Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Sžo/93/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov: 1. S., so sídlom I., B, 2.

N., so sídlom V., B, 3. A., bytom V., B, všetci zastúpení JUDr. J., advokátom, so sídlom Č.,

proti žalovanému: Ministerstvo školstva Slovenskej republiky, so sídlom Stromová 1,

Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. CD-2004-9016/31618-24

sekr. zo dňa 7. októbra 2004, o odvolaní žalobcov v 1. - 3. rade proti rozsudku Krajského

súdu v Bratislave č. k. -116 zo dňa 17. januára 2008, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S

24/2005-116 zo dňa 17. januára 2008 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave v zmysle ustanovenia § 250j ods. 1

(ďalej len ,,OSP“) zamietol ako nedôvodnú žalobu o

preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. CD-2004-9016/31618-24 sekr. zo dňa 7.

októbra 2004 potvrdzujúceho rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. CD-2004-

9016/17704-1:09 zo dňa 31. mája 2004, ktorým bol žalobca v 1. rade podľa ustanovenia § 4

ods. 1 písm. b/ vyhlášky Ministerstve školstva a vedy Slovenskej republiky č. o

súkromných školách (ďalej len „vyhl. č. “) vyradený zo siete škôl a školských

zariadení SR. Zároveň žalobcovi nepriznal náhradu trov konania.

V odôvodnení rozsudku krajský súd konštatoval, že po preskúmaní zákonnosti

napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že správny orgán vykonal dostatočné dokazovanie,

z ktorého vyvodil aj správne právne závery, stotožnil sa s právnym názorom žalovaného, že

vo veci sú splnené predpoklady pre aplikáciu vyhl. č. pre

vyradenie žalobcu v 1. rade zo siete škôl. Uviedol, že sa stotožnil s námietkami a právnym

názorom žalobcu uvedeným v žalobe, pretože nezistil také vady konania, ktoré by mohli mať

vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného a dospel k záveru, že žaloba nie

je dôvodná. Námietku žalobcu, že mu v priebehu správneho konania žalovaný neumožnil

nahliadnuť do spisu a predložil mu nekompletný spis, súd považoval za neopodstatnenú,

nakoľko takéto tvrdenie nemá oporu v administratívnom spise. Námietku žalobcu o

nesprávnom určení okruhu účastníkov konania súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Poukázal na

to, že účastníkom správneho konania o vyradení školy je podľa vyhl. č.

zriaďovateľ školy, v danom prípade žalobca v 2. rade. Krajský súd dôvodil, že v žalobe

označený žalobca v 1. rade a žalobca v 3. rade neboli účastníkmi správneho konania, a preto s

poukazom na ustanovenie nemôžu byť účastníkmi konania podľa druhej

hlavy piatej časti , preto na podanie žaloby nie sú aktívne legitimovaní. Záver, ktorý

žalovaný uviedol v napadnutom rozhodnutí, vyradiť žalobcu v 1. rade zo siete škôl a

školských zariadení SR, má podľa krajského súdu oporu v zistenom skutkovom stave.

Krajský súd mal za to, že podklad pre napadnuté rozhodnutie bol dostatočný a záver

žalovaného vyjadrený v napadnutom rozhodnutí je v súlade so zákonom. Uviedol, že z

dôkazov, ktoré sú obsahom administratívneho spisu nepochybne vyplýva, že žalobca v 1. rade

nemá uzatvorenú žiadnu zmluvu o nájme a ani inak zabezpečené užívanie priestorov, v

ktorých by mohol vykonávať výchovno-vzdelávaciu činnosť. Poukázal na to, že žalobca v 3.

rade napriek výzve žalovaného nepredložil doklady o zabezpečení týchto priestorov, vrátane

ich špecifikácie na jednotlivé činnosti, o ich finančnom a materiálnom vybavení školy. Výrok

o trovách konania odôvodnil poukazom na ustanovenie , nakoľko žalobca v

konaní úspech nemal.

Proti tomuto rozsudku podali žalobcovia v 1. až 3. rade (ďalej len „žalobcovia“) v

zákonnej lehote rozsiahle odvolanie (obsahujúce 42 strán), ktoré odôvodnili tým, že krajský

súd nerešpektoval názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) v

rozsudku sp. zn. , podľa ktorého žalobcovi v 3. rade priznal práva účastníka v

predmetnom správnom konaní, a aj tým, že krajský súd neúplne zistil skutkový stav veci,

pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205

ods. 2 písm. c/, e/, f / ). Poukázali na to, že už v žalobe namietali konkrétne porušenia

tých platných právnych ustanovení, ktoré majú z hľadiska zákonnosti postupu a rozhodnutí

žalovaného vo veci zásadný právny význam, okrem iného aj to, že žalovaný nie je zákonom

oprávnený priamo posudzovať (kontrolovať, resp. dokazovať), či v škole sú nedostatky vo

výchovno-vzdelávacej činnosti, v personálnom alebo v materiálnom vybavení, taxatívne

vymedzené v vyhl. č. , ale túto právomoc si žalovaný môže

uplatňovať iba prostredníctvom nezávislého kontrolného orgánu - školskej inšpekcie, na ktorú

sa žalovaný nikdy neobrátil s požiadavkou o vykonanie kontroly, a z dokumentov,

z ktorých vychádzal žalovaný pri vydaní napadnutých rozhodnutí, nie je možné relevantne

posúdiť existenciu taxatívne vymedzených nedostatkov, lebo v zmysle zákonných ustanovení

o kontrole výchovy a vzdelávania sa nejedná o relevantnú pedagogickú dokumentáciu. Preto

tvrdenie krajského súdu, že žalovaný vo veci vykonal dostatočné dokazovanie, z ktorého

vyvodil aj správne právne závery, je podľa názoru žalobcov neobjektívne a neprihliada na

existenciu nezávislého kontrolného orgánu v školstve a na zákonné ustanovenia o kontrole

výchovy a vzdelávania. Žalobcovia namietali aj tú skutočnosť, že žalovaný nie je oprávnený

rozhodnúť vo veci po márnom uplynutí zákonnej lehoty, a že prvostupňové rozhodnutie

žalovaného je nevykonateľné, lebo neobsahuje zákonný výrok v zmysle § 4 ods. 3 vyhl. č.

, a preto je rozhodnutie o rozklade nevykonateľné. Podľa názoru žalobcov

žalovaný nebol oprávnený postupovať a rozhodnúť v konaní podľa o

štátnej správe v školstve a školskej samospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Poukázali na to, že vyššie uvedené zásadné právne skutočnosti, ktoré žalobcovia v žalobe

namietli, krajský súd ignoroval, v napadnutom rozsudku sa vyhol špecifikácii všetkých

konkrétnych relevantných porušení zákona, ktorých sa dopustil žalovaný v postupe, rozsahu i

obsahu napadnutých rozhodnutí, ktoré žalobcovia v žalobe jasne a jednoznačne špecifikovali,

krajský súd nedostatočne zistil skutkový stav a vôbec neodôvodnil, prečo nevykonal žiaden z

88 dôkazov, ktoré predložili súdu žalobcovia, nevychádzal z platných právnych noriem, ale

iba zo záverov žalovaného. Žalobcovia uviedli, že obsahom administratívneho spisu pôvodne

bola aj zmluva o nájme zo dňa 1. augusta.1997 uzavretá medzi Stredným odborným učilišťom

stavebným a žalobcom 1., ktorú žalovaný neskoršie zo spisu odstránil, a preto žalobcovia túto

zmluvu predložili k žalobe ako dôkaz č. 16 a č. 17., avšak súd tento dôkaz, ako aj všetky

ďalšie dôkazy predložené žalobcami, ignoroval. Namietali, že výrok prvostupňového

správneho rozhodnutia je nezákonný, lebo neobsahuje termín vyradenia podľa § 4 ods. 3 vyhl.

č. a že žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol žiadne konkrétne

a pravdivé skutočnosti (protokol o kontrole, resp. o školskej inšpekcii), ktorými by bolo

možné preukázať taxatívne ustanovené ( vyhl. č. ) nedostatky

oprávňujúce na vyradenie školy zo siete škôl. Mali za to, že pokiaľ sa v konaní podľa zákona

č. zisťujú v škole akékoľvek nedostatky, tak škola je účastníkom tohto konania a

pred vydaním rozhodnutia je správny orgán povinný dať účastníkovi konania možnosť, aby sa

vyjadril k jeho podkladu a spôsobu jeho zistenia, avšak žalovaný podľa tvrdenia žalobcov

odmietol dať do spisu všetky doklady týkajúce sa súčasného zaradenia do siete škôl s iným

zriaďovateľom ako je uvedené v rozhodnutí č. 506/1998-152 z 12. mája 1998. Poukázali na

to, že v zmysle vyhl. č. je školská inšpekcia jediným orgánom štátnej

správy v školstve, ktorý je zákonom oprávnený posudzovať, či sú alebo nie sú v škole

nedostatky vo výchovno-vzdelávacej činnosti, v personálnom alebo v materiálnom vybavení,

avšak v čase pred podaním návrhu na vyradenie a súčasné zaradenie školy žiaden oprávnený

kontrolný orgán - školský inšpektor nevykonal v škole kontrolu výchovno-vzdelávacej

činnosti, personálneho, ani materiálneho vybavenia. Napriek tomu podal dňa 5. februára 1998

Krajský úrad v Bratislave (ďalej len „KÚ“) návrh na vyradenie a súčasné zaradenie školy, v

ktorom nie je ani len zmienka o nedostatkoch vo výchovno-vzdelávacej činnosti, v

personálnom alebo materiálnom vybavení a sú tam uvedené dôvody iného rozsahu, ktoré sú

nepreskúmateľné, nepravdivé a navyše spôsobilé výrazne poškodiť dobré meno žalobcov.

Okrem toho je návrh KÚ v rozpore aj s vyhl. č. , lebo

neobsahuje ani informáciu o zabezpečení výchovy a vzdelávania žiakov po zrušení školy. V

časti týkajúcej sa zaradenia školy, je podľa žalobcov návrh KÚ v rozpore s § 3 ods. 1 vyhl. č.

, lebo návrh na zaradenie súkromnej školy nepredkladá štátny orgán, ale

zriaďovateľ, a to v lehote podľa tohto paragrafu a s príslušnými zákonnými náležitosťami

podľa až i/ vyhl. č. , ktoré návrh KÚ takisto neobsahuje. Na

základe vyššie uvedeného je podľa názoru žalobcov návrh na vyradenie a súčasné zaradenie

školy nezákonný. Žalobcovia namietali, že žalovaný neskúmal, či boli splnené zákonné

podmienky, či bol dodržaný postup, či boli dodržané lehoty, či návrh obsahoval taxatívne

vymedzené náležitosti, a hlavne nepreskúmal, či vôbec bola niekedy zákonným spôsobom

vykonaná kontrola výchovno-vzdelávacej činnosti, materiálneho alebo personálneho

vybavenia školy, teda či v čase podania návrhu existovali v škole také nedostatky relevantne

zistené podľa vyhl. č. , ktoré sú taxatívne vymedzené v

vyhl. č. . Podľa názoru žalobcov neexistovali zákonné podmienky na podanie

návrhu na vyradenie a súčasné zaradenie školy a vôbec už neexistoval žiaden zákonný dôvod

na to, aby žalovaný k 30. júnu 1998 rozhodnutím školu vyradil, a to dokonca po márnom

uplynutí lehoty podľa vyhl. č. a súčasne aby školu zaradil v rozpore s

lehotami podľa § 3 ods. 1 a 3 vyhl. č. 280/94 Z.z. a bez návrhu obsahujúceho náležitosti

podľa vyhl. č. . Rovnako ani po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku

NS SR, neexistovali zákonné podmienky a ani dôvod na to, aby žalovaný v ďalšom konaní,

na základe toho istého návrhu z r. 1998 a po márnom uplynutí zákonnej lehoty, ktorá márne

uplynula ešte v r. 1998, vyradil školu v r. 2004. Podľa žalobcov žalovaný nevykonal nič z

toho, na čo bol zaviazaný závermi rozsudku, a úmyselne a vedome ignoroval aj podania

žalobcu. K údajným nedostatkom vo výchovno-vzdelávacej činnosti žalobcovia uviedli, že

všeobecné tvrdenie žalovaného, že došlo k poklesu disciplíny študentov a k výraznému

zníženiu kvality vyučovacieho procesu, bez uvedenia konkrétnych preskúmateľných prípadov

a bez uvedenia väzby na zákon, a väzby na zistenie oprávneného kontrolného orgánu, je

nedostatočné. S poukazom na § 6 ods. 1 písm. a/, b/, § 4 písm. písm. a/, c/ vyhlášky

Ministerstva školstva, mládeže a športu Slovenskej republiky č. o školskej

inšpekcii (účinnej do 8.2.2000 – pozn. NS SR - ďalej len „vyhl. č. ) namietali,

že úroveň a výsledky výchovy a vzdelávania nemožno relevantne preukázať dodatočnými

výpoveďami svedkov ani kópiami listín, ktoré si žalovaný zabezpečil na doplnenie

skutkového stavu, lebo žiadna z týchto kópií nie je protokolom o inšpekcii, ani pedagogickou

dokumentáciou (, vyhl. č. ). Poukázali na to, že pred podaním

návrhu nebola vykonaná hospitácia, ktorú nemožno vykonať dodatočne. Relevantnou a

objektívnou pedagogickou dokumentáciou, s ktorou možno tvrdenie žalovaného dodatočne

preskúmať, sú katalógové listy žiakov (ktoré súdu predložili ako dôkaz č. 35), v ktorých sú

archivované všetky známky z jednotlivých predmetov a zo správania a ktoré objektívne

preukazujú, že neexistovali žiadne dôvody na podanie návrhu na vyradenie školy a k jej

vyradeniu z dôvodu poklesu disciplíny a výrazného zníženia kvality vyučovacieho procesu v

priebehu školského roka 1996/1997. Údajné nedostatky v personálnom vybavení školy, ktoré

žalovaný v rozhodnutí odôvodnil tým, že pedagogickým pracovníkom nebola vyplatená mzda

v období máj a jún 1997, považovali žalobcovia za nedostatočné, bez uvedenia zákonného

ustanovenia, podľa ktorého by malo byť údajné nevyplatenie mzdy nedostatkom v

personálnom vybavení školy. Poukázali na to, že vyhl. č. nepozná ako dôvod

na vyradenie školy nevyplatenie mzdy, ani žiadne iné prípadné nedostatky v hospodárení,

resp. vo financovaní súkromnej školy. Žalobcovia ďalej namietali, že z existencie

pracovnoprávneho vzťahu nemožno posúdiť kvalitu pedagogického zboru ani preukázať

konkrétne nedostatky pedagogického zboru. Dodali, že žalovaný dva mesiace po lehote, v

ktorej bol povinný rozhodnúť (lehota márne uplynula dňa 10. decembra 2003), vyzval listom

zo dňa 18. februára 2004 žalobcu 3., o ktorom tvrdí, že nebol účastníkom konania, aby

bezodkladne predložil doklady školy na ul. P., teda nezaradenej - neexistujúcej školy. Mali za

to, že kvalita pedagógov sa podľa zákona kontroluje školskou inšpekciou, a to hospitáciami,

priamo vo vyučovacom procese, a žalovaný ju nemôže kontrolovať, a vôbec už nie dodatočne

z dokladov požadovaných od žalobcu 3. (doklad o zabezpečení priestorov, potvrdenie

hygienika a bezpečnostného technika, počet a štruktúru pedagog. zamestnancov, počet žiakov

s uvedením mena, priezviska a adresy a doklad o aktuálnom finančnom zabezpečení -výpisy z

účtu, a v prípade, ak žalobca 3. s uvedenými dokladmi nedisponuje, tak posledné údaje za

obdobie šk. rokov 95/96, 96/97, 97/98). Žalovaný podľa žalobcov nemá právo realizovať

úkony nad rámec zákonných oprávnení., nie je oprávnený požadovať od žalobcu 3. dodatočne

akékoľvek doklady preukazujúce, či návrh KÚ bol oprávnený; navyše, keď od začiatku

žalovaný vie, že návrh sa týka neexistujúcej školy. Podľa názoru žalobcov obdobne ako pri

skúmaní kvality pedagogického zboru v už založenej súkromnej škole, nemá žalovaný

kompetencie ani na skúmanie materiálneho vybavenia. Podľa § 6 ods. 1 písm. c/ vyhl. č.

školská inšpekcia kontroluje vybavenie, účelnosť a efektívnosť využívania

materiálnych, technických a didaktických prostriedkov vo výchovno-vzdelávacom procese,

pričom hospitáciou v škole nebola nikdy vykonaná kontrola materiálneho vybavenia,

používaného vo výchovno-vzdelávacom procese, a nie je možné vykonať ju dodatočne.

Rovnako dodatočné zisťovanie dôvodu zmeny sídla školy (na I.) žalovaným u žalobcu po 7

rokoch po tom, čo samotný žalovaný vykonal túto zmenu v sieti škôl už v r. 1997, je úplne

nezmyselné, a hlavne je to vo veci návrhu absolútne irelevantné, nakoľko žalovaný mal túto

zmluvu k dispozícii pri vykonaní zmeny. Žalobcovia poukázali aj na to, že žalovaný vo

svojom rozhodnutí odôvodnil nedostatky v materiálnom vybavení aj tým, že škola v rozpore s

metodickým pokynom MF SR č. 3159/1997/41 nezriadila včas účet k uplatňovaniu

ustanovenia o rozpočtových pravidlách, i keď škole neboli

poukazované financie zo štátneho rozpočtu, preto nemala povinnosť tento účet zriadiť a vyhl.

č. 280/94 Z.z. nepozná ako dôvod na vyradenie školy oneskorené zriadenie účtu. Podľa

názoru žalobcov preto žalovaný vo svojich rozhodnutiach nepreukázal žiaden konkrétny

nedostatok ani v materiálnom vybavení, pričom tvrdenia žalovaného sú buď nepravdivé

(pokles disciplíny a kvality vyučovacieho procesu, škola nemá nájomnú zmluvu), alebo

nepravdivé a súčasne irelevantné, resp. nepreskúmateľné (škola nevyplatila mzdu, nebol včas

zriadený účet), a preto na vyradenie školy - žalobcu 1. zo siete škôl neexistovali žiadne

zákonné dôvody. Okrem toho žalobcovia namietali, že preskúmavané rozhodnutia správneho

orgánu sú nevykonateľné, lebo prvostupňové rozhodnutie neobsahuje zákonný výrok,

nakoľko žalovaný nerozhodol o termíne vyradenia zo siete v zmysle § 4 ods. 3 vyhl. č. 280/94

Z.z.., keďže jeho rozhodnutie žiaden termín neobsahuje. V tejto súvislosti poukázali na to, že

lehoty na rozhodnutie o termíne vyradenia a o súčasnom zaradení školy márne uplynuli už

pred vydaním pôvodného – súdom zrušeného rozhodnutia č. 605/1998-152 zo dňa 12. mája

1998, a preto žalovaný už nebol oprávnený rozhodnúť o termíne vyradenia a o súčasnom

zaradení školy. K nesprávnemu postupu žalovaného ďalej žalobcovia uviedli, že návrh KÚ na

vyradenie školy na ul. PX. zo siete škôl a súčasné zaradenie školy na I do siete škôl, zostal aj

v ďalšom konaní po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku stále nevykonateľný, lebo sa ním

navrhuje vyradiť zo siete škôl škola, ktorá v sieti škôl už neexistuje - S., Px Ba že sa má

zároveň zaradiť do siete škôl škola, ktorá v sieti škôl už existuje - žalobca 1, ale s novým

zriaďovateľom. Preto podľa názoru žalobcov bol žalovaný povinný vrátiť navrhovateľovi

návrh, ktorý je nevykonateľný, a nebol oprávnený o nevykonateľnom návrhu začať konanie,

a ani po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku nemôže konať na základe nelegitímneho

návrhu, a preto bol povinný konanie zastaviť a návrh vrátiť. Zároveň žalobcovia pripomenuli,

že návrh bol síce vrátený ešte v r. 1998 s tým, že v ďalšom návrhu na vyradenie školy zo siete

je potrebné predložiť podrobnejšie podklady, avšak žiaden ďalší návrh na vyradenie

a súčasné zaradenie školy, z KÚ a ani od jeho nástupcu – krajského školského úradu (ďalej

len „KŠÚ“) nebol následne podaný. Namietali preto, že bez návrhu nebol žalovaný

legitimovaný konať a rozhodnúť vo veci vyradenia a súčasného zaradenia školy. Uviedli, že

žiadateľ - KÚ po vrátení návrhu už nikdy nepožiadal o vyradenie a súčasné zaradenie školy,

ale spracoval stanovisko, v ktorom navrhol len zaevidovať v sieti súkromných škôl zmenu

zriaďovateľov školy, pričom v takom prípade nie je potrebné vyradiť školu a znovu ju zaradiť

do siete, nakoľko S. na I X plní kontinuálne svoju funkciu, pre ktorú bola zriadená 1.

septembra 1995, čo podľa žalobcov jednoznačne preukazuje, že v škole neexistovali

nedostatky. Výmenu zriaďovateľov legálnym spôsobom, bez súhlasu pôvodného zriaďovateľa

– žalobcu 2., nie je možné docieliť, preto podľa názoru žalobcov štátnym orgánom

požadované vyradenie a súčasné zaradenie školy, ako aj výmena zriaďovateľov súkromnej

školy, boli dosiahnuté nezákonne. Žalovaný ani po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku NS

SR neodstránil nezákonný stav - nevykonal opravu v registri a nezapísal do siete škôl

pôvodnú školu – žalobcu 1. s jej pôvodným zriaďovateľom a pôvodným IČO-om, ale v sieti

škôl ponechal novú školu s novým zriaďovateľom, s novým IČO-om, ale s „dobrým“

obchodným menom žalobcu 1., s jeho sídlom, s jeho materiálno-technickým zabezpečením a s

jeho dátumom začatia činnosti (1. september 1995). V ďalšom žalobcovia namietali porušenie

§ 18 ods. 3 Správneho poriadku, nakoľko žalovaný neupovedomil o začatí konania všetkých

známych účastníkov, a neoznámil im ani rozhodnutia samotné.

K tvrdeniam žalovaného, že zaradenie školy bolo samostatným správnym konaním

uviedli, že zaradenie a vyradenie školy nie je možné od seba oddeliť, nakoľko z dikcie § 4

ods. 1 vyhl. č. 280/94 Z.z. (školu možno zrušiť iba po jej vyradení) vyplýva, že zaraďovaná

škola pána B., pre ktorú nemal priestory ani žiadne materiálno-technické vybavenie, toto

mohla mať iba na úkor vyradenia a zrušenia školy - žalobcu 1. a následným privlastnením si

jej materiálno-technického vybavenia a neoprávneným užívaním jej priestorov. Skutočnosť,

že vyradenie a zaradenie školy nemožno od seba oddeliť, lebo aj zaradenie sa týka práv a

právom chránených záujmov žalobcov, preukazuje aj názov školy, jej sídlo a odbor činnosti.

Namietali preto, že žalovaný nebol oprávnený pred právoplatným a vykonateľným vyradením

a zrušením školy - žalobcu 1., zaradiť do siete škôl novú školu pána B., a to s dátumom

začatia činnosti 1. septembra 1995, čo je dátum začatia činnosti žalobcu 1., s materiálno-

technickým vybavením žalobcu 1., s nájomnou zmluvou žalobcu 1., s rovnakým obchodným

menom, ako má žalobca 1., s rovnakým sídlom ako má žalobca 1. a s rovnakým odborom

činnosti, ako má žalobca 1. Žalovaný na úkor žalobcov týmto úkonom (zaradením školy pána

B.) okrem iného porušil vyhl. č. ; a ,

ale aj základné zásady dobrých mravov, lebo v podstate odobril privlastnenie si materiálno-

technického vybavenia (súkromného majetku žalobcov), neoprávnené používanie obchodného

mena, ako aj nebytových priestorov (ktoré mal prenajaté žalobca 1.). Žalobcovia poukázali na

to, že aj ústavný súd zistil, že vyradenie a súčasné zaradenie školy bolo vykonané v tom istom

konaní. K vylúčeniu žalobcov 1. a 3. z konania žalobcovia uviedli, že v tomto správnom

konaní sa koná, rozhoduje, a zasahuje aj do práv a právom chránených záujmov žalobcov 1. a

3., ktorí s poukazom na § 14 ods. 1 Správneho poriadku preto nesporne sú účastníkmi

správneho konania. Koná sa a rozhoduje sa o právach školy – žalobcu 1., o práve zaručenom

vyučovať a poskytovať vzdelanie, o práve poskytovať

vzdelanie za úhradu, o práve mať práva a povinnosti (napr. pracovné práva), a preto žalobca

1. je nesporne účastníkom správneho konania. Práva a právom chránené záujmy fyz. osoby –

V. - žalobcu 3., ktorý je zriaďovateľom nadácie – žalobcu 2., konkrétne jeho právo menovať a

odvolávať riaditeľa a zástupcu riaditeľa školy je rozhodnutím priamo dotknuté. Žalobcovia 1.

a 3. sú nesporne účastníkmi správneho konania o vyradení a súčasnom zaradení školy, lebo v

tomto správnom konaní sa nekoná len v medziach vyhl. č. , ale koná sa nad

rámec zákonných ustanovení tejto vyhlášky; návrh bol podaný aj pre iné dôvody ako

taxatívne vymedzuje vyhl. č. . Na základe uvedeného žalobcovia žiadali, aby

odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil tak, že sa rozhodnutie žalovaného ako aj

prvostupňové správne rozhodnutie zrušujú a vec sa vracia žalovanému na ďalšie konanie.

Podaním zo dňa 9. marca 2009 žalobcovia doplnili svoje odvolanie o Nález Ústavného

súdu SR č. -36 zo dňa 18.9.2008, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 23.

januára 2009, ktorý sa priamo týka návrhu KÚ v Bratislave, na vyradenie a súčasné zaradenie

školy č. PED-128/98, ktorý žalobcovia v rámci správneho súdnictva, (v žalobe, aj v odvolaní),

označili ako nezákonný. Ústavný súd SR nálezom zrušil rozsudok (druhostupňového súdu,

v rozsahu v akom ním bol potvrdený prvostupňový rozsudok), ktorým súd zamietol žalobu na

ochranu dobrého mena v časti na uloženie povinnosti Krajskému úradu v Bratislave,

ospravedlniť sa za návrh č. a zaplatiť peňažnú satisfakciu, ako aj trovy

konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie. V časti na uloženie povinnosti

vziať späť od počiatku a zrušiť „celý návrh na vyradenie S, P X B, a súčasné zaradenie S, I.,

B, č. zo dňa 2.2.1998“ ponechal rozsudok nedotknutý. Žalobcovia poukázali

na odôvodnenie nálezu, kde Ústavný súd uvádza, že považuje predovšetkým za potrebné

uviesť, že do práva na ochranu osobnosti pred neoprávneným zásahom do dobrej povesti

právnickej osoby... možno zasiahnuť... jednak skutkovými tvrdeniami, ale tiež aj

neprimeranými hodnotiacimi úsudkami. Ide spravidla o nepravdivé skutkové tvrdenia a o také

hodnotiace úsudky, ktorým chýba akýkoľvek skutkový základ, pričom v oboch prípadoch

musí ísť o tvrdenia majúce defimačný charakter. Konštatuje, že z ustanovenia § 4 ods. 1 písm.

b/ vyhl. č. vyplýva, že súkromnú školu možno zo siete škôl vyradiť na návrh

orgánu štátnej správy v školstve iba pre nedostatky vo výchovno-vzdelávacej činnosti,

v personálnom alebo materiálnom vybavení, čo znamená, že tvrdenia orgánu štátnej správy

v školstve, ktorý sa svojím návrhom domáha vyradenia súkromnej školy zo siete škôl, musia

mať charakter skutkových tvrdení, nie teda hodnotiacich úsudkov. Ďalej uvádza, že...bolo

právom, ale aj povinnosťou žalovaného uviesť v podanom návrhu také skutkové tvrdenia,

ktoré sú v zmysle príslušnej právnej úpravy pre rozhodnutie o vyradení školy relevantné

106Sžo 93/2008

a zároveň pravdivé (preukázané). Samotná skutočnosť, že žalovaný bol oprávnený podať

návrh na začatie správneho konania, teda ešte neznamená, že by bol oprávnený tvrdiť na

odôvodnenie návrhu nepravdivé, prípadne navyše irelevantné nepravdivé skutočnosti

defimačného charakteru, a že by za takéto konanie nemohol byť braný na zodpovednosť.

Žalovaný sa podaním zo dňa 7. mája 2008 vyjadril k odvolaniu žalobcov s tým, že sa

pridržiava doterajších písomných a ústnych vyjadrení a plne sa stotožňuje s názorom

krajského súdu. Zdôrazňuje, že žalovaný ako správny orgán dostatočne zistil skutkový stav

pre rozhodnutie vo veci samej a tento po právnej stránke správne posúdil. Z vykonaného

zisťovania skutkového stavu jasne vyplynulo, že boli splnené všetky podmienky v zmysle

ustanovenia vyhl. MŠV SR č. o súkromných školách pre vyradenie

žalobcu v 1. rade zo siete škôl. Zriaďovateľ žalobcu v 1. rade žalobca v 2. rade bol už ku dňu

podania žiadosti Krajského úradu v Bratislave, Odbor školstva, mládeže a telesnej kultúry zo

dňa 2. februára 1998 o vyradenie zo siete škôl v likvidácii. Vzhľadom k tomu, že činnosť

školy sa viaže na činnosť jej zriaďovateľa, bez ktorého škola nemôže fungovať, z uvedeného

je zrejmé, že zriaďovateľ, ktorý je v likvidácii nemôže zabezpečovať riadny chod školy tak po

stránke výchovno-vzdelávacej, ako i personálnej a materiálnej. Vzhľadom k tomu má

žalovaný za to, že boli kumulatívne splnené všetky tri podmienky v zmysle ustanovenia § 4

ods. 2 písm. b/ vyhl. MŠV SR č. o súkromných školách na vyradenie

predmetnej školy zo siete škôl. Konanie o vyradenie žalobcu v 1. rade – P. zo siete škôl,

ktorej zriaďovateľom je žalobca v 2. rade a konanie o zaradení žalobcu v 1. rade – I., ktorej

zriaďovateľom je žalobca v 3. rade sú dve odlišné konania s odlišným predmetom konania a s

inými účastníkmi konania. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol žalovaný rozsudok

krajského súdu potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia

odvolacieho pojednávania ( veta prvá ) a dospel k záveru, že odvolaniu

žalobcov je potrebné priznať úspech.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,

menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj

116Sžo 93/2008

rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté

(, ).

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb,

o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa

každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená,

dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už

nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako

ten, o koho práva v konaní ide.

Podľa ustanovenia vyhl. č. (účinnej do 31. augusta 2008)

súkromné základné školy, súkromné základné umelecké školy, súkromné gymnáziá,

súkromné stredné odborné školy, súkromné stredné odborné učilištia, súkromné odborné

učilištia, súkromné učilištia, súkromné špeciálne školy sa zriaďujú a zrušujú podľa siete škôl

určenej Ministerstvom školstva a vedy Slovenskej republiky, ak ide o súkromné zdravotnícke

školy, podľa siete škôl určenej Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky.

Podľa ustanovenia vyhl. č. školu možno zrušiť iba po jej

vyradení zo siete škôl. Zo siete škôl ju možno vyradiť

a) na návrh zriaďovateľa alebo

b) na návrh orgánu štátnej správy v školstve pre nedostatky vo výchovno-vzdelávacej

činnosti, v personálnom alebo materiálnom vybavení.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vyhlášky návrh na vyradenie zo siete škôl

predložený príslušnému ministerstvu obsahuje

a) dôvod vyradenia zo siete škôl,

b) informáciu o zabezpečení výchovy a vzdelávania žiakov po zrušení školy.

Príslušné ministerstvo rozhodne o termíne vyradenia zo siete škôl do 30 dní od

podania návrhu. Po vyradení školy zo siete škôl príslušný orgán štátnej správy v školstve

zabezpečí výchovu a vzdelávanie žiakov, ktorí plnia povinnú školskú dochádzku (§ 4 ods. 3

a 4 vyhl. č. ).

126Sžo 93/2008

Z obsahu predložených spisov odvolací súd zistil nasledujúce skutočnosti:

Dňa 2. februára 1998 Krajský úrad v Bratislave, odbor školstva, mládeže a telesnej

kultúry podal žiadosť č. PED-128/98 o vyradenie S B PX zo siete škôl a školských zariadení

podľa ods. l písm. b/ vyhl. č. . Krajský školský úrad v Bratislave listom zo

dňa 13. februára 2004 č. 00Č/642004 doplnil doklady k žiadosti zo dňa 2. februára 1998 č.

PED-128/98.

Žalovaný dňa 12. mája 1998 rozhodnutím č. 506/1998-152 návrhu orgánu štátnej

správy vyhovel a k 30. júnu 1998 vyradil S PX zo siete stredných škôl. Rozhodnutie

prvostupňového správneho orgánu bolo odôvodnené tým, že žalovaný akceptoval ako dôvod

vyradenia zo siete písm. b/ vyhl. č. . Na rokovaní 20. augusta 1997

vzali účastníci na vedomie, že Nadácia strednej školy výtvarných umení - súkromná, zaniká

dňom 31. augusta 1997 v zmysle a stráca tak

oprávnenie na vykonávanie funkcií, pre ktoré bola zriadená, t.j. zriaďovateľskú funkciu ako aj

finančné a materiálne zabezpečenie rozvoja školy. Zmenou adresy prijala škola nový režim v

hospodárení ako aj v realizácii výchovno-vzdelávacieho procesu a nie je dôvod, aby v sieti

škôl zostala pod pôvodným názvom a adresou ako aj zriaďovateľským subjektom.

Rozhodnutím č. 506/1998-152 zo dňa 8. októbra 2001 žalovaný zamietol rozklad

žalobcu 2. a prvostupňové rozhodnutie z 12. mája 1998 potvrdil.

NS SR rozsudkom sp. zn. zo dňa 26. júna 2002 zrušil rozhodnutie

žalovaného zo dňa 8. októbra 2001 č. 506/1998-152 a vec vrátil žalovanému na ďalšie

konanie.

Žalovaný o rozklade žalobcu v 2. rade rozhodol dňa 7. októbra 2002 a rozhodnutie z

12. mája 1998 potvrdil.

NS SR rozsudkom zo dňa 28. augusta 2003 sp. zn. zrušil rozhodnutie

žalovaného č. 506/1998-152 zo dňa 7. októbra 2002 spolu s rozhodnutím č. 506/1998-152 zo

dňa 12. mája 1998 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. V odôvodnení zrušujúceho

rozsudku bolo uvedené, že napadnuté rozhodnutia žalovaného z 12. mája 1998 a 7. októbra

136Sžo 93/2008

2002 sú nezákonné, pretože zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci a v

konaní boli porušené práva žalobcu 2., pričom súd toto porušenie považuje za také vady

konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutých

rozhodnutí.

Žalovaný listom zo dňa 18. februára 2004 č. 338/2003-09 a listom zo dňa 1. apríla

2004 v záujme náležitého zistenia skutkového stavu vyzval žalobcu 3., aby v rámci konania o

návrhu na vyradenie súkromnej školy predložil správnemu orgánu doklad o zabezpečení

priestorov predmetnej školy, potvrdenie príslušného hygienika a bezpečnostného technika o

tom, že priestory školy vyhovujú hygienickým požiadavkám, počet a štruktúru pedagogických

zamestnancov školy, počet žiakov v jednotlivých študijných odboroch a doklad o aktuálnom

finančnom zabezpečení činnosti školy. Na výzvu žalovaného zriaďovateľ školy N-S

zastúpená V. - likvidátorom, podaniami zo dňa 7. marca 2004 a dňa 14. apríla 2004 k veci

samej uviedol, že nevie, z akého dôvodu má predložiť informácie o neexistujúcej škole

a k požadovaným dokladom nezaujal žiadne stanovisko.

Prvostupňový správny orgán vydal rozhodnutie č. CD-2004-9016/17704-1:09 zo dňa

31. mája 2004, ktorým vyradil S I., B (s pôvodným sídlom P X B), ktorej je zriaďovateľom N

- S, zastúpená V., akad. soch., V., B zo siete škôl a školských zariadení SR majúc za to, že v

zmysle vysloveného právneho názoru NS SR v rozsudku sp. zn. zo dňa 28.

augusta 2003 zabezpečil všetky relevantné doklady, ktoré špecifikoval na str. 2 a 3

rozhodnutia.

Žalobcovia v 1. a 2. rade podali dňa 22. júna 2004 proti prvostupňovému rozhodnutiu

rozklad.

Žalovaný rozhodol o rozklade dňa 7. októbra 2004 rozhodnutím číslo: CD-2004-

9016/31618-24 sekr., ktorým rozklad zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Včas

podanou žalobou sa žalobcovia domáhali zrušenia rozhodnutia žalovaného ako aj rozhodnutia

správneho orgánu prvého stupňa a vrátenia veci na ďalšie konanie.

146Sžo 93/2008

Odvolací súd považuje za potrebné konštatovať, že krajský súd sa dostatočne

a vyčerpávajúcim spôsobom nevysporiadal s námietkami, ktoré uplatnili žalobcovia v podanej

žalobe.

Krajský súd v rozsahu námietok žalobcov neskúmal, či boli splnené zákonné

podmienky na podanie návrhu Krajského úradu v Bratislave č. PED-128/98 zo dňa 2. februára

1998 na vyradenie S PXzo siete škôl SR, či bol tento návrh podaný v lehote, ktorú pre

podanie návrhu na vyradenie súkromnej školy ustanovoval vyhl. č.

a či KÚ podal návrh na vyradenie existujúcej školy. Krajský súd sa rovnako nezaoberal

žalobcami namietanou okolnosťou, či boli žalovaným prezentované nedostatky zistené

právnym postupom v súlade s vyhl. č. a či išlo o také nedostatky, ktoré pre

podanie návrhu na vyradenie taxatívne vymedzuje vyhl. č. .

Nevyjadril sa k zásadnej otázke, či škola – žalobca 1. mohla byť so zreteľom na všetky

zistené a žalobcami tvrdené a preukazované okolnosti zo siete škôl vyradená zákonným

rozhodnutím a či bola v zmysle vyhl. č. zrušená. Rovnako krajský

súd nepreskúmal lehoty na rozhodnutie o termíne vyradenia školy, a v prípade márneho

uplynutia zákonnej lehoty, či je žalovaný oprávnený vôbec rozhodnúť o termíne vyradenia

školy - žalobcu 1. a o súčasnom zaradení školy iného zriaďovateľa. Napokon je krajskému

súdu potrebné tiež vytknúť, že sa nezaoberal procesnými námietkami žalobcov ohľadne

nezákonnosti konania žalovaného o vyradení žalobcu 1. zo siete škôl, a nimi namietaného

porušovania práv žalobcov zaručených a SR a zákonom č.

o správnom konaní (, , , , , , , §

32 ods. 1, 2, § 33 ods. 1, 2, § 40 ods. 1, § 46, § 47 ods. 1, 2, 3, § 49, § 55 ods. 1, § 59 ods.

1, 2, § 60a, § 61 ods. 3). Jedná sa pritom o zásadné otázky, ktorých riešenie presahuje rámec

súdneho odvolacieho konania.

S týmito ako aj s ďalšími žalobcami uvádzanými okolnosťami a námietkami, ako aj

žalobcami predloženými dôkazmi (tak v žalobe, ako aj v odvolaní proti rozsudku krajského

súdu) sa bude potrebné v ďalšom súdnom preskúmavacom konaní dôsledne zaoberať

a vysporiadať sa s nimi, a to aj v súlade s vyššie citovaným Nálezom Ústavného súdu SR č. II.

ÚS 211/08-36 zo dňa 18. septembra 2008.

156Sžo 93/2008

V správnom súdnictve súd dokazovanie síce zásadne nevykonáva, no vykonáva také

dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1

veta druhá ). Za nevyhnutné dôkazy treba považovať tie, ktorých vykonanie slúži účelu

správneho súdnictva, ktorý je stanovený v . Sú to aj dôkazy na posúdenie podstaty

námietok žalobcu proti napadnutému rozhodnutiu alebo dôkazy na posúdenie tvrdení žalobcu,

že bol ukrátený na svojich právach. Tieto dôkazy bude krajský súd vykonávať v medziach

žaloby.

Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v

konkrétnej právnej veci by sa mal zamerať na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny

orgán vychádzal, nie sú pochybné najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú, alebo pre

porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania, a ďalej na otázku, či vykonané

dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel.

Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu

by mal rovnako posúdiť, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný

právny predpis. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych

orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to,

či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali

príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Správny súd „nie je súdom

skutkovým“, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo

rozhodnutia orgánu verejnej správy. V zmysle pri preskúmavaní zákonnosti

a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom,

ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Aj keď nie je úlohou správneho súdu namiesto správneho orgánu vykonávať

dokazovanie za účelom zistenia skutkového stavu, ani meniť či nahrádzať dôvody

preskúmavaného rozhodnutia správneho orgánu, na to, aby krajský súd v prejednávanej veci

mohol prevziať skutkový a právny záver žalovaného, musel by sám vykonať resp. doplniť

dokazovanie v zmysle ustanovenia .

Je potrebné tiež zdôrazniť, že dokazovaním v správnom súdnictve nie je hodnotenie

obsahu spisu administratívneho orgánu správnym súdom.

166Sžo 93/2008

Krajský súd z uvedených zásad súdneho prieskumu dôsledne nevychádzal,

nedostatočne sa vysporiadal so skutočnosťami a námietkami tvrdenými žalobcami, a preto sa

odvolaciemu súdu javí, že vec nesprávne právne posúdil a jeho záver, že preskúmavané

rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom považuje za predčasný. Odôvodnenie v časti,

kde uvádza, že sa stotožnil s námietkami a právnym názorom žalobcu uvedeným v žalobe,

pretože nezistil také vady konania, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť preskúmavaného

rozhodnutia žalovaného a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, je navyše

nezrozumiteľné.

Vychádzajúc z uvedenej argumentácie je potrebné konštatovať, že postupom

krajského súdu bola účastníkom konania odňatá možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil

účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu

dáva. Procesným právom účastníka je i právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Povinnosť

súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie vyplývajúca z ustanovenia totiž

znamená právo účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, a jeho

porušením sa účastníkovi odníma možnosť náležite skutkovo a aj právne argumentovať proti

rozhodnutiu súdu, voči ktorému chce využiť možnosť opravného prostriedku. Nedostatok

riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je preto porušením práva

na spravodlivé súdne konanie.

Potreba riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, v ktorom súd preskúmava

rozhodnutie správneho orgánu vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“). Aj keď s ohľadom na judikatúru ESĽP nie je potrebné zdôvodňovať

každý argument účastníkov konania, súdne rozhodnutia musia byť odôvodnené a musia

obsahovať odpovede súdu na všetky argumenty prednesené stranami, ktoré viedli

k rozhodnutiu. Dôvody musia byť špecifikované s ohľadom na skutkové okolnosti prípadu

a nie len odkazovať na určité časti zákonov (napr. rozsudok ESĽP Ruiz Torija proti

Španielsku z 9.12.1994).

Podľa názoru odvolacieho súdu nie je správny ani záver krajského súdu, že žalobcovia

v 1. a 3. rade nie sú aktívne legitimovaní.

176Sžo 93/2008

Podľa § 247 ods. 1 aktívne legitimovanou na podanie žaloby na preskúmanie

rozhodnutia správneho orgánu je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že bola na

svojich právach ukrátená rozhodnutím správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal

zákonnosť tohto rozhodnutia.

Podľa ustanovenia žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá

o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho

orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s

ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom

konať malo.

Podľa ustanovenia o správnom konaní

v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) účastníkom konania je ten, o

koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho

práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté;

účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom

chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže

opak.

Podľa ustanovenia § 14 ods. 2 správneho poriadku účastníkom konania je aj ten, komu

osobitný zákon také postavenie priznáva.

Žalobcovia 1. a 3. neboli účastníkmi správneho konania, avšak v súdnom konaní

tvrdili, že sa s nimi konať malo, pretože boli rozhodnutím vo svojich právach, právom

chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutí, pričom tieto tvrdenia osvedčili,

a preto boli aktívne procesne legitimovaní na podanie žaloby.

S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti rozsudok krajského súdu treba považovať aj

za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a nezrozumiteľnosť, zjavne vychádzajúci

z nedostatočne zisteného a nedostatočne posúdeného skutkového i právneho stavu veci.

186Sžo 93/2008

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto musel napadnutý rozsudok podľa § 221 ods.

1 písm. f/ a h/ v spojení s vetou druhou zrušiť a vec mu vrátiť na

ďalšie konanie ( v spojení s vetou druhou ).

V ďalšom konaní krajský súd prejedná vec v hore naznačenom smere znova

v medziach podanej žaloby ako i podaného odvolania, dôsledne sa vysporiada so všetkými

námietkami žalobcov a znova o žalobe rozhodne a svoje rozhodnutie riadne odôvodní.

V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov odvolacieho

konania ( v spojení s veta prvá ).

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, dňa 31. augusta 2009

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Peter Szimeth