Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 183/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2012

prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti D. a. s., M., zastúpenej advokátom JUDr. M. K.,

M., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 a práva na spravodlivé súdne konanie Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k.

-212 z 13. decembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti D. a. s., o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára

2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti D. a. s., M. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátom JUDr. M. K., M., ktorou namietala porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v

Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -212 z 13. decembra 2011.

Predmetom konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. bolo

rozhodovanie o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku Okresného súdu Michalovce (ďalej

len „okresný súd“) č. k. -180 z 10. decembra 2010, ktorým okresný súd

zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľka domáhala zaplatenia nedoplatku na úhradách za

dodávku tepla v zmysle uzavretej dohody o dodávke tepla a prevádzkovaní kotolne

a dodatku k tejto dohode.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že namieta porušenie označených

práv, pretože krajský súd riadne nezdôvodnil svoje rozhodnutie v zmysle § 157 ods. 2

v spojení s (ďalej len „OSP“). Podľa nej krajský súd

v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil „pádne a vecné argumenty zásadného významu,

ktoré som deklaroval v odvolaní zo dňa 19. februára 2011“. Sťažovateľka má konkrétne na

mysli uvedené skutočnosti, ktoré mal odvolací súd podľa nej preskúmať. Ide o preskúmanie

relevantnosti oznámenia postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky zakladajúceho podľa

nej aktívnu legitimáciu postupníka; dostatočnosť ústnej formy postúpenia pohľadávky;

právne účinky postúpenia voči dlžníkovi (okamihom upovedomenia o postúpení

pohľadávky).

Sťažovateľka považuje preto napadnuté rozhodnutie za nejasné, nezrozumiteľné,

nepresvedčivé a nepreskúmateľné tvrdiac, že sa s jej právami inak „naložilo... ako to káže

zákon a citovaná judikatúra“, namietajúc aj to, že niektorými námietkami proti

odôvodneniu napadnutého rozhodnutia odvolací súd „opovrhol“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal

tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľky podľa ) na

súdnu ochranu ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli rozsudkom KS KE zo dňa

13. 12. 2011 porušené.

2. Ústavný súd SR v zmysle a zrušuje

rozsudok KS KE zo dňa 13. 12. 2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. KS v Košiciach je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania pre JUDr.

M. K. v celkovej sume 314,18 € (dvestodeväťdesiatdva eur) do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak nimi namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd

upravených v ústave, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané , neprípustné

sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne

neopodstatnená.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k.

-212 z 13. decembra 2011, ktorým tento súd ako súd odvolací potvrdil

rozsudok okresného súdu sp. zn. z 10. decembra 2010. Ústavný súd sa

preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie jej opodstatnenosti

s prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení rozsudku

a o nesprávnom vyrovnaní sa krajského súdu s jej námietkami uvedenými v jej odvolaní

proti rozsudku okresného súdu.

V nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou je

aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že „právo na

spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil

III/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku Ruiz Torija c. Španielsko uviedol, že „právo na

spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument

prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je

z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.“.

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí

dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť

a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej stránky

rozhodnutia (napr. m. m. , ).

V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd poukazuje aj na svoju

stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.

, ). Preto nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ,

atď.).

Podstata námietok sťažovateľky v súvislosti s porušením a

ods. 1 dohovoru spočíva v zásade v jej nespokojnosti s rozsudkom krajského súdu, ktorý sa

podľa jej názoru

- nevyrovnal v odôvodnení s jej vecnou a zásadnou argumentáciou, ktorú uvádzala

v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, a preto považuje jeho rozhodnutie za nejasné,

nezrozumiteľné, nepresvedčivé a nepreskúmateľné,

- nerešpektuje príslušnú judikatúru v danej oblasti a nesprávne hodnotí rozhodujúce

okolnosti prípadu (dokazovanie).

Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu okrem iného

vyplýva, že:

„Žalobca namietal odvolacie dôvody podľa ust. , a ,

t. j. v konaní došlo k vadám uvedeným v , teda účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého

stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. ...

Odvolací dôvod podľa ust. je v súdnej praxi vykladaný

tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil

po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní.

Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie

je v súlade s ust. , a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti,

ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli

počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými

dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. ...

Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú

naplnené.

Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by

vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov

nevyplynuli...

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil

skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. , z týchto dôkazov dospel

k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného

skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.“

V tejto súvislosti krajský súd uviedol, že prvostupňový súd sa riadil právnym

názorom krajského súdu, ktorý tento súd vyslovil v uznesení č. k. -163, preto

jeho rozsudok vo veci samej ako vecne správny podľa potvrdil.

Krajský súd ďalej v odôvodnení uviedol:

„Podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého

rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto v celom rozsahu odkazuje (§ 219

ods. 1 ).

Žalobca v odvolaní iba opakuje skutočnosti, ktoré uvádzal už v konaní pred súdom

prvého stupňa a ohľadne ktorých súd vykonal dokazovanie a zohľadnil ich pri rozhodovaní

vo veci samej. Tieto námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého

rozsudku.

Vzhľadom na neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky z 31 .12 .1998 (č. l. 5 spisu)

z dôvodov, ako ich podrobne uvádza súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku, nie

je daná aktívna legitimácia žalobcu tomto konaní, preto súd prvého stupňa rozhodol vecne

správne, ak žalobu zamietol.“

Krajský súd považoval za nenáležitú námietku sťažovateľky, „že žalovaný nebol

oprávnený domáhať sa neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, a teda ani súd nebol

oprávnený túto otázku skúmať“.

Krajský súd ako súd odvolací tiež jasne reagoval na námietku sťažovateľky, že

nezohľadnil relevantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky so vzťahom

k namietanému rozsudku, keď argumentoval takto:

„V prejednávanej veci žalobca ako postupník preukazuje postúpenie žalovanej

pohľadávky zmluvou o postúpení pohľadávky z 31. 12. 1998, ako vyplýva zo žaloby na č. l. 1

spisu a túto zmluvu aj pripája k žalobe (č. l. 5 spisu), preto žalovaný ako dlžník bol

oprávnený dovolať sa neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky a keďže tak urobil, bolo

povinnosťou súdu vykonať dokazovanie na preukázanie skutočností, či táto zmluva bola

platná. Takto súd konal v súlade s právnym názorom vysloveným Najvyšším súdom

Slovenskej republiky v jeho rozhodnutí sp. zn. , v zmysle ktorého dlžník sa

môže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky len vtedy, ak by

postúpenie pohľadávky preukazoval zmluvou o postúpení postupník. V tejto súvislosti je

preto irelevantné, či postupca (D. s. r. o) oznámil dlžníkovi postúpenie pohľadávky, lebo

postupník (žalobca) nepreukazuje svoju aktívnu legitimáciu týmto oznámením. Nebolo preto

povinnosťou súdu skúmať existenciu tohto oznámenia.“

Ku kľúčovej otázke aktívnej legitimácie sťažovateľky zaujal krajský súd vo svojom

rozsudku toto zásadné stanovisko:

„Počas celého konania žalobca odvodzoval svoju aktívnu legitimáciu v spore len zo

zmluvy o postúpení pohľadávky a až potom, čo znaleckým dokazovaním v konaní Okresného

súdu Michalovce sp. zn. bola preukázaná jej neplatnosť, začal sa účelovo

brániť (podanie zo 4. 12. 2009 na č. l. 124 spisu), že dlžníkovi bolo postúpenie pohľadávky

oznámené postupcom zaslaním písomného oznámenia z 31. 12. 1998, ktoré pripojil, ako aj

uznesením Okresného súdu v Michalovciach č. k. -79 zo 17. 3. 2000.

Doručenie tohto písomného oznámenia žalovanému však žalobca nepreukázal a žalovaný

ako dlžník existenciu relevantného oznámenia postupcu o postúpení pohľadávky poprel.

Žalobca preto nemôže svoju aktívnu legitimáciu odvíjať z takéhoto oznámenia. Pritom ak ho

mal k dispozícii v čase podania žaloby (30. 9. 1999), nie je zrejmé, prečo svoju aktívnu

legitimáciu neodvodzoval práve z neho a predkladal ako dôkaz o svojej aktívnej legitimácii

iba zmluvu o postúpení pohľadávok z 31. 12. 1998. Táto situácia vyvoláva pochybnosti, či

oznámenie o postúpení pohľadávok z 31. 12. 1998 (č. l. 127 spisu) nebolo vyhotovené

dodatočne s cieľom, aby platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok nebola predmetom

dokazovania. Toto oznámenie pritom nebolo predložené súdu ani v konaní sp. zn.

17 , v ktorom súdu postúpenie oznámil postupník (žalobca) a preukazoval ho

zmluvou o postúpení pohľadávok. Taktiež treba uviesť, že pokiaľ by právny predchodca

žalobcu – postupcu (D. s. r. o.) doručil žalovanému ako dlžníkovi toto oznámenie pred

dňom 9. 2. 2000 (deň, kedy v konaní sp. zn. 17 Cb bolo za prítomnosti žalovaného na

pojednávaní oznámené súdom postúpenie pohľadávky), žalovaný v konaní bol

by sa zrejme bránil sám námietkou nedostatku aktívnej legitimácie D. s. r. o. a navrhoval by

žalobu z tohto dôvodu zamietnuť a nečakal by, kedy toto žalobca sám oznámi súdu. Aj táto

situácia nasvedčuje tomu, že D. s. r. o. ako postupca neoznámil postúpenie pohľadávky

žalovanému ako dlžníkovi pred podaním žaloby v tejto veci, pričom nebol preukázaný ani

iný čas tohto oznámenia, teda v čase podania žaloby v tejto veci svoju aktívnu legitimáciu

mohol odvíjať žalobca iba zo zmluvy o postúpení pohľadávky z 31. 12. 1998, keďže žiadne

relevantné oznámenie o postúpení pohľadávky preukázať nevedel.

Pokiaľ žalobca poukazuje na doručenie uznesenia Okresného súdu v Michalovciach

č. k. -79 zo dňa 17. 3. 2000 žalovanému, konštatovanie súdu v odôvodnení

tohto oznámenia, že D. s. r. o. zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 31. 12. 1998

postúpil pohľadávku, nemožno považovať za relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi už

len z toho dôvodu, že nejde o právny úkon postupcu adresovaný dlžníkovi. Pokiaľ v

odvolaní žalobca tvrdí ústne oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky na

pojednávaní v konaní Okresného súdu Michalovce sp. zn. , odvolací súd

poukazuje na to, že na pojednávaní vo vyššie uvedenej veci dňa 9. 2. 2000 postupca (D.

spol. s r. o. M.) prítomný nebol, nemohol preto ani oznámiť dlžníkovi postúpenie

pohľadávky. Na tomto pojednávaní bol prítomný postupník (žalobca), s ktorým súd konal

podľa po konštatovaní, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávky z

31. 12. 1998 došlo k postúpeniu pohľadávky, ktorá je predmetom konania. Pred týmto

pojednávaním dňa 17. 9. 1999 oznámil súdu postupník (žalobca) postúpenie žalovanej

pohľadávky a toto preukazoval zmluvou o postúpení pohľadávok z 31. 12. 1998, ktorú súdu

zaslal. Ani v konaní sp. zn. teda nedošlo k oznámeniu postupcu (D. s. r. o. M.)

dlžníkovi (žalovanému) o postúpení pohľadávky, či už pred podaním žaloby v tejto veci

alebo po jej podaní. V konaní 17 nebolo vôbec ani tvrdené a ani predkladané

oznámenie postupcu z 31. 12. 1998 a rovnako ani v konaní Okresného súdu Michalovce sp.

zn. , v ktorom D. a. s. (žalobca) preukazoval svoju aktívnu legitimáciu tiež

len zmluvou o postúpení pohľadávky z 31. 12. 1998, hoci platnosť tejto zmluvy bola

predmetom dokazovania a jej neplatnosť viedla k zamietnutiu žaloby. V odvolaní zo dňa 30.

1. 2007 proti rozsudku vo veci Okresného súdu Michalovce sp. zn. zo dňa

30. 11. 2006 začal tvrdiť oznámenie postupcu dlžníkovi, za ktoré považoval uznesenie

Okresného súdu Michalovce č. k. -79, avšak žiadna zmienka o oznámení z 31.

12. 1998 tu nie je.

Týmto je daná odpoveď aj na argumenty žalobcu o relevantnom oznámení postupcu

dlžníkovi o postúpení pohľadávky.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolacie dôvody podľa ust. 205 ods. 2 písm. d/ a f/

nie sú naplnené.“

Súčasne krajský súd doplnil závery okresného súdu:

„Súd prvého stupňa svoje závery o neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky

z 31. 12. 1998 riadne vysvetlil s poukazom na konkrétne skutkové zistenia a dôkazy,

z ktorých k nim dospel, ako aj poukazom na hmotnoprávne predpisy, podľa ktorých vec

právne posúdil, preto aj námietka o nepreskúmateľnosti rozsudku nie je dôvodná, a teda nie

je naplnený ani odvolací dôvod podľa ust.

Súd je povinný dať odpoveď iba na argumenty, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci

významné, preto mu nemožno vytýkať, že sa nezaoberal argumentmi žalobcu, ktoré sú pre

rozhodnutie bezvýznamné. Pokiaľ sa súd prvého stupňa nevysporiadal s obranou žalobcu,

že jeho aktívna legitimácia je bez ďalšieho daná relevantným oznámením postupcu

dlžníkovi o postúpení pohľadávky, odpoveď na túto obranu doplnil odvolací súd tak, ako je

vyššie uvedené, čím bola daná odpoveď na všetky právne významné argumenty žalobcu.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle

ust. potvrdil.“

Ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127

ods. 1 nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia

všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS

325/08), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

V danom prípade namietaný rozsudok krajského súdu podľa názoru ústavného súdu

znesie kritériá kladené na rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré vyplývajú z ústavných

záruk základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých súčasťou je aj predpoklad,

že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite

(porovnaj napr. ).

Ústavný súd ani vo veci sťažovateľky nespochybňuje, že súčasťou základného práva

na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, ).

Z judikatúry ústavného súdu (napr. ), ako aj z judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997) zároveň

vyplýva, že splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie treba posudzovať vždy so zreteľom

na konkrétny prípad, a preto právo na spravodlivé súdne konanie nevyžaduje, aby súd

v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval

na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia

považovaný za rozhodujúci (rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra

1994, Annuaire, č. 303-B).

Ústavný súd nezistil, že by namietaný rozsudok krajského súdu bol arbitrárny a nebol

náležite zdôvodnený, preto nemá dôvod zasahovať do sféry pôsobnosti krajského súdu

(, ). Krajský súd (v spojení so skutkovými a právnymi závermi

vyjadrenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu č. k. -180

z 10. decembra 2010) sa podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom

vysporiadal s námietkami sťažovateľky (identickými s námietkami obsiahnutými

v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, pozn.), čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

sťažovateľka nepreukázala príčinnú súvislosť medzi namietaným rozsudkom krajského

súdu a základným právom podľa a právom podľa dohovoru,

ktorá by zakladala reálnu možnosť na to, aby na ich základe ústavný súd mohol vysloviť ich

porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd z uvedených dôvodov odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods.

2 ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2012