Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 313/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. S. B., J., ktorou namieta porušenie práva na prejednanie

svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C

105/2002, v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej

republiky č. k. -31 zo 6. marca 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. S. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2013

doručená sťažnosť Ing. S. B., J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie práva na

prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Senica

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. . Z obsahu sťažnosti

vyplýva, že sťažovateľ namieta postup okresného súdu v označenom konaní v období po

nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. -31 zo 6. marca

2012.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ doručil okresnému

súdu 18. októbra 2002 žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru

výpoveďou proti žalovanému S., S. (ďalej len „odporca“). Z uznesenia Krajského súdu

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -311 z 29. februára 2012 vyplýva, že

„predmetom konania na Okresnom súde Senica bol návrh navrhovateľa o neplatnosť

výpovede a náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. V časti neplatnosti

výpovede bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Senica č. k. -167 zo dňa

18. januára 2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. -201,

rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 14. 05. 2010 a predmetom konania zostala náhrada

mzdy, pričom po zmenách petitu sa navrhovateľ domáhal voči odporcovi zaplatenia

náhrady mzdy od 01. 09. 2002 do 09. 06. 2010 v sume 52.675,40 eur spolu s úrokom

z omeškania 16,43 % ročne od 01. 09. 2002 do zaplatenia.“.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „V tejto právnej veci pod sp. zn. sa

sťažovateľ už jedenkrát obrátil na Ústavný súd SR, s namietaným porušením základného

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských, práv a základných slobôd, ktorý

v Náleze ústavného súdu -31 zo dňa 6. marca 2012 rozhodol, že toto právo

porušené bolo a prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov.

Pretože okresný súd i naďalej a svojvoľne a i protiprávne porušuje príkaz konať bez

zbytočných prieťahov, sa sťažovateľ opätovne obracia na ústavný súd s ďalšou sťažnosťou

o rozhodnutie, najmä pre neplnenie základnej povinnosti súdu a vec prerokovávajúcej

sudkyne, dotýkajúcej sa zabezpečenia procesného postupu v súdnom konaní vedúcemu k čo

najskoršiemu odstráneniu právnej neistoty, kvôli ktorému sa sťažovateľ obrátil na súd

o jeho rozhodnutie.“.

Sťažovateľ poukazuje na to, že jeho vec „nie je ku dňu rozhodovania ústavného súdu

právoplatne skončená“ (v sťažnosti uvádza prehľad úkonov, ktoré zodpovedajú spisovej

dokumentácii obsiahnutej v prílohe k sťažnosti). Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že

v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu sa vec nachádzala na Najvyššom súde

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), kde bola zaslaná 6. februára 2013 na

rozhodnutie o dovolaní sťažovateľa. Ústavný súd zistil, že najvyšší súd o dovolaní

sťažovateľa zatiaľ nerozhodol.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza, že sa „obrátil i s podnetom na ústavný súd

zo dňa 11. novembra 2012 o začatie konania vo veci zneužitia právomoci verejného

činiteľa, pre neplnenie povinnosti okresného súdu konať bez zbytočných prieťahov, na ktoré

ústavný súd nereagoval, sťažovateľa žiadnym spôsobom neinformoval i keď zodpovedným

niekto musí byť, predovšetkým na strane okresného súdu. Plnenie príkazov ústavného súdu,

je i vecou monitoringu jeho samotného, včítane vydania sudcu na trestné stíhanie.“.

Ústavný súd zistil, že podnet sťažovateľa doručený ústavnému súdu 13. novembra

2012 bol jeho prípisom č. k. -4 z 2. apríla 2013 odložený s tým, že

sťažovateľovi oznámil, „že z Vášho podania nie je zrejmé, aké základné právo alebo

slobodu namietate, postupom ktorého orgánu malo k porušeniu toho-ktorého základného

práva dôjsť, čo ústavnému súdu navrhujete, aké je odôvodnenie Vášho návrhu, navrhované

dôkazy, či ste vyčerpali všetky právne prostriedky, ktoré Vám zákon na ochranu Vášho

základného práva účinne poskytuje, či je Vaša sťažnosť podaná v lehote a podobne. O tom,

aké predpoklady musí spĺňať návrh na začatie konania, Vás ústavný súd poučil vyššie.“.

Súčasne ústavný súd poznamenal, «že nemá právomoc začínať trestné stíhanie a „zastaviť

výkon funkcie sudcu“, v prípade podozrenia je potrebné obrátiť sa na príslušnú prokuratúru.

Vzhľadom na to, že oznámenie o odložení podania nie je rozhodnutím vo veci samej, a teda

nezakladá podmienku res iudicata, ktorá by ústavnému súdu neumožňovala v tejto veci viac

konať, v prípade splnenia podmienok kvalifikovanej námietky porušenia základných práv

a slobôd, túto môžete uplatniť v konaní pred ústavným súdom.».

Sťažovateľ tvrdí, že «Okresný súd od obdobia vyslovenia príkazu ústavným súdom

konať bez zbytočných prieťahov, vykazuje obdobia nečinnosti, najmä od júla do novembra

2012, ako i od tohto dátumu do februára 2013. Podobne i jeho postup od doručenia spisu

odvolacím súdom, je neefektívny, vyznačujúci sa neefektívnou činnosťou, teda takým

konaním, ktorý neviedol a nevedie k odstráneniu právnej neistoty v príkaznom čase, teda

konať bez zbytočných prieťahov. Je iba trpkým výsmechom, inými slovami, povedané „je to

zametanie občana po súdoch, za ktorým sú už iba cigáni“.

Justičná svojvôľa v postupe okresného súdu, ako aj pri jeho doterajšom rozhodovaní,

majú priamy dopad na kvalitu dodržiavania základného práva sťažovateľa na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov. Vychádzajúc z napísaného, nečinnosťou a neefektívnou

činnosťou okresného súdu v namietanom konaní, dochádza k porušeniu, práva sťažovateľa,

na prerokovanie jeho veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Naviac, neplnením a to opakovaným konať bez zbytočných prieťahov, ignorovaním

viazanosti odvolacieho súdu v troch rozhodnutiach /rozsudok -201 zo dňa

24. február 2010, uznesenie -317 zo dňa 30. marec 2012, uznesenie

-95 zo dňa 20. júl 2006/, vec prerokovávajúca sudkyňa, zneužíva právomoc

verejného činiteľa obzvlášť závažným spôsobom.».

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1./ Právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Senica v konaní pod sp. zn. je opakovane porušované.

2./ Priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 9.000.- eur

3./ Okresný súd Senica je povinný uhradiť trovy konania v sume... na účet právneho

zástupcu

4./ Vec prerokovávajúca sudkyňa zneužila právomoc verejného činiteľa obzvlášť

závažným spôsobom, svojvoľným nesplnením povinnosti prikázanej v Náleze

zo dňa 6. marca 2012.

Posúdi i mieru zodpovednosti v oblasti trestnej, pre viacnásobné neplnenie

povinností viazanosti vyšších súdnych inštancií.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa (ďalej len

„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom

predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide

vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu

a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby

tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto

možnosť reálne nepripúšťajú (, , , ,

).

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd rozhodol, že

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. v období po

nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. -31 zo 6. marca

2012 bolo porušené jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z priloženej dokumentácie, ako aj z informácií poskytnutých ústavnému súdu

okresným súdom vyplýva, že okresný súd rozhodol vo veci vedenej pod sp. zn.

rozsudkom zo 6. decembra 2010 tak, že odporcovi uložil povinnosť zaplatiť

sťažovateľovi sumu 5 136,23 € do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia, vo zvyšku návrh

zamietol a sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania v sume

2 666,70 €. Proti tomuto rozhodnutiu sa sťažovateľ odvolal. O jeho odvolaní rozhodol

krajský súd uznesením č. k. -311 z 29. februára 2012 tak, že nepripustil

zmenu návrhu sťažovateľa rozšírením petitu o určenie, že pracovný pomer sťažovateľa

u odporcu končí 6. septembra 2010 a že odporca mu je povinný zaplatiť ním požadovanú

sumu 5 789,70 €, a o určenie, že označená osoba (Mgr. P. P.) postúpil okresnému súdu

nepravdivé, pozmeňujúce čo do počtu hodín i predmetov listinné dôkazy, dotýkajúce sa

rozvrhu hodín na školský rok 2001/2002. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal

sťažovateľ 11. apríla 2012 prostredníctvom krajského súdu dovolanie, ktorým sa domáhal,

aby najvyšší súd napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie s príkazom konať bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd zistil, že vec napadla

najvyššiemu súdu 11. februára 2013 a bola jej pridelená sp. zn. , t. j. v čase

doručenia sťažnosti ústavnému súdu najvyšší súd o dovolaní sťažovateľa nerozhodol.

V nadväznosti na zistený skutkový stav ústavný súd považoval za potrebné poukázať

na svoj právny názor tvoriaci súčasť jeho ustálenej judikatúry (napr. ,

, , ), podľa ktorého ochranu právu na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytuje v konaní pred

ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného

práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte mohlo

trvať. Ak v čase, keď sťažnosť ústavnému súdu došla, už nemohlo dochádzať

k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť v zásade

odmieta ako zjavne neopodstatnenú ( ). Tento právny

názor ústavného súdu akceptuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva

(pozri napr. rozhodnutie vo veci Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, sťažnosť

č. 16970/05).

V súvislosti s uvedeným právnym názorom ústavný súd zdôrazňuje, že jedným

z pojmových znakov sťažnosti podľa je to, že musí smerovať proti

aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa.

Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu

funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv,

a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv

ďalej nepokračovalo. Preto, ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu

doručená, už k prieťahom v konaní nemôže dochádzať, lebo sťažnosť sťažovateľa v čase

doručenia sťažnosti a rozhodovania o nej sa nachádzala na najvyššom súde, je daný dôvod

na jej odmietnutie pre zjavnú neopodstatnenosť.

Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní s prihliadnutím na zmysel

a účel práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodol o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa podľa

ako zjavne neopodstatnenej.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2013