Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 199/2012
PDF · 188.92 KB
No categories available
III. ÚS 199/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. mája 2012
predbežne prerokoval sťažnosť R. P., S., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. C., Advokátska
kancelária, T., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 T/229/2002 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod
sp. zn. 6 To/26/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2012
doručená sťažnosť R. P., S. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T/229/2002 a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 To/26/2010.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na sťažovateľa bola podaná 24. mája 2002
na okresnom súde obžaloba pre trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1 zákona
č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov. Okresný súd rozhodol
v trestnej veci sťažovateľa rozsudkom z 24. novembra 2009, proti ktorému podal sťažovateľ
v zákonnej lehote odvolanie.
Sťažovateľ uvádza, že „predkladacia správa so spisovým materiálom“, teda podané
odvolanie bolo krajskému súdu predložené 9. marca 2010 a odvolacie konanie je vedené
pod sp. zn. 6 To/26/2010.
Podľa vyjadrenia sťažovateľa jeho trestná vec nebola do dňa podania sťažnosti
ústavnému súdu právoplatne skončená a domnieva sa, že postupom konajúcich súdov došlo
k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ argumentuje, že „Okresný súd a Krajský súd v Trnave mali za uvedené
obdobie dostatok procesných nástrojov, aby v súlade s Trestným poriadkom zabezpečili
účasť jednotlivých svedkov na hlavných pojednávaniach, ako aj zabezpečil všetky potrebné
procesné úkony tak, aby mohol rozhodnúť v primeranej lehote. Lehotu 11 rokov v žiadnom
prípade nemožno považovať za primeranú.“.
Sťažovateľ na základe toho v sťažnosti žiada, aby ústavný súd vo veci rozhodol
nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 T/229/2002 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 6 To/26/2010, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako
aj náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy v postupe konajúcich súdov v rámci trestného
stíhania vedeného voči jeho osobe, ktoré podľa vyjadrenia sťažovateľa nebolo ku dňu
podania sťažnosti ústavnému súdu právoplatne skončené. Ústavný súd zistil, že predmetné
trestné konanie bolo právoplatne skončené potvrdením prvostupňového rozsudku
rozhodnutím krajského súdu z 5. apríla 2012.
1. K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu sp. zn. 4 T/229/2002
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je
požiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej
moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu, podľa ktorého
sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok slúžiaci
na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa
v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Judikatúra ústavného súdu sa konštantne opiera o východisko, že účelom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
orgánu verejnej moci (napr. II. ÚS 26/95). Pri výklade tohto základného práva si ústavný
súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07,
III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07, I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08) prezentuje už ustálený záver, že
základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
poskytuje ochranu len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu predložená v čase,
keď k namietanému porušeniu označených práv došlo alebo porušenie v tomto čase ešte
trvalo.
Pokiaľ ide o prvostupňové konanie v trestnej veci sťažovateľa, toto bolo skončené
prijatím rozsudku okresného súdu z 24. novembra 2009, ktorý následne uplatnený opravný
prostriedok sťažovateľa spolu so spisovým materiálom predložil nadriadenému súdu
na rozhodnutie 9. marca 2010.
Sťažnosť sťažovateľa obsahujúca námietku porušenia základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v označenom
konaní bola ústavnému súdu doručená 2. apríla 2012 (na poštovú prepravu podaná
29. marca 2012), teda po prijatí prvostupňového rozhodnutia a po predložení podaného
opravného prostriedku nadriadenému súdu.
V čase podania sťažnosti už okresný súd nedisponoval právomocou vo veci konať,
pretože táto bola prijatím rozsudku a predložením uplatneného opravného prostriedku
prenesená na krajský súd. Okresný súd teda v danej etape konania už nemohol ovplyvniť
priebeh trestného konania a ani porušiť základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Prijatím prvostupňového rozhodnutia
a predložením podaného odvolania so spisovým materiálom nadriadenému súdu vykonal
okresný súd všetky relevantné úkony smerujúce k nastoleniu právnej istoty sťažovateľa
a svoju úlohu v tomto smere splnil.
Možnosť domáhať sa ochrany základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru podaním sťažnosti ústavnému súdu, a to vo
vzťahu k postupu okresného súdu, bola pre sťažovateľa časovo ohraničená obdobím, počas
ktorého prebiehalo v jeho veci prvostupňové konanie.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je považovaná sťažnosť za zjavne
neopodstatnenú vtedy, ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia orgánu
verejnej moci v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia
základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti a vychádzajúc z podstaty a účelu základného
práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru
ústavný súd sťažnosť v časti námietky porušenia označených článkov ústavy a dohovoru
postupom okresného súdu v označenom konaní posúdil ako zjavne neopodstatnenú a ako
takú ju v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom
prerokovaní odmietol (obdobne napr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 300/08).
2. K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom krajského súdu sp. zn. 6 To/26/2010
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Ústavný súd štandardne (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04, III. ÚS 401/08)
považuje za účinný prostriedok nápravy slúžiaci na ochranu základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sťažnosť
na postup súdu podanú podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)
predsedovi príslušného súdu. Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred
zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z.
o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez
zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť
[§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].
Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že účelom vybavovania sťažnosti je
zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní. V zmysle prvej vety druhého
odseku citovaného zákonného ustanovenia orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný
na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.
Účelom práva účastníka konania podať predsedovi príslušného všeobecného súdu
sťažnosť na prieťahy v konaní je podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu poskytnutie
príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. I. ÚS 21/99,
IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05, III. ÚS 401/2008). Ústavný súd preto o sťažnosti obsahom
ktorej je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil
označený právny prostriedok, ktorý mal k dispozícii podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch,
alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného
zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon
sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých
použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, je teda jedným z atribútov prípustnosti
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej
ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.
Sťažovateľ sa k otázke vyčerpania účinných právnych prostriedkov poskytovaných
zákonom na ochranu jeho základných práv a slobôd v zmysle ustanovenia § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde v sťažnosti nevyjadril. Ústavný súd zistil, že tieto sťažovateľ ani
nerealizoval, a teda sťažnosť na postup súdu adresovanú predsedovi krajského súdu podľa
§ 62 ods. 1 zákona o súdoch v namietanom konaní odvolacieho súdu nepodal.
Zároveň ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom prípade sťažovateľa neboli
preukázané ani také dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by mohli viesť k odpusteniu
požiadavky na využitie účinných prostriedkov nápravy podľa § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde (dĺžka odvolacieho konania predstavovala dobu približne dvoch rokov).
Vzhľadom na existenciu procesnej prekážky pre meritórne rozhodovanie o tom, či
v sťažovateľom označenom konaní krajského súdu bolo porušené jeho základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd
jeho sťažnosť v časti námietok porušenia označených článkov ústavy a dohovoru postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 To/26/2010 podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol z dôvodu neprípustnosti.
Vzhľadom na uvedené závery rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. mája 2012