Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 147/2012
PDF · 220.21 KB
No categories available
II. ÚS 147/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. S. Š., B., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9 Co 30/2011
z 8. novembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. S. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
21. decembra 2011 doručená sťažnosť JUDr. S. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 30/2011
z 8. novembra 2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je žalobcom v reštitučnom spore
vedenom proti R. S. Žiada finančnú náhradu za zničené porasty, ktoré sa nachádzali
na nehnuteľnostiach odňatých v roku 1981 v rámci tzv. HTÚP a vrátených podľa zákona
č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu
majetku v znení neskorších predpisov. Žaloba bola podaná v roku 1992.
«Okresný súd Senica začal konanie pod č. 10 C 263/92. Vo veci (vrátane posledného
prvostupňového rozsudku) rozhodoval jediný sudca. Žaloba bola postupne upravovaná.
Sťažovateľ úspešný nebol. Priebeh sporu možno rozdeliť do dvoch etáp, pričom predel tvorí
nález Ústavného súdu č. k. III. ÚS 321/08-28 z 10. marca 2009. Takto v prvej etape bola
žaloba právoplatne zamietnutá Krajským súdom v Trnave rozsudkom z 27 Nov. 2007, č. k.
9 Co 156/2007. Tento rozsudok bol okrem uvedeného nálezu zrušený v dôsledku účinného
dovolania sťažovateľa Najvyšším súdom SR uznesením z 22. júla 2009 č. k. 5 Cdo 73/2008,
síce pre procesnú chybu, ale s dopadom na základné právo. Zrušený rozsudok bol jedným
z prejavov celkového nepriaznivého dojmu z toho takmer dvadsaťročného konania.
Zbytočné prieťahy v konaní boli dôvodom na vydanie nálezu ÚS č. III. ÚS 163/2010-37 dňa
22. júna 2010 pre porušenie základného práva, uvedeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.
Ako už bolo uvedené Ústavný súd nálezom z 10. marca 2009 skonštatoval porušenie
základného práva sťažovateľa na právnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 20 ods. 1
ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru súčasne s porušením základného práva na ochranu
majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k.
96 156/2007 [správne sp. zn. 9 Co 156/2007, pozn.] z 27 nov. 2007 zrušil a vrátil mu na
ďalšie konanie. Tým začala pomyselná druhá etapa konania vo veci.
Nález vytkol súdom neobjektívne vyhodnotenie dokazovania (inak neobvykle
širokého), najmä však protirečivosť ich záverov a neprijateľnú interpretáciu § 13 ods. 1
veta prvá zákona č. 229/1991 Zb. v priamej súvislosti s § 16 ods. 3 veta prvá cit. zákona.
I keď nie dokonale expressis verbis, predsa však dostatočne jednoznačne odmietol názor, že
postupné úpravy žaloby v otázke výšky náhrady sú premlčané. Za arbitrárny považoval
záver, ktorý vyvstal z neistoty o počte zničených porastov, keďže dôkazy sa diametrálne
rozchádzali. Vytkol obídenie § 136 OSP, ktorý na takéto prípady dopadá.
Podľa § 135 ods. 1 OSP je súd viazaný rozhodnutím Ústavného súdu, ktoré sa týkajú
základných práv a slobôd.
Ak Ústavný súd zruší sťažnosťou napadnuté rozhodnutie je príslušný orgán viazaný
právnym názorom Ústavného súdu. Táto viazanosť sa nemusí uplatniť výlučne v prípade, že
v ďalšom konaní dôjde k tak významnej zmene skutkového stavu, že to má za následok iné
právne posúdenie veci.
V prejednávanej veci k žiadnej takejto zmene nedošlo. Táto skutočnosť sa prejavila
v podobe až absurdnej: „nový“ prvostupňový rozsudok je do tej miery totožný s pôvodným,
že v jeho odôvodnení niet o zrušujúcom náleze zmienka, nieto ešte reakcia na jeho obsah.
Napriek tomu odvolací súd „v podrobnostiach poukazuje“ na odôvodnenie prvostupňového
rozsudku vrátane klišé, že v „hodnotení dôkazov nie je logický rozpor“.
Podľa vlastnej judikatúry Ústavného súdu (I. ÚS 26/94 precizovanej v množstve
ďalších nálezov) je každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, porušením Ústavou
zaručeného práva na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy SR. Jeho obsah nespočíva
len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva. Konanie súdov nižších stupňov
ostentatívne nerešpektujúcich zákonný príkaz hraničí s disciplinárnou zodpovednosťou.
Ostatný rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 9 Co 30/2011 z 8. 11. 2011
neposkytol objektívnu ochranu základných práv sťažovateľa a to ako na súdnu ochranu, tak
na ochranu vlastníctva. Súd je povinný mať toľko skúseností z inej svojej činnosti, iných
sporov tohto druhu a aj životných skúseností, aby spravodlivo vec rozhodol, nepoškodzujúc
bezdôvodne povinného. Najviac, rozhodovacie trendy v reštitučných veciach z činnosti
Ústavného súdu (III. ÚS 346/2009 a iné ) sa v tomto konkrétnom konaní vôbec neprejavili.
Sťažovateľ je 83 ročný. V doterajších nálezoch mu bolo primerané zadosťučinenie
priznané. Očividne to však neprivodilo synergický očakávaný efekt - memento pre
porušovateľa. Odhliadnuc od toho je terajšie rozčarovanie po nádeji, danej prvým nálezom
mnohonásobné. V prípade úspechu sťažnosti nebude spor ani po 20 rokoch skončený. A to
je priveľa aj na spor oveľa komplikovanejší. Zdá sa preto byť opodstatnenou žiadosť -
návrh na priznanie vyššieho, ako priemerného zadosťučinenia.»
3. Sťažovateľ napokon navrhol, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní,
ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby následne nálezom takto rozhodol:
„1. vysloví porušenie základných práv sťažovateľa na súdnu ochranu a na ochranu
jeho majetku, zaručených § 46 ods. 1 a § 20 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu
v Trnave z 8. 11. 2011, č. k. 9 Co 30/2011,
2. zruší napadnutý rozsudok a vráti vec na ďalšie konanie,
3. prizná sťažovateľovi primerané zadosťučinenie v rozsahu (v sume) 10 000 € a
4. prizná sťažovateľovi právo na náhradu trov konania.“
4. Krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 9 Co 30/2011 z 8. novembra 2011
potvrdil rozsudok Okresného súdu Senica sp. zn. 10 C 263/92 z 19. októbra 2010
a odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
V podstatnej časti odôvodnenia uviedol:
„Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj celého obsahu
spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu
skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a
vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležité, podrobne odôvodnil. Odvolací súd
sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozhodnutím súdu prvého stupňa i s jeho
odôvodnením a v podrobnostiach na neho poukazuje.
Podľa § 219 ods. 1 a 2. O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.
Navrhovateľ v konaní uplatnil nárok podľa z. č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych
vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení noviel. Súd sa predovšetkým
musel vysporiadať s otázkami, či uplatnený nárok spadá pod tento zákon, či je navrhovateľ
osoba oprávnená, ďalej či odporca je osoba povinná, či navrhovateľovi ako oprávnenej
osobe prislúcha uplatnená náhrada za trvalé porasty.
Navrhovateľ uplatnil svoj nárok oprávnene, ide o oprávnenú osobu podľa
ustanovenia § 4 z. č. 229/1991 Zb. v znení noviel. Odporca je povinnou osobou v zmysle
ustanovenia § 5 tohto zákona. Navrhovateľ ako oprávnená osoba si uplatnil svoj nárok voči
povinnej osobe vo výške 40.000,- Sk v lehote do 11. 12. 1992. Nehnuteľnosti, ktoré boli
odňaté navrhovateľovi a pôvodne jeho matke, rozhodnutím ONV S. č. PLBH 99/5-1981 zo
dňa 18. 03. 1981, a ku ktorým bolo zriadené právo užívania pre bývalé JRD S., mu boli
dobrovoľne vydané ku dňu 01. 01. 1991, fakticky 27. 03. 1991.
Otázky, či sa na pozemkoch navrhovateľa nachádzali trvalé porasty, aké trvalé
porasty sa nachádzali na predmetných pozemkoch, v akom stave tieto porasty boli, kedy
bola vinica a sad založená, či bola vinica a sad riadne obrábaná až do času prevzatia
bývalým JRD S., mal vyriešiť súd prvého stupňa.
Súd prvého stupňa sa vysporiadal s týmito otázkami, vyhodnotiac doteraz vykonané
dokazovanie, predložené listinné dôkazy ako aj výpovede svedkov. Z takto vykonaného
dokazovania správne vyvodil, že navrhovateľ nepreukázal v tomto konaní, že na prevzatých
nehnuteľnostiach boli skutočne trvalé porasty v množstve, druhu a akosti, ako on uvádzal
v priebehu konania na súde prvého stupňa. Žiaden z vypočutých svedkov tieto tvrdenia
navrhovateľa nepotvrdil.
Odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku,
z ktorého ako i z obsahu spisu je zrejmé, že súd prvého stupňa pre svoje skutkové zistenia
vzal do úvahy skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov, prednesov účastníkov,
listinných dôkazov, že žiadne skutočnosti, ktoré bol i v tomto konaní vykonanými dôkazmi
preukázané alebo vyši i za konania najavo neopomenul, v hodnotení dôkazov nie je logický
rozpor a vec je i správne právne posúdená.
S poukazom na tieto okolnosti odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
ako vecne správny podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.
Podľa ustan. § 219 ods. 2 O. s. p. svoje rozhodnutie odvolací súd podrobnejšie
neodôvodňuje s konštatovaním správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.“
5. Ústavný súd dopytom na okresnom súde zistil, že sťažovateľ proti pôvodnému
rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co 156/07 z 27. novembra 2007 (ktorým potvrdil
rozsudok okresného súdu sp. zn. 10 C 263/92 z 29. mája 2007) podal zároveň dovolanie
10. januára 2008, ako aj ústavnú sťažnosť 15. februára 2008.
O ústavnej sťažnosti rozhodol ústavný súd už uvedeným nálezom sp. zn.
III. ÚS 321/08 z 10. marca 2009 tak, že vyslovil porušenie označených základných a iných
práv a napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
O podanom dovolaní tiež rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 5 Cdo 73/08 z 22. júla 2009 tak, že napadnutý rozsudok
krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Na základe uvedených rozhodnutí krajský súd uznesením sp. zn. 9 Co 362/09
z 30. marca 2010 zrušil rozsudok prvostupňového (okresného) súdu sp. zn. 10 C 263/92
z 29. mája 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s napadnutým rozsudkom krajského
súdu, ktorému vytýka nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia. Za tieto nedostatky
považuje skutočnosť, že:
7.1 «„nový“ prvostupňový rozsudok [sp. zn. 10 C 263/92 z 19. októbra 2010, pozn.]
je do tej miery totožný s pôvodným [zrušený nálezom ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 321/08,
pozn.], že v jeho odôvodnení niet o zrušujúcom náleze zmienka, nieto ešte reakcia na jeho
obsah. Napriek tomu odvolací súd v „podrobnostiach poukazuje“ na odôvodnenie
prvostupňového rozsudku vrátane klišé v „hodnotení dôkazov nie je logický rozpor“»,
a
7.2 «Ostatný rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 9 Co 30/2011 z 8. 11. 2011
neposkytol objektívnu ochranu základných práv sťažovateľa a to ako na súdnu ochranu, tak
na ochranu vlastníctva. Súd je povinný mať toľko skúseností z inej svojej činnosti, iných
sporov tohto druhu a aj životných skúseností, aby spravodlivo vec rozhodol, nepoškodzujúc
bezdôvodne povinného. Najviac, rozhodovacie trendy v reštitučných veciach z činnosti
Ústavného súdu (III. ÚS 346/2009 a iné ) sa v tomto konkrétnom konaní vôbec neprejavili.»
8. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
9. Vychádzajúc z obsahu námietok sťažovateľa, ako aj vzhľadom na jeho
predchádzajúci procesný postup v prípade podania dovolania (pozri bod 5) mohol sa
sťažovateľ opätovne (opakovane) brániť využitím tohto mimoriadneho opravného
prostriedku. Podľa zistení ústavného súdu však sťažovateľ dovolanie nepodal. Znamená to,
že nevyčerpal opravný prostriedok účinne mu poskytnutý zákonom na ochranu jeho
označených práv. Tým je daná neprípustnosť sťažnosti.
10. Ústavný súd ďalej konštatuje, že sťažnosť je možné považovať aj za zjavne
neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
11. Ústavný súd uvádza, že uvedené citované časti sťažnosti sú celou
ústavnoprávnou a skutkovou argumentáciou sťažovateľa zastúpeného advokátom.
12. Podľa § 219 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) odvolací súd
rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (odsek 1, pozn.).
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 OSP v znení novely č. 384/2008 Z. z. účinnej
od 15. októbra 2008, pozn.).
13. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný
súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy sú logické,
celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa
vzťahujúcich procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie krajského
súdu aj náležite a dostatočne odôvodnené.
14. Namietaná vada rozsudku spočívajúca v tom, že v odôvodnení nového
prvostupňového rozsudku (ktorý sťažovateľ ani nenapadol) „niet o zrušujúcom náleze
zmienka, nieto ešte reakcia na jeho obsah“, nemôže byť sama osebe bez bližšieho dôvodom
na zrušenie tohto rozsudku a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uvedené
predsa nemôže znamenať, že prvostupňový súd nerešpektoval rozhodnutie ústavného súdu,
a tým porušil ustanovenie § 135 ods. 1 OSP.
15. K ďalším námietkam sťažovateľa (bod 7.1) ústavný súd opätovne uvádza, že tieto
bez ďalšieho len lakonickým odkazom na použité „klišé“ nie sú spôsobilé prisvedčiť
tvrdeniu o zásahu do sťažovateľových základných práv.
Zrejme ušlo pozornosti sťažovateľa, že „nové“ znenie § 219 ods. 2 OSP uľahčuje
odvolaciemu súdu prácu pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia, ak sú súčasne splnené dve
podmienky – ak je výrok vecne správny a súčasne sa v celom rozsahu stotožňuje aj
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd tak nemusí v odôvodnení svojho
potvrdzujúceho rozhodnutia opakovať podstatnú časť z odôvodnenia súdu prvého stupňa,
ale stačí, ak sa obmedzí len na konštatovanie, že dôvody napadnutého rozhodnutia sú
správne, prípadne doplní ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia
(porov. Števček/Ficová a kol., Občiansky súdny poriadok – komentár. 1. vydanie,
Nakladateství C. H. Beck 2009, s. 643).
K uvedenému ústavný súd dodáva, že predmetné zákonné ustanovenie (§ 219 ods. 2
OSP) sa aplikuje v rovine fakultatívnej.
Napriek tejto zákonnej možnosti a do istej miery zjednodušeniu práce odvolacích
všeobecných súdov samotný ústavný súd ako ochranca zásahov do základných práv
v žiadnom prípade nerezignuje na plnenie tejto úlohy vo vzťahu k skúmaniu správnosti,
presvedčivosti a nearbitrárnosti napadnutých rozhodnutí. To však neznamená, že úlohou
ústavného súdu bude sanovať nedostatky sťažnosti v podobe skutkovej, ako aj právnej
argumentácie.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v rámci svojej
právomoci a transparentne interpretoval a aplikoval zákonné ustanovenia týkajúce sa
náležitostí odôvodnenia potvrdzujúceho rozsudku.
16. Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu dospel
k záveru, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo
by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy. Krajský súd svojím postupom aplikoval zákony podľa ich obsahu, v danom prípade
predovšetkým ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Ústavný súd konštatuje, že
z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutými rozsudkom krajského
súdu a právom podľa čl. 20 ods. ústavy, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie
tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto je sťažnosť v tomto rozsahu zjavne
neopodstatnená.
17. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. mája 2012