Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 103/2012
PDF · 242.86 KB
No categories available
III. ÚS 103/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť N., B., zastúpenej V. B., právne zastúpenej spoločnosťou I.,
s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. R. I., vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 12 C 16/2000 z 25.
júna 2010 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 420/2010 z 22.
septembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť N. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára
2012 doručená sťažnosť N. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy rozhodnutiami Okresného
súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 C 16/2000 z 25. júna 2010 v spojení
s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 420/2010
z 22. septembra 2011.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa podala v roku 2000 žalobu
o ochranu dobrého mena právnickej osoby. V tomto konaní sa na okresnom súde domáhala
ochrany pred neoprávneným zásahom do svojej dobrej povesti ako právnickej osoby,
ochrany svojho dobrého mena, ako aj ochrany osobnosti zriaďovateľa a likvidátora
sťažovateľky akad. sochára V. B. (ďalej len „likvidátor“).
Sťažovateľka v sťažnosti na 39 stranách podrobne opisuje priebeh konania pred
všeobecnými súdmi, ktoré bolo už predmetom aj jej sťažnosti na ústavnom súde v konaní
vedenom pod sp. zn. II. ÚS 211/08 a vyústilo do posledného rozhodnutia okresného súdu
sp. zn. 12 C 16/2000 z 25. júna 2010, ktorým jej žalobu zamietol.
Takisto opisuje a hodnotí jednotlivé svedecké výpovede a viaceré listinné dôkazy,
ktoré predložil odporca v konaní, a tieto vo svojom vyjadrení spochybňuje ako
nedôveryhodné. V súvislosti s tým poukazuje na nezákonnosť rozsudku okresného súdu
sp. zn. 12 C 16/2000 z 25. júna 2010, ktorý opakovane zamietol predmetný návrh
sťažovateľky, jeho skutkové a právne odôvodnenie, s ktorým nesúhlasí, a nesúhlasí
so závermi okresného súdu, že nie sú splnené podmienky na úspešné uplatňovanie práva na
ochranu dobrej povesti a dobrého mena právnickej osoby v zmysle § 19b Občianskeho
zákonníka.
Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu odvolanie, v ktorom žiadala zrušiť rozsudok
okresného súdu pre nesprávne právne posúdenie veci a hodnotenie skutkových zistení
s tým, aby bola vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.
Po odvolaní sťažovateľky krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Co 420/2010
z 22. septembra 2011 rozsudok okresného súdu potvrdil.
Podľa sťažovateľky uvedenými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu došlo
k porušeniu jej označených práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu.
Sťažovateľka sa v tejto súvislosti opiera aj o názor ústavného súdu vyslovený v náleze
sp. zn. II. ÚS 211/08 z 18. septembra 2008, ktorým vyslovil, že už predtým rozsudkom
krajského súdu v tejto veci došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
a zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 9 Co 9/06 zo 6. decembra 2007 o zamietnutí žaloby
sťažovateľky (odôvodnenie na s. 9 až s. 12). Tvrdí, že po vrátení veci všeobecné súdy
nerešpektovali právny názor ústavného súdu, po ktorom krajský súd uznesením sp. zn.
9 Co 52/2010 z 30. apríla 2009 rozsudok okresného súdu v časti týkajúcej sa uloženia
povinnosti sa ospravedlniť Ministerstvu školstva Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo“) a zaplatenia peňažnej satisfakcie v sume 1,5 mil. Sk zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. V ňom bolo úlohou okresného súdu zistiť, či odporca vo svojom návrhu
na vyradenie školy zo siete škôl uviedol také dôvody, ktoré poškodzujú dobré meno
a povesť sťažovateľky.
V ďalšom konaní na okresnom súde sťažovateľka doplnila žalobu a uviedla, že
odporca 4 roky po podaní žaloby zaslal ministerstvu list, v ktorom znova neuviedol žiaden
preukázaný zákonný dôvod na vyradenie školy podľa § 4 ods. 1 písm. b) „vyhl. č. 280/1998
Zb.“ (správne má byť vyhláška Ministerstva školstva a vedy Slovenskej republiky
o vysokých školách č. 280/1994 Z. z., pozn.), ale znova uviedol iba nezákonné
„pseudodôvody“, ktoré sú vo veci konania o vyradení a súčasnom zaradení školy absolútne
irelevantné, ale hlavne sú nepravdivé a poškodzujúce dobré meno sťažovateľky, školy
a likvidátora...
V inom doplnení tiež uviedla, že si odporca nesplnil svoje povinnosti vyplývajúce
z „Metodického pokynu MF SR k uplatňovaniu § 6 ods. 3 zákona NR SR č. 303/1995 Z. z.“.
Takisto sťažovateľka rozšírila svoj návrh „v časti uplatnenej peňažnej satisfakcie na
235 000 Eur, v časti ospravedlnenia doplnila text ospravedlnenia voči Ministerstvu školstva
tak, že sa okrem žiadosti č. PED-128/98 zo dňa 02. 02. 1998, ktorým boli uvedené
zavádzajúce, nepravdivé a nepodložené skutočnosti, s ktorými odporca poškodil dobré
meno navrhovateľa, doplnil o lis odporcu č. OOČ-/642004 zo dňa 13. 2. 2004 a zobral späť
návrh v časti posledného odseku ospravedlnenia, ktorou chcel určiť povinnosť odporcu
vziať späť návrh č. PED-128/98“.
Na pojednávaní 20. januára 2010 sťažovateľka „konkretizovala výroky označené v
liste Krajského školského úradu č. OOČ-/642004 zo dňa 13. 2. 2004, ktoré zasiahli do
dobrej povesti... a poškodili dobré meno sťažovateľky“, a na tomto pojednávaní okresný súd
„pripustil zmenu žalobného návrhu v časti týkajúcej sa uloženia povinnosti odporcovi
písomne sa ospravedlniť ministerstvu a v časti o zaplatenie peňažnej satisfakcie...
Vo zvyšnej časti (vziať späť návrh č. PED-128/98) súd zmenu návrhu nepripustil.“.
Okrem toho sťažovateľka podrobne komentuje skutkové a právne závery
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžo 93/2008
z 31. augusta 2009 v konaní o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu (ministerstva),
ktorým zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 S 24/2005 zo 17. januára 2008, z ktorých
mali všeobecné súdy podľa nej vychádzať aj pri svojom rozhodovaní o jej návrhu proti
odporcovi „Krajský školský úrad v B.“ (ďalej len „odporca“) na ochranu dobrej povesti a
dobrého mena právnickej osoby. Tvrdí, že tieto závery okresný súd aj krajský súd
nerešpektovali.
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej cituje z rozhodnutia krajského súdu sp. zn.
9 Co 420/2010 z 22. septembra 2011 a nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 211/08
z 18. septembra 2008 a domnieva sa, že všeobecné súdy rozhodli arbitrárne a v rozpore
s platnými právnymi predpismi aj preto, že nebrali do úvahy všetky jej odvolacie námietky
a nevysporiadali sa „so žiadnym z dôkazov predložených sťažovateľkou, ani so žiadnymi
dôkazmi podloženými vyjadreniami sťažovateľky, k tvrdeniam žalovaného krajského
školského úradu a k nepravdivým tvrdeniam svedkov“.
Sťažovateľka sa na základe uvedeného domnieva, že „vydaným rozsudkom
Okresného súdu Bratislava I, č. k. 12 C 16/2000-468, zo dňa 25. 6. 2010 , ako aj rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave, č. k. 9 Co 420/2010-568 zo dňa 22. 9. 2011 došlo k
opakovanému porušeniu jej základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy... v spojení s
Článkom 6 ods. 1 Dohovoru..., keď Okresný súd Bratislava I ako aj Krajský súd v
Bratislave nepostupoval vo veci ústavne konformným spôsobom. Podľa § 157 ods. 2 O. s. p.
v znení neskorších predpisov, uvedie súd v odôvodnení rozsudku podstatný obsah
prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z
ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré
použil. Sťažovateľka sa domnieva, že Okresný súd Bratislava I ako aj Krajský súd v
Bratislave vo svojom rozhodnutí neuviedli dostatočné dôvody o ktoré sa ich rozhodnutia
opierajú a zároveň sa odchýlili aj od nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 211/08-36.
... konaním Krajského školského úradu bola nielen poškodená dobrá povesť
sťažovateľky ako zriaďovateľky školy, ale aj vzhľadom na vznik právnej neistoty, ktorú u
sťažovateľky opakovane (teraz už na štrnásty rok) predĺžilo, a vytvorilo tak prieťahy v
konaní rozhodnutie Okresného súdu v Bratislave č. k. 12 C 16/2000-486 zo dňa 25. 6. 2010,
ako aj Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 420/2010-568 zo dňa 22. 9. 2011,
Sťažovateľka žiada o primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy..., a to
vo výške 5.000,- € (slovom: päť tisíc eur). Sťažovateľka sa domnieva, že čas a právnu
neistotu vytvorenú prieťahmi, nemožno nahradiť iba tým, že Ústavný súd... zruší
protiústavné rozhodnutie súdu, a aj po jeho prípadnom zrušení a vrátení veci na ďalšie
konanie, bude ďalej plynúť čas a právna neistota sťažovateľky.“.
Na základe uvedených dôvodov sa sťažovateľka domnieva, že v označenom konaní
došlo aj k „porušeniu čl. 2 ods. 2... a zároveň že v označenom konaní došlo k porušeniu jej
práva podľa Článku 1 Dodatkového protokolu...“.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že „rozhodnutie Okresného súdu
Bratislava I. č. k. 12 C 16/2000-468 zo dňa 25. 6. 2010 v spojení s rozhodnutím Krajského
súdu v Bratislave č. k. 9 Co 420/2010-568 zo dňa 22. 9. 2011, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 18. 11. 2011, je v rozpore s ustanovením článku 46 ods. 1 Ústavy... v
spojení s Článkom 6 ods. 1 Dohovoru..., ako aj v rozpore s ustanovením Článku 2 ods. 2
Ústavy... v spojení s Článkom 1 Dodatkového protokolu..., a teda bolo porušené právo
sťažovateľky na súdnu ochranu a inú právnu ochranu, právo na spravodlivé súdne konanie
ako aj právo na ochranu svojho majetku.
... zrušil rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 25. 6. 2010, č. k.
12 C 16/2000-468 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. 9. 2011,
č. k. 9 Co 420/2010-568... a zároveň, aby v zmysle § 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z. z. vec
vrátil na ďalšie konanie.
N. priznáva Ústavný súd... v zmysle čl. 127 ods. 3 Ústavy... primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 5.000,-EUR... za to, že Krajský súd v Bratislave opakovaným
protiústavným rozhodnutím a nerešpektovaním Nálezu Ústavného súdu... sp. zn. II. ÚS
211/08-36 vytvoril prieťahy v konaní na ochranu dobrého mena a dobrej povesti právnickej
osoby - N., čím opakovane predĺžil stav právnej neistoty...
Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť N. trovy právneho zastúpenia vo výške
237,40 EUR... na účet jej právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 272/06, III. ÚS 284/08).
1. Predmetom časti sťažnosti sťažovateľky je porušenie jej základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 420/2010 z 22. septembra 2011
v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 12 C 16/2000 z 25. júna 2010.
Podstatou námietok sťažovateľky bolo jej tvrdenie, že krajský súd nebral do úvahy
odvolacie námietky a všeobecné súdy sa nevysporiadali so žiadnym z predložených
dôkazov, nevyjadrili sa k nepravdivým tvrdeniam svedkov a nedali odpovede na všetky
otázky, ktoré v konaní nastolila. Tiež tvrdí, že krajský súd (ani okresný súd) nerešpektovali
právny názor ústavného súdu vyslovený v náleze sp. zn. II. ÚS 211/08 z 18. septembra
2008, a domnieva sa, že rozhodli arbitrárne a v rozpore s platnými právnymi predpismi.
Ústavný súd konštatuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá
dôvod doň zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 230/08). V opačnom prípade
by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom
ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Jeho úlohou nie je
ani zaoberať sa údajnou nezákonnou právnou argumentáciou, ktorou bola odôvodňovaná
opodstatnenosť sťažnosti, ale iba jej ústavnoprávnymi aspektmi.
Ústavný súd judikoval (napr. I. ÚS 67/06), že z princípu nezávislosti súdov podľa
čl. 144 ods. 1 ústavy vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia dôkazov. Ak všeobecné súdy
rešpektujú ústavné garancie (najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy), ústavný súd nie je oprávnený
znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa
s ich hodnotením sám nestotožňoval (obdobne napr. III. ÚS 230/08).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom sp. zn. 12 C 16/2000
z 25. júna 2010 zamietol návrh sťažovateľky na ochranu dobrej povesti a dobrého mena
právnickej osoby, ktorým sa domáhala proti odporcovi uloženia povinnosti písomne sa
ospravedlniť ministerstvu a zaplatenia peňažnej satisfakcie v sume 1,5 mil. Sk.
Vo svojom rozhodnutí okresný súd na s. 1 až s. 12 uviedol skutkové okolnosti danej
veci, ktoré vychádzali najmä z listinných dôkazov, svedeckých výpovedí, procesných
návrhov a vyjadrení predkladaných účastníkmi konania od roku 2000, a následne na s. 13 až
s. 18 opierajúc sa o tieto skutkové zistenia a ustanovenie §19 b Občianskeho zákonníka
dospel k právnemu záveru, že v danom prípade nedošlo k neoprávnenému zásahu do práv
sťažovateľky, a preto zamietol aj jej návrh na uloženie povinnosti ospravedlniť sa
ministerstvu a na zaplatenie „peňažnej satisfakcie“. Okresný súd pritom vychádzal
z právneho názoru krajského súdu, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie po zrušení
časti jeho rozsudku sp. zn. 9 Co 9/06 zo 6. decembra 2007 ústavným súdom (jeho nálezom
sp. zn. II. ÚS 211/08 z 18. septembra 2008). Ústavný súd navyše rozsudok krajského súdu
v ostatnej časti, v ktorej bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn. 12 C 16/00
z 8. novembra 2005 o zamietnutí návrhu sťažovateľky „na uloženie povinnosti odporcovi
vziať späť od počiatku a zrušiť celý návrh na vyradenie S... a súčasné zaradenie S., B., č.
PED - 128/1998 zo dňa 2. 2. 1998 ponechal nedotknutý“.
Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie 10. augusta 2010, v ktorom
podrobne na 14 stranách poukázala na to, že okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhované dôkazy, ktoré preukazujú nezákonný postup odporcu,
a takisto vec nesprávne právne posúdil a podľa nej okresný súd ignoroval citované
rozhodnutie ústavného súdu a tiež najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 93/2008 z 31. augusta
2009 v konaní o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu (ministerstva), ktorým zrušil
rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 S 24/2005 zo 17. januára 2008.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Co 420/2010 z 22. septembra 2011 rozsudok
okresného súdu v napadnutej časti potvrdil. V odôvodnení rozsudku krajský súd najprv na
s. 1 až s. 10 uviedol rozhodujúci skutkový stav vychádzajúci z rozhodnutia okresného súdu,
opísal doterajší priebeh konania a výsledky vykonaného dokazovania, potom jasným
a podrobným spôsobom opísal obsah odvolania sťažovateľky a jej dôvody na zrušenie
prvostupňového rozhodnutia (tieto sú totožné s jej námietkami uvedenými v sťažnosti) a po
preskúmaní dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľky nie je dôvodné.
Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku (s. 11 až 16), v ktorej sa
krajský súd vysporiadava s odvolaním sťažovateľky, okrem iného vyplýva, že sťažovateľka
sa domáhala v správnom súdnictve zrušenia rozhodnutia ministerstva (o vyradení
súkromnej školy zo siete stredných škôl a školských zariadení Slovenskej republiky), ktoré
nebolo do jeho rozhodnutia právoplatne skončené. Krajský súd preto s odkazom na
ustanovenie § 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odpovedal na námietku
sťažovateľky (ako navrhovateľky), že okresný súd nemohol „vykonať analýzu skutkových
tvrdení uvedených v žiadosti odporcu na vyradenie“ školy, a preto jej výroky správne
posúdil sám. Uviedol tiež, že okresný súd vzhľadom na vykonané dokazovanie «riadne zistil
skutkový stav veci v zmysle § 153 ods. 1 O. s. p. Prvostupňový súd vec správne právne
posúdil, keď s poukazom na vyššie citované ustanovenie § 4 ods. 1 vyhlášky MSaV SR č.
280/1994 Zb. o súkromných školách, § 19b Občianskeho zákonníka, dospel k záveru, že v
danom prípade k neoprávnenému zásahu do práv navrhovateľa nedošlo, pretože dôvody
uvedené v žiadosti odporcu na vyradenie S... a jej doplnení... zo dňa 13. 2. 2004, obsahovali
z hľadiska § 4 vyhlášky č. 280/1994 Z. z. relevantné údaje, išlo o pravdivé skutkové
tvrdenia, ktoré nemali difamujúci charakter a preto neboli objektívne spôsobilé zasiahnuť
do dobrej povesti a mena navrhovateľa. Rovnako správny bol aj záver prvostupňového
súdu, že v prípade výroku uvedeného pod bodom 4./ ide o domnienku, ktorá nie je spôsobilá
poškodiť dobrú povesť a dobré meno právnickej osoby. Svoje rozhodnutie súd prvého
stupňa v tejto časti aj patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 ods. 2, 3 O. s. p.) a odvolací
súd sa v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia.
K námietkam... spočívajúcich v tom, že prvostupňový súd nevykonal navrhované
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, keď sa vyhol tomu, aby vykonal tie
ním navrhované dôkazy, ktoré preukazujú nezákonný postup odporcu, tieto sú bezdôvodné.
Ako vyplýva z obsahu spisu, ale aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, prvostupňový
súd vykonal všetky navrhované dôkazy a to v súlade s ustanoveniami § 125 a nasledujúce
O. s. p., keď aj navrhovateľ na pojednávaní dňa 25. 6. 2010 po poučení v zmysle § 120
ods. 4 O. s. p. vyhlásil, že nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania (č. l. 466 spisu).
Navrhovateľ namietal, že pokým prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že
vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, listinami a výsluchom svedkov, tak jediným
oprávneným kontrolným orgánom, ktorý je zákonom oprávnený posudzovať, či v škole sú
-alebo nie sú relevantné nedostatky, je zmysle vyhlášky č. 293/1991 Z. z. školská inšpekcia.
Ak odporca nespolupracoval s iným orgánom - školskou inšpekciou, tak nemal nič
preukázané zákonným postupom (do pôsobnosti odporcu nespadá posudzovanie úrovne
výchovno-vzdelávacej činnosti, ani personálneho alebo materiálneho vybavenia) a preto sú
úkony, ktorými sa to snažil odporca preukázať, neplatné. Odvolací súd má za to, že tieto
námietky sú právne irelevantné rovnako ako námietka, že prvostupňový súd v odôvodnení
rozsudku neuviedol žiadne konkrétne - preskúmateľné nedostatky relevantné pre
vyraďovanie a súčasné zaraďovanie školy, ktoré by boli pred podaním návrhu zistené
relevantným kontrolným orgánom.
Ako už bolo uvedené vyššie, odporca bol v zmysle príslušnej právnej úpravy
(vyhláška č. 280/1994 Z. z.) oprávnený podať ministerstvu návrh na vyradenie školy zo siete
škôl. To znamená, že podaním návrhu vykonával svoju zákonnú právomoc. Samotné
podanie návrhu preto nemôže zakladať zodpovednosť za neoprávnený zásah do dobrej
povesti navrhovateľa. V rámci správneho konania začatého na návrh odporcu bolo právom
a povinnosťou ministerstva posúdiť relevantnosť dôvodov uvedených odporcom a v tomto
konaní skúmať, či boli splnené zákonné podmienky na podanie návrhu Krajského úradu v B.
č. PED-128/98 zo dňa 2. februára 1998 na vyradenie S..., zo siete škôl SR, či bol tento
návrh podaný v lehote, ktorú pre podanie návrhu na vyradenie súkromnej školy stanovoval
§ 4 ods. 3 vyhl. č. 280/1994 Z. z., či odporca podal návrh na vyradenie existujúcej školy a či
boli prezentované nedostatky zistené právnym postupom v súlade s § 8 vyhl. č. 280/1994 Z.
z. (príslušným orgánom) a či išlo o také nedostatky, ktoré pre podanie návrhu na vyradenie
taxatívne vymedzuje § 4 ods. 1 písm. b/ vyhl. č. 280/1994 Z. z. Keďže v danom prípade
konečné rozhodnutie ministerstva v rámci správneho konania absentuje, správne pravdivosť
skutkových v tvrdení uvedených v návrhu posudzoval prvostupňový súd a v tomto štádiu
konania (v konaní o ochrane pred neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej
osoby) je právne irelevantné, či boli zistené príslušným orgánom, ako to namietal
navrhovateľ.
Navrhovateľ vo svojom odvolaní poukázal na ďalšie pochybenie súdu, ktoré
spočívalo v tom, že prvostupňový súd úplne ignoroval tú časť žaloby, v ktorej napadol návrh
odporcu č. PED-128/98 zo dňa 2. 2. 1998 ako celok, vychádza z toho, že v návrhu odporcu
sú aj také výroky, ktoré síce nemajú hanlivý význam - ale sú nepravdivé (napr. č. právneho
predpisu, v zmysle ktorého je tento návrh údajne podaný). Odvolací súd má v tomto smere
za to, že z návrhu navrhovateľa, ktorý bol naposledy upravený na pojednávaní dňa 20. 1.
2010, ktorého zmena bola aj pripustená (č. l. 220), tieto skutočnosti nevyplývajú. Je síce
pravdou, že v citovanom návrhu je nesprávne uvedená /vyhláška/ MŠV SR „č. 289/1994 Z.
z.“ o súkromných školách (správne č. vyhlášky č. 280/1994 Z. z.) a „§ 4 ods. b“ (správne
§ 4 ods. 1 písm. b/), ale uvedené skutočnosti sporné nikdy neboli a tieto samé by nemohli
byť dôvodom, ktorý by bol objektívne spôsobilý zasiahnuť do dobrej povesti a mena
navrhovateľa. Čo sa týka ďalších námietok uvedených v odvolaní týkajúcich sa jednotlivých
výrokov, s týmito sa odvolací súd nezaoberal, keďže v odvolaní navrhovateľ neargumentuje
skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa zisteného stavu alebo
jeho právneho hodnotenia, ani takými, o ktorých by súd prvého stupňa pri rozhodovaní o
veci nebol mal vedomosť, alebo ktoré by nebol uvážil. Vyčerpávajúce odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvého stupňa si nežiada ani doplniť dôvody na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia, pretože by odvolací súd iba zopakoval správnosť záverov súdu
prvého stupňa. Odvolací súd v tomto smere len dodáva, že Ústavný súd vo svojich
rozhodnutiach konštantne pripomína, a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že
všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam...
Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa, ktorým prvostupňový súd návrh v celom rozsahu (ospravedlnenie a
primerané zadosťučinenie vo forme peňažnej náhrady) ako vecne správny podľa § 219 ods.
1, 2 O. s. p. potvrdil».
Vychádzajúc z uvedeného napadnutého rozsudku krajského súdu a jeho odôvodnenia
ústavný súd konštatuje, že nemôže prijať záver, že by dôvody tohto rozhodnutia neboli
udržateľné, prípadne boli svojvoľné tak, aby to odôvodňovalo spojitosť s možným
porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne
konanie, ako to tvrdí vo svojej sťažnosti.
Pokiaľ ide o názor sťažovateľky, že všeobecné súdy nerešpektovali aj nález
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 211/08 z 18. septembra 2008 (ktorým zrušil v časti
rozhodnutie krajského súdu z dôvodu, že sa meritom podanej žaloby vôbec nezaoberal,
resp. neskúmal opodstatnenosť tvrdenia sťažovateľky, že v odôvodnení návrhu žalovaného
na vyradenie školy mali byť uvedené skutkové tvrdenia poškodzujúce jej dobrú povesť, ako
aj to, že „tvrdenia orgánu štátnej správy v školstve, ktorý sa svojím návrhom domáha
vyradenia súkromnej školy zo siete škôl, musia mať charakter skutkových tvrdení, nie
hodnotiacich úsudkov“), k tomu ústavný súd poznamenáva, že krajský súd pri opätovnom
rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu rešpektoval v plnej
miere nález ústavného súdu a ústavne súladným spôsobom sa vysporiadal so všetkými
skutočnosťami, na ktoré ústavný súd v náleze poukázal. Okresný súd vykonal podrobnú
analýzu skutkových tvrdení sám a rozhodol na základe skutkových tvrdení, a nie na základe
hodnotiacich úsudkov, tak ako to bolo v predchádzajúcom rozhodnutí, pre ktorý nedostatok
toto rozhodnutie bolo ústavným súdom zrušené.
Krajský súd závery okresného súdu opisuje na s. 4 až s. 7 svojho rozhodnutia
a zároveň primerane a rozumným spôsobom reaguje na všetky odvolacie námietky
sťažovateľky, ktoré podala v odvolaní z 10. augusta 2010, a to aj s tými, na ktoré ústavný
súd v svojom náleze bližšie nepoukázal, a preto ústavný súd nepovažuje za potrebné
k tomuto podrobnému odôvodneniu čokoľvek ďalšie uvádzať.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje
na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
Sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti daného
prípadu a odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení s rozhodnutím okresného
súdu) vychádza z jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd
nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj
III. ÚS 209/04, I. ÚS 232/08). V tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru
krajského súdu (hoci sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom tvrdí opak, že na jej
prípad sa mali aplikovať aj závery z iného rozhodnutia najvyššieho súdu). V tejto súvislosti
ústavný súd zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na
spravodlivé súdne konanie, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho
návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva
na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces
je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení)
skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu,
že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom
omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že nezistil, že by
závery vyvodené v rozsudku okresného súdu sp. zn. 12 C 16/2000 z 25. júna 2010 v spojení
s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 420/2010 z 22. septembra 2011 boli zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a podľa názoru ústavného súdu ním nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (obdobne m. m.
3. Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
rozsudkom krajského súdu, ako aj práva „rýchlosti prerokovania“ veci, ústavný súd túto
časť sťažnosti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady.
Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce
z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup
slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná
judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05).
Vychádzajúc z obsahu podania a jeho príloh ústavný súd konštatuje, že sťažnosť
napriek tomu, že sťažovateľka je riadne zastúpená právnym zástupcom, nespĺňa náležitosti
kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1
a 3 a § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde. Aj keď sťažovateľka v závere svojej
sťažnosti tvrdí, že rozhodnutie okresného súdu v spojení s rozhodnutím krajského súdu je
v rozpore s čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu,
svoje dôvody v sťažnosti vecne a riadne bližšie neodôvodnila. Súčasne namieta, že
postupmi okresného súdu a krajského súdu došlo k zbytočným prieťahom v jej veci (z tohto
titulu žiada priznať finančné zadosťučinenie), avšak svoje základné právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov upravené v ústave v čl. 48 ods. 2, pokiaľ ide o rýchlosť
konania, už bližšie v sťažnosti nikde neoznačuje. Tieto uvádzané nedostatky v náležitostiach
sťažnosti preto odôvodňujú odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o
ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Navyše, zo sťažnosti vyplýva, že konanie pred okresným súdom a krajským súdom
už bolo právoplatne skončené ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, teda stav
právnej neistoty sťažovateľky bol v konaní pred všeobecnými súdmi už odstránený a takéto
sťažnosti ústavný súd odmieta vždy ako zjavne neopodstatnené (pozri napr. III. ÚS 50/2012
a tam citovanú judikatúru).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. marca 2012