Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 216/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. S., B., prechodne bytom S., zastúpeného advokátom

JUDr. V. K. M., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv zaručených v čl.

6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 2.

novembra 2011 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 1

a jeho rozsudkom z 21. februára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. L. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2012

doručená sťažnosť Ing. L. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv zaručených v čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru

postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 2. novembra 2011 a postupom Krajského súdu v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 21. februára 2012 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd rozsudkom č. k. -206

z 2. novembra 2011 uznal sťažovateľa za vinného zo spáchania trestného činu ublíženia na

zdraví podľa v znení účinnom do

1. januára 2006 (ďalej len „skorší “) a trestného činu násilia proti skupine

obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa skoršieho , za čo mu

uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 32 mesiacov so zaradením do

I. nápravnovýchovnej skupiny. Krajský súd rozsudkom č. k. -256 z 21. februára

2012 doplnil podľa a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) chýbajúci výrok rozsudku okresného

súdu, ktorým podľa sťažovateľa oslobodil spod obžaloby

Okresnej prokuratúry Žilina za skutok posúdený v bode 2 obžaloby ako čiastkový útok

pokračovacieho trestného činu násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa

skoršieho , pretože nebolo dokázané, že sa tento čiastkový

skutok stal, a druhým výrokom rozsudku odvolanie prokurátora podľa § 319 Trestného

poriadku zamietol.

Vydaniu sťažnosťou napadnutých rozsudkov všeobecných súdov predchádzalo

vydanie rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 15. mája 2008, ktorým bolo vyslovené porušenie zákona v § 221 ods. 1,

a skoršieho a

v neprospech sťažovateľa. Najvyšší súd v označenom rozsudku konštatoval naplnenie

dovolacích dôvodov ustanovených v a , t. j. že

rozhodnutiami súdov nižších stupňov bolo zásadným spôsobom porušené právo na

obhajobu a že tieto rozhodnutia sú založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného

skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, a uznal za

opodstatnenú námietku sťažovateľa „ohľadne nesprávnosti postupu súdu prvého stupňa,

keď tento odmietol vykonať dôkaz – neumožnil obžalovanému pokračovať vo výsluchu

svedkyne... Výpoveď tejto svedkyne je totiž najvýznamnejším dôkazom svedčiacim v

neprospech obžalovaného, nakoľko je v konaní jediným svedkom, ktorý bol spôsobilý

detailne opísať priebeh útoku obžalovaného z 3. mája 2005.“. V tejto okolnosti videl

najvyšší súd naplnenie dovolacieho dôvodu ustanoveného v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku, t. j. porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom. Najvyšší súd súčasne

konštatoval naplnenie dovolacieho dôvodu podľa ,

a to „nesprávne právne posúdenie skutkov ustálených vo výroku rozsudku súdu prvého

stupňa. Skutok v bode 1/ rozsudku okresného súdu nevyjadruje všetky zákonné znaky

zodpovedajúce jeho právnemu posúdeniu ako trestného činu ublíženia na zdraví podľa

§ 222 ods. 1 Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák.“.

Sťažovateľ ďalej v odôvodnení svojej sťažnosti uviedol, že okresný súd «nezohľadnil

skutočnosť, že vierohodnosť poškodenej ako svedka (ako uviedol dovolací súd išlo o

„najvýznamnejší dôkaz“ v môj neprospech, „jediný svedok udalosti“) je znemožnená

poruchou, ktorou trpí od roku 2002 (teda tri roky pred tým, ako som sa mal dopustiť

údajného ataku voči nej). Túto skutočnosť (napriek mojim prejavom na hlavnom

pojednávaní) nebral do úvahy a závery znaleckého posudku použil len na umožnenie

prečítania výpovede z prípravného konania. Výsledkom nepreskúmania stavu poškodenej,

ktorý som mal údajne spôsobiť, viedlo k tomu, že prvostupňový súd ma uznal za vinného

(§ 221 ods. 1 a § 197a ods. 1 Tr. zákona účinného do 31. 12. 2005) a uložil mi trest odňatia

slobody v výmere 32 mesiacov, teda úplný strop, ktorý aj tak nestačil pokryť dĺžku väzby a

pôvodného trestu, ktorý som do rozhodnutia dovolacieho súdu o prerušení výkonu trestu

odňatia slobody vykonal)...

Odvolací súd ma oslobodil pre tento čiastkový útok (teda do rozsudku

prvostupňového súdu tento výrok doplnil) a rovnako sa nevysporiadal s tým, že som bol

odsúdený na základe výpovede svedkyne poškodenej, ktorá už tri roky pred incidentom

trpela poruchou, ktorá ju robila nespôsobilou vystupovať v trestnom konaní ako svedok (a

to ešte vzhľadom k rozpornostiam v iných dôkazoch)...

Od začiatku proti mne vypovedal človek trpiaci duševnou poruchou, nemohol som

dosiahnuť, aby som túto osobu vypočul (odišla z hlavného pojednávania a nakoniec sa

prečítala jej jediná výpoveď z prípravného konania v čase, keď som bol vo väzbe). Moje

obvinenie bolo v celosti založené na dôkaze takejto povahy. Výpovede tejto svedkyne boli

považované za dôkaz pravdy a nestali sa predmetom skúmania vo vzťahu k hodnoteniu

dôkazov.».

Na základe uvedeného navrhol sťažovateľ ústavnému súdu vydať vo veci toto

rozhodnutie:

„Okresný súd Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.: a svojim rozsudkom

sp. zn.: -206 zo dňa 02. 11. 2011 porušil základné právo Ing. L. S. na

spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

Krajský súd Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.: a svojim rozsudkom

sp. zn.: -256 zo dňa 21. 02. 2012 porušil základné právo Ing. L. S. na

spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn.: -256 zo dňa 21. 02. 2012

zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.“

II.

V zmysle (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,

ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany

svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu

zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd

teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú

v trestnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad

v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa ,

sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až

v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, , ).

1. Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv sťažovateľa konaním

okresného súdu, ústavný súd uvádza, že konanie na tomto súde skončilo vyhlásením

rozsudku, ktorý podliehal (vrátane konania ktoré mu predchádzalo) revíznej právomoci

krajského súdu v konaní o podanom odvolaní. Zo zistených okolností prípadu vyplýva, že

sťažovateľ tento právny prostriedok nápravy aj využil. Preskúmanie napadnutého rozsudku

okresného súdu a konania, ktoré mu predchádzalo, ústavným súdom by bolo v rozpore

s princípom subsidiarity zakotveným v , lebo jeho preskúmanie na

základe podaného odvolania patrí do právomoci krajského súdu. Na základe uvedeného

ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiu okresného súdu a konaniu, ktoré

mu predchádzalo, odmietol podľa pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv konaním

a rozsudkom krajského súdu vychádzal ústavný súd z obsahu sťažnosti, z ktorej vyplýva, že

sťažovateľ vidí porušenie označených práv v skutočnosti, že k jeho odsúdeniu došlo na

základe svedeckej výpovede poškodenej trpiacej duševnou poruchou, ktorá ju mala robiť

nespôsobilou vystupovať v trestnom konaní, pričom v konaní pred súdom nemohol

dosiahnuť opätovné vypočutie tejto osoby.

Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o podanej sťažnosti

v rámci jej predbežného prerokovania dopytom na okresnom súde zistil, že proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľ dovolanie nepodal. Pritom však

z obsahu rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 24. marca 2009 skôr vydaného

v sťažovateľovej veci vyplýva, že odmietnutie vykonania dôkazu, t. j. neumožnenie

obžalovaného pokračovať vo výsluchu svedkyne, bolo dovolacím súdom posúdené ako

porušenie práva na obhajobu zákonným spôsobom v zmysle § 371 ods.1 písm. c) Trestného

poriadku. Pokiaľ teda sťažovateľ namieta, že ani v ďalšom konaní nemohol vypočutie

svedkyne dosiahnuť, potom vlastne opätovne namieta porušenie svojho práva na obhajobu

zásadným spôsobom, čo potvrdzuje aj obsah sťažovateľom označených práv zakotvených

v čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, podľa ktorého má každý, kto je obvinený z trestného činu,

právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch

svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

Podľa druhej vety ak sa dovolanie podáva

v prospech obvineného, možno ho podať do troch rokov od doručenia rozhodnutia

obvinenému; ak sa rozhodnutie doručuje obvinenému aj jeho obhajcovi alebo zákonnému

zástupcovi, plynie lehota od toho doručenia, ktoré bolo vykonané najneskôr.

Podľa dovolanie možno podať, ak bolo

zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu.

daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu

činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona,

t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 368 až § 392 Trestného

poriadku. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo

právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

ani nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania

zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak

jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných

a účinných prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je

oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol

domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a Trestným

poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (m. m. ). Ak by sa ústavný

súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní,

mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.

Z okolností prípadu súčasne vyplýva, že sťažovateľovi dosiaľ neuplynula lehota na

podanie dovolania, ktorým môže dosiahnuť nápravu prípadného porušenia svojich

základných práv a slobôd.

Vzhľadom na uvedené obstojí záver, že sťažovateľ nevyčerpal mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytuje a na ktorého

použitie je oprávnený v zmysle , čo zakladá neprípustnosť jeho

sťažnosti. Sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že dovolanie nepodal

z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto zo strany ústavného súdu neprichádza do

úvahy ani prípadný postup podľa .

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 v spojení

s a bližšie sa nezaoberal ani argumentáciou sťažovateľa

vo vzťahu k porušeniu ním označených práv.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. mája 2012