Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 73/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť P. K., trvale bytom B., prechodne bytom B., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 3 a práva

podľa , práva podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o

ochrane ľudských práv a slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára

2012 doručená sťažnosť P. K., trvale bytom B., prechodne bytom B. (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.

46 ods. 3 a práva podľa (ďalej len „“),

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2011

(ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) v právnej veci sťažovateľa ako navrhovateľa proti Slovenskej republike –

Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky ako odporcovi o náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom rozsudkom

č. k. -39 z 31. januára 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zamietol

návrh sťažovateľa. Nezákonné rozhodnutie a nezákonný postup videl sťažovateľ v rozsudku

Okresného súdu Brezno č. k. -92 z 13. októbra 2005, ktorým bol zamietnutý

jeho návrh na náhradu škody z dôvodu premlčania v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. zo 17. januára 2007, ktorým bol potvrdený

rozsudok Okresného súdu Brezno.

Na odvolanie sťažovateľa krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok

okresného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie ním označených práv rozsudkom krajského

súdu z dôvodu, že podľa neho nie sú správne skutkové a právne závery, na základe ktorých

rozhodol okresný súd a s ktorými sa v celom rozsahu krajský súd stotožnil. Podstatný obsah

argumentácie sťažovateľa je založený na jeho právnych úvahách a názoroch, ktoré podľa

neho preukazujú nesprávnosť záverov krajského súdu. Sťažovateľ okrem iného v sťažnosti

uviedol:

„... krajský súd v napádanom rozsudku… nevenoval žiadnu pozornosť záverom

prvostupňového súdu, ktorý v zamietavom rozsudku č. k. -39 uvádza, že

nesprávny úradný postup Okresného súdu v Brezne a ani nezákonnosť rozhodnutia neboli

preukázané… Toto tvrdenie súd ustálil len na základe názoru právneho zástupcu odporcu,

ktorý tvrdil, že za nezákonné rozhodnutia a nesprávny úradný postup nemožno považovať

výsledok rozhodovacej činnosti súdu ako taký. Tento záver však sťažovateľ kategoricky

odmieta… Naopak nezákonnosť a nesprávny úradný postup súdov, podľa sťažovateľa sa

v zmysle vzťahuje na konanie súdu, ktorým je aj rozhodovacia činnosť.

Sťažovateľ tvrdí, že nezákonnosť rozsudku Okresného súdu v Brezne č. k.

-92 a nesprávny úradný postup Okresného súdu v Brezne v konaní sp. zn.

nie je potrebné preukazovať/dokazovať. Nezákonnosť a nesprávny úradný

postup vyplývajú objektívne priamo z hmotnopravných a procesných právnych noriem…

Právomoc súdu nemožno ponímať len ako rozsah konania… Prekročením právomoci

je ako konanie súdu nad rámec rozsahu procesné vymedzeného v zákone, tak i konanie nad

rámec spôsobu vymedzeného v zákone hmotným právom…

bol odvolací súd v sťažovateľovej veci vedenej na Okresnom súde v Brezne povinný

zrušiť nezákonné rozhodnutie Okresného súdu v Brezne č. k. -92 a to pre prima

facie porušenie hmotnoprávneho ustanovenia .

Nerešpektovanie základnej zásady práva na spravodlivé súdne konanie odvolacím súdom,

nemôže byť sťažovateľovi na ťarchu a postihovať ho na právach podľa

v konaní sp. zn. , najmä na práve na náhradu škody podľa

tým, že rozhodnutie Okresného súde v Brezne č. k. -92 nikdy nebolo zrušené,

z čoho Okresný súd Bratislava I vychádzal pri vydaní rozsudku č. k. -39…

Postup Okresného súdu Banská Bystrica v konaní je jednoznačne

nesprávnym úradným postupom, rozsudok -92 je nezákonný a potvrdzujúci

rozsudok krajského súdu je taktiež nezákonným. Podľa názoru sťažovateľa pochybil aj

Najvyšší súd SR, ktorý uznesením č. k. odmietol dovolanie sťažovateľa

proti rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica č. k. a to i napriek tomu, že

sťažovateľ v dovolaní okrem iného poukázal na nesprávny úradný postup a nezákonnosť

rozhodnutí súdov nižších stupňov spočívajúcu v porušení hmotnoprávnych ustanovení

o premlčaní…

Zamietnutím nárokov sťažovateľa na náhradu škody uplatnenom v konaní

v celom rozsahu voči obom žalovaným, na základe námietky premlčania

vznesenej len žalovaným v 1/rade, je založená objektívna zodpovednosť Okresného súdu

Brezno za škodu…“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Krajský súd Bratislava v konaní vedenom pod spisovou značkou

porušil základné právo P. K. na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, základné právo na rovnosť v právach

a neodňateľnosť základných práv zaručené v ,

základné právo vlastniť majetok podľa a právo na

pokojné užívanie majetku a jeho ochranu podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

a základné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného

štátneho orgánu či organu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom zaručené

v .

Rozsudok Krajského súdu Bratislava -56 zo dňa 6. októbra 2011

zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Bratislava na nové konanie a rozhodnutie.

Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky uk1adá povinnosť zaplatiť trovy

právneho zastúpenia P. K. na účet jeho právneho zástupcu.

Krajský súd Bratislava je povinný uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia na účet

Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a práva podľa , práva podľa dohovoru

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu (označené ustanovenia v sťažnosti cituje)

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho napadnutým

rozsudkom.

Sťažovateľ vidí porušenie ním označených práv v nesprávnych skutkových

a právnych záveroch vyslovených v napadnutom rozsudku krajského súdu.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom práva na spravodlivý

proces je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá

povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné

garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv

a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto

právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve (, ).

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd nezistil, že by

okresným súdom aplikovaný postup pri hodnotení dôkazov, s ktorým sa krajský súd

stotožnil, bol v takom rozpore s vykonaným dokazovaním, ktorý by mohol zakladať dôvod

na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku krajského súdu v súlade s jeho

právomocami ustanovenými v . Naopak, ide o skutkové a právne

závery, ktoré sú podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom

zdôvodnené, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek práva na spravodlivý proces podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo

v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou

právnou úpravou. Krajský súd sa podľa názoru ústavného súdu dostatočne vysporiadal

s odvolacími dôvodmi sťažovateľa a náležite odôvodnil svoje závery, keď uviedol:

«Uvedeným rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči

odporcovi domáhal zaplatenia sumy 24.504,98 € s príslušenstvom a nemajetkovej ujmy

10.000 € titulom náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím Okresného súdu

v Brezne, rozsudkom zo dňa 13. 10. 2005 č. k. -92 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 17. 1. 2007 sp. zn. . Uvedeným

rozhodnutím bol zamietnutý návrh navrhovateľa na náhradu škody vo výške 739.466,- Sk.

Navrhovateľ tvrdil, že konajúce súdy prekročili svoju právomoc tým, že posúdili námietku

premlčania vznesenú odporcom 1/ ako námietku premlčania vznesenú aj odporcom 2/, hoci

tento námietku premlčania výslovne nevzniesol, ale pripojil sa k vyjadreniu odporcu 1/.

Uvedené malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia súdov, v dôsledku čoho

nedošlo k zväčšeniu majetku navrhovateľa. Z procesného hľadiska navrhovateľ považuje

uvedené rozhodnutie za nesprávny úradný postup súdu a z hmotnoprávneho hľadiska za

nezákonné rozhodnutie, čím mu vznikol nárok na náhradu škody, spôsobenej mu výkonom

verejnej moci, za ktorú na základe zodpovedá štát.

V odôvodnení napadnutého rozsudku, ktorým bol zamietnutý návrh navrhovateľa

voči odporcovi, súd prvého stupňa uviedol, že prvotným a základným predpokladom

úspechu účastníka v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je, že

rozhodnutie, ktorým mala byť spôsobená účastníkovi konania škoda, bolo pre nezákonnosť

zrušené odvolacím, resp. dovolacím súdom. Rozsudok Okresného súdu v Brezne zo dňa

13. 10. 2005 č. k. -92 však nebol zrušený pre nezákonnosť odvolacím ani

dovolacím súdom; odvolací Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie navrhovateľa

rozsudok Okresného súdu Brezno svojím rozsudkom zo dňa 17. 1. 2007 č. k.

-150 potvrdil a dovolací súd uznesením zo dňa 24. 1. 2008 č. k.

-116 dovolanie navrhovateľa odmietol. Neboli preto splnené zákonné

podmienky pre priznanie náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.

Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup, ktorý mal podľa navrhovateľa spočívať

v prekročení právomoci súdu, konkrétne v tom, že prihliadal v rozpore s ust. § 100 ods. 1

Obč. zák. aj na námietku premlčania, ktorú jeden z odporcov v konaní nevzniesol, ani táto

zákonná podmienka nebola naplnená, keď za nesprávny úradný postup nemožno považovať

výsledok rozhodovacej činnosti súdu. Predmetná vec, prejednávaná pred Okresným súdom

v Brezne, bola zverená do právomoci súdu podľa ..

Uvedený rozsudok napadol v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľ v celom

rozsahu, domáhajúc sa jeho zmeny tak, že odvolací súd návrhu navrhovateľa vyhovie.

Navrhovateľ vytýkal prvostupňovému súdu, že vec nesprávne právne posúdil.

Navrhovateľ trval na tom, že nezrušenie svojvoľného a tým aj nezákonného rozsudku

Okresného súdu v Brezne odvolacím a ani dovolacím súdom, je nesprávnym úradným

postupom. Okresný súd v Brezne nedôvodné použil ust. § 100 ods. 1 Obč. zák. – vznesenie

námietky premlčania – aj v prospech odporcu 2/, hoci tento účastník konania námietku

premlčania nevzniesol. Svojvôľa a nesprávny úradný postup odvolacieho a dovolacieho

súdu spočívajú v tom, že svojvoľný a nezákonný rozsudok Okresného súdu v Brezne

nezrušili. Nesprávny úradný postup a zodpovednosť odvolacieho a dovolacieho súdu za

daný stav je objektívna, vyplýva z právneho poriadku a netreba ju dokazovať. Toto je

prípad, na ktorý sa vzťahuje nie ust. ale ust.

Prekročením právomoci súdu je v súdnom konaní aj úkon súdu alebo rozhodnutie súdu, na

ktoré súd nemá oprávnenie, čiže svojvoľné rozhodnutie v súdnom konaní. Takým

rozhodnutím je aj rozhodnutie, ktorým súd zamietne žalobný návrh z dôvodu premlčania bez

toho, že by sa dlžník premlčania dovolal. Z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu v Brezne

č. k. -92 vyplýva, že absolútne neuvažoval s prejavom odporcu 2/ uskutočnenom

na pojednávaní dňa 13. 10. 2005 ako s prejavom, ktorým by bola vznesená námietka

premlčania.

Názor súdu prvého stupňa, že za nesprávny úradný postup nemožno považovať

výsledok rozhodovacej činnosti súdu ako taký, je v tomto konkrétnom prípade, vzhľadom na

všetky v odvolaní uvedené skutočnosti, názorom nesprávnym...

Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvého

stupňa vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a zistil skutkový stav veci v zmysle

Prvostupňový súd vec tiež správne právne posúdil, keď dospel k záveru,

že v konaní nebola preukázaná existencia základných predpokladov vzniku zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom a ani

nezákonným rozhodnutím, totiž nebol preukázaný predpoklad existencie nezákonného

rozhodnutia a ani nesprávny úradný postup...

Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil (, ),

v odôvodnení svojho rozhodnutia sa vysporiadal so všetkými podstatnými tvrdeniami,

ktorými navrhovateľ odôvodňoval opodstatnenosť ním uplatňovaných nárokov. Odvolací

súd sa v zmysle ust. s odôvodnením napadnutého rozsudku v plnom

rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach naň odkazuje. Odvolací súd len pre úplnosť

poznamenáva, že navrhovateľ si mylne vykladá „prekročenie právomoci súdu“, keď pod

ním chápe podľa neho nesprávnu aplikáciu ust. § 100 ods. 1 Obč. zák. v konaní vedenom na

Okresnom súde Brezno pod sp. zn. ; k prekročeniu právomoci súdu by však

došlo vtedy, ak by súd prejednával a rozhodol spor, ktorý nepatrí do kompetencie súdov,

v zmysle ust. ..»

Ústavný súd v súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým

rozsudkom krajského súdu opätovne zdôrazňuje, že obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka

konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod

zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv

(obdobne napr. , ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu a právom sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k jeho porušeniu, čo zakladá dôvod

na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľ namietal aj porušenie základného práva podľa

z rovnakých dôvodov ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, a to pre nesprávne skutkové a právne závery napadnutého rozsudku krajského

súdu. Ústavný súd preto nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne uvedeným článkom

a konštatuje, že ak ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu a možným porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení sťažovateľovho

základného práva podľa . Z týchto dôvodov bolo preto potrebné

sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

K sťažovateľom namietanému porušeniu ním označeného základného práva podľa

a práva podľa dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu

ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. , ,

, ), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku

ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z a právo podľa

dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplývalo z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

dohovoru. O prípadnom porušení základných a iných práv hmotnoprávneho charakteru by

bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo

k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených

v až , resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný súd v nadväznosti na namietané porušenie konštatuje, že

jednotlivé zásady vymenované v vyjadrujú podstatu základných práv

ako prirodzených práv a zároveň majú univerzálny charakter. Treba ich chápať ako ústavné

direktívy adresované predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých

stupňov. Vzhľadom na tieto znaky nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných

ustanovení v individuálnych záležitostiach (, ). Z týchto dôvodov

ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. februára 2012