Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 131/2012
PDF · 239.77 KB
No categories available
IV. ÚS 131/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. Č. – LC t., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. K. K., Ž.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.
11 Cb 338/2006 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.
13 Cob 164/2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ľ. Č. – LC t., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. decembra
2011 doručená sťažnosť Ľ. Č. – LC t. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou podľa petitu namieta
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina I (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 338/2006 a postupom Krajského súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cob 164/2008.
Z obsahu sťažnosti, ako aj z obsahu spisu vyplýva, že okresným súdom bolo
pod sp. zn. 11 Cb 164/2006 vedené konanie v právnej veci žalobcu V. , s. r. o., B.
[od 15. augusta 2009 DCL, s. r. o., B. (ďalej len „žalobca“)], proti sťažovateľovi
o zaplatenie sumy 5 932,57 € (178 724,50 Sk) s príslušenstvom. Konanie pred okresným
súdom začalo doručením žaloby 18. mája 2006.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že „... návrh ktorý bol doručený súdu
dňa 18. 05. 2006, vydal dňa 4. 7. 2006 platobný rozkaz pod spis. zn. 11 Rob 341/06-26,
ktorým odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi žalovanú istinu 5.932,57 EUR
spolu s príslušenstvom a nahradiť trovy konania. Proti uvedenému platobnému rozkazu
podal sťažovateľ v zákonom stanovenej lehote podaním zo dňa 30. 8. 2006 odpor, v ktorom
namietal nesprávne označenie odporcu, ktorý pod takýmto obchodným menom, tak ako bol
označený v návrhu na začatie konania nevykonáva podnikateľskú činnosť ako fyzická osoba
podnikateľ. V tom čase pán Ľ. Č. ako spoločník a súčasne konateľ spoločnosti pôsobil
v spoločnosti LC T., spol. s r. o., čiže v uvedenom prípade pokladal za dôležité, aby sa
navrhovateľ vysporiadal s pasívnou legitimáciou účastníka konania, keďže
spoločnosť LC T., spol. s r. o. vykonávala svoju podnikateľskú činnosť v rovnakej oblasti
ako Ľ. Č. - LC – t., a teda nesúhlasil s vydaným platobným rozkazom.“.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ poukazuje na to, že «... Okresný súd v Žiline
po zrušení platobného rozkazu nariadil vo veci pojednávanie, na ktoré aj riadne predvolal
všetkých účastníkov konania. Teda v danom prípade Okresný súd v Žiline správne
považoval platobný rozkaz č. 11 Rob 341/06-26 zo dňa 04. 07. 2006 za zrušený. Napriek
tomu, že na nariadené pojednávanie konané dňa 19. 9. 2007, Okresný súd v Žiline riadne
predvolal aj sťažovateľa, ktorý sa riadne ospravedlnil, súd konal bez jeho účasti. Tu je
potrebné opakovane zdôrazniť, že pri zrušení platobného rozkazu uplatňuje zásada
absolútneho kasačného princípu, teda ide o neprávoplatné a nevykonateľné rozhodnutie...
Okresný súd v Žiline na uvedenom pojednávaní aj rozhodol a to Rozsudkom zo dňa
19. 9. 2007, spis. zn. 11 Cb 338/2006 kde uložil odporcovi povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi sumu 5.932,57 EUR spolu s príslušenstvom a nahradiť navrhovateľovi trovy
konania do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Proti uvedenému rozsudku podal sťažovateľ v zákonom stanovenej lehote podaním
zo dňa 30. 10. 2007 odvolanie, v ktorom sťažovateľ namietal, že dňa 15. 5. 2006 uhradil
navrhovateľovi žalovanú faktúru č. 500532 v celkovej sume 19.847,00 Sk na účet
navrhovateľa a poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ zaplatil pohľadávku zo žalovanej
fa č. 500532, teda ešte dňa 15. 5. 2006, t. j. pred podaním návrhu na začatie konania (18. 5.
2006), a preto nárok navrhovateľa nie je v tejto časti dôvodný. Súčasne predložil súdu výpis
z účtu sťažovateľ pobočka Ž., zo dňa 15. 5. 2006. Uvedenú skutočnosť nemohol
v predmetnom konaní fakticky argumentovať, keďže mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom. Z uvedeného dôvodu bol výrok rozsudku Okresného súdu v Žiline spis. zn.
11 Cb 338/2006 v rozpore so skutkovým stavom veci a preto žiadal, aby odvolací súd zmenil
rozsudok Okresného súdu v Žiline, spis. zn. 11 Cb 338/2006.
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací Uznesením zo dňa 20. 1. 2009
spis. zn. 13 Cob/164/2008 rozsudok prvostupňového súdu zo dňa 19. 9. 2007 zrušil a vec
vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „Jednou zo základných
procesných podmienok pre možnosť súdu konať vo veci, a teda i v rámci odvolacieho
konania možnosť krajského súdu rozhodovať o odvolaní žalovaného je aby neexistovala
vo veci prekážka veci rozsúdenej, ktorá vyplýva z ust. § 159 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého
len čo sa o veci právoplatne rozhodne, nemôže sa prejednávať znova“. Ďalej uviedol
„Z ust. § 174 ods. 2 O. s. p. vyplýva, že k zrušeniu platobného rozkazu v plnom rozsahu
dochádza len následkom včasného podania odporu žalovaným s odôvodnením vo veci
samej. Keďže podanie z 30. 8. 2006 neobsahovalo žiadne námietky, odôvodnenie vo veci
samej, týkalo sa len výhrady nedostatočného označenia žalovaného v rovine jeho neúplného
obchodného mena oproti zápisu v živnostenskom registri, ktorú nesprávnosť okresný súd
opravil vydaním uznesenia v zmysle ust. 164 O. s. p., ktoré nadobudlo právoplatnosť.“».
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ tvrdí:
«V žiadnom prípade však nie je možné súhlasiť s odôvodnením rozhodnutia
Krajského súdu v Žiline č. k. 13 Cob/164/2008, keď raz prvostupňový súd nariadi
pojednávanie v predmetnej veci na základe podaného odporu a toto rozhodnutie je zrušené.
Čiže platobný rozkaz je zrušený, nemá predsa odvolací súd právo rozhodovať o dôvodnosti
podaného odporu. Odvolací súd môže samozrejme vyjadriť svoj právny názor avšak
konštatovanie, že uvedené rozhodnutie je v danom prípade právoplatné nie je vôbec
namieste. Nech už boli dôvody na zrušenie platobného rozkazu akékoľvek a tie nastali
priamo zo zákona a leda keď raz toto rozhodnutie bolo zrušené, v žiadnom prípade nemôže
byť právoplatné. Zdôrazňujeme skutočnosť, že sa aj pojednávalo v predmetnej veci.
Následne na to Okresný súd v Žiline Uznesením zo dňa 12. 4. 2010
spis. zn. 11 Cb 338/2006-81 odpor odporcu zo dňa 30. 8. 2006, doručený súdu dňa 31. 8.
2006, proti platobnému rozkazu Okresného súdu v Žiline č. k. 11 Rob/341/06-26 zo dňa 4.
7. 2006 odmietol a odporcu zaviazal nahradiť navrhovateľovi na účet právneho zástupcu
trovy konania v sume 239,46 EUR do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Okresný súd v
Žiline rozhodol podľa ods. 3 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku, „Súd uznesením
odmietne odpor, ktorý bol podaný bez odôvodnenia, o týchto následkoch musí byť účastník
poučený v platobnom rozkaze.“ Toto rozhodnutie prvostupňového súdu je podľa nášho
názoru v príkrom rozpore s predchádzajúcim rozhodnutím Okresného súdu v Žiline o tom,
že bolo nariadenie pojednávanie v zmysle § 174 ods. 2. Občianskeho súdneho poriadku.
Proti uvedenému uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie podaním zo dňa 21. 4. 2010,
v ktorom sťažovateľ opätovne namietal, že dňa 15. 5. 2006 uhradil sťažovateľ
navrhovateľovi žalovanú faktúru č. 500532 v celosti, t. j. v sume 19.847,00 Sk na účet
navrhovateľa. Opätovne poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ zaplatil uvedenú
pohľadávku z fa č. 500532 ešte pred podaním návrhu na začatie konania, a preto nárok
navrhovateľa nie je v tejto časti dôvodný. Uvedená skutočnosť nebola navrhovateľom v
priebehu konania uvedená a ani zohľadnená prvostupňovým súdom, hoci táto skutočnosť
má vplyv na nároky navrhovateľa a povinnosti sťažovateľa, napr. aj na výšku trov konania
ako aj jeho nároky uplatnené v exekučnom konaní. Taktiež opätovne zdôraznil skutočnosť,
že vo veci bolo Okresným súdom v Žiline nariadené pojednávanie na deň 19. 9. 2007
napriek ospravedlneniu a žiadosti o odročenie z dôvodu PN a platobný rozkaz bol zrušený
ex lege.
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací Uznesením zo dňa 14. 9. 2010
spis. zn. 14 Cob/174/2010 Uznesenie Okresného súdu v Žiline zo dňa 12. 4. 2010
spis. zn. 11 Cb 338/2006-81 potvrdil.»
Sumarizujúc sťažovateľ tvrdí, „že uvedený platobný rozkaz nie je právoplatné
a vykonateľné rozhodnutie a predmetné konanie nebolo do dnešného dňa riadne skončené.
Uvedené procesné rozhodnutia súdu hrubo porušujú Ústavu Slovenskej republiky
v druhej hlave čl. 46, resp. v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
právo na spravodlivé konanie, čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a chartu základných práv
EÚ v hlave 6 článok 47.“.
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a následne
o nej nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa Ľ. Č. - LC t., na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd bolo porušené postupom Okresného súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.
11 Cb 338/2006 a v Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 13 Cob/164/2008 .
2. Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu v Žiline, aby v konaní vedenom
pod sp. zn. 11 Cb 338/2006 a Krajskému súdu v Žiline, aby v konaní vedenom
pod sp. zn. 13 Cob/164/2008 konal bez zbytočných prieťahov v súlade s Občianskym
súdnym poriadkom.
3. Ústavný súd priznáva Ľ. Č. - LC t., primerané finančne zadosťučinenie v sume
3.000,- EUR, ktoré mu je Okresný súd v Žiline a Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Ústavný súd priznáva Ľ. Č. - LC t., náhradu trov konania vo výške 499,82 EUR,
ktoré mu je Okresný súd Žilina spoločne s Krajským súdom Žilina povinný zaplatiť na účet
jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľov a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou
časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným
súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,
a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí
to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť
a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd
nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony
boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky
zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom
(napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).
V danom prípade sťažovateľ podľa petitu namieta (len) porušenie základného práva
„na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom Okresného súdu
v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 338/2006 a v Krajskom súde v Žiline
pod sp. zn. 13 Cob/164/2008“.
Sťažovateľ síce v sťažnosti poukazuje aj na porušenie iných ustanovení ústavy,
resp. dohovoru („... Uvedené procesné rozhodnutia súdu hrubo porušujú Ústavu Slovenskej
republiky v druhej hlave čl. 46, resp. v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd právo na spravodlivé konanie, čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky
a chartu základných práv EÚ v hlave 6 článok 47“), tieto námietky však uvádza len v texte
sťažnosti mimo petitu, čo je v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné
považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07,
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval len v rozsahu
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 338/2006
a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cob/164/2008.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to predovšetkým pre nedostatok príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ako aj vtedy,
ak v konaní pred všeobecným súdom vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré
vylučujú, aby príslušný všeobecný súd porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená
situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 96/02) sa ochrana
základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy (ako aj právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto
ochrany porušenie práva označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade okresným
a krajským súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už
nemohlo dochádzať k porušovaniu tohto základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne
ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,
že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľov. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k takémuto zásahu došlo, aby sa v porušovaní
týchto základných práv ďalej nepokračovalo.
V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd vyžiadal spis
okresného súdu sp. zn. 11 Cb 338/2006, z ktorého vyplýva, že namietané konanie začalo
18. mája 2006 podaním žaloby, ktorou sa žalobca domáhal proti sťažovateľovi zaplatenia
sumy 5 932,57 € (178 724,50 Sk) s príslušenstvom.
Okresný súd vydal 4. júla 2006 v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Rob 341/2006
platobný rozkaz, ktorým zaviazal sťažovateľa zaplatiť sumu požadovanú žalobcom
a zaviazal ho aj na náhradu trov konania. Platobný rozkaz prevzal splnomocnenec
sťažovateľa 18. augusta 2006. Sťažovateľ podal 31. augusta 2006 proti platobnému
rozkazu odpor, v ktorom namietal nesprávne označenie svojho obchodného mena (Ľ. Č. –
LC – t., Ž.), pričom výrok rozhodnutia, ktorým bol zaviazaný na úhradu žalovanej
pohľadávky, týmto odporom nenapadol.
Okresný súd 13. septembra 2006 v dôsledku podaného odporu previedol vec
do obchodného oddelenia a pridelil jej spisovú značku 11 Cb 338/2006. Následne okresný
súd vydal opravné uznesenie, ktorým vykonal opravu uvodzovacej časti platobného rozkazu
tak, že správne označenie odporcu znie „Ľ. Č. – LC – t.,.“ Opravné uznesenie nadobudlo
právoplatnosť 25. novembra 2006.
Po zaplatení súdneho poplatku za podaný odpor (27. marec 2007) okresný súd
nariadil pojednávanie na 19. september 2007. Pojednávanie sa uskutočnilo za prítomnosti
právneho zástupcu žalobcu, bez účasti sťažovateľa, ktorý predvolanie na pojednávanie
prevzal 23. júla 2007. Po začatí pojednávania okresný súd vydal uznesenie o vedení
pojednávania tak, že bude pojednávať v neprítomnosti odporcu. Následne rozhodol vo veci
samej rozsudkom, ktorým návrhu žalobcu v celom rozsahu vyhovel. Rozsudok bol
sťažovateľovi doručený 18. októbra 2007, ktorý proti nemu podal 30. októbra 2007
odvolanie.
Príslušný spis okresného súdu bol krajskému súdu predložený 29. apríla 2008
krajskému súdu, pričom krajský súd ako odvolací súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol
uznesením sp. zn. 13 Cob 164/2008 z 20. januára 2009 tak, že rozhodnutie okresného súdu
zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie; označené uznesenie krajského súdu bolo
účastníkom doručené 11. mája 2009, pričom týmto dňom nadobudlo aj právoplatnosť.
Okresný súd riadiac sa právnym názorom krajského súdu vysloveným v jeho
uznesení vo veci opätovne rozhodol uznesením sp. zn. 11 Cb 338/2006 z 12. apríla 2010
tak, že odpor podaný sťažovateľom 31. augusta 2006 proti platobnému rozkazu zo 4. júla
2006 odmietol a zaviazal sťažovateľa na náhradu trov konania. Sťažovateľ proti tomuto
rozhodnutiu podal 22. apríla 2010 odvolanie. Krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol
uznesením sp. zn. 14 Cob 174/2010 zo 14. septembra 2010 tak, že potvrdil odvolaním
napadnuté uznesenie okresného súdu o odmietnutí odporu sťažovateľa. Označené uznesenie
krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 4. októbra 2010. Na tomto základe bol potom
v spise vyznačený dátum nadobudnutia právoplatnosti uznesenia okresného súdu
sp. zn. 11 Cb 338/2006 z 12. apríla 2010 v spojení s uznesením krajského súdu
sp. zn. 14 Cob 174/2010 zo 14. septembra 2010 dňom 4. októbra 2010, t. j. týmto dňom
bolo sťažovateľom namietané konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 11 Cb 338/2006
právoplatne skončené.
V nadväznosti na uvedené skutočnosti bol následne (13. októbra 2010) v spise
označený ako deň nadobudnutia právoplatnosti uznesenia okresného súdu vo veci samej
(platobný rozkaz vydaný 4. júla 2006) 15. september 2006.
Sťažovateľ namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažnosťou doručenou
ústavnému súdu 30. decembra 2011.
Zo zistení ústavného súdu z príslušného spisu okresného súdu sp. zn. 11 Cb 338/2006
vyplýva, že namietané konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 11 Cb 338/2006 bolo
právoplatne skončené 4. októbra 2010 a namietané konanie krajského súdu vedené
pod sp. zn. 13 Cob 164/2008 bolo právoplatne skončené 11. mája 2009 (jeho doručením
účastníkom konania, pozn.). Z uvedeného zjavne vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu (30. decembra 2011) k sťažovateľom tvrdenému porušovaniu jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru už
nemohlo dochádzať.
Tento skutkový stav so zreteľom na petit sťažnosti, ako aj s prihliadnutím na zmysel
a účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
zakladá v súlade s už citovanou konštantnou judikatúrou ústavného súdu dôvod
na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Na podporu uvedeného predbežného záveru ústavný súd považoval za potrebné
zaujať postoj aj k tvrdeniu sťažovateľa, že „... uvedený platobný rozkaz nie je právoplatné
a vykonateľné rozhodnutie a predmetné konanie nebolo do dnešného dňa riadne skončené.
Uvedené procesné rozhodnutia súdu hrubo porušujú Ústavu Slovenskej republiky
v druhej hlave čl. 46, resp. v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
právo na spravodlivé konanie čl. 46, resp. v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd právo na spravodlivé konanie...“, a to napriek tomu, že v návrhu
na rozhodnutie (petite) sa sťažovateľ vyslovenia porušenia svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru „uvedenými procesnými rozhodnutiami súdu(ov)“ nedomáhal
(pozri k tomu už uvedené).
Tvrdenie sťažovateľa o tom, že namietané konanie pred okresným súdom ešte nie je
právoplatne skončené, by mohlo byť predmetom meritórneho prieskumu zo strany
ústavného súdu len vtedy, ak by vo svojej sťažnosti ústavne relevantným spôsobom
spochybnil rozhodnutia súdu prvého stupňa (okresného súdu) a odvolacieho súdu
(krajského súdu), ktoré boli v čase do doručenia jeho sťažnosti ústavnému súdu v jeho veci
vydané.
Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že pod (citovaným) slovným spojením
„Uvedené procesné rozhodnutia súdu“ mohol mať sťažovateľ na mysli predovšetkým
rozhodnutia vydané v namietaných konaniach, t. j. v konaní vedenom okresným súdom pod
sp. zn. 11 Cb 338/2006 a v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 13 Cob 164/2008,
a prípadne aj v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 14 Cob 174/2010
[napriek tomu, že toto konanie krajského súdu v návrhu na rozhodnutie (petite) sťažovateľ
neuvádza, pozn.]; ide o rozsudok okresného súdu č. k. 11 Cb 338/2006-51 z 19. septembra
2007, uznesenie okresného súdu č. k. 11 Cb 338/2006-81 z 12. apríla 2010, uznesenie
krajského súdu sp. zn. 13 Cob 164/2008 z 20. januára 2009 a uznesenie krajského súdu
sp. zn. 14 Cob 174/2010 zo 14. septembra 2010.
Ak by sťažovateľ aj v petite svojej sťažnosti výslovne namietal porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 11 Cb 338/2006-51
z 19. septembra 2007 a jeho uznesením č. k. 11 Cb 338/2006-81 z 12. apríla 2010, musel by
ústavný súd túto časť jeho sťažnosti odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy totiž vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach podľa tohto ustanovenia ústavy je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti obom označeným rozhodnutiam okresného
súdu mohol sťažovateľ podať odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť
krajský súd, čo v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ak totiž ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných
práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov
nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
V čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu (30. decembra 2011), nemohol
sťažovateľ ústavne relevantným spôsobom namietať ani porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru uzneseniami krajského súdu sp. zn. 13 Cob 164/2008 z 20. januára
2009 a sp. zn. 14 Cob 174/2010 zo 14. septembra 2010, ktoré vytvorili právny základ
pre záver o tom, že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 11 Cb 338/2006 je už
právoplatne skončené (čo sťažovateľ namieta).
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je totiž jej
podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je
dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty
je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom
ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť
(pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Z uvedeného vyplýva, že aj keby bol sťažovateľ v petite svojej sťažnosti doručenej
ústavnému súdu 30. decembra 2011 výslovne namietal porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 13 Cob 164/2008 z 20. januára 2009, ktoré
nadobudlo právoplatnosť 11. mája 2009, a tiež uznesením krajského súdu
sp. zn. 14 Cob 174/2010 zo 14. septembra 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť 4. októbra
2010, musel by ústavný súd túto časť jeho sťažnosti odmietnuť z dôvodu, že bola podaná
oneskorene (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
Za daných okolností by sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom,
mohol ústavne relevantným spôsobom namietať porušenie svojich ústavou garantovaných
práv, ku ktorému malo dôjsť postupom a rozhodnutiami okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 11 Cb 338/2006 a postupom a rozhodnutiami krajského súdu v konaniach
vedených pod sp. zn. 13 Cob 164/2008 a sp. zn. 14 Cob 174/2010 (a tým prípadne aj
spochybniť skutočnosť, že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 11 Cb 338/3006
je v príslušnom súdnom spise vedené ako právoplatne skončené, pozn.) len vtedy, ak by bol
doručil svoju sťažnosť ústavnému súdu najneskôr v lehote dvoch mesiacov od nadobudnutia
právoplatnosti uznesenia krajského súdu sp. zn. 14 Cob 174/2010 zo 14. septembra 2010.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľ odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, bolo už bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. marca 2012