Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 110/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť A. O., Canada, zastúpenej advokátkou JUDr. I. L., B.,

vo veci namietaného porušenia a ,

ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -154 z 31. januára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. O. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2012

doručená sťažnosť A. O. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie čl. 46

ods. 1 a (ďalej len „“), ako aj

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -154

z 31. januára 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplynulo najmä:

«Rozsudkom Obvodného súdu Bratislava 2, č. -33 v právnej veci

navrhovateľa: Ľ. O. proti odporcovi 1.: P., š. p., odporcovi 2.: T., a. s., odporcovi 3.: M. B.,

odporcovi 4: O. B. o vydanie veci zo dňa 10. 10. 1994 bol návrh navrhovateľa zamietnutý.

(...)

Voči rozsudku sa navrhovateľ, v tom čase zastúpený advokátom JUDr. A. B., odvolal

v zákonom stanovenej lehote. (...)

Navrhovateľ Ľ. O., môj otec zomrel dňa 25. 06. 2003. (...)

Odvolací súd uznesením sp. zn. -96 zo dňa 30. 09. 2008 napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie zastavil. (...)

Proti uzneseniu podal právny nástupca 1. navrhovateľa dňa 30. 12. 2008 dovolanie.

(...) Dovolanie prejednal Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 3. 3. 2009 a uznesením

rozhodol tak, že uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 09. 2008 sp. zn.

zrušil a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. (...)

Po vrátení veci Krajskému súdu v Bratislave, tento ako odvolací súd v danej veci

vytýčil dňa 21. 06. 2011, ktoré však z procesných dôvodov bolo odročené na neurčito. (...)

Ďalšie pojednávanie vytýčené nebolo a bez skončenia dokazovania Krajský súd

v Bratislave rozsudkom zo dňa 31. 01. 2012, sp. zn. -154 rozhodol tak, že ako

odvolací súd pripustil späťvzatie návrhu voči odporcom 2. a 3., rozsudok súdu prvého

stupňa voči nim zrušil a konanie zastavil.

Vo vzťahu k ostatným odporcom napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

(...) Sťažovateľka sa domnieva, že tým, že jej nebola daná možnosť sa vyjadriť, bola jej

odňatá možnosť konať pred súdom.

Odňatie možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil

účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu

dáva za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov, t. j.

právo podávať opravné prostriedky, zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať

dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a pod. Musí ísť o znemožnenie realizácie

konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých

bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený.

O vadu v zmysle ustanovenia ide pritom aj vtedy, ak išlo o postup

nesprávny (uvažované z hľadiska zachovania postupu súdu určeného zákonom alebo

ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi) a ak sa postup súdu prejavil v priebehu

konania a tiež pri rozhodovaní.

V tomto prípade ide o odňatie možnosti konať pred súdom najmä tým, že odvolací

súd rozhodol napriek tomu, že nemal dostatočné množstvo dôkazov, aby potvrdil alebo

zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa, keďže vytýčil pojednávanie na deň 21. 06. 2011.

Súd v stanovený deň pojednával, a to aj napriek tomu, že konania sa zúčastnila iba

právna zástupkyňa navrhovateľa 1).

Sťažovateľka - navrhovateľka 5) - sa vzhľadom na krátkosť času nemohla osobne

pojednávania zúčastniť a v tom čase neudelila žiadnej osobe ani plnú moc. Z dostupných

informácii sa však dozvedela, že konanie bolo prerušené na neurčito. Žiadne relevantné

vyjadrenia alebo návrhy zo strany odporcov jej neboli zaslané alebo doručené.

V rámci konania súdu prvého stupňa neprebehlo žiadne riadne dokazovanie a súd

dokazovanie ani neukončil (súčasné znenie v čase rozhodovania

prvostupňového súdu nebolo účinné), a preto je zrejmé, že ďalšie dokazovanie mohlo

prebiehať aj na odvolacom súde. Odvolací súd toto aj predpokladal, keďže účastníkov

konania predvolal na pojednávanie.

Je teda zrejmé, že sťažovateľka sa nemohla vyjadriť k vyjadreniu odporcu 3), keďže

toto jej ani nebolo doručené, čím súd porušil jej ústavné práva podľa Čl. 48 ods. 2

SR. (...)

Bez toho, aby odvolací súd disponoval vyjadreniami navrhovateľov a prebehlo

ďalšie dokazovanie, bez ďalšieho pojednávania (a to aj napriek tomu, že bolo odročené na

neurčito) vo veci rozhodol, čím teda odňal účastníkom možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľka sa domnieva, že tak prvostupňový súd, ale najmä odvolací súd

neskúmal ďalšie okolnosti, o ktoré sa navrhovateľ opieral, a ktoré mohli mať vplyv na

skutočný stav veci, a to aj napriek tomu, že v zmysle platného a účinného v čase

vynesenia prvostupňového rozsudku mal súd tzv. dôkaznú povinnosť i zodpovednosť za

zistenie skutočného stavu veci.

Keďže neprebehlo dokazovanie ani na odvolacom súde, výsledok sporu môže byť

významne ovplyvnený skutočnosťami, ktorými sa však súd doteraz vôbec nezaoberal.

Ako bolo uvedené, keďže dokazovanie nebolo ukončené, v konaní sa ani nemohlo

preukázať, či boli splnené všetky povinnosti, ktoré mal oprávnený splniť. Odvolací súd sa

však uspokojil iba s dokladmi, ktoré boli do spisu založené do 31. 01. 2012 tým, že

nezisťoval, či účastníci konania majú prípadné ďalšie relevantné dôkazy.

Odvolací súd všetky tieto uvedené skutočnosti nevzal na zreteľ, a tým konanie zaťažil

uvedenou procesnou vadou.

Do dnešného dňa sa tak prvostupňový súd, ale najmä odvolací súd, nevysporiadal

s povinnosťou súdu i za pomoci evidenčných pomôcok (registrov) rekonštruovať obsah

žaloby (čas podania, účastníci, predmet), tak ako to konštatoval Najvyšší súd SR v uznesení

sp. zn. zo dňa 03. 03. 2009, ako aj s nálezom Ústavného súdu SR sp. zn.

-64 zo dňa 01. 4. 2009 v tejto veci, a ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že

„spis je vedený neprehľadne, listiny v súdnom spise sú poprehadzované, aj keď jednotlivé

strany sú číslované, predsa nie sú založené v chronologickom slede tak, ako vznikli podľa

svojho dátumu, kedy boli doručené okresnému súdu alebo kedy ich okresný súd vyhotovil“.

(...) Keďže v spise sa nenachádza ani pôvodný návrh - pôvodná žaloba adresovaná

Okresnému súdu Bratislava IV, máme za to, že za účelom odstránenia tejto procesnej vady

je potrebné vykonať rekonštrukciu spisu.

Pre úplnosť zároveň udávam, že podaním zo dňa 05. 03. 2012 bolo na Najvyšší súd

SR podané dovolanie podľa ust. , pričom toto nebolo do dnešného

rozhodnuté.

Vzhľadom na uvedené preto navrhujem, aby Ústavný súd SR:

1) podľa a nasl. návrh predbežne prerokoval

a prijal uznesenie, ktorým návrh na ďalšie konanie prijíma,

2) podľa a v spojení s

ods. 1 vyhlásil tento nález

a) Krajský súd v Bratislave postupom v konaní vedenom pod sp. zn. -154

o vydanie veci porušil základné právo A. O. na prerokovanie veci na nezávislom a

nestrannom súde zaručené a právo verejne sa

vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom zaručené

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

b) Ústavný súd Slovenskej republiky vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na

ďalšie konanie.

c/ Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť A. O. trovy právneho zastúpenia na

účet jej právnej zástupkyni JUDr. I. L., B. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o podanej sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Zo samotnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala proti napadnutému uzneseniu

krajského súdu dovolanie, keďže uvádza: „Pre úplnosť zároveň udávam, že podaním zo dňa

05. 03. 2012 bolo na Najvyšší súd SR podané dovolanie podľa ust. ,

pričom toto nebolo do dnešného rozhodnuté.“

Vzhľadom na uvedené skutočnosti možno uzavrieť, že v súčasnom štádiu právomoc

poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky má Najvyšší súd Slovenskej republiky

v rámci dovolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú vybudované predovšetkým

na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno

napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým procesnými prostriedkami vyplývajúcimi

z príslušných procesných noriem (). Ide o jeden zo základných

princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to o princíp subsidiarity. Zásada

subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu

do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne , ,

), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je táto sťažnosť považovaná za prípustnú až po

rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie ústavnej sťažnosti bude považovaná za

zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj k tomu

aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer v. Česká

republika, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,

a jeho body 51, 53, 54).

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2012