Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 50/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Obce N., zastúpenej advokátkou JUDr. E. H., N., vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.

2 rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. z 12.

októbra 2009, rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. zo 14. decembra

2010 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp.

zn. VI/2 Pz 658/11 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Obce N. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára

2012 doručená sťažnosť Obce N. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr.

E. H., N., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 2, čl. 46

ods. 1 a (ďalej len „“) rozsudkom

Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 12. októbra 2009,

rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 14.

decembra 2010 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len

„generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 Pz 658/11.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 9. júla 2004 bola pôvodným žalobcom –

Slovenskou republikou – Odborným učilišťom internátnym v N. podaná určovacia žaloba,

ktorou sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa

v obci N., katastrálne územie N., zapísaným na liste vlastníctva č. 1209 ako parcela č. 165,

zastavané plochy a nádvoria o výmere 863 m² s kaštieľom, súpisné č. 249. V priebehu

konania došlo k zámene na strane žalobcu, pričom do konania vstúpila Slovenská republika

– Krajský školský úrad v Nitre (ďalej len „žalobca“).

Okresný súd vo veci prvýkrát rozhodol rozsudkom sp. zn. z 15. mája

2006, ktorým žalobu zamietol. Na základe odvolania podaného žalobcom krajský súd

predmetný rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil na nové konanie.

Následne prvostupňový súd rozhodol vo veci rozsudkom sp. zn.

z 12. októbra 2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým určil, že vlastníkom

sporných nehnuteľností je žalobca. Na základe odvolania podaného sťažovateľkou krajský

súd rozsudkom sp. zn. zo 14. decembra 2010 (ďalej len „rozsudok krajského

súdu“) potvrdil rozsudok okresného súdu s upresnením, že vlastníkom nehnuteľností je

Slovenská republika. Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že okresný súd, ako aj krajský súd

nesprávne právne vyhodnotili podanú žalobu, ak konali vo veci určenia vlastníckeho práva

k sporným nehnuteľnostiam a nebrali do úvahy aj iné právne predpisy, najmä zákon

Slovenskej národnej rady č. o majetku obcí v znení neskorších predpisov,

ktorý sa podľa názoru sťažovateľky na uvedený právny spor vzťahuje a na základe ktorého

sťažovateľka sporné nehnuteľnosti nadobudla.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že vzhľadom na svoje presvedčenie o nesprávnom

právnom posúdení jej veci všeobecnými súdmi konajúcimi v danej veci podala generálnej

prokuratúre podnet na podanie mimoriadneho dovolania, ktorý bol postúpený na vybavenie

Krajskej prokuratúre v Nitre (ďalej len „krajská prokuratúra“). Po preskúmaní oboch

napadnutých rozsudkov krajská prokuratúra dospela k záveru, že nebolo zistené porušenie

zákona, teda nebola splnená základná podmienka na podanie mimoriadneho dovolania,

a preto listom sp. zn. Kc 62/11 z 12. augusta 2011 podnet sťažovateľky odložila.

S uvedeným stanoviskom krajskej prokuratúry sa sťažovateľka nestotožnila, a preto

opakovane požiadala generálnu prokuratúru o preskúmanie postupu krajskej prokuratúry.

Generálna prokuratúra opakovaný podnet sťažovateľky vybavila odložením, pričom

rovnako ako krajská prokuratúra skonštatovala, že neexistujú dôvody na podanie

mimoriadneho dovolania. List generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Pz 658/11-1 z 2. decembra

2011 bol sťažovateľke doručený 12. decembra 2011.

Podľa názoru sťažovateľky sa všeobecné súdy konajúce vo veci sťažovateľky ani

krajská prokuratúra a generálna prokuratúra „nezaoberali náležite právnou stránkou veci

a našou právnou argumentáciou“. Uvedeným postupom „označené zainteresované orgány

štátu nedôsledne chránili naše právo vlastniť majetok“. Súčasne rozsudkom okresného

súdu, rozsudkom krajského súdu, ako aj postupom krajskej prokuratúry a generálnej

prokuratúry pri vybavení podnetu sťažovateľky na podanie mimoriadneho dovolania bolo

porušené aj jej základné právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom

v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré

označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým

postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,

ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,

ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia

alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, , ,

, ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či existujú dôvody na jej

odmietnutie podľa .

Sťažovateľka v úvode sťažnosti ako porušovateľov svojich základných práv podľa

a 2, a označila okresný súd, krajský súd

a generálnu prokuratúru, avšak v petite sťažnosti – napriek kvalifikovanému právnemu

zastúpeniu – neoznačila konkrétny subjekt, ktorý porušil jej označené práva, ale len navrhla,

aby ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu a rozsudok okresného súdu.

Vzhľadom na uvedené a na obsah textu sťažnosti ústavný súd ustálil, že sťažovateľka

sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia označených základných práv rozsudkom

okresného súdu, rozsudkom krajského súdu a postupom generálnej prokuratúry v konaní

vedenom pod sp. zn. VI/2 Pz 658/11 a jej oznámením o vybavení podnetu sťažovateľky na

podanie mimoriadneho dovolania z 2. decembra 2011.

II.A K namietanému porušeniu práv rozsudkom okresného súdu

V súvislosti s námietkou sťažovateľky smerujúcou proti rozsudku okresného súdu

ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej opakovane vyslovil, že princíp

subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá

fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva,

musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci,

ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne

, , , ).

V konaní vedenom okresným súdom mala sťažovateľka možnosť dovolávať sa

ochrany svojich práv a slobôd podľa a nasl. (ďalej aj

„OSP“) v rámci odvolacieho konania na krajskom súde. Vzhľadom na princíp subsidiarity,

ktorý vyplýva z citovaného , ústavný súd nemá právomoc preskúmavať

rozsudok okresného súdu z uvedeného dôvodu, pretože jeho postup a rozhodnutie

preskúmal krajský súd, ktorý rozhodol o odvolaní sťažovateľky proti tomuto rozsudku.

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol pre nedostatok

právomoci ústavného súdu.

II.B K namietanému porušeniu práv rozsudkom krajského súdu

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie označených práv rozsudkom krajského

súdu, v ktorom podľa nej došlo k nesprávnej aplikácii príslušných hmotno-právnych

a procesno-právnych predpisov na skutkové okolnosti tohto prípadu.

V zmysle sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že konanie vedené krajským

súdom pod sp. zn. bolo skončené rozsudkom zo 14. decembra 2010, ktorý

nadobudol právoplatnosť 21. februára 2011. Sťažnosť sťažovateľky z 10. januára 2012 bola

ústavnému súdu doručená 23. januára 2012.

Sťažovateľka síce následne podala podnet na podanie mimoriadneho dovolania

adresovaný generálnej prokuratúre, tento však nie je účinným právnym prostriedkom, ktorý

právny poriadok Slovenskej republiky poskytuje každej osobe na ochranu jej základných

práv alebo slobôd. Inak povedané, samotný podnet na podanie mimoriadneho dovolania nie

je iným právnym prostriedkom, ktorý je sťažovateľka v zmysle § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde povinná vyčerpať na ochranu svojich základných práv alebo slobôd ešte

pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že podľa jeho ustálenej judikatúry

mimoriadne opravné prostriedky, ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne, nemožno

považovať za účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné.

Ustanovenie neukladá totiž povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť

každému podnetu. Je na voľnej úvahe generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej

len „generálny prokurátor“) rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie

(táto voľná úvaha je vylúčená iba v prípade, že zistí, že zákonné podmienky na podanie

mimoriadneho dovolania sú splnené). Oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania

nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (napr. ,

).

Z uvedených skutočností vyplýva, že sťažnosť sťažovateľky v časti týkajúcej sa

namietaného porušenia práv rozsudkom krajského súdu bolo potrebné odmietnuť ako

oneskorene podanú podľa .

II.C K namietanému porušeniu práv postupom generálnej prokuratúry

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,

či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého

z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto

preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Inými slovami,

ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý

pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Ako je zrejmé, sťažnosť sťažovateľky v tejto časti smeruje proti postupu generálnej

prokuratúry, ktorým malo dôjsť k porušeniu uvedených práv, a to z dôvodu, že generálna

prokuratúra nevyhovela jej opakovanému podnetu na podanie mimoriadneho dovolania.

Predchádzajúci podnet sťažovateľky na podanie mimoriadneho dovolania z 19. apríla 2011

v tejto veci bol vybavený krajskou prokuratúrou odložením z 12. augusta 2011 pod sp. zn.

Kc 62/11. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že na vyhovenie podnetu na podanie

mimoriadneho dovolania nie je právny nárok, t. j. právnickej osobe alebo fyzickej osobe,

ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho akceptovanie a generálny prokurátor

nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť.

Aj vo svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd vyslovil, že oprávnenie na podanie

mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna

ochrana (, , ). Z toho dôvodu generálny prokurátor

nemôže odložením podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, t. j. jeho neakceptovaním,

spôsobiť porušenie základných práv sťažovateľa (napr. , ,

).

Predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v ustanoveniach

a nasl. . Z týchto ustanovení možno bez akýchkoľvek pochybností vyvodiť, že

ide o mimoriadny opravný prostriedok, využitie ktorého patrí iba generálnemu

prokurátorovi. Citovaná právna norma neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok)

vyhovieť každému podnetu. Voľná úvaha generálneho prokurátora o tom, či podá, alebo

nepodá mimoriadne dovolanie, je vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné podmienky na

podanie mimoriadneho dovolania sú splnené.

V namietanom prípade generálna prokuratúra oznámením z 2. decembra 2011

vyrozumela sťažovateľku, z akého dôvodu nevyhovela jej opakovanému podnetu na

podanie mimoriadneho dovolania. V rámci odôvodnenia svojho právneho názoru generálna

prokuratúra poukázala na príslušné ustanovenia , ako aj na

právne posúdenie skutkových zistení, ku ktorým dospeli súdy zúčastnené na rozhodovaní

v predmetnej veci, s ohľadom na ktoré podľa nej správne rozhodli, keď určili, že vlastníkom

sporných nehnuteľností je žalobca, t. j. Slovenská republika.

Ústavný súd konštatuje, že generálna prokuratúra sa podnetom sťažovateľky riadne

zaoberala, pričom svoj postup a závery riadne zdôvodnila. Tým, že nerozhodla v súlade

s predstavami a očakávaniami sťažovateľky, ešte neznamená, že porušila jej v sťažnosti

označené práva.

Z týchto dôvodov ústavný súd už na predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde) sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, bolo už bezpredmetné rozhodovať

ďalších jej nárokoch uvedených v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. februára 2012