Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 172/2012
PDF · 221.11 KB
No categories available
III. ÚS 172/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti C., a. s., B., zastúpenej spoločnosťou B.,
Advokátska kancelária, B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. J. B., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a jej práva zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Bratislava I z 27. júna 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cb 201/2003 a rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave zo 14. decembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob
414/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti C., a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2012
doručená sťažnosť spoločnosti C., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného
súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 26 Cb 201/2003-439 z 27. júna 2011
a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Cob 414/2011-
485 zo 14. decembra 2011.
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že spoločnosť M., s. r. o., sa žalobou z 3.
novembra 2003 domáhala voči sťažovateľovi náhrady škody v sume 26 980 000 Sk
s príslušenstvom. Ku škode malo dôjsť v dôsledku realizácie záložného práva odpísaním
akcií emitenta T., a. s., ktorých majiteľom bol žalobca ako záložca. Sťažovateľ sa totiž
podľa názoru žalobcu „nezaoberal skutočnosťou ako je splatnosť pohľadávky, platnosť
záložnej zmluvy z obsahového hľadiska a platnosť záložnej zmluvy z formálneho hľadiska“.
Okresný súd rozsudkom č. k. 26 Cb 201/2003-439 z 27. júna 2011 uložil
sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 895 571,93 € s príslušenstvom
a povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania. Okresný súd dospel k záveru, že sťažovateľ
„porušil svoje zákonné povinnosti tým, že zaregistroval neplatnú záložnú zmluvu a umožnil
tak vznik záložného práva a následne povolil realizáciu záložného práva, hoci mal
vedomosť o predĺžení splatnosti zabezpečovanej pohľadávky. V prípade, že by odporca
nezaregistroval záložné právo vyššie opísaným spôsobom a následne nepovolil realizáciu
takéhoto práva, nedošlo by k zníženiu majetkovej sféry záložcu. Z tohto dôvodu je preto
daná príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti odporcu a vznikom škody na strane
poškodeného. Realizáciou záložného práva k akciám v majetku záložcu došlo k prevodu
týchto akcií na tretie osoby a teda k zníženiu hodnoty majetku záložcu.“.
Rozsudok okresného súdu sťažovateľ napadol odvolaním. Namietal,
že „prvostupňový súd nielenže nevykonal nápravu porušenia práv žalovaného,
ale aj neúplne zistil skutkový stav veci, pretože opomenul vykonanie viacerých podstatných
dôkazov predložených žalovaným, ktoré významným spôsobom menia skutkový stav veci.
Ďalej vyslovil názor, že v danom prípade nedošlo k zmenšeniu majetku žalobcu
ale v dôsledku realizácie záložného práva záložca v súlade s ustanovením § 332 ods. 1 a 2
Obch. zák., vstúpil do pozície veriteľa a vznikol mu nárok voči priamemu dlžníkovi
a preto nie je splnená podmienka na priznanie náhrady škody a to vznik škody. Ďalej
vytýkal súdu, že sa nezaoberal námietkami v jeho vyjadrení zo dňa 3. marca 2011,
neprihliadol na jeho návrh na vypracovanie posudku znalcom ustanoveným súdom, pritom
znalec pri stanovení hodnoty spoločnosti vychádzal z predpokladaného vývoja spoločnosti
v horizonte piatich rokov, kde ukazovatele vývoja boli nastavené ideálne a znalec
naplánoval neustály a ideálny rast spoločnosti, pričom do úvahy nezobral možné riziká
podnikania. Za nesprávny označil aj záver súdu prvého stupňa týkajúci sa liberačných
dôvodov, keď vylúčenie zodpovednosti podľa § 56 ods. 7 zák. o cenných papieroch
a nesplnenie prevenčnej povinnosti podľa § 382 Obch. zák. a zakročovacej povinnosti
podľa § 384 ods. 1 Obch. zák. poškodenou stranou, nepochybne predstavujú liberačné
dôvody, pre ktoré nie je možné priznať žalobcovi náhradu škody. V odvolaní rozporoval
aj priznanú výšku náhrady trov konania nakoľko žalobca nevykonal až 16 úkonov právnej
služby.“.
Krajský súd rozsudkom č. k. 3 Cob 414/2011-485 zo 14. decembra 2011 napadnutý
rozsudok okresného súdu potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil so závermi okresného súdu,
„a to z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku“. Okresný súd
podľa názoru krajského súdu „postupoval v súlade so zákonom keď sa riadil v zmysle § 226
O. s. p. právnym názorom odvolacieho súdu vyjadreným v jeho zrušujúcom uznesení,
ktorý jednoznačne konštatoval, že žalovaný porušil povinnosť, keď v rozpore s § 42 ods. 1
ZCP predloženú záložnú zmluvu nepreveril z hľadiska, či má zákonom vyžadované
predpísané náležitosti, či sú zmluvné strany dostatočne identifikované a či je podpísaná
osobami oprávnenými za zmluvné strany konať, a hoci nebola podpísaná v súlade s výpisom
z obchodného registra, zmluvu zaregistroval a ďalej, že napriek tomu, že vedel, že lehota
splatnosti záväzku bola na základe dohody 4. máj 2003, teda, že dátum platnosti blokácie
nemal byť 31. december 2001, ale 4. máj 2003, žalovaný zmenu stavu účtu majiteľa cenných
papierov previedol k 27. novembru 2001 v príčinnej súvislosti, s porušením ktorej vznikla
žalobcovi škoda.“.
Krajský súd „nepovažoval za dôvodnú námietku odvolateľa, že mu bola odňatá
možnosť konať pred súdom a bola porušená zásada kontradiktórnosti a právo žalovaného
na spravodlivé súdne konanie, keď na súde prvého stupňa sa mal možnosť k veci vyjadriť,
toto právo aj využil či už podaním niekoľkých písomných vyjadrení alebo svojou účasťou
na nariadených pojednávaniach, pričom na pojednávaní konanom dňa 27. júna 2011,
na ktorom bolo aj vo veci rozhodnuté, sa aj právny zástupca žalovaného vyjadril tak,
že nemá žiadne návrhy na doplnenie dokazovania.“.
Podľa názoru krajského súdu „sa súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého
rozsudku vysporiadal s námietkami žalovaného týkajúcimi sa žalobcom predloženého
posudku č. 06/2002 z 3. apríla 2002, vyhotoveného spoločnosťou I. spol. s r. o.“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ vidí porušenie svojich označených
práv v nedostatočnosti odôvodnenia napadnutých rozsudkov. Podľa jeho názoru
„z Prvostupňového rozsudku, ani z Druhostupňového rozsudku nie je zrejmé, porušením
ktorej konkrétnej právnej povinnosti Sťažovateľa malo dôjsť k vzniku škody. Všeobecné súdy
uviedli viaceré právne povinnosti, ktoré mal Sťažovateľ porušiť, avšak opomenuli uviesť,
ktoré konkrétne porušenie právnej povinnosti vyvolalo ako svoj priamy následok údajný
vznik škody na strane pôvodného žalobcu.“. Sťažovateľ v odvolaní poukazoval na súvisiaci
nález Ústavného súdu Českej republiky (IV. ÚS 136/1999), avšak krajský súd sa s touto
argumentáciou „vysporiadal iba stručným odôvodnením, že tento nález Ústavného súdu ČR
nie je na daný prípad aplikovateľný“.
Podľa názoru sťažovateľa znalecký posudok, ktorý bol predložený v žalovanom
konaní, bol vyhotovený „na základe platenej objednávky spoločnosti T., a. s.“, a tak
„nenahrádzal v prípade námietok nezávislé znalecké dokazovanie znalcom ustanoveným
súdom“. Sťažovateľ preto „navrhol doplniť dokazovanie vypracovaním riadneho, teda
nezávislého znaleckého posudku znalcom, ktorého ustanoví súd“. Okresný súd tomuto
návrhu nevyhovel a „dokazovanie nedoplnil ani odvolací súd s poukazom na ustanovenie
§ 120 ods. 4 OSP. Podmienky na nedokazovanie však neboli splnené, lebo Sťažovateľ vo
svojich podaniach znalecké dokazovanie navrhoval.“.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom
takto rozhodol:
„I. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 14. 12. 2011 sp. zn. 3 Cob 414/2011
a Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 27. 06. 2011 sp. zn. 26 Cb 201/2003 porušili
právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a v článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo sťažovateľa na spravodlivé
súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
II. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. 12. 2011 sp. zn. 3 Cob 414/2011
a rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 27. 06. 2011 sp. zn. 26 Cb 201/2003
sa zrušujú v celom rozsahu a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie
konanie.“
Sťažovateľ tiež žiada priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom a navrhuje
aj odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.
Sťažovateľ doručil 27. marca 2012 ústavnému súdu podanie označené
ako „Oznámenie o neprípustnosti Ústavnej sťažnosti podanej 1. 3. 2012“,
v ktorom informuje, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal dovolanie
podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“), a tak „má... právomoc poskytnúť ochranu najprv Najvyšší súd
SR ako súd dovolací pred rozhodnutím Ústavného súdu SR“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K časti sťažnosti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu ústavný súd poukazuje
na princíp subsidiarity jeho právomoci vyplývajúci z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy.
Ak existuje iný súd, ktorý tam uvedeným právam a slobodám fyzickej osoby
alebo právnickej osoby poskytuje ochranu, potom ústavný súd nemá právomoc konať.
V sťažovateľovej kauze mal právomoc poskytnúť ochranu jeho základnému právu
na súdnu ochranu a právu na spravodlivé súdne konanie, ktoré mali byť porušené
rozsudkom okresného súdu, odvolací súd konajúci o riadnom opravnom prostriedku.
Sťažovateľ právo podať odvolanie využil, podstatné pre rozhodnutie ústavného súdu však
je, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy. Z tohto dôvodu
v uvedenej časti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie.
2. Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom
nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ
k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých
prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv
alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor,
podľa ktorého vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych
prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd
účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych
predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom
príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05).
Sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 27. marca 2012 informoval,
že odvolací rozsudok krajského súdu napadol dovolaním založeným na dôvode podľa § 237
písm. f) OSP, teda na tvrdenom odňatí možnosti konať pre súdom. Fotokópiu dovolania
taktiež predložil.
Dovolanie z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) OSP ústavný súd stabilne považuje
za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy (postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom)
(II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04). Táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci
z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať
o uplatnených námietkach porušenia označených základných práv, ak je zrejmé,
že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej ústavnému súdu,
ako aj v dovolaní podanom Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“), pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené. Preto
musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, keďže o ochrane označených práv,
ktorých porušenie sťažovateľ namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať
najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde
navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného
súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá
aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon
na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 358/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)
a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú
až po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky
bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania
neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny i práva zaručeného
čl. 6 ods. 1 dohovoru, konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu
o dovolaní, bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná
za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu
(porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci
Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti na ústavnom
súde v súvislosti s týmto rozhodnutím za obvyklých podmienok.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou v časti
smerujúcej proti rozsudku krajského súdu ako súdu odvolacieho meritórne nezaoberal, ale
podľa zásady rationae temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53
ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. apríla 2012