Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 73/2012
PDF · 189.85 KB
No categories available
I. ÚS 73/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. februára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť P. K., trvale bytom B., prechodne bytom B., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 3 a práva
podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o
ochrane ľudských práv a slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom
pod sp. zn. 9 Co 312/2011 a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára
2012 doručená sťažnosť P. K., trvale bytom B., prechodne bytom B. (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.
46 ods. 3 a práva podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 312/2011 a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2011
(ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) v právnej veci sťažovateľa ako navrhovateľa proti Slovenskej republike –
Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky ako odporcovi o náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom rozsudkom
č. k. 5 C 96/2010-39 z 31. januára 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zamietol
návrh sťažovateľa. Nezákonné rozhodnutie a nezákonný postup videl sťažovateľ v rozsudku
Okresného súdu Brezno č. k. 1 C 10/1994-92 z 13. októbra 2005, ktorým bol zamietnutý
jeho návrh na náhradu škody z dôvodu premlčania v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 17 Co 399/2005 zo 17. januára 2007, ktorým bol potvrdený
rozsudok Okresného súdu Brezno.
Na odvolanie sťažovateľa krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok
okresného súdu.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie ním označených práv rozsudkom krajského
súdu z dôvodu, že podľa neho nie sú správne skutkové a právne závery, na základe ktorých
rozhodol okresný súd a s ktorými sa v celom rozsahu krajský súd stotožnil. Podstatný obsah
argumentácie sťažovateľa je založený na jeho právnych úvahách a názoroch, ktoré podľa
neho preukazujú nesprávnosť záverov krajského súdu. Sťažovateľ okrem iného v sťažnosti
uviedol:
„... krajský súd v napádanom rozsudku… nevenoval žiadnu pozornosť záverom
prvostupňového súdu, ktorý v zamietavom rozsudku č. k. 5 C 96/2010-39 uvádza, že
nesprávny úradný postup Okresného súdu v Brezne a ani nezákonnosť rozhodnutia neboli
preukázané… Toto tvrdenie súd ustálil len na základe názoru právneho zástupcu odporcu,
ktorý tvrdil, že za nezákonné rozhodnutia a nesprávny úradný postup nemožno považovať
výsledok rozhodovacej činnosti súdu ako taký. Tento záver však sťažovateľ kategoricky
odmieta… Naopak nezákonnosť a nesprávny úradný postup súdov, podľa sťažovateľa sa
v zmysle čl. 142 ods. 1 ústavy vzťahuje na konanie súdu, ktorým je aj rozhodovacia činnosť.
Sťažovateľ tvrdí, že nezákonnosť rozsudku Okresného súdu v Brezne č. k.
1 C 10/2004-92 a nesprávny úradný postup Okresného súdu v Brezne v konaní sp. zn.
1 C 10/2004 nie je potrebné preukazovať/dokazovať. Nezákonnosť a nesprávny úradný
postup vyplývajú objektívne priamo z hmotnopravných a procesných právnych noriem…
Právomoc súdu nemožno ponímať len ako rozsah konania… Prekročením právomoci
je ako konanie súdu nad rámec rozsahu procesné vymedzeného v zákone, tak i konanie nad
rámec spôsobu vymedzeného v zákone hmotným právom…
bol odvolací súd v sťažovateľovej veci vedenej na Okresnom súde v Brezne povinný
zrušiť nezákonné rozhodnutie Okresného súdu v Brezne č. k. 1 C 10/2004-92 a to pre prima
facie porušenie hmotnoprávneho ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Nerešpektovanie základnej zásady práva na spravodlivé súdne konanie odvolacím súdom,
nemôže byť sťažovateľovi na ťarchu a postihovať ho na právach podľa čl. 46 ods. 3 ústavy
v konaní sp. zn. 5C 96/2010, najmä na práve na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z.
tým, že rozhodnutie Okresného súde v Brezne č. k. 1 C 10/2004-92 nikdy nebolo zrušené,
z čoho Okresný súd Bratislava I vychádzal pri vydaní rozsudku č. k. 5C 96/2010-39…
Postup Okresného súdu Banská Bystrica v konaní 17 Co 399/2005 je jednoznačne
nesprávnym úradným postupom, rozsudok 1 C 10/2004-92 je nezákonný a potvrdzujúci
rozsudok krajského súdu je taktiež nezákonným. Podľa názoru sťažovateľa pochybil aj
Najvyšší súd SR, ktorý uznesením č. k. 4 Cdo 280/2007 odmietol dovolanie sťažovateľa
proti rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica č. k. 17 Co 399/05 a to i napriek tomu, že
sťažovateľ v dovolaní okrem iného poukázal na nesprávny úradný postup a nezákonnosť
rozhodnutí súdov nižších stupňov spočívajúcu v porušení hmotnoprávnych ustanovení
Občianskeho zákonníka o premlčaní…
Zamietnutím nárokov sťažovateľa na náhradu škody uplatnenom v konaní
1 C 10/2004 v celom rozsahu voči obom žalovaným, na základe námietky premlčania
vznesenej len žalovaným v 1/rade, je založená objektívna zodpovednosť Okresného súdu
Brezno za škodu…“
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„Krajský súd Bratislava v konaní vedenom pod spisovou značkou 9 Co 312/2011
porušil základné právo P. K. na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, základné právo na rovnosť v právach
a neodňateľnosť základných práv zaručené v čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na
pokojné užívanie majetku a jeho ochranu podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
a základné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného
štátneho orgánu či organu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom zaručené
v čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.
Rozsudok Krajského súdu Bratislava 9 Co 312/2011-56 zo dňa 6. októbra 2011
zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Bratislava na nové konanie a rozhodnutie.
Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky uk1adá povinnosť zaplatiť trovy
právneho zastúpenia P. K. na účet jeho právneho zástupcu.
Krajský súd Bratislava je povinný uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia na účet
Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 12 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu (označené ustanovenia v sťažnosti cituje)
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 312/2011 a jeho napadnutým
rozsudkom.
Sťažovateľ vidí porušenie ním označených práv v nesprávnych skutkových
a právnych záveroch vyslovených v napadnutom rozsudku krajského súdu.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom práva na spravodlivý
proces je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá
povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné
garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou
systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv
a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto
právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd nezistil, že by
okresným súdom aplikovaný postup pri hodnotení dôkazov, s ktorým sa krajský súd
stotožnil, bol v takom rozpore s vykonaným dokazovaním, ktorý by mohol zakladať dôvod
na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku krajského súdu v súlade s jeho
právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Naopak, ide o skutkové a právne
závery, ktoré sú podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom
zdôvodnené, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo
v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou
právnou úpravou. Krajský súd sa podľa názoru ústavného súdu dostatočne vysporiadal
s odvolacími dôvodmi sťažovateľa a náležite odôvodnil svoje závery, keď uviedol:
«Uvedeným rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči
odporcovi domáhal zaplatenia sumy 24.504,98 € s príslušenstvom a nemajetkovej ujmy
10.000 € titulom náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím Okresného súdu
v Brezne, rozsudkom zo dňa 13. 10. 2005 č. k. 1C 10/1994-92 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 17. 1. 2007 sp. zn. 17 Co 399/2005. Uvedeným
rozhodnutím bol zamietnutý návrh navrhovateľa na náhradu škody vo výške 739.466,- Sk.
Navrhovateľ tvrdil, že konajúce súdy prekročili svoju právomoc tým, že posúdili námietku
premlčania vznesenú odporcom 1/ ako námietku premlčania vznesenú aj odporcom 2/, hoci
tento námietku premlčania výslovne nevzniesol, ale pripojil sa k vyjadreniu odporcu 1/.
Uvedené malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia súdov, v dôsledku čoho
nedošlo k zväčšeniu majetku navrhovateľa. Z procesného hľadiska navrhovateľ považuje
uvedené rozhodnutie za nesprávny úradný postup súdu a z hmotnoprávneho hľadiska za
nezákonné rozhodnutie, čím mu vznikol nárok na náhradu škody, spôsobenej mu výkonom
verejnej moci, za ktorú na základe zák. č. 514/2003 Z. z. zodpovedá štát.
V odôvodnení napadnutého rozsudku, ktorým bol zamietnutý návrh navrhovateľa
voči odporcovi, súd prvého stupňa uviedol, že prvotným a základným predpokladom
úspechu účastníka v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je, že
rozhodnutie, ktorým mala byť spôsobená účastníkovi konania škoda, bolo pre nezákonnosť
zrušené odvolacím, resp. dovolacím súdom. Rozsudok Okresného súdu v Brezne zo dňa
13. 10. 2005 č. k. 1 C 10/2004-92 však nebol zrušený pre nezákonnosť odvolacím ani
dovolacím súdom; odvolací Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie navrhovateľa
rozsudok Okresného súdu Brezno svojím rozsudkom zo dňa 17. 1. 2007 č. k.
17 Co 399/2005-150 potvrdil a dovolací súd uznesením zo dňa 24. 1. 2008 č. k.
4 Cdo 280/2007-116 dovolanie navrhovateľa odmietol. Neboli preto splnené zákonné
podmienky pre priznanie náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.
Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup, ktorý mal podľa navrhovateľa spočívať
v prekročení právomoci súdu, konkrétne v tom, že prihliadal v rozpore s ust. § 100 ods. 1
Obč. zák. aj na námietku premlčania, ktorú jeden z odporcov v konaní nevzniesol, ani táto
zákonná podmienka nebola naplnená, keď za nesprávny úradný postup nemožno považovať
výsledok rozhodovacej činnosti súdu. Predmetná vec, prejednávaná pred Okresným súdom
v Brezne, bola zverená do právomoci súdu podľa § 7 O. s. p...
Uvedený rozsudok napadol v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľ v celom
rozsahu, domáhajúc sa jeho zmeny tak, že odvolací súd návrhu navrhovateľa vyhovie.
Navrhovateľ vytýkal prvostupňovému súdu, že vec nesprávne právne posúdil.
Navrhovateľ trval na tom, že nezrušenie svojvoľného a tým aj nezákonného rozsudku
Okresného súdu v Brezne odvolacím a ani dovolacím súdom, je nesprávnym úradným
postupom. Okresný súd v Brezne nedôvodné použil ust. § 100 ods. 1 Obč. zák. – vznesenie
námietky premlčania – aj v prospech odporcu 2/, hoci tento účastník konania námietku
premlčania nevzniesol. Svojvôľa a nesprávny úradný postup odvolacieho a dovolacieho
súdu spočívajú v tom, že svojvoľný a nezákonný rozsudok Okresného súdu v Brezne
nezrušili. Nesprávny úradný postup a zodpovednosť odvolacieho a dovolacieho súdu za
daný stav je objektívna, vyplýva z právneho poriadku a netreba ju dokazovať. Toto je
prípad, na ktorý sa vzťahuje nie ust. § 6 ods. 1 ale ust. § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.
Prekročením právomoci súdu je v súdnom konaní aj úkon súdu alebo rozhodnutie súdu, na
ktoré súd nemá oprávnenie, čiže svojvoľné rozhodnutie v súdnom konaní. Takým
rozhodnutím je aj rozhodnutie, ktorým súd zamietne žalobný návrh z dôvodu premlčania bez
toho, že by sa dlžník premlčania dovolal. Z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu v Brezne
č. k. 1 C 10/2004-92 vyplýva, že absolútne neuvažoval s prejavom odporcu 2/ uskutočnenom
na pojednávaní dňa 13. 10. 2005 ako s prejavom, ktorým by bola vznesená námietka
premlčania.
Názor súdu prvého stupňa, že za nesprávny úradný postup nemožno považovať
výsledok rozhodovacej činnosti súdu ako taký, je v tomto konkrétnom prípade, vzhľadom na
všetky v odvolaní uvedené skutočnosti, názorom nesprávnym...
Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvého
stupňa vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a zistil skutkový stav veci v zmysle
§ 153 ods. 1 O. s. p. Prvostupňový súd vec tiež správne právne posúdil, keď dospel k záveru,
že v konaní nebola preukázaná existencia základných predpokladov vzniku zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom a ani
nezákonným rozhodnutím, totiž nebol preukázaný predpoklad existencie nezákonného
rozhodnutia a ani nesprávny úradný postup...
Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2, 3 O. s. p.),
v odôvodnení svojho rozhodnutia sa vysporiadal so všetkými podstatnými tvrdeniami,
ktorými navrhovateľ odôvodňoval opodstatnenosť ním uplatňovaných nárokov. Odvolací
súd sa v zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p. s odôvodnením napadnutého rozsudku v plnom
rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach naň odkazuje. Odvolací súd len pre úplnosť
poznamenáva, že navrhovateľ si mylne vykladá „prekročenie právomoci súdu“, keď pod
ním chápe podľa neho nesprávnu aplikáciu ust. § 100 ods. 1 Obč. zák. v konaní vedenom na
Okresnom súde Brezno pod sp. zn. 1 C 10/2004; k prekročeniu právomoci súdu by však
došlo vtedy, ak by súd prejednával a rozhodol spor, ktorý nepatrí do kompetencie súdov,
Ústavný súd v súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým
rozsudkom krajského súdu opätovne zdôrazňuje, že obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka
konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne
akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod
zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv
(obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom
krajského súdu a právom sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k jeho porušeniu, čo zakladá dôvod
na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre zjavnú neopodstatnenosť.
Sťažovateľ namietal aj porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy
z rovnakých dôvodov ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, a to pre nesprávne skutkové a právne závery napadnutého rozsudku krajského
súdu. Ústavný súd preto nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne uvedeným článkom
ústavy a konštatuje, že ak ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým
rozsudkom krajského súdu a možným porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení sťažovateľovho
základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy. Z týchto dôvodov bolo preto potrebné
sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
K sťažovateľom namietanému porušeniu ním označeného základného práva podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu
ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07,
III. ÚS 218/07, III. ÚS 70/08), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku
ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1
dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplývalo z toho, že všeobecný súd súčasne
porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1
dohovoru. O prípadnom porušení základných a iných práv hmotnoprávneho charakteru by
bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo
k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených
v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
Ústavný súd v nadväznosti na namietané porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy konštatuje, že
jednotlivé zásady vymenované v čl. 12 ods. 1 ústavy vyjadrujú podstatu základných práv
ako prirodzených práv a zároveň majú univerzálny charakter. Treba ich chápať ako ústavné
direktívy adresované predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých
stupňov. Vzhľadom na tieto znaky nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných
ustanovení v individuálnych záležitostiach (I. ÚS 8/97, I. ÚS 59/97). Z týchto dôvodov
ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. februára 2012