Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
f7c/370729.ed3886.pdf
PDF · 109.5 KB
No categories available
5Cdo/73/2008
Najvyšší súd 5 Cdo 73/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa JUDr. S. Š.,
bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. J. Z., advokátom v B., proti odporcom 1/ R. O. D. S.,
so sídlom v S., 2/ O. P. Ú. v S., so sídlom v S., 3/ Ministerstvu pôdohospodárstva
Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Dobrovičova 12, o zaplatenie 200 000 Sk
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde v Senici pod sp.zn. 10 C 263/1992, o dovolaní
navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 27. novembra 2007, sp.zn.
9 Co 156/2007, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave
z 27. novembra 2007 sp.zn. 9 Co 156/2007 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd v Senici rozsudkom z 29. mája 2007 č.k. 10 C 263/92-338 zamietol návrh
navrhovateľa, ktorým sa domáhal poskytnutia finančnej náhrady za trvalé porasty na odňatých
nehnuteľnostiach. Navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcom náhradu trov konania
a to odporcovi 1/ vo výške 3 708 Sk a odporcovi 3/ vo výške 2 016 Sk. Odporcovi 2/ náhradu
trov nepriznal. Navrhovateľovi uložil ďalej povinnosť nahradiť trovy štátu vo výške 3 215 Sk.
V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že predchádzajúci rozsudok zo dňa
8. septembra 2005 bol zrušený odvolacím súdom v časti povinnosti odporcu 1/ zaplatiť
navrhovateľovi sumu 61 835 Sk, ako aj trovách konania. V zamietajúcej časti rozsudok súdu
prvého stupňa zo dňa 8. septembra 2005 nebol napadnutý. Voči odporcom 2/ a 3/ bol teda
návrh vo veci samej právoplatne zamietnutý rozsudkom súdu prvého stupňa č.k.
10 C 263/1992-243 zo dňa 8. septembra 2005. Odporcovia 2/ a 3/ sa od nadobudnutia
právoplatnosti rozsudku dňa 3. novembra 2005 stali účastníkmi konania len v časti náhrady
trov konania. Po zrušení tohoto rozsudku odvolacím súdom v napadnutej časti povinnosti
odporcu 1/ zaplatiť navrhovateľovi určenú sumu a náhradu trov konania, súd prvého stupňa
vykonal dokazovanie len na otázku, aké porasty boli na nehnuteľnostiach, ktoré boli odňaté
navrhovateľovi, resp. jeho právnym predchodcom. Vykonaným dokazovaním dospel
k záveru, že navrhovateľ nepreukázal množstvo, druh a kvalitu trvalých porastov
na predmetných odňatých nehnuteľnostiach. Navrhovateľ ohľadom týchto skutkových tvrdení
neuniesol dôkazné bremeno, okrem toho v rôznych etapách konania tvrdil rôzne množstvá
trvalých porastov na týchto pozemkoch. Konštatoval, že z doteraz vykonaného dokazovania
nevyplývajú údaje o trvalých porastoch na odňatých nehnuteľnostiach v rozhodnom čase
a preto návrh navrhovateľa zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.,
o náhrade trov štátu v zmysle § 148 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Trnave na odvolanie navrhovateľa rozsudkom z 27. novembra 2007
sp.zn. 9 Co 156/2007 rozsudok okresného súdu potvrdil. Odporcom 1/, 2/ a 3/ náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal. Rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny,
avšak čiastočne z iných dôvodov. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd prvého
stupňa vyhodnotiac vykonané dokazovanie, predložené listinné dôkazy, ako aj výpovede
svedkov správne vyvodil, že navrhovateľ nepreukázal v tomto konaní, že na prevzatých
nehnuteľnostiach boli skutočne trvalé porasty v množstve, druhu a akosti, ako on uvádzal
v priebehu konania na súde prvého stupňa. Namietané svedecké výpovede súd prvého stupňa
hodnotil správne, keďže výpovede ostatných svedkov, ktorých bolo podstatne viac,
nepodporili tvrdenia navrhovateľa o počte trvalých porastov na odňatých pozemkoch, práve
naopak. Listinné dôkazy tvrdenie navrhovateľa taktiež nepotvrdili. Súd prvého stupňa sa však
nevysporiadal s námietkou premlčania, ktorú vzniesol odporca 1/ vo svojom odvolaní proti
rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 8. septembra 2005 napriek tomu, že odvolací súd mu túto
povinnosť uložil. Ak účastník konania vznesie námietku premlčania, súd je povinný sa s touto
námietkou vysporiadať a až následne konať vo veci. Opačný postup je procesným
pochybením. Poukázal na to, že navrhovateľ svoje nároky uplatnil podľa zákona č. 229/1991
Zb. v znení neskorších predpisov. Podľa tohoto zákona svoje práva mal konkrétne náhradu
za trvalé porasty na odňatých nehnuteľnostiach uplatniť do 31.12.1992. Do tejto lehoty musel
vyčísliť i výšku náhrady, ktorú požadoval za trvalé porasty. V tomto termíne navrhovateľ
vyčíslil sumu 40 000 Sk. Neskôr túto sumu upravoval, prvýkrát návrhom z 22.3.1996,
druhýkrát návrhom z 8.9.2005. V oboch prípadoch je potrebné vychádzať z toho, že jeho
nároky nad sumu 40 000 Sk boli prekludované s poukazom na § 13 zákona č. 229/1991 Zb.
o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a k inému poľnohospodárskemu majetku v znení
neskorších predpisov. Dospel k záveru, že súd prvého stupňa sa teda v tomto konaní mohol
zaoberať len výškou náhrady v sume 40 000 Sk, v prípade, keby bol navrhovateľ preukázal
odôvodnenosť svojho nároku, čo sa nestalo. Vo zvyšku náhrady za trvalé porasty bolo preto
potrebné návrh navrhovateľa zamietnuť ako prekludovaný.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie navrhovateľ a žiadal, aby
dovolací súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.
Odvolaciemu súdu vytýkal, že v odvolacom konaní postupoval povrchne, nedostatočne sa
zaoberal s existujúcimi dôkazmi a laxne pristúpil k ich vyhodnoteniu, čo sa odzrkadlilo
v rozhodnutí vyjadrenom vo výroku rozsudku. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu
vnímal ako nepresvedčivé a bez argumentačnej hodnoty, pričom, hodnotenie dôkazov nebolo
vykonané v súlade s ustanovením § 132 O.s.p. Namietal, že základný princíp, ktorým má byť
zabezpečená spravodlivá ochrana práv oprávnených záujmov účastníkov, na jeho strane nebol
dodržaný, v dôsledku čoho predmetné porušenie zákona rezultovalo do nesprávneho
rozhodnutia súdov. Ďalšie porušenie svojich práv účastníka konania videl v tom, že mu
postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom a to opakovane. V súvislosti
s uvedeným tvrdením poukázal na nezákonný postup súdu prvého stupňa s poukazom
na ustanovenie § 115 ods. 2 O.s.p. pri nariadení pojednávania na 29.5.2007, ako aj na postup
odvolacieho súdu, ktorý napriek písomnému ospravedlneniu jeho právneho zástupcu i jeho
samotného a žiadosti o odročenie pojednávania na deň 27.11.2007 z vážnych zdravotných
dôvodov a kolízie termínu pojednávaní právneho zástupcu, vec prejednal a rozhodol v ich
neprítomnosti. Tvrdil, že v konaní pred odvolacím súdom boli porušené jeho základné
zákonné a ľudské práva v tom, že nemal možnosť v záverečnej fáze predniesť argumentácie,
ďalšie návrhy a eventuálne predložiť dôkazy.
Odporcovia sa k dovolaniu navrhovateľa písomne nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.)
najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť
dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie navrhovateľa je prípustné
a dôvodné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p. v znení do 15. októbra 2008 – ďalej len O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu.
Navrhovateľ dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky
niektorého z rozsudkov uvedených v citovaných ustanoveniach. Nejde o zmeňujúci rozsudok
v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval, a teda ani
nevyslovil svoj právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu
rozsudku, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil prípustnosť dovolania (§ 238 ods. 3
O.s.p.). So zreteľom na to je zrejmé, že prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť
Dovolanie navrhovateľa by vzhľadom na to bolo procesne prípustné, len ak by
v konaní na súdoch nižších stupňov došlo k vade konania v zmysle § 237 O.s.p. Povinnosť
skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia
§ 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania
podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Dôvodom, zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., je vadný
postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním
konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p.
významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
Dovolací súd dospel k záveru, že konanie odvolacieho súdu a jeho rozhodnutie je
postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.; podľa dovolacieho súdu totiž postupom
odvolacieho súdu bola navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľ neuniesol
dôkazné bremeno ohľadom svojich skutkových tvrdení o množstve, druhu a veku trvalých
porastov na predmetných odňatých nehnuteľnostiach pred ich odstránením v čase, keď boli
dané do užívania bývalého J. R. D. v S. a návrh zamietol. Z dôvodov, že súd návrh
navrhovateľa v celom rozsahu zamietol, nezaoberal sa otázkou námietky premlčania
vznesenej odporcom 1/ voči nárokom navrhovateľa presahujúcim pôvodne žalovanú sumu
40 000 Sk.
Odvolací súd v porovnaní so súdom prvého stupňa svoj potvrdzujúci rozsudok založil
na právnom názore odlišnom od právneho názoru súdu prvého stupňa, keď vychádzal z toho,
že nároky navrhovateľa uplatnené nad sumu 40 000 Sk boli prekludované. Poukázal pritom
na ustanovenie § 13 ods. 1 veta prvá zákona č. 229/1991 Zb., z ktorého vyplýva, že právo
na vydanie nehnuteľnosti podľa § 6 môže oprávnená osoba uplatniť do 31.12.1992.
Neuplatnením práva v lehote, právo zanikne; ide o preklúziu práva. Podľa názoru odvolacieho
súdu súd prvého stupňa sa teda v tomto konaní mohol zaoberať len výškou náhrady za trvalé
porasty v sume 40 000 Sk, keď by bol navrhovateľ preukázal odôvodnenosť svojho nároku,
čo sa v tomto prípade nestalo. Z uvedených dôvodov vo zvyšku náhrady za trvalé porasty
považoval za potrebné návrh navrhovateľa zamietnuť ako prekludovaný.
Dovolací súd je toho názoru, že toto konanie odvolacieho súdu, z ktorého vzišlo
dovolaním napadnuté rozhodnutie, neprebehlo podľa zásad spravodlivého konania.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.
Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa
mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu
celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej
bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo
ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne
nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť
na ujmu záujmom spoločnosti.
Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu
zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní
predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania
so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia
vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001
II. ÚS 14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).
Právo na súdnu ochranu, okrem Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1), Listiny
základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (čl. 6 ods. 1), zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku (napr. § 41 O.s.p., § 123 O.s.p., § 115 O.s.p. a pod.). Obsahom práva
na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je i právo účastníka, aby sa jeho vec, ak to
zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní.
Podľa dovolacieho súdu odvolací súd svojím vyššie uvedeným postupom porušil
právo navrhovateľa na spravodlivý proces, pretože tým, že svoje rozhodnutie „nečakane“
založil na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa, v skutočnosti navrhovateľovi
odňal právo namietať správnosť jeho právneho názoru na inštančne vyššom súde. Až
z rozhodnutia odvolacieho súdu sa žalobca dozvedel, že odvolací súd vyvodil svoj iný právny
záver zo skutočností účastníkmi v konaní netvrdenými a prvostupňovým súdom
nehodnotenými. K novým právnym záverom odvolacieho súdu sa účastníci konania nemali
možnosť vyjadriť, prípadne predložiť nové dôkazy, ktoré z hľadiska doterajších právnych
záverov súdu prvého stupňa sa nejavili významnými. Odvolací súd až vo svojom rozsudku
konštatoval, že nárok navrhovateľa je čiastočne prekludovaný. Ak odvolací súd dospel k iným
právnym záverom pri posúdení zisteného skutkového stavu súdom prvého stupňa, mal
správne rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho
súdneho konania odvolací súd mohol učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. Tým, že
odvolací súd tak nepostupoval, znemožnil účastníkovi realizáciu jeho procesných práv, lebo
mu odoprel možnosť prieskumu správnosti nových, prípadne z pohľadu súdu prvého stupňa
dosiaľ bezvýznamných, avšak z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom však
rozhodujúcich skutkových a právnych zistení. Svojim postupom teda navrhovateľovi odňal
možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože
rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť
považované za správne.
Vzhľadom na to, že dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu z iných právnych
dôvodov, nepovažoval za potrebné zaoberať sa námietkou navrhovateľa, že odvolací súd
napriek žiadosti jeho právneho zástupcu o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie termínu
pojednávania a z vážnych zdravotných dôvodov navrhovateľa, tieto neakceptoval a prejednal
a rozhodol vec v ich neprítomnosti, čím odňal neprítomnému účastníkovi konania možnosť
konať pred súdom. Napriek tomu dovolací súd poukazuje na to, že podľa ustálenej súdnej
praxe sama kolízia pojednávaní toho istého zástupcu účastníka na rozdielnych súdoch nie je
bez ďalšieho dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p.
(Zo súdnej praxe č. 1/2003, s. 11). Potrebné je poukázať na to, že navrhovateľ lekársku správu
o svojich vážnych zdravotných dôvodoch súdu nepredložil.
Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami navrhovateľa uvedenými
v dovolaní, vrátane konania pred súdom prvého stupňa.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, 4 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu o trovách pôvodného i dovolacieho konania
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. júla 2009
JUDr. Vladimír M a g u r a , v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková