Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 41/2012
PDF · 188.15 KB
No categories available
I. ÚS 41/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. marca 2012
v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka
a Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti S., K., zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., K., vo
veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 96/2007
takto
rozhodol:
1. Základné právo S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 96/2007 p o r u š e n é
b o l o .
2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C
96/2007 konal bez zbytočných prieťahov.
3. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e
Okresný súd Košice II p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť S. trovy právneho zastúpenia v sume
269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jeho právnej
zástupkyne JUDr. D. S., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. decembra
2011 doručená sťažnosť S., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. D.
S., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 96/2007.
Sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 23. januára 2012 preukázal svoje
zastúpenie advokátkou a doplnil dôvody sťažnosti.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie ním označeného
základného a iného práva postupom okresného súdu v dôsledku nečinnosti, neefektívnej
činnosti okresného súdu a neprimeranej dĺžky ním vedeného konania pod sp. zn.
19 C 96/2007, ktoré podľa sťažovateľa nebolo ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu
skončené.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 96/2007, prikázal okresnému súdu v označenom
konaní konať bez prieťahov a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € a náhradu
trov právneho zastúpenia advokátkou.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa prijal na ďalšie konanie uznesením č. k.
I. ÚS 41/2012-24 z 8. februára 2012 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“).
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp.
zn. 1Spr. 108/2012 z 23. februára 2012, v ktorom zhrnul doterajší priebeh konania a
uviedol: „Vzhľadom na chronológiu vo veci vykonaných úkonov je nutné pripustiť
existenciu prieťahov v danom konaní v období od 31. 10. 2008 do 18. 2. 2010…
sťažovateľom požadované finančné zadosťučinenie je však… neprimerane vysoké, a to
predovšetkým s ohľadom na predmet konania a z neho vyplývajúce nepriaznivé dôsledky
pre samotného sťažovateľa.“
Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení z 23. februára 2012 a právna
zástupkyňa sťažovateľa v písomnom vyjadrení z 12. marca 2012 ústavnému súdu oznámili,
že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho
nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.
Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal na ďalšie konanie uznesením z 8. februára 2012
I. senát ústavného súdu v zložení Peter Brňák (predseda senátu), Mariana Mochnáčová
a Milan Ľalík (sudcovia). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2012 účinného
od 29. februára 2012 I. senát ústavného súdu tvoria sudcovia Marianna Mochnáčová
(predsedníčka senátu), Peter Brňák a Milan Ľalík (sudcovia). Z uvedeného dôvodu vec
prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené
v záhlaví tohto nálezu.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý
má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Ústavný súd si pri
výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu
týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre
sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len
z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda
senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj
sťažnosť sťažovateľa.
1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom posudzovaného
konania vedeného okresným súdom je konanie o návrhu sťažovateľa doručenom okresnému
súdu 25. novembra 2006, ktorým sa domáha zaplatenia dlhu 3 470 Sk s príslušenstvom
z titulu ceny služieb spojených s užívaním a správou bytu za rok 2005. Žaloby tohto typu
tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Napriek tomu určitú
právnu a skutkovú náročnosť posúdenia veci mohla predstavovať potreba znaleckého
skúmania rozhodných skutočností.
2. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či
v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v posudzovanom konaní vedenom okresným súdom
nezistil žiadne okolnosti, ktorými by sťažovateľ mohol prispieť ku vzniku prieťahov
v posudzovanom konaní.
3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.
Ústavný súd sa oboznámil s doterajším priebehom konania vedeného okresným
súdom pod sp. zn. 19 C 96/2007 zo spisu príslušného súdu, ktorý bol ústavnému súdu
okresným súdom predložený, a zistil, že konanie vo veci začalo 25. novembra 2006
na základe žaloby podanej sťažovateľom ako navrhovateľom.
V priebehu roka 2007 okresný súd vydal vo veci platobný rozkaz (22. marca 2007),
proti ktorému odporca podal odpor, ktorý okresný súd doručil na vyjadrenie sťažovateľovi,
vyrubil odporcovi súdny poplatok zaň, posudzoval žiadosť odporcu o oslobodenie
od súdnych poplatkov a uznesením rozhodol o tejto žiadosti (10. októbra 2007).
V roku 2008 okresný súd uznesením žiadal sťažovateľa o stanovisko, či súhlasí
s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania, a poučil ho o procesných právach,
a ďalším uznesením vyzval odporcu, aby sa vyjadril k návrhu (23. apríla 2008), a nariadil
vo veci prvé pojednávanie na 24. apríl 2008, ktoré bolo bez prerokovania veci pre
ospravedlnenú neprítomnosť žalovaného odročené. Vo veci sa konali tri pojednávania
24. júna 2008, 12. septembra 2008 a 14. októbra 2008, ktoré bolo odročené na neurčito
s tým, že odporca oznámi v lehote 10 dní návrhy na doplnenie dokazovania. Odporca
doručil 27. októbra 2008 okresnému súdu svoje vyjadrenie k ním navrhovanému
dokazovaniu. Svoje ďalšie podanie sťažovateľ doručil okresnému súdu 31. októbra 2008.
Ďalší úkon okresného súdu nasleduje až 18. februára 2010, keď vyzval sťažovateľa
na predloženie listín. Sťažovateľ reagoval na výzvu podaním doručeným 1. apríla 2010.
Pojednávanie 7. septembra 2010 bolo bez prejednania veci z dôvodu mimoriadnej
udalosti v budove okresného súdu odročené. Na pojednávaní 9. novembra 2010 zástupkyňa
odporcu navrhla konanie prerušiť do právoplatného skončenia iného konania, ktoré
označila, a okresný súd jej návrhu vyhovel a uznesením zo 16. novembra 2010 prerušil
konanie do právoplatného rozhodnutia veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn.
14 C 24/2005. Na odvolanie sťažovateľa Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
uznesením č. k. 1 Co 20/2011-165 zo 16. marca 2011 zrušil uznesenie okresného súdu
o prerušení konania zo 16. novembra 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis sa
nachádzal na krajskom súde od 18. januára 2011 do 12. apríla 2011.
Po vrátení veci okresný súd nariadil dve pojednávania. Pojednávanie 14. júna 2011
bolo odročené bez prerokovania veci z dôvodu ospravedlnenej neprítomnosti odporcu
a druhé pojednávanie 6. septembra 2011 sa odročilo na neurčito pre účely nariadenia
znaleckého dokazovania s tým, že účastníkom bolo uložené do 10 dní oznámiť otázky pre
znalca.
Odporca doručil 21. septembra 2011 okresnému súdu podanie, v ktorom trvá
na vykonaní znaleckého dokazovania, avšak predtým navrhuje okresnému súdu vyzvať
sťažovateľa na predloženie listín, ktoré majú byť východiskové pre znalecké dokazovanie,
eventuálne v prípade ich nepredloženia navrhuje postupovať podľa údajov udaných
odporcom.
Sťažovateľ v podaní doručenom okresnému súdu 5. októbra 2011 nesúhlasí
s vykonaním znaleckého dokazovania vo veci a podaním doručeným 6. októbra 2011 žiada
o opravu zápisnice z pojednávania konaného 6. septembra 2011, na čo reagoval okresný súd
prípisom z 3. januára 2012. Okresný súd v nadväznosti na námietky sťažovateľa voči
obsahu zápisnice z pojednávania konaného 6. septembra 2011 vyzval odporcu
na oznámenie, či naďalej trvá na svojom návrhu na nariadenie znaleckého dokazovania.
Odporca 26. januára 2012 okresnému súdu oznámil, že trvá na svojom stanovisku
uvedenom v podaní z 21. septembra 2011. Znalecké dokazovanie dosiaľ okresný súd
vo veci nenariadil.
Ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom konaní okresného súdu, ktoré trvá viac
ako 5 rokov a nie je právoplatne skončené, je možné ustáliť dlhšie obdobia nečinnosti
okresného súdu (od novembra 2009 do februára 2010 okresný súd vo veci nevykonal jediný
úkon) a neefektívnej činnosti okresného súdu (nedôvodné prerušenie konania uznesením
z 9. novembra 2010 a z uvedeného dôvodu pokračovania v konaní až po vrátení veci
krajským súdom 12. apríla 2011). Neefektívnosťou sa vyznačuje aj postup okresného súdu
po odročení pojednávania 6. septembra 2011 pre účely nariadenia znaleckého dokazovania,
ktoré napriek uvedenému dôvodu odročenia nebolo nariadené ani začiatkom marca 2012.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené uzatvára, že v posudzovanom konaní došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie
alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.
Ústavný súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom
súde a prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez prieťahov.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného
zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
3 000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu
neistotu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41
dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Ústavný súd považoval priznanie sumy 1 000 € sťažovateľovi za primerané finančné
zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Pri ustálení sumy finančného
zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na celkovú dobu posudzovaného súdneho konania
a jeho priebeh a na mieru zavinenia okresného súdu na vzniknutých prieťahoch
v posudzovanom konaní.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci
úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku
2012 (prevzatie a príprava zastupovania, doplnenie sťažnosti). Vychádzal pritom z vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta
(základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný
v roku 2012 1/6 z výpočtového základu, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby
odmenu v sume 127,16 € a 7,63 € režijný paušál, teda spolu za dva úkony 269,58 €.
Odmenu za ďalší úkon ústavný súd nepriznal z dôvodu, že v ňom sťažovateľ neuviedol
podstatné nové okolnosti oproti obsahu sťažnosti. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol
tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný vyplatiť na účet
právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. marca 2012