Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 176/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. A., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. B., B.,

ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky v spojení s , a Slovenskej

republiky a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 3. decembra 2010 a postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 5. mája 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. D. A. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta

2011 faxom a 24. augusta 2011 poštou doručená sťažnosť Ing. D. A., B. (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. E. B., B., ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) v spojení s , a a porušenie práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 3. decembra

2010 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 5. mája 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou okresnému

súdu 26. júla 2001 domáhal náhrady škody voči obchodnej spoločnosti R., s. r. o. (ďalej aj

„žalovaný“), ku ktorej došlo počas vykonávania stavebných prác uvedenou spoločnosťou v

dôsledku opakovaného zatečenia pri atmosférických zrážkach. O žalobe rozhodol okresný

súd rozsudkom č. k. -384 z 18. januára 2001 tak, že zaviazal obchodnú

spoločnosť R., s. r. o., uhradiť sťažovateľovi sumu 494 985 Sk s úrokom z omeškania. V

konaní vystupoval ako vedľajší účastník na strane žalovaného Č., a. s., ktorého právnym

nástupcom je G., a. s., z dôvodu, že žalovaný uzavrel s vedľajším účastníkom poistenie

zodpovednosti za škodu.

„Napriek tomu, že rozsudok Okresného súdu Bratislava I. ... sp. zn. 16 C 103/2001-

384 zo dňa 18. 01. 2007... nadobudol právoplatnosť aj vykonateľnosť poisťovňa ani právny

predchodca odporcu do dnešného dňa neposkytol sťažovateľovi ako poškodenému náhradu

plnenia, ktoré sa zaviazal poskytnúť v mene poisteného spoločnosti R., s. r. o. vyššie

uvedenou poistnou zmluvou.

Sťažovateľ podal dňa 28. 04. 2010 žalobu..., ktorou sa domáhal, aby súd určil, že

poisťovateľ je povinný plniť za spoločnosť R. s. r. o. (poisteného), lebo mu to vyplýva z

ustanovenia ... Je len logické, že podľa platí

všeobecná zásada, že náhradu platí poistiteľ poškodenému. Sleduje sa tým ochrana

poškodeného. Pretože zodpovednosť spoločnosti R. s. r. o. bola preukázaná, a bola určená i

výška škody, za ktorú táto spoločnosť zodpovedá, určovacia žaloba bola legitímny spôsob

ako sa sťažovateľ mohol od poisťovateľa domôcť náhrady, keďže samotná spoločnosť R, s.

r. o. bola insolventná.“

Návrh sťažovateľa z 28. apríla 2010 okresný súd rozsudkom č. k. -103

z 3. decembra 2010 zamietol. Sťažovateľ podal proti tomuto rozsudku odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -140 tak, že rozsudok okresného súdu

potvrdil.

Sťažovateľ tvrdí, že týmto postupom okresného súdu a krajského súdu v namietaných

konaniach a ich rozsudkami bolo porušené jeho základné právo podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Svoje tvrdenie odôvodňuje takto:

«Týmto postupom porušovateľ v 1. rade odňal sťažovateľovi právo na súdnu

ochranu, pretože ak podľa ustanovenia a 823 vzniká

poisťovateľovi povinnosť, aby v prípade poistnej udalosti vyplatil náhradu, za ktorú

poistený zodpovedá, tak musí existovať právny spôsob na to, aby sa poškodený - sťažovateľ

mohol domôcť náhrady aj voči poisťovateľovi. Za situácie, že priamy nárok poškodeného -

sťažovateľa voči poisťovateľovi neexistuje, je potom možný len taký postup ako zvolil

sťažovateľ, t. j. že sa v prvom rade súdnou cestou rozhodlo o tom kto a v akom rozsahu

zodpovedá za škodu a keď sa o tomto právoplatne rozhodlo, voči vedľajšiemu účastníkovi

sa domáhal splnenia povinnosti, ktorá vedľajšiemu účastníkovi vyplýva z ustanovení § 822

a 823 ...

Tým, že porušovatelia zamietli návrh s odôvodnením údajnej neexistencie právneho

záujmu ako aj tým, že porušovatelia dospeli k záveru, že žalobou o určenie sa nie je možné

domáhať splnenia povinnosti, ktorá poistiteľovi vyplýva z ustanovenia pre

neexistenciu priameho nároku, pochybili a hlavne zmarili sťažovateľovi jeho ústavné právo

na súdnu ochranu, čo je v tomto prípade o to kurióznejšie, že poistiteľ poskytol po poistnej

udalosti!!! zálohu na odstránenie škôd nie poškodeným, ale práve poistenému, ktorý škodu

spôsobil. Takýmto znemožnením súdnej ochrany postupom súdu dochádza až ku komickej

situácii, keď poškodenej osobe postupom súdu je zmarená možnosť domôcť sa náhrady

a peniaze v sume 400.000,- Sk (poskytnutá záloha na odstránenie škôd škodcovi), ktoré

patrili sťažovateľovi, „strovil“ práve ten, kto škodu spôsobil. ...

Takýto postup je nielen nesprávny, nelogický a iracionálny, ale ide o postup

a rozhodovanie porušovateľov, ktorý vyvoláva nielen u sťažovateľa pocit bezmocnosti,

právnej neistoty, nemožnosti domôcť sa svojich práv súdnou cestou, nedôveru v súdny

systém Slovenskej republiky, čím sa popiera základný princíp demokratického a právneho

štátu upraveného v SR.

Porušovatelia neposkytli sťažovateľovi súdnu ochranu nielen tým, že nesledovali

zámer zákonodarcu, ktorý uložil v ustanovení povinnosť poisťovateľovi uhradiť

poškodenému škodu, a tým zabezpečiť, aby sa poškodený, ktorý nie je v právnom vzťahu

s poisťovateľom, domohol súdnej ochrany, ale aj tým, že ustanovenia zákona v časti

naliehavého právneho záujmu vyložili tak, že naliehavý právny záujem v podstate prichádza

do úvahy iba vtedy, keď ide poskytnutie preventívnej ochrany a v časti pokiaľ sa domáhal

žalobou, aby súd určil povinnosť poisťovateľovi plniť podľa ustanovenia § 80 písm. b/

, podľa ktorého sa možno návrhom na začatie konania domáhať, aby sa rozhodlo

o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho predpisu alebo z porušenia práva

sa porušovatelia vôbec nevyjadrili, k veci nezaujali stanovisko a sťažovateľovi sa javí, že

toto ustanovenie obaja porušovatelia obišli so zámerom zamietnuť žalobu, čím

sťažovateľovi nesporne odňali možnosť konať pred súdom. Týmto postupom porušovateľov

podľa názoru sťažovateľa došlo k odňatiu ústavného práva.

... sťažovateľ sa pokúšal i v exekučnom konaní vymôcť náhradu, keď svoj nárok oprel

o ustanovenie § 37 a 41 exekučného poriadku. Ani v exekučnom konaní sa sťažovateľ

nedomohol svojich práv, pretože súdy odôvodnili svoje zamietavé stanovisko tým, že povinní

môže byť len ten, kto je v rozhodnutí zaviazaný a iné osoby sú povinnými len vtedy, ak sú

právnymi nástupcami týchto osôb...»

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol

nálezom:

„1. Práva sťažovateľa Ing. D. A. konaniami a rozhodnutiami porušovateľov v 1. a 2.

rade... a to právo... podľa č. 46 ods. 1 SR... právo... podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv... v dôsledku porušení vyplývajúcich z čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46

ods. 1, čl. 152 ods. 4 boli porušené.

2. Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I. sp. zn.

-103 zo dňa 3. 12. 2010 a rozhodnutie Krajského súdu Bratislava sp. zn.

-140 zo dňa 05. 05. 2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi Ing. D. A. finančné zadosťučinenie vo

výške 10.000 Eur.

4. Porušovatelia v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť

sťažovateľovi trovy konania vo výške 314,18 Eur... k rukám právnej zástupkyne sťažovateľa

JUDr. E. B.“

Sťažovateľ sa primeraného finančného zadosťučinenia domáha „v dôsledku mnohých

porušení povinností porušovateľov, nezákonných postupov a chybných rozhodnutí.

Sťažovateľovi nemožnosťou domôcť sa náhrady vznikla majetková ujma, keď po celú dobu

vedenia súdnych sporov 10 rokov nemôže sa domôcť náhrady, ktorá mu na základe

právoplatného rozhodnutia patrí a ten, ktorý zo zákona má povinnosť za škodcu hradiť, sa

svojej povinnosti vyhýba a núti sťažovateľa vynakladať ďalšie finančné prostriedky na

ochranu svojich práv. ... Rovnako sťažovateľovi vzniká nemajetková ujma, ktorú

odôvodňuje aj vyvolaným pocitom krivdy, neistoty, nerovnakého postavenia a

zaobchádzania, vyvolávaním pocitu bezmocnosti umocňovaného tým, že nielen nemôže

vymôcť náhradu, ktorá mu zjavne patrí, ale že je zo strany súdov zosmiešňovaný tým, že

musí práve on vynakladať finančné prostriedky, pre tých, ktorí sú zo zákona povinní škodu

mu uhradiť.“.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

v spojení s , a a porušeniu práva podľa

ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 3. decembra 2010

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb a právnických

osôb podľa je subsidiárna. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva

aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného

súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým

všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy

prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

K namietanému porušeniu základného práva podľa , porušeniu

, a a porušeniu práva podľa dohovoru

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 3. decembra 2010 ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127

ods. 1 (premietnutý aj do ), z ktorého vyplýva, že

právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať

napadnutý postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudok z 3. decembra 2010, pretože ich preskúmal na základe odvolania sťažovateľa

podľa a nasl. (ďalej aj „OSP“) krajský súd.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa ,

porušením , a a porušením práva podľa

ods. 1 dohovoru je preto z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len

preskúmanie postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudku z 5. mája 2011 (obdobne napr. m. m. , ,

). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre

nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

v spojení s , a a porušeniu práva podľa

ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 5. mája 2011

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť ().

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

( tiež napr. , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

V sťažnosti sťažovateľ namietal predovšetkým porušenie svojho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu

v namietanom konaní a jeho rozsudkom z 5. mája 2011.

Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku z 5. mája 2011 konštatoval, že

okresný súd zistil správne skutkový stav, tento správne právne posúdil a svoje rozhodnutie

riadne odôvodnil, preto rozsudok okresného súdu potvrdil. K odvolacím námietkam

sťažovateľa uviedol:

„... určovacia žaloba podľa má preventívny charakter a má

miesto jednak tam, kde jej pomocou možno eliminovať stav ohrozenia práva či neistoty

v právnom vzťahu a k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť inak, jednak v prípadoch,

v ktorých určovacia žaloba účinnejšie než iné právne prostriedky vystihuje obsah a povahu

riešeného právneho vzťahu, takže jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu, ktorá

odstráni prípadné budúce spory medzi jeho účastníkmi (rozsudok Najvyššieho súdu SR

sp. zn. ). V rozsudku sp. zn. Najvyšší súd SR uviedol, že ust. § 80

písm. c/ pripúšťa žalobu na určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je,

len za podmienky, že na takomto určení je naliehavý právny záujem. Právny záujem, ktorý

je podmienkou prípustnosti žaloby na určenie, musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca

v danom právnom vzťahu môže dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu práv

a oprávnených záujmov práve len navrhovaným určením. Vo všeobecnosti platí, že ak

žaloba na určenie neslúži potrebám života (buď sa neistej situácie vôbec nedotýka, alebo ju

nerieši - spornosť neodstraňuje), alebo ak má žalobca inú možnosť, ako odstrániť vzniknutú

neistú situáciu právneho vzťahu účastníkov, nie je takáto žaloba účelná a procesne

prípustná a treba ju zamietnuť. V rozsudku sp. zn. Najvyšší súd uviedol, že

naliehavý právny záujem podľa je daný vtedy, ak existuje aktuálny stav

objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho

právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť.

V prejednávanej veci bolo zistené, že žalobcovi bola právoplatným a vykonateľným

rozsudkom Okresného súdu Bratislava I z 18. 1. 2007 č. k. -384 priznaná

suma 494.985,- Sk s prísl. z titulu náhrady škody. V uvedenom konaní vystupovala právna

predchodkyňa žalovanej v procesnom postavení vedľajšieho účastníka a ako takej jej

nebolo možné uložiť povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody 494 985 Sk. Vedľajší

účastník totiž nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom v spore, t. j. nie je subjektom,

ktorý je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide. Jeho účasť v konaní je

podmienená právnym záujmom na víťazstve účastníka, na strane ktorého v konaní

vystupuje. Z tohto hľadiska medzi žalobcom a žalovanou neexistuje aktuálny stav

objektívnej právnej neistoty, ktorý by bol ohrozením žalobcovho právneho postavenia.

Aj keby existoval naliehavý právny záujem na požadovanom určení, žalobe by nebolo

možné vyhovieť. Nie je totiž možné určiť, že žalobca má právo na náhradu škody voči

žalovanej, ktorá škodu nespôsobila a so žalobcom nie je v žiadnom právnom vzťahu

(v právnom vzťahu je k poistenému, ktorým bola spoločnosť R., spol. s r. o.). Z tohto dôvodu

tiež nie je možné určiť, že žalovaná je povinná uhradiť žalobcovi škodu solidárne

so spoločnosťou R., spol. s r. o. (ktorá navyše ani nie je účastníčkou tohto konania).

V súvislosti s touto (druhou) časťou petitu žaloby odvolací súd dodáva, že sa nejedná

o žalobu na plnenie podľa Ak by išlo o žalobu na plnenie, musela by

byť formulovaná tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi konkrétnu peňažnú sumu.

Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny a preto ho odvolací

súd potvrdil podľa “

Pri preskúmavaní namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu č. k. -103

z 3. decembra 2010, ktorým okresný súd návrh sťažovateľa podľa

zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu. K tomuto právnemu záveru

v odôvodnení svojho rozsudku okresný súd uviedol:

„S poukazom na obsah a výklad ustanovenia , o tzv. určovacej žalobe

a posúdením obsahu oboch petitov uvedených v návrhu na začatie konania, je súd toho

názoru, že navrhovateľ sa domáha od súdu určenia práva, a to aj v prípade návrhu,

v ktorom sa domáha určenia, že jeho nárok na náhradu škody na základe právoplatného

a vykonateľného rozsudku, uvedeného v návrhu je povinný zaplatiť odporca, a to spoločne

a nerozdielne s odporcom uvedeným v predmetnom rozsudku.

Podmienkou úspešného uplatnenia určovacieho návrhu podľa ustanovenia § 80

písm. c) je naliehavý právny záujem navrhovateľa na takom určení. Existencia

naliehavého právneho záujmu pritom zaťažuje navrhovateľa. Preto základnou otázkou,

ktorou sa musel súd v konaní zaoberať predtým, ako prikročil k vecnému skúmaniu

samotnej žaloby, bolo posúdenie naliehavosti právneho záujmu navrhovateľa na

požadovanom určení.

Podľa ustálenej súdnej judikatúry je naliehavý právny záujem na požadovanom

určení (či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je) daný vtedy, ak by bez takého určenia

bolo právne postavenie žalobcu ohrozené alebo neisté a výrok rozhodnutia súdu by toto

ohrozenie, neistotu alebo neurčitosť v jeho právnom postavení odstraňoval bez tohto, aby

ukladal splnenie nejakej povinnosti. Naliehavý právny záujem je daný tiež vtedy, ak medzi

účastníkmi konania existuje stav objektívnej právnej neistoty, ktorý predstavuje ohrozenie

právneho postavenia žalobcu a možno ho odstrániť práve rozhodnutím súdu podľa § 80

písm. c) Keďže určovacia žaloba má preventívnu povahu a jej účelom je poskytnutie

ochrany právnemu postaveniu žalobcu skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo

práva, nie je opodstatnená tam, kde už k takému porušeniu právneho vzťahu alebo práva

došlo. Ak už k takému porušeniu totiž došlo, a je teda možné žalovať na splnenie povinnosti,

ktorá z porušenia práva vyplýva, nemá preventívna ochrana poskytovaná podľa § 80

písm. c) žiaden zmysel a význam (k tomu aj rozhodnutie NS SR, sp. zn.

). Určovacia žaloba má totiž slúžiť potrebám praktického života a nemôže

viesť k zbytočnému rozmnožovaniu súdnych sporov.

V predmetnej veci sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi určenia existencie jeho

práva na výplatu náhrady škody priznanej mu právoplatným a vykonateľným rozhodnutím

a zároveň žiadal určiť, že jeho priznaný právny nárok je povinný uhradiť odporca spoločne

a nerozdielne s odporcom uvedenom v predmetnom rozhodnutí.

Pokiaľ navrhovateľ odôvodňoval podanie návrhu na určenie existencie práva vyššie

uvedenými skutočnosťami, nepreukázal danosť naliehavého právneho záujmu na

požadovanom určení. V prvom rade treba uviesť, že danosť naliehavosti právneho záujmu

navrhovateľa na požadovanom určení je v tomto prípade objektívne vylúčená, na základe

tej skutočnosti, že právne postavenie navrhovateľa nie je ohrozené ani neisté, jeho právu,

resp. právom chránenému záujmu bola v súdnom konaní zabezpečená účinná ochrana,

navrhovateľ disponuje právoplatným a vykonateľným rozhodnutím, na podklade ktorého je

vedené exekučné konanie a je možné predpokladať, že pohľadávka navrhovateľa bude do

času nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia v tomto konaní uspokojená. Vychádzajúc

z tejto úvahy sa potom uplatnenie práva navrhovateľom v tomto konaní javí ako absolútne

neúčelné a niet dôvodu, pre poskytnutie opätovnej súdnej ochrany, pretože jeho právo na

súdnu ochranu bolo realizované právoplatným a vykonateľným rozsudkom Okresného súdu

Bratislava I, č. k. -348 zo dňa 18. 01. 2007.

Podľa ustálenej súdnej judikatúry, ak súd zamieta žalobu o určenie, či tu právo alebo

právny vzťah je, alebo nie je pre nedostatok naliehavého právneho záujmu je vylúčené, aby

súd žalobu zároveň preskúmal z vecnej stránky.

Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností, súd návrh navrhovateľa zamietol. Súd

sa nezaoberal vecným posudzovaním nároku navrhovateľa; k nemu by pristúpil dospejúc

k záveru o danosti naliehavého právneho záujmu navrhovateľa podľa “

Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom krajského

súdu ako odvolacieho súdu a okresného súdu ako súdu prvého stupňa. Sťažovateľ

v sťažnosti namieta, že konajúce súdy posúdili jeho žalobu ako určovaciu žalobu podľa § 80

písm. c) , a tiež nesúhlasí s výkladom podmienky naliehavého právneho záujmu podľa

uvedeného ustanovenia .

Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že okresný súd v prvom rade

hodnotil charakter žaloby, ktorú podal sťažovateľ. Sťažovateľ v žalobe žiadal, aby okresný

súd určil, že „existuje právo navrhovateľa na výplatu úhrady škody, ktorá bola priznaná

rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. -384 zo dňa 18. 1. 2007“,

a tiež aby určil, že „navrhovateľov nárok na náhradu škody na základe právoplatného

a vykonateľného rozsudku Okresného súdu Bratislava I... je povinný uhradiť odporca, a to

spoločne a nerozdielne s odporcom zaviazaným v uvedených rozhodnutiach“. Krajský súd

v spojení s okresným súdom vyhodnotil žalobu sťažovateľa ako žalobu o určenie, že je tu

právo podľa . Následne konajúce súdy hodnotili, či existuje naliehavý

právny záujem na uvedenom určení, teda či je splnená zákonná podmienka podľa § 80

písm. c) . Na základe zisteného skutkového stavu konajúce súdy dospeli k záveru, že

v uvedenej veci nie je daný naliehavý právny záujem na určení existencie uvedených práv.

Tento právny záver odôvodnili s poukazom na doterajšiu súdnu prax, ktorá vymedzila obsah

uvedenej zákonnej podmienky podľa . Konajúce súdy poukázali na to, že

právne postavenie sťažovateľa nie je ohrozené, prípadne neisté. Právu, resp. právom

chránenému záujmu sťažovateľa bola zabezpečená účinná súdna ochrana, ktorej výsledkom

je právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu, na podklade ktorého je vedené exekučné

konanie. Konštatovali tiež, že uplatnenie práva sťažovateľa sa javí ako neúčelné, preto nie je

dôvod poskytnúť opätovnú súdnu ochranu. Z uvedeného vyplýva, že konajúce súdy sa

nestotožnili s argumentáciou sťažovateľa, podľa ktorej naliehavý právny záujem

na uvedenom určení je daný z dôvodu, že sťažovateľ sa iným spôsobom nemôže domôcť

svojho nároku voči odporcovi a poistiteľovi.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu

a odôvodnenia rozsudku okresného súdu dospel k záveru, že krajský súd poukazujúc

na odôvodnenie rozsudku okresného súdu odôvodnil svoj rozsudok ústavne

akceptovateľným spôsobom, relevantné skutkové zistenia vyplývajú z vykonaných

dôkazov, právne hodnotenie a právne závery sú logické a ústavný súd sa s nimi stotožňuje.

Právne posúdenie veci je založené na primeranej aplikácii a výklade príslušných ustanovení

, tento výklad je logický, zodpovedá zmyslu a účelu

krajským súdom a okresným súdom uvedených ustanovení .

Krajský súd s poukazom na rozsudok okresného súdu svoje závery primerane odôvodnil,

nemožno ich teda považovať za zjavne neodôvodnené s tým, že nemajú znaky arbitrárnosti,

teda svojvôle, preto sú tieto závery ústavne udržateľné.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoj právny názor, že skutočnosť, že

sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad

príslušných ustanovení [predovšetkým

a písm. c)] krajským súdom ako odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Z uvedených dôvodov je podľa názoru ústavného súdu táto časť sťažnosti

sťažovateľa zjavne neopodstatnená pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi napadnutým

postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom z 5. mája 2011

a namietaným porušením základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde aj v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd poukazuje na to, že rozsudok okresného súdu č. k. -384

z 18. januára 2007 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. -404

zo 17. októbra 2007 nebol spochybnený a je exekučným titulom na vymoženie pohľadávky

sťažovateľa bez potreby určovacou žalobou rozhodnúť o jeho nároku, ktorý mu už bol

právoplatne priznaný.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2012