Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 147/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. S. Š., B., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a základného práva vlastniť majetok podľa

rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 8. novembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. S. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. decembra 2011 doručená sťažnosť JUDr. S. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 8. novembra 2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je žalobcom v reštitučnom spore

vedenom proti R. S. Žiada finančnú náhradu za zničené porasty, ktoré sa nachádzali

na nehnuteľnostiach odňatých v roku 1981 v rámci tzv. HTÚP a vrátených podľa zákona

č. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu

majetku v znení neskorších predpisov. Žaloba bola podaná v roku 1992.

«Okresný súd Senica začal konanie pod č. 10 C 263/92. Vo veci (vrátane posledného

prvostupňového rozsudku) rozhodoval jediný sudca. Žaloba bola postupne upravovaná.

Sťažovateľ úspešný nebol. Priebeh sporu možno rozdeliť do dvoch etáp, pričom predel tvorí

nález Ústavného súdu č. k. -28 z 10. marca 2009. Takto v prvej etape bola

žaloba právoplatne zamietnutá Krajským súdom v Trnave rozsudkom z 27 Nov. 2007, č. k.

. Tento rozsudok bol okrem uvedeného nálezu zrušený v dôsledku účinného

dovolania sťažovateľa Najvyšším súdom SR uznesením z 22. júla 2009 č. k. ,

síce pre procesnú chybu, ale s dopadom na základné právo. Zrušený rozsudok bol jedným

z prejavov celkového nepriaznivého dojmu z toho takmer dvadsaťročného konania.

Zbytočné prieťahy v konaní boli dôvodom na vydanie nálezu ÚS č. -37 dňa

22. júna 2010 pre porušenie základného práva, uvedeného v .

Ako už bolo uvedené Ústavný súd nálezom z 10. marca 2009 skonštatoval porušenie

základného práva sťažovateľa na právnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 20 ods. 1

SR a Dohovoru súčasne s porušením základného práva na ochranu

majetku podľa SR. Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k.

[správne sp. zn. , pozn.] z 27 nov. 2007 zrušil a vrátil mu na

ďalšie konanie. Tým začala pomyselná druhá etapa konania vo veci.

Nález vytkol súdom neobjektívne vyhodnotenie dokazovania (inak neobvykle

širokého), najmä však protirečivosť ich záverov a neprijateľnú interpretáciu § 13 ods. 1

veta prvá v priamej súvislosti s veta prvá cit. zákona.

I keď nie dokonale expressis verbis, predsa však dostatočne jednoznačne odmietol názor, že

postupné úpravy žaloby v otázke výšky náhrady sú premlčané. Za arbitrárny považoval

záver, ktorý vyvstal z neistoty o počte zničených porastov, keďže dôkazy sa diametrálne

rozchádzali. Vytkol obídenie , ktorý na takéto prípady dopadá.

Podľa je súd viazaný rozhodnutím Ústavného súdu, ktoré sa týkajú

základných práv a slobôd.

Ak Ústavný súd zruší sťažnosťou napadnuté rozhodnutie je príslušný orgán viazaný

právnym názorom Ústavného súdu. Táto viazanosť sa nemusí uplatniť výlučne v prípade, že

v ďalšom konaní dôjde k tak významnej zmene skutkového stavu, že to má za následok iné

právne posúdenie veci.

V prejednávanej veci k žiadnej takejto zmene nedošlo. Táto skutočnosť sa prejavila

v podobe až absurdnej: „nový“ prvostupňový rozsudok je do tej miery totožný s pôvodným,

že v jeho odôvodnení niet o zrušujúcom náleze zmienka, nieto ešte reakcia na jeho obsah.

Napriek tomu odvolací súd „v podrobnostiach poukazuje“ na odôvodnenie prvostupňového

rozsudku vrátane klišé, že v „hodnotení dôkazov nie je logický rozpor“.

Podľa vlastnej judikatúry Ústavného súdu ( precizovanej v množstve

ďalších nálezov) je každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, porušením

zaručeného práva na súdnu ochranu podľa SR. Jeho obsah nespočíva

len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva. Konanie súdov nižších stupňov

ostentatívne nerešpektujúcich zákonný príkaz hraničí s disciplinárnou zodpovednosťou.

Ostatný rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. z 8. 11. 2011

neposkytol objektívnu ochranu základných práv sťažovateľa a to ako na súdnu ochranu, tak

na ochranu vlastníctva. Súd je povinný mať toľko skúseností z inej svojej činnosti, iných

sporov tohto druhu a aj životných skúseností, aby spravodlivo vec rozhodol, nepoškodzujúc

bezdôvodne povinného. Najviac, rozhodovacie trendy v reštitučných veciach z činnosti

Ústavného súdu ( a iné ) sa v tomto konkrétnom konaní vôbec neprejavili.

Sťažovateľ je 83 ročný. V doterajších nálezoch mu bolo primerané zadosťučinenie

priznané. Očividne to však neprivodilo synergický očakávaný efekt - memento pre

porušovateľa. Odhliadnuc od toho je terajšie rozčarovanie po nádeji, danej prvým nálezom

mnohonásobné. V prípade úspechu sťažnosti nebude spor ani po 20 rokoch skončený. A to

je priveľa aj na spor oveľa komplikovanejší. Zdá sa preto byť opodstatnenou žiadosť -

návrh na priznanie vyššieho, ako priemerného zadosťučinenia.»

3. Sťažovateľ napokon navrhol, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní,

ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby následne nálezom takto rozhodol:

„1. vysloví porušenie základných práv sťažovateľa na súdnu ochranu a na ochranu

jeho majetku, zaručených a SR rozsudkom Krajského súdu

v Trnave z 8. 11. 2011, č. k. ,

2. zruší napadnutý rozsudok a vráti vec na ďalšie konanie,

3. prizná sťažovateľovi primerané zadosťučinenie v rozsahu (v sume) 10 000 € a

4. prizná sťažovateľovi právo na náhradu trov konania.“

4. Krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. z 8. novembra 2011

potvrdil rozsudok Okresného súdu Senica sp. zn. z 19. októbra 2010

a odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

V podstatnej časti odôvodnenia uviedol:

„Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj celého obsahu

spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu

skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a

vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležité, podrobne odôvodnil. Odvolací súd

sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozhodnutím súdu prvého stupňa i s jeho

odôvodnením a v podrobnostiach na neho poukazuje.

Podľa a . odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody.

Navrhovateľ v konaní uplatnil nárok podľa z. č. o úprave vlastníckych

vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení noviel. Súd sa predovšetkým

musel vysporiadať s otázkami, či uplatnený nárok spadá pod tento zákon, či je navrhovateľ

osoba oprávnená, ďalej či odporca je osoba povinná, či navrhovateľovi ako oprávnenej

osobe prislúcha uplatnená náhrada za trvalé porasty.

Navrhovateľ uplatnil svoj nárok oprávnene, ide o oprávnenú osobu podľa

ustanovenia z. č. v znení noviel. Odporca je povinnou osobou v zmysle

ustanovenia § 5 tohto zákona. Navrhovateľ ako oprávnená osoba si uplatnil svoj nárok voči

povinnej osobe vo výške 40.000,- Sk v lehote do 11. 12. 1992. Nehnuteľnosti, ktoré boli

odňaté navrhovateľovi a pôvodne jeho matke, rozhodnutím ONV S. č. PLBH 99/5-1981 zo

dňa 18. 03. 1981, a ku ktorým bolo zriadené právo užívania pre bývalé JRD S., mu boli

dobrovoľne vydané ku dňu 01. 01. 1991, fakticky 27. 03. 1991.

Otázky, či sa na pozemkoch navrhovateľa nachádzali trvalé porasty, aké trvalé

porasty sa nachádzali na predmetných pozemkoch, v akom stave tieto porasty boli, kedy

bola vinica a sad založená, či bola vinica a sad riadne obrábaná až do času prevzatia

bývalým JRD S., mal vyriešiť súd prvého stupňa.

Súd prvého stupňa sa vysporiadal s týmito otázkami, vyhodnotiac doteraz vykonané

dokazovanie, predložené listinné dôkazy ako aj výpovede svedkov. Z takto vykonaného

dokazovania správne vyvodil, že navrhovateľ nepreukázal v tomto konaní, že na prevzatých

nehnuteľnostiach boli skutočne trvalé porasty v množstve, druhu a akosti, ako on uvádzal

v priebehu konania na súde prvého stupňa. Žiaden z vypočutých svedkov tieto tvrdenia

navrhovateľa nepotvrdil.

Odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku,

z ktorého ako i z obsahu spisu je zrejmé, že súd prvého stupňa pre svoje skutkové zistenia

vzal do úvahy skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov, prednesov účastníkov,

listinných dôkazov, že žiadne skutočnosti, ktoré bol i v tomto konaní vykonanými dôkazmi

preukázané alebo vyši i za konania najavo neopomenul, v hodnotení dôkazov nie je logický

rozpor a vec je i správne právne posúdená.

S poukazom na tieto okolnosti odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

ako vecne správny podľa ustanovenia potvrdil.

Podľa ustan. svoje rozhodnutie odvolací súd podrobnejšie

neodôvodňuje s konštatovaním správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.“

5. Ústavný súd dopytom na okresnom súde zistil, že sťažovateľ proti pôvodnému

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 27. novembra 2007 (ktorým potvrdil

rozsudok okresného súdu sp. zn. z 29. mája 2007) podal zároveň dovolanie

10. januára 2008, ako aj ústavnú sťažnosť 15. februára 2008.

O ústavnej sťažnosti rozhodol ústavný súd už uvedeným nálezom sp. zn.

z 10. marca 2009 tak, že vyslovil porušenie označených základných a iných

práv a napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

O podanom dovolaní tiež rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) uznesením sp. zn. z 22. júla 2009 tak, že napadnutý rozsudok

krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Na základe uvedených rozhodnutí krajský súd uznesením sp. zn.

z 30. marca 2010 zrušil rozsudok prvostupňového (okresného) súdu sp. zn.

z 29. mája 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s napadnutým rozsudkom krajského

súdu, ktorému vytýka nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia. Za tieto nedostatky

považuje skutočnosť, že:

7.1 «„nový“ prvostupňový rozsudok [sp. zn. z 19. októbra 2010, pozn.]

je do tej miery totožný s pôvodným [zrušený nálezom ústavného súdu sp. zn. ,

pozn.], že v jeho odôvodnení niet o zrušujúcom náleze zmienka, nieto ešte reakcia na jeho

obsah. Napriek tomu odvolací súd v „podrobnostiach poukazuje“ na odôvodnenie

prvostupňového rozsudku vrátane klišé v „hodnotení dôkazov nie je logický rozpor“»,

a

7.2 «Ostatný rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. z 8. 11. 2011

neposkytol objektívnu ochranu základných práv sťažovateľa a to ako na súdnu ochranu, tak

na ochranu vlastníctva. Súd je povinný mať toľko skúseností z inej svojej činnosti, iných

sporov tohto druhu a aj životných skúseností, aby spravodlivo vec rozhodol, nepoškodzujúc

bezdôvodne povinného. Najviac, rozhodovacie trendy v reštitučných veciach z činnosti

Ústavného súdu ( a iné ) sa v tomto konkrétnom konaní vôbec neprejavili.»

8. Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

9. Vychádzajúc z obsahu námietok sťažovateľa, ako aj vzhľadom na jeho

predchádzajúci procesný postup v prípade podania dovolania (pozri bod 5) mohol sa

sťažovateľ opätovne (opakovane) brániť využitím tohto mimoriadneho opravného

prostriedku. Podľa zistení ústavného súdu však sťažovateľ dovolanie nepodal. Znamená to,

že nevyčerpal opravný prostriedok účinne mu poskytnutý zákonom na ochranu jeho

označených práv. Tým je daná neprípustnosť sťažnosti.

10. Ústavný súd ďalej konštatuje, že sťažnosť je možné považovať aj za zjavne

neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

11. Ústavný súd uvádza, že uvedené citované časti sťažnosti sú celou

ústavnoprávnou a skutkovou argumentáciou sťažovateľa zastúpeného advokátom.

12. Podľa (ďalej len „OSP“) odvolací súd

rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (odsek 1, pozn.).

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody ( v znení novely č. účinnej

od 15. októbra 2008, pozn.).

13. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný

súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy sú logické,

celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa

vzťahujúcich procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie krajského

súdu aj náležite a dostatočne odôvodnené.

14. Namietaná vada rozsudku spočívajúca v tom, že v odôvodnení nového

prvostupňového rozsudku (ktorý sťažovateľ ani nenapadol) „niet o zrušujúcom náleze

zmienka, nieto ešte reakcia na jeho obsah“, nemôže byť sama osebe bez bližšieho dôvodom

na zrušenie tohto rozsudku a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uvedené

predsa nemôže znamenať, že prvostupňový súd nerešpektoval rozhodnutie ústavného súdu,

a tým porušil ustanovenie .

15. K ďalším námietkam sťažovateľa (bod 7.1) ústavný súd opätovne uvádza, že tieto

bez ďalšieho len lakonickým odkazom na použité „klišé“ nie sú spôsobilé prisvedčiť

tvrdeniu o zásahu do sťažovateľových základných práv.

Zrejme ušlo pozornosti sťažovateľa, že „nové“ znenie uľahčuje

odvolaciemu súdu prácu pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia, ak sú súčasne splnené dve

podmienky – ak je výrok vecne správny a súčasne sa v celom rozsahu stotožňuje aj

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd tak nemusí v odôvodnení svojho

potvrdzujúceho rozhodnutia opakovať podstatnú časť z odôvodnenia súdu prvého stupňa,

ale stačí, ak sa obmedzí len na konštatovanie, že dôvody napadnutého rozhodnutia sú

správne, prípadne doplní ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia

(porov. Števček/Ficová a kol., – komentár. 1. vydanie,

Nakladateství C. H. Beck 2009, s. 643).

K uvedenému ústavný súd dodáva, že predmetné zákonné ustanovenie (§ 219 ods. 2

) sa aplikuje v rovine fakultatívnej.

Napriek tejto zákonnej možnosti a do istej miery zjednodušeniu práce odvolacích

všeobecných súdov samotný ústavný súd ako ochranca zásahov do základných práv

v žiadnom prípade nerezignuje na plnenie tejto úlohy vo vzťahu k skúmaniu správnosti,

presvedčivosti a nearbitrárnosti napadnutých rozhodnutí. To však neznamená, že úlohou

ústavného súdu bude sanovať nedostatky sťažnosti v podobe skutkovej, ako aj právnej

argumentácie.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v rámci svojej

právomoci a transparentne interpretoval a aplikoval zákonné ustanovenia týkajúce sa

náležitostí odôvodnenia potvrdzujúceho rozsudku.

16. Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu dospel

k záveru, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo

by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

. Krajský súd svojím postupom aplikoval zákony podľa ich obsahu, v danom prípade

predovšetkým ustanovenia . Ústavný súd konštatuje, že

z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutými rozsudkom krajského

súdu a právom podľa ods. , ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie

tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto je sťažnosť v tomto rozsahu zjavne

neopodstatnená.

17. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2012