Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 29/2012
PDF · 115.98 KB
No categories available
II. ÚS 29/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť dr. A. M., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. D., P.,
vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1, čl. 47 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky
v konaniach vedených Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 10 C 215/2010, Krajským
súdom v Prešove pod sp. zn. 12 Co 26/2011 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod
sp. zn. 2 Cdo 162/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť dr. A. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. decembra
2011 osobne do podateľne doručená sťažnosť dr. A. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 47 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) v konaniach vedených Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod
sp. zn. 10 C 215/2010, Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.
12 Co 26/2011 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod
sp. zn. 2 Cdo 162/2011.
Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ 2. novembra
2010 podal okresnému súdu návrh na predbežné opatrenie vo veci porušenia autorských
práv v súvislosti s knihou, ktorú z poverenia Obecného úradu v J. (ďalej len „obecný úrad“)
na základe zmluvy o dielo uzatvorenej so starostom napísal pri príležitosti 750. výročia
prvej písomnej zmienky o obci. Bez súhlasu sťažovateľa došlo k tomu, že z diela, ktoré
sťažovateľ ako autor napísal, bolo vypustených 80 strán dôležitého textu a dokumentačného
materiálu. Takouto cenzúrou sa dielo zredukovalo na 304 strán. Okrem toho sa vsunuli
do diela údaje, ktoré tam sťažovateľ nedal. Takto znehodnotenú verziu knihy sa rozhodol
bývalý starosta obce M. K. (ďalej len „bývalý starosta“) vydať tesne pred komunálnymi
voľbami vyhlásenými na 27. november 2010 so zámerom využiť ju vo vlastný prospech
v predvolebnej kampani. Sťažovateľ sa podaním uvedeného návrhu usiloval zabrániť
distribúcii diela ešte v čase, keď sa výtlačky nachádzali v tlačiarni.
Uznesením okresného súdu č. k. 10 C 215/2010-51 z 9. marca 2011 bol návrh na
nariadenie predbežného opatrenia zamietnutý. Potom, ako sťažovateľ návrh doplnil
podaniami z 5. novembra 2010, 10. novembra 2010, 18. novembra 2010, 25. novembra
2010, 30. novembra 2010 a 11. februára 2011, ho okresný súd vyzval, aby spresnil
označenie odporcu, resp. ujasnil, kto je odporcom. Sťažovateľ za odporcu označil bývalého
starostu. Návrh na nariadenie predbežného opatrenia odôvodnil porušením ustanovenia § 56
ods. 1 písm. a), b), c) a e) zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich
s autorským právom (autorský zákon) v znení neskorších predpisov tým, že bývalý starosta
nechal vytlačiť dielo bez toho, aby tam sťažovateľ figuroval ako autor, vsunul tam
neúplných 10 strán a 1 zoznam mien. Podľa názoru okresného súdu v danom prípade nie je
možné zaviazať bývalého starostu na stiahnutie z obehu a na zničenie (zošrotovanie)
neoprávnene vytlačenej knihy, resp. na vydanie rovnakého počtu sťažovateľom ako autorom
odsúhlaseného diela. Bývalý starosta totiž nie je vo veci vecne pasívne legitimovaný, keďže
nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, resp. záväzku, splnenia ktorého sa sťažovateľ
domáha. Ďalej je podstatné, že sťažovateľ v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia
neuviedol, čoho sa vlastne mieni domáhať vo veci samej.
Uznesením krajského súdu č. k. 12 Co 26/2011-59 z 12. apríla 2011 bolo uznesenie
okresného súdu č. k. 10 C 215/2010-51 z 9. marca 2011 potvrdené. Podľa názoru krajského
súdu sťažovateľ neosvedčil potrebu nariadenia predbežného opatrenia vo vzťahu voči
bývalému starostovi. Bolo totiž preukázané, že došlo k uzavretiu zmluvy o dielo medzi
Obcou J. a sťažovateľom, ktorá sa týkala napísania knihy k 750. výročiu prvej písomnej
zmienky o obci J. Za obec vystupoval bývalý starosta, ktorý v čase uzavretia zmluvy
zastával ešte funkciu starostu a ktorý je v konaní označený ako odporca (teda proti nemu
smeruje návrh na vydanie predbežného opatrenia). Bývalý starosta však už v súčasnosti
obec J. nezastupuje, a preto nie je ani osvedčená potreba dočasnej úpravy pomerov medzi
sťažovateľom a bývalým starostom.
Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 162/2011 z 29. septembra 2011 bolo
odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 12 Co 26/2011
z 12. apríla 2011. Sťažovateľ v dovolaní uviedol, že postupom krajského súdu mu bola
odňatá možnosť konať pred súdom v dôsledku nedodržania zákonných lehôt na rozhodnutie
o návrhu na vydanie predbežného opatrenia, ako aj v dôsledku nesprávneho právneho
posúdenia veci. Podľa názoru najvyššieho súdu plynutie zákonnej lehoty na nariadenie
predbežného opatrenia sa nespája s akýmkoľvek návrhom na nariadenie predbežného
opatrenia, ale len s takým návrhom, ktorý spĺňa podmienky príslušných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku. Ak súd vyzve žalobcu na odstránenie nedostatkov návrhu,
nemôže súdu až do obdobia, kým žalobca tieto nedostatky neodstráni, vôbec vzniknúť
povinnosť rozhodnúť v lehote 30 dní (II. ÚS 123/02). Z podrobného prehľadu jednotlivých
úkonov v konaní vyplýva, že okresný súd a krajský súd rozhodli v zákonom ustanovenej
lehote. Aj v prípade, že by všeobecný súd v zákonom ustanovenej lehote o návrhu
na vydanie predbežného opatrenia nerozhodol, nemá toto pochybenie za následok vadu
v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Pokiaľ ide o namietané nesprávne
právne posúdenie veci, toto samo osebe prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ
vo vade konania v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku).
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn.
10 C 215/2010, krajským súdom pod sp. zn. 12 Co 26/2011 a najvyšším súdom pod sp. zn.
2 Cdo 162/2011 s tým, aby boli rozhodnutia všeobecných súdov zrušené a vo veci bolo
urýchlene rozhodnuté.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným
súdom pod sp. zn. 10 C 215/2011, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná len subsidiárne, teda iba vtedy,
keď o ochrane týchto práv nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného súdu
bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť
ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu voči okresnému súdu mal krajský súd
v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba
dodať, že sťažovateľ právo podať odvolanie aj využil.
Odlišná je situácia vo vzťahu ku konaniam vedeným krajským súdom pod sp. zn.
12 Co 26/2011 a najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Cdo 162/2011. Túto časť sťažnosti treba
považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa názoru ústavného súdu uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu
dostatočným a presvedčivým spôsobom odpovedajú na odvolacie, resp. dovolacie námietky
sťažovateľa. Tieto uznesenia v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne či zjavne
neodôvodnené.
Okresný súd a krajský súd založili svoje uznesenia na právnom názore, podľa
ktorého sťažovateľom označený odporca (bývalý starosta) nie je vecne pasívne
legitimovaný, teda nie je nositeľom tých hmotnoprávnych povinností, splnenia ktorých sa
od neho sťažovateľ v konaní domáha. Vzhľadom na skutočnosť, že zmluvu o dielo uzavrel
sťažovateľ s Obcou J., z pohľadu ústavného súdu sa javí ako vecne pasívne legitimovaný
subjekt Obec J. Tú teda mal sťažovateľ správne označiť ako odporkyňu v konaní, a pokiaľ
tak neurobil, právom bol jeho návrh zamietnutý.
Najvyšší súd veľmi podrobným a presvedčivým spôsobom zdôvodnil, prečo nedošlo
k prieťahom pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľa, resp. k nedodržaniu zákonnej 30-dňovej
lehoty na rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. marca 2012