Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 45/2012
PDF · 201.51 KB
No categories available
II. ÚS 45/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. O. M., V., vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 12 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co 364/2011 z 30. novembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. O. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. januára
2012 doručená sťažnosť JUDr. O. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základných práv podľa čl. 12 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 364/2011 z 30. novembra 2011 (ďalej len
„napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania o ochranu
osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch vedeného Okresným súdom Brezno
(ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvého stupňa“) pod sp. zn. 4 C 2/2011. Okresný súd
uznesením č. k. 4 C 2/2011-88 z 10. októbra 2011 odňal sťažovateľovi oslobodenie
od súdnych poplatkov priznané uznesením č. k. 4 C 2/2011-53 z 19. mája 2011 v rozsahu
30 %. „Svoje rozhodnutie súd odôvodnil tým, že som v rokoch 2010 a 2011 dostal tri
finančné zadosťučinenia a tri náhrady trov právneho zastupovania za porušenie mojich
základných práv zo strany Okresného súdu v Kežmarku čo skonštatoval ÚS SR nálezmi
č. III. ÚS 167/2009, II. ÚS 390/2010 a II ÚS 531/2010. Súd určil celkovú sumu, ktorú som
podľa neho obdržal na 5.488,10 eur. Podľa súdu táto suma satisfakcií aj pri výške môjho
čiastočného invalidného dôchodku v sume nižšej ako je suma hmotnej núdze, ako aj pri
mojich dlhoch a exekúciách mi stačí na zaplatenie súdneho poplatku v rozsahu 30 %
poplatkovej povinnosti a nemôže ohroziť moje sociálne a existenčné potreby.“
3. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom poukázal na
skutočnosť, že celková jemu vyplatená suma bola iba 4 600 € za obdobie rokov 2010
a 2011. Zároveň poukázal „na fakt, že má(m) množstvo exekúcií, dlhov, zničený rodinný
dom a iba minimálny čiastočný invalidný dôchodok“.
4. Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil prvostupňové uznesenie okresného
súdu.
5. Podľa názoru sťažovateľa «(...) zdôvodnenie rozhodnutia zo dňa 30. 11. 2011
jasne uvádza, že hlavným a podstatným pre také rozhodnutie bolo vyplatenie finančného
zadosťučinenia za porušenie mojich práv zo strany Okresného súdu v Kežmarku v troch
veciach sp. zn. III. ÚS 167/2009, II. ÚS 390/2010 a II. ÚS 531/2010 v skutočnej sume
4.600,- eur. Takéto odôvodnenie bez bližšieho vysporiadania sa so skutočnosťami
uvedenými v mojom odvolaní zo dňa 26. 10. 2011 a to predovšetkým novými exekúciami ako
aj dlhom voči prvej manželke a výškou môjho čiastočného invalidného dôchodku, ktorý je
mojim jediným príjmom už od roku 2003, je zásahom do môjho práva podľa čl. 12 ods. 4
ústavy. Uplatnil som si svoje práva na ústavnom súde. Bol som úspešný a bolo mi vyplatené
zadosťučinenie v sumách aké sú uvedené v týchto nálezoch. Jednalo sa však o dobu takmer
jeden a pol roka, počas ktorej som uvedené satisfakcie obdržal. Žil som na dlhy, potreboval
som na náklady bývania, nevyhnutné ošatenie a iné výdaje, a suma obdržaná ako finančné
zadosťučinenie mi pri mojej výške dôchodku nemohla postačiť. V čase odňatia oslobodenia
od poplatkov som mal a mám dlhy, exekúcie a škodu na neobývateľnom dome v sume 120
tis. Eur. To je nepochybne z dokladov súdu známych preukázané. Porušovateľ práva teda
konal ako pomstiteľ! Z dôvodov, že som si dovolil uplatniť svoje práva na ústavnom súde a
uspieť, ma obral o právo na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Poukazujem na
nezvratný fakt, že sa tak stalo v siedmych veciach OS Brezno v jeden deň či pár dní a
celková suma mne predpísaných súdnych poplatkov je takmer 20.00,- eur. Pri všetkých súdy
dôvodia priznanou sumou finančného zadosťučinenia, ktorá bola v skutočnosti iba 4.600
eur. Za tejto situácie je konanie porušovateľa práva jasnou odplatou štátnej moci
a prejavom falošnej sudcovskej solidarity. Predsa výška súdnych poplatkov v predmetnej
veci ale aj šiestich ďalších veciach je mnohonásobne vyššia ako suma finančnej satisfakcie
mne v rokoch 2010- 2011 vyplatená. Konanie KS Banská Bystrica je vlastne ujma na mojich
právach podľa čl. 12 ods. 4 ústavy a nemá s právnym štátom a nezávislou justíciou nič
spoločné. Inými slovami to znamená, že ak by som si na ústavnom súde neuplatnil svoje
základné práva a trpel svojvôľu súdu v konaniach kde som účastníkom, tak by som stále mal
právo na úplné oslobodenie od platenia súdnych poplatkov!. Obrátil som sa na ÚS SR,
uspel som, suma satisfakcií mi nijako nezmenila moje majetkové a sociálne pomery a od
porušovateľa práva ma postihla ujma v hrozbe, že nebudem môcť na súde pre svoje
majetkové pomery môcť uplatňovať svoje právo na ochranu osobnosti, pretože nie som
schopný zaplatiť ani z časti súdne poplatky. To je ústavne nezlučiteľné. (...)
Tvrdím, že občan, ktorého príjem nedosahuje 300,- eur má právo na bezplatnú
právnu pomoc pred súdom prostredníctvom právnikov Centra právnej pomoci, ktorú platí
MS SR. Pritom taký občan môže mať vlastný byt, nevyhnutné zariadenie, veci osobnej
potreby a nemusí byť bezdomovec či v hmotnej núdzi a mať dlhy a exekúcie ako ja. Ak teda
iní majú pri príjme do 300 eur také právo, nie je možné, aby som pri dôchodku, exekúciách
a dlhoch ako mám ja nemal právo domáhať sa ochrany na súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
(...)
Postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici naviac v predmetnej veci došlo k stavu,
že podľa rozhodnutia tohto súdu nesmiem sám rozhodovať o tom ako naložím so sumou
finančného zadosťučinenia. Podľa jeho stanoviska nesmiem si z tejto sumy zakúpiť
predmety osobnej potreby (počítač, tlačiareň, knihy, ošatenie a iné), nesmiem z nej vrátiť
ani časť dlhov a exekúcií, ktoré som mal dávno pred rozhodnutím KS Banská Bystrica a
musím každý cent použiť iba a výlučne na platenie súdnych poplatkov vo veci kde som
účastníkom. To je absolútny zásah do vlastníckeho práva zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy
SR. Nik mi nesmie brániť v tom, aby som sa mohol ako právnik aspoň nevyhnutne obliecť, a
nik ma nesmie nútiť aby som žil ako bezdomovec, bez možnosti bývať čo len v jednoizbovom
byte. Som úplne hluchý a aj inak chorý a nevyhnutne si môj stav vyžaduje aspoň priemerné
bývanie a podmienky ako má každý obyčajný dôchodca. Postupom porušovateľa práva som
sa dostal do pozície nesvojprávneho, ktorý nesmie zo sumy finančného zadosťučinenia za
porušenie jeho práv súdnou mocou sám s takou sumou disponovať. (...)
Rovnako ako došlo k porušeniu môjho práva na nestranný súdny proces podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, došlo aj k porušeniu môjho práva na spravodlivé prejednanie mojej veci
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Porušovateľ práva nebol spravodlivý a nestranný a jeho
konanie je výslovne účelové v snahe zabrániť mi v možnosti domáhať sa právnej a súdnej
ochrany. Jeho postup ako som už uviedol je aktom pomsty súdnej moci za mnou uplatnené
právo na ústavnom súde a svedčí o falošnej sudcovskej solidarite. Poukazujem na uznesenia
Krajského súdu v Banskej Bystrici z rokov 2011-2012 týkajúcich sa rozhodovania
o oslobodení od povinnosti platiť súdne poplatky, ktoré pripájam k žiadosti o ustanovenie
advokáta, kde iné senáty jasne a objektívne uviedli, že moje majetkové a sociálne pomery
ani pri finančných satisfakciách mi neumožňujú platiť súdne poplatky.
Konanie porušovateľa práva považujem jednak za nespravodlivé, arbitrárne,
svojvoľné a zaujaté, ale naviac aj za neľudské, bezcitné a nemorálne. Vytvára prekážku
v uplatnení mojich základných práv a stavia ma tak do situácie menejcenného voči
občanom, ktorí hoc majú lepšie majetkové pomery majú právo na bezplatnú právnu pomoc
a oslobodenie od povinnosti platiť súdne poplatky či peňažné tresty.
Nakoľko zásah do mojich práv je viacnásobný a mimoriadne závažný, žiadam aby
ústavný súd okrem skonštatovania, že boli porušené moje základné práva, rozhodol aj
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. (...) Sme si všetci podľa ústavy aj
dohovoru rovní a teda suma mne priznaná za závažnosť porušení mojich práv musí tomu
zodpovedať. Žiadam teda sumu vo výške 33.000 eur.».
6. V nadväznosti na uvedenú argumentáciu sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd
rozhodol po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie týmto nálezom:
„1. Základné právo JUDr. O. M. garantované v čl. 12 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy(...) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...) v konaní Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 14 Co /364/2011 bolo porušené.
2. Zrušuje uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co /364/2011
zo dňa 30. 11. 2011 a prikazuje tomuto súdu vo veci opätovne konať a rozhodnúť.
3. JUDr. O. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 33.000,- eur(...), ktorú
sumu je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacov odo dňa
právoplatnosti rozhodnutia.
4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho
zastupovania JUDr. O. M.(...) do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.
5. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť trovy právneho zastupovania
v sume (po vyčíslení) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky(...) do
pätnástich dní od právoplatnosti rozhodnutia.“
7. Krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 14 Co 364/2011 z 30. novembra 2011
potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 4 C 2/2011-88 z 10. októbra 2011, ktorým odňal
sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie v rozsahu 30 %.
V podstatnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd uviedol, že
«Z citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že len ak uplatňovanie alebo bránenie
práva nie je svojvoľné, ani zrejme bezúspešne, je možné vyhovieť žiadosti o oslobodenie od
zaplatenia súdnych poplatkov pod podmienkou, že to odôvodňujú pomery účastníka. Zákon
nevysvetľuje bližšie obsah pojmu „pomery účastníka“, bezpochyby však musí ísť o pomery
majetkové (a ak je žiadateľom fyzická osoba, tak aj o pomery rodinné, sociálne a
zdravotné), majúce základ v okolnostiach, ktoré nie sú len dočasnej či prechodnej povahy,
ale odôvodňujú záver, že poplatník celkom, či sčasti (v prípade žiadosti o čiastočné
oslobodenie od súdnych poplatkov) nemôže splniť poplatkovú povinnosť, alebo, že jej
splnenie od neho nemožno spravodlivo vyžadovať. Súd teda môže priznať oslobodenie od
zaplatenia súdneho poplatku na základe návrhu účastníka konania, po náležitom
preskúmaní jeho pomerov a za splnenia kumulatívnej podmienky, že nejde o svojvoľné
alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva. Pri náležitom preskúmaní
pomerov žiadateľa súd posudzuje jeho majetkové pomery, výšku súdneho poplatku a povahu
spoplatňovaného úkonu. Ústava Slovenskej republiky v čl. 46 garantuje pravo na súdnu
a inú právnu ochranu. Je slobodným rozhodnutím každého, či Ústavou garantované právo
na súdnu a inú právnu ochranu využije. V prípade, že áno, je prirodzené, že s uplatnením
práva sú spojené náklady súvisiace s úhradou súdneho poplatku, ak konanie nie je
zo zákona od platenia súdneho poplatku oslobodené.
Rozhodnutie o priznaní oslobodenia od povinnosti platiť súdny poplatok nie je pre
súd záväzné v prípade ak pomery účastníka oslobodenie neodôvodňujú – ak sa ukáže, že po
priznaní oslobodenia nastala u účastníka taká zmena pomerov, v ktorej dôsledku prestalo
byť úplné oslobodenie dôvodné, čo je aj v danom konaní, súdom priznané primerané
finančné zadosťučinenie. Argumentácia odvolateľa, že z dôchodku, ktorý je jeho jediným
príjmom musí uhrádzať množstvo exekúcii je jeho subjektívny problém, do ktorého sa dostal
vlastnou vinou a toto nemôže byť prekážkou pre čiastočné spoplatnenie návrhu v rozsahu
30 %, ktorým návrhom sa domáha navrhovateľ ochrany osobnosti s náhradou nemajetkovej
ujmy v peniazoch v sume 600.000 €.
Odvolací súd má zhodne s prvostupňovým súdom za to, že priznané finančné
zadosťučinenie navrhovateľovi mu umožňuje aspoň čiastočne znášať časť poplatkovej
povinnosti spojenej s podaním návrhu.».
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
10. Z námietok uvedených v sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ sa zo strany
ústavného súdu domáha prehodnotenia záverov všeobecných súdov spôsobom, ktorý by mal
nasvedčovať opodstatnenosti jeho právneho názoru, t. j. neodôvodnenosti odňatia
oslobodenia od súdnych poplatkov v rozsahu 30 %, pričom v sťažnosti uvádza rovnaké
argumenty, s ktorými sa už všeobecné súdy vysporiadali. Súčasne v súvislosti s už raz
priznaným úplným oslobodením od súdnych poplatkov namietal protiústavnosť jeho odňatia
(§ 138 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku – ďalej aj „OSP“), a tým zásah do základných
práv podľa čl. 12 ods. 4 ústavy z dôvodu ich uplatňovania, ako aj zásah do práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
11. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu
sp. zn. 14 Co 364/2011 z 30. novembra 2011 (vrátane jemu predchádzajúceho uznesenia
okresného súdu sp. zn. 4 C 2/2011 z 10. októbra 2011) uvádza, že krajský súd v odvolacom
konaní napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa.
12. Podľa znenia § 138 ods. 2 OSP účinného do 31. decembra 2011 priznané
oslobodenie súd kedykoľvek za konania odníme, prípadne i so spätnou účinnosťou, ak sa do
právoplatného skončenia konania ukáže, že pomery účastníka oslobodenie neodôvodňujú,
prípadne neodôvodňovali.
13. Ustanovenie § 138 ods. 2 OSP sa týka možnosti súdu rozhodnúť o odňatí už
priznaného oslobodenia od súdnych poplatkov (aj so spätnou účinnosťou), ak sa
do právoplatného skončenia konania ukáže, že pomery účastníka oslobodenie
neodôvodňujú, prípadne neodôvodňovali. Toto ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku
slúži na to, že pokiaľ sa zmenia okolnosti, z ktorých súd pri rozhodnutí o priznaní
oslobodenia od súdnych poplatkov vychádzal, môže oslobodenie rozhodnutím odňať,
a to i spätne, pričom dôvodom na odňatie oslobodenia nie je len zmena v hodnotení
pomerov účastníka konania alebo zmena názoru súdu na to, či ide o svojvoľné alebo zrejme
neúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Pokiaľ je teda plne v kompetencii
všeobecných súdov zhodnotiť zákonom ustanovené predpoklady na priznanie oslobodenia
od súdnych poplatkov, je z rovnakého hľadiska nutné, aby všeobecné súdy mohli až do
právoplatného skončenia konania, pri zistení nových okolností, resp. ich zmeny, rozhodnúť
o odňatí takéhoto oslobodenia, aj so spätnou účinnosťou. Je teda zrejmé, že zákonodarcom
zvolené riešenie možno posúdiť ako proporcionálne a vyvážené, a ústavný súd preto
nenašiel tvrdené dôvody protiústavnosti ustanovení § 138 ods. 2 OSP a čl. 12 ods. 4 a čl. 20
ods. 1 ústavy.
14. Ústavný súd po tom, ako konštatoval nedôvodnosť sťažovateľových tvrdení
o neústavnosti § 138 ods. 2 OSP, skúmal v súvislosti s napadnutým čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru, či súdy neaplikovali normy jednoduchého práva bez rozumného
odôvodnenia či prepojenia s ústavne chráneným účelom, resp. či právne závery
všeobecných súdov neboli v extrémnom nesúlade so skutkovými zisteniami. Po preskúmaní
napadnutého uznesenia ústavný súd zistil, že všeobecné súdy postupovali v konaní v zhode
s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktoré upravujú priebeh konania, a v ich
rozhodnutiach nemožno badať prejav ľubovôle, pretože na riadne zistený skutkový stav
aplikovali a interpretovali právne normy spôsobom, ktorý má racionálny podklad.
Ako už bolo vysvetlené, pokiaľ sa v priebehu konania ukáže, že pomery účastníka
konania neodôvodňujú alebo neodôvodňovali oslobodenie od súdnych poplatkov, takéto
oslobodenia možno odňať. Obdobne ako pri dokazovaní v občianskom súdnom konaní, keď
všeobecný súd v súlade s ustanovením § 132 OSP sám hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy,
a to tak jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na to, čo v konaní
vyšlo najavo, rovnako pri posudzovaní skutočností svedčiacich pre odňatie priznaného
oslobodenia od súdnych poplatkov postupuje súd v medziach voľnej sudcovskej úvahy.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že záver o zmene
majetkových pomerov, oproti stavu, keď bolo o oslobodení od súdnych poplatkov
rozhodnuté, bol uskutočnený na základe novozistených skutočností (získanie finančného
zadosťučinenia). Nešlo teda len o iné hodnotenie majetkových pomerov, ktoré sa inak
nezmenil, a ani neboli inak zistené. Ústavný súd konštatuje, že všeobecný (krajský) súd
hodnotil pomery sťažovateľa dostatočne a objektívne, úvahy súdu sú v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia zrozumiteľne vyložené, a preto nebolo možné prisvedčiť tvrdeniu
sťažovateľa o zásahu do jeho práv.
15. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. marca 2012