Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 361/2011
PDF · 252.64 KB
No categories available
III. ÚS 361/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom pojednávaní 6. marca 2012
v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra
Dobríka v konaní o sťažnosti Ing. S. B., J., zastúpeného advokátom JUDr. PaedDr. I. P.,
PhD., MBA, Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 C 105/2002 takto
rozhodol:
1. Právo Ing. S. B. na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Senica v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 105/2002 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Senica p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn.
5 C 105/2002 konať bez zbytočných prieťahov.
3. Ing. S. B. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € (slovom
dvetisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Senica p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Senica j e p o v i n n ý uhradiť Ing. S. B. trovy konania v sume
130,91 € (slovom stotridsať eur a deväťdesiatjeden centov) na účet jeho právneho zástupcu
advokáta JUDr. PaedDr. I. P., PhD., MBA, Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 361/2011-16 z 13. septembra 2011 prijal sťažnosť Ing. S. B. (ďalej len „sťažovateľ“)
podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie pre namietané
porušenie jeho práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou na okresnom súde
domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou. Žaloba bola
okresnému súdu podaná 18. októbra 2002.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol chronologický výpočet podstatných úkonov
okresného súdu v predmetnej veci, pričom osobitne zdôraznil skutočnosť, že súdny „spor
v merite veci ako i celku je jednoduchý“, pričom ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu
nebol právoplatne skončený a trval už 8 rokov.
Podľa názoru sťažovateľa doterajšia dĺžka súdneho konania je zapríčinená
nečinnosťou a neefektívnou činnosťou okresného súdu. Sťažovateľ tiež v súvislosti s dĺžkou
konania poukázal na „nedôstojnosť v zaobchádzaní“ zo strany okresného súdu, ktorá ho
poznačila „na celý život“.
V závere svojej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci vydal tento
nález:
„1. Ľudské právo sťažovateľa na neprimeranú dĺžku pracovnoprávneho konania,
vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach, v konaní vedenom na Okresnom
súde Senica, pod sp. zn. 5 C 105/2002 porušené bolo.
2. Prikazuje Okresnému súdu Senica, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 11 500,00 Eur, ktoré je
Okresný súd Senica povinný uhradiť do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Priznáva trovy právneho zastúpenia v sume... eur, ktoré je Okresný súd Senica
povinný uhradiť na účet advokáta, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu
sťažovateľa a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa
vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku okresného súdu ústavný súd zároveň
vyzval, aby sa vyjadrila k vecnej stránke prijatej sťažnosti. Predsedníčka okresného súdu
oznámila, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a zároveň sa
k sťažnosti vyjadrila listom sp. zn. Spr. 1637/11 doručeným ústavnému súdu 2. novembra
2011, v ktorom uviedla chronologický prehľad procesných úkonov okresného súdu
v predmetnom konaní:
„18.10.2002 podanie návrhu o neplatnosť výpovede
15.8.2003 vytýčený termín pojednávania na 8.9.2003, pojednávanie odročené
na neurčito za účelom preukázaní skutočností uvádzaných právnou zástupkyňou
navrhovateľa
5.4.2005 vytýčené pojednávanie na 22.4.2005, odročené na 25.5.2005 za účelom
vypočutia navrhnutých svedkov
pojednávanie dňa 25.5.2005 odročené na 15.6.2005 stým, že odporca v lehote
do 13.6.2005 doručí súdu konkrétne určené doklady
Pojednávanie 15.6.2005 odročené na 19.9.2005 s tým, že navrhovateľ do termínu
pojednávania predloží súdu návrh na zmenu petitu návrhu, odporca predloží ďalšie
určené doklady
Dňa 19.9.2005 súd na pojednávaní pripustil zmenu petitu návrhu navrhovateľa.
Keďže sa nedostavil odporca, pojednávanie bolo odročené na 12.10.2005 s tým, že
bude volaný odporca pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty, taktiež pod hrozbou
uloženia pokuty bude urgovaný na predloženie zápisu z porady, na ktorej malo byť
rozhodnuté, že sa znižuje počet zamestnancov a ďalších dokladov od VÚC T., či
odporca potreboval v roku 2002 súhlas zriaďovateľa, teda VÚC T., aby mohol znížiť
stav svojich zamestnancov, konkrétne vyučujúcich.
Dňa 12.10.2005 bol vyhlásený rozsudok v mene SR, ktorým súd návrh navrhovateľa
zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
9.11.2005predseda súdu rozhodol o žiadosti zákonnej sudkyne o predlženie lehoty
na písomné vyhotovenie a odoslanie rozhodnutia podľa §158 ods.3 O.s.p. a určil
lehotu na napísanie a odoslanie rozhodnutia do 31.12.2005.
Dňa 24.1.2006 podal navrhovateľ v zákonnej lehote proti rozsudku odvolanie.
Dňa 2.2.2006 bol spis predložený KS v Trnave na rozhodnutie o odvolaní proti
rozsudku
13.9.2006 spis vrátený z KS s tým, že rozsudok súdu prvého stupňa bol zrušený a vec
bola tunajšiemu súdu vrátená na ďalšie konanie
6.10.2006 bol vyzvaný navrhovateľ na navrhnutie dôkazov, ktoré žiadal vykonať
v zmysle uznesenia KS v Trnave, dna 8.11.2006 bol navrhovateľ urgovaný
na podanie správy.
Dňa 22.9.2006 požiadalo OR PZ v S. podanie informácie a zaslanie dokladov
z predmetného spisu ohľadom trestného stíhania vo veci trestného činu krivej
výpovede a nepravdivého znaleckého posudku vo veci 5C 105/2002. Doklady boli
zaslané 6.10.2006.
Dňa 12.12.2006 prípis navrhovateľa na výzvu zo dna 6.10.2006
Dňa 15.5.2007 vytýčené pojednávanie na 6.6.2007, pojednávanie odročené
na doloženie dôkazového materiálu a doplnenie dokazovania.
26.6.2007 právny zástupca vypovedal plnú moc navrhovateľovi
12.9.2007 prípis navrhovateľa
Dňa 7.11.2007 urgované OR PZ na zapožičanie ich spisu,
dňa 9.11.2007 doručený spisový materiál
8.4.2008 dopyt na Obvodný úrad v T. ohľadne zrušenia Krajského úradu v T.
Dňa 12.9.2008 vytýčené pojednávanie na 13.10.2008, ktoré bolo odročené
na 5.11.2008 za účelom výsluchu svedka a predloženia písomného rozhodnutia
o organizačných zmenách, ktoré predchádzalo daniu výpovede navrhovateľovi
zo strany odporcu a doloženia mzdových listov navrhovateľa.
Pojednávania dna 5.11.2008 bolo odročené na neurčito za účelom rozhodnutia
o ďalšom dokazovaní znaleckým dokazovaním znalca z odboru personálnej práce.
Dňa 19.11.2008 vytýčené pojednávanie na 10.12.2008, ktoré bolo odročené
na 28.1.2009z dôvodu neprítomnosti účastníkov, ktorú ospravedlnili.
28.1.2009 bol vyhlásený rozsudok v mene SR, ktorým súd návrh navrhovateľa
v celom rozsahu zamietol, odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
26.2.2009 predsedníčka súdu v zmysle § 158 ods.3 O.s.p. vyhovela žiadosti zákonnej
sudkyne a určila lehotu na napísanie a odoslanie rozhodnutia do 20.3.2009.
Dňa 9.4.2009 podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie.
Po doručení odvolania odporcovi a zaslaní vyjadrenia bol spis dňa 8.7.2009
predložený Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutie o odvolaní.
Dňa 24.2.2010 Krajský súd v Trnave rozhodol tak, že rozsudok súdu prvého stupňa
zmenil v časti určenia neplatnosti výpovedi tak, že výpoveď daná navrhovateľovi je
neplatná, vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
Dňa 30.3.2010 bol spis z KS v Trnave doručený tunajšiemu súdu.
Dňa 11.5.2010 bol vytýčený termín pojednávania na 9.6.2010, ktoré bolo odročené
na neurčito za účelom doloženia listinných dôkazov.
16.7.2010 boli listiny doložené.
Dňa 2.11.2010 bolo vytýčené pojednávanie na 22.11.2010, ktoré bolo odročené
na 6.12.2010 za účelom predvolania odporcu a zaslanie ďalších dokladov.
Dňa 6.12.2010 bol vyhlásený rozsudok, odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi
sumu 5.136,23 € do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Súd návrh navrhovateľa
vo zvyšku zamieta. Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi náhradu trov konania
v sume 2.666,70 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku k rukám právneho
zástupcu odporcu.
V zákonnej lehote podal navrhovateľ proti rozsudku odvolanie dňa 25.1.2011.
Spis bol predložený KS v Trnave dňa 15.2.2011 po doručení vyjadrenia k odvolaniu.
Dňa 19.10.2011 bol vyžiadaný z KS v Trnave na vyjadrenie k sťažnosti.“
Ústavný súd z vyžiadaného predmetného spisu okresného súdu zistil rovnaké
skutočnosti týkajúce sa priebehu konania ako vyplývajú z vyjadrenia predsedníčky
okresného súdu. Navyše zistil, že právna vec sťažovateľa nie je ku dňu rozhodovania
ústavného súdu právoplatne skončená. Vo veci prebieha odvolacie konanie na Krajskom
súde v Trnave (ďalej len „krajský súd“). Ústavný súd vrátil súdny spis okresnému súdu,
ktorý ho prevzal 10. februára 2012.
Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení pripustila, že v čase od nápadu veci
na okresný súd do roku 2005 došlo k prieťahu v konaní, avšak podľa jej názoru od roku
2005 už k prieťahom v konaní nedochádza a zákonná sudkyňa „vykonáva všetky procesné
úkony precízne v zmysle Občianskeho súdneho poriadku. Ak došlo k zrušeniu rozsudku
I. stupňa, sudkyňa vždy postupovala v intenciách rozhodnutia krajského súdu, reagovala nie
len na návrhy dokazovania odporcu, ale aj navrhovateľa.“. Zároveň predsedníčka
okresného súdu uviedla, že „vec vykazuje znaky skutkovej a právnej zložitosti veci,
vzhľadom na zadováženie viacerých listinných dôkazov spojených s náhradou mzdy za dlhé
časové obdobie“.
Právny zástupca sťažovateľa k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu stanovisko
nezaujal. Vo svojom liste doručenom ústavnému súdu 24. februára 2012 oznámil, že
sťažovateľ súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejedaná nezávislým a nestranným súdom...
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.
Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia
neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu
alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak
ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. III. ÚS 127/03, IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého len čo sa konanie
začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,
predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové
pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou
doterajšou judikatúrou (napr. III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri
základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého
kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
1. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ktoré ústavný súd zohľadňuje pri rozhodovaní
o sťažnostiach namietajúcich porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd
konštatoval, že konanie, ktorého predmetom je rozhodovanie o neplatnosti výpovede
a o nároku na náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru, obvykle nie je
konaním osobitne právne zložitým a patrí k bežne rozhodovanej agende všeobecných súdov.
Ani potreba dokazovania listinnými dôkazmi, na ktorej rozsah poukazuje vo svojom
vyjadrení predsedníčka okresného súdu, nemôže byť dôvodom na to, aby konanie nebolo
právoplatne skončené ani po uplynutí takmer desiatich rokov.
2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka konania, tento v zásade
poskytoval okresnému súdu potrebnú súčinnosť v priebehu konania. Výnimkou je obdobie
od 11. októbra 2006 do 12. decembra 2006, keď sťažovateľ opakovane nereagoval na výzvy
súdu na označenie a predloženie nim navrhovaných dôkazov. Toto správanie sťažovateľa
však s ohľadom na rozsah prieťahov zistených ústavným súdom v tomto konaní spôsobilo
nárast doterajšej dĺžky konania v zanedbateľnej miere.
3. Napokon ústavný súd posudzoval postup okresného súdu v doterajšom priebehu
konania. Pri hodnotení tohto kritéria vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej
zbytočné prieťahy v konaní, a teda porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, môžu byť
zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp.
nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu
právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. napr. II. ÚS 32/03,
IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd na základe skutočností obsiahnutých
v súdnom spise konštatoval, že postup okresného súdu v namietanom konaní vykazoval tak
dlhšie obdobia nečinnosti, ako aj postup, ktorý je možné označiť ako nesústredený
a neefektívny.
Obdobie po podaní návrhu na začatie konania v roku 2002 sa vyznačuje viacerými
úsekmi súvislej nečinnosti okresného súdu. Ide najmä o obdobie od podania návrhu
do prvého pojednávania vo veci (10 mesiacov), ale najmä o obdobie od odročenia prvého
pojednávania 8. septembra 2003 na neurčito do nariadenia nového termínu pojednávania
5. apríla 2005 (1 rok a 7 mesiacov).
Postup okresného súdu bol okrem zjavnej nečinnosti poznačený aj neefektívnosťou
a nesústredenosťou. Okresný súd rozhodol meritórnym rozsudkom vo veci dosiaľ trikrát.
Prvýkrát rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 5 C 105/2002-76 z 12. októbra 2005,
ktorým návrh sťažovateľa zamietol. Uznesením krajského súdu č. k. 23 Co 48/06-94
z 20. júla 2006 bol rozsudok okresného súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie
konanie z dôvodu nepreskúmateľnosti rozsudku, a tým aj odňatia možnosti konať pred
súdom. Obdobie po zrušení rozsudku okresného súdu je poznačené najmä neefektívnymi
úkonmi súdu nevedúcimi k rozhodnutiu vo veci. Okresný súd v období od doručenia
rozhodnutia krajského súdu 13. septembra 2006 až do nariadenia pojednávania 15. mája
2007 (8 mesiacov) v podstate len vyzýval navrhovateľa na označenie dôkazov.
Pojednávanie konané 6. júna 2007 bolo odročené na neurčito s tým, že bude uskutočnený
dopyt na Krajský úrad v T. (ďalej len „krajský úrad“) pre účely zistenia okolností
organizačných zmien na strane odporcu, ktoré mali viesť k skončeniu pracovného pomeru
sťažovateľa výpoveďou. Zároveň okresný súd uložil odporcovi povinnosť predložiť dôkazy.
Napriek tomu, že odporca vyžiadané dôkazy okresnému súdu predložil už 19. júna 2007,
okresný súd avizovaný dopyt na krajský úrad zaslal až 16. septembra 2008, teda 1 rok
a 3 mesiace po odročení pojednávania z tohto dôvodu. Okrem nečinnosti okresného súdu
v tomto období je výrazom jeho nesústredeného postupu aj skutočnosť, že dopyt bol
adresovaný krajskému úradu napriek tomu, že bolo okresnému súdu známe, že krajský úrad
bol k 1. októbru 2007 zrušený, a teda požadovanú informáciu bolo potrebné vyžiadať
od obvodného úradu. Okresnému súdu bola 9. októbra 2008 doručená odpoveď obvodného
úradu, v ktorej bolo okrem poukázania na zrušenie krajského úradu oznámené, že časť
informácií požadovaných okresným súdom nie je možné poskytnúť, a to práve z dôvodu
zániku krajského úradu, keďže zamestnanci bývalého odboru školstva krajského úradu už
na obvodnom úrade nepracujú.
V poradí druhýkrát rozhodol okresný súd vo veci rozsudkom č. k. 5 C 105/2002-167
z 28. januára 2009, pričom návrh sťažovateľa opäť v celom rozsahu zamietol. Na základe
odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom č. k. 23 Co 275/2009-201 z 24. februára 2010
rozsudok okresného súdu zmenil v časti výroku o vyslovení neplatnosti výpovede
a v ostávajúcej časti rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
s poukazom na nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom a na nedostatočné
zistenie skutkového stavu.
V poradí tretí rozsudok bol okresným súdom vyhlásený 6. decembra 2010 pod č. k.
5 C 105/2002-278. Proti tomuto podal sťažovateľ 25. januára 2011 odvolanie, o ktorom
nebolo dosiaľ rozhodnuté.
Zistené nedostatky v postupe okresného súdu, ako aj pri jeho doterajšom meritórnom
rozhodovaní v posudzovanom konaní majú podľa názoru ústavného súdu priamy dopad
na kvalitu dodržiavania základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že nečinnosťou, ako aj
neefektívnou činnosťou okresného súdu v namietanom konaní došlo k porušeniu práva
sťažovateľa na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(bod 1 výroku tohto nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Vychádzajúc z toho, že ústavný súd konštatoval porušenie práva zaručeného čl. 6
ods. 1 dohovoru, ako aj zo skutočnosti, že posudzované konanie nie je v čase rozhodovania
ústavného súdu právoplatne skončené, bolo potrebné prikázať okresnému súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 C 105/2002 konať bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).
Ústavný súd pritom bral do úvahy skutočnosť, že v súčasnosti vo veci koná krajský súd ako
súd odvolací, avšak bez ohľadu na výsledok odvolacieho konania je predpoklad, že
minimálne niektoré procesné úkony (napr. podľa § 225 OSP) bude povinný ešte vykonať
okresný súd.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku ústavy boli
porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené právo sťažovateľa
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia. Ústavný súd pritom vychádzal zo svojho ustáleného právneho
názoru, podľa ktorého cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
(m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 11 500 €
s poukazom na dlhotrvajúci stav právnej neistoty.
Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
Zohľadňujúc doterajšiu dĺžku namietaného konania, dôvody, pre ktoré v ňom došlo
k zbytočným prieťahom, ako aj správanie sťažovateľa ako účastníka konania a ďalšie
okolnosti predmetného konania ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude
priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 500 € sťažovateľovi primerané konkrétnym
okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov právneho zástupcu sťažovateľa, ktoré
mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.
Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti právo na náhradu trov právneho zástupcu síce
uplatnil, výška trov však nebola ani sťažovateľom, ani jeho právnym zástupcom v konaní
nijako špecifikovaná. Ústavný súd preto pri určení výšky náhrady trov vychádzal
z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základom pre určenie odmeny
za poskytnutie právnych služieb v roku 2011 je suma priemernej mesačnej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá predstavovala
sumu 741 €. Ústavný súd priznal úhradu za jeden úkon právnej služby (prevzatie a prípravu
zastúpenia) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky vykonaný
v roku 2011 v sume 123,50 € a tiež režijný paušál v sume 7,41 €, t. j. spolu trovy konania
v sume 130,91 €.
Ústavný súd odmenu za dve písomné podania právneho zástupcu (oznámenie
ústavnému súdu z 18. novembra 2011 a z 20. februára 2012) nepriznal, pretože išlo
o jednoduché procesné úkony, ktoré nijako neprispeli k objasneniu veci.
Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. marca 2012