Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 133/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Z. M. – H., Ž., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr.

C. s. r. o., Ž., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. D. C., vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky, na súdnu ochranu podľa a jeho práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 25. októbra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Z. M. – H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára

2012 doručená sťažnosť Z. M. – H., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva vlastniť majetok podľa

(ďalej len „ústava“), na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 25. októbra 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa ako navrhovateľ v konaní

vedenom pred Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

domáhal náhrady škody spôsobenej mu ne

Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 21. júla 2008 žalobu sťažovateľa zamietol.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 24. marca

2009 tak, že zmenil rozhodnutie okresného súdu a uložil žalovanej zaplatiť sťažovateľovi

sumu 20 131,45 €. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala žalovaná dovolanie,

v ktorom poukázala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. , v zmysle ktorého nemožno zamieňať nárok

na vrátenie preplatku podľa o správe

daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), o ktorom rozhoduje správny orgán,

s nárokom na náhradu škody podľa Najvyšší súd na základe

podaného dovolania uznesením sp. zn. z 28. februára 2011 zrušil rozsudok

krajského súdu sp. zn. z 24. marca 2009 a vec vrátil krajskému súdu

na ďalšie konanie. Krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. z 25. októbra

2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 21. júla 2008 potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že napadnutým rozsudkom nerešpektoval citovaný

judikát, respektíve ho zle interpretoval, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jeho označených

práv. Sťažovateľ ďalej uviedol, že „zásah do svojich ústavných a Dohovorom zaručených

práv sťažovateľ vo svojom súhrne vidí v tom, že výklad hmotnoprávnych predpisov nemá

oporu v hmotnom práve a vykazuje značný stupeň arbitrárnosti. Sťažovateľ je toho názoru,

že v spojitosti s porušením práva na súdnu ochranu došlo aj k porušeniu jeho vlastníckeho

práva vyplývajúceho z SR a z Dodatkového protokolu, nakoľko

obmedzením dispozičného práva došlo k nároku, ktorým bola spôsobená škoda.“ .

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom

takto rozhodol:

„1. Základné práva Z. M. – H. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky v spojení so základnými právami vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a právo na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. -189 zo dňa 25. októbra 2011

v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. -178 z 28.2.2011

porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. -189 zo dňa 25. októbra

2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd Žilina je povinný uhradiť Z. M. trovy právneho zastúpenia na účet

jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od doručenia nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

1. Ústavný súd sa v prvom rade musel zaoberať jednoznačným ustálením základných

práv a slobôd, ktoré podľa názoru sťažovateľa mali byť napadnutým rozsudkom krajského

súdu porušené.

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v tomto prípade

zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval

o porušení tých práv, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľ domáha v návrhu

na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení ďalších základných práv (napr.

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je v súlade s doterajšou

judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa

(, ).

Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok

zaručeného , na súdnu ochranu zaručeného , ako aj

porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

a napadnutým rozsudkom krajského súdu. Jadrom jeho námietok je nesúhlas s právnym

názorom krajského súdu, ktorý podľa názoru sťažovateľa nesprávne vyložil a aplikoval

citovaný judikát najvyššieho súdu (sp. zn. ), čím podľa jeho názoru došlo

k porušeniu jeho označených práv. Sťažovateľ teda namieta, že mu nebola poskytnutá súdna

ochrana v kvalite požadovanej označenými článkami a dohovoru.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

2. K porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že „okresný súd

v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vec právne

rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. So všetkými

skutočnosťami uvádzanými odvolateľom sa dostatočne a presvedčivo vyporiadal už

prvostupňový súd, ktorého závery si odvolací súd osvojil. Keďže odôvodnenie rozhodnutia

prvostupňového súdu je vecne správne, v bližších podrobnostiach vzhľadom na uvedené

konštatovanie naň odvolací súd poukazuje ( ). Samotný odvolateľ

neuviedol žiadne také tvrdenia, ktoré by neboli známe ešte už v prvostupňovom konaní,

pričom s týmito sa v dostatočnej miere, zrozumiteľne a presvedčivo vysporiadal už okresný

súd.

Krajský súd poukazuje na to, že navrhovateľ ktorého vo veci zaťažovalo dôkazné

bremeno, nepreukázal existenciu a výšku škody, a tým jeden zo základných predpokladov

nároku, ktorého sa požadovaným návrhom domáhal.“.

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie rozhodnutia

prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane ().

V tejto súvislosti poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku okresného

súdu sp. zn. z 21. júla 2008, v ktorom okresný súd uviedol: «Právne vzťahy,

ktoré vznikajú v súvislosti s daňovými preplatkami upravuje ,

kde sa aj stanovuje spôsob použitia preplatku. Len v prípade, ak preplatok nemožno

ustanoveným spôsobom použiť, správca dane ho na žiadosť daňového subjektu vráti.

Ak vznik preplatku zapríčiní správca dane a ak ho nemožno použiť ustanoveným spôsobom,

vráti preplatok k žiadosti do 15 dní od jeho zistenia. Ak správca dane vráti preplatok

po lehote, je povinný zaplatiť daňovému subjektu úrok vo výške 3-násobku základnej

úrokovej sadzby NBS, v ktorej mala byť suma preplatku podľa tohto zákona vrátená.

Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že v zmysle tejto právnej úpravy

správca dane navrhovateľovi vrátil daňový preplatok dňa 23.4.2001, t.j. 2 dni po vyhlásení

rozsudku NS SR, avšak nezaplatil úrok za dobu zadržania preplatku,. Ustanovenie § 63 ods.

6 Zákona č. 511/92 Zb. je určitým druhom sankcie v prípade zavineného konania správcu

dane. Pokiaľ si teda navrhovateľ uplatňuje svoj nárok v zmysle citovaného ustanovenia,

odporca nie je v danej veci pasívne legitimovaný, nakoľko ide o samostatný nárok, ktorý by

bol navrhovateľ oprávnený uplatňovať si voči správcovi dane. Úrok v zmysle ustanovenia §

63 ods. 6 Zákona č. 511/92 Zb. nemožno zmiešavať s inštitútom náhrady škody. Zákon

č. nerieši zodpovednosť štátu, ale rieši správu daní a vzťahy medzi správcom

dane a daňovým subjektom. Ide o samostatný nárok, ktorý je možné uplatniť voči správcovi

dane a ktorý je možné uplatniť aj popri uplatnení nároku na náhradu škody. Tieto nároky sa

vzájomne nevylučujú. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí (v ktorom sa

zaoberal obdobnou problematikou, avšak na inom skutkovom základe) vyslovil právny

záver, že právna úprava obsiahnutá v ust. a nevylučuje

aplikáciu Súčasne v predmetnom rozhodnutí Najvyšší súd SR poukazuje

aj na skutočnosť, že o vrátení daňového preplatku v zmysle

rozhoduje správny orgán, prípadne súd v správnom konaní, kým zodpovednosť za škodu

spôsobenú rozhodnutím štátu je vzťahom občianskoprávnym. Ide o dva rozdielne nároky,

ktoré nemožno zamieňať, pri ktorých uplatnenie jedného nároku (nárok na vrátenie

daňového preplatku a úrok) nevylučuje v prípade splnenia zákonných podmienok uplatnenie

nároku druhého, t.j. zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu.

Majetkovú ujmu spravidla nezakladá samotné nezákonné rozhodnutie, lebo škoda a

zodpovednosť štátu za ňu je daná až vtedy, ak sú naplnené všetky základné predpoklady

vzniku zodpovednosti za škodu, teda okrem nezákonného rozhodnutia, existencia škody a jej

výška a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou. V konaní mal súd

za preukázané nezákonné rozhodnutie, v dôsledku ktorého správca dane pozastavil

vyplatenie nadmerného odpočtu dane, s ktorým navrhovateľ počas doby pozastavenia

vyplatenia až do jeho vyplatenia dňa 23.4.2001 nemohol nakladať. Vznik skutočnej škody,

resp. ušlého zisku však navrhovateľ nepreukázal. Napriek tomu, že krajský súd vo svojom

zrušujúcom uznesení uviedol, že keby nebolo vydané nezákonné rozhodnutie správcu dane,

navrhovateľ mohol získať úžitky zo svojho vlastníctva v zmysle ust. , ktorými

úžitkami sú pri účtoch v peňažných ústavoch úroky z vkladov, navrhovateľ takýmto

spôsobom svoj nárok skutkovo nevymedzil. Navrhovateľ v konaní pred súdom prvého stupňa

a ani neskôr pred súdom Odvolacím a opätovne pred súdom prvého stupňa nezmenil

skutkové tvrdenia, ktorými v žalobe odôvodnil svoj nárok na požadovane plnenie a ani

netvrdil, že škoda mu vznikla v dôsledku nezväčšenia majetku o úroky z vkladu, ktoré mohol

získať, keby nebolo nezákonného rozhodnutia. V tomto smere ani súdu nenavrhol vykonať

žiadne dokazovanie. Nepreukázal a ani nenavrhol vykonať dokazovanie za účelom

preukázania, v ktorom peňažnom ústave mal vedený účet , aký úrok z vkladu by bol dosiahol

počas obdobia zadržania nadmerného odpočtu dane. Súd mal za to, že navrhovateľ

nepreukázal, že by mu vznikla skutočná škoda, prípadne by došlo k ušlému zisku.

Navrhovateľom tvrdená škoda je lén akousi predpokladanou škodou a nie škodou

skutočnou, ktorá mu vznikla a ktorej vznik predpokladá ustanovenie

a v dôsledku ktorej by sa zmenšil majetok navrhovateľa, pripadne by došlo k ušlému zisku.

Takýto stav by podľa názoru súdu mohol nastať napr. vtedy, ak by navrhovateľ v dôsledku

nezákonného rozhodnutia správcu daní a teda oneskorenej výplaty nadmerného odpočtu

DPH bol nútený pre svoje podnikateľské aktivity zobrať si úver a uhrádzať tak aj príslušné

úroky z úveru. Práve výšku úrokov by bolo možné považovať za ujmu v majetkovej sfére.

Avšak ani o obdobné skutočnosti navrhovateľ svoj nárok neopieral. V tejto súvislosti súd

poukazuje na to, že v sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou platí, že súd

je viazaný žalobou. Nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný popísaním skutkových

okolností, ktorými navrhovateľ svoj nárok odôvodňuje, a skutkovým základom popísaným

v žalobe v spojitosti so žalobným petitom je potom vymedzený základ nároku uplatneného

žalobou, ktorý je predmetom konania. Rozhodujúcimi skutočnosťami sú údaje, ktoré sú

nutné k tomu, aby bolo jasné o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť, a ktoré

v prípade, že budú preukázané, umožňujú žalobe vyhovieť. Skutkovým vymedzením nároku

v žalobe je súd viazaný a nemôže navrhovateľovi priznať plnenie na základe iného

skutkového základu, lebo by lak rozhodol o inom nároku, než ktorý navrhovateľ vymedzil

ako predmet konania.

Pokiaľ krajský súd vo svojom rozhodnutí poukázal na to, že navrhovateľ upraveným

návrhom doručeným súdu dňa 30.6.2001 žiadal aby mu odporca zaplatil sumu 606.480,-Sk

ako úrok z omeškania 17,6% za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu DPH, pričom

ako škodu vyčíslil tento úrok podľa jednotlivých období od 24.7.2000 do 26.3.2001, okresný

súd poukazuje na tú skutočnosť, že sám odporca vo svojom vyjadrení doručenom súdu dňa

22.11.2006 (č.l. 48-50) uviedol, že si uplatňuje voči odporcovi pokiaľ ide o oneskorené

vrátenie nadmerné odpočtu nárok na náhradu škody a nie zaplatenie úroku z omeškania

a tento nárok vyplýva z ust. 63 ods. 6 Navrhovateľ uviedol, že neopiera

svoj nárok o inštitút úrokov z omeškania upravený v a nasl. , ktorý inštitút sa týka

omeškania dlžníka s plnením dlhu vyplývajúceho zo záväzkovo právneho vzťahu. Poukázal

na to, že zodpovednosť štátu za škodu je mimozáväzkovou zodpovednosťou, ktorá vznikla

rozhodnutím orgánu alebo nesprávnym úradným postupom. V danom prípade podľa neho

správca dane protiprávne zadržal vrátenie nadmerného odpočtu DPH, túto oneskorene

vrátil, z čoho mu vznikla zákonná povinnosť zaplatiť úrok z omeškania podľa ust. § 63

ods. 6 zákona o správe daní. Napriek týmto navrhovateľom tvrdeným skutočnostiam,

vzhľadom k tomu, že právne vymedzenie návrhu nie je pre súd záväzné, súd skúmal či by

jeho nárok mohol byť založený ustanovením a či úrok z omeškania je v danom

prípade škodou a to aj s poukazom na tú skutočnosť, že krajský súd sa nestotožnil

zo závermi okresného súdu v pôvodnom rozhodnutí, že úrok z omeškania nie je škodou,

ktorý okresný súd vyslovil vo všeobecnej rovine. Krajský súd však nevyslovil jednoznačný

právny záver, že v konkrétnom prípade je touto škodou úrok z omeškania, keďže zároveň

uviedol, že keby nebolo vydané nezákonné rozhodnutie správcu dane, navrhovateľ mohol

získať úžitky zo svojho vlastníctva v podobe úrokov z vkladov, čo však navrhovateľ tak ako

bolo uvedené vyššie netvrdil a ani nepreukazoval. Úrok z vkladu a úrok z omeškania sú

rozdielne právne inštitúty.

v ust. upravuje inštitút úrokov z omeškania, ktoré

majú povahu sankcie za omeškanie dlžníka s plnením peňažného dlhu. V nadväznosti na

definíciu záväzkového vzťahu obsiahnutú v sa peňažným záväzkovým vzťahom

rozumie právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka - istina) od

dlžníka ä dlžníkovi vzniká povinnosť splniť. Úprava úrokov z omeškania v citovanom

ustanovení je pritom všeobecnou úpravou ku všetkým občianskoprávnym záväzkom

a zakotvuje oprávnenie požadovať v prípade omeškania s plnením peňažného dlhu -

hlavného peňažného záväzku - vedľa istiny tiež úroky z omeškania. Úroky z omeškania ako

príslušenstvo pohľadávky tak predstavujú vedľajší a akcesorický peňažný záväzkový vzťah.

Povinnosť štátu prostredníctvom správcu dane vrátiť nadmerný odpočet DPH však

nie je záväzkom vyplývajúcim z občianskoprávnych vzťahov. Tie sa totiž vyznačujú rovným,

postavením účastníkov spočívajúcom v tom, že vo vzájomnom právnom vzťahu žiadny z nich

nemá nadradene postavenie a nie je oprávnený rozhodovať o právach a povinnostiach

druhého účastníka ani plnenie povinnosti autoritatívne vynucovať. Občianskoprávne vzťahy

sa odlišujú od vzťahov, ktoré sa označujú za vzťahy verejnoprávne, pre ktoré je naopak

charakteristický prvok nadriadenosti a podriadenosti v rôznych formách a intenzite. Súd

poukazuje na judikát NS SR R 24/2002 podľa ktorého „vzťah medzi správcom dane a

daňovníkom je vzťahom verejnoprávnym, vyplývajúcim z finančnej činnosti štátu a jeho

orgánov. Takýto vzťah nemožno považovať za vzťah občianskoprávny, ani obchodnoprávny.

Nárok daňovníka na vrátenie daňového preplatku nie je nárokom na vydanie bezdôvodného

obohatenia v zmysle ust. vzniknutý plnením z právneho dôvodu, ktorý dodatočne

odpadol. Na prejednanie a rozhodovanie takéhoto návrhu nie je daná právomoc súdu

v zmysle úst. “ Vychádzajúc z uvedeného judikátu na základe analógie polom

nárok na vrátenie daňového preplatku spolu s úrokom z omeškania nie je nárokom

na náhradu škody. Zákon v ust. a hovorí o nároku na vrátenie

preplatku a úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu DPH, ktorý predstavuje

sankciu za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu DPH, ktorý môže navrhovateľ

uplatňovať od správcu dane (tak ako bolo uvedené vyššie). To znamená, že sankcia

za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu je upravená v tomto špeciálnom zákone, preto

nie je možné aplikovať ust. .

Vzhľadom na vyššie uvedený právny názor, súd dospel k záveru, že navrhovateľ

neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania skutočnej škody, resp. ušlého zisku.

Dôkazné bremeno v tomto prípade bolo na navrhovateľovi, z uvedeného dôvodu súd preto

žalobu zamietol.“

Podľa názoru ústavného súdu citovaná argumentácia okresného súdu, s ktorou sa

stotožnil krajský súd v napadnutom rozsudku, je dostatočná a presvedčivá a nie je v rozpore

so závermi uvedenými v judikáte, tak ako to tvrdil sťažovateľ. V žiadnom prípade

argumentáciu nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani

dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť

okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského

súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených

práv sťažovateľa.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa toho, že krajský súd podľa neho

„nesprávne vyložil a aplikoval judikát najvyššieho súdu sp. zn. “, ústavný

súd ich považuje za účelové a zdôrazňuje, že tézu obsiahnutú v tomto rozhodnutí, t. j. že

„... právna úprava obsiahnutá v ust. a nevylučuje aplikáciu

“, najvyšší súd ďalej spresnil tak, že „... o vrátení daňového preplatku

v zmysle §.63 rozhoduje správny orgán, prípadne súd v správnom

konaní, kým zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím štátu je vzťahom

občianskoprávnym. Ide o dva rozdielne nároky, ktoré nemožno zamieňať, pri ktorých

uplatnenie jedného nároku (nárok na vrátenie daňového preplatku a úrok) nevylučuje

v prípade splnenia zákonných podmienok uplatnenie nároku druhého, t.j. zodpovednosti

za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu.“. V okolnostiach sťažovateľovej veci ide

práve o to, že ako navrhovateľ žalobou na súde uplatnil a skutkovo vymedzil nárok podľa

a nie ako občiansko právny nárok (náhradu škody), pričom ani

neuniesol dôkazné bremeno týkajúce sa základných predpokladov úspešnosti tohto typu

žaloby. Ústavnému súdu neušlo, že sťažovateľ v sťažnosti voľne citujúc uvedené

rozhodnutie najvyššieho súdu „uplatnenie jedného... z nárokov nevylučuje uplatnenie aj

druhého z nich“ vypustil práve slová „v prípade splnenia zákonných podmienok“ týkajúce

sa uplatnenia náhrady škody.

Vzhľadom na uvedený záver ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok

krajského súdu je v súlade s limitmi základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutým

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 25. októbra 2011, odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

3. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 napadnutým rozsudkom krajského súdu ústavný súd poukazuje na svoju

judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho,

že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným

súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s

ods. 1 . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery

v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je

základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných

súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. ,

).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa

a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského

súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti,

ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa ,

bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami

hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného

porušenia.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. marca 2012