Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 114/2012
PDF · 207.7 KB
No categories available
III. ÚS 114/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. S. a O. S., obaja bytom Š., zastúpených
spoločnosťou N., s. r. o., G., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. K. N., vo veci
namietaného porušenia ich základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn. 5 C 45/2007 z 19. marca 2008 a rozsudkom
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11 Co 198/2010 z 28. septembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. A. S. a O. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára
2012 doručená sťažnosť Ing. A. S. a O. S., obaja bytom Š. (ďalej len „sťažovatelia“), pre
namietané porušenie ich základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Galanta (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 5 C 45/2007 z 19. marca 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 198/2010 z 28. septembra 2011.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že okresný súd rozsudkom sp. zn.
5 C 45/2007 z 19. marca 2008 zamietol žalobu sťažovateľov, ktorou sa domáhali vyslovenia
neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi odporcom v 1. rade a odporcami v 2. a 3. rade.
Na základe odvolania podaného sťažovateľmi krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Co 135/2008
z 21. októbra 2008 zmenil napadnutý rozsudok okresného súdu tak, že určil, že kúpna
zmluva uzavretá medzi odporcom v 1. rade a odporcami v 2. a 3. rade je neplatná.
Odporcovia v 1., 2. a 3. rade následne druhostupňové rozhodnutie napadli dovolaním.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v rámci dovolacieho konania
uznesením sp. zn. 4 Cdo 56/2009 z 22. septembra 2010 zrušil napadnutý rozsudok krajského
súdu sp. zn. 9 Co 135/2008 z 21. októbra 2008 a vec vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd
opätovne vec prerokoval a rozhodol rozsudkom sp. zn. 11 Co 198/2010 z 28. septembra
2011 tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 5 C 45/2007 z 19. marca 2008 vo veci
samej a zmenil výrok o náhrade trov konania.
Sťažovatelia v sťažnosti označili rozsudok okresného súdu sp. zn. 5 C 45/2007
z 19. marca 2008 za „nesprávny, jeho závery nemali oporu vo vykonanom dokazovaní“ a sú
toho názoru, že „Okresný súd Galanta rozhodol na základe nesprávneho právneho názoru
a právneho posúdenia veci.“. Sťažovatelia vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského
súdu sp. zn. 11 Co 198/2010 z 28. septembra 2011 formulovali námietku, že „rozhodnutie
súdu nemá legitímny základ a vykazuje znaky svojvôle a arbitrárnosti. Predmetné
rozhodnutie neobsahuje náležité odôvodnenie, teda také, ktoré dáva jednoznačné
a pochopiteľné odpovede na všetky relevantné otázky v súvislosti s predmetom konania.“.
Sťažovatelia ďalej zastávajú názor, že „Okresný súd v Galante, Krajský súd v Trnave, ako
aj Najvyšší súd SR nesprávne posúdili a aplikovali otázku naliehavého právneho záujmu,
dôsledkom ktorého bola sťažovateľom odopretá súdna ochrana podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy boli porušené.“. Sťažovatelia v sťažnosti tiež namietali,
že „odvolací súd sa vôbec nezaoberal otázkou platnosti právneho úkonu, t.j. kúpnej zmluvy
z hľadiska jeho rozporu so zákonom, ako aj dobrými mravmi, a to aj napriek tomu, že ide
o právny úkon, ktorý sa prieči ako zákonu tak aj dobrým mravom a je teda neplatný podľa
§ 39 Občianskeho zákonníka.“ V nadväznosti na uvedené sťažovatelia v sťažnosti
namietajú, že „rozhodnutie súdu je nepresvedčivé, nepreskúmateľné a ústavne
nekonformné“.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovatelia ústavnému súdu navrhujú, aby o ich
sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľov v 1. a 2. rade, Ing. A. S. a O. S. na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa
č1. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť
majetok podľa či. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo rozsudkom Okresného súdu
v Galante č.k. 5C/45/2007-90 z 19.03.2008 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k.
11 Co/198/2010-196 z 28.09.2011 porušené.
2. Rozsudok Okresného súdu Galanta č.k. 5C/45/2007-90 z 19.03.2008 a rozsudok
Krajského súdu v Trnave č. k. 11 Co/198/2010-196 z 28.09.2011 sa zrušujú a vec sa vracia
Okresnému súdu Galanta na ďalšie konanie.“
II.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovatelia v sťažnosti predostreli námietku porušenia ich základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 5 C 45/2007 z 19. marca 2008 a rozsudkom krajského súdu sp. zn.
11 Co 198/2010 z 28. septembra 2011.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn.
5 C 45/2007 z 19. marca 2008
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľov podľa ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu ústavný súd
poukazuje na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že
právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať
rozhodnutie okresného súdu, keďže ho už preskúmal na základe odvolania krajský súd,
ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľom ochranu ich právam.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti
napadnutému rozsudku okresného súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05,
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.
11 Co 198/2010 z 28. septembra 2011
2. 1 Ústavný súd najprv pristúpil k preskúmaniu napadnutého rozsudku krajského
súdu z hľadiska namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
Krajský súd po zrušení jeho rozsudku sp. zn. 9 Co 135/2008 z 21. októbra 2008
na základe uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 56/2009 z 22. septembra 2010
odvolaniu sťažovateľov nevyhovel a prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil
podľa ustanovenia § 219 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
sp. zn. 11 Co 198/2010 z 28. septembra 2011 konštatoval predovšetkým nesplnenie
základného predpokladu úspešnosti žaloby o určenie podľa § 80 písm. c) OSP, a to
naliehavého právneho záujmu na takomto určení, pričom ďalej konštatoval, že tento
naliehavý právny záujem musí existovať nielen v čase začatia konania, ale aj v čase, keď má
byť rozsudok vyhlásený. Nedostatok naliehavého právneho záujmu videl krajský súd v tom,
že aj v prípade, ak by aj došlo k obnoveniu právneho stavu pred porušením všeobecne
záväzného nariadenia mesta Š. č. 9/2000 z 12. mája 2000 (ďalej len „všeobecne záväzné
nariadenie“), ktoré upravovalo prednostné právo kúpy užívateľov pozemkov v prospech
sťažovateľov, toto prednostné právo kúpy už v čase podania žaloby sťažovateľov vzhľadom
na zmenu všeobecne záväzného nariadenia mesta Š. už neexistovalo, teda sťažovateľom ako
užívateľom nehnuteľnosti bez právneho titulu by sa ich prednostné právo kúpy nezachovalo.
Vyhovením návrhu by teda nedošlo k priaznivému ovplyvneniu právneho postavenia
sťažovateľov proti odporcovi v 1. rade. Na základe uvedeného krajský súd dospel k záveru
o procesnej neprípustnosti tejto určovacej žaloby sťažovateľov z dôvodu nedostatku
naliehavého právneho záujmu, čo bránilo odvolaciemu súdu zaoberať sa vecou z hľadiska
opodstatnenosti uplatneného nároku, konkrétne námietkami sťažovateľov týkajúcimi sa
neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, respektíve z dôvodu
obchádzania zákona podľa § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov.
Ústavný súd hneď v úvode pripomína, že nejde o porušenie základného práva
na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv
účastníka konania, a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade
s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je
naplnené tým, že všeobecné súdy na základe výkladu a použitia relevantných právnych
noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné
a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu
práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).
V zmysle už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy je ústavná ochrana základných práv
a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej
medzinárodnej zmluvy rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto
ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného
súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci
všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv
a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).
Podľa názoru ústavného súdu z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu
nemožno vyvodiť, že by sa nevysporiadal s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľov
adekvátne a preskúmateľne. Takisto z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nemožno
vyvodiť, že by sa krajský súd dopustil svojvôle a arbitrárnosti. Odôvodnenie napadnutého
rozsudku krajského súdu tak predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo krajský súd
v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol. Rozsudok krajského
súdu tak zodpovedá požiadavkám kladeným konštantnou judikatúrou ústavného súdu
na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov, a ústavný súd preto konštatuje kvalitu jeho
rozhodnutia v súlade s limitmi čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa judikatúry ústavného súdu ak preskúmanie namietaného postupu v rámci
predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo
slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú
(I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).
Ústavný súd vychádzajúc zo svojich záverov pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľov v časti námietky porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 Co 198/2010
z 28. septembra 2011 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Nad rámec uvedeného ústavný súd k celej veci poznamenáva, že vo veci
sťažovateľov nimi popísaný skutkový stav vrátane príloh k sťažnosti vyvoláva potrebu
poukázať na klasické rímskoprávne pravidlo „vigilantibus iura“, ktoré je v našich
podmienkach interpretované tak, že „bdelým patrí právo“, resp., že „zákony sú písané pre
tých, ktorí dbajú (starajú sa) o svoje práva“. Sťažovatelia mali dlhý časový priestor (od roku
1978), aby na základe ich aktivity došlo k právnemu usporiadaniu pozemku, ktorý fakticky
užívali, a to (neskôr) aj s pomocou predkupného práva.
2. 2 Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu ústavný súd poukazuje na svoju
judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho,
že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48
ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným
súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127
ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery
v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je
základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných
súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07,
Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského
súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti,
ktorou sťažovatelia namietali porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, bolo
už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami
hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného
porušenia.
Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. marca 2012