Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 148/2012
PDF · 188.75 KB
No categories available
IV. ÚS 148/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosti Š. F. a A. F., obaja bytom K., zastúpených H., s. r. o., B.,
konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. P. K., vedené pod
sp. zn. Rvp 2155/2012 a sp. zn. Rvp 2156/2012, ktorými namietajú porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava I v konaniach vedených pod sp. zn. 9 C 122/2004
a sp. zn. 9 C 65/2010, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod
sp. zn. 9 Co 378/2011, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosť Š. F. vedenú pod sp. zn. Rvp 2155/2012 a sťažnosť A. F. vedenú pod sp.
zn. Rvp 2156/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp
2155/2012.
2. Sťažnosti Š. F. a A. F. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli
15. februára 2012 doručené sťažnosti Š. F. a A. F. (spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorými
namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovoru“) postupom Okresného súdu
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 9 C 122/2004 a sp.
zn. 9 C 65/2010, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v
konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 378/2011. Sťažnosť Š. F. bola ústavným súdom
zaevidovaná pod sp. zn. Rvp 2155/2012 a sťažnosť A. F. pod sp. zn. Rvp 2156/2012.
Z obsahu sťažností, ako aj k sťažnostiam priloženej dokumentácie vyplýva, že pred
okresným súdom sa 5. mája 2004 začalo konanie v právnej veci navrhovateľov 1. Š. F., 2.
L. Ď., 3. L. Ď., 4. A. F., 5. I. F., 6. O. F., 7. Š. F., 8. B. F., 9. M. F. a 10. A. F. proti
odporcom 1. Slovenská republika – Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Župné námestie 13, Bratislava, 2. Slovenská republika – Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, Pribinova 2, Bratislava, 3. Slovenská republika – Ministerstvo financií
Slovenskej republiky, Kýčerského 1, Bratislava, 4. Slovenská republika – Ministerstvo
hospodárstva Slovenskej republiky, Mierová 19, Bratislava, o náhradu škody z titulu
zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup podľa § 18 zákona č. 58/1969 Zb.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
postupom; konanie bolo vedené pod sp. zn. 9 C 122/2004. Okresný súd vo veci samej
rozhodol rozsudkom č. k. 9 C 122/2004-384 z 1. júna 2010 tak, že návrh navrhovateľov
zamietol, pričom časť návrhu, ktorá sa týkala navrhovateľov v 1. rade Š. F. a vo 4. rade A.
F., t. j. sťažovateľov, ako aj navrhovateliek B. F. a M. F. (ďalej len „ďalšie navrhovateľky“),
vylúčil na samostatné konanie z dôvodu, že právny predchodca sťažovateľov a ďalších
navrhovateliek v priebehu konania zomrel; označený rozsudok okresného súdu nadobudol
právoplatnosť 8. septembra 2011.
Návrh týkajúci sa sťažovateľov a ďalších navrhovateliek vylúčený na samostatné
konanie bol vedený okresným súdom pod sp. zn. 9 C 65/2010. O tejto časti návrhu rozhodol
okresný súd rozsudkom č. k. 9 C 65/2010-99 z 3. mája 2011 tak, že ho zamietol. Proti
označenému rozsudku okresného súdu sťažovatelia a ďalšie navrhovateľky podali
odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol rozsudkom č. k. 9 Co 378/2011-122
z 10. novembra 2011 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok potvrdil. Rozsudok okresného
súdu z 3. mája 2011 v spojení s označeným rozsudkom krajského súdu nadobudol
právoplatnosť 28. decembra 2011. Proti právoplatnému rozsudku krajského súdu podali
sťažovatelia 16. januára 2012 dovolanie.
Sťažovatelia vo svojich sťažnostiach v zásade zhodne popisujú priebeh namietaných
konaní pred okresným súdom a krajským súdom, keď najmä uvádzajú:
„V právnej veci navrhovateľov Š. F. a spol. (sťažovateľ ako navrhovateľ v 1. rade)
proti odporcom Slovenská republika − Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a
spol., vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 9 C 122/2004, podal sťažovateľ
dňa 5. mája 2004 žalobu na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom (v
zmysle § 18 a nasl. z. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom) o zaplatenie 1.346.000,- Sk
(44.679,01 Eur) s príslušenstvom.
... Po viac než šiestich rokoch nečinnosti Okresný súd Bratislava I, ako súd prvého
stupňa konajúci vo veci, svojim rozsudkom zo dňa 1. júna 2010, č. k. 9 C 122/2004-384,
predmetný návrh zamietol a zároveň nepriznal odporcom náhradu trov konania. Svoje
rozhodnutie odôvodnil okrem iného tým, že predmetnú žalobu možno považovať
za predčasne podanú a zároveň súd dospel k záveru, že v konaní neboli preukázané zákonné
predpoklady zodpovednosti odporcov za škodu titulom nesprávneho úradného postupu
a preto návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol. Týmto rozsudkom zároveň súd
prvého stupňa vylúčil prejednávanú právnu vec navrhovateľov v 1., 4., 6. a 9. rade (teda aj
sťažovateľovu vec) na samostatné konanie podľa § 112 ods. 2 O. s. p...
Sťažovateľ podal proti vyššie uvedenému rozsudku súdu prvého stupňa v zákonnej
lehote, dňa 7. júna 2011, odvolanie, v ktorom žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového
stavu.
Po následnej ďalšej vyše päť mesačnej nečinnosti vydal Krajský súd v Bratislave,
ako odvolací súd, dňa 10. novembra 2011 rozsudok, č. k. 9 Co 378/2011-122, ktorým
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Odporcom nepriznal náhradu trov odvolacieho
konania. Rozsudok odvolacieho súdu bol sťažovateľovi doručený dňa 16. decembra 2011.“
Sťažovatelia tvrdia, že «Nečinnosťou porušovateľa základného práva sťažovateľa
vznikla sťažovateľovi ujma spôsobená bezdôvodným predlžovaním stavu právnej neistoty,
kedy všeobecné súdy nedokázali rozhodnúť sťažovateľovu vec v primeranej lehote. Treba
zároveň prihliadnuť na fakt, že požadovaná náhrada škody predstavuje výšku finančných
prostriedkov investovaných do tzv. „nebankových subjektov“, pričom tieto finančné
prostriedky predstavovali dlhoročné úspory sťažovateľa.
S ohľadom na vyššie uvedené sa domnievame, že závažnosť vzniknutej ujmy a jej
okolnosti sú veľmi významnej kvality a žiadame preto súd, aby prihliadol k tejto skutočnosti.
V priebehu skutkového stavu (článok I tejto sťažnosti) ide o porušenie základného
práva, aby sa sťažovateľova vec prerokovala bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.».
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach sťažovatelia navrhujú, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
«1. Základné právo sťažovateľa Š. F. [v sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 2156/2012
„sťažovateľky A. F.“, pozn.] na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote v
zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom
Okresného súdu Bratislava I a následným postupom Krajského súdu v Bratislave porušené.
2. Š. F. [v sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 2156/2012 „sťažovateľky A. F.“, pozn.]
priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 4.500,- EUR (slovom: štyritisícpäťsto
eur), ktoré mu je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet advokátskej kancelárie
H., s. r. o., č. ... vedený v ... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia (2 právne
úkony v zmysle § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 Vyhlášky MS
SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb)
sťažovateľovi Š. F. [v sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 2156/2012 „sťažovateľky A. F.“,
pozn.] v sume 323,50 EUR (slovom: tristodvadsaťtri eur a 50 centov), na účet advokátskej
kancelárie H., s. r. o., č. ... vedený v ... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou
časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným
súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,
a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to
predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m.
II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Sťažovatelia podľa petitov obsiahnutých v oboch sťažnostiach namietajú porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1
dohovoru „postupom Okresného súdu Bratislava I a následným postupom Krajského súdu
v Bratislave“, t. j. nekonkretizujú, akým postupom (v akom konaní) okresného súdu, resp.
krajského súdu mali byť porušené nimi označené práva podľa ústavy, resp. dohovoru.
Ústavný súd, uprednostňujúc materiálny prístup k ochrane ústavnosti, zohľadnil obsah
oboch sťažností a na tomto základe ich predbežne prerokoval v rozsahu namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 9 C 122/2004 a sp. zn.
9 C 65/2010, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 378/2011.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod
sp. zn. Rvp 2155/2011 a sp. zn. Rvp 2156/2011, z ktorých vyplýva ich skutková a právna
súvislosť [totožnosť v subjektoch, proti ktorým sťažnosť smeruje (namietaný postup
okresného súdu a krajského súdu v identických konaniach), rovnaký skutkový stav
a identická právna argumentácia], ako aj skutočnosť, že sťažovatelia sú zastúpení tým istým
právnym zástupcom, ústavný súd rozhodol aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde
v spojení s § 112 ods. 1 OSP tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaniach vedených
pod sp. zn. 9 C 122/2004 a sp. zn. 9 C 65/2010 a postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 Co 378/2011
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby
tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto
možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa
právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty
dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na naplnenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nestačí, aby
štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet
(napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06)
ochrana základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase doručenia
sťažnosti ústavnému súdu porušovanie týchto práv označenými orgánmi verejnej moci
(v danom prípade okresným súdom a krajským súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď
sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu
týchto práv postupom príslušných orgánov verejnej moci, ústavný súd sťažnosť zásadne
odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Zo skutočností už uvedených v časti I tohto uznesenia vyplýva, že konanie vedené
okresným súdom pod sp. zn. 9 C 122/2004 bolo právoplatne skončené 8. septembra 2011
a konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 9 C 65/2010 bolo právoplatne skončené
28. decembra 2011, pričom v rovnaký deň bolo právoplatne skončené aj konanie vedené
krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 378/2011. Sťažovatelia doručili svoje sťažnosti
ústavnému súdu až 15. februára 2012, t. j. zjavne v čase, keď okresný súd a ani krajský súd
už nemohli svojím postupom porušovať ich základné právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani ich právo na prejednanie ich záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že
proti právoplatnému rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia 16. januára 2012
dovolanie.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti sťažovateľov po predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Po odmietnutí sťažností bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. marca 2012