Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 39/2012
PDF · 199.29 KB
No categories available
II. ÚS 39/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. marca 2012
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu
Sergeja Kohuta prerokoval návrh ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky L. Ž.
na vyhlásenie predpojatosti sudcov Milana Ľalíka a Petra Brňáka vo veci vedenej
na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 2222/2011 a takto
rozhodol:
Sudcovia Milan Ľalík a Peter Brňák n i e s ú v y l ú č e n í z výkonu sudcovskej
funkcie vo veci sp. zn. Rvp 2222/2011.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 26. augusta
2011 doručený návrh Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo spravodlivosti“) vo veci namietaného porušenia základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžnč/4/2011 z 22. júna 2011.
Vec bola podľa rozvrhu práce ústavného súdu pridelená I. senátu ústavného súdu.
Ústavnému súdu bolo 12. októbra 2011 doručené podanie ministerky spravodlivosti
Slovenskej republiky L. Ž. (ďalej len „ministerka spravodlivosti“), ktorou namietala
predpojatosť členov I. senátu ústavného súdu Milana Ľalíka a Petra Brňáka. Sudcovia tohto
senátu predložili podanie ministerky spravodlivosti na rozhodnutie o predpojatosti II. senátu
ústavného súdu ako senátu príslušnému podľa rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2011
a 2012 o tejto veci konať a rozhodnúť.
Ministerka spravodlivosti námietky predpojatosti uvedených sudcov odôvodnila
takto:
„1) Predseda senátu JUDr. Peter Brňák sa dlhodobo pozná s JUDr. Š. H., obaja sú
bývalými kolegami z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky; JUDr. Peter Brňák je bývalým
poslancom politického hnutia HZDS, pričom JUDr. Š. H. bol ministrom spravodlivosti SR
nominovaným politickým hnutím HZDS; JUDr. Petra Brňáka navrhol za kandidáta na
ústavného sudcu predseda HZDS V. M.; JUDr. Peter Brňák mal byť pozvaný a zúčastniť sa
oslavy 50. narodenín JUDr. Š. H.; z uvedených dôvodov možno mať pochybnosti
o nepredpojatosti predsedu senátu JUDr. Petra Brňáka nielen vo vzťahu k účastníkovi
konania - Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, na ktorom pôsobil ako sudca, ale aj vo
vzťahu k JUDr. Š. H., ktorý ako predseda súdu zastupuje Najvyšší súd Slovenskej republiky
ako účastníka konania vedeného na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn.
2222/2011.
2) Sudca JUDr. Milan Ľalík je v dlhoročnom blízkom priateľskom vzťahu s JUDr. Š.
H., s ktorým sa pozná od roku 1992, kedy spolu začali pracovať na Najvyššom súde
Slovenskej republiky; JUDr. Milan Ľalík pod vedením ministra spravodlivosti SR JUDr. Š.
H. pracoval vo funkcii riaditeľa sekcie civilného práva Ministerstva spravodlivosti SR;
sudca JUDr. Milan Ľalík bol pozvaný a mal sa zúčastniť oslavy 50. narodenín JUDr. Š. H.;
z uvedených dôvodov možno mať pochybnosti o nepredpojatosti sudcu JUDr. Milana Ľalíka
nielen vo vzťahu k účastníkovi konania - Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, na ktorom
pôsobil v rokoch 1992 až 2007 ako sudca, predseda senátu a predseda občianskoprávneho
kolégia, ale aj vo vzťahu k JUDr. Š. H., ktorý ako predseda súdu zastupuje Najvyšší súd
Slovenskej republiky ako účastníka konania vedeného na Ústavnom súde Slovenskej
republiky pod sp. zn. Rvp 2222/2011.
3. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 260/2010-8 zo dňa
19. mája 2010 bol sudca JUDr. Milan Ľalík vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie práve pre
svoj pomer k JUDr. Š. H. Komentáre a články dennej tlače priložené k tomuto podaniu
preukazujú blízky vzťah JUDr. Brňáka a JUDr. Ľalíka s predsedom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky JUDr. Š. H. Sudcovia JUDr. Brňák a JUDr. Ľalík sa na základe
uvedeného objektívne nemôžu javiť ako nestranní sudcovia, čím je daný dôvod na ich
vylúčenie z rozhodovania vo veci vedenej pred Ústavným súdom Slovenskej republiky pod
sp. zn. Rvp. 2222/2011.“
K vznesenej námietke sudca Milan Ľalík uviedol:
«Po oboznámení sa s námietkou predpojatosti zo strany ministerky spravodlivosti
Slovenskej republiky konštatujem, že táto osoba nerozlišuje medzi pojmami sudca
(vo všetkých odborných funkciách) a súd, ani nerozumie ich vzájomnému vzťahu, keď na
ňom zakladá a prezumuje vylúčenie sudcu z konania, v ktorom ako účastník vystupuje
Najvyšší súd Slovenskej republiky, na ktorom som pôsobil v rokoch 1992 - 2007.
Keďže sťažovateľka si chce vyberať sudcov, ktorí budú o jej sťažnostiach
rozhodovať, nebránim sa tomu, aby ma konajúci senát vylúčil z rozhodovania len preto, že
som bývalým aktívnym sudcom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že jeho predsedu
poznám z titulu dlhoročnej korektnej spolupráce na tomto súde a že som mu bol na oslave
50. narodením tak, ako doteraz u všetkých „oslávencov“ tohto súdu.»
K vznesenej námietke sudca Brňák uviedol:
„Reagujúc na písomnú požiadavku z 9. novembra 2011 a po oboznámení sa
s obsahom námietky predpojatosti ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky p. Ž.
z 11. októbra 2011 voči mojej osobe uvádzam, že sa necítim byť zaujatý v súvislosti
s prejednávaním a rozhodovaním vo veci sp. zn. Rvp 2222/2011 so zreteľom na pomer
k veci, účastníkom, resp. ich právnym zástupcom. K namietaným skutočnostiam iba
v krátkosti (i) potvrdzujem, že som bol pred príchodom na Ústavný súd Slovenskej republiky
sudcom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, (ii) nemám blízky vzťah k JUDr. Š. H.
(pozri tiež moje vyjadrenie v súvislosti s vecou sp. zn. Rvp 281/2011, II. ÚS 260/2010, PL.
ÚS 92/2011 a pod.) a (iii) potvrdzujem, že som bol v minulosti členom politického hnutia
HZDS.“
II.
Podľa § 27 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) je sudca
vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer
k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho
predpojatosti.
Podľa § 28 ods. 1 zákona o ústavnom súde môže účastník konania môže vyhlásiť, že
niektorého zo sudcov odmieta pre jeho predpojatosť. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu
o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť vznikli od začiatku ústneho pojednávania, môže ju
účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho pojednávania.
Ústavný súd už vo viacerých rozhodnutiach zdôraznil, že požiadavka nestrannosti
sudcu sa dotýka samej podstaty spravodlivosti a jej vnímania. Nestrannosť znamená
absenciu zaujatosti či predsudku, znamená, že sudca nemá žiaden osobný záujem
na výsledku konania (porov. Barak, A.: Judge in a Democracy. Princeton University Press
2008. 101 s. a nasl.), resp. nevzniká navonok legitímny dojem, že by takýto záujem mohol
mať. Alegóriou nestrannosti je justícia s prekrytými očami (napríklad vo frontóne rizalitu
budovy ústavného súdu). Rozhodovanie sudcom, ktorý nie je nestranný, nie je len popretím
rovnosti účastníkov konania, ale ide svojím spôsobom aj o rozhodovanie vo vlastnej veci
(nemo iudex in causa sua; porov. bod 5 usnesení Nejvyššího správního soudu ČR ze dne
11. 6. 2010, čj. Nao 46/2010-78; www.nssoud.cz) a vôbec o popretie zmyslu súdnictva
a práva.
Rozhodovať nestranne nie je právom, výsadou či privilégiom sudcov. Ide o základnú
povinnosť sudcov, o štrukturálny prvok súdneho systému. Právny poriadok a procesná
teória kladúc dôraz na princíp nestrannosti tradične konštruujú koncept nespôsobilého alebo
nevhodného sudcu, iudex inhabilis. Nespôsobilý sudca je zaujatý, „stranný“ priamo
na základe zákona. Ide tu o inštitucionálnu, objektívnoprávnu ochranu nestranného výkonu
spravodlivosti. Dôvody vylúčenia nespôsobilého sudcu sú objektivizovateľné a takýto sudca
je vylúčený z konania, aj keby samotní účastníci konania vnímali sudcu ako nestranného.
Akt súdu, ktorým sa vyjadruje nespôsobilosť sudcu, je aktom deklaratórnym. Zákon
o ústavnom súde upravuje inštitút sudcu nespôsobilého v § 27, pričom používa pojem
vylúčený sudca.
Popri nespôsobilom sudcovi rozoznáva právny poriadok a procesná teória sudcu
podozrivého, iudex suspectus (v dobovej terminológii sudca pochybný, porov. Mičura, M.,
Moys, Š.: Občiansky sporový poriadok, 2. vydanie. Bratislava: 1943. 46 s.). Na rozdiel od
objektívnych dôvodov vylúčenia pri sudcovi podozrivom majú buď samotní účastníci alebo
sudca sám subjektívny pocit zaujatosti v danej veci. Ide tu o ochranu subjektívneho práva na
nestranného sudcu, o ochranu ľudskoprávnu. Akt súdu, ktorým sa konštatuje vylúčenie
sudcu pre podozrivosť, je aktom konštitutívnym. Latinská terminológia definuje iudex
suspectus takto: „Iudex suspectus est iudex quem pars propter graves rationes recusare
potest exempli gratia quia aliae parti propinquus, amicus aut inimicus est“ ‒ Podozrivý je
ten sudca, ktorého jedna (sporová) strana môže odmietnuť na základe vážnych dôvodov,
napr. pretože je druhej (sporovej) strane blízky, priateľ alebo nepriateľ. Zákon o ústavnom
súde upravuje inštitút sudcu podozrivého v § 28, pričom používa pojem odmietnutý sudca.
V praxi dochádza k určitému prelínaniu medzi inštitútmi sudcu nespôsobilého
a sudcu podozrivého. Dôvodom je tiež skutočnosť, že Občiansky súdny poriadok (ďalej len
„OSP“) z roku 1950 opustil dôsledné rozlišovanie medzi vylúčeným (v užšom slova
zmysle) a odmietnutým sudcom a zároveň stanovil v rozpore s tradične ľahko
identifikovateľnými a presnými dôvodmi vylúčenia zo zákona všeobecnejšie dôvody
vylúčenia pre pomer k veci, účastníkom a zástupcom. Tento koncept pretrváva na úrovni
civilného procesu dodnes. Zákon o ústavnom súde sa síce vrátil k rozlišovaniu medzi
vylúčeným a odmietnutým sudcom, ale pri vylúčenom sudcovi stanovil (na rozdiel
od federálnej úpravy v § 25 a § 26 zákona č. 491/1991 Zb. o organizácii Ústavného súdu
Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a o konaní pred ním) všeobecné, nie ľahko
objektivizovateľné dôvody podľa vzoru § 14 ods. 1 OSP.
Z uvedených dôvodov v praxi sudcovia vyhlasujú svoj pomer v podstate nie v režime
iudex inhabilis, ale v režime iudex suspectus. K prelínaniu medzi inštitútmi sudcu
nespôsobilého a sudcu podozrivého dochádza aj preto, že účastníci konania namietajú
zaujatosť sudcov pre pomer k veci a účastníkom, teda využívajú terminológiu, ktorú zákon
explicitne používa pri inštitúte iudex inhabilis, aj keď je samozrejme platná aj pre inštitút
iudex suspectus (K pojmom iudex inhabilis a iudex suspectus a k pojmom vylúčený
a odmietnutý sudca porov. tiež: Filip, J., Holländer, P., Šimíček, V.: Zákon o Ústavním
soudu, 2. vydání. 2007. 174 s. a nasl.; Filip, J.: Vybrané kapitoly ke studiu ústavního práva.
Brno: Masarykova univerzita 2004, 174 s.; Wagnerová, E., Dostál, M., Langášek, T.,
Pospíšil, I.: Zákon o ústavním soudu s komentářem, Praha: ASPI 2007. s. 121 a nasl.; Hora,
V.: Učebnice civilního práva procesního, Všehrd, Praha: 1947. s. 61 a nasl.; Jaworowski
v. Poľsko, sťažnosť č. 30214/96, rozhodnutie o prijateľnosti z 23. marca 1999). Tým, že sa
právo na nestranného sudcu stalo základným ústavným právom, došlo k spojeniu tradícií
civilistických s požiadavkami ústavnoprávnymi.
Z pohľadu ľudskoprávneho, z pohľadu práva na nestranného sudcu ako komponentu
práva na spravodlivý proces vyvinul Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) dve
previazané stránky nestrannosti. Táto judikatúra sa vyvíja už viac ako 30 rokov (Piersack
v. Belgium, sťažnosť č. 8692/79, rozsudok z 1. októbra 1982; Pohoska v. Poland, sťažnosť
č. 33530/06, rozsudok z 10. januára 2012). Nestrannosť má stránku subjektívnu a stránku
objektívnu, a tie sú overované rovnomennými testami. Európsky súd pre ľudské práva
zdôrazňuje význam nestrannosti sudcu pre dôveru verejnosti v súdnictvo, a to jednak
vo všeobecnosti (Olujić v. Croatia, sťažnosť č. 22330/05, rozsudok z 5. februára 2005,
bod 57), ale osobitne pri objektívnom teste (Kinský v. The Czech Republic, sťažnosť
č. 42856/06, rozsudok z 9. februára 2012, bod 87). Nestrannosť je vo vnímaní ESĽP
absencia zaujatosti či predsudku vo veci, pričom nestrannosť môže byť overovaná
subjektívnym a objektívnym testom. Východiskom je subjektívny test, v ktorom sa zisťuje
osobné presvedčenie, postoj sudcu, resp. jeho záujem v prejednávanej veci. Osobná
nestrannosť sudcu sa predpokladá, kým sa nepreukáže opak. Takýmto „opakom“ môže byť
sudcom prejavené nepriateľstvo, neznášanlivosť alebo ak si napríklad sudca z osobných
dôvodov vyhradí prejednanie veci pre seba. Požiadavka nestrannosti nemôže byť dostatočne
naplnená len subjektívnym testom, ktorý je náročný z hľadiska preukazovania.
Na subjektívny test teda plynule nadväzuje test objektívny, ktorý si všíma, či sudca
vykazuje legitímne pochybnosti z hľadiska jeho nestrannosti. Tu je dôležitá perspektíva
nestranného pozorovateľa a relevantné je aj samotné zdanie (ne)strannosti. „Justice must not
only be done, it must also be seen to be done.“ Podľa ESĽP musí byť ustálené, či existujú
zistiteľné skutočnosti, ktoré môžu vzbudzovať pochybnosti o nestrannosti sudcov, a v tomto
zmysle môže mať aj zdanie určitú dôležitosť, pretože „v stávke“ je dôvera, ktorú musia
súdy v spoločnosti vzbudzovať, nehovoriac o dôvere samotných účastníkov konania
(Daktaras v. Lithuania, sťažnosť č. 42095/98, rozsudok z 10. októbra 2000, bod 32). Pozícia
namietajúceho má v objektívnom teste dôležitý význam, avšak rozhodujúce je, či je jeho
obava aj objektívne akceptovateľná. Ústavný súd však z hľadiska teoretického upozorňuje,
že test objektívnosti a koncept nespôsobilosti sudcu sa môžu prekrývať, ale nejde o totožné
inštitúty.
Vec v prvom rade nevykazuje explicitnosť a intenzitu predpojatosti, ktorá by spadala
pod subjektívny test.
Sťažovateľ namieta, že sudcovia ústavného súdu Peter Brňák a Milan Ľalík majú
prostredníctvom vzťahu k predsedovi najvyššieho súdu možnú predpojatosť vo vzťahu
k odporcovi, orgánu verejnej moci – najvyššiemu súdu. Ústavný súd pripúšťa, že sudca
môže byť zaujatý vzhľadom na vzťah k osobe, ktorá koná za orgán verejnej moci. Ústavný
súd však nemôže nerozlišovať medzi osobou, ktorá koná za orgán verejnej moci, a orgánom
verejnej moci samotným. Jednotlivec tu nevystupuje za seba, ale za orgán verejnej moci, za
autoritu. Konaním za orgán verejnej moci sa realizuje kompetencia daného orgánu, nejde
teda o autonómne konanie jednotlivca. Z tejto perspektívy je nutné vykladať možnú
zaujatosť vo vzťahu k orgánu verejnej moci reštriktívne. Ilustratívne povedané, niečo iné je
vzťah sudcu ústavného súdu k predsedovi najvyššieho súdu ako sťažovateľovi a niečo iné
k predsedovi najvyššieho súdu ako funkcionárovi, ktorý koná za súd (§ 35 ods. 2 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch). Inak povedané, predpojatosť sudcov vo vzťahu k orgánom
verejnej moci, resp. k osobám za ne konajúcim (predseda najvyššieho súdu), je nutné
vykladať reštriktívnejšie, než voči ostatným účastníkom konania (II. ÚS 36/2012; usnesení
Nejvyššího správního soudu ČR ze dne 11. 6. 2010, čj. Nao 46/2010-78, dostupné aj
s právnou vetou na internete: <www.nssoud.cz>).
Ústavný súd ďalej vychádza z názoru, že kolegiálne vzťahy medzi aktérmi právneho
života (právnikmi) vrátane sudcov ústavného súdu bez ďalšieho nemôžu byť dôvodom na
spochybnenie nestrannosti sudcov ústavného súdu a na ich vylúčenie z prerokúvania veci
z tohto dôvodu (mutatis mutandis IV. ÚS 124/2010). Vychádzajúc z tohto reštriktívneho
výkladu voči predsedovi najvyššieho súdu a z názoru, že kolegiálne vzťahy medzi sudcami
bez ďalšieho nemôžu byť dôvodom na spochybnenie ich nestrannosti a na ich vylúčenie
z prerokúvania veci, ústavný súd uvádza, že skutočnosť, že sudcovia ústavného súdu Peter
Brňák a Milan Ľalík sú bývalými sudcami najvyššieho súdu s kolegiálnym vzťahom k jeho
súčasnému predsedovi, je stále príliš abstraktná a špekulatívna k nadobudnutiu
konkrétnejšej objektívnej pochybnosti o ich vzťahu k najvyššiemu súdu ako odporcovi.
Ústavný súd napokon vníma, že vo veci sp. zn. II. ÚS 260/2010 bol vylúčený sudca
Milan Ľalík z dôvodu pomeru k predsedovi najvyššieho súdu, ktorý v tamojšej veci konal
za najvyšší súd. Kľúčovým však v danom rozhodnutí bolo vyjadrenie Milana Ľalíka,
v ktorom z pozície objektívneho testu súhlasil so svojím vylúčením, pričom ústavný súd
vzhľadom na opatrnosť, citlivé vnímanie predpojatosti a špecifiká danej veci
(II. ÚS 260/2010) toto vylúčenie akceptoval.
Ústavný súd ešte dopĺňa, že venuje takú pozornosť konaniu o námietkach, aby
zabezpečil riadny chod rozhodovania v jemu zverených agendách. Pritom s osobitnou
starostlivosťou dbá o to, aby nedošlo k znefunkčneniu súdu a príliš formalistickému
posudzovaniu, ktoré by k takémuto znefunkčneniu mohlo smerovať.
Po posúdení týchto okolností II. senát ústavného súdu podľa § 27 ods. 1 zákona
o ústavnom súde nezistil dôvody na vylúčenie sudcov ústavného súdu Ľalíka a Brňáka
z konania a rozhodovania v uvedenej veci, preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku
tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. marca 2012