva (neskôr členským štátom Európskeho spoločenstva) urobiť

opatrenia, vrátane prijatia takých zákonov, ktoré zabránia poškodzovanie ekonomických

záujmov spotrebiteľov“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky

uznesením z 26. júla 2011 sp. zn. odmietol dovolanie – nie zamietol

dovolanie! – čím sa odmietol po vecnoprávnej stránke zaoberať sa s dovolaním a rozhodnúť

o dovolaní“, čím porušil nielen viaceré ustanovenia , ale aj

jeho označené základné práva.

Sťažovateľ očakáva od ústavného súdu také rozhodnutie, ktoré bude mať „zásadný

význam nielen pre rešpektovanie základných práv občana... štátnymi orgánmi..., ale bude

mať aj všeobecný zásadný a interpretačný a právnoaplikačný význam pri regulácii

sieťových odvetví...“ a tiež „význam aj pre spotrebiteľské záväzkoprávne vzťahy...

Bude usmernením pre uplatňovanie

a) smernice Európskeho parlamentu a Rady z 15. apríla 1993 č. 13/1993 o

nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách...

b) smernice Európskeho parlamentu a Rady z 11. mája 2005 č. 29/2005 o

nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu.“.

Okrem tejto sťažnosti odkazuje sťažovateľ aj na skutkový a právny stav popísaný v

jeho odvolaní (z apríla 2009) a dovolaní (z februára 2010).

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„a) Ministerstvo financií Slovenskej republiky podľa o

energetike a o zmene o živnostenskom podnikaní (živnostenský

zákon) v znení neskorších predpisov a podľa o cenách v znení

neskorších predpisov mohlo určovať len cenu dodanej a odohranej elektriny a nemohlo

určovať nijaké ďalšie platby pre záväzkovoprávny vzťah dodávateľa a odberateľ elektriny

založený zmluvou o dodávke elektriny;

b) rozhodnutiami súdov Slovenskej republiky

ba) rozsudkom Okresného súdu Bratislava III z 9. februára 2007 sp. zn.

-85 o povinnosti odporcu súdneho konania zaplatiť navrhovateľovi súdneho

konania istinu a trovy zastupovania,

bb) rozsudkom Okresného súdu Bratislava III z 3. marca 2009 sp. zn. 14 C

153/2002-124 o povinnosti odporcu súdneho konania zaplatiť navrhovateľovi súdneho

konania istinu

a trovy zastupovania,

bc) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 11. novembra 2009 sp. zn.

-150 o potvrdení rozsudku prvostupňového súdu,

bd) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. júla 2011 sp. zn.

o odmietnutí dovolania, bolo porušené základné právo sťažovateľa

- vlastniť majetok podľa , Listiny základných

práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd,

- na súdnu ochranu podľa a Listiny

základných práv s slobôd a na spravodlivé prerokovanie veci súdom podľa čl. 6 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

c) zrušuje

ba) rozsudok Okresného súdu Bratislava III z 9. februára 2007 sp. zn.

-85 o povinnosti odporcu súdneho konania zaplatiť navrhovateľovi súdneho

konania istinu a trovy zastupovania

bb) uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 28. augusta 2008 sp. zn.

101 o zrušení rozsudku súdu prvého stupňa,

bc) rozsudok Okresného súdu Bratislava III z 3. marca 2009 sp. zn. 14 C 153/2002-

124 o povinnosti odporcu súdneho konania zaplatiť navrhovateľovi súdneho konania istinu

a trovy zastupovania

bd) rozsudok Krajského súdu v Bratislave zlí. novembra 2009 sp. zn. 2 Cdo

121/2009-150 o potvrdení rozsudku prvostupňového súdu

be) uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. júla 2011 sp. zn. 1 Cdo

76/5010 o odmietnutí dovolania;

c) prikazuje Okresnému súdu Bratislava III, aby opäť konal v kauze navrhovateľky

súdneho konania - žalobkyne obchodnej spoločnosti, ktorou je S., a. s... proti odporcovi

súdneho konania - žalovanému, ktorým je JUDr. P. M. o zaplatenie 37,44 euro a

nahradenia trov súdneho konania;

d) priznáva sťažovateľovi v súlade

da) s ... a .. finančné

zadosťučinenie 1.500,- euro;

db) s .. úplnú náhradu trov konania pred

Ústavným súdom...“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní

každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa

predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané

( a ) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa

.

1. Predmetom časti sťažnosti (vychádzajúc z jej petitu, ktorým je ústavný súd podľa

viazaný) je tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkami

okresného súdu sp. zn. z 9. februára 2007 a z 3. marca 2009, uznesením

krajského súdu sp. zn. z 28. augusta 2008 a jeho rozsudkom sp. zn.

z 11. novembra 2009 došlo k porušeniu jeho základných práv vlastniť

majetok podľa , na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, ako aj práva na

ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú aj zbytočné prieťahy v konaní

pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení

alebo inom zásahu dozvedieť. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2

). neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej

lehoty odpustiť (napr. , ).

Ústavný súd zistil, že konanie okresného súdu vedené pod sp. zn.

v spojení s posledným namietaným konaním krajského súdu vedeným pod sp. zn.

bolo právoplatne skončené 22. januára 2010 (ako to vyplýva z príloh

k sťažnosti).

Keďže jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je

to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do

základných práv sťažovateľa, ústavný súd považuje sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

vo vzťahu k rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu za oneskorene podanú, a preto

ju odmietol podľa bez toho, aby sa zaoberal bližšie

údajným namietaným porušením jeho práv, pretože sťažovateľ podal sťažnosť až

v novembri 2011.

2. Tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal rozhodnutie najvyššieho súdu,

ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal 19. februára 2010 dovolanie proti rozhodnutiu

krajského súdu sp. zn. z dôvodu, že konanie bolo postihnuté vadou, ktoré má

za následok nesprávne rozhodnutie. Týmto rozhodnutím zaviazal sťažovateľa zaplatiť

navrhovateľovi sumu 37,44 € a uhradiť trovy súdneho konania v sume 119,81 €.

Všeobecné súdy sa podľa sťažovateľa „nevysporiadali s existenciou

záväzkovoprávneho (obligačného) vzťahu na jednej strane a právami a povinnosťami

subjektov takéhoto právneho vzťahu na druhej strane“ a vec nesprávne právne posúdili.

Rozhodnutia okresného súdu sp. zn. z 3. marca 2009 a krajského súdu

sp. zn. z 11. novembra 2009 sú nedostatočne odôvodnené, čím boli

porušené aj označené práva sťažovateľa podľa , dohovoru a dodatkového protokolu.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a dovolacích

námietok sťažovateľa, ktoré sú totožné s jeho námietkami v sťažnosti, poukazuje hlavne na

to, že ide o procesné rozhodnutie, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa pre

jeho neprípustnosť. Z tohto pohľadu a tiež vyplývajúc z okolností danej veci ústavný súd

konštatuje, že odôvodnenie tohto uznesenia je právne dostatočné, zrozumiteľné

a presvedčivé. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo zmätočnosti jeho

uznesenia, keď navyše sťažovateľ odôvodnil dovolanie (a podobne aj sťažnosť) prevažne

svojimi polemickými názormi na právne posúdenie niektorých otázok v konaní o jeho veci.

Najvyšší súd okrem jasne a zrozumiteľne prezentovaných dôvodov, pre ktoré považoval

dovolanie za procesne neprípustné, primerane reagoval na námietky sťažovateľa predostreté

v podanom dovolaní týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci okresným súdom

a krajským súdom, vysporiadal sa s nimi spôsobom súladným s požiadavkami na kvalitu

odôvodnenia súdnych rozhodnutí vyplývajúcich z i

dohovoru, takže odôvodnenie jeho uznesenia poskytuje dostatočný základ pre jeho výrok.

Jeho procesný postup bol teda celkom v súlade s procesným kódexom (Občianskym

súdnym poriadkom) a dovolanie bolo odmietnuté z procesných dôvodov pre neprípustnosť

a odôvodnené z ústavnoprávneho hľadiska jasným a akceptovateľným spôsobom, aj keď

sťažovateľ má na vec iný právny názor.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie oprel najmä o ustanovenie § 238 ods. 5 Občianskeho

súdneho poriadku, „podľa ktorého dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo

napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom

trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy,

pričom na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada. Na určenie minimálnej mzdy je

rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde“, a o to, že „Predmetom

dovolacieho konania je peňažné plnenie vo výške 37,44 € (1 128 Sk). Táto suma

neprevyšuje trojnásobok minimálnej mzdy platnej v deň podania žaloby na súde. Dňa 24.

apríla 2002, kedy došlo k podaniu žaloby na súde prvého stupňa, bola totiž minimálna mzda

4 920.Sk (porovnaj o minimálnej mzde v znení

neskorších predpisov), jej trojnásobok predstavuje sumu 14 760 Sk (489,94 €)“.

Ak najvyšší súd odmietol dovolanie (z dôvodu nesplnenia zákonnej podmienky

dovolacieho konania zo strany sťažovateľa), vykonal tým svoju právomoc, ktorá

vo všeobecnosti vyplýva z .

Z uvedených dôvodov ústavný súd tiež dospel k záveru o nedostatku ústavne

relevantnej súvislosti medzi postupom a uznesením najvyššieho súdu v napadnutom konaní

a sťažovateľovým základným právom na súdnu ochranu ( ) a jeho

právom na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) a tiež základným právom na

ochranu vlastníctva podľa a právom podľa dodatkového protokolu,

ktorá by naznačovala možnosť vysloviť porušenie práv sťažovateľa v prípade prijatia

sťažnosti na ďalšie konanie ( ).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo

chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (,

). Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú (obdobne napr. ,

).

3. V časti sťažnosti sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd rozhodol, aby

Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) podľa osobitných

zákonov „mohlo určovať len cenu dodanej a odohranej elektriny a nemohlo určovať nijaké

ďalšie platby pre záväzkovoprávny vzťah dodávateľa a odberateľ elektriny založený

zmluvou o dodávke elektriny“.

Ústavný súd k tomu považuje za potrebné uviesť, že táto požiadavka je konaní o

sťažnosti podľa irelevantná, pretože sťažovateľ vlastne žiada od

ústavného súdu zasahovať do procesu prijímania a schvaľovania zákonov a všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktoré sú v právomoci Národnej rady Slovenskej republiky

alebo samotného ministerstva. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti

preto konštatuje, že sťažnosť v tejto časti neobsahuje návrh rozhodnutia vo veci samej

(petit), ktorého vydania sa sťažovateľ od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 3 zákona o

ústavnom súde), vymedzený presne, určito a zrozumiteľne a takým spôsobom, aby mohol

byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci. Ústavný súd preto v

tejto časti (vo vzťahu k ministerstvu) mohol jeho sťažnosť odmietnuť pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2012