Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 23/2012
PDF · 157.15 KB
No categories available
I. ÚS 23/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. februára 2012
v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu
Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti M. J., V., zastúpeného advokátom JUDr. A. K., Č., vo
veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C
538/2001 takto
rozhodol:
1. Základné právo M. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 538/2001 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Čadca p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
10 C 538/2001 konal bez zbytočných prieťahov.
3. M. J. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom pättisíc eur), ktoré
j e Okresný súd Čadca p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
4. Okresný súd Čadca j e p o v i n n ý uhradiť M. J. trovy právneho zastúpenia v sume
314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet jeho právneho zástupcu
JUDr. A. K., Č., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. novembra
2011 doručená sťažnosť M. J., V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.
A. K., Č., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 538/2001.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie ním označeného
základného a iného práva postupom okresného súdu v dôsledku neprimeranej dĺžky konania
vedeného pod sp. zn. 10 C 538/2001, ktoré podľa sťažovateľa nebolo ku dňu podania
sťažnosti ústavnému súdu skončené.
Sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vyslovil porušenie ním označeného
základného a iného práva postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
10 C 538/2001, prikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov a priznal
mu finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a nárok na náhradu trov konania.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa uznesením č. k. I. ÚS 23/2012-15 z 18. januára
2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie
konanie.
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp.
zn. Spr 156/12 z 27. januára 2012, v ktorom stručne zhrnul doterajší priebeh konania,
poukázal na opakované prideľovanie spisu rôznym sudcom a uviedol: „konštatujem, že vo
veci boli spôsobené zbytočné prieťahy v konaní.“
Podpredseda okresného súdu vo vyjadrení z 27. januára 2012 a právny zástupca
sťažovateľa vo vyjadrení z 8. februára 2012 ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom,
aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať
ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý
má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Ústavný súd si pri
výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu
týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu.“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre
sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len
z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda
senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj
sťažnosť sťažovateľa.
1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom posudzovaného
konania vedeného okresným súdom je konanie o žalobe sťažovateľa doručenej okresnému
súdu 27. júna 2001, ktorou sa domáha zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva
k nehnuteľnosti. Žaloby tohto typu tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov. Napriek tomu určitú právnu a skutkovú náročnosť posúdenia veci
mohla predstavovať potreba znaleckého skúmania rozhodných skutočností.
2. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,
či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v posudzovanom konaní vedenom okresným
súdom nezistil žiadne okolnosti, ktorými by sťažovateľ mohol prispieť k viac ako 10-
ročnému trvaniu posudzovaného konania.
3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.
Ústavný súd sa oboznámil s doterajším priebehom konania vedeného okresným
súdom pod sp. zn. 10 C 538/2001 zo spisu príslušného súdu, ktorý mu bol okresným súdom
predložený, a zistil, že konanie vo veci začalo 27. júna 2001 na základe žaloby podanej
sťažovateľom ako žalobcom, predmetom konania je zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva k nehnuteľnosti. Okresný súd vo veci prvýkrát rozhodol rozsudkom z 28.
mája 2002, ktorý bol zrušený uznesením Krajského súdu v Žiline z 26. novembra 2003
a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Konanie vo veci trvá viac ako desať
rokov a nie je právoplatne skončené.
Ústavný súd konštatuje, že posudzované konanie okresného súdu sa už vzhľadom na
jeho neprimeranú dĺžku vyznačuje závažnou neefektívnosťou činnosti okresného súdu.
Ústavný súd vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu ako celku
nepovažuje za potrebné podrobnejšie hodnotiť jeho jednotlivé neefektívne úkony pre
vyslovenie záveru o tom, že v posudzovanom konaní došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie
alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.
Ústavný súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom
súde a prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez prieťahov.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného
zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
10 000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu
neistotu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41
dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Ústavný súd považoval priznanie sumy 5 000 € sťažovateľovi za primerané finančné
zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Pri ustálení sumy finančného
zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na celkovú dobu posudzovaného súdneho konania
a jeho priebeh a na mieru zavinenia okresného súdu na vzniknutých prieťahoch
v posudzovanom konaní.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci
úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku
2011 (prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu).
Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3
vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden
úkon právnej služby vykonaný v roku 2011 1/6 z výpočtového základu zo sumy 741 €, čo
predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 123,50 € a 7,41 € režijný paušál,
teda za dva úkony právnej služby sumu 261,82 €. Odmena za poskytnuté právne služby
v konaní pred ústavným súdom je zvýšená o daň z pridanej hodnoty (keďže advokát
sťažovateľa je jej platcom) a predstavuje celkovú sumu 314,18 € (261,82 € plus 20 % daň
z pridanej hodnoty, t. j. plus 52,364 € = 314,18 €). Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol
tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný vyplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. februára 2012