Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 158/2012
PDF · 100.81 KB
No categories available
III. ÚS 158/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2012
predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného advokátskou kanceláriou
F., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ doc. JUDr. B. F., vedené pod sp. zn.
Rvp 2721/2012, sp. zn. Rvp 2722/2012, sp. zn. Rvp 2723/2012, sp. zn. Rvp 2724/2012 a sp.
zn. Rvp 2725/2012 vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 12 ods.
2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu
Kežmarok sp. zn. 8 Er 1367/2010 z 21. februára 2012, sp. zn. 8 Er 1365/2010 z 21. februára
2012, sp. zn. 8 Er 1318/2010 z 21. februára 2012, sp. zn. 8 Er 114/2010 z 21. februára 2012
a Okresného súdu Skalica sp. zn. 1 Er 556/2009 z 29. februára 2012 a ich postupom v týchto
konaniach a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti JUDr. R. K. vedené pod sp. zn. Rvp 2721/2012, sp. zn. Rvp 2722/2012,
sp. zn. Rvp 2723/2012, sp. zn. Rvp 2724/2012 a sp. zn. Rvp 2725/2012 s p á j a na
spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 158/2012.
2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a ako podané zjavne neoprávnenou osobou.
O d ô v o d n e n i e :
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 28. marca 2012
doručené sťažnosti JUDr. R. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vedené pod sp. zn. Rvp 2721/2012,
sp. zn. Rvp 2722/2012, sp. zn. Rvp 2723/2012, sp. zn. Rvp 2724/2012 a sp. zn. Rvp
2725/2012, ktorými namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6
ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Okresného súdu
Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 Er 1367/2010 z 21. februára 2012, sp. zn.
8 Er 1365/2010 z 21. februára 2012, sp. zn. 8 Er 1318/2010 z 21. februára 2012 a sp. zn.
8 Er 114/2010 z 21. februára 2012 a Okresného súd Skalica sp. zn. 1 Er 556/2009
z 29. februára 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“) a ich postupom v týchto konaniach.
Sťažovateľ je súdnym exekútorom, ktorý vykonáva exekučnú činnosť podľa zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), a to aj pre obchodnú spoločnosť P., s. r. o., B., s
ktorou bol v pracovnom pomere do 5. júna 2007. Okresný súd napadnutými rozhodnutiami
rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie z dôvodu jeho zaujatosti proti oprávnenej
– spoločnosti P., s. r. o., čím zasiahol do ním označených základných práv; navrhol preto
napadnuté uznesenia okresného súdu zrušiť, veci mu vrátiť na ďalšie konanie a priznať
náhradu trov konania pred ústavným súdom. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej tvrdil, že k
porušeniu jeho označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru, práva
podľa dodatkového protokolu a označeného článku ústavy došlo aj napadnutým postupom
okresného súdu a Okresného súdu Skalica v označených konaniach.
1. K spoločnému prerokovaniu veci
Podľa § 31 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak
a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane
ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd
spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa
týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení
vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti
podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 2721/2012, sp. zn. Rvp 2722/2012, sp. zn. Rvp 2723/2012, sp. zn. Rvp 2724/2012
a sp. zn. Rvp 2725/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť
uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľa rozhodol
ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto
uznesenia.
2. K veci samotnej
Ústavný súd sa najskôr pri predbežnom prerokovaní sťažností zaoberal otázkou, či sú
naplnené predpoklady meritórneho prerokovania ústavnej sťažnosti podľa § 25 ods. 3
zákona o ústavnom súde, a dospel opätovne k záveru, že ich podala osoba zjavne
neoprávnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Uvedené ustanovenie v záujme
racionality a efektivity konania pred ústavným súdom dáva tomuto súdu kompetenciu
posúdiť „prijateľnosť“ návrhu predtým, ako dospeje k záveru, že o návrhu rozhodne
meritórne nálezom, pričom ide o špecifickú a relatívne samostatnú časť konania, ktorá ešte
nemá charakter kontradiktórneho konania, keď ústavný súd môže obvykle rozhodnúť bez
ďalšieho, len na základe obsahu napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej moci a údajov
obsiahnutých v samotnej sťažnosti.
Súdny exekútor má pri výkone exekučnej činnosti postavenie verejného činiteľa.
Tento svoj status získal podľa Exekučného poriadku; ustanovenie § 2 ods. 1 ustanovuje, že
exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu
súdnych a iných rozhodnutí. Podľa ustanovenia § 5 Exekučného poriadku má exekútor pri
výkone exekučnej činnosti ako výkonu verejnej moci postavenie verejného činiteľa.
Z uvedeného vyplýva, že Exekučným poriadkom preniesol štát časť výkonu svojej moci –
špecificky moci súdnej, ktorej súčasťou je aj konanie vykonávacie – na súdnych
exekútorov. Nimi sú síce fyzické osoby, avšak táto skutočnosť má význam len právne
technický či organizačne inštitucionálny. Z hľadiska funkcionálneho vykonávajú tieto osoby
štátnu moc, resp. moc súdnu. Preto ak exekútor vykonáva funkcie, ktoré by inak bol
povinný vykonať štát, resp. súd, je pri výkone zverenej štátnej moci povinný dbať a
rešpektovať základné práva tých osôb, vo vzťahu ku ktorým prenesenú štátnu moc
vykonáva; rovnako tak pre tieto osoby musí platiť rovnaký štandard ochrany ich základných
práv ako v konaní pred súdmi.
Z uvedených skutočností vyplýva, že súdny exekútor nemá aktívnu legitimáciu
na podanie sťažnosti proti rozhodnutiu, ktorým ho súd vylúčil z vykonávania exekúcie
v daných veciach pre jeho pomer k účastníkovi konania (oprávnenému) v zmysle
ustanovenia § 30 Exekučného poriadku. V takomto prípade je objektom rozhodovania
o vylúčení a sám ako súčasť súdnej moci nie je nositeľom žiadnych základných práv, a to
ani v záujme ochrany účastníka exekučného konania (oprávneného), preto ústavný súd jeho
sťažnosti odmietol ako podané zjavne neoprávnenou osobou bez toho, aby sa pritom bližšie
zaoberal ich obšírnou právnou argumentáciou, obdobne ako to bolo v prípade jeho sťažností
vedených na ústavnom súde pod sp. zn. I. ÚS 478/2011, I. ÚS 491/2011, I. ÚS 137/2012,
III. ÚS 151/2012 (bod 2 výroku).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2012