Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 172/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti C., a. s., B., zastúpenej spoločnosťou B.,

Advokátska kancelária, B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. J. B., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva zaručeného Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a jej práva zaručeného čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Bratislava I z 27. júna 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. a rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave zo 14. decembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob

414/2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti C., a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2012

doručená sťažnosť spoločnosti C., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného

súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -439 z 27. júna 2011

a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

485 zo 14. decembra 2011.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že spoločnosť M., s. r. o., sa žalobou z 3.

novembra 2003 domáhala voči sťažovateľovi náhrady škody v sume 26 980 000 Sk

s príslušenstvom. Ku škode malo dôjsť v dôsledku realizácie záložného práva odpísaním

akcií emitenta T., a. s., ktorých majiteľom bol žalobca ako záložca. Sťažovateľ sa totiž

podľa názoru žalobcu „nezaoberal skutočnosťou ako je splatnosť pohľadávky, platnosť

záložnej zmluvy z obsahového hľadiska a platnosť záložnej zmluvy z formálneho hľadiska“.

Okresný súd rozsudkom č. k. -439 z 27. júna 2011 uložil

sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 895 571,93 € s príslušenstvom

a povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania. Okresný súd dospel k záveru, že sťažovateľ

„porušil svoje zákonné povinnosti tým, že zaregistroval neplatnú záložnú zmluvu a umožnil

tak vznik záložného práva a následne povolil realizáciu záložného práva, hoci mal

vedomosť o predĺžení splatnosti zabezpečovanej pohľadávky. V prípade, že by odporca

nezaregistroval záložné právo vyššie opísaným spôsobom a následne nepovolil realizáciu

takéhoto práva, nedošlo by k zníženiu majetkovej sféry záložcu. Z tohto dôvodu je preto

daná príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti odporcu a vznikom škody na strane

poškodeného. Realizáciou záložného práva k akciám v majetku záložcu došlo k prevodu

týchto akcií na tretie osoby a teda k zníženiu hodnoty majetku záložcu.“.

Rozsudok okresného súdu sťažovateľ napadol odvolaním. Namietal,

že „prvostupňový súd nielenže nevykonal nápravu porušenia práv žalovaného,

ale aj neúplne zistil skutkový stav veci, pretože opomenul vykonanie viacerých podstatných

dôkazov predložených žalovaným, ktoré významným spôsobom menia skutkový stav veci.

Ďalej vyslovil názor, že v danom prípade nedošlo k zmenšeniu majetku žalobcu

ale v dôsledku realizácie záložného práva záložca v súlade s ustanovením § 332 ods. 1 a 2

Obch. zák., vstúpil do pozície veriteľa a vznikol mu nárok voči priamemu dlžníkovi

a preto nie je splnená podmienka na priznanie náhrady škody a to vznik škody. Ďalej

vytýkal súdu, že sa nezaoberal námietkami v jeho vyjadrení zo dňa 3. marca 2011,

neprihliadol na jeho návrh na vypracovanie posudku znalcom ustanoveným súdom, pritom

znalec pri stanovení hodnoty spoločnosti vychádzal z predpokladaného vývoja spoločnosti

v horizonte piatich rokov, kde ukazovatele vývoja boli nastavené ideálne a znalec

naplánoval neustály a ideálny rast spoločnosti, pričom do úvahy nezobral možné riziká

podnikania. Za nesprávny označil aj záver súdu prvého stupňa týkajúci sa liberačných

dôvodov, keď vylúčenie zodpovednosti podľa § 56 ods. 7 zák. o cenných papieroch

a nesplnenie prevenčnej povinnosti podľa § 382 Obch. zák. a zakročovacej povinnosti

podľa § 384 ods. 1 Obch. zák. poškodenou stranou, nepochybne predstavujú liberačné

dôvody, pre ktoré nie je možné priznať žalobcovi náhradu škody. V odvolaní rozporoval

aj priznanú výšku náhrady trov konania nakoľko žalobca nevykonal až 16 úkonov právnej

služby.“.

Krajský súd rozsudkom č. k. -485 zo 14. decembra 2011 napadnutý

rozsudok okresného súdu potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil so závermi okresného súdu,

„a to z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku“. Okresný súd

podľa názoru krajského súdu „postupoval v súlade so zákonom keď sa riadil v zmysle § 226

právnym názorom odvolacieho súdu vyjadreným v jeho zrušujúcom uznesení,

ktorý jednoznačne konštatoval, že žalovaný porušil povinnosť, keď v rozpore s § 42 ods. 1

ZCP predloženú záložnú zmluvu nepreveril z hľadiska, či má zákonom vyžadované

predpísané náležitosti, či sú zmluvné strany dostatočne identifikované a či je podpísaná

osobami oprávnenými za zmluvné strany konať, a hoci nebola podpísaná v súlade s výpisom

z obchodného registra, zmluvu zaregistroval a ďalej, že napriek tomu, že vedel, že lehota

splatnosti záväzku bola na základe dohody 4. máj 2003, teda, že dátum platnosti blokácie

nemal byť 31. december 2001, ale 4. máj 2003, žalovaný zmenu stavu účtu majiteľa cenných

papierov previedol k 27. novembru 2001 v príčinnej súvislosti, s porušením ktorej vznikla

žalobcovi škoda.“.

Krajský súd „nepovažoval za dôvodnú námietku odvolateľa, že mu bola odňatá

možnosť konať pred súdom a bola porušená zásada kontradiktórnosti a právo žalovaného

na spravodlivé súdne konanie, keď na súde prvého stupňa sa mal možnosť k veci vyjadriť,

toto právo aj využil či už podaním niekoľkých písomných vyjadrení alebo svojou účasťou

na nariadených pojednávaniach, pričom na pojednávaní konanom dňa 27. júna 2011,

na ktorom bolo aj vo veci rozhodnuté, sa aj právny zástupca žalovaného vyjadril tak,

že nemá žiadne návrhy na doplnenie dokazovania.“.

Podľa názoru krajského súdu „sa súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého

rozsudku vysporiadal s námietkami žalovaného týkajúcimi sa žalobcom predloženého

posudku č. 06/2002 z 3. apríla 2002, vyhotoveného spoločnosťou I. spol. s r. o.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ vidí porušenie svojich označených

práv v nedostatočnosti odôvodnenia napadnutých rozsudkov. Podľa jeho názoru

„z Prvostupňového rozsudku, ani z Druhostupňového rozsudku nie je zrejmé, porušením

ktorej konkrétnej právnej povinnosti Sťažovateľa malo dôjsť k vzniku škody. Všeobecné súdy

uviedli viaceré právne povinnosti, ktoré mal Sťažovateľ porušiť, avšak opomenuli uviesť,

ktoré konkrétne porušenie právnej povinnosti vyvolalo ako svoj priamy následok údajný

vznik škody na strane pôvodného žalobcu.“. Sťažovateľ v odvolaní poukazoval na súvisiaci

nález Ústavného súdu Českej republiky (), avšak krajský súd sa s touto

argumentáciou „vysporiadal iba stručným odôvodnením, že tento nález Ústavného súdu ČR

nie je na daný prípad aplikovateľný“.

Podľa názoru sťažovateľa znalecký posudok, ktorý bol predložený v žalovanom

konaní, bol vyhotovený „na základe platenej objednávky spoločnosti T., a. s.“, a tak

„nenahrádzal v prípade námietok nezávislé znalecké dokazovanie znalcom ustanoveným

súdom“. Sťažovateľ preto „navrhol doplniť dokazovanie vypracovaním riadneho, teda

nezávislého znaleckého posudku znalcom, ktorého ustanoví súd“. Okresný súd tomuto

návrhu nevyhovel a „dokazovanie nedoplnil ani odvolací súd s poukazom na ustanovenie

. Podmienky na nedokazovanie však neboli splnené, lebo Sťažovateľ vo

svojich podaniach znalecké dokazovanie navrhoval.“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom

takto rozhodol:

„I. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 14. 12. 2011 sp. zn.

a Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 27. 06. 2011 sp. zn. porušili

právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v

a v článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo sťažovateľa na spravodlivé

súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

II. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. 12. 2011 sp. zn.

a rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 27. 06. 2011 sp. zn.

sa zrušujú v celom rozsahu a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie

konanie.“

Sťažovateľ tiež žiada priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom a navrhuje

aj odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.

Sťažovateľ doručil 27. marca 2012 ústavnému súdu podanie označené

ako „Oznámenie o neprípustnosti Ústavnej sťažnosti podanej 1. 3. 2012“,

v ktorom informuje, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal dovolanie

podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“), a tak „má... právomoc poskytnúť ochranu najprv Najvyšší súd

SR ako súd dovolací pred rozhodnutím Ústavného súdu SR“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K časti sťažnosti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu ústavný súd poukazuje

na princíp subsidiarity jeho právomoci vyplývajúci z citovaného .

Ak existuje iný súd, ktorý tam uvedeným právam a slobodám fyzickej osoby

alebo právnickej osoby poskytuje ochranu, potom ústavný súd nemá právomoc konať.

V sťažovateľovej kauze mal právomoc poskytnúť ochranu jeho základnému právu

na súdnu ochranu a právu na spravodlivé súdne konanie, ktoré mali byť porušené

rozsudkom okresného súdu, odvolací súd konajúci o riadnom opravnom prostriedku.

Sťažovateľ právo podať odvolanie využil, podstatné pre rozhodnutie ústavného súdu však

je, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje . Z tohto dôvodu

v uvedenej časti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

2. Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci

ústavného súdu podľa vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom

nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ

k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých

prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv

alebo slobôd sťažovateľa (m. m. ).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor,

podľa ktorého vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych

prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych

predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom ().

Sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 27. marca 2012 informoval,

že odvolací rozsudok krajského súdu napadol dovolaním založeným na dôvode podľa § 237

písm. f) , teda na tvrdenom odňatí možnosti konať pre súdom. Fotokópiu dovolania

taktiež predložil.

Dovolanie z dôvodu uvedeného v ústavný súd stabilne považuje

za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom)

(, ). Táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci

z vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať

o uplatnených námietkach porušenia označených základných práv, ak je zrejmé,

že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej ústavnému súdu,

ako aj v dovolaní podanom Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“), pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené. Preto

musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, keďže o ochrane označených práv,

ktorých porušenie sťažovateľ namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať

najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde

navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného

súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá

aplikácia , podľa ktorého je sťažnosť neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon

na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ,

), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú

až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky

bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva

na súdnu ochranu zaručeného a listiny i práva zaručeného

čl. 6 ods. 1 dohovoru, konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu

o dovolaní, bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu

(porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci

Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti na ústavnom

súde v súvislosti s týmto rozhodnutím za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou v časti

smerujúcej proti rozsudku krajského súdu ako súdu odvolacieho meritórne nezaoberal, ale

podľa zásady rationae temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53

ods. 1 v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2012