Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 67/2012
PDF · 219.33 KB
No categories available
III. ÚS 67/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A. spol. s r. o., T., zastúpenej advokátom
JUDr. J. B., Advokátska kancelária, Z., vo veci namietaného porušenia jej základného práva
na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 73/2009 a jeho uznesením z 11. marca
2010 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom sp. zn. 19 CoE 381/2010
a jeho uznesením z 20. septembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti A. spol. s r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára
2012 doručená sťažnosť spoločnosti A. spol. s r. o., (ďalej len „sťažovateľka“), doplnená
písomným podaním 23. januára 2012 vo veci namietaného porušenia jej základného práva
na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a uznesením Okresného súdu
Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 37 Er 73/2009 z 11. marca 2010 a postupom
a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 CoE 381/2010
z 20. septembra 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako oprávnená z exekučného
titulu platobného rozkazu Okresného súdu Bratislava III sp. zn. „ROB 2032/99 zo dňa
19.7.1999“ proti zdravotnej poisťovni P. (ďalej len „poisťovňa P.“) podala návrh na výkon
exekúcie proti povinnému V., a. s., B. (ďalej len „poisťovňa VZP“). Povinný (poisťovňa
VZP) v rámci exekučného konania sp. zn. EX 2/09 podal námietky proti exekúcii, o ktorých
rozhodol okresný súd napadnutým uznesením sp. zn. 37 Er 73/2009 z 11. marca 2010 tak,
že námietkam povinného vyhovel. V odôvodnení svojho uznesenia okresný súd uviedol, že
„v exekúcii v zásade platí, že ju je možné vykonať len voči tomu, komu sa v rozhodnutí
uložila nejaká povinnosť. Proti inému, ako v rozhodnutí označenému povinnému je možné
uskutočniť exekúciu len výnimočne a len za podmienok stanovených v zákone.
Predpokladom pre uskutočnenie exekúcie proti inej osobe ako je označená v exekučnom
titule je prechod resp. prevod povinnosti a preukázanie prevodu resp. prechodu povinnosti z
exekučného titulu. Z vyššie citovaného ustanovenia § 34 ods. 3 zák. č. 273/1994 Z. z.
vyplýva, že k prechodu záväzkov zrušenej poisťovne voči zdravotníckym zariadeniam na
všeobecnú poisťovňu prichádza až vtedy, ak z majetku zrušenej poisťovne nie je možné
uspokojiť tieto záväzky. Súd je preto toho názoru, že na to, aby sa exekúcia mohla viesť
proti V., a. s., ako nástupcovi P. je nevyhnutné preukázať, že pohľadávka vymáhaná v
predmetnej exekúcii nebola uspokojená v rámci likvidácie, zrušenej poisťovne P.. Súd má
ďalej za to, že táto povinnosť jednoznačne preukázať prechod záväzku na V., a. s., zaťažuje
oprávneného, ktorý v návrhu na vykonanie exekúcie označil rovno V., a. s., pričom na výzvu
súdu na preukázanie prechodu záväzku predložil súdu len citáciu zákonného ustanovenia §
34 zák. č. 273/1994 Z. z. Avšak podľa názoru súdu k prechodu povinnosti, splnenie ktorej je
predmetom predmetnej exekúcie, nedošlo len samotným zrušením P., ale na to, aby tento
záväzok aj skutočne prešiel je nevyhnutné, aby prebehla likvidácia zrušenej poisťovne, aby
likvidátor zostavil účtovnú závierku, ktorá by bola schválená príslušným ministerstvom a
aby pri skončení likvidácie bolo jednoznačne preukázané, že záväzok nebolo možné z
majetku zrušenej zdravotnej poisťovne uspokojiť. Nakoľko súdu nebolo jednoznačne
preukázané, že pohľadávka oprávneného nebola v rámci likvidácie resp. konkurzu z
majetku zrušenej poisťovne uspokojená, súd mal za to, že zo samotného znenia § 34 zák. č.
273/1994 Z. z. nemožno vyvodiť jednoznačný záver, že záväzok po P. je povinná uhradiť V.,
a. s., a teda že V., a. s., je pasívne legitimovaná v predmetnej exekúcii.
Nakoľko teda súd nepovažoval za jednoznačne preukázané, že záväzok P. prešiel po
jej zrušení na V., a. s., súd mal za to, že je daný dôvod na vyhovenie námietkam proti
exekúcii a z toho dôvodu rozhodol, tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.“.
Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 19 CoE 381/2010
z 20. septembra 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne správne.
V odôvodnení svojho uznesenia krajský súd uviedol, že „prechod záväzkov na inú
poisťovňu je teda podmienený v zákone tým , že zdroje z vymožených pohľadávok zrušenej
poisťovne nestačia na úhradu pohľadávky. V takom prípade sa uhrádzajú zo zdrojov
ustanovených zákonom. Predpokladom tohto záveru je, že je známa výška majetkového
zostatku zrušenej poisťovne, rozsah uspokojených záväzkov poisťovne voči zdravotníckym
zariadeniam a je možné konštatovať nemožnosť uspokojenia týchto záväzkov z majetku
zrušenej poisťovne. V danej situácii je sporné, či V. je povinným subjektom, na ktorý prešli
záväzky zrušenej zdravotnej poisťovne podľa § 34 ods. 6 zákona č. 273/2004 Zb.
Povinný nie je univerzálnym právnym nástupcom zaniknutej zdravotnej poisťovne,
a preto povinnosťou oprávneného pri podaní návrhu na exekúciu bolo jednoznačne
preukázať, že na povinného prešla povinnosť z exekučného titulu podľa § 41, a to doložením
listiny preukazujúcou prevod alebo prechod práv alebo povinností.
Odvolací súd sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že oprávnený nepredložil
žiadny doklad o prechode záväzkov zrušenej zdravotnej poisťovne na V. a oprávnený tento
prechod záväzkom preukazoval iba citáciou právneho predpisu. Nebolo teda jednoznačne
preukázané listinou preukazujúcou prevod alebo prechod povinností z predmetného
exekučného titulu na povinného - t. j. skutočnosť, že predmetnú pohľadávku oprávneného
nebolo možné uspokojiť z vymožených pohľadávok zrušenej poisťovne.“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka nesúhlasí s napadnutými
uzneseniami vo veci konajúcich súdov. Sťažovateľka tvrdí, že „súdy použili nesprávny
výklad právnej normy, ...právne nesprávne vyhodnotili námietky povinného V. v ich
prospech tak, že nedošlo k prechodu povinností zo zrušenej P. na V., resp. údajne sme to
ako oprávnený v exekúcii nepreukázali. Za najväčšie pochybenie spôsobujúce v konečnom
dôsledku arbitrárne rozhodnutia považujeme fakt, že oba súdy nezobrali do úvahy v čase
rozhodovania aktuálny stav ukončeného procesu likvidácie a následne zrušeného konkurzu
a výmazu zaniknutej zdravotnej poisťovne z obchodného registra v roku 2007.“.
Sťažovateľka tiež tvrdí, že „súd zmätočne žiadal listinami preukázať, že nedošlo/nebolo
možné uhradiť našu pohľadávku z vymožených pohľadávok zrušenej poisťovne. Súd tým
nezákonne obrátil dôkazné bremeno preukazovania zániku exekúciou vymáhanej
pohľadávky opačným smerom z povinného na oprávneného.“.
Sťažovateľka navrhla ústavnému súdu, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
nálezom takto rozhodol:
„1. V konaní pred Krajským súdom Bratislava vedenom pod číslom 19CoE 381/2010
a pred Okresným súdom v Bratislave V. č. k. 37Er/73/2009 polo porušené ústavné právo
sťažovateľa garantované v čl. 46 ods. 1a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. 19CoE 381/2010-69
zo dňa 20.9.2011 v spojení s uznesením Okresného súdu v Bratislave V. č. 37Er/73/2009-48
zo dňa 11.3.2010 a vec vracia Okresnému súdu v Bratislave V. na nové konanie.
3. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume
20.000 €, ktoré je povinný vyplatiť Krajský súd Bratislava sťažovateľovi v lehote 1 mesiac
od právoplatnosti rozhodnutia.
4. Krajský súd Bratislava je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia vo výške 314 € na účet jeho právneho zástupcu, advokáta JUDr. J. B., Z. č. ú. ...
vedený vo ... do 1 mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na ochranu vlastníctva
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom
a uznesením okresného súdu sp. zn. 37 Er 73/2009 z 11. marca 2010 a postupom
a uznesením krajského súdu sp. zn. 19 CoE 381/2010 z 20. septembra 2011.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy,
ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom
prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej
navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených
ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť
existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako
neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne
napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky postupom
a napadnutým uznesením okresného súdu sp. zn. 37 Er 73/2009 z 11. marca 2010
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť
využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Sťažovateľka mala právo podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu
odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.
Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje
právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky postupom
a napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn. 19 CoE 381/2010
z 20. septembra 2011
2.1 K namietanému porušeniu sťažovateľkinho základného práva na súdnu ochranu
(čl. 46 ods. 1 ústavy) napadnutým uznesením krajského súdu
Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“),
podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne
a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel
svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a posúdi zistený
skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí
obsahovať aj rozsudok, resp. uznesenie opravného (odvolacieho) súdu (§ 211 OSP).
Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
Uvedené východiská boli rozhodujúce aj v prípade sťažovateľky, ktorá porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) zdôvodňuje nesprávnym
právnym výkladom § 34 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z.
z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení V. a o zriaďovaní
rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnom poistení“) a tvrdí, že „nesprávnym
výkladom ust. § 34 ods. 3 cit. zák. zasiahol do nášho ústav. práva na spravodlivý proces“.
Podľa názoru sťažovateľky z predmetného ustanovenia zákona o zdravotnom poistení
možno vyvodiť, že zánikom poisťovne P. došlo ex lege k prechodu záväzkov na VZP. Ďalej
sťažovateľka argumentuje arbitrárnosťou napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorý
nereagoval na argumenty sťažovateľky uvedené v jej odvolaní, ktoré mali podľa názoru
sťažovateľky zásadný význam. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje najmä na to, že
„dôkazné bremeno prípadného uhradenia dlhu spočívalo na povinnom...“. Na základe
uvedeného tvrdenia je sťažovateľka toho názoru, že „súd tým nezákonne obrátil dôkazné
bremeno preukazovania zániku exekúciou vymáhanej pohľadávky opačným smerom –
z povinného na oprávneného“.
Krajský súd v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku uviedol, že „ak došlo
k prechodu alebo prevodu práva alebo povinnosti alebo k prevzatiu povinnosti pred
podaním návrhu na vykonanie exekúcie, oprávnený teda sťažovateľka musí túto skutočnosť
preukázať už pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie“. V tejto súvislosti poukázal
na znenie § 37 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa
ktorého proti inému než tomu, kto je v rozhodnutí označený ako povinný, alebo v prospech
iného než toho, kto je v rozhodnutí označený ako oprávnený, možno vykonať exekúciu, len
ak sa preukázalo, že naňho prešla povinnosť alebo právo z exekučného titulu podľa § 41.
Ďalej tiež konštatoval, že „prechod záväzkov na inú poisťovňu je podmienený v zákone tým,
že zdroje z vymožených pohľadávok zrušenej poisťovne nestačia na úhradu pohľadávky.
V danej situácii je sporné, či V. je povinným subjektom, na ktorý prešli záväzky zrušenej
zdravotnej poisťovne podľa § 34 ods. 6 zákona č. 273/2004 Zb.
Povinný nie je univerzálnym právnym nástupcom zaniknutej zdravotnej poisťovne,
a preto povinnosťou oprávneného pri podaní návrhu na exekúciu bolo jednoznačne
preukázať, že na povinného prešla povinnosť z exekučného titulu podľa § 41, a to doložením
listiny preukazujúcou prevod alebo prechod práv alebo povinností.“.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu konštatuje, že
námietky sťažovateľky, ktorými argumentovala v prospech vyslovenia porušenia svojho
základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) napadnutým uznesením krajského
súdu, sú neopodstatnené.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podľa názoru ústavného súdu
poskytol ucelený obraz rozhodujúcich skutočností potrebných na vyvodenie právnych
záverov. V prvom rade konštatoval, že sťažovateľka prechod záväzkov preukazovala len
citáciou právneho predpisu, pričom podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku povinnosť
dôkazného bremena preukázať prechod práva z exekučného titulu zaťažuje práve
sťažovateľku, a nie povinného, ako sa mylne domnievala sťažovateľka. Podľa názoru
ústavného súdu ani z § 34 ods. 3 zákona o zdravotnom poistení nemožno vyvodiť, že ide
o prípad univerzálnej sukcesie ex lege, ako na to poukazovala sťažovateľka v sťažnosti.
Prechod pohľadávky na základe ustanovenia § 34 zákona o zdravotnom poistení bol závislý
od viacerých skutočností súbežne (že nebolo možné uspokojiť záväzky z majetku zrušenej
poisťovne a že tieto záväzky neboli uhradené ani zo zdrojov ustanovených zákonom
o štátnom rozpočte alebo z iných účelovo určených zdrojov v danom prípade akciovou
spoločnosťou V.), preto záver krajského súdu, že „nebolo teda jednoznačne preukázané
listinou preukazujúcou prevod alebo prechod povinností z predmentného exekučného titulu
na povinného“, je opodstatnený a správny. Miera interpretácie a aplikácie na vec
vzťahujúcich sa predpisov v posudzovanom prípade nevykazuje logické chyby ani ich
jednostrannosť, prípadne iné závažné a neprípustné opomenutie, preto závery krajského
súdu nemožno hodnotiť ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, majúce súčasne za následok porušenie práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05,
III. ÚS 344/06), respektíve základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
V tejto spojitosti treba zdôrazniť, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy
zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných
právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú
svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (III. ÚS 185/09).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje odôvodnenie napadnutého uznesenia
krajského súdu za dostatočné a ústavne akceptovateľné, a preto konštatuje, že sťažnosť
sťažovateľky je v tejto časti zjavne neopodstatnená.
2.2 K namietanému porušeniu základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd
považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,
súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 46
ods. 1 ústavy, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd preto odmietol sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky predostretými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. februára 2012