Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 114/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. S. a O. S., obaja bytom Š., zastúpených

spoločnosťou N., s. r. o., G., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. K. N., vo veci

namietaného porušenia ich základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn. z 19. marca 2008 a rozsudkom

Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 28. septembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. A. S. a O. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára

2012 doručená sťažnosť Ing. A. S. a O. S., obaja bytom Š. (ďalej len „sťažovatelia“), pre

namietané porušenie ich základných práv vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Galanta (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 19. marca 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28. septembra 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 19. marca 2008 zamietol žalobu sťažovateľov, ktorou sa domáhali vyslovenia

neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi odporcom v 1. rade a odporcami v 2. a 3. rade.

Na základe odvolania podaného sťažovateľmi krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 21. októbra 2008 zmenil napadnutý rozsudok okresného súdu tak, že určil, že kúpna

zmluva uzavretá medzi odporcom v 1. rade a odporcami v 2. a 3. rade je neplatná.

Odporcovia v 1., 2. a 3. rade následne druhostupňové rozhodnutie napadli dovolaním.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v rámci dovolacieho konania

uznesením sp. zn. z 22. septembra 2010 zrušil napadnutý rozsudok krajského

súdu sp. zn. z 21. októbra 2008 a vec vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd

opätovne vec prerokoval a rozhodol rozsudkom sp. zn. z 28. septembra

2011 tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. z 19. marca 2008 vo veci

samej a zmenil výrok o náhrade trov konania.

Sťažovatelia v sťažnosti označili rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 19. marca 2008 za „nesprávny, jeho závery nemali oporu vo vykonanom dokazovaní“ a sú

toho názoru, že „Okresný súd Galanta rozhodol na základe nesprávneho právneho názoru

a právneho posúdenia veci.“. Sťažovatelia vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského

súdu sp. zn. z 28. septembra 2011 formulovali námietku, že „rozhodnutie

súdu nemá legitímny základ a vykazuje znaky svojvôle a arbitrárnosti. Predmetné

rozhodnutie neobsahuje náležité odôvodnenie, teda také, ktoré dáva jednoznačné

a pochopiteľné odpovede na všetky relevantné otázky v súvislosti s predmetom konania.“.

Sťažovatelia ďalej zastávajú názor, že „Okresný súd v Galante, Krajský súd v Trnave, ako

aj Najvyšší súd SR nesprávne posúdili a aplikovali otázku naliehavého právneho záujmu,

dôsledkom ktorého bola sťažovateľom odopretá súdna ochrana podľa ,

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo vlastniť

majetok podľa boli porušené.“. Sťažovatelia v sťažnosti tiež namietali,

že „odvolací súd sa vôbec nezaoberal otázkou platnosti právneho úkonu, t.j. kúpnej zmluvy

z hľadiska jeho rozporu so zákonom, ako aj dobrými mravmi, a to aj napriek tomu, že ide

o právny úkon, ktorý sa prieči ako zákonu tak aj dobrým mravom a je teda neplatný podľa

.“ V nadväznosti na uvedené sťažovatelia v sťažnosti

namietajú, že „rozhodnutie súdu je nepresvedčivé, nepreskúmateľné a ústavne

nekonformné“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovatelia ústavnému súdu navrhujú, aby o ich

sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľov v 1. a 2. rade, Ing. A. S. a O. S. na súdnu ochranu

podľa , právo na spravodlivé súdne konanie podľa

č1. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť

majetok podľa či. 20 ods. 1 bolo rozsudkom Okresného súdu

v Galante č.k. -90 z 19.03.2008 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k.

-196 z 28.09.2011 porušené.

2. Rozsudok Okresného súdu Galanta č.k. -90 z 19.03.2008 a rozsudok

Krajského súdu v Trnave č. k. -196 z 28.09.2011 sa zrušujú a vec sa vracia

Okresnému súdu Galanta na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia v sťažnosti predostreli námietku porušenia ich základného práva

vlastniť majetok podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

ods. 1 a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 19. marca 2008 a rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 28. septembra 2011.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 19. marca 2008

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľov podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu ústavný súd

poukazuje na princíp subsidiarity podľa , z ktorého vyplýva, že

právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať

rozhodnutie okresného súdu, keďže ho už preskúmal na základe odvolania krajský súd,

ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľom ochranu ich právam.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti

napadnutému rozsudku okresného súdu odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

).

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 28. septembra 2011

2. 1 Ústavný súd najprv pristúpil k preskúmaniu napadnutého rozsudku krajského

súdu z hľadiska namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

Krajský súd po zrušení jeho rozsudku sp. zn. z 21. októbra 2008

na základe uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 22. septembra 2010

odvolaniu sťažovateľov nevyhovel a prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil

podľa ustanovenia v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku

sp. zn. z 28. septembra 2011 konštatoval predovšetkým nesplnenie

základného predpokladu úspešnosti žaloby o určenie podľa , a to

naliehavého právneho záujmu na takomto určení, pričom ďalej konštatoval, že tento

naliehavý právny záujem musí existovať nielen v čase začatia konania, ale aj v čase, keď má

byť rozsudok vyhlásený. Nedostatok naliehavého právneho záujmu videl krajský súd v tom,

že aj v prípade, ak by aj došlo k obnoveniu právneho stavu pred porušením všeobecne

záväzného nariadenia mesta Š. č. 9/2000 z 12. mája 2000 (ďalej len „všeobecne záväzné

nariadenie“), ktoré upravovalo prednostné právo kúpy užívateľov pozemkov v prospech

sťažovateľov, toto prednostné právo kúpy už v čase podania žaloby sťažovateľov vzhľadom

na zmenu všeobecne záväzného nariadenia mesta Š. už neexistovalo, teda sťažovateľom ako

užívateľom nehnuteľnosti bez právneho titulu by sa ich prednostné právo kúpy nezachovalo.

Vyhovením návrhu by teda nedošlo k priaznivému ovplyvneniu právneho postavenia

sťažovateľov proti odporcovi v 1. rade. Na základe uvedeného krajský súd dospel k záveru

o procesnej neprípustnosti tejto určovacej žaloby sťažovateľov z dôvodu nedostatku

naliehavého právneho záujmu, čo bránilo odvolaciemu súdu zaoberať sa vecou z hľadiska

opodstatnenosti uplatneného nároku, konkrétne námietkami sťažovateľov týkajúcimi sa

neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, respektíve z dôvodu

obchádzania zákona podľa v znení

neskorších predpisov.

Ústavný súd hneď v úvode pripomína, že nejde o porušenie základného práva

na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv

účastníka konania, a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade

s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je

naplnené tým, že všeobecné súdy na základe výkladu a použitia relevantných právnych

noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné

a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu

práva na spravodlivý proces ().

V zmysle už citovaného je ústavná ochrana základných práv

a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej

medzinárodnej zmluvy rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto

ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného

súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci

všeobecných súdov ( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv

a slobôd ( a ).

Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ).

Podľa názoru ústavného súdu z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu

nemožno vyvodiť, že by sa nevysporiadal s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľov

adekvátne a preskúmateľne. Takisto z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nemožno

vyvodiť, že by sa krajský súd dopustil svojvôle a arbitrárnosti. Odôvodnenie napadnutého

rozsudku krajského súdu tak predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo krajský súd

v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol. Rozsudok krajského

súdu tak zodpovedá požiadavkám kladeným konštantnou judikatúrou ústavného súdu

na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov, a ústavný súd preto konštatuje kvalitu jeho

rozhodnutia v súlade s limitmi a dohovoru.

Podľa judikatúry ústavného súdu ak preskúmanie namietaného postupu v rámci

predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo

slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú

(, , ).

Ústavný súd vychádzajúc zo svojich záverov pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľov v časti námietky porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 28. septembra 2011 odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd k celej veci poznamenáva, že vo veci

sťažovateľov nimi popísaný skutkový stav vrátane príloh k sťažnosti vyvoláva potrebu

poukázať na klasické rímskoprávne pravidlo „vigilantibus iura“, ktoré je v našich

podmienkach interpretované tak, že „bdelým patrí právo“, resp., že „zákony sú písané pre

tých, ktorí dbajú (starajú sa) o svoje práva“. Sťažovatelia mali dlhý časový priestor (od roku

1978), aby na základe ich aktivity došlo k právnemu usporiadaniu pozemku, ktorý fakticky

užívali, a to (neskôr) aj s pomocou predkupného práva.

2. 2 Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 napadnutým rozsudkom krajského súdu ústavný súd poukazuje na svoju

judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho,

že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným

súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s

ods. 1 . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery

v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je

základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných

súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. ,

).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa

a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského

súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti,

ktorou sťažovatelia namietali porušenie základného práva podľa , bolo

už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami

hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného

porušenia.

Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2012