Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 216/2012
PDF · 161.13 KB
No categories available
III. ÚS 216/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. mája 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. S., B., prechodne bytom S., zastúpeného advokátom
JUDr. V. K. M., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv zaručených v čl.
6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T/87/2009 a jeho rozsudkom z 2.
novembra 2011 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 1
To/7/2012 a jeho rozsudkom z 21. februára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. L. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2012
doručená sťažnosť Ing. L. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv zaručených v čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru
postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
1 T/87/2009 a jeho rozsudkom z 2. novembra 2011 a postupom Krajského súdu v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To/7/2012 a jeho rozsudkom
z 21. februára 2012 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd rozsudkom č. k. 1 T/87/2009-206
z 2. novembra 2011 uznal sťažovateľa za vinného zo spáchania trestného činu ublíženia na
zdraví podľa § 221 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení účinnom do
1. januára 2006 (ďalej len „skorší Trestný zákon“) a trestného činu násilia proti skupine
obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a ods. 1 skoršieho Trestného zákona, za čo mu
uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 32 mesiacov so zaradením do
I. nápravnovýchovnej skupiny. Krajský súd rozsudkom č. k. 1 To/7/2012-256 z 21. februára
2012 doplnil podľa § 322 ods. 2 a 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) chýbajúci výrok rozsudku okresného
súdu, ktorým podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku sťažovateľa oslobodil spod obžaloby
Okresnej prokuratúry Žilina za skutok posúdený v bode 2 obžaloby ako čiastkový útok
pokračovacieho trestného činu násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa
§ 197a ods. 1 skoršieho Trestného zákona, pretože nebolo dokázané, že sa tento čiastkový
skutok stal, a druhým výrokom rozsudku odvolanie prokurátora podľa § 319 Trestného
poriadku zamietol.
Vydaniu sťažnosťou napadnutých rozsudkov všeobecných súdov predchádzalo
vydanie rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
4 Tdo 33/2007 z 15. mája 2008, ktorým bolo vyslovené porušenie zákona v § 221 ods. 1,
§ 8 ods. 1 a § 222 ods. 1 skoršieho Trestného zákona a § 319 Trestného poriadku
v neprospech sťažovateľa. Najvyšší súd v označenom rozsudku konštatoval naplnenie
dovolacích dôvodov ustanovených v § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku, t. j. že
rozhodnutiami súdov nižších stupňov bolo zásadným spôsobom porušené právo na
obhajobu a že tieto rozhodnutia sú založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného
skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, a uznal za
opodstatnenú námietku sťažovateľa „ohľadne nesprávnosti postupu súdu prvého stupňa,
keď tento odmietol vykonať dôkaz – neumožnil obžalovanému pokračovať vo výsluchu
svedkyne... Výpoveď tejto svedkyne je totiž najvýznamnejším dôkazom svedčiacim v
neprospech obžalovaného, nakoľko je v konaní jediným svedkom, ktorý bol spôsobilý
detailne opísať priebeh útoku obžalovaného z 3. mája 2005.“. V tejto okolnosti videl
najvyšší súd naplnenie dovolacieho dôvodu ustanoveného v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku, t. j. porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom. Najvyšší súd súčasne
konštatoval naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku,
a to „nesprávne právne posúdenie skutkov ustálených vo výroku rozsudku súdu prvého
stupňa. Skutok v bode 1/ rozsudku okresného súdu nevyjadruje všetky zákonné znaky
zodpovedajúce jeho právnemu posúdeniu ako trestného činu ublíženia na zdraví podľa
§ 222 ods. 1 Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák.“.
Sťažovateľ ďalej v odôvodnení svojej sťažnosti uviedol, že okresný súd «nezohľadnil
skutočnosť, že vierohodnosť poškodenej ako svedka (ako uviedol dovolací súd išlo o
„najvýznamnejší dôkaz“ v môj neprospech, „jediný svedok udalosti“) je znemožnená
poruchou, ktorou trpí od roku 2002 (teda tri roky pred tým, ako som sa mal dopustiť
údajného ataku voči nej). Túto skutočnosť (napriek mojim prejavom na hlavnom
pojednávaní) nebral do úvahy a závery znaleckého posudku použil len na umožnenie
prečítania výpovede z prípravného konania. Výsledkom nepreskúmania stavu poškodenej,
ktorý som mal údajne spôsobiť, viedlo k tomu, že prvostupňový súd ma uznal za vinného
(§ 221 ods. 1 a § 197a ods. 1 Tr. zákona účinného do 31. 12. 2005) a uložil mi trest odňatia
slobody v výmere 32 mesiacov, teda úplný strop, ktorý aj tak nestačil pokryť dĺžku väzby a
pôvodného trestu, ktorý som do rozhodnutia dovolacieho súdu o prerušení výkonu trestu
odňatia slobody vykonal)...
Odvolací súd ma oslobodil pre tento čiastkový útok (teda do rozsudku
prvostupňového súdu tento výrok doplnil) a rovnako sa nevysporiadal s tým, že som bol
odsúdený na základe výpovede svedkyne poškodenej, ktorá už tri roky pred incidentom
trpela poruchou, ktorá ju robila nespôsobilou vystupovať v trestnom konaní ako svedok (a
to ešte vzhľadom k rozpornostiam v iných dôkazoch)...
Od začiatku proti mne vypovedal človek trpiaci duševnou poruchou, nemohol som
dosiahnuť, aby som túto osobu vypočul (odišla z hlavného pojednávania a nakoniec sa
prečítala jej jediná výpoveď z prípravného konania v čase, keď som bol vo väzbe). Moje
obvinenie bolo v celosti založené na dôkaze takejto povahy. Výpovede tejto svedkyne boli
považované za dôkaz pravdy a nestali sa predmetom skúmania vo vzťahu k hodnoteniu
dôkazov.».
Na základe uvedeného navrhol sťažovateľ ústavnému súdu vydať vo veci toto
rozhodnutie:
„Okresný súd Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.: 1 T/87/2009 a svojim rozsudkom
sp. zn.: 1 T/87/2009-206 zo dňa 02. 11. 2011 porušil základné právo Ing. L. S. na
spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
Krajský súd Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.: 1 To/7/2012 a svojim rozsudkom
sp. zn.: 1 To/7/2012-256 zo dňa 21. 02. 2012 porušil základné právo Ing. L. S. na
spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn.: 1 To/7/2012-256 zo dňa 21. 02. 2012
zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.“
II.
V zmysle čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,
ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany
svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu
zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd
teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú
v trestnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad
v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy,
sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava
alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až
v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).
1. Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv sťažovateľa konaním
okresného súdu, ústavný súd uvádza, že konanie na tomto súde skončilo vyhlásením
rozsudku, ktorý podliehal (vrátane konania ktoré mu predchádzalo) revíznej právomoci
krajského súdu v konaní o podanom odvolaní. Zo zistených okolností prípadu vyplýva, že
sťažovateľ tento právny prostriedok nápravy aj využil. Preskúmanie napadnutého rozsudku
okresného súdu a konania, ktoré mu predchádzalo, ústavným súdom by bolo v rozpore
s princípom subsidiarity zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy, lebo jeho preskúmanie na
základe podaného odvolania patrí do právomoci krajského súdu. Na základe uvedeného
ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiu okresného súdu a konaniu, ktoré
mu predchádzalo, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie.
2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv konaním
a rozsudkom krajského súdu vychádzal ústavný súd z obsahu sťažnosti, z ktorej vyplýva, že
sťažovateľ vidí porušenie označených práv v skutočnosti, že k jeho odsúdeniu došlo na
základe svedeckej výpovede poškodenej trpiacej duševnou poruchou, ktorá ju mala robiť
nespôsobilou vystupovať v trestnom konaní, pričom v konaní pred súdom nemohol
dosiahnuť opätovné vypočutie tejto osoby.
Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o podanej sťažnosti
v rámci jej predbežného prerokovania dopytom na okresnom súde zistil, že proti
napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľ dovolanie nepodal. Pritom však
z obsahu rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 33/2007 z 24. marca 2009 skôr vydaného
v sťažovateľovej veci vyplýva, že odmietnutie vykonania dôkazu, t. j. neumožnenie
obžalovaného pokračovať vo výsluchu svedkyne, bolo dovolacím súdom posúdené ako
porušenie práva na obhajobu zákonným spôsobom v zmysle § 371 ods.1 písm. c) Trestného
poriadku. Pokiaľ teda sťažovateľ namieta, že ani v ďalšom konaní nemohol vypočutie
svedkyne dosiahnuť, potom vlastne opätovne namieta porušenie svojho práva na obhajobu
zásadným spôsobom, čo potvrdzuje aj obsah sťažovateľom označených práv zakotvených
v čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, podľa ktorého má každý, kto je obvinený z trestného činu,
právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch
svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.
Podľa § 370 ods. 1 druhej vety Trestného poriadku ak sa dovolanie podáva
v prospech obvineného, možno ho podať do troch rokov od doručenia rozhodnutia
obvinenému; ak sa rozhodnutie doručuje obvinenému aj jeho obhajcovi alebo zákonnému
zástupcovi, plynie lehota od toho doručenia, ktoré bolo vykonané najneskôr.
Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak bolo
zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu.
Ústavou daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu
činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona,
t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 368 až § 392 Trestného
poriadku. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo
právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.
Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania
zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak
čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných
a účinných prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je
oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol
domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a Trestným
poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (m. m. IV. ÚS 242/2010). Ak by sa ústavný
súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní,
mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.
Z okolností prípadu súčasne vyplýva, že sťažovateľovi dosiaľ neuplynula lehota na
podanie dovolania, ktorým môže dosiahnuť nápravu prípadného porušenia svojich
základných práv a slobôd.
Vzhľadom na uvedené obstojí záver, že sťažovateľ nevyčerpal mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytuje a na ktorého
použitie je oprávnený v zmysle Trestného poriadku, čo zakladá neprípustnosť jeho
sťažnosti. Sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že dovolanie nepodal
z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto zo strany ústavného súdu neprichádza do
úvahy ani prípadný postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 v spojení
s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde a bližšie sa nezaoberal ani argumentáciou sťažovateľa
vo vzťahu k porušeniu ním označených práv.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. mája 2012