Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 45/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. O. M., V., vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa , a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 30. novembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. O. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. januára

2012 doručená sťažnosť JUDr. O. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. novembra 2011 (ďalej len

„napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania o ochranu

osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch vedeného Okresným súdom Brezno

(ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvého stupňa“) pod sp. zn. . Okresný súd

uznesením č. k. -88 z 10. októbra 2011 odňal sťažovateľovi oslobodenie

od súdnych poplatkov priznané uznesením č. k. -53 z 19. mája 2011 v rozsahu

30 %. „Svoje rozhodnutie súd odôvodnil tým, že som v rokoch 2010 a 2011 dostal tri

finančné zadosťučinenia a tri náhrady trov právneho zastupovania za porušenie mojich

základných práv zo strany Okresného súdu v Kežmarku čo skonštatoval ÚS SR nálezmi

č. , a . Súd určil celkovú sumu, ktorú som

podľa neho obdržal na 5.488,10 eur. Podľa súdu táto suma satisfakcií aj pri výške môjho

čiastočného invalidného dôchodku v sume nižšej ako je suma hmotnej núdze, ako aj pri

mojich dlhoch a exekúciách mi stačí na zaplatenie súdneho poplatku v rozsahu 30 %

poplatkovej povinnosti a nemôže ohroziť moje sociálne a existenčné potreby.“

3. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom poukázal na

skutočnosť, že celková jemu vyplatená suma bola iba 4 600 € za obdobie rokov 2010

a 2011. Zároveň poukázal „na fakt, že má(m) množstvo exekúcií, dlhov, zničený rodinný

dom a iba minimálny čiastočný invalidný dôchodok“.

4. Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil prvostupňové uznesenie okresného

súdu.

5. Podľa názoru sťažovateľa «(...) zdôvodnenie rozhodnutia zo dňa 30. 11. 2011

jasne uvádza, že hlavným a podstatným pre také rozhodnutie bolo vyplatenie finančného

zadosťučinenia za porušenie mojich práv zo strany Okresného súdu v Kežmarku v troch

veciach sp. zn. , a v skutočnej sume

4.600,- eur. Takéto odôvodnenie bez bližšieho vysporiadania sa so skutočnosťami

uvedenými v mojom odvolaní zo dňa 26. 10. 2011 a to predovšetkým novými exekúciami ako

aj dlhom voči prvej manželke a výškou môjho čiastočného invalidného dôchodku, ktorý je

mojim jediným príjmom už od roku 2003, je zásahom do môjho práva podľa čl. 12 ods. 4

. Uplatnil som si svoje práva na ústavnom súde. Bol som úspešný a bolo mi vyplatené

zadosťučinenie v sumách aké sú uvedené v týchto nálezoch. Jednalo sa však o dobu takmer

jeden a pol roka, počas ktorej som uvedené satisfakcie obdržal. Žil som na dlhy, potreboval

som na náklady bývania, nevyhnutné ošatenie a iné výdaje, a suma obdržaná ako finančné

zadosťučinenie mi pri mojej výške dôchodku nemohla postačiť. V čase odňatia oslobodenia

od poplatkov som mal a mám dlhy, exekúcie a škodu na neobývateľnom dome v sume 120

tis. Eur. To je nepochybne z dokladov súdu známych preukázané. Porušovateľ práva teda

konal ako pomstiteľ! Z dôvodov, že som si dovolil uplatniť svoje práva na ústavnom súde a

uspieť, ma obral o právo na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Poukazujem na

nezvratný fakt, že sa tak stalo v siedmych veciach OS Brezno v jeden deň či pár dní a

celková suma mne predpísaných súdnych poplatkov je takmer 20.00,- eur. Pri všetkých súdy

dôvodia priznanou sumou finančného zadosťučinenia, ktorá bola v skutočnosti iba 4.600

eur. Za tejto situácie je konanie porušovateľa práva jasnou odplatou štátnej moci

a prejavom falošnej sudcovskej solidarity. Predsa výška súdnych poplatkov v predmetnej

veci ale aj šiestich ďalších veciach je mnohonásobne vyššia ako suma finančnej satisfakcie

mne v rokoch - 2011 vyplatená. Konanie KS Banská Bystrica je vlastne ujma na mojich

právach podľa a nemá s právnym štátom a nezávislou justíciou nič

spoločné. Inými slovami to znamená, že ak by som si na ústavnom súde neuplatnil svoje

základné práva a trpel svojvôľu súdu v konaniach kde som účastníkom, tak by som stále mal

právo na úplné oslobodenie od platenia súdnych poplatkov!. Obrátil som sa na ÚS SR,

uspel som, suma satisfakcií mi nijako nezmenila moje majetkové a sociálne pomery a od

porušovateľa práva ma postihla ujma v hrozbe, že nebudem môcť na súde pre svoje

majetkové pomery môcť uplatňovať svoje právo na ochranu osobnosti, pretože nie som

schopný zaplatiť ani z časti súdne poplatky. To je ústavne nezlučiteľné. (...)

Tvrdím, že občan, ktorého príjem nedosahuje 300,- eur má právo na bezplatnú

právnu pomoc pred súdom prostredníctvom právnikov Centra právnej pomoci, ktorú platí

MS SR. Pritom taký občan môže mať vlastný byt, nevyhnutné zariadenie, veci osobnej

potreby a nemusí byť bezdomovec či v hmotnej núdzi a mať dlhy a exekúcie ako ja. Ak teda

iní majú pri príjme do 300 eur také právo, nie je možné, aby som pri dôchodku, exekúciách

a dlhoch ako mám ja nemal právo domáhať sa ochrany na súde podľa .

(...)

Postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici naviac v predmetnej veci došlo k stavu,

že podľa rozhodnutia tohto súdu nesmiem sám rozhodovať o tom ako naložím so sumou

finančného zadosťučinenia. Podľa jeho stanoviska nesmiem si z tejto sumy zakúpiť

predmety osobnej potreby (počítač, tlačiareň, knihy, ošatenie a iné), nesmiem z nej vrátiť

ani časť dlhov a exekúcií, ktoré som mal dávno pred rozhodnutím KS Banská Bystrica a

musím každý cent použiť iba a výlučne na platenie súdnych poplatkov vo veci kde som

účastníkom. To je absolútny zásah do vlastníckeho práva zaručeného

SR. Nik mi nesmie brániť v tom, aby som sa mohol ako právnik aspoň nevyhnutne obliecť, a

nik ma nesmie nútiť aby som žil ako bezdomovec, bez možnosti bývať čo len v jednoizbovom

byte. Som úplne hluchý a aj inak chorý a nevyhnutne si môj stav vyžaduje aspoň priemerné

bývanie a podmienky ako má každý obyčajný dôchodca. Postupom porušovateľa práva som

sa dostal do pozície nesvojprávneho, ktorý nesmie zo sumy finančného zadosťučinenia za

porušenie jeho práv súdnou mocou sám s takou sumou disponovať. (...)

Rovnako ako došlo k porušeniu môjho práva na nestranný súdny proces podľa čl. 46

ods. 1 , došlo aj k porušeniu môjho práva na spravodlivé prejednanie mojej veci

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Porušovateľ práva nebol spravodlivý a nestranný a jeho

konanie je výslovne účelové v snahe zabrániť mi v možnosti domáhať sa právnej a súdnej

ochrany. Jeho postup ako som už uviedol je aktom pomsty súdnej moci za mnou uplatnené

právo na ústavnom súde a svedčí o falošnej sudcovskej solidarite. Poukazujem na uznesenia

Krajského súdu v Banskej Bystrici z rokov 2011-2012 týkajúcich sa rozhodovania

o oslobodení od povinnosti platiť súdne poplatky, ktoré pripájam k žiadosti o ustanovenie

advokáta, kde iné senáty jasne a objektívne uviedli, že moje majetkové a sociálne pomery

ani pri finančných satisfakciách mi neumožňujú platiť súdne poplatky.

Konanie porušovateľa práva považujem jednak za nespravodlivé, arbitrárne,

svojvoľné a zaujaté, ale naviac aj za neľudské, bezcitné a nemorálne. Vytvára prekážku

v uplatnení mojich základných práv a stavia ma tak do situácie menejcenného voči

občanom, ktorí hoc majú lepšie majetkové pomery majú právo na bezplatnú právnu pomoc

a oslobodenie od povinnosti platiť súdne poplatky či peňažné tresty.

Nakoľko zásah do mojich práv je viacnásobný a mimoriadne závažný, žiadam aby

ústavný súd okrem skonštatovania, že boli porušené moje základné práva, rozhodol aj

o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. (...) Sme si všetci podľa aj

dohovoru rovní a teda suma mne priznaná za závažnosť porušení mojich práv musí tomu

zodpovedať. Žiadam teda sumu vo výške 33.000 eur.».

6. V nadväznosti na uvedenú argumentáciu sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd

rozhodol po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie týmto nálezom:

„1. Základné právo JUDr. O. M. garantované v čl. 12 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 (...) a Dohovoru(...) v konaní Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. bolo porušené.

2. Zrušuje uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

zo dňa 30. 11. 2011 a prikazuje tomuto súdu vo veci opätovne konať a rozhodnúť.

3. JUDr. O. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 33.000,- eur(...), ktorú

sumu je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacov odo dňa

právoplatnosti rozhodnutia.

4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho

zastupovania JUDr. O. M.(...) do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.

5. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť trovy právneho zastupovania

v sume (po vyčíslení) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky(...) do

pätnástich dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

7. Krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. z 30. novembra 2011

potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -88 z 10. októbra 2011, ktorým odňal

sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie v rozsahu 30 %.

V podstatnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd uviedol, že

«Z citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že len ak uplatňovanie alebo bránenie

práva nie je svojvoľné, ani zrejme bezúspešne, je možné vyhovieť žiadosti o oslobodenie od

zaplatenia súdnych poplatkov pod podmienkou, že to odôvodňujú pomery účastníka. Zákon

nevysvetľuje bližšie obsah pojmu „pomery účastníka“, bezpochyby však musí ísť o pomery

majetkové (a ak je žiadateľom fyzická osoba, tak aj o pomery rodinné, sociálne a

zdravotné), majúce základ v okolnostiach, ktoré nie sú len dočasnej či prechodnej povahy,

ale odôvodňujú záver, že poplatník celkom, či sčasti (v prípade žiadosti o čiastočné

oslobodenie od súdnych poplatkov) nemôže splniť poplatkovú povinnosť, alebo, že jej

splnenie od neho nemožno spravodlivo vyžadovať. Súd teda môže priznať oslobodenie od

zaplatenia súdneho poplatku na základe návrhu účastníka konania, po náležitom

preskúmaní jeho pomerov a za splnenia kumulatívnej podmienky, že nejde o svojvoľné

alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva. Pri náležitom preskúmaní

pomerov žiadateľa súd posudzuje jeho majetkové pomery, výšku súdneho poplatku a povahu

spoplatňovaného úkonu. v garantuje pravo na súdnu

a inú právnu ochranu. Je slobodným rozhodnutím každého, či garantované právo

na súdnu a inú právnu ochranu využije. V prípade, že áno, je prirodzené, že s uplatnením

práva sú spojené náklady súvisiace s úhradou súdneho poplatku, ak konanie nie je

zo zákona od platenia súdneho poplatku oslobodené.

Rozhodnutie o priznaní oslobodenia od povinnosti platiť súdny poplatok nie je pre

súd záväzné v prípade ak pomery účastníka oslobodenie neodôvodňujú – ak sa ukáže, že po

priznaní oslobodenia nastala u účastníka taká zmena pomerov, v ktorej dôsledku prestalo

byť úplné oslobodenie dôvodné, čo je aj v danom konaní, súdom priznané primerané

finančné zadosťučinenie. Argumentácia odvolateľa, že z dôchodku, ktorý je jeho jediným

príjmom musí uhrádzať množstvo exekúcii je jeho subjektívny problém, do ktorého sa dostal

vlastnou vinou a toto nemôže byť prekážkou pre čiastočné spoplatnenie návrhu v rozsahu

30 %, ktorým návrhom sa domáha navrhovateľ ochrany osobnosti s náhradou nemajetkovej

ujmy v peniazoch v sume 600.000 €.

Odvolací súd má zhodne s prvostupňovým súdom za to, že priznané finančné

zadosťučinenie navrhovateľovi mu umožňuje aspoň čiastočne znášať časť poplatkovej

povinnosti spojenej s podaním návrhu.».

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

10. Z námietok uvedených v sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ sa zo strany

ústavného súdu domáha prehodnotenia záverov všeobecných súdov spôsobom, ktorý by mal

nasvedčovať opodstatnenosti jeho právneho názoru, t. j. neodôvodnenosti odňatia

oslobodenia od súdnych poplatkov v rozsahu 30 %, pričom v sťažnosti uvádza rovnaké

argumenty, s ktorými sa už všeobecné súdy vysporiadali. Súčasne v súvislosti s už raz

priznaným úplným oslobodením od súdnych poplatkov namietal protiústavnosť jeho odňatia

( – ďalej aj „OSP“), a tým zásah do základných

práv podľa z dôvodu ich uplatňovania, ako aj zásah do práva vlastniť

majetok podľa .

11. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu

sp. zn. z 30. novembra 2011 (vrátane jemu predchádzajúceho uznesenia

okresného súdu sp. zn. z 10. októbra 2011) uvádza, že krajský súd v odvolacom

konaní napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa.

12. Podľa znenia účinného do 31. decembra 2011 priznané

oslobodenie súd kedykoľvek za konania odníme, prípadne i so spätnou účinnosťou, ak sa do

právoplatného skončenia konania ukáže, že pomery účastníka oslobodenie neodôvodňujú,

prípadne neodôvodňovali.

13. Ustanovenie sa týka možnosti súdu rozhodnúť o odňatí už

priznaného oslobodenia od súdnych poplatkov (aj so spätnou účinnosťou), ak sa

do právoplatného skončenia konania ukáže, že pomery účastníka oslobodenie

neodôvodňujú, prípadne neodôvodňovali. Toto ustanovenie

slúži na to, že pokiaľ sa zmenia okolnosti, z ktorých súd pri rozhodnutí o priznaní

oslobodenia od súdnych poplatkov vychádzal, môže oslobodenie rozhodnutím odňať,

a to i spätne, pričom dôvodom na odňatie oslobodenia nie je len zmena v hodnotení

pomerov účastníka konania alebo zmena názoru súdu na to, či ide o svojvoľné alebo zrejme

neúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Pokiaľ je teda plne v kompetencii

všeobecných súdov zhodnotiť zákonom ustanovené predpoklady na priznanie oslobodenia

od súdnych poplatkov, je z rovnakého hľadiska nutné, aby všeobecné súdy mohli až do

právoplatného skončenia konania, pri zistení nových okolností, resp. ich zmeny, rozhodnúť

o odňatí takéhoto oslobodenia, aj so spätnou účinnosťou. Je teda zrejmé, že zákonodarcom

zvolené riešenie možno posúdiť ako proporcionálne a vyvážené, a ústavný súd preto

nenašiel tvrdené dôvody protiústavnosti ustanovení a a

ods. 1 .

14. Ústavný súd po tom, ako konštatoval nedôvodnosť sťažovateľových tvrdení

o neústavnosti , skúmal v súvislosti s napadnutým

a čl. 6 ods. 1 dohovoru, či súdy neaplikovali normy jednoduchého práva bez rozumného

odôvodnenia či prepojenia s ústavne chráneným účelom, resp. či právne závery

všeobecných súdov neboli v extrémnom nesúlade so skutkovými zisteniami. Po preskúmaní

napadnutého uznesenia ústavný súd zistil, že všeobecné súdy postupovali v konaní v zhode

s ustanoveniami , ktoré upravujú priebeh konania, a v ich

rozhodnutiach nemožno badať prejav ľubovôle, pretože na riadne zistený skutkový stav

aplikovali a interpretovali právne normy spôsobom, ktorý má racionálny podklad.

Ako už bolo vysvetlené, pokiaľ sa v priebehu konania ukáže, že pomery účastníka

konania neodôvodňujú alebo neodôvodňovali oslobodenie od súdnych poplatkov, takéto

oslobodenia možno odňať. Obdobne ako pri dokazovaní v občianskom súdnom konaní, keď

všeobecný súd v súlade s ustanovením sám hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy,

a to tak jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na to, čo v konaní

vyšlo najavo, rovnako pri posudzovaní skutočností svedčiacich pre odňatie priznaného

oslobodenia od súdnych poplatkov postupuje súd v medziach voľnej sudcovskej úvahy.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že záver o zmene

majetkových pomerov, oproti stavu, keď bolo o oslobodení od súdnych poplatkov

rozhodnuté, bol uskutočnený na základe novozistených skutočností (získanie finančného

zadosťučinenia). Nešlo teda len o iné hodnotenie majetkových pomerov, ktoré sa inak

nezmenil, a ani neboli inak zistené. Ústavný súd konštatuje, že všeobecný (krajský) súd

hodnotil pomery sťažovateľa dostatočne a objektívne, úvahy súdu sú v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia zrozumiteľne vyložené, a preto nebolo možné prisvedčiť tvrdeniu

sťažovateľa o zásahu do jeho práv.

15. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. marca 2012