Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 133/2012
PDF · 250.35 KB
No categories available
III. ÚS 133/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Z. M. – H., Ž., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr.
C. s. r. o., Ž., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. D. C., vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co 125/2011
z 25. októbra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Z. M. – H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára
2012 doručená sťažnosť Z. M. – H., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 8 Co 125/2011 z 25. októbra 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa ako navrhovateľ v konaní
vedenom pred Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 159/2004
domáhal náhrady škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 58/1969
Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“).
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 7 C 159/2004 z 21. júla 2008 žalobu sťažovateľa zamietol.
O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 8 Co 323/2008 z 24. marca
2009 tak, že zmenil rozhodnutie okresného súdu a uložil žalovanej zaplatiť sťažovateľovi
sumu 20 131,45 €. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala žalovaná dovolanie,
v ktorom poukázala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 16/2005, v zmysle ktorého nemožno zamieňať nárok
na vrátenie preplatku podľa § 63 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe
daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“), o ktorom rozhoduje správny orgán,
s nárokom na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. Najvyšší súd na základe
podaného dovolania uznesením sp. zn. 1 Cdo 136/2009 z 28. februára 2011 zrušil rozsudok
krajského súdu sp. zn. 8 Co 323/2008 z 24. marca 2009 a vec vrátil krajskému súdu
na ďalšie konanie. Krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 8 Co 125/2011 z 25. októbra
2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) rozsudok okresného súdu sp. zn. 7 C 159/2004
z 21. júla 2008 potvrdil.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že napadnutým rozsudkom nerešpektoval citovaný
judikát, respektíve ho zle interpretoval, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jeho označených
práv. Sťažovateľ ďalej uviedol, že „zásah do svojich ústavných a Dohovorom zaručených
práv sťažovateľ vo svojom súhrne vidí v tom, že výklad hmotnoprávnych predpisov nemá
oporu v hmotnom práve a vykazuje značný stupeň arbitrárnosti. Sťažovateľ je toho názoru,
že v spojitosti s porušením práva na súdnu ochranu došlo aj k porušeniu jeho vlastníckeho
práva vyplývajúceho z čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a z čl. 1 Dodatkového protokolu, nakoľko
obmedzením dispozičného práva došlo k nároku, ktorým bola spôsobená škoda.“ .
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom
takto rozhodol:
„1. Základné práva Z. M. – H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení so základnými právami vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co 125/2011-189 zo dňa 25. októbra 2011
v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 136/2009-178 z 28.2.2011
porušené boli.
2. Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 8 Co 125/2011-189 zo dňa 25. októbra
2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd Žilina je povinný uhradiť Z. M. trovy právneho zastúpenia na účet
jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od doručenia nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
1. Ústavný súd sa v prvom rade musel zaoberať jednoznačným ustálením základných
práv a slobôd, ktoré podľa názoru sťažovateľa mali byť napadnutým rozsudkom krajského
súdu porušené.
Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v tomto prípade
zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval
o porušení tých práv, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľ domáha v návrhu
na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení ďalších základných práv (napr.
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je v súlade s doterajšou
judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa
(III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).
Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok
zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy, na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj
porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
a napadnutým rozsudkom krajského súdu. Jadrom jeho námietok je nesúhlas s právnym
názorom krajského súdu, ktorý podľa názoru sťažovateľa nesprávne vyložil a aplikoval
citovaný judikát najvyššieho súdu (sp. zn. 1 Cdo 16/2005), čím podľa jeho názoru došlo
k porušeniu jeho označených práv. Sťažovateľ teda namieta, že mu nebola poskytnutá súdna
ochrana v kvalite požadovanej označenými článkami ústavy a dohovoru.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
2. K porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že „okresný súd
v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vec právne
rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. §157 ods. 2 O. s. p. So všetkými
skutočnosťami uvádzanými odvolateľom sa dostatočne a presvedčivo vyporiadal už
prvostupňový súd, ktorého závery si odvolací súd osvojil. Keďže odôvodnenie rozhodnutia
prvostupňového súdu je vecne správne, v bližších podrobnostiach vzhľadom na uvedené
konštatovanie naň odvolací súd poukazuje (§ 219 ods. 2 O. s. p.). Samotný odvolateľ
neuviedol žiadne také tvrdenia, ktoré by neboli známe ešte už v prvostupňovom konaní,
pričom s týmito sa v dostatočnej miere, zrozumiteľne a presvedčivo vysporiadal už okresný
súd.
Krajský súd poukazuje na to, že navrhovateľ ktorého vo veci zaťažovalo dôkazné
bremeno, nepreukázal existenciu a výšku škody, a tým jeden zo základných predpokladov
nároku, ktorého sa požadovaným návrhom domáhal.“.
Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie rozhodnutia
prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05).
V tejto súvislosti poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku okresného
súdu sp. zn. 7 C 159/2004 z 21. júla 2008, v ktorom okresný súd uviedol: «Právne vzťahy,
ktoré vznikajú v súvislosti s daňovými preplatkami upravuje § 63 zákona č. 511/1992 Zb.,
kde sa aj stanovuje spôsob použitia preplatku. Len v prípade, ak preplatok nemožno
ustanoveným spôsobom použiť, správca dane ho na žiadosť daňového subjektu vráti.
Ak vznik preplatku zapríčiní správca dane a ak ho nemožno použiť ustanoveným spôsobom,
vráti preplatok k žiadosti do 15 dní od jeho zistenia. Ak správca dane vráti preplatok
po lehote, je povinný zaplatiť daňovému subjektu úrok vo výške 3-násobku základnej
úrokovej sadzby NBS, v ktorej mala byť suma preplatku podľa tohto zákona vrátená.
Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že v zmysle tejto právnej úpravy
správca dane navrhovateľovi vrátil daňový preplatok dňa 23.4.2001, t.j. 2 dni po vyhlásení
rozsudku NS SR, avšak nezaplatil úrok za dobu zadržania preplatku,. Ustanovenie § 63 ods.
6 Zákona č. 511/92 Zb. je určitým druhom sankcie v prípade zavineného konania správcu
dane. Pokiaľ si teda navrhovateľ uplatňuje svoj nárok v zmysle citovaného ustanovenia,
odporca nie je v danej veci pasívne legitimovaný, nakoľko ide o samostatný nárok, ktorý by
bol navrhovateľ oprávnený uplatňovať si voči správcovi dane. Úrok v zmysle ustanovenia §
63 ods. 6 Zákona č. 511/92 Zb. nemožno zmiešavať s inštitútom náhrady škody. Zákon
č. 511/1992 Zb. nerieši zodpovednosť štátu, ale rieši správu daní a vzťahy medzi správcom
dane a daňovým subjektom. Ide o samostatný nárok, ktorý je možné uplatniť voči správcovi
dane a ktorý je možné uplatniť aj popri uplatnení nároku na náhradu škody. Tieto nároky sa
vzájomne nevylučujú. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí 1Cdo 16/2005 (v ktorom sa
zaoberal obdobnou problematikou, avšak na inom skutkovom základe) vyslovil právny
záver, že právna úprava obsiahnutá v ust. § 63 ods. 5 a 6 zák. č.511/1992 nevylučuje
aplikáciu zák. č. 58/1969 Zb. Súčasne v predmetnom rozhodnutí Najvyšší súd SR poukazuje
aj na skutočnosť, že o vrátení daňového preplatku v zmysle § 63 zák.č.511/1992 Zb.
rozhoduje správny orgán, prípadne súd v správnom konaní, kým zodpovednosť za škodu
spôsobenú rozhodnutím štátu je vzťahom občianskoprávnym. Ide o dva rozdielne nároky,
ktoré nemožno zamieňať, pri ktorých uplatnenie jedného nároku (nárok na vrátenie
daňového preplatku a úrok) nevylučuje v prípade splnenia zákonných podmienok uplatnenie
nároku druhého, t.j. zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu.
Majetkovú ujmu spravidla nezakladá samotné nezákonné rozhodnutie, lebo škoda a
zodpovednosť štátu za ňu je daná až vtedy, ak sú naplnené všetky základné predpoklady
vzniku zodpovednosti za škodu, teda okrem nezákonného rozhodnutia, existencia škody a jej
výška a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou. V konaní mal súd
za preukázané nezákonné rozhodnutie, v dôsledku ktorého správca dane pozastavil
vyplatenie nadmerného odpočtu dane, s ktorým navrhovateľ počas doby pozastavenia
vyplatenia až do jeho vyplatenia dňa 23.4.2001 nemohol nakladať. Vznik skutočnej škody,
resp. ušlého zisku však navrhovateľ nepreukázal. Napriek tomu, že krajský súd vo svojom
zrušujúcom uznesení uviedol, že keby nebolo vydané nezákonné rozhodnutie správcu dane,
navrhovateľ mohol získať úžitky zo svojho vlastníctva v zmysle ust. § 123 OZ, ktorými
úžitkami sú pri účtoch v peňažných ústavoch úroky z vkladov, navrhovateľ takýmto
spôsobom svoj nárok skutkovo nevymedzil. Navrhovateľ v konaní pred súdom prvého stupňa
a ani neskôr pred súdom Odvolacím a opätovne pred súdom prvého stupňa nezmenil
skutkové tvrdenia, ktorými v žalobe odôvodnil svoj nárok na požadovane plnenie a ani
netvrdil, že škoda mu vznikla v dôsledku nezväčšenia majetku o úroky z vkladu, ktoré mohol
získať, keby nebolo nezákonného rozhodnutia. V tomto smere ani súdu nenavrhol vykonať
žiadne dokazovanie. Nepreukázal a ani nenavrhol vykonať dokazovanie za účelom
preukázania, v ktorom peňažnom ústave mal vedený účet , aký úrok z vkladu by bol dosiahol
počas obdobia zadržania nadmerného odpočtu dane. Súd mal za to, že navrhovateľ
nepreukázal, že by mu vznikla skutočná škoda, prípadne by došlo k ušlému zisku.
Navrhovateľom tvrdená škoda je lén akousi predpokladanou škodou a nie škodou
skutočnou, ktorá mu vznikla a ktorej vznik predpokladá ustanovenie § 442 ods. 1 OZ
a v dôsledku ktorej by sa zmenšil majetok navrhovateľa, pripadne by došlo k ušlému zisku.
Takýto stav by podľa názoru súdu mohol nastať napr. vtedy, ak by navrhovateľ v dôsledku
nezákonného rozhodnutia správcu daní a teda oneskorenej výplaty nadmerného odpočtu
DPH bol nútený pre svoje podnikateľské aktivity zobrať si úver a uhrádzať tak aj príslušné
úroky z úveru. Práve výšku úrokov by bolo možné považovať za ujmu v majetkovej sfére.
Avšak ani o obdobné skutočnosti navrhovateľ svoj nárok neopieral. V tejto súvislosti súd
poukazuje na to, že v sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou platí, že súd
je viazaný žalobou. Nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný popísaním skutkových
okolností, ktorými navrhovateľ svoj nárok odôvodňuje, a skutkovým základom popísaným
v žalobe v spojitosti so žalobným petitom je potom vymedzený základ nároku uplatneného
žalobou, ktorý je predmetom konania. Rozhodujúcimi skutočnosťami sú údaje, ktoré sú
nutné k tomu, aby bolo jasné o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť, a ktoré
v prípade, že budú preukázané, umožňujú žalobe vyhovieť. Skutkovým vymedzením nároku
v žalobe je súd viazaný a nemôže navrhovateľovi priznať plnenie na základe iného
skutkového základu, lebo by lak rozhodol o inom nároku, než ktorý navrhovateľ vymedzil
ako predmet konania.
Pokiaľ krajský súd vo svojom rozhodnutí poukázal na to, že navrhovateľ upraveným
návrhom doručeným súdu dňa 30.6.2001 žiadal aby mu odporca zaplatil sumu 606.480,-Sk
ako úrok z omeškania 17,6% za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu DPH, pričom
ako škodu vyčíslil tento úrok podľa jednotlivých období od 24.7.2000 do 26.3.2001, okresný
súd poukazuje na tú skutočnosť, že sám odporca vo svojom vyjadrení doručenom súdu dňa
22.11.2006 (č.l. 48-50) uviedol, že si uplatňuje voči odporcovi pokiaľ ide o oneskorené
vrátenie nadmerné odpočtu nárok na náhradu škody a nie zaplatenie úroku z omeškania
a tento nárok vyplýva z ust. 63 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. Navrhovateľ uviedol, že neopiera
svoj nárok o inštitút úrokov z omeškania upravený v § 517 a nasl. OZ, ktorý inštitút sa týka
omeškania dlžníka s plnením dlhu vyplývajúceho zo záväzkovo právneho vzťahu. Poukázal
na to, že zodpovednosť štátu za škodu je mimozáväzkovou zodpovednosťou, ktorá vznikla
rozhodnutím orgánu alebo nesprávnym úradným postupom. V danom prípade podľa neho
správca dane protiprávne zadržal vrátenie nadmerného odpočtu DPH, túto oneskorene
vrátil, z čoho mu vznikla zákonná povinnosť zaplatiť úrok z omeškania podľa ust. § 63
ods. 6 zákona o správe daní. Napriek týmto navrhovateľom tvrdeným skutočnostiam,
vzhľadom k tomu, že právne vymedzenie návrhu nie je pre súd záväzné, súd skúmal či by
jeho nárok mohol byť založený ustanovením § 517 OZ a či úrok z omeškania je v danom
prípade škodou a to aj s poukazom na tú skutočnosť, že krajský súd sa nestotožnil
zo závermi okresného súdu v pôvodnom rozhodnutí, že úrok z omeškania nie je škodou,
ktorý okresný súd vyslovil vo všeobecnej rovine. Krajský súd však nevyslovil jednoznačný
právny záver, že v konkrétnom prípade je touto škodou úrok z omeškania, keďže zároveň
uviedol, že keby nebolo vydané nezákonné rozhodnutie správcu dane, navrhovateľ mohol
získať úžitky zo svojho vlastníctva v podobe úrokov z vkladov, čo však navrhovateľ tak ako
bolo uvedené vyššie netvrdil a ani nepreukazoval. Úrok z vkladu a úrok z omeškania sú
rozdielne právne inštitúty.
Občiansky zákonník v ust. § 517 OZ upravuje inštitút úrokov z omeškania, ktoré
majú povahu sankcie za omeškanie dlžníka s plnením peňažného dlhu. V nadväznosti na
definíciu záväzkového vzťahu obsiahnutú v § 488 OZ sa peňažným záväzkovým vzťahom
rozumie právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka - istina) od
dlžníka ä dlžníkovi vzniká povinnosť splniť. Úprava úrokov z omeškania v citovanom
ustanovení je pritom všeobecnou úpravou ku všetkým občianskoprávnym záväzkom
a zakotvuje oprávnenie požadovať v prípade omeškania s plnením peňažného dlhu -
hlavného peňažného záväzku - vedľa istiny tiež úroky z omeškania. Úroky z omeškania ako
príslušenstvo pohľadávky tak predstavujú vedľajší a akcesorický peňažný záväzkový vzťah.
Povinnosť štátu prostredníctvom správcu dane vrátiť nadmerný odpočet DPH však
nie je záväzkom vyplývajúcim z občianskoprávnych vzťahov. Tie sa totiž vyznačujú rovným,
postavením účastníkov spočívajúcom v tom, že vo vzájomnom právnom vzťahu žiadny z nich
nemá nadradene postavenie a nie je oprávnený rozhodovať o právach a povinnostiach
druhého účastníka ani plnenie povinnosti autoritatívne vynucovať. Občianskoprávne vzťahy
sa odlišujú od vzťahov, ktoré sa označujú za vzťahy verejnoprávne, pre ktoré je naopak
charakteristický prvok nadriadenosti a podriadenosti v rôznych formách a intenzite. Súd
poukazuje na judikát NS SR R 24/2002 podľa ktorého „vzťah medzi správcom dane a
daňovníkom je vzťahom verejnoprávnym, vyplývajúcim z finančnej činnosti štátu a jeho
orgánov. Takýto vzťah nemožno považovať za vzťah občianskoprávny, ani obchodnoprávny.
Nárok daňovníka na vrátenie daňového preplatku nie je nárokom na vydanie bezdôvodného
obohatenia v zmysle ust. § 451 OZ vzniknutý plnením z právneho dôvodu, ktorý dodatočne
odpadol. Na prejednanie a rozhodovanie takéhoto návrhu nie je daná právomoc súdu
v zmysle úst. § 7 O.s.p.“ Vychádzajúc z uvedeného judikátu na základe analógie polom
nárok na vrátenie daňového preplatku spolu s úrokom z omeškania nie je nárokom
na náhradu škody. Zákon 511/1992 Zb. v ust. § 63 ods. 5 a 6 hovorí o nároku na vrátenie
preplatku a úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu DPH, ktorý predstavuje
sankciu za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu DPH, ktorý môže navrhovateľ
uplatňovať od správcu dane (tak ako bolo uvedené vyššie). To znamená, že sankcia
za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu je upravená v tomto špeciálnom zákone, preto
nie je možné aplikovať ust. § 517 OZ.
Vzhľadom na vyššie uvedený právny názor, súd dospel k záveru, že navrhovateľ
neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania skutočnej škody, resp. ušlého zisku.
Dôkazné bremeno v tomto prípade bolo na navrhovateľovi, z uvedeného dôvodu súd preto
žalobu zamietol.“
Podľa názoru ústavného súdu citovaná argumentácia okresného súdu, s ktorou sa
stotožnil krajský súd v napadnutom rozsudku, je dostatočná a presvedčivá a nie je v rozpore
so závermi uvedenými v judikáte, tak ako to tvrdil sťažovateľ. V žiadnom prípade
argumentáciu nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani
dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť
okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského
súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených
práv sťažovateľa.
Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa toho, že krajský súd podľa neho
„nesprávne vyložil a aplikoval judikát najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 16/2005“, ústavný
súd ich považuje za účelové a zdôrazňuje, že tézu obsiahnutú v tomto rozhodnutí, t. j. že
„... právna úprava obsiahnutá v ust. § 63 ods. 5 a 6 zák. č.511/1992 nevylučuje aplikáciu
zák. č. 58/1969 Zb.“, najvyšší súd ďalej spresnil tak, že „... o vrátení daňového preplatku
v zmysle §.63 zák.č.511/1992 Zb. rozhoduje správny orgán, prípadne súd v správnom
konaní, kým zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím štátu je vzťahom
občianskoprávnym. Ide o dva rozdielne nároky, ktoré nemožno zamieňať, pri ktorých
uplatnenie jedného nároku (nárok na vrátenie daňového preplatku a úrok) nevylučuje
v prípade splnenia zákonných podmienok uplatnenie nároku druhého, t.j. zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu.“. V okolnostiach sťažovateľovej veci ide
práve o to, že ako navrhovateľ žalobou na súde uplatnil a skutkovo vymedzil nárok podľa
zákona č. 511/1992 Zb. a nie ako občiansko právny nárok (náhradu škody), pričom ani
neuniesol dôkazné bremeno týkajúce sa základných predpokladov úspešnosti tohto typu
žaloby. Ústavnému súdu neušlo, že sťažovateľ v sťažnosti voľne citujúc uvedené
rozhodnutie najvyššieho súdu „uplatnenie jedného... z nárokov nevylučuje uplatnenie aj
druhého z nich“ vypustil práve slová „v prípade splnenia zákonných podmienok“ týkajúce
sa uplatnenia náhrady škody.
Vzhľadom na uvedený záver ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok
krajského súdu je v súlade s limitmi základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutým
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 125/2011 z 25. októbra 2011, odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
3. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu ústavný súd poukazuje na svoju
judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho,
že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48
ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným
súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127
ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery
v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je
základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných
súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07,
Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského
súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti,
ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,
bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami
hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného
porušenia.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. marca 2012