Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 95 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (100)IV. ÚS 113/2012
PDF · 169.39 KB
No categories available
IV. ÚS 113/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť M. B. a P. B., obaja bytom P., zastúpených advokátom
JUDr. M. S., P., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom
pod sp. zn. 9 T 36/2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. B. a P. B. o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. decembra
2011 doručená sťažnosť M. B. a P. B., obaja bytom P. (ďalej len „sťažovatelia“),
zastúpených advokátom JUDr. M. S., P., vo veci namietaného porušenia ich základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 9 T 36/2007 (ďalej len „namietané konanie“).
Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:
«Dňa 28. 12. 1999 v D. v Ž. podala sťažovateľka v prvom rade /ďalej - aj
„sťažovateľka 1/“/ u obchodného zástupcu P., a. s., B.,... /ďalej aj „P., a. s.“/ Ing. J. L.,...
žiadosť o poskytnutie mimoriadneho medziúveru vo výške 1 000 000,- Sk /33 193,92 EUR/,
do ktorej okrem iného uviedla aj údaj o čísle účtu (účet č... vedený v S., a. s.), na ktorý jej
peňažné prostriedky z čerpania tohto medziúveru mali byť jeho poskytovateľom zaslané.
Finančné prostriedky z tohto úverového vzťahu mali byť sťažovateľkou 1/ a jej manželom,
sťažovateľom v druhom rade /ďalej aj „sťažovateľ 2/“/, použité na výstavbu rodinného
domu v T. Uvedenú stavbu mala realizovať spoločnosť E., s. r. o., so sídlom Ž.,... ktorej
jediným spoločníkom a konateľom bol Ing. I. D...
Dňa 30. 12. 1999 V. Č... po dohode s Ing. I. D. založil v pobočke S., a. s. v Ž. vkladnú
knižku na doručiteľa s názvom „M. B.“, ktorej bolo pridelené č. ú... a ktorá bola
vinkulovaná heslom. Následne Ing. J. L. prepísal na žiadosti podanej sťažovateľkou 1/ dňa
28. 12. 1999 číslo účtu, na ktoré mali byť finančné prostriedky z medziúveru poukázané tak,
že toto zmenil zo sporožírového účtu sťažovateľky 1/ na číslo účtu vkladnej knižky založenej
V. Č. Takto opravenú žiadosť potom poslal do sídla P., a. s,, pričom ako prílohu k tejto
žiadosti zaslal aj potvrdenie o dostatočnom príjme sťažovateľky 1/, vystavené na jej meno
spoločnosťou W., s. r. o., so sídlom Ž.,... ktorej konateľom bol V. Č., a to napriek tomu, že
sťažovateľka 1/ u tejto spoločnosti nikdy nepracovala. Dňa 04. 04. 2000 potom Ing. J. L.
overil totožnosť a podpis sťažovateľky 1/ na dokumente vystavenom pre potreby P., a. s.
práve z dôvodu prepisovania čísla účtu na žiadosti zo dňa 28. 12. 1999, a to napriek tomu,
že tento dokument sťažovateľka 1/ nikdy nevyhotovila a nepodpísala.
Po takomto postupe následne P., a. s. schválila sťažovateľke 1/ medziúver vo výške
998 600,- Sk /33 147,45 EUR/ a dňa 12. 04. 1999 zaslala finančné prostriedky v tejto výške
na účet vkladnej knižky založenej V. Č. na meno sťažovateľky 1/, z ktorej ich následne bez
vedomia a súhlasu sťažovateľky 1/ dňa 14. 04. 2000 vybral a ďalej použil Ing. I. D. Týmto
konaním spôsobili Ing. J. L., Ing. I. D. a V. Č. /ďalej aj „obžalovaní“ sťažovateľke 1/ ako
dlžníčke ako sťažovateľovi 2/ ako spoludlžníkovi škodu vo výške 722 253,- Sk /23 974,41
EUR/, pozostávajúcu zo sumy 702 932,- Sk /23 333,07 EUR/, ktorú od nich žiadala po
odstúpení od zmluvy z dôvodu nesplácania uhradiť P., a. s., a zo sumy 19 321,- Sk /641,34
EUR/, ktorú sťažovateľka 1/ uhradila ako splátky poskytnutého medziúveru v prospech P.,
a. s.
V nadväznosti na uvedené konanie obžalovaných bola voči týmto po skončení
vyšetrovania dňa 13. 04. 2007 zo strany Okresnej prokuratúry Ž. podaná na Okresný súd v
Žiline obžaloba pre spáchanie trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1, 2 zákona
č. 140/1961 Zb. Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005 v spolupáchateľstve podľa § 20
rovnakého zákona. Konaniu bola pridelená spisová značka 9 T /36/2007.
Konanie na Okresnom súde v Žilina po podaní obžaloby prebiehalo nasledovne:
1. Dňa 18. 06. 2007 vydal konajúci súd vo veci trestný rozkaz, ktorý bol spolu
s obžalobou a výzvou na predloženie návrhov na vykonanie dôkazov doručený sťažovateľom
dňa 30. 07. 2007.
2. Voči tomuto trestnému rozkazu podal obžalovaný Ing. J. L. odpor, ktorý bol
konajúcemu súdu doručený dňa 22. 08. 2007. V dôsledku podaného odporu sa vydaný
trestný rozkaz zrušil.
3. V nasledujúcom období roku 2007 Okresný súd Žilina nenariadil hlavné
pojednávanie, ani vo veci nevykonal žiaden ďalší úkon smerujúci ku skončeniu veci
a k následnému výkonu súdneho rozhodnutia.
4. V roku 2008 rovnako nebol zo strany konajúceho súdu urobený žiaden procesný
úkon.
5. Ani v roku 2009 Okresný súd Žilina vo veci nenariadil hlavné pojednávanie, ani
iným spôsobom nekonal.
6. V roku 2010 bol konajúci súd taktiež nečinný, na čo podľa obsahu trestného spisu
reagovala Okresná prokuratúra Ž. , keď listom zo dňa 07. 10. 2010 požiadala súd
o poskytnutie informácie k termínu nariadenia hlavného pojednávania. Túto svoju žiadosť
následne Okresná prokuratúra Ž. zopakovala dňa 08. 11. 2010 a 10. 12. 2010, Okresný súd
Žilina však vo veci hlavné pojednávanie napriek tomu nenariadil.
7. Okresná prokuratúra Ž. druhou opakovanou žiadosťou zo dňa 02. 02. 2011
opätovne žiadala konajúci súd o poskytnutie informácie k termínu nariadenia hlavného
pojednávania. Následne Okresný súd Žilina nariadil vo veci po takmer 4 rokoch od podania
obžaloby dňa 21. 03. 2011 hlavné pojednávanie, ktorého termín určil na 27. 04. 2011. Na
toto pojednávanie sa však z rôznych dôvodov nedostavili dvaja obžalovaní a ani zvolený
obhajca, preto bolo bez prejednania veci odročené na 06. 06. 2011. Toto odročené
pojednávanie však bolo z dôvodu PN zákonného sudcu taktiež zmarené, pričom ďalší termín
hlavného pojednávania nebol ku dňu vypracovania tejto sťažnosti Okresným súdom v Žiline
stanovený.
Aktuálny stav trestného konania vedeného pod sp. zn. 9T /36/2007 na Okresnom súde
v Žiline je taký, že ani po 4 a pol roku od podania obžaloby sa vo veci neuskutočnilo ani
jediné hlavné pojednávanie. V septembri tohto roku (2011) došlo podľa informácií
obsiahnutých v spise dokonca k zmene zákonného sudcu, napriek tomu sa však vo veci
naďalej nekoná.»
Sťažovatelia vystupujú v trestnom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn.
9 T 36/2007 ako poškodení a voči obžalovaným si uplatnili nárok na náhradu škody, ktorá
im bola spôsobená spáchaním trestného činu.
Sťažovatelia na základe skutočností uvedených v sťažnosti navrhujú, aby ústavný súd
o nej nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľov M. B. a P. B. na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v
konaní vedenom pod sp. zn. 9T/36/2007 porušené bolo.
2. M. B. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur),
ktoré je Okresný súd Žilina povinný zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
3. P. B. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré
je Okresný súd Žilina povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
4. Okresný súd Žilina je povinný uhradiť M. B. a P. B. trovy právneho zastúpenia v
sume 276,64 € (slovom dvestosedemdesiatšesť eur a šesťdesiatštyri centov) na účet
právneho zástupcu JUDr. M. S. do dvoch mesiacov od právoplatností tohto nálezu.“
Na výzvu ústavného súdu z 13. februára 2012, aby sťažovatelia preukázali uplatnenie
sťažnosti na prieťahy, resp. na nečinnosť v napadnutom konaní podľa zákona č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o súdoch“), resp. Trestného poriadku, právny zástupca sťažovateľov
v odpovedi na túto výzvu doručenú ústavnému súdu 22. februára 2012 uviedol, že „dňa 06.
10. 2010 podal... brat sťažovateľa a záložca za jeho úver... za seba aj za sťažovateľov
sťažnosť podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch...“.
Okrem toho uviedol, že „sťažovateľ (nahliadnutím do spisu, pozn.)... zistil, že
zo strany Okresnej prokuratúry v Ž. boli konajúcemu súdu opakovane doručované výzvy na
nariadenie hlavného pojednávania (zo dní 07. 10. 2010, 08. 11. 2010, 10. 12. 2010 a tiež
02. 02. 2011). Aj z toho dôvodu, vzhľadom na uvedené urgencie zo strany obžaloby,
osobitnú sťažnosť nepodával v dobrej viere, že výzvy zo strany tohto štátneho orgánu budú
viesť k náprave...“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej
prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže odmietnuť aj
sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť,
že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená
na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana
ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne vecou ústavného súdu, ale
úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus ultima ratio, ktorý nasleduje už
v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú.
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov. Vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných
právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv
a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov,
je teda jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a podmienkou
konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.
Ústavný súd opakovane vyslovil, že pri sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
prostredníctvom ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v konaní pred všeobecným súdom, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou vyžaduje preukázanie využitia právneho prostriedku,
na uplatnenie ktorého majú sťažovatelia právo podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona
o súdoch. Navyše, v danom prípade ide o trestné konanie, v rámci ktorého majú sťažovatelia
tiež právo podať sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd podľa § 55 ods. 3 Trestného
poriadku.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní
podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých
základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj
so základným právom na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr.
IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Rovnako tak za účinný prostriedok ochrany základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa považuje aj sťažnosť na nečinnosť podľa § 55 ods. 3
Trestného poriadku (IV. ÚS 296/2010, II. ÚS 31/09). Účinnosť týchto právnych
prostriedkov ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie
zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť
sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu
zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1
citovaného zákona].
Na výzvu ústavného súdu, či využili uvedené prostriedky ochrany svojich práv,
sťažovatelia reagovali prípisom doručeným ústavnému súdu 22. februára 2012, z ktorého
vyplýva, že úkon brata sťažovateľa (ručiteľa), ktorý nie je účastníkom konania, považujú za
podanie sťažnosti na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 62 a nasl. zákona
o súdoch v ich mene, pričom sťažnosť pre nečinnosť okresného súdu podľa § 55 ods. 3
Trestného poriadku v namietanom konaní sami doteraz zjavne neuplatnili. Z obsahu podanej
sťažnosti bratom sťažovateľa na prieťahy v označenom konaní podľa § 62 a nasl. zákona
o súdoch však nevyplýva, že brat sťažovateľa podal sťažnosť aj v mene sťažovateľov a že
bol na jej podanie v ich mene oprávnený. Ústavný súd preto uzavrel, že sťažovatelia
prostriedky ochrany svojich práv podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch a podľa § 55 ods. 3
Trestného poriadku nevyužili.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
konštatoval, že sťažovatelia bez dôvodu hodného osobitného zreteľa nepreukázali
v doterajšom priebehu namietaného konania využitie právnych prostriedkov na ochranu
svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ktoré im zákon o súdoch a Trestný poriadok účinne poskytujú, neuznal ich argumentáciu
o podaní „sťažností v ich mene“ v priebehu namietaného konania, a preto ich sťažnosť
odmietol ako neprípustnú (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd zdôrazňuje, že ak okresný súd
po predchádzajúcom uplatnení sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch, prípadne
sťažnosti podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku naďalej bude v namietanom konaní nečinný,
resp. nebude postupovať efektívne, sťažovateľom nebude nič brániť v tom, aby opätovne
podali sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. marca 2012