Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 107/2012
PDF · 185.99 KB
No categories available
III. ÚS 107/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2012 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka
v konaní o sťažnosti D. T., P., zastúpenej advokátom JUDr. T. Š., K., vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom
pod sp. zn. 11 C 26/2006 takto
rozhodol:
1. Základné právo D. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom
pod sp. zn. 11 C 26/2006 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Poprad p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
11 C 26/2006 konal bez zbytočných prieťahov.
3. D. T. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc
eur), ktoré j e Okresný súd Poprad p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Poprad j e p o v i n n ý uhradiť D. T. trovy konania v sume
269,60 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a šesťdesiat centov) na účet jej právneho
zástupcu advokáta JUDr. T. Š., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
sp. zn. III. ÚS 107/2012 z 13. marca 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť D. T. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C
26/2006.
Okresný súd podaním sp. zn. 2/ÚS/2012 doručeným ústavnému súdu 12. apríla
predložil k sťažnosti vyjadrenie, v ktorom je uvedená aj podrobná chronológia priebehu
napadnutého konania. V nej sa okrem iného uvádza: «... navrhovateľka podala dňa 14. 02.
2006 návrh na začatie konania o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru. Žiadala, aby súd rozsudkom rozhodol, že okamžité skončenie pracovného pomeru
doručené navrhovateľke D. T. dňa 20. 12. 2005 (list zo dňa 14. 12. 2005 č. j. 135/2005) je
neplatné a pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa 02. 06. 2006 naďalej trvá.
Predmetným návrhom sa navrhovateľka ďalej domáhala od odporcu zaplatenia náhrady
škody spôsobenej neplatným skončením pracovného pomeru za obdobie od 21. 12. 2005 do
dňa vynesenia tohto rozsudku...
Súd dňa 09. 02. 2007 (správne má byť 17. januára 2007, pozn.) vytýčil termín
pojednávania, pojednávanie sa uskutočnilo dňa 09.02.2007, toto bolo odročené na deň 09.
03. 2007 s tým, že navrhovateľka predloží súdu v lehote 5 dní zápočtové listy a doklady o
ukončení pracovného pomeru ku dňu 30. 04. 2006. Navrhovateľka predložila súdu dňa 14.
02. 2007 doklad a to potvrdenie o zamestnaní a doklad o okamžitom zrušení pracovného
pomeru ku dňu 28. 04. 2006. Dňa 09. 03. 2007 bolo pojednávanie... Navrhovateľka v
konaní namietala to, že výpoveď bola daná zo strany Ing. T. Navrhovateľka považovala Ing.
B. za jej nadriadeného a dostávala aj mzdu, ktorú platil Ing. B. Súd pojednávanie odročil
na deň 27. 04. 2007 a to z dôvodu zistenia právneho stavu a právnej registrácie odporcu.
Súd vytýčil termín pojednávania na deň 27. 04. 2006 - navrhovateľky sa pojednávania
nezúčastnili, svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnili - termín pojednávania zobrali
na vedomie. Súd pojednávanie odročil na deň 31. mája 2007. Dňa 14. 05. 2007
navrhovateľka podala návrh na zmenu petitu žalobného návrhu a to v znení „Súd určuje, že
okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 20. 12. 2005 podpísané Ing. M. T. u
obidvoch žalobkýň je neplatné“...
Čo sa týka právneho postavenia - právnej subjektivity odporcu súd mal predložené
listinné dôkazy a to rozsudok KS v Prešove č. k. 6 Cbs/5/2004 právoplatný dňa 136. 03.
2007, týkajúci sa neplatnosti uznesenia náhradnej členskej schôdze odporcu konanej dňa
19. 05. 2004. V ďalšom petite citovaného rozsudku bol návrh o určenie, či sú oprávnení
vykonávať funkciu člena predstavenstva odporcu A. D., Mgr. L. S., J. H., Ing. V. M., Ing. M.
P., MUDr. Ľ. B., I. I. - túto otázku súd vylúčil na samostatné konanie. Ďalšie pojednávanie
sa konalo dňa 31. 05. 2007.
Súd uznesením zo dňa 31. 05. 2007 prerušil konanie do právoplatného skončenia
konania vedeného na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 13 C/142/2006. Z uvedeného
uznesenia vyplýva, že v konaní 13 C/142/2006 vedeného na OS Poprad v právnej veci
navrhovateľa O. P. c/a Ing. M. B. o určenie neplatnosti pracovných zmlúv sa rieši otázka,
ktorá má podstatný význam pre rozhodnutie v tejto veci a to, či pracovnú zmluvu, resp.
pracovné zmluvy, ktoré podpísal Ing. B. sú platné. Konanie vo veci
13 C/142/2006 bolo ukončené uznesením o zastavení konania právoplatné dňa 24. 06. 2009.
Súd vyzval navrhovateľku listom zo dňa 30. 07. 2009 či trvajú na podanom návrhu.
Navrhovateľka listom zo dňa 14. 08. 2009 oznámila súdu, že trvá na podanom návrhu. Súd
vytýčil pojednávanie na deň 21. 05. 2010 a to dňa 19. 04. 2010.
Dňa 21. 05. 2010 požiadala navrhovateľka o zmenu petitu návrhu v znení „I.
Okamžité skončenie pracovného pomeru odporcom dňa 20. 12. 2005 listom odporcu zo dňa
14. 12. 2005, ktorý bol podpísaný Ing. Š. P., listom O. s navrhovateľkou D. T. je neplatné.
II. Súd určuje, že pracovný pomer medzi odporcom a navrhovateľkou D. T. trval od 30. 06.
2005 do 28. 04. 2006. III. Súd ukladá odporcovi opraviť evidenčné listy dôchodkového
poistenia za rok 2005 a 2006 tak, že vymeriavací základ dôchodkového poistenia
navrhovateľky za obdobie od 03. 06. 2005 do 31. 12. 2005 predstavuje sumu 66.702,- Sk a
ďalej vymeriavací základ dôchodkového poistenia za obdobie od 01. 01. 2006 do 28. 04.
2006 je 46.409,- Sk.“
Súd uvedenú zmenu petitu návrhu nepripustil, nakoľko doterajšie dokazovanie a
prebiehajúce konanie nesúviselo s dôchodkovým poistením navrhovateľky.
Súd dňa 21. 05. 2010 vydal rozsudok vo veci samej, kde návrh navrhovateľky v 1/
rade zamietol a to z dôvodu, že navrhovateľka ukončila pracovný pomer okamžitým
skončením dňa 28. 04. 2006 podľa ust. § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Proti
uvedenému rozsudku bolo podané odvolanie zo strany navrhovateľky. Krajský súd v
Prešove uznesením č. k. 17 Co/99/2010 zo dňa 237. 10. 2010 zrušil rozsudok Okresného
súdu a vrátil vec na ďalšie konanie. Úlohou súdu bolo zistiť, či došlo k platnému resp.
neplatnému okamžitému ukončeniu pracovného pomeru v zmysle ust. § 68 Zákonníka práce.
Uznesenie Krajského súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 17. 12. 2010.
Okresný súd v Poprade vytýčil pojednávanie v uvedenej právnej veci dňa 17. 02.
2011. Na uvedenom pojednávaní vystupoval ako splnomocnený zástupca navrhovateľky Ing.
M. G... na základe plnej moci zo dňa 17. 02. 2011. Tento na pojednávaní uviedol, že
zamestnávateľ so svojimi tvrdeniami nezaslal korektné podklady pre Sociálnu poisťovňu,
tak je navrhovatelia krátená na dôchodku, lebo jej nebolo započítané obdobie za ktoré
pracovala u odporcu. Dôkaz zo Sociálnej poisťovne, že jej bol započítaný pomer do 28. 11.
2005 - takýmto konaním vznikla navrhovateľke škoda, ktorú nemohla vyčísliť. Škoda
pozostáva z rozdielu čistého príjmu, ktorý by počas trvania zamestnania u žalovaného
navrhovateľka dostávala a podpory v nezamestnanosti po dobu mesiacov 5, 6, 7, 8 a 9 roku
2006 a rozdielov medzi priemernou mzdou ktorú dostávala u odporcu a dobou, kedy
nedostávala podporu do obdobia 01. 02. 2007, kedy si našla prácu a začala pracovať u
iného zamestnávateľa.
Splnomocnený zástupca navrhovateľky ďalej uviedol, že si je vedomý toho, že má
navrhnúť zmenu petitu, ale čakal čo navrhne druhá strana a žiadal zmeniť petitu návrhu v
znení „I. Súd považuje okamžité zrušenie pracovného pomeru za neplatné. II. Súd ukladá
odporcovi zaslať Sociálnej poisťovni doklad o trvaní pracovného pomeru a náležitostiach z
neho vyplývajúcich tak, ako došlo k ukončeniu pracovného pomeru zo strany navrhovateľky
v 1/ rade ku 28. 04. 2006. III Súd zaväzuje odporcu zaplatiť škodu z neplatného ukončenia
pracovného pomeru a následného konania, ktoré je zdokladované v spore a to v celkovej
výške 2.234,- eur ako aj úrok z omeškania vo výške stanovenej OZ a to od 01. 02. 2007 až
do zaplatenia.“ Súd uvedenú zmenu petitu návrhu nepripustil, nakoľko podľa prednesu
splnomocneného zástupcu navrhovateľky sa jednalo o náhradu škody za obdobie od 05. do
09/2006 a to z rozdielu čistého príjmu a podpory v nezamestnanosti. Predmetnom celého
konania je náhrada mzdy za obdobie do 28. 04. 2006, kedy navrhovateľka ukončila
okamžite pracovný pomer na vlastnú žiadosť.
Súd dňa 17. 02. 2011 vyhlásil rozsudok, v ktorom určil, že okamžité skončenie
pracovného pomeru zo dňa 20. 12. 2005 podpísané Ing. M. T. u navrhovateľky D. T. nar...
je neplatné. Proti uvedenému rozsudku bolo podané odvolanie dňa 07. 04. 2011 zo strany
navrhovateľky. Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 18 Co/77/2011-187 zo dňa 30. 11.
2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11. 01. 2012 vrátil vec súdu prvého stupňa na
rozhodnutie o celom predmete konania. V ďalšom konaní podľa uznesenia KS Prešov bude
potrebné rozhodnúť o uplatnenom nároku navrhovateliek na náhradu škody...
Toho času je vo veci vytýčený termín pojednávania na deň 19. 04. 2012...»
Obsah spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení, a preto ich
ústavný súd považuje za preukázané.
V tomto vyjadrení okresný súd ústavnému súdu tiež navrhuje nevyhovieť sťažnosti
sťažovateľky, pretože z jeho strany nedošlo k prieťahom v konaní a sťažovateľka, „ako
vyplýva zo zmien petitu návrhu, sama nemala vedomosť o tom, čoho sa v uvedenom konaní
domáha. Taktiež vyjadrenie splnomocneného zástupcu navrhovateľky bolo zmätočné čo sa
týka výšky náhrady škody, nakoľko náhradu škody požadoval za obdobie od mája do
septembra 2006 a pritom navrhovatelia ukončila pracovný pomer okamžitým skončením ku
dňu 28. 04. 2006.“.
Právny zástupca sťažovateľky sa k stanovisku okresného súdu nevyjadril, hoci na ten
úkon bol vyzvaný prípisom ústavného súdu z 12. apríla 2012, ktorý prevzal
16. apríla 2012. V predmetnom prípise bol zároveň poučený, že ak sa v stanovenej lehote
nevyjadrí, či v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde trvá na ústnom pojednávaní
v predmetnej veci, ústavný súd bude zastávať názor, že súhlasí s upustením od neho. Lehota
právnemu zástupcovi sťažovateľky uplynula 19. apríla 2012.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov...
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa
ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu“ (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby
vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so
svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri
základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého
kritéria považuje ústavný súd aj povahu prerokúvanej veci. Podľa rovnakých kritérií
ústavný súd postupoval aj v danom prípade.
1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, pracovnoprávny spor a nároky
z neho vyplývajúce sú po právnej aj skutkovej stránke štandardnou agendou všeobecných
súdov. Okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti ani nenamietal, že by malo ísť o právne
a skutkovo zložitú vec. Na doterajšiu dĺžku konania mala vplyv nielen doba dvoch rokov,
keď bolo konanie prerušené do právoplatného skončenia iného konania (toto konanie
napokon bolo zastavené), ale tiež to, že okresný súd v tejto veci efektívne nedokázal svoj
postup organizovať tak, aby v primeranej lehote odstránil stav právnej neistoty účastníkov
konania.
2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,
či v konaní pred súdom došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd konštatuje, že správanie
sťažovateľky (ako navrhovateľky v 1. rade) v danom prípade nemalo vplyv na predĺženie
tohto konania, bolo aktívne a súčinnostné. Ani okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti
neuviedol také argumenty, že by správanie sťažovateľky výraznou mierou prispelo k
predĺženiu konania v danej veci, a za tieto argumenty (námietky) nemožno považovať
zmätočné zmeny petitu jej návrhu alebo vyjadrenia splnomocneného zástupcu
navrhovateľky.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu.
Podľa názoru ústavného súdu bol okresný súd nečinný nielen na začiatku konania
(prvý úkon od podania žalobného návrhu 14. februára 2006 urobil až po 11 mesiacoch
17. januára 2007, keď určil termín pojednávania na 9. február 2007), ale jeho konanie bolo
počas celého obdobia aj značne neefektívne. Príkladom neefektívnej práce okresného súdu,
ktorá mala za následok predĺženie tohto konania, je tá skutočnosť, že hoci v prvom polroku
2007 nariadil až štyri pojednávania a potom dvakrát ešte rozhodol rozsudkom v roku 2010
a v roku 2011, konanie nie je do dnešného dňa právoplatne skončené, pretože jeho
rozhodnutia z 21. mája 2010 a 17. februára 2011 boli dvakrát zrušené Krajským súdom
v Prešove (prvé 27. októbra 2010 z dôvodu, že účastníkovi konania sa postupom okresného
súdu odňala možnosť konať pred súdom, a tiež preto, že nesprávne vec právne posúdil
a nedostatočne zistil skutkový stav, a neskôr druhé rozhodnutie 30. novembra 2011 z
dôvodu, že okresný súd nerozhodol o uplatnenom nároku na náhradu škody z titulu
neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd teda nemohol akceptovať vyjadrenie
okresného súdu, že v priebehu konania okresný súd konal a žiadne prieťahy z jeho strany
neboli, a preto vyslovil, že doterajším postupom okresného súdu v konaní, ktoré je ním
vedené pod sp. zn. 11 C 26/2006, došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu
základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy.
Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu,
aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej
sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia
v sume 2 000 € najmä z dôvodu „dlhodobej právnej neistoty“ , v ktorej sa stále nachádza.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade prichádza do úvahy aj priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Vzhľadom na zistený stav
konania v právnej veci sťažovateľky vedenej okresným súdom pod sp. zn. 11 C 26/2006
a s poukazom na jej žiadosť o priznanie finančného zadosťučinenia ústavný súd považoval
priznanie sumy 2 000 € (v požadovanej výške) za primerané finančné zadosťučinenie podľa
§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Ústavný súd pri rozhodovaní
o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva
Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá predstavovala sumu 763 €. Úhradu priznal
ústavný súd za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia v roku 2012
a podanie sťažnosti v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16
ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2012
predstavovala sumu 127,17 € a režijný paušál 7,63 €. Úhrada bola teda priznaná v celkovej
sume 269,60 €. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť
na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149
OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. apríla 2012