Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 67/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A. spol. s r. o., T., zastúpenej advokátom

JUDr. J. B., Advokátska kancelária, Z., vo veci namietaného porušenia jej základného práva

na ochranu vlastníctva podľa a na súdnu ochranu

podľa postupom Okresného súdu

Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 11. marca

2010 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom sp. zn.

a jeho uznesením z 20. septembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti A. spol. s r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára

2012 doručená sťažnosť spoločnosti A. spol. s r. o., (ďalej len „sťažovateľka“), doplnená

písomným podaním 23. januára 2012 vo veci namietaného porušenia jej základného práva

na ochranu vlastníctva podľa (ďalej len „“)

a na súdnu ochranu podľa postupom a uznesením Okresného súdu

Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 11. marca 2010 a postupom

a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 20. septembra 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako oprávnená z exekučného

titulu platobného rozkazu Okresného súdu Bratislava III sp. zn. „ROB 2032/99 zo dňa

19.7.1999“ proti zdravotnej poisťovni P. (ďalej len „poisťovňa P.“) podala návrh na výkon

exekúcie proti povinnému V., a. s., B. (ďalej len „poisťovňa VZP“). Povinný (poisťovňa

VZP) v rámci exekučného konania sp. zn. EX 2/09 podal námietky proti exekúcii, o ktorých

rozhodol okresný súd napadnutým uznesením sp. zn. z 11. marca 2010 tak,

že námietkam povinného vyhovel. V odôvodnení svojho uznesenia okresný súd uviedol, že

„v exekúcii v zásade platí, že ju je možné vykonať len voči tomu, komu sa v rozhodnutí

uložila nejaká povinnosť. Proti inému, ako v rozhodnutí označenému povinnému je možné

uskutočniť exekúciu len výnimočne a len za podmienok stanovených v zákone.

Predpokladom pre uskutočnenie exekúcie proti inej osobe ako je označená v exekučnom

titule je prechod resp. prevod povinnosti a preukázanie prevodu resp. prechodu povinnosti z

exekučného titulu. Z vyššie citovaného ustanovenia

vyplýva, že k prechodu záväzkov zrušenej poisťovne voči zdravotníckym zariadeniam na

všeobecnú poisťovňu prichádza až vtedy, ak z majetku zrušenej poisťovne nie je možné

uspokojiť tieto záväzky. Súd je preto toho názoru, že na to, aby sa exekúcia mohla viesť

proti V., a. s., ako nástupcovi P. je nevyhnutné preukázať, že pohľadávka vymáhaná v

predmetnej exekúcii nebola uspokojená v rámci likvidácie, zrušenej poisťovne P.. Súd má

ďalej za to, že táto povinnosť jednoznačne preukázať prechod záväzku na V., a. s., zaťažuje

oprávneného, ktorý v návrhu na vykonanie exekúcie označil rovno V., a. s., pričom na výzvu

súdu na preukázanie prechodu záväzku predložil súdu len citáciu zákonného ustanovenia §

34 Avšak podľa názoru súdu k prechodu povinnosti, splnenie ktorej je

predmetom predmetnej exekúcie, nedošlo len samotným zrušením P., ale na to, aby tento

záväzok aj skutočne prešiel je nevyhnutné, aby prebehla likvidácia zrušenej poisťovne, aby

likvidátor zostavil účtovnú závierku, ktorá by bola schválená príslušným ministerstvom a

aby pri skončení likvidácie bolo jednoznačne preukázané, že záväzok nebolo možné z

majetku zrušenej zdravotnej poisťovne uspokojiť. Nakoľko súdu nebolo jednoznačne

preukázané, že pohľadávka oprávneného nebola v rámci likvidácie resp. konkurzu z

majetku zrušenej poisťovne uspokojená, súd mal za to, že zo samotného znenia § 34 zák. č.

nemožno vyvodiť jednoznačný záver, že záväzok po P. je povinná uhradiť V.,

a. s., a teda že V., a. s., je pasívne legitimovaná v predmetnej exekúcii.

Nakoľko teda súd nepovažoval za jednoznačne preukázané, že záväzok P. prešiel po

jej zrušení na V., a. s., súd mal za to, že je daný dôvod na vyhovenie námietkam proti

exekúcii a z toho dôvodu rozhodol, tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.“.

Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením sp. zn.

z 20. septembra 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne správne.

V odôvodnení svojho uznesenia krajský súd uviedol, že „prechod záväzkov na inú

poisťovňu je teda podmienený v zákone tým , že zdroje z vymožených pohľadávok zrušenej

poisťovne nestačia na úhradu pohľadávky. V takom prípade sa uhrádzajú zo zdrojov

ustanovených zákonom. Predpokladom tohto záveru je, že je známa výška majetkového

zostatku zrušenej poisťovne, rozsah uspokojených záväzkov poisťovne voči zdravotníckym

zariadeniam a je možné konštatovať nemožnosť uspokojenia týchto záväzkov z majetku

zrušenej poisťovne. V danej situácii je sporné, či V. je povinným subjektom, na ktorý prešli

záväzky zrušenej zdravotnej poisťovne podľa

Povinný nie je univerzálnym právnym nástupcom zaniknutej zdravotnej poisťovne,

a preto povinnosťou oprávneného pri podaní návrhu na exekúciu bolo jednoznačne

preukázať, že na povinného prešla povinnosť z exekučného titulu podľa § 41, a to doložením

listiny preukazujúcou prevod alebo prechod práv alebo povinností.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že oprávnený nepredložil

žiadny doklad o prechode záväzkov zrušenej zdravotnej poisťovne na V. a oprávnený tento

prechod záväzkom preukazoval iba citáciou právneho predpisu. Nebolo teda jednoznačne

preukázané listinou preukazujúcou prevod alebo prechod povinností z predmetného

exekučného titulu na povinného - t. j. skutočnosť, že predmetnú pohľadávku oprávneného

nebolo možné uspokojiť z vymožených pohľadávok zrušenej poisťovne.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka nesúhlasí s napadnutými

uzneseniami vo veci konajúcich súdov. Sťažovateľka tvrdí, že „súdy použili nesprávny

výklad právnej normy, ...právne nesprávne vyhodnotili námietky povinného V. v ich

prospech tak, že nedošlo k prechodu povinností zo zrušenej P. na V., resp. údajne sme to

ako oprávnený v exekúcii nepreukázali. Za najväčšie pochybenie spôsobujúce v konečnom

dôsledku arbitrárne rozhodnutia považujeme fakt, že oba súdy nezobrali do úvahy v čase

rozhodovania aktuálny stav ukončeného procesu likvidácie a následne zrušeného konkurzu

a výmazu zaniknutej zdravotnej poisťovne z obchodného registra v roku 2007.“.

Sťažovateľka tiež tvrdí, že „súd zmätočne žiadal listinami preukázať, že nedošlo/nebolo

možné uhradiť našu pohľadávku z vymožených pohľadávok zrušenej poisťovne. Súd tým

nezákonne obrátil dôkazné bremeno preukazovania zániku exekúciou vymáhanej

pohľadávky opačným smerom z povinného na oprávneného.“.

Sťažovateľka navrhla ústavnému súdu, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

nálezom takto rozhodol:

„1. V konaní pred Krajským súdom Bratislava vedenom pod číslom 19CoE 381/2010

a pred Okresným súdom v Bratislave V. č. k. polo porušené ústavné právo

sťažovateľa garantované v a .

2. Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. -69

zo dňa 20.9.2011 v spojení s uznesením Okresného súdu v Bratislave V. č. -48

zo dňa 11.3.2010 a vec vracia Okresnému súdu v Bratislave V. na nové konanie.

3. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume

20.000 €, ktoré je povinný vyplatiť Krajský súd Bratislava sťažovateľovi v lehote 1 mesiac

od právoplatnosti rozhodnutia.

4. Krajský súd Bratislava je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia vo výške 314 € na účet jeho právneho zástupcu, advokáta JUDr. J. B., Z. č. ú. ...

vedený vo ... do 1 mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na ochranu vlastníctva

podľa a na súdnu ochranu podľa postupom

a uznesením okresného súdu sp. zn. z 11. marca 2010 a postupom

a uznesením krajského súdu sp. zn. z 20. septembra 2011.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy,

ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej

navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených

, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť

existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ).

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky postupom

a napadnutým uznesením okresného súdu sp. zn. z 11. marca 2010

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľka mala právo podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu

odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa

z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky postupom

a napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn.

z 20. septembra 2011

2.1 K namietanému porušeniu sťažovateľkinho základného práva na súdnu ochranu

( ) napadnutým uznesením krajského súdu

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne

a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel

svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a posúdi zistený

skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí

obsahovať aj rozsudok, resp. uznesenie opravného (odvolacieho) súdu ( ).

Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(, ).

Uvedené východiská boli rozhodujúce aj v prípade sťažovateľky, ktorá porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu ( ) zdôvodňuje nesprávnym

právnym výkladom Z.

z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení V. a o zriaďovaní

rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnom poistení“) a tvrdí, že „nesprávnym

výkladom ust. § 34 ods. 3 cit. zák. zasiahol do nášho ústav. práva na spravodlivý proces“.

Podľa názoru sťažovateľky z predmetného ustanovenia zákona o zdravotnom poistení

možno vyvodiť, že zánikom poisťovne P. došlo ex lege k prechodu záväzkov na VZP. Ďalej

sťažovateľka argumentuje arbitrárnosťou napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorý

nereagoval na argumenty sťažovateľky uvedené v jej odvolaní, ktoré mali podľa názoru

sťažovateľky zásadný význam. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje najmä na to, že

„dôkazné bremeno prípadného uhradenia dlhu spočívalo na povinnom...“. Na základe

uvedeného tvrdenia je sťažovateľka toho názoru, že „súd tým nezákonne obrátil dôkazné

bremeno preukazovania zániku exekúciou vymáhanej pohľadávky opačným smerom –

z povinného na oprávneného“.

Krajský súd v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku uviedol, že „ak došlo

k prechodu alebo prevodu práva alebo povinnosti alebo k prevzatiu povinnosti pred

podaním návrhu na vykonanie exekúcie, oprávnený teda sťažovateľka musí túto skutočnosť

preukázať už pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie“. V tejto súvislosti poukázal

na znenie

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa

ktorého proti inému než tomu, kto je v rozhodnutí označený ako povinný, alebo v prospech

iného než toho, kto je v rozhodnutí označený ako oprávnený, možno vykonať exekúciu, len

ak sa preukázalo, že naňho prešla povinnosť alebo právo z exekučného titulu podľa § 41.

Ďalej tiež konštatoval, že „prechod záväzkov na inú poisťovňu je podmienený v zákone tým,

že zdroje z vymožených pohľadávok zrušenej poisťovne nestačia na úhradu pohľadávky.

V danej situácii je sporné, či V. je povinným subjektom, na ktorý prešli záväzky zrušenej

zdravotnej poisťovne podľa

Povinný nie je univerzálnym právnym nástupcom zaniknutej zdravotnej poisťovne,

a preto povinnosťou oprávneného pri podaní návrhu na exekúciu bolo jednoznačne

preukázať, že na povinného prešla povinnosť z exekučného titulu podľa § 41, a to doložením

listiny preukazujúcou prevod alebo prechod práv alebo povinností.“.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu konštatuje, že

námietky sťažovateľky, ktorými argumentovala v prospech vyslovenia porušenia svojho

základného práva na súdnu ochranu ( ) napadnutým uznesením krajského

súdu, sú neopodstatnené.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podľa názoru ústavného súdu

poskytol ucelený obraz rozhodujúcich skutočností potrebných na vyvodenie právnych

záverov. V prvom rade konštatoval, že sťažovateľka prechod záväzkov preukazovala len

citáciou právneho predpisu, pričom podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku povinnosť

dôkazného bremena preukázať prechod práva z exekučného titulu zaťažuje práve

sťažovateľku, a nie povinného, ako sa mylne domnievala sťažovateľka. Podľa názoru

ústavného súdu ani z § 34 ods. 3 zákona o zdravotnom poistení nemožno vyvodiť, že ide

o prípad univerzálnej sukcesie ex lege, ako na to poukazovala sťažovateľka v sťažnosti.

Prechod pohľadávky na základe ustanovenia § 34 zákona o zdravotnom poistení bol závislý

od viacerých skutočností súbežne (že nebolo možné uspokojiť záväzky z majetku zrušenej

poisťovne a že tieto záväzky neboli uhradené ani zo zdrojov ustanovených zákonom

o štátnom rozpočte alebo z iných účelovo určených zdrojov v danom prípade akciovou

spoločnosťou V.), preto záver krajského súdu, že „nebolo teda jednoznačne preukázané

listinou preukazujúcou prevod alebo prechod povinností z predmentného exekučného titulu

na povinného“, je opodstatnený a správny. Miera interpretácie a aplikácie na vec

vzťahujúcich sa predpisov v posudzovanom prípade nevykazuje logické chyby ani ich

jednostrannosť, prípadne iné závažné a neprípustné opomenutie, preto závery krajského

súdu nemožno hodnotiť ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, majúce súčasne za následok porušenie práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne napr. , ,

), respektíve základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

.

V tejto spojitosti treba zdôrazniť, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy

zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných

právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú

svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by

poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces ().

Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje odôvodnenie napadnutého uznesenia

krajského súdu za dostatočné a ústavne akceptovateľné, a preto konštatuje, že sťažnosť

sťažovateľky je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

2.2 K namietanému porušeniu základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20

ods. 1 napadnutým uznesením krajského súdu

K namietanému porušeniu základného práva podľa ústavný súd

považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,

súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy

postupu vyplývajúce z až . Keďže ústavný súd nezistil porušenie

ods. 1 , nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva podľa

ods. 1 (obdobne napr. , , , ).

Ústavný súd preto odmietol sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky predostretými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2012