Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 39/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. marca 2012

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu

Sergeja Kohuta prerokoval návrh ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky L. Ž.

na vyhlásenie predpojatosti sudcov Milana Ľalíka a Petra Brňáka vo veci vedenej

na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sudcovia Milan Ľalík a Peter Brňák n i e s ú v y l ú č e n í z výkonu sudcovskej

funkcie vo veci sp. zn. .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 26. augusta

2011 doručený návrh Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo spravodlivosti“) vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

(ďalej len „“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 22. júna 2011.

Vec bola podľa rozvrhu práce ústavného súdu pridelená I. senátu ústavného súdu.

Ústavnému súdu bolo 12. októbra 2011 doručené podanie ministerky spravodlivosti

Slovenskej republiky L. Ž. (ďalej len „ministerka spravodlivosti“), ktorou namietala

predpojatosť členov I. senátu ústavného súdu Milana Ľalíka a Petra Brňáka. Sudcovia tohto

senátu predložili podanie ministerky spravodlivosti na rozhodnutie o predpojatosti II. senátu

ústavného súdu ako senátu príslušnému podľa rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2011

a 2012 o tejto veci konať a rozhodnúť.

Ministerka spravodlivosti námietky predpojatosti uvedených sudcov odôvodnila

takto:

„1) Predseda senátu JUDr. Peter Brňák sa dlhodobo pozná s JUDr. Š. H., obaja sú

bývalými kolegami z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky; JUDr. Peter Brňák je bývalým

poslancom politického hnutia HZDS, pričom JUDr. Š. H. bol ministrom spravodlivosti SR

nominovaným politickým hnutím HZDS; JUDr. Petra Brňáka navrhol za kandidáta na

ústavného sudcu predseda HZDS V. M.; JUDr. Peter Brňák mal byť pozvaný a zúčastniť sa

oslavy 50. narodenín JUDr. Š. H.; z uvedených dôvodov možno mať pochybnosti

o nepredpojatosti predsedu senátu JUDr. Petra Brňáka nielen vo vzťahu k účastníkovi

konania - Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, na ktorom pôsobil ako sudca, ale aj vo

vzťahu k JUDr. Š. H., ktorý ako predseda súdu zastupuje Najvyšší súd Slovenskej republiky

ako účastníka konania vedeného na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn.

2222/2011.

2) Sudca JUDr. Milan Ľalík je v dlhoročnom blízkom priateľskom vzťahu s JUDr. Š.

H., s ktorým sa pozná od roku 1992, kedy spolu začali pracovať na Najvyššom súde

Slovenskej republiky; JUDr. Milan Ľalík pod vedením ministra spravodlivosti SR JUDr. Š.

H. pracoval vo funkcii riaditeľa sekcie civilného práva Ministerstva spravodlivosti SR;

sudca JUDr. Milan Ľalík bol pozvaný a mal sa zúčastniť oslavy 50. narodenín JUDr. Š. H.;

z uvedených dôvodov možno mať pochybnosti o nepredpojatosti sudcu JUDr. Milana Ľalíka

nielen vo vzťahu k účastníkovi konania - Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, na ktorom

pôsobil v rokoch 1992 až 2007 ako sudca, predseda senátu a predseda občianskoprávneho

kolégia, ale aj vo vzťahu k JUDr. Š. H., ktorý ako predseda súdu zastupuje Najvyšší súd

Slovenskej republiky ako účastníka konania vedeného na Ústavnom súde Slovenskej

republiky pod sp. zn. .

3. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -8 zo dňa

19. mája 2010 bol sudca JUDr. Milan Ľalík vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie práve pre

svoj pomer k JUDr. Š. H. Komentáre a články dennej tlače priložené k tomuto podaniu

preukazujú blízky vzťah JUDr. Brňáka a JUDr. Ľalíka s predsedom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky JUDr. Š. H. Sudcovia JUDr. Brňák a JUDr. Ľalík sa na základe

uvedeného objektívne nemôžu javiť ako nestranní sudcovia, čím je daný dôvod na ich

vylúčenie z rozhodovania vo veci vedenej pred Ústavným súdom Slovenskej republiky pod

sp. zn. Rvp. 2222/2011.“

K vznesenej námietke sudca Milan Ľalík uviedol:

«Po oboznámení sa s námietkou predpojatosti zo strany ministerky spravodlivosti

Slovenskej republiky konštatujem, že táto osoba nerozlišuje medzi pojmami sudca

(vo všetkých odborných funkciách) a súd, ani nerozumie ich vzájomnému vzťahu, keď na

ňom zakladá a prezumuje vylúčenie sudcu z konania, v ktorom ako účastník vystupuje

Najvyšší súd Slovenskej republiky, na ktorom som pôsobil v rokoch 1992 - 2007.

Keďže sťažovateľka si chce vyberať sudcov, ktorí budú o jej sťažnostiach

rozhodovať, nebránim sa tomu, aby ma konajúci senát vylúčil z rozhodovania len preto, že

som bývalým aktívnym sudcom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že jeho predsedu

poznám z titulu dlhoročnej korektnej spolupráce na tomto súde a že som mu bol na oslave

50. narodením tak, ako doteraz u všetkých „oslávencov“ tohto súdu.»

K vznesenej námietke sudca Brňák uviedol:

„Reagujúc na písomnú požiadavku z 9. novembra 2011 a po oboznámení sa

s obsahom námietky predpojatosti ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky p. Ž.

z 11. októbra 2011 voči mojej osobe uvádzam, že sa necítim byť zaujatý v súvislosti

s prejednávaním a rozhodovaním vo veci sp. zn. so zreteľom na pomer

k veci, účastníkom, resp. ich právnym zástupcom. K namietaným skutočnostiam iba

v krátkosti (i) potvrdzujem, že som bol pred príchodom na Ústavný súd Slovenskej republiky

sudcom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, (ii) nemám blízky vzťah k JUDr. Š. H.

(pozri tiež moje vyjadrenie v súvislosti s vecou sp. zn. , , PL.

ÚS 92/2011 a pod.) a (iii) potvrdzujem, že som bol v minulosti členom politického hnutia

HZDS.“

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) je sudca

vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer

k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho

predpojatosti.

Podľa môže účastník konania môže vyhlásiť, že

niektorého zo sudcov odmieta pre jeho predpojatosť. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu

o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť vznikli od začiatku ústneho pojednávania, môže ju

účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho pojednávania.

Ústavný súd už vo viacerých rozhodnutiach zdôraznil, že požiadavka nestrannosti

sudcu sa dotýka samej podstaty spravodlivosti a jej vnímania. Nestrannosť znamená

absenciu zaujatosti či predsudku, znamená, že sudca nemá žiaden osobný záujem

na výsledku konania (porov. Barak, A.: Judge in a Democracy. Princeton University Press

2008. 101 s. a nasl.), resp. nevzniká navonok legitímny dojem, že by takýto záujem mohol

mať. Alegóriou nestrannosti je justícia s prekrytými očami (napríklad vo frontóne rizalitu

budovy ústavného súdu). Rozhodovanie sudcom, ktorý nie je nestranný, nie je len popretím

rovnosti účastníkov konania, ale ide svojím spôsobom aj o rozhodovanie vo vlastnej veci

(nemo iudex in causa sua; porov. bod 5 usnesení Nejvyššího správního soudu ČR ze dne

11. 6. 2010, čj. Nao 46/2010-78; www.nssoud.cz) a vôbec o popretie zmyslu súdnictva

a práva.

Rozhodovať nestranne nie je právom, výsadou či privilégiom sudcov. Ide o základnú

povinnosť sudcov, o štrukturálny prvok súdneho systému. Právny poriadok a procesná

teória kladúc dôraz na princíp nestrannosti tradične konštruujú koncept nespôsobilého alebo

nevhodného sudcu, iudex inhabilis. Nespôsobilý sudca je zaujatý, „stranný“ priamo

na základe zákona. Ide tu o inštitucionálnu, objektívnoprávnu ochranu nestranného výkonu

spravodlivosti. Dôvody vylúčenia nespôsobilého sudcu sú objektivizovateľné a takýto sudca

je vylúčený z konania, aj keby samotní účastníci konania vnímali sudcu ako nestranného.

Akt súdu, ktorým sa vyjadruje nespôsobilosť sudcu, je aktom deklaratórnym. Zákon

o ústavnom súde upravuje inštitút sudcu nespôsobilého v § 27, pričom používa pojem

vylúčený sudca.

Popri nespôsobilom sudcovi rozoznáva právny poriadok a procesná teória sudcu

podozrivého, iudex suspectus (v dobovej terminológii sudca pochybný, porov. Mičura, M.,

Moys, Š.: Občiansky sporový poriadok, 2. vydanie. Bratislava: 1943. 46 s.). Na rozdiel od

objektívnych dôvodov vylúčenia pri sudcovi podozrivom majú buď samotní účastníci alebo

sudca sám subjektívny pocit zaujatosti v danej veci. Ide tu o ochranu subjektívneho práva na

nestranného sudcu, o ochranu ľudskoprávnu. Akt súdu, ktorým sa konštatuje vylúčenie

sudcu pre podozrivosť, je aktom konštitutívnym. Latinská terminológia definuje iudex

suspectus takto: „Iudex suspectus est iudex quem pars propter graves rationes recusare

potest exempli gratia quia aliae parti propinquus, amicus aut inimicus est“ ‒ Podozrivý je

ten sudca, ktorého jedna (sporová) strana môže odmietnuť na základe vážnych dôvodov,

napr. pretože je druhej (sporovej) strane blízky, priateľ alebo nepriateľ. Zákon o ústavnom

súde upravuje inštitút sudcu podozrivého v § 28, pričom používa pojem odmietnutý sudca.

V praxi dochádza k určitému prelínaniu medzi inštitútmi sudcu nespôsobilého

a sudcu podozrivého. Dôvodom je tiež skutočnosť, že (ďalej len

„OSP“) z roku 1950 opustil dôsledné rozlišovanie medzi vylúčeným (v užšom slova

zmysle) a odmietnutým sudcom a zároveň stanovil v rozpore s tradične ľahko

identifikovateľnými a presnými dôvodmi vylúčenia zo zákona všeobecnejšie dôvody

vylúčenia pre pomer k veci, účastníkom a zástupcom. Tento koncept pretrváva na úrovni

civilného procesu dodnes. sa síce vrátil k rozlišovaniu medzi

vylúčeným a odmietnutým sudcom, ale pri vylúčenom sudcovi stanovil (na rozdiel

od federálnej úpravy v a o organizácii Ústavného súdu

Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a o konaní pred ním) všeobecné, nie ľahko

objektivizovateľné dôvody podľa vzoru .

Z uvedených dôvodov v praxi sudcovia vyhlasujú svoj pomer v podstate nie v režime

iudex inhabilis, ale v režime iudex suspectus. K prelínaniu medzi inštitútmi sudcu

nespôsobilého a sudcu podozrivého dochádza aj preto, že účastníci konania namietajú

zaujatosť sudcov pre pomer k veci a účastníkom, teda využívajú terminológiu, ktorú zákon

explicitne používa pri inštitúte iudex inhabilis, aj keď je samozrejme platná aj pre inštitút

iudex suspectus (K pojmom iudex inhabilis a iudex suspectus a k pojmom vylúčený

a odmietnutý sudca porov. tiež: Filip, J., Holländer, P., Šimíček, V.: Zákon o Ústavním

soudu, 2. vydání. 2007. 174 s. a nasl.; Filip, J.: Vybrané kapitoly ke studiu ústavního práva.

Brno: Masarykova univerzita 2004, 174 s.; Wagnerová, E., Dostál, M., Langášek, T.,

Pospíšil, I.: Zákon o ústavním soudu s komentářem, Praha: ASPI 2007. s. 121 a nasl.; Hora,

V.: Učebnice civilního práva procesního, Všehrd, Praha: 1947. s. 61 a nasl.; Jaworowski

v. Poľsko, sťažnosť č. 30214/96, rozhodnutie o prijateľnosti z 23. marca 1999). Tým, že sa

právo na nestranného sudcu stalo základným ústavným právom, došlo k spojeniu tradícií

civilistických s požiadavkami ústavnoprávnymi.

Z pohľadu ľudskoprávneho, z pohľadu práva na nestranného sudcu ako komponentu

práva na spravodlivý proces vyvinul Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) dve

previazané stránky nestrannosti. Táto judikatúra sa vyvíja už viac ako 30 rokov (Piersack

v. Belgium, sťažnosť č. 8692/79, rozsudok z 1. októbra 1982; Pohoska v. Poland, sťažnosť

č. 33530/06, rozsudok z 10. januára 2012). Nestrannosť má stránku subjektívnu a stránku

objektívnu, a tie sú overované rovnomennými testami. Európsky súd pre ľudské práva

zdôrazňuje význam nestrannosti sudcu pre dôveru verejnosti v súdnictvo, a to jednak

vo všeobecnosti (Olujić v. Croatia, sťažnosť č. 22330/05, rozsudok z 5. februára 2005,

bod 57), ale osobitne pri objektívnom teste (Kinský v. The Czech Republic, sťažnosť

č. 42856/06, rozsudok z 9. februára 2012, bod 87). Nestrannosť je vo vnímaní ESĽP

absencia zaujatosti či predsudku vo veci, pričom nestrannosť môže byť overovaná

subjektívnym a objektívnym testom. Východiskom je subjektívny test, v ktorom sa zisťuje

osobné presvedčenie, postoj sudcu, resp. jeho záujem v prejednávanej veci. Osobná

nestrannosť sudcu sa predpokladá, kým sa nepreukáže opak. Takýmto „opakom“ môže byť

sudcom prejavené nepriateľstvo, neznášanlivosť alebo ak si napríklad sudca z osobných

dôvodov vyhradí prejednanie veci pre seba. Požiadavka nestrannosti nemôže byť dostatočne

naplnená len subjektívnym testom, ktorý je náročný z hľadiska preukazovania.

Na subjektívny test teda plynule nadväzuje test objektívny, ktorý si všíma, či sudca

vykazuje legitímne pochybnosti z hľadiska jeho nestrannosti. Tu je dôležitá perspektíva

nestranného pozorovateľa a relevantné je aj samotné zdanie (ne)strannosti. „Justice must not

only be done, it must also be seen to be done.“ Podľa ESĽP musí byť ustálené, či existujú

zistiteľné skutočnosti, ktoré môžu vzbudzovať pochybnosti o nestrannosti sudcov, a v tomto

zmysle môže mať aj zdanie určitú dôležitosť, pretože „v stávke“ je dôvera, ktorú musia

súdy v spoločnosti vzbudzovať, nehovoriac o dôvere samotných účastníkov konania

(Daktaras v. Lithuania, sťažnosť č. 42095/98, rozsudok z 10. októbra 2000, bod 32). Pozícia

namietajúceho má v objektívnom teste dôležitý význam, avšak rozhodujúce je, či je jeho

obava aj objektívne akceptovateľná. Ústavný súd však z hľadiska teoretického upozorňuje,

že test objektívnosti a koncept nespôsobilosti sudcu sa môžu prekrývať, ale nejde o totožné

inštitúty.

Vec v prvom rade nevykazuje explicitnosť a intenzitu predpojatosti, ktorá by spadala

pod subjektívny test.

Sťažovateľ namieta, že sudcovia ústavného súdu Peter Brňák a Milan Ľalík majú

prostredníctvom vzťahu k predsedovi najvyššieho súdu možnú predpojatosť vo vzťahu

k odporcovi, orgánu verejnej moci – najvyššiemu súdu. Ústavný súd pripúšťa, že sudca

môže byť zaujatý vzhľadom na vzťah k osobe, ktorá koná za orgán verejnej moci. Ústavný

súd však nemôže nerozlišovať medzi osobou, ktorá koná za orgán verejnej moci, a orgánom

verejnej moci samotným. Jednotlivec tu nevystupuje za seba, ale za orgán verejnej moci, za

autoritu. Konaním za orgán verejnej moci sa realizuje kompetencia daného orgánu, nejde

teda o autonómne konanie jednotlivca. Z tejto perspektívy je nutné vykladať možnú

zaujatosť vo vzťahu k orgánu verejnej moci reštriktívne. Ilustratívne povedané, niečo iné je

vzťah sudcu ústavného súdu k predsedovi najvyššieho súdu ako sťažovateľovi a niečo iné

k predsedovi najvyššieho súdu ako funkcionárovi, ktorý koná za súd (§ 35 ods. 2 zákona

č. o súdoch). Inak povedané, predpojatosť sudcov vo vzťahu k orgánom

verejnej moci, resp. k osobám za ne konajúcim (predseda najvyššieho súdu), je nutné

vykladať reštriktívnejšie, než voči ostatným účastníkom konania (; usnesení

Nejvyššího správního soudu ČR ze dne 11. 6. 2010, čj. Nao 46/2010-78, dostupné aj

s právnou vetou na internete: <www.nssoud.cz>).

Ústavný súd ďalej vychádza z názoru, že kolegiálne vzťahy medzi aktérmi právneho

života (právnikmi) vrátane sudcov ústavného súdu bez ďalšieho nemôžu byť dôvodom na

spochybnenie nestrannosti sudcov ústavného súdu a na ich vylúčenie z prerokúvania veci

z tohto dôvodu (mutatis mutandis ). Vychádzajúc z tohto reštriktívneho

výkladu voči predsedovi najvyššieho súdu a z názoru, že kolegiálne vzťahy medzi sudcami

bez ďalšieho nemôžu byť dôvodom na spochybnenie ich nestrannosti a na ich vylúčenie

z prerokúvania veci, ústavný súd uvádza, že skutočnosť, že sudcovia ústavného súdu Peter

Brňák a Milan Ľalík sú bývalými sudcami najvyššieho súdu s kolegiálnym vzťahom k jeho

súčasnému predsedovi, je stále príliš abstraktná a špekulatívna k nadobudnutiu

konkrétnejšej objektívnej pochybnosti o ich vzťahu k najvyššiemu súdu ako odporcovi.

Ústavný súd napokon vníma, že vo veci sp. zn. bol vylúčený sudca

Milan Ľalík z dôvodu pomeru k predsedovi najvyššieho súdu, ktorý v tamojšej veci konal

za najvyšší súd. Kľúčovým však v danom rozhodnutí bolo vyjadrenie Milana Ľalíka,

v ktorom z pozície objektívneho testu súhlasil so svojím vylúčením, pričom ústavný súd

vzhľadom na opatrnosť, citlivé vnímanie predpojatosti a špecifiká danej veci

() toto vylúčenie akceptoval.

Ústavný súd ešte dopĺňa, že venuje takú pozornosť konaniu o námietkach, aby

zabezpečil riadny chod rozhodovania v jemu zverených agendách. Pritom s osobitnou

starostlivosťou dbá o to, aby nedošlo k znefunkčneniu súdu a príliš formalistickému

posudzovaniu, ktoré by k takémuto znefunkčneniu mohlo smerovať.

Po posúdení týchto okolností II. senát ústavného súdu podľa § 27 ods. 1 zákona

o ústavnom súde nezistil dôvody na vylúčenie sudcov ústavného súdu Ľalíka a Brňáka

z konania a rozhodovania v uvedenej veci, preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku

tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. marca 2012