Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 285/2011
PDF · 375.93 KB
No categories available
IV. ÚS 285/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
IV. ÚS 285/2011-178
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 25. januára 2012 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána
Lubyho v konaní o sťažnosti Ľ. V. – samostatne hospodáriaceho roľníka, S., a obchodnej
spoločnosti R. s. r. o. „v likvidácii“, zastúpených advokátkou JUDr. J. F., B., ktorou
namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 47/2005, za účasti Okresného súdu
Bratislava III, takto
rozhodol:
1. Základné právo Ľ. V. – samostatne hospodáriaceho roľníka a obchodnej
spoločnosti R. s. r. o. „v likvidácii“, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní
vedenom pod sp. zn. 23 Cb 47/2005 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava III p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
23 Cb 47/2005 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Ľ. V. – samostatne hospodáriacemu roľníkovi p r i z n á v a finančné
zadosťučinenie v sume 2 500 € (slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré mu j e Okresný súd
Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Obchodnej spoločnosti R. s. r. o. „v likvidácii“, p r i z n á v a finančné
zadosťučinenie v sume 500 € (slovom päťsto eur), ktoré jej j e Okresný súd Bratislava III
p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý uhradiť Ľ. V. – samostatne
hospodáriacemu roľníkovi a obchodnej spoločnosti R. s. r. o. „v likvidácii“, trovy konania v
sume 633,42 € (slovom šesťstotridsaťtri eur a štyridsaťdva centov) na účet advokátky JUDr.
J. F., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republika (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2010
doručená sťažnosť Ľ. V. – samostatne hospodáriaceho roľníka, S. (ďalej len „sťažovateľ v
1. rade“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu
Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 47/2005 (ďalej
aj „namietané konanie“) a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 53/2009 a jeho uzneseniami z 10. marca 2010 č. k. 3
Cob 53/2009-426 a č. k. 3 Cob 53/2009-427.
V podaní doručenom ústavnému súdu 12. júla 2010 právna zástupkyňa sťažovateľa
v 1. rade navrhla, aby ústavný súd rozhodol o pristúpení obchodnej spoločnosti R. s. r. o. „v
likvidácii“ (ďalej aj „sťažovateľ v 2. rade“, spolu len „sťažovatelia“), do konania pred
ústavným súdom na strane sťažovateľa. Svoj návrh podpísaný likvidátorom sťažovateľa v 2.
rade odôvodnila skutočnosťou, že sťažovateľ v 1. rade postúpil zmluvou z 5. februára 2009
svoju pohľadávku obchodnej spoločnosti R. s. r. o. „v likvidácii“. V súvislosti s týmto
návrhom ústavný súd zistil, že krajský súd uznesením č. k. 3 Cob 53/2009-426 z 10. marca
2010 pripustil zámenu na strane žalobcu v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 23
Cb 47/2005 tak, že na miesto sťažovateľa v 1. rade vstúpil do konania sťažovateľ v 2. rade
[zo spisu vyplýva, že okresný súd aj v ďalšom období konal so sťažovateľom v 1. rade ako
s účastníkom namietaného konania, a to minimálne do 3. augusta 2010 (k tomu pozri II.
časť tohto nálezu), pozn.].
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ v 1. rade
21. decembra 2004 doručil okresnému súdu návrh, ktorým sa domáhal proti obchodným
spoločnostiam S., a. s., B. (ďalej aj „odporca v 1. rade“), a L., a. s., L. (ďalej aj „odporca
v 2. rade“), zaplatenia dlžnej sumy s príslušenstvom. Dňa 22. februára 2005 okresný súd
vydal platobný rozkaz č. k. 42 ROB 1862/04-58, proti ktorému 11. marca 2005 odporca
v 1. rade a odporca v 2. rade podali odpor. Na základe uvedených skutočností bol spis
5. apríla 2005 prevedený do registra Cb a bola mu pridelená sp. zn. 23 Cb 47/2005.
Okresný súd v namietanom konaní rozhodol rozsudkom č. k. 23 Cb 47/2005-281 z 25.
februára 2008, ktorý je však podľa názoru sťažovateľov „úplne chybný“ vzhľadom na
skutočnosť, že je «produktom práce právne i všeobecne nepozorného človeka, pracujúceho
chaoticky. V odôvodnení „úplne chybného rozsudku“ totiž sudca píše: „... súd hodnotil
dôkazy, ktoré... mali svedeckú a výpovednú hodnotu... súd vyhodnotil dôkazy, ktoré v
prebiehajúcom konaní nemali žiadnu svedeckú a výpovednú hodnotu...“. Ide o skutočne
krásny príklad myšlienkového pochodu, ako má konať osoba, ktorá vopred pozná výsledok,
vie ako má rozhodnúť a k tomu musí „vybudovať“ odôvodnenie. Sudca teda fakty rozdelil
na dve „kôpky“:
a) „významné banality“:
- napr. „dôkaz“ o existencii kúpnej zmluvy uzatvorenej v marci 2004 medzi
sťažovateľom a firmou S., a z ktorej „na prekvapenie“ vyplynulo, že sťažovateľ (v pozícii
žalobcu - predávajúceho) nebol v zmluvnom vzťahu so spoločnosťou L. (čo samozrejme
nikto nikdy netvrdil),
- výpis z obchodného registra firmy S., dokazujúci, že v Nových Zámkoch, Hlohovci a
v Malom Krtíši existovali odštepné závody, ktoré „hlúpučkí dodávatelia mlieka“ vnímali
ako samostatné mliekárne. To v konečnom dôsledku podľa sudcu viedlo k tomu, že
sťažovateľ (zrejme ako „rozumovo slabá osoba“) pomerne neformálne nalial svoju
produkciu mlieka do akejsi cisterny a ani nevie komu mlieko dodal.
b) Potom je tu druhá „kôpka“ a na ňu sa muselo nahádzať to všetko, čo nezapadá do
konceptu :
- generálny riaditeľ firmy S. Mgr. R. P. a vedúci obchodu tejto firmy Ing. M. Z.
nevedia nič o veci.
- „Naivný, možno až hlúpy“ poľnohospodár Ľ. V. je si sám na vine. Mlieko stále
dodával firme S. (hoci sa všeobecne vedelo, že táto firma cca od septembra 2004 už mlieko
neodoberala, nespracovávala a nezužitkovávala). Súd v odôvodnení „úplne chybného
rozsudku“ tvrdí: „... v konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalovaná suma, uplatnená
navrhovateľom predmetnými faktúrami č. 0690104, č. 0690204, č. 690304, č. 4040690, č.
4050690, č. 4060690, č.4070690, č. 4080690, č. 4090690, č. 4100690 a č. 4110690 ako
kúpna cena za dodávku tovaru (surového kravského mlieka) bola samotným navrhovateľom
týmito faktúrami uplatnená voči spoločnosti S. a. s., a nie voči odporcovi. Predmetná kúpna
zmluva o dodávke surového kravského mlieka bola dňa 23. 03. 2004 uzavretá medzi
navrhovateľom a spoločnosťou S. a. s. a nie medzi navrhovateľom a odporcom, takže súd
mal hodnoverne preukázané, že v zmysle ust. § 43a a nasl. Občianskeho zákonníka medzi
navrhovateľom a odporcom nebola uzavretá kúpna zmluva podľa ust. § 409 a nasl.
Obchodného zákonníka ani v písomnej, ani v ústnej forme podľa ust. §272 ods. 1
Pred OS Ba III sa pojednávalo dňa 13. 02. 2008 - sporové strany preniesli
takpovediac už len záverečné reči. Z toho existuje zápisnica. Pojednávanie sa skončilo
o 10.10 hod. Sudca mienil rozsudok vyhlásiť až nadväzne. To aj urobil, v ten istý deň
o 14.20 hod. (v súdnom spise to má č. l. 279 a 280)
A teraz prichádza fulminantný „výsledok práce“ sudcu Mgr. M. F. V súdnom spise
sa nachádza zápisnica z 13. 2. 2008, kde sudca v prítomnosti právnych zástupcov oboch
sporových strán vyhlásil rozsudok, odôvodnil ho a dal poučenie o opravnom prostriedku.
Zápisnica je pochopiteľne podpísaná sudcom a zapisovateľkou. Ďalej súdny spis ale
obsahuje 23 strán textu, ktorý je označený ako rozsudok z 25. 02. 2008. Tento text
(zdôrazňujeme, že podľa žiadneho známeho právneho spôsobu nemôže ísť o nič iné ako
o úplne chybný rozsudok, čo je reparovateľné len vydaním opravného uznesenia) bol
doručený žalobcovi 11. 03. 2008 a žalovanej strane 07. 03. 2008. Voči „úplne chybnému
rozsudku“ OS Ba III č. 23 Cb 47/2005 zo dňa 25. 02. 2008 podal p. Ľ. V. odvolanie dňa 14.
03. 2008. Je faktom, že z hľadiska platného práva tak vari ani urobiť nemusel, ale podľa
starej sentencie vigilantibus iura scripta sunt postupoval bedlivo. V súdnom spise sa
nachádza potom písomnosť vyššieho súdneho úradníka Mgr. P. H. (č. 1. 335). On 07. 01.
2009! upozornil, že zápisnica o vyhlásení rozsudku nekorešponduje s písomným
vyhotovením „úplne chybného rozsudku z 25. 02. 2008“. Dňa 12. 01. 2009 však sudca
Mgr. M. F. v hrubom rozpore s platným právom a v hrubom protiklade s povinnosťami
sudcu spísal listinu, označil ju ako úradný záznam o akomsi omyle, chybe v písaní výroku
rozsudku a zjavne tak smeroval k absolútne právne neprípustnej zmene zápisnice
o vyhlásení rozsudku - „deklarovaniu“ nulity ním vyhláseného rozsudku! (č. l. 336).
Kategorický imperatív „verejného vyhlásenia rozsudku“ je obsiahnutý v čl. 142
ods. 3 Ústavy SR: Vychádza aj z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných
slobodách. Preto sa podstata a účel tohto právneho príkazu nemôžu zásadne odlišovať od
definície podanej v kontexte týchto zmlúv napríklad zo strany ESĽP. Ústava SR totiž
zaručuje konkrétne a účinné práva - nie akési práva teoretické či iluzórne. Preto „verejné
vyhlásenie rozsudku“ možno považovať za realizované len ak verejnosť má možnosť získať
informácie o dátume a mieste vyhlásenia rozsudku tak, aby pri takomto zverejnení mohol
byť prítomný ktokoľvek, kto má o to záujem. Pritom vo vzťahu k účastníkovi konania sa
musí vychádzať z prezumpcie takéhoto záujmu - I. ÚS 5/2002, obdobne II. ÚS 76/1997.
Princíp právnej istoty je v procesnom práve vyjadrený inštitútom platnosti rozsudku,
ktorý vo svojej podstate znamená, že sporná otázka je platným rozsudkom vyriešená – tu
hovoríme o identite medzi vyhláseným a platným rozsudkom.
Spis bol predložený na KS v Bratislave až vo februári 2009 - samozrejme po
masívnych urgenciách p. Ľ. V. Pán Ľ. V. potom doplnil svoje odvolanie podaním z 04. 03.
2009 a procesný postup KS v Bratislave urgoval ďalšími listami: 25. 03. 2009 a 22. 04.
2009.
Osobitným podaním z 22. 04. 2009 Ľ. V. upozornil, že jemu doručený „úplne chybný
rozsudok z 25. 02. 2008“ nekorešponduje s vyhláseným rozsudkom zo dňa 13. 02. 2008.
Procesný pokrok sťažovateľ urgoval na KS v Bratislave: 12. 10. 2009, 09. 12. 2009,
21. 12. 2009, 18. 01. 2010, 21. 01. 2010 a 25. 01.2010.
Tu sa ale musíme pristaviť pri skutočnosti, ktorá udiví aj právnikov – profesionálov
s niekoľkými desaťročiami praxe. Parafrázujeme z uznesenia KS v Bratislave
č. 3 Cob 53/2009-427 z 10. 03. 2010: „... odvolací súd zistil, že v rozsudku (ktorý vyhlásil
OS Ba III dňa 13. 02. 2008!) bola žalovanej a. s. L. uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi p.
Ľ. V. sumu 24.598,50 vtedajších Sk s 0,05 percentným denným úrokom od 19. 08. 2004 do
zaplatenia a nahradiť mu trovy konania v sume 1.470,- vtedajších Sk. Písomné vyhotovenie
rozsudku z 25. 02. 2008 sa ale diametrálne líši enunciátom; iný je aj dátum napísania
rozsudku.“
Existuje len akýsi „úradný záznam“ o zistení omylu z 12. 01. 2009.
Už sme hovorili o extrémnej pracovnej nepozornosti a konfúznosti v práci sudcu
Mgr. M. F. Sťažovateľ sa legitímne pýta: ako hodnotiť sudcu, ktorý už je upozornený na
vady rozsudku a on urobí „opravu“, v ktorej napíše, že navrhovateľ (teda Ľ. V.) je povinný
nahradiť odporcovi (teda a. s. L.) trovy konania... a to k rukám právneho zástupcu
navrhovateľa (a za neho súd zrejme považuje JUDr. Ľ. F., advokáta). To si mal navrhovateľ
sám sebe nahradiť trovy? Takto je enunciát formulovaný aj v rozsudku Okresného súdu
Bratislava III č. 23 Cb 47/2005 z 25. 02. 2008.
K tejto sérií chýb sa pridružuje ďalšia, rovnako vážna chyba, lebo účastník sporu Ľ.
V., bývajúci v obci S. neexistuje, a teda takýto rozsudok by bol už len z tohto dôvodu
nevykonateľný.
Takýto masívny zhluk vád v činností justície nepotrebuje ďalší komentár!
Sťažovateľ sa legitímne pýta:
a) dodnes mu nebol doručený rozsudok vyhlásený dňa 13. 02. 2010, nepozná teda
jeho presné odôvodnenie a nevie, prečo mu z žalovaných cca 177 tis. vtedajších Sk bolo
priznaných len necelých 25 vtedajších tis. Sk?
b) Veď OS Ba III ešte stále riadne nenapísal a nedoručil svoj vyhlásený rozsudok
z 13. 02. 2010, resp. nevydal a nedoručil opravné uznesenie.
c) Aký zmysel má z pozície KS v Bratislave rozhodovať o žiadosti Ľ. V. zameniť ho v
pozícii žalobcu firmou R., keď sa proces ešte stále nachádza v štádiu medzi vyhlásením
rozsudku a jeho písomným vyhotovením a doručením sporovým stranám - samozrejme s
následnou možnosťou prípadne podať odvolanie?
d) Do akého procesného stavu (štádia) vrátil KS v Bratislave vec súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie? Súd prvého stupňa má pojednávať? O čom? Súd prvého stupňa má vari
vyhlásiť „nový“, v poradí druhý rozsudok? Súd prvého stupňa zruší § 156 ods. 4 OSP
a nahradí ho „sudcovskou úvahou“ čo bolo bolo, teraz je to takto...? Súd prvého stupňa
bude naďalej ignorovať svoju povinnosť podľa § 164 OSP?
Sťažovateľ p. Ľ. V. podaním z 09. 12. 2009 informoval Okresný súd Bratislava III, že
svoje pohľadávky postúpil firme R. a požiadal o zámenu svojho účastníctva na strane
aktívne legitimovaného subjektu. Táto písomnosť bola podpísaná aj likvidátorom firmy R.
Teda nemohli byť pochybnosti o fakte, že pohľadávky p. Ľ. V. právne korektne previedol na
firmu R. Nemohli byť pochybnosti ani o tom, že p. Ľ. V. sa s firmou R. dohodol o zámene
pozície žalobcu.
Už predtým sťažovateľ Ľ. V. (ako žalobca) podaním z 04. 03. 2009 predložil
prvostupňovému súdu mimoriadne obsiahle podanie správnou analýzou svojho pohľadu na
vec a rekapitulovaním všetkých dovtedy vykonaných dokazovaní v analogických kauzách (tu
treba zdôrazniť, že p. Ľ. V. je jedných z dvanástich, resp. trinástich poľnohospodárov -
producentov surového kravského mlieka, ktorí sa cítia byť rovnako podvedení, resp.
okradnutí a snažia sa chrániť svoje práva istou legálnou koordinovanosťou svojich
postupov). Sťažovateľ sa opakovane snažil upriamiť pozornosť súdov na už realizované
dôkazy z iných (paralelných) konaní. Sťažovateľ, ako aj jeho obchodní kolegovia potom
informovali súd aj o podstatnom dosahu Nálezu ÚS SR č. IV. ÚS 303/2009 z 10. 12. 2009.
Sťažovateľ tvrdí, že Krajský súd v Bratislave zámerne ignoroval až do marca 2010
popísané, Ľ. V. právne korektne uskutočnené postúpenie svojich pohľadávok, pričom ho tak
proti jeho zámerom a zámerom firmy R. „nútil“ zotrvať v pozícii žalobcu. Sťažovateľ pritom
vie, že v paralelných konaniach súdy podobné cesie - v súlade s platným právom -
akceptovali.
Tvrdíme, že skoro celý čas od podania žaloby v decembri 2004 dodnes plynul
a plynie neefektívne... „kúskovanie procesu, postupné vypočúvanie svedkov
s viacmesačnými odstupmi medzi pojednávaniami, nekoncentrovanosť sudcovskej práce
a zreteľné vyčkávanie sudcu „ako sa situácia vyvinie v paralelných konaniach“ (najmä
v spore vedenom pred OS Ba III pod č. 22 Cb 35/05 - kauza C. P.) odporuje duchu § 6 a §
114 ods. 1 OSP a je práve tou nečinnosťou súdu, resp. neefektívnou činnosťou súdu o ktorej
hovorí aj ÚS SR.
K tomu sa „pridružila“ kardinálna vada OS Ba III vo vyhlasovaní rozsudku a jeho
písomnom vyhotovení.
To ešte „prehĺbila“ ďalšia hrubá procesná vada KS v Bratislave (máme na mysli
uznesenie KS Bratislava č. 3 Cob 53/2009 z 10. 03. 2010).
A za tým nasledujú ďalšie protiústavné procesné postupy OS Bratislava III
• súd prvého stupňa vytrvalo ignoruje svoju povinnosť podľa § 164 OSP,
• súd prvého stupňa v rozpore s akoukoľvek procesnou logikou „odňal žalobcovi
Ľ. V. oslobodenie od platenia súdneho poplatku“, hoci Ľ. V. ešte len uváži po doručení
opravného uznesenia, či odvolanie vôbec podá?!
• súd prvého stupňa v rozpore s akoukoľvek procesnou logikou a v eklatantnom
rozpore s § 156 ods. 4 OSP vytýčil pojednávanie, kde ako žalobcu definuje firmu R.!».
V podaní zo 14. marca 2011 právna zástupkyňa sťažovateľov ústavnému súdu
oznámila, že „Voči Krajskému súdu v Bratislave (ako porušovateľovi 2) berie svoju ústavnú
sťažnosť späť“, a v nadväznosti na to predložila aj nový petit, v zmysle ktorého sťažovatelia
žiadajú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom
vysloví porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 47/2005, prikáže
okresnému súdu v namietanom konaní konať bez zbytočných prieťahov a prizná každému
zo sťažovateľov primerané finančné zadosťučinenie v sume 8 000 €, ako aj úhradu trov
konania.
Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 285/2011-83 zo 7. júla 2011 pripustil vstup
sťažovateľa v 2. rade do konania vedeného pred ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 6186/2010 a sťažnosť prijal na ďalšie konanie v časti, ktorou sťažovatelia namietali
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
23 Cb 47/2005. Ústavný súd zároveň označeným uznesením konanie o sťažnosti
sťažovateľov v časti, ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Cob 53/2009 a jeho uzneseniami č. k. 3 Cob 53/2009-426 z 10. marca 2010
a č. k. 3 Cob 53/2009-427 z 10. marca 2010, zastavil a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol
z nedostatku svojej právomoci.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu
sťažovateľov a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci
konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu zároveň ústavný súd vyzval, aby sa
vyjadril k sťažnosti.
Podpredsedníčka okresného súdu v prípise sp. zn. Spr 3536/2011 a Spr 3141/2011
z 19. októbra 2011 (ďalej len „prípis“) ústavnému súdu oznámila, že okresný súd netrvá na
tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a tiež uviedla, že sa nestotožňuje
s vyjadrením Mgr. M. F. týkajúcim sa „pisárskej chyby pri vyhotovovaní rozhodnutia z 25.
februára 2008“. Podpredsedníčka okresného súdu zároveň priložila k označenému prípisu
vyjadrenie súčasnej zákonnej sudkyne v namietanom konaní JUDr. A. K. (ďalej len
„zákonná sudkyňa“), vyjadrenia predchádzajúceho zákonného sudcu Mgr. M. F. k
námietkam zaujatosti uplatneným sťažovateľmi v doterajšom priebehu namietaného konania
proti jeho osobe, ako aj chronológiu úkonov okresného súdu v namietanom konaní.
Zákonná sudkyňa vo svojom vyjadrení týkajúcom sa postupu okresného súdu
v namietanom konaní v období od 31. mája 2011, keď jej vec bola pridelená, predovšetkým
uviedla:
„Spis som od jeho pridelenia dňa 31. 05. 2011 nemala vo svojej držbe, nakoľko bol
dňa 31.05. 2011 vedením tunajšieho súdu zapožičaný Ústavnému súdu SR v súvislosti
s konaním o sťažnosti Ľ. V. Spis bol na tunajší súd vrátený dňa 30. 06. 2011. Dňa 01. 07.
2011 bol spis doručený do kancelárie môjho oddelenia 29 Cb. Dňa 07. 07. 2011 som ako
nový zákonný sudca vytýčila termín pojednávania na 27. 09. 2011. Z uvedeného vyplýva, že
ako nový zákonný sudca som nespôsobila v konaní prieťahy...“
Vo vyjadreniach k námietkam zaujatosti sťažovateľov proti jeho osobe
z 11. februára 2011 a 19. apríla 2011 predchádzajúci zákonný sudca reagoval aj na
sťažovateľmi namietané prieťahy v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.
23 Cb 47/2005, pričom v tejto súvislosti najmä uviedol:
„Je potrebné pripomenúť, že na predmetnú chybu v písaní, a teda rozpor zápisnice
o pojednávaní zo dňa 25. 02. 2008 (avšak s nesprávne uvedeným dátumom 13. 02. 2008)
so znením predmetného rozsudku zo dňa 25. 02. 2008 reagoval v zmysle odvolacieho
konania odvolací súd tak, že predmetný rozsudok zo dňa 25. 02. 2008 svojím uznesením zo
dňa 10. 03. 2010 zrušil (č. k. 427-427a spisu) a vec súdu prvého stupňa vrátil na ďalšie
konanie práve z dôvodu nezrovnalosti medzi výrokom rozsudku v predmetnej zápisnici
a v predmetnom rozsudku.
Po skončení odvolacieho a dovolacieho konania som na deň 21. 03. 2011 vytýčil vo
veci nový termín pojednávania, pričom predvolanie na toto pojednávanie bolo účastníkom
konania a ich právnym zástupcom zo súdu vypravené dňa 08. 02. 2011 (tu poukazujem na
fakt, že po doručení rozhodnutia Najvyššieho súdu SR o odmietnutí dovolania právnym
zástupcom účastníkov konania mi bol spis predložený dňa 07. 02. 2001, pričom som hneď
na druhý deň /08. 02. 2011/ vytýčil uvedený termín pojednávania na deň 21. 03. 2011.
Ak do dnešného dňa nie je vo veci právoplatne rozhodnuté, spôsobil tento stavy
čiastočne aj navrhovateľ (späťvzatie žalobného návrhu voči v tom čase odporcovi v 1. rade,
zmena v osobe navrhovateľa, niekoľko zmien v osobe právnych zástupcov navrhovateľa či
podanie dovolania, ktoré bolo Najvyšším súdom SR odmietnuté ako podané niekým, kto na
dovolanie ne je oprávnený)... Rozhodol som vo veci samej a vydal rozsudok dňa 25. 02.
2008, pričom ďalší termín pojednávania v konaní pred prvostupňovým súdom som mohol
vytýčiť až po predložení spisu Najvyšším súdom SR, čo som aj obratom urobil. Nesúhlasím
preto s tvrdeniami navrhovateľa, že som spôsobil v konaní prieťahy, pretože realita môjho
postupu v spore tvrdeniam navrhovateľa odporuje.
Ako sudca súdu prvého stupňa som v predmetnej veci postupoval tak, že som
rešpektoval zásady rovnosti účastníkov konania a rýchlosti konania (od vydania rozsudku
dňa 25. 02. 2008 až po dnes sa v konaní riešili procesné postupy). Rovnako postupujem aj
vo všetkých ostatných, mne pridelených sporoch.“
Právna zástupkyňa sťažovateľov v podaní z 9. novembra 2011 uviedla, že trvá na
ústnom pojednávaní vo veci, a zároveň sa vyjadrila aj k prípisu podpredsedníčky okresného
súdu a k jeho prílohám, keď okrem iného uviedla:
«Dnešná sťažovateľova situácia je však zhoršená ešte o „nabaľujúcu sa“ ďalšiu
nezákonnosť, ba priamo protiústavnosť OS BA III. Tento súd dňa 20. 10. 2011 „otvoril“
pojednávanie v kauze č. 23 Cb 47/2005 a vyhlásil „nový“ obsahovo úplne iný rozsudok v tej
istej veci. Priamočiaro treba povedať, že ide o nonsens par excellence – osobitne aj preto,
lebo sťažovateľ na problém včas upozornil a s dostatočným predstihom informoval
OS BA III o prebiehajúcom konaní Ústavného súdu SR. Sú tu teda priamo „programované“
ďalšie prieťahy na úrovni OS BA III (porušovateľ), lebo:
- sťažovateľ (resp. jeho právny procesný nástupca) bude musieť podať odvolanie,
- tvrdíme so stopercentnou istotou, že KS BA bude musieť takýto „paakt“ zrušiť,
- a potom sa kauza opäť dostane na OS BA III, takpovediac do východiskového bodu,
ktorým je marec 2008 (čas, kedy súd mal povinnosť účastníkom konania v písomnej podobe
doručiť dňa 13. 02. 2008 vyhlásený rozsudok).
Zastávame názor – a pritom sa opierame o platný právny priadok SR – že ostáva
zachovaná povinnosť sudcu OS BA III Mgr. M. F. písomne vypracovať rozsudok v tom
znení, ako ho dňa 13. 02. 2008 vyhlásil.»
Právna zástupkyňa sťažovateľov v podaní z 9. novembra 2011 upresnila petit v časti
týkajúcej sa úhrady trov konania; sťažovatelia žiadajú, aby im bola priznaná úhrada trov
konania v sume 2 738,02 €.
Na základe oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľov, že sťažovatelia trvajú na
ústnom pojednávaní, ústavný súd nariadil verejné ústne pojednávanie na 25. január 2012, na
ktorom sa zúčastnila len právna zástupkyňa sťažovateľov; sťažovatelia a predseda
okresného súdu sa z účasti na ústnom pojednávaní ospravedlnili. Predseda okresného súdu
zároveň v prípise doručenom ústavnému súdu 23. januára 2012 vyslovil súhlas s tým, aby sa
pojednávanie konalo a vo veci sa rozhodlo bez účasti zástupcu okresného súdu.
Právna zástupkyňa sťažovateľov na ústnom pojednávaní uviedla, že zotrváva na
v sťažnosti formulovanom návrhu na rozhodnutie, pričom žiadala priznať úhradu trov
konania aj za ďalší úkon právnej služby – účasť na ústnom pojednávaní, vrátane úhrady
cestovného a náhrady za stratu času. Za hlavný nedostatok namietaného konania považuje
právna zástupkyňa sťažovateľov podľa svojho vyjadrenia na ústnom pojednávaní
skutočnosť, že okresný súd dosiaľ nevyhotovil svoje rozhodnutie v tom znení, ako ho
vyhlásil, čo v danom prípade vníma ako denegatio iustitiae. Na otázku sudcu spravodajcu, či
sťažovateľa v 1. rade aj v súčasnom štádiu namietaného konania možno považovať za jeho
účastníka, právna zástupkyňa sťažovateľov odpovedala, že áno, čo odôvodnila tým, že mu
okresným súdom vyhlásený rozsudok „dodnes nebol doručený a on právne kvalifikovane
nemohol podať opravný prostriedok voči nemu“.
II.
Zo spisu okresného súdu sp. zn. 23 Cb 47/2005 ústavný súd zistil tento priebeh
namietaného konania:
1. Dňa 21. decembra 2004 sťažovateľ v 1. rade doručil okresnému súdu návrh na
vydanie platobného rozkazu na sumu 176 791,73 Sk proti odporcovi 1. rade S., a. s., a
odporcovi v 2. rade L., a. s. (vec bola pôvodne vedená pod sp. zn. 42 Rob 1862/2004).
2. Dňa 30. decembra 2004 okresný súd vyzval sťažovateľa v 1. rade na doplnenie
návrhu; sťažovateľ v 1. rade ho doplnil podaním doručeným okresnému súdu 7. januára
2005.
3. Dňa 22. februára 2005 okresný súd vydal platobný rozkaz, proti ktorému odporca
v 2. rade podal 11. marca 2005 odpor.
4. Dňa 5. apríla 2005 bol spis prevedený do registra Cb a bola mu pridelená sp. zn.
23 Cb 47/2005. Následne okresný súdu 11. apríla 2005 konanie uznesením
č. k. 23 Cb 47/2005-82 prerušil. Proti uzneseniu okresného súdu o prerušení konania podal
sťažovateľ v 1. rade 9. mája 2005 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením
č. k. 1 Cob 168/2005-90 z 12. októbra 2005 tak, že odvolaním napadnuté uznesenie
potvrdil; spis bol vrátený 28. októbra 2005 okresnému súdu.
5. Dňa 4. mája 2006 sťažovateľ v 1. rade doručil okresnému súdu späťvzatie návrhu
proti odporcovi v 1. rade, na základe ktorého okresný súd 30. mája 2006 uznesením
č. k. 23 Cb 47/05-97 konanie proti odporcovi v 1. rade zastavil.
6. Dňa 26. júna 2006 odporca v 2. rade podal proti uzneseniu o zastavení konania
č. k. 23 Cb 47/05-97 z 30. mája 2006 odvolanie, na základe ktorého bol spis predložený na
rozhodnutie o opravnom prostriedku krajskému súdu 29. júna 2006. Dňa 28. júla 2006 sa
sťažovateľ v 1. rade vyjadril k odvolaniu odporcu v 2. rade a následne 3. októbra 2006
požadoval od krajského súdu informáciu k aktuálnemu stavu konania, na základe čoho
predsedníčka senátu krajského súdu 4. októbra 2006 sťažovateľovi v 1. rade oznámila, že
vec bude rozhodnutá v októbri alebo novembri 2006. Dňa 30. októbra 2006 krajský súd
uznesením č. k. 1 Cob 288/2006-119 uznesenie okresného súdu č. k. 23 Cb 47/05-97
z 30. mája 2006 potvrdil.
7. Podaním zo 17. januára 2007 sťažovateľ v 1. rade žiadal okresný súd o nariadenie
pojednávania; okresný súd 2. februára 2007 pojednávanie nariadil na 19. marec 2007.
8. Dňa 2. marca 2007 odporca doručil okresnému súdu návrh na doplnenie
dokazovania; v nadväznosti na to okresný súd 5. marca 2007 predvolal svedka na výsluch
na 19. marec 2007.
9. Dňa 19. marca 2007 sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo
odročené, a zároveň bol na výsluch predvolaný ďalší svedok na 21. máj 2007.
10. Dňa 27. apríla 2007 sťažovateľ v 1. rade predložil okresnému súdu dôkazy
a 18. mája 2007 odporca doručil okresnému súdu vyjadrenie.
11. Dňa 21. mája 2007 sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo
odročené na 8. október 2007, zároveň bol predvolaný svedok na výsluch.
12. Dňa 23. mája 2007 okresný súd doručil odporcovi listinné dôkazy predložené
sťažovateľom v 1. rade a následne 27. júla 2007 predvolal ďalších svedkov na výsluch na
8. október 2007.
13. Dňa 8. októbra 2007 bolo pojednávanie na okresnom súde odročené na
3. december 2007 na účely predvolania ďalších svedkov.
14. Dňa 3. decembra 2007 sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo
odročené na 13. február 2008.
15. Dňa 20. decembra 2007 sťažovateľ v 1. rade doručil okresnému súdu ďalšie
dôkazy.
16. Zo zápisnice z pojednávania z 25. februára 2008 (v texte je perom opravený
dátum na 13. február 2008, pozn.) vyplýva, že okresný súd vyhlásil dokazovanie za
skončené a zároveň pojednávanie odročil na neurčito s tým, že „v lehote do 30 dní odo
dňa... pojednávania vo veci v zmysle § 115 a) O. s. p. vydá rozsudok vo veci samej a v tejto
lehote už vypracovaný rozsudok doručí PZ účastníkov konania“.
17. Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo na okresnom súde 13. februára 2008
(v zápisnici je perom opravený dátum na 25. február 2008, pozn.), bol vyhlásený rozsudok
vo veci samej, ktorý obsahoval odlišný výrok ako vyhotovený rozsudok, ktorý bol
doručovaný účastníkom konania.
18. Dňa 14. marca 2008 sťažovateľ v 1. rade doručil okresnému súdu odvolanie proti
rozsudku okresného súdu sp. zn. 23 Cb 47/05 z 25. februára 2008 spoločne so žiadosťou
o oslobodenie od súdneho poplatku (opätovne žiadosť o oslobodenie od platenia súdneho
poplatku sťažovateľ v 1. rade doručil okresnému súdu 2. apríla 2008, pozn.); okresný súd
18. marca 2008 vyzval sťažovateľa v 1. rade na preukázanie majetkových pomerov
a následne ho 21. apríla 2008 vyzval na zaslanie dokladov k jeho žiadosti o oslobodenie od
platenia súdnych poplatkov.
19. Uznesením č. k. 23 Cb 47/05-314 z 29. júla 2008 okresný súd nepriznal
sťažovateľovi v 1. rade oslobodenie od súdneho poplatku; sťažovateľ v 1. rade podal
20. augusta 2008 proti označenému uzneseniu odvolanie, na základe ktorého okresný súd
uznesením č. k. 23 Cb 47/05-324 z 18. septembra 2008 zrušil odvolaním napadnuté
uznesenie.
20. Dňa 23. októbra 2008 okresný súd vyzval sťažovateľa v 1. rade na doručenie
potvrdenia o výške starobného dôchodku.
21. Dňa 1. decembra 2008 okresný súd uznesením sp. zn. 23 Cb 47/05 priznal
sťažovateľovi v 1. rade oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.
22. Na č. l. 335 spisu sa nachádza záznam vyššieho súdneho úradníka zo 7. januára
2009 o predložení spisu konajúcemu sudcovi okresného súdu Mgr. M. F., v ktorom sa
poukazuje na rozdiely vo výroku vyhláseného rozsudku okresného súdu (č. l. 279 – 280) a
výroku vyhotoveného rozsudku č. k. 23 Cb 47/05-281 z 25. februára 2008.
23. Na č. l. 336 zápisnice sa nachádza úradný záznam sudcu Mgr. M. F. z 12. januára
2009 o chybe v písaní týkajúcej sa výroku vyhláseného rozsudku okresného súdu sp. zn. 23
Cb 47/05 z 13. februára 2008.
24. Dňa 16. januára 2009 okresný súd vyzval odporcu, aby sa vyjadril k odvolaniu.
25. Dňa 16. februára 2009 sťažovateľ v 1. rade doručil okresnému súdu návrh na
zámenu na strane žalobcu s tým, aby do konania vstúpila na jeho miesto spoločnosť R. s. r.
o. „v likvidácii“ (opätovný návrh sťažovateľ v 1. rade doručil okresnému súdu 21. decembra
2009, pozn.).
26. Dňa 23. februára 2009 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie
o opravnom prostriedku proti namietanému rozsudku okresného súdu z 25. februára 2008.
27. Sťažovateľ v 1. rade 4. marca 2009 doplnil odvolanie proti rozsudku okresného
súdu.
28. Dňa 25. marca 2009 sťažovateľ v 2. rade doručil okresnému súdu návrh
na zámenu na strane žalobcu.
29. Dňa 22. apríla 2009 sťažovateľ v 1. rade doplnil odvolanie proti rozsudku
okresného súdu, v ktorom napadol „chybný výrok“ vyhláseného a vyhotoveného rozsudku
okresného súdu.
30. Krajský súd 10. marca 2010 uznesením č. k. 3 Cob 53/2009-426 pripustil zámenu
na strane žalobcu tak, že na miesto sťažovateľa v 1. rade vstupuje do konania sťažovateľ
v 2. rade, a následne uznesením č. k. 3 Cob 53/2009-427 z 10. marca 2010 rozsudok
okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
31. Dňa 7. mája 2010 a následne 11. mája 2011 doručil sťažovateľ v 2. rade
krajskému súdu dôkaz.
32. Dňa 18. mája 2010 okresný súd nariadil pojednávanie na 7. júl 2010.
33. Okresný súdu uznesením č. k. 23 Cb 47/05-446 z 24. mája 2010 odňal
sťažovateľovi v 1. rade priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov; proti tomuto
uzneseniu podal sťažovateľ v 1. rade podal odvolanie.
34. Dňa 8. júna 2010 sťažovateľ v 1. rade a sťažovateľ v 2. rade doručili okresnému
súdu dovolanie proti uzneseniu krajského súdu č. k. 3 Cob 53/2009-427 z 10. marca 2010.
35. Okresný súd odročil 16. júna 2010 z dôvodu podaného dovolania pojednávanie
nariadené na 7. júl 2010.
36. Dňa 21. júna 2010 bol spis s opravným prostriedkom predložený krajskému súdu
na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa v 1. rade proti uzneseniu okresného súdu
č. k. 23 Cb 47/2005-446 z 24. mája 2010; krajský súd o odvolaní rozhodol 30. júna 2010
uznesením č. k. 3 Cob 218/2010-510 tak, že odvolanie sťažovateľa v 1. rade odmietol
(právoplatné 3. augusta 2010, pozn.).
37. Dňa 27. júla 2010 okresný súd vyzval sťažovateľa v 2. rade na zaplatenie
súdneho poplatku, na základe čoho sťažovateľ v 2. rade 5. augusta 2010 doručil okresnému
súdu žiadosť o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.
38. Dňa 10. augusta 2010 okresný súd vyzval sťažovateľa v 2. rade na zaslanie
dokladov k žiadosti o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.
39. Odporca doručil 16. augusta 2010 okresnému súdu vyjadrenie k dovolaniu, ktoré
následne okresný súd doručil právnemu zástupcovi sťažovateľa v 2. rade.
40. Dňa 25. augusta 2010 sťažovateľ v 2. rade doručil okresnému súdu požadované
doklady na účely oslobodenia od platenia súdnych poplatkov.
41. Okresný súd uznesením č. k. 23 Cb 47/05-546 z 25. augusta 2010 priznal
sťažovateľovi v 2. rade oslobodenie od súdnych poplatkov (právoplatné 21. septembra
2010, pozn.).
42. Sťažovateľ v 2. rade doručil 25. augusta 2010 okresnému súdu žiadosť
adresovanú predsedovi okresného súdu o vyhotovenie a doručenie rozsudku zhodného
vo výrokovej časti s rozsudkom vyhláseným 13. februára 2008.
43. Dňa 22. septembra 2010 bolo najvyššiemu súdu doručené dovolanie proti
uzneseniu krajského súdu č. k. 3 Cob 53/2009-427 z 10. marca 2010, ktoré bolo uznesením
najvyššieho súdu č. k. 3 Obdo 47/2010-556 z 24. decembra 2010 odmietnuté (právoplatné
16. februára 2011).
44. Sťažovateľ v 2. rade 29. novembra 2011 požiadal okresný súd o pokračovanie
v súdnom konaní a zároveň vzniesol výhrady proti postupu zákonného sudcu v jeho veci,
ktoré okresný súd vyhodnotil ako námietku zaujatosti.
45. Dňa 8. februára 2011 okresný súd nariadil pojednávanie na 21. marec 2011.
46. Krajský súd 26. mája 2011 vrátil spis okresnému súdu, pričom uviedol, že
podanie sťažovateľa v 2. rade z 29. novembra 2011 nemožno považovať podľa jeho názoru
za námietku zaujatosti, a zároveň poukázal na skutočnosť, že zákonný sudca okresného
súdu sám 11. februára 2011 oznámil predsedovi okresného súdu skutočnosti, pre ktoré by
mal byť z prerokúvania a rozhodovania vo veci vylúčený.
47. Dňa 31. mája 2011 bola vec v zmysle § 15 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“) pridelená novej zákonnej sudkyni.
48. Dňa 8. júla 2011 okresný súd nariadil pojednávanie na 27. september 2011, ktoré
bolo odročené na neurčito.
49. Na pojednávaní 20. októbra 2011 okresný súd vyhlásil rozsudok, ktorým „návrh
navrhovateľa na začatie konania zamietol“. Rozsudok okresného súdu sp. zn. 23 Cb 47/05
z 20. októbra 2011 bol právnemu zástupcovi sťažovateľa v 2. rade doručený 25. novembra
2011 a právnemu zástupcovi odporcu 9. novembra 2011.
50. Podania sťažovateľa v 2. rade z 2. decembra 2012 a 12. decembra 2012 okresný
súd vyhodnotil ako odvolanie a doplnenie odvolania proti rozsudku okresného súdu sp. zn.
23 Cb 47/05 z 20. októbra 2011. Na tomto základe okresný súd doručil tieto podania
sťažovateľa v 2. rade odporcovi na vyjadrenie. V čase rozhodovania ústavného súdu
o sťažnosti sa spis nachádzal na okresnom súde z dôvodu plynutia lehoty pre odporcu na
podanie vyjadrenia k odvolaniu sťažovateľa v 2. rade.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovatelia sa sťažnosťou (v tej časti, ktorá bola prijatá na ďalšie konanie, pozn.)
domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu
v namietanom konaní.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo,
postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný urobiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,
predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové
pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.
1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ktoré ústavný súd uplatňuje
pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd
zistil, že predmetom namietaného konania pred okresným súdom je rozhodovanie o žalobe
o zaplatenie sumy 5 868,41 € s príslušenstvom, a na tomto základe konštatoval, že po
právnej stránke ide o štandardnú občianskoprávnu vec patriacu do rozhodovacej agendy
všeobecného súdnictva, a preto namietané konanie nemožno považovať za právne zložité.
Vychádzajúc zo svojich zistení ústavný súd zároveň konštatoval, že doterajší priebeh
namietaného konania nesignalizuje ani faktickú zložitosť predmetnej veci.
2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sa
uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd po
preskúmaní predloženého spisu zistil, že procesné úkony sťažovateľa v 1. rade, ako aj
sťažovateľa v 2. rade uplatnené v doterajšom priebehu namietaného konania mali objektívne
vplyv na jeho doterajšiu dĺžku (žiadosti o oslobodenie od súdneho poplatku, späťvzatie
návrhu proti odporcovi v 1. rade, odvolania proti procesným rozhodnutiam i meritórnemu
rozhodnutiu okresného súdu, dovolanie). Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia ako
účastníci namietaného konania mali na tieto procesné úkony právo priznané im príslušnými
ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, a preto ich uplatnenie nemožno pripísať na
ich ťarchu. Na druhej strane skutočnosť, že v dôsledku ich uplatnenia dochádza k predĺženiu
namietaného konania, nemôže byť pripísaná ani na ťarchu okresného súdu. Ústavný súd
tieto skutočnosti zohľadnil pri rozhodovaní o sume primeraného finančného zadosťučinenia.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či
v namietanom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného
súdu.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže dôjsť nielen
neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp.
nesústredenou, ako aj nesprávnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne
k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. II. ÚS 32/03,
IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Z predloženého spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 23 Cb 47/2005 ústavný
súd zistil, že v namietanom konaní nedošlo k dlhodobejším obdobiam neodôvodnenej
nečinnosti okresného súdu, a preto sa zameral na posúdenie toho, či možno doterajší postup
okresného súdu považovať za efektívny, resp. sústredený, t. j. taký, ktorý efektívne smeruje
k rozhodnutiu veci v primeranom čase.
Za zvlášť neefektívny a nesústredný považuje ústavný súd postup okresného súdu
súvisiaci s vyhlasovaním a písomným vyhotovovaním rozsudku okresného súdu
č. k. 23 Cb 47/2005-281 z 25. februára 2008. Vzhľadom na rozdiely vo výrokovej časti
vyhláseného a písomne vyhotoveného rozsudku okresného súdu z 25. februára 2008 ústavný
súd tento postup vyhodnotil ako zmätočný, ktorý v konečnom dôsledku spôsobil
neodôvodnené prieťahy v namietanom konaní.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na skutočnosti uvádzané v uznesení
krajského súdu č. k. 3 Cob 53/2009-427 z 10. marca 2010, ktorým bol zrušený rozsudok
okresného súdu č. k. 23 Cb 47/2005-281 z 25. februára 2008 a v ktorom krajský súd
uviedol:
„Zo zápisnice zo dňa 13. februára 2008 odvolací súd zistil, že rozsudkom, ktorý súd
prvého stupňa vyhlásil uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 24.598,50 Sk
s 0,05 % denným úrokom z omeškania denne od 19. augusta 2004 až do zaplatenia
a nahradiť mu trovy konania v sume 1.470,- Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Písomné vyhotovenie teda nielenže nesúhlasí s vyhláseným rozsudkom, ktorý je súd prvého
stupňa podľa § 156 ods. 4 O. s. p. viazaný, ale obsahu zápisnice nezodpovedá ani dátum
uvedený v písomnom vyhotovení rozsudku. Súd prvého stupňa síce konštatoval v úradnom
zázname zo dňa 12. januára 2009, že došlo k omylu vo výroku rozsudku, avšak takýto
úradný záznam nezodpovedná ustanoveniam O. s. p. o možných spôsoboch nápravy.“
Práve zistenia ústavného súdu o postupe okresného súdu pri vyhotovovaní rozsudku
z 25. februára 2008 a skutočnosti, ktoré v tejto súvislosti uviedol krajský súd vo svojom
uznesení č. k. 3 Cob 53/2009-427 z 10. marca 2010, vytvorili právny základ pre záver
ústavného súdu o tom, že postup okresného súdu v namietanom konaní súvisiaci
s vyhlasovaním a písomným vyhotovením rozsudku č. k. 23 Cb 47/2005-281 z 25. februára
2008 bol zmätočný, a teda v konečnom dôsledku taký, ktorý v namietanom konaní
nepochybne prispel k neodôvodnenému predĺženiu namietaného konania.
Ako neefektívny ústavný súd vyhodnotil aj postup okresného súdu súvisiaci
s vyhodnotením podania sťažovateľa v 2. rade z 29. novembra 2011 ako „námietky
zaujatosti“ a následným predložením veci krajskému súdu na rozhodnutie, a to aj
s poukazom na právny názor krajského súdu, v zmysle ktorého išlo o námietku, ktorá
nespĺňala náležitosti podľa § 15a ods. 3 OSP, a teda vec nemala byť nadriadenému súdu
vôbec predložená na rozhodnutie; naopak, podľa názoru krajského súdu bolo povinnosťou
okresného súdu vysporiadať sa so skutočnosťami, ktoré uviedol zákonný sudca vo svojom
podaní z 11. februára 2011.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že neefektívnou, nesústredenou až
zmätočnou činnosťou okresného súdu došlo v namietanom konaní k zbytočným prieťahom,
a preto rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 47/2005
bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto
nálezu).
Sťažovatelia sa tiež domáhali, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať
v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 47/2005 bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd
tomuto návrhu sťažovateľov v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy vyhovel (bod 2 výroku tohto
nálezu), a to aj vzhľadom na svoje zistenie, že okresný súd síce na pojednávaní 20. októbra
2011 rozhodol v danej veci rozsudkom, avšak do rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti
nepostúpil spis krajskému súdu na rozhodnutie o sťažovateľom v 2. rade podanom odvolaní.
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu,
koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovatelia žiadali, aby im bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume každému
po 8 000 €.
Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Zohľadňujúc predovšetkým doterajšiu dĺžku namietaného konania a charakter
a intenzitu zbytočných prieťahov, ku ktorým v predmetnej veci došlo, ústavný súd dospel
k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 500 €
sťažovateľovi v 1. rade primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto
nálezu).
Sťažovateľ v 2. rade sa stal účastníkom konania až uznesením krajského súdu
č. k. 3 Cob 53/2009-426 z 10. marca 2010, ktorým bola pripustená zámena na strane
žalobcu (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 12. mája 2010, pozn.). Vzhľadom na uvedenú
skutočnosť považoval ústavný súd za postačujúce priznať sťažovateľovi v 2. rade finančné
zadosťučinenie v sume 500 €, keďže túto sumu považoval za primeranú s prihliadnutím na
obdobie, v ktorom má postavenie účastníka namietaného konania.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym
zastupovaním advokátkou JUDr. J. F.
Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania za úkony právnej služby
poskytnuté sťažovateľovi v 1. rade vykonané v roku 2010 vychádzal z priemernej mesačnej
mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2009, ktorá bola
721,40 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia
a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b)
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby
predstavuje sumu 120,23 €, pri vykonaní dvoch úkonov právnej služby (prevzatie a príprava
zastúpenia a písomné podanie) predstavuje odmena pri zastupovaní sťažovateľa v 1. rade
sumu 240,46 €, pričom po jej zvýšení o paušálnu náhradu výdavkov (tzv. režijný paušál)
podľa § 16 ods. 3 vyhlášky (2 x 7,21 €) a o 20 % daň z pridanej hodnoty podľa § 18 ods. 3
vyhlášky predstavuje celkovo sumu 305,86 €.
V zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. V prípade úkonov právnej
služby vykonaných len pre sťažovateľa v 2. rade (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie
z 12. júla 2010, pozn.) ústavný súd priznal úhradu trov konania len sčasti, pričom poukázal
na skutočnosť, že v podaní z 12. júla 2010 právna zástupkyňa len navrhla pristúpenie
sťažovateľa v 2. rade do už začatého konania pred ústavným súdom a poukázala na to, že sa
v celom rozsahu stotožňuje so sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 18. júna 2010
(sťažovateľ v 2. rade, pozn.), t. j. išlo o jednoduché úkony právnej služby. Z uvedeného
dôvodu ústavný súd priznal úhradu za tieto úkony právnej služby len v polovičnej výške
vypočítanej podľa príslušných ustanovení vyhlášky, t. j. v sume 240,46 € zníženej o 50 %,
čo predstavuje sumu 120,23 €, ktorá po zvýšení o paušálnu náhradu výdavkov a zvýšení
o 20 % daň z pridanej hodnoty predstavuje celkovo sumu 161,58 €.
Ústavný súd ďalej priznal úhradu aj za podanie doručené ústavnému súdu 23. marca
2011, pričom vychádzal z toho, že išlo o úkon právnej služby vykonaný v prospech oboch
sťažovateľov. Základná sadzba za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2011
predstavuje sumu 123,50 €. Pri súčasnom zastupovaní 2 sťažovateľov aplikáciou § 13 ods. 2
vyhlášky odmena za tento úkon právnej služby predstavuje po jej znížení o 50 % sumu
61,75 €, pričom pri dvoch sťažovateľoch táto suma po zvýšení o režijný paušál (2 x 7,41 €)
a o 20 % daň z pridanej hodnoty predstavuje celkovo sumu 165,98 €.
Po súčte už uvedených súm za úkony právnej služby, za ktoré ústavný súd priznal
úplne alebo sčasti úhradu, tak celková suma za poskytnuté právne služby právnou
zástupkyňou sťažovateľov predstavuje sumu 633,42 €. Z uvedených dôvodov preto ústavný
súd zaviazal okresný súd zaplatiť právnej zástupkyni sťažovateľov ako úhradu trov konania
sumu 633,42 € (bod 5 výroku nálezu).
Sťažovatelia si podaním doručeným ústavnému súdu 14. novembra 2011 uplatnili
úhradu trov konania v celovej sume „2 738,02 € s 20 % daňou z pridanej hodnoty“.
Vzhľadom na skutočnosť, že ďalšie podania sťažovateľov adresované ústavnému súdu
v priebehu konania o ich sťažnosti (okrem podania doručeného 23. marca 2011, pozn.)
neobsahovali ústavnoprávnu argumentáciu relevantnú vo vzťahu k namietanému porušeniu
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, ústavný súd rozhodol, že úhradu trov konania za tieto úkony právnej služby
sťažovateľom nepriznáva.
Odmenu za účasť právnej zástupkyne sťažovateľov na ústnom pojednávaní konanom
25. januára 2011 (vrátane úhrady cestovného a náhrady straty času) ústavný súd taktiež
nepriznal, keďže v jeho priebehu neboli prednesené žiadne nové skutočnosti (doteraz
ústavnému súdu neznáme), ktoré by prispeli k ďalšiemu objasneniu veci, pričom ústavný
súd rozhodol o sťažnosti len na základe predložených (písomných) listinných dôkazov, t. j.
sťažnosti a k nej pripojených písomností, písomných vyjadrení účastníkov konania a obsahu
súvisiacich súdnych spisov (m. m. I. ÚS 41/03, I. ÚS 104/03). V tejto súvislosti ústavný súd
poukázal aj na svoju predchádzajúcu judikatúru, podľa ktorej vo veci namietaného
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu
predmetného posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd
nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutý procesný prostriedok na zistenie skutočností
potrebných na meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným
postupom súdu bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr.
I. ÚS 41/03, IV. ÚS 233/03, IV. ÚS 88/05).
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. januára 2012