Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)d18/376600.d7fcec.pdf
PDF · 152.36 KB
No categories available
6Sžo/93/2008
Najvyšší súd 6Sžo 93/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov: 1. S., so sídlom I., B, 2.
N., so sídlom V., B, 3. A., bytom V., B, všetci zastúpení JUDr. J., advokátom, so sídlom Č.,
proti žalovanému: Ministerstvo školstva Slovenskej republiky, so sídlom Stromová 1,
Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. CD-2004-9016/31618-24
sekr. zo dňa 7. októbra 2004, o odvolaní žalobcov v 1. - 3. rade proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave č. k. 1S 24/2005-116 zo dňa 17. januára 2008, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S
24/2005-116 zo dňa 17. januára 2008 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave v zmysle ustanovenia § 250j ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ,,OSP“) zamietol ako nedôvodnú žalobu o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. CD-2004-9016/31618-24 sekr. zo dňa 7.
októbra 2004 potvrdzujúceho rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. CD-2004-
9016/17704-1:09 zo dňa 31. mája 2004, ktorým bol žalobca v 1. rade podľa ustanovenia § 4
ods. 1 písm. b/ vyhlášky Ministerstve školstva a vedy Slovenskej republiky č. 280/1994 Z.z. o
súkromných školách (ďalej len „vyhl. č. 280/1994 Z.z.“) vyradený zo siete škôl a školských
zariadení SR. Zároveň žalobcovi nepriznal náhradu trov konania.
V odôvodnení rozsudku krajský súd konštatoval, že po preskúmaní zákonnosti
napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že správny orgán vykonal dostatočné dokazovanie,
z ktorého vyvodil aj správne právne závery, stotožnil sa s právnym názorom žalovaného, že
vo veci sú splnené predpoklady pre aplikáciu § 4 ods. 1 písm. b/ vyhl. č. 280/1994 Z.z. pre
vyradenie žalobcu v 1. rade zo siete škôl. Uviedol, že sa stotožnil s námietkami a právnym
názorom žalobcu uvedeným v žalobe, pretože nezistil také vady konania, ktoré by mohli mať
vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného a dospel k záveru, že žaloba nie
je dôvodná. Námietku žalobcu, že mu v priebehu správneho konania žalovaný neumožnil
nahliadnuť do spisu a predložil mu nekompletný spis, súd považoval za neopodstatnenú,
nakoľko takéto tvrdenie nemá oporu v administratívnom spise. Námietku žalobcu o
nesprávnom určení okruhu účastníkov konania súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Poukázal na
to, že účastníkom správneho konania o vyradení školy je podľa § 3 vyhl. č. 280/1994 Z.z.
zriaďovateľ školy, v danom prípade žalobca v 2. rade. Krajský súd dôvodil, že v žalobe
označený žalobca v 1. rade a žalobca v 3. rade neboli účastníkmi správneho konania, a preto s
poukazom na ustanovenie § 250 ods. 2 OSP nemôžu byť účastníkmi konania podľa druhej
hlavy piatej časti OSP, preto na podanie žaloby nie sú aktívne legitimovaní. Záver, ktorý
žalovaný uviedol v napadnutom rozhodnutí, vyradiť žalobcu v 1. rade zo siete škôl a
školských zariadení SR, má podľa krajského súdu oporu v zistenom skutkovom stave.
Krajský súd mal za to, že podklad pre napadnuté rozhodnutie bol dostatočný a záver
žalovaného vyjadrený v napadnutom rozhodnutí je v súlade so zákonom. Uviedol, že z
dôkazov, ktoré sú obsahom administratívneho spisu nepochybne vyplýva, že žalobca v 1. rade
nemá uzatvorenú žiadnu zmluvu o nájme a ani inak zabezpečené užívanie priestorov, v
ktorých by mohol vykonávať výchovno-vzdelávaciu činnosť. Poukázal na to, že žalobca v 3.
rade napriek výzve žalovaného nepredložil doklady o zabezpečení týchto priestorov, vrátane
ich špecifikácie na jednotlivé činnosti, o ich finančnom a materiálnom vybavení školy. Výrok
o trovách konania odôvodnil poukazom na ustanovenie § 250k ods. 1 OSP, nakoľko žalobca v
konaní úspech nemal.
Proti tomuto rozsudku podali žalobcovia v 1. až 3. rade (ďalej len „žalobcovia“) v
zákonnej lehote rozsiahle odvolanie (obsahujúce 42 strán), ktoré odôvodnili tým, že krajský
súd nerešpektoval názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) v
rozsudku sp. zn. 6Sž 132/02, podľa ktorého žalobcovi v 3. rade priznal práva účastníka v
predmetnom správnom konaní, a aj tým, že krajský súd neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205
ods. 2 písm. c/, e/, f / OSP). Poukázali na to, že už v žalobe namietali konkrétne porušenia
tých platných právnych ustanovení, ktoré majú z hľadiska zákonnosti postupu a rozhodnutí
žalovaného vo veci zásadný právny význam, okrem iného aj to, že žalovaný nie je zákonom
oprávnený priamo posudzovať (kontrolovať, resp. dokazovať), či v škole sú nedostatky vo
výchovno-vzdelávacej činnosti, v personálnom alebo v materiálnom vybavení, taxatívne
vymedzené v § 4 ods. 1 písm. b/ vyhl. č. 280/1994 Z.z., ale túto právomoc si žalovaný môže
uplatňovať iba prostredníctvom nezávislého kontrolného orgánu - školskej inšpekcie, na ktorú
sa žalovaný nikdy neobrátil s požiadavkou o vykonanie kontroly, a z dokumentov,
z ktorých vychádzal žalovaný pri vydaní napadnutých rozhodnutí, nie je možné relevantne
posúdiť existenciu taxatívne vymedzených nedostatkov, lebo v zmysle zákonných ustanovení
o kontrole výchovy a vzdelávania sa nejedná o relevantnú pedagogickú dokumentáciu. Preto
tvrdenie krajského súdu, že žalovaný vo veci vykonal dostatočné dokazovanie, z ktorého
vyvodil aj správne právne závery, je podľa názoru žalobcov neobjektívne a neprihliada na
existenciu nezávislého kontrolného orgánu v školstve a na zákonné ustanovenia o kontrole
výchovy a vzdelávania. Žalobcovia namietali aj tú skutočnosť, že žalovaný nie je oprávnený
rozhodnúť vo veci po márnom uplynutí zákonnej lehoty, a že prvostupňové rozhodnutie
žalovaného je nevykonateľné, lebo neobsahuje zákonný výrok v zmysle § 4 ods. 3 vyhl. č.
280/1994 Z.z., a preto je rozhodnutie o rozklade nevykonateľné. Podľa názoru žalobcov
žalovaný nebol oprávnený postupovať a rozhodnúť v konaní podľa zákona č. 596/2003 Z.z. o
štátnej správe v školstve a školskej samospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Poukázali na to, že vyššie uvedené zásadné právne skutočnosti, ktoré žalobcovia v žalobe
namietli, krajský súd ignoroval, v napadnutom rozsudku sa vyhol špecifikácii všetkých
konkrétnych relevantných porušení zákona, ktorých sa dopustil žalovaný v postupe, rozsahu i
obsahu napadnutých rozhodnutí, ktoré žalobcovia v žalobe jasne a jednoznačne špecifikovali,
krajský súd nedostatočne zistil skutkový stav a vôbec neodôvodnil, prečo nevykonal žiaden z
88 dôkazov, ktoré predložili súdu žalobcovia, nevychádzal z platných právnych noriem, ale
iba zo záverov žalovaného. Žalobcovia uviedli, že obsahom administratívneho spisu pôvodne
bola aj zmluva o nájme zo dňa 1. augusta.1997 uzavretá medzi Stredným odborným učilišťom
stavebným a žalobcom 1., ktorú žalovaný neskoršie zo spisu odstránil, a preto žalobcovia túto
zmluvu predložili k žalobe ako dôkaz č. 16 a č. 17., avšak súd tento dôkaz, ako aj všetky
ďalšie dôkazy predložené žalobcami, ignoroval. Namietali, že výrok prvostupňového
správneho rozhodnutia je nezákonný, lebo neobsahuje termín vyradenia podľa § 4 ods. 3 vyhl.
č. 280/1994 Z.z. a že žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol žiadne konkrétne
a pravdivé skutočnosti (protokol o kontrole, resp. o školskej inšpekcii), ktorými by bolo
možné preukázať taxatívne ustanovené (§ 4 ods. 1 písm. b/ vyhl. č. 280/1994 Z.z.) nedostatky
oprávňujúce na vyradenie školy zo siete škôl. Mali za to, že pokiaľ sa v konaní podľa zákona
č. 71/1967 Zb. zisťujú v škole akékoľvek nedostatky, tak škola je účastníkom tohto konania a
pred vydaním rozhodnutia je správny orgán povinný dať účastníkovi konania možnosť, aby sa
vyjadril k jeho podkladu a spôsobu jeho zistenia, avšak žalovaný podľa tvrdenia žalobcov
odmietol dať do spisu všetky doklady týkajúce sa súčasného zaradenia do siete škôl s iným
zriaďovateľom ako je uvedené v rozhodnutí č. 506/1998-152 z 12. mája 1998. Poukázali na
to, že v zmysle § 8 vyhl. č. 280/1994 Z.z. je školská inšpekcia jediným orgánom štátnej
správy v školstve, ktorý je zákonom oprávnený posudzovať, či sú alebo nie sú v škole
nedostatky vo výchovno-vzdelávacej činnosti, v personálnom alebo v materiálnom vybavení,
avšak v čase pred podaním návrhu na vyradenie a súčasné zaradenie školy žiaden oprávnený
kontrolný orgán - školský inšpektor nevykonal v škole kontrolu výchovno-vzdelávacej
činnosti, personálneho, ani materiálneho vybavenia. Napriek tomu podal dňa 5. februára 1998
Krajský úrad v Bratislave (ďalej len „KÚ“) návrh na vyradenie a súčasné zaradenie školy, v
ktorom nie je ani len zmienka o nedostatkoch vo výchovno-vzdelávacej činnosti, v
personálnom alebo materiálnom vybavení a sú tam uvedené dôvody iného rozsahu, ktoré sú
nepreskúmateľné, nepravdivé a navyše spôsobilé výrazne poškodiť dobré meno žalobcov.
Okrem toho je návrh KÚ v rozpore aj s § 4 ods. 2 písm. b/ vyhl. č. 280/1994 Z.z., lebo
neobsahuje ani informáciu o zabezpečení výchovy a vzdelávania žiakov po zrušení školy. V
časti týkajúcej sa zaradenia školy, je podľa žalobcov návrh KÚ v rozpore s § 3 ods. 1 vyhl. č.
280/1994 Z.z., lebo návrh na zaradenie súkromnej školy nepredkladá štátny orgán, ale
zriaďovateľ, a to v lehote podľa tohto paragrafu a s príslušnými zákonnými náležitosťami
podľa § 3 ods. 2 písm. b/ až i/ vyhl. č. 280/1994 Z.z., ktoré návrh KÚ takisto neobsahuje. Na
základe vyššie uvedeného je podľa názoru žalobcov návrh na vyradenie a súčasné zaradenie
školy nezákonný. Žalobcovia namietali, že žalovaný neskúmal, či boli splnené zákonné
podmienky, či bol dodržaný postup, či boli dodržané lehoty, či návrh obsahoval taxatívne
vymedzené náležitosti, a hlavne nepreskúmal, či vôbec bola niekedy zákonným spôsobom
vykonaná kontrola výchovno-vzdelávacej činnosti, materiálneho alebo personálneho
vybavenia školy, teda či v čase podania návrhu existovali v škole také nedostatky relevantne
zistené podľa § 8 vyhl. č. 280/1994 Z.z., ktoré sú taxatívne vymedzené v § 4 ods. 1 písm. b/
vyhl. č. 280/1994 Z.z.. Podľa názoru žalobcov neexistovali zákonné podmienky na podanie
návrhu na vyradenie a súčasné zaradenie školy a vôbec už neexistoval žiaden zákonný dôvod
na to, aby žalovaný k 30. júnu 1998 rozhodnutím školu vyradil, a to dokonca po márnom
uplynutí lehoty podľa § 4 ods. 3 vyhl. č. 280/1994 Z.z. a súčasne aby školu zaradil v rozpore s
lehotami podľa § 3 ods. 1 a 3 vyhl. č. 280/94 Z.z. a bez návrhu obsahujúceho náležitosti
podľa § 3 ods. 2 vyhl. č. 280/1994 Z.z.. Rovnako ani po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku
NS SR, neexistovali zákonné podmienky a ani dôvod na to, aby žalovaný v ďalšom konaní,
na základe toho istého návrhu z r. 1998 a po márnom uplynutí zákonnej lehoty, ktorá márne
uplynula ešte v r. 1998, vyradil školu v r. 2004. Podľa žalobcov žalovaný nevykonal nič z
toho, na čo bol zaviazaný závermi rozsudku, a úmyselne a vedome ignoroval aj podania
žalobcu. K údajným nedostatkom vo výchovno-vzdelávacej činnosti žalobcovia uviedli, že
všeobecné tvrdenie žalovaného, že došlo k poklesu disciplíny študentov a k výraznému
zníženiu kvality vyučovacieho procesu, bez uvedenia konkrétnych preskúmateľných prípadov
a bez uvedenia väzby na zákon, a väzby na zistenie oprávneného kontrolného orgánu, je
nedostatočné. S poukazom na § 6 ods. 1 písm. a/, b/, § 4 písm. písm. a/, c/ vyhlášky
Ministerstva školstva, mládeže a športu Slovenskej republiky č. 293/1991 Zb. o školskej
inšpekcii (účinnej do 8.2.2000 – pozn. NS SR - ďalej len „vyhl. č. 293/1991 Zb.) namietali,
že úroveň a výsledky výchovy a vzdelávania nemožno relevantne preukázať dodatočnými
výpoveďami svedkov ani kópiami listín, ktoré si žalovaný zabezpečil na doplnenie
skutkového stavu, lebo žiadna z týchto kópií nie je protokolom o inšpekcii, ani pedagogickou
dokumentáciou (§ 4 písm. a/, c/ vyhl. č. 293/1991 Zb.). Poukázali na to, že pred podaním
návrhu nebola vykonaná hospitácia, ktorú nemožno vykonať dodatočne. Relevantnou a
objektívnou pedagogickou dokumentáciou, s ktorou možno tvrdenie žalovaného dodatočne
preskúmať, sú katalógové listy žiakov (ktoré súdu predložili ako dôkaz č. 35), v ktorých sú
archivované všetky známky z jednotlivých predmetov a zo správania a ktoré objektívne
preukazujú, že neexistovali žiadne dôvody na podanie návrhu na vyradenie školy a k jej
vyradeniu z dôvodu poklesu disciplíny a výrazného zníženia kvality vyučovacieho procesu v
priebehu školského roka 1996/1997. Údajné nedostatky v personálnom vybavení školy, ktoré
žalovaný v rozhodnutí odôvodnil tým, že pedagogickým pracovníkom nebola vyplatená mzda
v období máj a jún 1997, považovali žalobcovia za nedostatočné, bez uvedenia zákonného
ustanovenia, podľa ktorého by malo byť údajné nevyplatenie mzdy nedostatkom v
personálnom vybavení školy. Poukázali na to, že vyhl. č. 280/1994 Z.z. nepozná ako dôvod
na vyradenie školy nevyplatenie mzdy, ani žiadne iné prípadné nedostatky v hospodárení,
resp. vo financovaní súkromnej školy. Žalobcovia ďalej namietali, že z existencie
pracovnoprávneho vzťahu nemožno posúdiť kvalitu pedagogického zboru ani preukázať
konkrétne nedostatky pedagogického zboru. Dodali, že žalovaný dva mesiace po lehote, v
ktorej bol povinný rozhodnúť (lehota márne uplynula dňa 10. decembra 2003), vyzval listom
zo dňa 18. februára 2004 žalobcu 3., o ktorom tvrdí, že nebol účastníkom konania, aby
bezodkladne predložil doklady školy na ul. P., teda nezaradenej - neexistujúcej školy. Mali za
to, že kvalita pedagógov sa podľa zákona kontroluje školskou inšpekciou, a to hospitáciami,
priamo vo vyučovacom procese, a žalovaný ju nemôže kontrolovať, a vôbec už nie dodatočne
z dokladov požadovaných od žalobcu 3. (doklad o zabezpečení priestorov, potvrdenie
hygienika a bezpečnostného technika, počet a štruktúru pedagog. zamestnancov, počet žiakov
s uvedením mena, priezviska a adresy a doklad o aktuálnom finančnom zabezpečení -výpisy z
účtu, a v prípade, ak žalobca 3. s uvedenými dokladmi nedisponuje, tak posledné údaje za
obdobie šk. rokov 95/96, 96/97, 97/98). Žalovaný podľa žalobcov nemá právo realizovať
úkony nad rámec zákonných oprávnení., nie je oprávnený požadovať od žalobcu 3. dodatočne
akékoľvek doklady preukazujúce, či návrh KÚ bol oprávnený; navyše, keď od začiatku
žalovaný vie, že návrh sa týka neexistujúcej školy. Podľa názoru žalobcov obdobne ako pri
skúmaní kvality pedagogického zboru v už založenej súkromnej škole, nemá žalovaný
kompetencie ani na skúmanie materiálneho vybavenia. Podľa § 6 ods. 1 písm. c/ vyhl. č.
293/1991 Zb. školská inšpekcia kontroluje vybavenie, účelnosť a efektívnosť využívania
materiálnych, technických a didaktických prostriedkov vo výchovno-vzdelávacom procese,
pričom hospitáciou v škole nebola nikdy vykonaná kontrola materiálneho vybavenia,
používaného vo výchovno-vzdelávacom procese, a nie je možné vykonať ju dodatočne.
Rovnako dodatočné zisťovanie dôvodu zmeny sídla školy (na I.) žalovaným u žalobcu po 7
rokoch po tom, čo samotný žalovaný vykonal túto zmenu v sieti škôl už v r. 1997, je úplne
nezmyselné, a hlavne je to vo veci návrhu absolútne irelevantné, nakoľko žalovaný mal túto
zmluvu k dispozícii pri vykonaní zmeny. Žalobcovia poukázali aj na to, že žalovaný vo
svojom rozhodnutí odôvodnil nedostatky v materiálnom vybavení aj tým, že škola v rozpore s
metodickým pokynom MF SR č. 3159/1997/41 nezriadila včas účet k uplatňovaniu
ustanovenia § 6 ods. 3 zákona č. 303/1995 Z.z. o rozpočtových pravidlách, i keď škole neboli
poukazované financie zo štátneho rozpočtu, preto nemala povinnosť tento účet zriadiť a vyhl.
č. 280/94 Z.z. nepozná ako dôvod na vyradenie školy oneskorené zriadenie účtu. Podľa
názoru žalobcov preto žalovaný vo svojich rozhodnutiach nepreukázal žiaden konkrétny
nedostatok ani v materiálnom vybavení, pričom tvrdenia žalovaného sú buď nepravdivé
(pokles disciplíny a kvality vyučovacieho procesu, škola nemá nájomnú zmluvu), alebo
nepravdivé a súčasne irelevantné, resp. nepreskúmateľné (škola nevyplatila mzdu, nebol včas
zriadený účet), a preto na vyradenie školy - žalobcu 1. zo siete škôl neexistovali žiadne
zákonné dôvody. Okrem toho žalobcovia namietali, že preskúmavané rozhodnutia správneho
orgánu sú nevykonateľné, lebo prvostupňové rozhodnutie neobsahuje zákonný výrok,
nakoľko žalovaný nerozhodol o termíne vyradenia zo siete v zmysle § 4 ods. 3 vyhl. č. 280/94
Z.z.., keďže jeho rozhodnutie žiaden termín neobsahuje. V tejto súvislosti poukázali na to, že
lehoty na rozhodnutie o termíne vyradenia a o súčasnom zaradení školy márne uplynuli už
pred vydaním pôvodného – súdom zrušeného rozhodnutia č. 605/1998-152 zo dňa 12. mája
1998, a preto žalovaný už nebol oprávnený rozhodnúť o termíne vyradenia a o súčasnom
zaradení školy. K nesprávnemu postupu žalovaného ďalej žalobcovia uviedli, že návrh KÚ na
vyradenie školy na ul. PX. zo siete škôl a súčasné zaradenie školy na I do siete škôl, zostal aj
v ďalšom konaní po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku stále nevykonateľný, lebo sa ním
navrhuje vyradiť zo siete škôl škola, ktorá v sieti škôl už neexistuje - S., Px Ba že sa má
zároveň zaradiť do siete škôl škola, ktorá v sieti škôl už existuje - žalobca 1, ale s novým
zriaďovateľom. Preto podľa názoru žalobcov bol žalovaný povinný vrátiť navrhovateľovi
návrh, ktorý je nevykonateľný, a nebol oprávnený o nevykonateľnom návrhu začať konanie,
a ani po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku nemôže konať na základe nelegitímneho
návrhu, a preto bol povinný konanie zastaviť a návrh vrátiť. Zároveň žalobcovia pripomenuli,
že návrh bol síce vrátený ešte v r. 1998 s tým, že v ďalšom návrhu na vyradenie školy zo siete
je potrebné predložiť podrobnejšie podklady, avšak žiaden ďalší návrh na vyradenie
a súčasné zaradenie školy, z KÚ a ani od jeho nástupcu – krajského školského úradu (ďalej
len „KŠÚ“) nebol následne podaný. Namietali preto, že bez návrhu nebol žalovaný
legitimovaný konať a rozhodnúť vo veci vyradenia a súčasného zaradenia školy. Uviedli, že
žiadateľ - KÚ po vrátení návrhu už nikdy nepožiadal o vyradenie a súčasné zaradenie školy,
ale spracoval stanovisko, v ktorom navrhol len zaevidovať v sieti súkromných škôl zmenu
zriaďovateľov školy, pričom v takom prípade nie je potrebné vyradiť školu a znovu ju zaradiť
do siete, nakoľko S. na I X plní kontinuálne svoju funkciu, pre ktorú bola zriadená 1.
septembra 1995, čo podľa žalobcov jednoznačne preukazuje, že v škole neexistovali
nedostatky. Výmenu zriaďovateľov legálnym spôsobom, bez súhlasu pôvodného zriaďovateľa
– žalobcu 2., nie je možné docieliť, preto podľa názoru žalobcov štátnym orgánom
požadované vyradenie a súčasné zaradenie školy, ako aj výmena zriaďovateľov súkromnej
školy, boli dosiahnuté nezákonne. Žalovaný ani po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku NS
SR neodstránil nezákonný stav - nevykonal opravu v registri a nezapísal do siete škôl
pôvodnú školu – žalobcu 1. s jej pôvodným zriaďovateľom a pôvodným IČO-om, ale v sieti
škôl ponechal novú školu s novým zriaďovateľom, s novým IČO-om, ale s „dobrým“
obchodným menom žalobcu 1., s jeho sídlom, s jeho materiálno-technickým zabezpečením a s
jeho dátumom začatia činnosti (1. september 1995). V ďalšom žalobcovia namietali porušenie
§ 18 ods. 3 Správneho poriadku, nakoľko žalovaný neupovedomil o začatí konania všetkých
známych účastníkov, a neoznámil im ani rozhodnutia samotné.
K tvrdeniam žalovaného, že zaradenie školy bolo samostatným správnym konaním
uviedli, že zaradenie a vyradenie školy nie je možné od seba oddeliť, nakoľko z dikcie § 4
ods. 1 vyhl. č. 280/94 Z.z. (školu možno zrušiť iba po jej vyradení) vyplýva, že zaraďovaná
škola pána B., pre ktorú nemal priestory ani žiadne materiálno-technické vybavenie, toto
mohla mať iba na úkor vyradenia a zrušenia školy - žalobcu 1. a následným privlastnením si
jej materiálno-technického vybavenia a neoprávneným užívaním jej priestorov. Skutočnosť,
že vyradenie a zaradenie školy nemožno od seba oddeliť, lebo aj zaradenie sa týka práv a
právom chránených záujmov žalobcov, preukazuje aj názov školy, jej sídlo a odbor činnosti.
Namietali preto, že žalovaný nebol oprávnený pred právoplatným a vykonateľným vyradením
a zrušením školy - žalobcu 1., zaradiť do siete škôl novú školu pána B., a to s dátumom
začatia činnosti 1. septembra 1995, čo je dátum začatia činnosti žalobcu 1., s materiálno-
technickým vybavením žalobcu 1., s nájomnou zmluvou žalobcu 1., s rovnakým obchodným
menom, ako má žalobca 1., s rovnakým sídlom ako má žalobca 1. a s rovnakým odborom
činnosti, ako má žalobca 1. Žalovaný na úkor žalobcov týmto úkonom (zaradením školy pána
B.) okrem iného porušil vyhl. č. 280/1994 Z.z.; zákona č. 71/1967 Zb. a zákona č. 513/1991,
ale aj základné zásady dobrých mravov, lebo v podstate odobril privlastnenie si materiálno-
technického vybavenia (súkromného majetku žalobcov), neoprávnené používanie obchodného
mena, ako aj nebytových priestorov (ktoré mal prenajaté žalobca 1.). Žalobcovia poukázali na
to, že aj ústavný súd zistil, že vyradenie a súčasné zaradenie školy bolo vykonané v tom istom
konaní. K vylúčeniu žalobcov 1. a 3. z konania žalobcovia uviedli, že v tomto správnom
konaní sa koná, rozhoduje, a zasahuje aj do práv a právom chránených záujmov žalobcov 1. a
3., ktorí s poukazom na § 14 ods. 1 Správneho poriadku preto nesporne sú účastníkmi
správneho konania. Koná sa a rozhoduje sa o právach školy – žalobcu 1., o práve zaručenom
Ústavou Slovenskej republiky vyučovať a poskytovať vzdelanie, o práve poskytovať
vzdelanie za úhradu, o práve mať práva a povinnosti (napr. pracovné práva), a preto žalobca
1. je nesporne účastníkom správneho konania. Práva a právom chránené záujmy fyz. osoby –
V. - žalobcu 3., ktorý je zriaďovateľom nadácie – žalobcu 2., konkrétne jeho právo menovať a
odvolávať riaditeľa a zástupcu riaditeľa školy je rozhodnutím priamo dotknuté. Žalobcovia 1.
a 3. sú nesporne účastníkmi správneho konania o vyradení a súčasnom zaradení školy, lebo v
tomto správnom konaní sa nekoná len v medziach vyhl. č. 280/1994 Z.z., ale koná sa nad
rámec zákonných ustanovení tejto vyhlášky; návrh bol podaný aj pre iné dôvody ako
taxatívne vymedzuje vyhl. č. 280/1994 Z.z.. Na základe uvedeného žalobcovia žiadali, aby
odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil tak, že sa rozhodnutie žalovaného ako aj
prvostupňové správne rozhodnutie zrušujú a vec sa vracia žalovanému na ďalšie konanie.
Podaním zo dňa 9. marca 2009 žalobcovia doplnili svoje odvolanie o Nález Ústavného
súdu SR č. II. ÚS 211/08-36 zo dňa 18.9.2008, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 23.
januára 2009, ktorý sa priamo týka návrhu KÚ v Bratislave, na vyradenie a súčasné zaradenie
školy č. PED-128/98, ktorý žalobcovia v rámci správneho súdnictva, (v žalobe, aj v odvolaní),
označili ako nezákonný. Ústavný súd SR nálezom zrušil rozsudok (druhostupňového súdu,
v rozsahu v akom ním bol potvrdený prvostupňový rozsudok), ktorým súd zamietol žalobu na
ochranu dobrého mena v časti na uloženie povinnosti Krajskému úradu v Bratislave,
ospravedlniť sa za návrh č. PED-128/1998 a zaplatiť peňažnú satisfakciu, ako aj trovy
konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie. V časti na uloženie povinnosti
vziať späť od počiatku a zrušiť „celý návrh na vyradenie S, P X B, a súčasné zaradenie S, I.,
B, č. PED-128/1998 zo dňa 2.2.1998“ ponechal rozsudok nedotknutý. Žalobcovia poukázali
na odôvodnenie nálezu, kde Ústavný súd uvádza, že považuje predovšetkým za potrebné
uviesť, že do práva na ochranu osobnosti pred neoprávneným zásahom do dobrej povesti
právnickej osoby... možno zasiahnuť... jednak skutkovými tvrdeniami, ale tiež aj
neprimeranými hodnotiacimi úsudkami. Ide spravidla o nepravdivé skutkové tvrdenia a o také
hodnotiace úsudky, ktorým chýba akýkoľvek skutkový základ, pričom v oboch prípadoch
musí ísť o tvrdenia majúce defimačný charakter. Konštatuje, že z ustanovenia § 4 ods. 1 písm.
b/ vyhl. č. 280/1994 Z.z. vyplýva, že súkromnú školu možno zo siete škôl vyradiť na návrh
orgánu štátnej správy v školstve iba pre nedostatky vo výchovno-vzdelávacej činnosti,
v personálnom alebo materiálnom vybavení, čo znamená, že tvrdenia orgánu štátnej správy
v školstve, ktorý sa svojím návrhom domáha vyradenia súkromnej školy zo siete škôl, musia
mať charakter skutkových tvrdení, nie teda hodnotiacich úsudkov. Ďalej uvádza, že...bolo
právom, ale aj povinnosťou žalovaného uviesť v podanom návrhu také skutkové tvrdenia,
ktoré sú v zmysle príslušnej právnej úpravy pre rozhodnutie o vyradení školy relevantné
106Sžo 93/2008
a zároveň pravdivé (preukázané). Samotná skutočnosť, že žalovaný bol oprávnený podať
návrh na začatie správneho konania, teda ešte neznamená, že by bol oprávnený tvrdiť na
odôvodnenie návrhu nepravdivé, prípadne navyše irelevantné nepravdivé skutočnosti
defimačného charakteru, a že by za takéto konanie nemohol byť braný na zodpovednosť.
Žalovaný sa podaním zo dňa 7. mája 2008 vyjadril k odvolaniu žalobcov s tým, že sa
pridržiava doterajších písomných a ústnych vyjadrení a plne sa stotožňuje s názorom
krajského súdu. Zdôrazňuje, že žalovaný ako správny orgán dostatočne zistil skutkový stav
pre rozhodnutie vo veci samej a tento po právnej stránke správne posúdil. Z vykonaného
zisťovania skutkového stavu jasne vyplynulo, že boli splnené všetky podmienky v zmysle
ustanovenia § 4 ods. 1 vyhl. MŠV SR č. 280/1994 Z.z. o súkromných školách pre vyradenie
žalobcu v 1. rade zo siete škôl. Zriaďovateľ žalobcu v 1. rade žalobca v 2. rade bol už ku dňu
podania žiadosti Krajského úradu v Bratislave, Odbor školstva, mládeže a telesnej kultúry zo
dňa 2. februára 1998 o vyradenie zo siete škôl v likvidácii. Vzhľadom k tomu, že činnosť
školy sa viaže na činnosť jej zriaďovateľa, bez ktorého škola nemôže fungovať, z uvedeného
je zrejmé, že zriaďovateľ, ktorý je v likvidácii nemôže zabezpečovať riadny chod školy tak po
stránke výchovno-vzdelávacej, ako i personálnej a materiálnej. Vzhľadom k tomu má
žalovaný za to, že boli kumulatívne splnené všetky tri podmienky v zmysle ustanovenia § 4
ods. 2 písm. b/ vyhl. MŠV SR č. 280/1994 Z.z. o súkromných školách na vyradenie
predmetnej školy zo siete škôl. Konanie o vyradenie žalobcu v 1. rade – P. zo siete škôl,
ktorej zriaďovateľom je žalobca v 2. rade a konanie o zaradení žalobcu v 1. rade – I., ktorej
zriaďovateľom je žalobca v 3. rade sú dve odlišné konania s odlišným predmetom konania a s
inými účastníkmi konania. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol žalovaný rozsudok
krajského súdu potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu
žalobcov je potrebné priznať úspech.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,
menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj
116Sžo 93/2008
rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté
(§ 244 ods. 1, 2 OSP).
Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb,
o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa
každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená,
dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už
nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako
ten, o koho práva v konaní ide.
Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 vyhl. č. 280/1994 Z.z. (účinnej do 31. augusta 2008)
súkromné základné školy, súkromné základné umelecké školy, súkromné gymnáziá,
súkromné stredné odborné školy, súkromné stredné odborné učilištia, súkromné odborné
učilištia, súkromné učilištia, súkromné špeciálne školy sa zriaďujú a zrušujú podľa siete škôl
určenej Ministerstvom školstva a vedy Slovenskej republiky, ak ide o súkromné zdravotnícke
školy, podľa siete škôl určenej Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky.
Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 vyhl. č. 280/1994 Z.z. školu možno zrušiť iba po jej
vyradení zo siete škôl. Zo siete škôl ju možno vyradiť
a) na návrh zriaďovateľa alebo
b) na návrh orgánu štátnej správy v školstve pre nedostatky vo výchovno-vzdelávacej
činnosti, v personálnom alebo materiálnom vybavení.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vyhlášky návrh na vyradenie zo siete škôl
predložený príslušnému ministerstvu obsahuje
a) dôvod vyradenia zo siete škôl,
b) informáciu o zabezpečení výchovy a vzdelávania žiakov po zrušení školy.
Príslušné ministerstvo rozhodne o termíne vyradenia zo siete škôl do 30 dní od
podania návrhu. Po vyradení školy zo siete škôl príslušný orgán štátnej správy v školstve
zabezpečí výchovu a vzdelávanie žiakov, ktorí plnia povinnú školskú dochádzku (§ 4 ods. 3
a 4 vyhl. č. 280/1994 Z.z.).
126Sžo 93/2008
Z obsahu predložených spisov odvolací súd zistil nasledujúce skutočnosti:
Dňa 2. februára 1998 Krajský úrad v Bratislave, odbor školstva, mládeže a telesnej
kultúry podal žiadosť č. PED-128/98 o vyradenie S B PX zo siete škôl a školských zariadení
podľa § 4 ods. l písm. b/ vyhl. č. 280/1994 Z.z.. Krajský školský úrad v Bratislave listom zo
dňa 13. februára 2004 č. 00Č/642004 doplnil doklady k žiadosti zo dňa 2. februára 1998 č.
PED-128/98.
Žalovaný dňa 12. mája 1998 rozhodnutím č. 506/1998-152 návrhu orgánu štátnej
správy vyhovel a k 30. júnu 1998 vyradil S PX zo siete stredných škôl. Rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu bolo odôvodnené tým, že žalovaný akceptoval ako dôvod
vyradenia zo siete § 4 bod 1 písm. b/ vyhl. č. 280/1994 Z.z.. Na rokovaní 20. augusta 1997
vzali účastníci na vedomie, že Nadácia strednej školy výtvarných umení - súkromná, zaniká
dňom 31. augusta 1997 v zmysle zákona Národnej rady SR č. 207/1996 Z.z. a stráca tak
oprávnenie na vykonávanie funkcií, pre ktoré bola zriadená, t.j. zriaďovateľskú funkciu ako aj
finančné a materiálne zabezpečenie rozvoja školy. Zmenou adresy prijala škola nový režim v
hospodárení ako aj v realizácii výchovno-vzdelávacieho procesu a nie je dôvod, aby v sieti
škôl zostala pod pôvodným názvom a adresou ako aj zriaďovateľským subjektom.
Rozhodnutím č. 506/1998-152 zo dňa 8. októbra 2001 žalovaný zamietol rozklad
žalobcu 2. a prvostupňové rozhodnutie z 12. mája 1998 potvrdil.
NS SR rozsudkom sp. zn. 6Sž 211/01 zo dňa 26. júna 2002 zrušil rozhodnutie
žalovaného zo dňa 8. októbra 2001 č. 506/1998-152 a vec vrátil žalovanému na ďalšie
konanie.
Žalovaný o rozklade žalobcu v 2. rade rozhodol dňa 7. októbra 2002 a rozhodnutie z
12. mája 1998 potvrdil.
NS SR rozsudkom zo dňa 28. augusta 2003 sp. zn. 6Sž 132/02 zrušil rozhodnutie
žalovaného č. 506/1998-152 zo dňa 7. októbra 2002 spolu s rozhodnutím č. 506/1998-152 zo
dňa 12. mája 1998 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. V odôvodnení zrušujúceho
rozsudku bolo uvedené, že napadnuté rozhodnutia žalovaného z 12. mája 1998 a 7. októbra
136Sžo 93/2008
2002 sú nezákonné, pretože zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci a v
konaní boli porušené práva žalobcu 2., pričom súd toto porušenie považuje za také vady
konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutých
rozhodnutí.
Žalovaný listom zo dňa 18. februára 2004 č. 338/2003-09 a listom zo dňa 1. apríla
2004 v záujme náležitého zistenia skutkového stavu vyzval žalobcu 3., aby v rámci konania o
návrhu na vyradenie súkromnej školy predložil správnemu orgánu doklad o zabezpečení
priestorov predmetnej školy, potvrdenie príslušného hygienika a bezpečnostného technika o
tom, že priestory školy vyhovujú hygienickým požiadavkám, počet a štruktúru pedagogických
zamestnancov školy, počet žiakov v jednotlivých študijných odboroch a doklad o aktuálnom
finančnom zabezpečení činnosti školy. Na výzvu žalovaného zriaďovateľ školy N-S
zastúpená V. - likvidátorom, podaniami zo dňa 7. marca 2004 a dňa 14. apríla 2004 k veci
samej uviedol, že nevie, z akého dôvodu má predložiť informácie o neexistujúcej škole
a k požadovaným dokladom nezaujal žiadne stanovisko.
Prvostupňový správny orgán vydal rozhodnutie č. CD-2004-9016/17704-1:09 zo dňa
31. mája 2004, ktorým vyradil S I., B (s pôvodným sídlom P X B), ktorej je zriaďovateľom N
- S, zastúpená V., akad. soch., V., B zo siete škôl a školských zariadení SR majúc za to, že v
zmysle vysloveného právneho názoru NS SR v rozsudku sp. zn. 6Sž 132/2002 zo dňa 28.
augusta 2003 zabezpečil všetky relevantné doklady, ktoré špecifikoval na str. 2 a 3
rozhodnutia.
Žalobcovia v 1. a 2. rade podali dňa 22. júna 2004 proti prvostupňovému rozhodnutiu
rozklad.
Žalovaný rozhodol o rozklade dňa 7. októbra 2004 rozhodnutím číslo: CD-2004-
9016/31618-24 sekr., ktorým rozklad zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Včas
podanou žalobou sa žalobcovia domáhali zrušenia rozhodnutia žalovaného ako aj rozhodnutia
správneho orgánu prvého stupňa a vrátenia veci na ďalšie konanie.
146Sžo 93/2008
Odvolací súd považuje za potrebné konštatovať, že krajský súd sa dostatočne
a vyčerpávajúcim spôsobom nevysporiadal s námietkami, ktoré uplatnili žalobcovia v podanej
žalobe.
Krajský súd v rozsahu námietok žalobcov neskúmal, či boli splnené zákonné
podmienky na podanie návrhu Krajského úradu v Bratislave č. PED-128/98 zo dňa 2. februára
1998 na vyradenie S PXzo siete škôl SR, či bol tento návrh podaný v lehote, ktorú pre
podanie návrhu na vyradenie súkromnej školy ustanovoval § 4 ods. 3 vyhl. č. 280/1994 Z.z.
a či KÚ podal návrh na vyradenie existujúcej školy. Krajský súd sa rovnako nezaoberal
žalobcami namietanou okolnosťou, či boli žalovaným prezentované nedostatky zistené
právnym postupom v súlade s § 8 vyhl. č. 280/1994 Z.z. a či išlo o také nedostatky, ktoré pre
podanie návrhu na vyradenie taxatívne vymedzuje § 4 ods. 1 písm. b/ vyhl. č. 280/1994 Z.z..
Nevyjadril sa k zásadnej otázke, či škola – žalobca 1. mohla byť so zreteľom na všetky
zistené a žalobcami tvrdené a preukazované okolnosti zo siete škôl vyradená zákonným
rozhodnutím a či bola v zmysle § 4 ods. 1 vyhl. č. 280/1994 Z.z. zrušená. Rovnako krajský
súd nepreskúmal lehoty na rozhodnutie o termíne vyradenia školy, a v prípade márneho
uplynutia zákonnej lehoty, či je žalovaný oprávnený vôbec rozhodnúť o termíne vyradenia
školy - žalobcu 1. a o súčasnom zaradení školy iného zriaďovateľa. Napokon je krajskému
súdu potrebné tiež vytknúť, že sa nezaoberal procesnými námietkami žalobcov ohľadne
nezákonnosti konania žalovaného o vyradení žalobcu 1. zo siete škôl, a nimi namietaného
porušovania práv žalobcov zaručených čl. 2 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a zákonom č.
71/1967 Zb. o správnom konaní (§ 3 ods. 1, 2, 3, 4, § 18 ods. 3, § 21 ods. 2, § 23 ods. 1, §
32 ods. 1, 2, § 33 ods. 1, 2, § 40 ods. 1, § 46, § 47 ods. 1, 2, 3, § 49, § 55 ods. 1, § 59 ods.
1, 2, § 60a, § 61 ods. 3). Jedná sa pritom o zásadné otázky, ktorých riešenie presahuje rámec
súdneho odvolacieho konania.
S týmito ako aj s ďalšími žalobcami uvádzanými okolnosťami a námietkami, ako aj
žalobcami predloženými dôkazmi (tak v žalobe, ako aj v odvolaní proti rozsudku krajského
súdu) sa bude potrebné v ďalšom súdnom preskúmavacom konaní dôsledne zaoberať
a vysporiadať sa s nimi, a to aj v súlade s vyššie citovaným Nálezom Ústavného súdu SR č. II.
ÚS 211/08-36 zo dňa 18. septembra 2008.
156Sžo 93/2008
V správnom súdnictve súd dokazovanie síce zásadne nevykonáva, no vykonáva také
dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1
veta druhá OSP). Za nevyhnutné dôkazy treba považovať tie, ktorých vykonanie slúži účelu
správneho súdnictva, ktorý je stanovený v § 244 OSP. Sú to aj dôkazy na posúdenie podstaty
námietok žalobcu proti napadnutému rozhodnutiu alebo dôkazy na posúdenie tvrdení žalobcu,
že bol ukrátený na svojich právach. Tieto dôkazy bude krajský súd vykonávať v medziach
žaloby.
Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v
konkrétnej právnej veci by sa mal zamerať na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny
orgán vychádzal, nie sú pochybné najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú, alebo pre
porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania, a ďalej na otázku, či vykonané
dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel.
Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu
by mal rovnako posúdiť, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný
právny predpis. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych
orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to,
či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali
príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Správny súd „nie je súdom
skutkovým“, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo
rozhodnutia orgánu verejnej správy. V zmysle § 250i ods. 3 OSP pri preskúmavaní zákonnosti
a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom,
ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Aj keď nie je úlohou správneho súdu namiesto správneho orgánu vykonávať
dokazovanie za účelom zistenia skutkového stavu, ani meniť či nahrádzať dôvody
preskúmavaného rozhodnutia správneho orgánu, na to, aby krajský súd v prejednávanej veci
mohol prevziať skutkový a právny záver žalovaného, musel by sám vykonať resp. doplniť
dokazovanie v zmysle ustanovenia § 250i ods. 2 OSP.
Je potrebné tiež zdôrazniť, že dokazovaním v správnom súdnictve nie je hodnotenie
obsahu spisu administratívneho orgánu správnym súdom.
166Sžo 93/2008
Krajský súd z uvedených zásad súdneho prieskumu dôsledne nevychádzal,
nedostatočne sa vysporiadal so skutočnosťami a námietkami tvrdenými žalobcami, a preto sa
odvolaciemu súdu javí, že vec nesprávne právne posúdil a jeho záver, že preskúmavané
rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom považuje za predčasný. Odôvodnenie v časti,
kde uvádza, že sa stotožnil s námietkami a právnym názorom žalobcu uvedeným v žalobe,
pretože nezistil také vady konania, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť preskúmavaného
rozhodnutia žalovaného a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, je navyše
nezrozumiteľné.
Vychádzajúc z uvedenej argumentácie je potrebné konštatovať, že postupom
krajského súdu bola účastníkom konania odňatá možnosť konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil
účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
dáva. Procesným právom účastníka je i právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Povinnosť
súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie vyplývajúca z ustanovenia § 157 ods. 2 OSP totiž
znamená právo účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, a jeho
porušením sa účastníkovi odníma možnosť náležite skutkovo a aj právne argumentovať proti
rozhodnutiu súdu, voči ktorému chce využiť možnosť opravného prostriedku. Nedostatok
riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je preto porušením práva
na spravodlivé súdne konanie.
Potreba riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, v ktorom súd preskúmava
rozhodnutie správneho orgánu vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“). Aj keď s ohľadom na judikatúru ESĽP nie je potrebné zdôvodňovať
každý argument účastníkov konania, súdne rozhodnutia musia byť odôvodnené a musia
obsahovať odpovede súdu na všetky argumenty prednesené stranami, ktoré viedli
k rozhodnutiu. Dôvody musia byť špecifikované s ohľadom na skutkové okolnosti prípadu
a nie len odkazovať na určité časti zákonov (napr. rozsudok ESĽP Ruiz Torija proti
Španielsku z 9.12.1994).
Podľa názoru odvolacieho súdu nie je správny ani záver krajského súdu, že žalobcovia
v 1. a 3. rade nie sú aktívne legitimovaní.
176Sžo 93/2008
Podľa § 247 ods. 1 aktívne legitimovanou na podanie žaloby na preskúmanie
rozhodnutia správneho orgánu je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že bola na
svojich právach ukrátená rozhodnutím správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal
zákonnosť tohto rozhodnutia.
Podľa ustanovenia § 250 ods. 2 OSP žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá
o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho
orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s
ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom
konať malo.
Podľa ustanovenia § 14 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) účastníkom konania je ten, o
koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho
práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté;
účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom
chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže
opak.
Podľa ustanovenia § 14 ods. 2 správneho poriadku účastníkom konania je aj ten, komu
osobitný zákon také postavenie priznáva.
Žalobcovia 1. a 3. neboli účastníkmi správneho konania, avšak v súdnom konaní
tvrdili, že sa s nimi konať malo, pretože boli rozhodnutím vo svojich právach, právom
chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutí, pričom tieto tvrdenia osvedčili,
a preto boli aktívne procesne legitimovaní na podanie žaloby.
S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti rozsudok krajského súdu treba považovať aj
za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a nezrozumiteľnosť, zjavne vychádzajúci
z nedostatočne zisteného a nedostatočne posúdeného skutkového i právneho stavu veci.
186Sžo 93/2008
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto musel napadnutý rozsudok podľa § 221 ods.
1 písm. f/ a h/ OSP v spojení s § 250ja ods. 3 vetou druhou OSP zrušiť a vec mu vrátiť na
ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP v spojení s § 250ja ods. 3 vetou druhou OSP).
V ďalšom konaní krajský súd prejedná vec v hore naznačenom smere znova
v medziach podanej žaloby ako i podaného odvolania, dôsledne sa vysporiada so všetkými
námietkami žalobcov a znova o žalobe rozhodne a svoje rozhodnutie riadne odôvodní.
V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov odvolacieho
konania (§ 224 ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP).
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, dňa 31. augusta 2009
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Peter Szimeth