Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 72/2012
PDF · 153.83 KB
No categories available
III. ÚS 72/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2012
prerokoval vyhlásenie Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, právne zastúpenej JUDr. A. M.,
o odmietnutí sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky Milana Ľalíka pre jeho
predpojatosť v rozhodovaní vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 16/2011 a takto
rozhodol:
Sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky Milan Ľalík n i e j e v y l ú č e n ý
z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom Ústavným súdom Slovenskej republiky pod
sp. zn. II. ÚS 16/2011.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 12. októbra
2011 faxom a 14. októbra 2011 poštou doručené vyhlásenie Slovenskej republiky,
zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13,
Bratislava (ďalej len „navrhovateľka“), podľa § 28 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) o odmietnutí sudcu ústavného súdu Milana Ľalíka pre jeho predpojatosť
v rozhodovaní vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 16/2011.
Vec bola v súlade s rozvrhom práce ústavného súdu na obdobie od 1. marca 2011 až
do 28. februára 2012 (ďalej len „rozvrh práce“) pridelená na prerokovanie a rozhodnutie
tretiemu senátu ústavného súdu, pričom sudcom spravodajcom je predseda tohto senátu.
Sudca ústavného súdu Milan Ľalík mal v rozhodovaní vo veci vedenej pod sp. zn.
II. ÚS 16/2011 zastúpiť sudcu ústavného súdu Juraja Horvátha, ktorý bol z výkonu
sudcovskej funkcie v tejto veci vylúčený uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 257/2011-
12 zo 7. júna 2011.
Navrhovateľka uplatnenú námietku zaujatosti odôvodnila tým, že:
«Sudca ústavného súdu Milan Ľalík nie je zárukou nestranného a nezávislého
rozhodnutia vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 16/2011. Pre jeho pomer
k Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako účastníkovi
konania, ako aj pre jeho pomer k JUDr. Štefanovi Harabinovi, ktorý ako predseda
najvyššieho súdu zastupuje najvyšší súd v predmetnom konaní, možno mať vážne
pochybnosti o jeho nepredpojatosti.
Sudca JUDr. Milan Ľalík pôsobil na najvyššom súde v rokoch 1992 až 2007 ako
sudca, predseda senátu a predseda občianskoprávneho kolégia.
Sudca JUDr. Milan Ľalík je v dlhoročnom blízkom priateľskom vzťahu s JUDr.
Štefanom Harabinom, s ktorým sa pozná od roku 1992, kedy spolu začali pracovať na
najvyššom súde.
Sudca JUDr. Milan Ľalík pod vedením ministra spravodlivosti Slovenskej republiky
JUDr. Štefana Harabina pracoval vo funkcii riaditeľa sekcie civilného práva Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky...
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 260/2010-8 zo dňa
19. mája 2010 bol sudca JUDr. Milan Ľalík vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie práve pre
svoj dlhoročný priateľský a kolegiálny vzťah k JUDr. Štefanovi Harabinovi...
Z uvedených dôvodov možno mať pochybnosti o nepredpojatosti sudcu JUDr. Milana
Ľalíka...
Preto sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vylúčil JUDr. Milana Ľalíka z výkonu
sudcovskej funkcie vo veci vedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. II. ÚS
16/2011.»
K vyhláseniu predpojatosti sa listom z 9. novembra 2011 vyjadril sudca ústavného
súdu Milan Ľalík, v ktorom uviedol:
„Po oboznámení sa s obsahom vyhlásenia sťažovateľky... uvádzam, že v rokoch
1992 – 2007 som pôsobil na Najvyššom súde Slovenskej republiky a že s jeho súčasným
predsedom som v kolegiálnom korektnom a priateľskom vzťahu.
Aj napriek tomu sa domnievam, že zástupca sťažovateľky nerozlišuje medzi pojmami
sudca a súd, lebo pri jeho optike by musel namietať aj ďalšieho sudcu Sergeja Kohuta,
ktorý tiež od r. 1994 – 2007 pôsobil na Najvyššom súde Slovenskej republiky v rovnakých
funkciách ako ja a mal určitý vzťah k jeho predsedom, teda aj Štefanovi Harabinovi;
v tomto smere však námietku nevznáša.
Preto mám za to, že necítim sa byť predpojatý k danej veci, ani k účastníkom
konania, ale na strane druhej sa ani nebránim tomu, aby ma konajúci senát vylúčil z jej
rozhodovania.“
II.
Podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca je vylúčený z výkonu sudcovskej
funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo
k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.
Podľa § 28 ods. 1 zákona o ústavnom súde účastník konania môže vyhlásiť,
že niektorého zo sudcov odmieta pre jeho predpojatosť. Ak dôvody, ktoré vedú k
vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť, vznikli do začiatku ústneho
pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho
pojednávania. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho
predpojatosť, vznikli v priebehu prvého ústneho pojednávania, môže ju účastník konania
vyhlásiť bez zbytočného odkladu. Na neskoršie vyhlásenie o odmietnutí sudcu pre
predpojatosť sa neprihliada a ústavný súd už o ňom nerozhoduje.
Podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie v senáte ústavného
súdu, o vylúčení sudcu pre predpojatosť rozhodne iný senát; odmietnutý člen senátu
nehlasuje. Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho.
Podľa čl. IV bodu 1 rozvrhu práce o vylúčení sudcu pri rozhodovaní v senáte podľa
§ 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhoduje tretí senát, ak ide o sudcov druhého senátu.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že existenciu nestrannosti sudcu treba
posudzovať podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia
a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda
zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená
akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00).
Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo
výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať
a rozhodnúť tak, aby voči účastníkovi postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich
nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci.
Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie
všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto
práve rozhodnúť (napr. II. ÚS 71/97, III. ÚS 158/08).
Sudca ústavného súdu Milan Ľalík vo svojom vyjadrení k vyhláseniu predpojatosti
vznesenom navrhovateľkou uviedol, že je v kolegiálnom, korektnom a priateľskom vzťahu
s predsedom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), a hoci sa
necíti byť predpojatý k danej veci ani k účastníkom konania, nebráni sa tomu, aby bol
z výkonu sudcovskej funkcie v tejto veci vylúčený.
Navrhovateľka námietku predpojatosti sudcu ústavného súdu JUDr. Milana Ľalíka
odôvodnila jeho dlhoročným priateľským a kolegiálnym vzťahom s predsedom najvyššieho
súdu JUDr. Štefanom Harabinom, ako aj tým, že z toho istého dôvodu bol uznesením
ústavného súdu č. k. II. ÚS 260/2010-8 z 19. mája 2010 vylúčený z výkonu sudcovskej
funkcie v inom konaní pred ústavným súdom.
Plénum ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 92/2011 uviedlo, že prílišné
formalistické pristupovanie k rozhodovaniu o námietkach voči jednotlivým sudcom by
mohlo viesť k znefunkčneniu výkonu samotnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu.
Garancie nestrannosti ochrany ústavnosti predstavuje senát ústavného súdu, ktorý
rozhoduje vo veci v zmysle čl. 131 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).
Ku každej vznesenej námietke je potrebné pristupovať s najväčšou pozornosťou a s týmto
vedomím, keďže podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je jediným súdnym orgánom ochrany
ústavnosti a sám musí dôsledne strážiť svoju integritu, rozhodovaciu mobilitu a nezávislosť
tak, aby mohol dôsledne plniť svoju právomoc v oboch rozhodovacích zostavách. Snaha
ovplyvniť výsledok rozhodovania účastníkmi konania, keďže sú iné známe predchádzajúce
právne názory sudcov, je reálna aj v danom prípade, keďže rovnakú námietku ako proti
sudcovi Ľalíkovi mohla navrhovateľka uplatniť aj voči ďalšiemu členovi senátu, čo však
nevykonala.
Na základe uvedených skutočností senát ústavného súdu dospel k záveru, že
námietka navrhovateľky netvorí u sudcu ústavného súdu Milana Ľalíka zákonnú prekážku
pre nezávislý a nestranný výkon sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným súdom
pod sp. zn. II. ÚS 16/2011, a preto rozhodol o jeho nevylúčení tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. februára 2012