Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 103/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť N., B., zastúpenej V. B., právne zastúpenej spoločnosťou I.,

s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. R. I., vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s

Slovenskej republiky rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 25.

júna 2010 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 22.

septembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť N. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára

2012 doručená sťažnosť N. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) v spojení s rozhodnutiami Okresného

súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 25. júna 2010 v spojení

s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 22. septembra 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa podala v roku 2000 žalobu

o ochranu dobrého mena právnickej osoby. V tomto konaní sa na okresnom súde domáhala

ochrany pred neoprávneným zásahom do svojej dobrej povesti ako právnickej osoby,

ochrany svojho dobrého mena, ako aj ochrany osobnosti zriaďovateľa a likvidátora

sťažovateľky akad. sochára V. B. (ďalej len „likvidátor“).

Sťažovateľka v sťažnosti na 39 stranách podrobne opisuje priebeh konania pred

všeobecnými súdmi, ktoré bolo už predmetom aj jej sťažnosti na ústavnom súde v konaní

vedenom pod sp. zn. a vyústilo do posledného rozhodnutia okresného súdu

sp. zn. z 25. júna 2010, ktorým jej žalobu zamietol.

Takisto opisuje a hodnotí jednotlivé svedecké výpovede a viaceré listinné dôkazy,

ktoré predložil odporca v konaní, a tieto vo svojom vyjadrení spochybňuje ako

nedôveryhodné. V súvislosti s tým poukazuje na nezákonnosť rozsudku okresného súdu

sp. zn. z 25. júna 2010, ktorý opakovane zamietol predmetný návrh

sťažovateľky, jeho skutkové a právne odôvodnenie, s ktorým nesúhlasí, a nesúhlasí

so závermi okresného súdu, že nie sú splnené podmienky na úspešné uplatňovanie práva na

ochranu dobrej povesti a dobrého mena právnickej osoby v zmysle § 19b Občianskeho

zákonníka.

Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu odvolanie, v ktorom žiadala zrušiť rozsudok

okresného súdu pre nesprávne právne posúdenie veci a hodnotenie skutkových zistení

s tým, aby bola vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Po odvolaní sťažovateľky krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 22. septembra 2011 rozsudok okresného súdu potvrdil.

Podľa sťažovateľky uvedenými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu došlo

k porušeniu jej označených práv podľa , dohovoru a dodatkového protokolu.

Sťažovateľka sa v tejto súvislosti opiera aj o názor ústavného súdu vyslovený v náleze

sp. zn. z 18. septembra 2008, ktorým vyslovil, že už predtým rozsudkom

krajského súdu v tejto veci došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa

a jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru,

a zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. zo 6. decembra 2007 o zamietnutí žaloby

sťažovateľky (odôvodnenie na s. 9 až s. 12). Tvrdí, že po vrátení veci všeobecné súdy

nerešpektovali právny názor ústavného súdu, po ktorom krajský súd uznesením sp. zn.

z 30. apríla 2009 rozsudok okresného súdu v časti týkajúcej sa uloženia

povinnosti sa ospravedlniť Ministerstvu školstva Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo“) a zaplatenia peňažnej satisfakcie v sume 1,5 mil. Sk zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. V ňom bolo úlohou okresného súdu zistiť, či odporca vo svojom návrhu

na vyradenie školy zo siete škôl uviedol také dôvody, ktoré poškodzujú dobré meno

a povesť sťažovateľky.

V ďalšom konaní na okresnom súde sťažovateľka doplnila žalobu a uviedla, že

odporca 4 roky po podaní žaloby zaslal ministerstvu list, v ktorom znova neuviedol žiaden

preukázaný zákonný dôvod na vyradenie školy podľa § 4 ods. 1 písm. b) „vyhl. č. 280/1998

Zb.“ (správne má byť vyhláška Ministerstva školstva a vedy Slovenskej republiky

o vysokých školách č. , pozn.), ale znova uviedol iba nezákonné

„pseudodôvody“, ktoré sú vo veci konania o vyradení a súčasnom zaradení školy absolútne

irelevantné, ale hlavne sú nepravdivé a poškodzujúce dobré meno sťažovateľky, školy

a likvidátora...

V inom doplnení tiež uviedla, že si odporca nesplnil svoje povinnosti vyplývajúce

z „Metodického pokynu MF SR k uplatňovaniu “.

Takisto sťažovateľka rozšírila svoj návrh „v časti uplatnenej peňažnej satisfakcie na

235 000 Eur, v časti ospravedlnenia doplnila text ospravedlnenia voči Ministerstvu školstva

tak, že sa okrem žiadosti č. PED-128/98 zo dňa 02. 02. 1998, ktorým boli uvedené

zavádzajúce, nepravdivé a nepodložené skutočnosti, s ktorými odporca poškodil dobré

meno navrhovateľa, doplnil o lis odporcu č. OOČ-/642004 zo dňa 13. 2. 2004 a zobral späť

návrh v časti posledného odseku ospravedlnenia, ktorou chcel určiť povinnosť odporcu

vziať späť návrh č. PED-128/98“.

Na pojednávaní 20. januára 2010 sťažovateľka „konkretizovala výroky označené v

liste Krajského školského úradu č. OOČ-/642004 zo dňa 13. 2. 2004, ktoré zasiahli do

dobrej povesti... a poškodili dobré meno sťažovateľky“, a na tomto pojednávaní okresný súd

„pripustil zmenu žalobného návrhu v časti týkajúcej sa uloženia povinnosti odporcovi

písomne sa ospravedlniť ministerstvu a v časti o zaplatenie peňažnej satisfakcie...

Vo zvyšnej časti (vziať späť návrh č. PED-128/98) súd zmenu návrhu nepripustil.“.

Okrem toho sťažovateľka podrobne komentuje skutkové a právne závery

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 31. augusta 2009 v konaní o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu (ministerstva),

ktorým zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. zo 17. januára 2008, z ktorých

mali všeobecné súdy podľa nej vychádzať aj pri svojom rozhodovaní o jej návrhu proti

odporcovi „Krajský školský úrad v B.“ (ďalej len „odporca“) na ochranu dobrej povesti a

dobrého mena právnickej osoby. Tvrdí, že tieto závery okresný súd aj krajský súd

nerešpektovali.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej cituje z rozhodnutia krajského súdu sp. zn.

z 22. septembra 2011 a nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 18. septembra 2008 a domnieva sa, že všeobecné súdy rozhodli arbitrárne a v rozpore

s platnými právnymi predpismi aj preto, že nebrali do úvahy všetky jej odvolacie námietky

a nevysporiadali sa „so žiadnym z dôkazov predložených sťažovateľkou, ani so žiadnymi

dôkazmi podloženými vyjadreniami sťažovateľky, k tvrdeniam žalovaného krajského

školského úradu a k nepravdivým tvrdeniam svedkov“.

Sťažovateľka sa na základe uvedeného domnieva, že „vydaným rozsudkom

Okresného súdu Bratislava I, č. k. -468, zo dňa 25. 6. 2010 , ako aj rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave, č. k. -568 zo dňa 22. 9. 2011 došlo k

opakovanému porušeniu jej základného práva podľa článku 46 ods. 1 ... v spojení s

Článkom 6 ods. 1 Dohovoru..., keď Okresný súd Bratislava I ako aj Krajský súd v

Bratislave nepostupoval vo veci ústavne konformným spôsobom. Podľa

v znení neskorších predpisov, uvedie súd v odôvodnení rozsudku podstatný obsah

prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z

ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré

použil. Sťažovateľka sa domnieva, že Okresný súd Bratislava I ako aj Krajský súd v

Bratislave vo svojom rozhodnutí neuviedli dostatočné dôvody o ktoré sa ich rozhodnutia

opierajú a zároveň sa odchýlili aj od nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. -36.

... konaním Krajského školského úradu bola nielen poškodená dobrá povesť

sťažovateľky ako zriaďovateľky školy, ale aj vzhľadom na vznik právnej neistoty, ktorú u

sťažovateľky opakovane (teraz už na štrnásty rok) predĺžilo, a vytvorilo tak prieťahy v

konaní rozhodnutie Okresného súdu v Bratislave č. k. -486 zo dňa 25. 6. 2010,

ako aj Krajského súdu v Bratislave č. k. -568 zo dňa 22. 9. 2011,

Sťažovateľka žiada o primerané finančné zadosťučinenie podľa ..., a to

vo výške 5.000,- € (slovom: päť tisíc eur). Sťažovateľka sa domnieva, že čas a právnu

neistotu vytvorenú prieťahmi, nemožno nahradiť iba tým, že Ústavný súd... zruší

protiústavné rozhodnutie súdu, a aj po jeho prípadnom zrušení a vrátení veci na ďalšie

konanie, bude ďalej plynúť čas a právna neistota sťažovateľky.“.

Na základe uvedených dôvodov sa sťažovateľka domnieva, že v označenom konaní

došlo aj k „porušeniu čl. 2 ods. 2... a zároveň že v označenom konaní došlo k porušeniu jej

práva podľa Článku 1 Dodatkového protokolu...“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že „rozhodnutie Okresného súdu

Bratislava I. č. k. -468 zo dňa 25. 6. 2010 v spojení s rozhodnutím Krajského

súdu v Bratislave č. k. -568 zo dňa 22. 9. 2011, ktoré nadobudlo

právoplatnosť dňa 18. 11. 2011, je v rozpore s ustanovením článku 46 ods. 1 ... v

spojení s Článkom 6 ods. 1 Dohovoru..., ako aj v rozpore s ustanovením Článku 2 ods. 2

... v spojení s Článkom 1 Dodatkového protokolu..., a teda bolo porušené právo

sťažovateľky na súdnu ochranu a inú právnu ochranu, právo na spravodlivé súdne konanie

ako aj právo na ochranu svojho majetku.

... zrušil rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 25. 6. 2010, č. k.

-468 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. 9. 2011,

č. k. -568... a zároveň, aby v zmysle vec

vrátil na ďalšie konanie.

N. priznáva Ústavný súd... v zmysle ... primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 5.000,-EUR... za to, že Krajský súd v Bratislave opakovaným

protiústavným rozhodnutím a nerešpektovaním Nálezu Ústavného súdu... sp. zn. II. ÚS

211/08-36 vytvoril prieťahy v konaní na ochranu dobrého mena a dobrej povesti právnickej

osoby - N., čím opakovane predĺžil stav právnej neistoty...

Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť N. trovy právneho zastúpenia vo výške

237,40 EUR... na účet jej právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

1. Predmetom časti sťažnosti sťažovateľky je porušenie jej základného práva na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 22. septembra 2011

v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 25. júna 2010.

Podstatou námietok sťažovateľky bolo jej tvrdenie, že krajský súd nebral do úvahy

odvolacie námietky a všeobecné súdy sa nevysporiadali so žiadnym z predložených

dôkazov, nevyjadrili sa k nepravdivým tvrdeniam svedkov a nedali odpovede na všetky

otázky, ktoré v konaní nastolila. Tiež tvrdí, že krajský súd (ani okresný súd) nerešpektovali

právny názor ústavného súdu vyslovený v náleze sp. zn. z 18. septembra

2008, a domnieva sa, že rozhodli arbitrárne a v rozpore s platnými právnymi predpismi.

Ústavný súd konštatuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá

dôvod doň zasahovať (napr. , , ). V opačnom prípade

by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom

ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Jeho úlohou nie je

ani zaoberať sa údajnou nezákonnou právnou argumentáciou, ktorou bola odôvodňovaná

opodstatnenosť sťažnosti, ale iba jej ústavnoprávnymi aspektmi.

Ústavný súd judikoval (napr. ), že z princípu nezávislosti súdov podľa

vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia dôkazov. Ak všeobecné súdy

rešpektujú ústavné garancie (najmä až ), ústavný súd nie je oprávnený

znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa

s ich hodnotením sám nestotožňoval (obdobne napr. ).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 25. júna 2010 zamietol návrh sťažovateľky na ochranu dobrej povesti a dobrého mena

právnickej osoby, ktorým sa domáhala proti odporcovi uloženia povinnosti písomne sa

ospravedlniť ministerstvu a zaplatenia peňažnej satisfakcie v sume 1,5 mil. Sk.

Vo svojom rozhodnutí okresný súd na s. 1 až s. 12 uviedol skutkové okolnosti danej

veci, ktoré vychádzali najmä z listinných dôkazov, svedeckých výpovedí, procesných

návrhov a vyjadrení predkladaných účastníkmi konania od roku 2000, a následne na s. 13 až

s. 18 opierajúc sa o tieto skutkové zistenia a ustanovenie b

dospel k právnemu záveru, že v danom prípade nedošlo k neoprávnenému zásahu do práv

sťažovateľky, a preto zamietol aj jej návrh na uloženie povinnosti ospravedlniť sa

ministerstvu a na zaplatenie „peňažnej satisfakcie“. Okresný súd pritom vychádzal

z právneho názoru krajského súdu, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie po zrušení

časti jeho rozsudku sp. zn. zo 6. decembra 2007 ústavným súdom (jeho nálezom

sp. zn. z 18. septembra 2008). Ústavný súd navyše rozsudok krajského súdu

v ostatnej časti, v ktorej bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 8. novembra 2005 o zamietnutí návrhu sťažovateľky „na uloženie povinnosti odporcovi

vziať späť od počiatku a zrušiť celý návrh na vyradenie S... a súčasné zaradenie S., B., č.

PED - 128/1998 zo dňa 2. 2. 1998 ponechal nedotknutý“.

Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie 10. augusta 2010, v ktorom

podrobne na 14 stranách poukázala na to, že okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci,

pretože nevykonal navrhované dôkazy, ktoré preukazujú nezákonný postup odporcu,

a takisto vec nesprávne právne posúdil a podľa nej okresný súd ignoroval citované

rozhodnutie ústavného súdu a tiež najvyššieho súdu sp. zn. z 31. augusta

2009 v konaní o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu (ministerstva), ktorým zrušil

rozsudok krajského súdu sp. zn. zo 17. januára 2008.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 22. septembra 2011 rozsudok

okresného súdu v napadnutej časti potvrdil. V odôvodnení rozsudku krajský súd najprv na

s. 1 až s. 10 uviedol rozhodujúci skutkový stav vychádzajúci z rozhodnutia okresného súdu,

opísal doterajší priebeh konania a výsledky vykonaného dokazovania, potom jasným

a podrobným spôsobom opísal obsah odvolania sťažovateľky a jej dôvody na zrušenie

prvostupňového rozhodnutia (tieto sú totožné s jej námietkami uvedenými v sťažnosti) a po

preskúmaní dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľky nie je dôvodné.

Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku (s. 11 až 16), v ktorej sa

krajský súd vysporiadava s odvolaním sťažovateľky, okrem iného vyplýva, že sťažovateľka

sa domáhala v správnom súdnictve zrušenia rozhodnutia ministerstva (o vyradení

súkromnej školy zo siete stredných škôl a školských zariadení Slovenskej republiky), ktoré

nebolo do jeho rozhodnutia právoplatne skončené. Krajský súd preto s odkazom na

ustanovenie odpovedal na námietku

sťažovateľky (ako navrhovateľky), že okresný súd nemohol „vykonať analýzu skutkových

tvrdení uvedených v žiadosti odporcu na vyradenie“ školy, a preto jej výroky správne

posúdil sám. Uviedol tiež, že okresný súd vzhľadom na vykonané dokazovanie «riadne zistil

skutkový stav veci v zmysle Prvostupňový súd vec správne právne

posúdil, keď s poukazom na vyššie citované ustanovenie § 4 ods. 1 vyhlášky MSaV SR č.

o súkromných školách, , dospel k záveru, že v

danom prípade k neoprávnenému zásahu do práv navrhovateľa nedošlo, pretože dôvody

uvedené v žiadosti odporcu na vyradenie S... a jej doplnení... zo dňa 13. 2. 2004, obsahovali

z hľadiska vyhlášky č. relevantné údaje, išlo o pravdivé skutkové

tvrdenia, ktoré nemali difamujúci charakter a preto neboli objektívne spôsobilé zasiahnuť

do dobrej povesti a mena navrhovateľa. Rovnako správny bol aj záver prvostupňového

súdu, že v prípade výroku uvedeného pod bodom 4./ ide o domnienku, ktorá nie je spôsobilá

poškodiť dobrú povesť a dobré meno právnickej osoby. Svoje rozhodnutie súd prvého

stupňa v tejto časti aj patričným spôsobom odôvodnil (, ) a odvolací

súd sa v zmysle v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia.

K námietkam... spočívajúcich v tom, že prvostupňový súd nevykonal navrhované

dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, keď sa vyhol tomu, aby vykonal tie

ním navrhované dôkazy, ktoré preukazujú nezákonný postup odporcu, tieto sú bezdôvodné.

Ako vyplýva z obsahu spisu, ale aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, prvostupňový

súd vykonal všetky navrhované dôkazy a to v súlade s ustanoveniami § 125 a nasledujúce

, keď aj navrhovateľ na pojednávaní dňa 25. 6. 2010 po poučení v zmysle

ods. 4 vyhlásil, že nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania (č. l. 466 spisu).

Navrhovateľ namietal, že pokým prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že

vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, listinami a výsluchom svedkov, tak jediným

oprávneným kontrolným orgánom, ktorý je zákonom oprávnený posudzovať, či v škole sú

-alebo nie sú relevantné nedostatky, je zmysle vyhlášky č. školská inšpekcia.

Ak odporca nespolupracoval s iným orgánom - školskou inšpekciou, tak nemal nič

preukázané zákonným postupom (do pôsobnosti odporcu nespadá posudzovanie úrovne

výchovno-vzdelávacej činnosti, ani personálneho alebo materiálneho vybavenia) a preto sú

úkony, ktorými sa to snažil odporca preukázať, neplatné. Odvolací súd má za to, že tieto

námietky sú právne irelevantné rovnako ako námietka, že prvostupňový súd v odôvodnení

rozsudku neuviedol žiadne konkrétne - preskúmateľné nedostatky relevantné pre

vyraďovanie a súčasné zaraďovanie školy, ktoré by boli pred podaním návrhu zistené

relevantným kontrolným orgánom.

Ako už bolo uvedené vyššie, odporca bol v zmysle príslušnej právnej úpravy

() oprávnený podať ministerstvu návrh na vyradenie školy zo siete

škôl. To znamená, že podaním návrhu vykonával svoju zákonnú právomoc. Samotné

podanie návrhu preto nemôže zakladať zodpovednosť za neoprávnený zásah do dobrej

povesti navrhovateľa. V rámci správneho konania začatého na návrh odporcu bolo právom

a povinnosťou ministerstva posúdiť relevantnosť dôvodov uvedených odporcom a v tomto

konaní skúmať, či boli splnené zákonné podmienky na podanie návrhu Krajského úradu v B.

č. PED-128/98 zo dňa 2. februára 1998 na vyradenie S..., zo siete škôl SR, či bol tento

návrh podaný v lehote, ktorú pre podanie návrhu na vyradenie súkromnej školy stanovoval

vyhl. č. , či odporca podal návrh na vyradenie existujúcej školy a či

boli prezentované nedostatky zistené právnym postupom v súlade s § 8 vyhl. č. 280/1994 Z.

z. (príslušným orgánom) a či išlo o také nedostatky, ktoré pre podanie návrhu na vyradenie

taxatívne vymedzuje vyhl. č. Keďže v danom prípade

konečné rozhodnutie ministerstva v rámci správneho konania absentuje, správne pravdivosť

skutkových v tvrdení uvedených v návrhu posudzoval prvostupňový súd a v tomto štádiu

konania (v konaní o ochrane pred neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej

osoby) je právne irelevantné, či boli zistené príslušným orgánom, ako to namietal

navrhovateľ.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní poukázal na ďalšie pochybenie súdu, ktoré

spočívalo v tom, že prvostupňový súd úplne ignoroval tú časť žaloby, v ktorej napadol návrh

odporcu č. PED-128/98 zo dňa 2. 2. 1998 ako celok, vychádza z toho, že v návrhu odporcu

sú aj také výroky, ktoré síce nemajú hanlivý význam - ale sú nepravdivé (napr. č. právneho

predpisu, v zmysle ktorého je tento návrh údajne podaný). Odvolací súd má v tomto smere

za to, že z návrhu navrhovateľa, ktorý bol naposledy upravený na pojednávaní dňa 20. 1.

2010, ktorého zmena bola aj pripustená (č. l. 220), tieto skutočnosti nevyplývajú. Je síce

pravdou, že v citovanom návrhu je nesprávne uvedená /vyhláška/ MŠV SR „č. 289/1994 Z.

z.“ o súkromných školách (správne č. vyhlášky č. ) a „ ods. b“ (správne

§ 4 ods. 1 písm. b/), ale uvedené skutočnosti sporné nikdy neboli a tieto samé by nemohli

byť dôvodom, ktorý by bol objektívne spôsobilý zasiahnuť do dobrej povesti a mena

navrhovateľa. Čo sa týka ďalších námietok uvedených v odvolaní týkajúcich sa jednotlivých

výrokov, s týmito sa odvolací súd nezaoberal, keďže v odvolaní navrhovateľ neargumentuje

skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa zisteného stavu alebo

jeho právneho hodnotenia, ani takými, o ktorých by súd prvého stupňa pri rozhodovaní o

veci nebol mal vedomosť, alebo ktoré by nebol uvážil. Vyčerpávajúce odôvodnenie

rozhodnutia súdu prvého stupňa si nežiada ani doplniť dôvody na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia, pretože by odvolací súd iba zopakoval správnosť záverov súdu

prvého stupňa. Odvolací súd v tomto smere len dodáva, že Ústavný súd vo svojich

rozhodnutiach konštantne pripomína, a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že

všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam...

Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa, ktorým prvostupňový súd návrh v celom rozsahu (ospravedlnenie a

primerané zadosťučinenie vo forme peňažnej náhrady) ako vecne správny podľa § 219 ods.

1, 2 potvrdil».

Vychádzajúc z uvedeného napadnutého rozsudku krajského súdu a jeho odôvodnenia

ústavný súd konštatuje, že nemôže prijať záver, že by dôvody tohto rozhodnutia neboli

udržateľné, prípadne boli svojvoľné tak, aby to odôvodňovalo spojitosť s možným

porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne

konanie, ako to tvrdí vo svojej sťažnosti.

Pokiaľ ide o názor sťažovateľky, že všeobecné súdy nerešpektovali aj nález

ústavného súdu sp. zn. z 18. septembra 2008 (ktorým zrušil v časti

rozhodnutie krajského súdu z dôvodu, že sa meritom podanej žaloby vôbec nezaoberal,

resp. neskúmal opodstatnenosť tvrdenia sťažovateľky, že v odôvodnení návrhu žalovaného

na vyradenie školy mali byť uvedené skutkové tvrdenia poškodzujúce jej dobrú povesť, ako

aj to, že „tvrdenia orgánu štátnej správy v školstve, ktorý sa svojím návrhom domáha

vyradenia súkromnej školy zo siete škôl, musia mať charakter skutkových tvrdení, nie

hodnotiacich úsudkov“), k tomu ústavný súd poznamenáva, že krajský súd pri opätovnom

rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu rešpektoval v plnej

miere nález ústavného súdu a ústavne súladným spôsobom sa vysporiadal so všetkými

skutočnosťami, na ktoré ústavný súd v náleze poukázal. Okresný súd vykonal podrobnú

analýzu skutkových tvrdení sám a rozhodol na základe skutkových tvrdení, a nie na základe

hodnotiacich úsudkov, tak ako to bolo v predchádzajúcom rozhodnutí, pre ktorý nedostatok

toto rozhodnutie bolo ústavným súdom zrušené.

Krajský súd závery okresného súdu opisuje na s. 4 až s. 7 svojho rozhodnutia

a zároveň primerane a rozumným spôsobom reaguje na všetky odvolacie námietky

sťažovateľky, ktoré podala v odvolaní z 10. augusta 2010, a to aj s tými, na ktoré ústavný

súd v svojom náleze bližšie nepoukázal, a preto ústavný súd nepovažuje za potrebné

k tomuto podrobnému odôvodneniu čokoľvek ďalšie uvádzať.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje

na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti daného

prípadu a odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení s rozhodnutím okresného

súdu) vychádza z jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd

nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj

, ). V tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru

krajského súdu (hoci sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom tvrdí opak, že na jej

prípad sa mali aplikovať aj závery z iného rozhodnutia najvyššieho súdu). V tejto súvislosti

ústavný súd zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na

spravodlivé súdne konanie, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho

návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva

na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil

s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces

je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení)

skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu,

že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom

omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že nezistil, že by

závery vyvodené v rozsudku okresného súdu sp. zn. z 25. júna 2010 v spojení

s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 22. septembra 2011 boli zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a podľa názoru ústavného súdu ním nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa

dohovoru. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú (obdobne m. m.

).

3. Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20

ods. 1 v spojení s a práva podľa dodatkového protokolu

rozsudkom krajského súdu, ako aj práva „rýchlosti prerokovania“ veci, ústavný súd túto

časť sťažnosti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2

.

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady.

Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce

z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup

slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná

judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (, ).

Vychádzajúc z obsahu podania a jeho príloh ústavný súd konštatuje, že sťažnosť

napriek tomu, že sťažovateľka je riadne zastúpená právnym zástupcom, nespĺňa náležitosti

kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1

a 3 a . Aj keď sťažovateľka v závere svojej

sťažnosti tvrdí, že rozhodnutie okresného súdu v spojení s rozhodnutím krajského súdu je

v rozpore s v spojení s a dodatkového protokolu,

svoje dôvody v sťažnosti vecne a riadne bližšie neodôvodnila. Súčasne namieta, že

postupmi okresného súdu a krajského súdu došlo k zbytočným prieťahom v jej veci (z tohto

titulu žiada priznať finančné zadosťučinenie), avšak svoje základné právo na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov upravené v ústave v čl. 48 ods. 2, pokiaľ ide o rýchlosť

konania, už bližšie v sťažnosti nikde neoznačuje. Tieto uvádzané nedostatky v náležitostiach

sťažnosti preto odôvodňujú odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o

ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Navyše, zo sťažnosti vyplýva, že konanie pred okresným súdom a krajským súdom

už bolo právoplatne skončené ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, teda stav

právnej neistoty sťažovateľky bol v konaní pred všeobecnými súdmi už odstránený a takéto

sťažnosti ústavný súd odmieta vždy ako zjavne neopodstatnené (pozri napr.

a tam citovanú judikatúru).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2012