Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 301/2012
PDF · 229.51 KB
No categories available
IV. ÚS 301/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou
JUDr. H. D., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.
10 Co 288/2010 z 20. apríla 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta
2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“
v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 10 Co 288/2010 z 20. apríla 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok
krajského súdu“).
Sťažovateľka uplatnila satisfakčnú žalobu o ochranu dobrej povesti právnickej osoby
podanú Okresnému súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) proti Ing. P. Ľ. ako žalovanému
(ďalej len „žalovaný“ alebo v citáciách aj „odporca“) a domáhala sa primeraného
zadosťučinenia za neoprávnený zásah do jej dobrej povesti. Žalovaný, proti ktorému žaloba
sťažovateľky smerovala, bol jej spolupracovníkom. Sťažovateľka svoj nárok preukazovala
emailovými správami, ktoré žalovaný zasielal jej ďalším spolupracovníkom a ktoré podľa
sťažovateľky obsahovali invektívy a ohovárania vykresľujúce jej činnosť tak, že ju
znevažovali a deštruovali štruktúru obchodnej spoločnosti.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 9 C 99/2007 z 10. júna 2010 návrh sťažovateľky
v celom rozsahu zamietol. Ustálil, že emailové správy boli posielané žalovaným, avšak tieto
správy podľa okresného súdu neboli spôsobilé objektívne ohroziť dobré meno právnickej
osoby (sťažovateľky) tým, že by došlo k zníženiu vážnosti jej postavenia. Okresný súd
považoval inkriminované správy za kritiku na adresu sťažovateľky (teda obchodnej
spoločnosti) vyslovenú jej spolupracovníkom (žalovaným), ktorý o svojom názore
informuje ostatných spolupracovníkov. V konaní nemal okresný súd za preukázané, že by
účelom týchto správ mala byť snaha zasiahnuť do vnútornej štruktúry obchodnej
spoločnosti sťažovateľky jej deštruovaním alebo iniciovať odchod spolupracovníkov do inej
obchodnej spoločnosti. Konanie žalovaného predstavovalo podľa okresného súdu iba kritiku
sťažovateľky, a preto ho nepovažoval za nebezpečné v tom smere, že by v predstavách
tretích osôb mohlo spôsobiť skreslený názor na sťažovateľku. Sťažovateľka sa proti
označenému prvostupňovému rozsudku v zákonom ustanovenej lehote odvolala namietajúc
najmä jeho nedostatočné odôvodnenie.
Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne
správny.
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka sťažnosť
ústavnému súdu, ktorou navrhuje, aby ju ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením prijal na ďalšie
konanie a aby vyslovil, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu
na ďalšie konanie. Sťažovateľka taktiež navrhuje, aby jej bola priznaná úhrada trov konania,
ktoré jej vznikli v konaní o jej sťažnosti pred ústavným súdom.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi napadnutým postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jeho predbežnom prerokovaní
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
sp. zn. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel
a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť namietajúcu porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
krajského súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ
ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
V zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru má účastník
súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,
právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými
a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci podstatné a právne
významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.
Podľa sťažovateľky už prvostupňový rozsudok okresného súdu trpel zásadnou vadou,
ktorou bolo nedostatočné vysvetlenie, prečo by mali byť vyjadrenia žalovaného proti
sťažovateľke považované za „kritiku“, ktorá nepredstavuje zásah do práva na ochranu
dobrej povesti právnickej osoby. Rovnaký nedostatok vyčíta sťažovateľka aj napadnutému
rozsudku krajského súdu. Podľa sťažovateľky tým krajský súd „prehliadol dôvody
odvolania, námietkou sťažovateľa (odvolateľa), prečo zo strany žalovaného má ísť o kritiku,
oprávnenú alebo neoprávnenú, nedával do príčinnej súvislosti s obsahom e-mailových
správ, s ich pravdivosťou a vecnosťou sa vôbec nezaoberal“, navyše z napadnutého
rozsudku krajského súdu ani nemá vyplývať, „na základe čoho súd dospel k záveru, prečo
práve... (určité, pozn.) skutkové zistenia sú dôležité pre posúdenie predmetu sporu, ktorými
dôkazmi je overená ich pravdivosť, ako zhodnotil ich dôležitosť a akou úvahou sa súd
riadil...“.
Tieto, ako aj ďalšie námietky sťažovateľky, ktorým sa bude ústavný súd venovať
neskôr, smerujú proti nasledujúcej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského
súdu:
«Krajský súd považuje dokazovanie vykonané súdom I. stupňa za tak dostatočné, že
i v prípade, ak by sa napadnuté rozhodnutie hodnotilo ako nie celkom zodpovedajúco
odôvodnené, poskytovali by vykonané dôkazy (procesnými stranami konkrétne a výslovne
nespochybňované) dostatočný priestor pre meritórne rozhodnutie odvolacieho súdu.
V tomto smere je nutné zohľadniť aj ústavný princíp (direktív) včasného rozhodovania,
keďže sa jedná o konanie vedené už od roku 2007 a tiež zdôraznenie povinnosti odvolacieho
súdu akceptovať „vo výroku“ vecne správne I. stupňové rozhodnutie (znenie § 219 ods. 1
O. s. p. od novelizácie zákonom č. 384/2008 Z. z.) a oprávnenie odvolacieho súdu zrušiť
rozhodnutie súdu I. stupňa len z taxatívne vymedzených dôvodov (§ 221 ods. 1 O. s. p.).
Elektronická pošta – maily odporcu boli adresované (prioritne) spolupracovníkom
navrhovateľa, ktorí mali vedomosť o činnosti, vnútornej organizácii a štruktúre spoločnosti
A. Ich obsahom neboli žiadne dovtedy neznáme tvrdenia, resp. hodnotiace súdy/závery.
V tomto smere je nutné pripomenúť obsah široko medializovaných správ, ktoré časovo
predchádzali posielanie sporných mailov. Aj keby sa prehliadol preukázateľne existujúci
trestnoprávny rozmer konania osôb spojených s projektom A. v Českej republike, tak
i vo vzťahu bezprostredne k subjektu navrhovateľa (t. j. v podmienkach Slovenskej
republiky), už niekoľko mesiacov pred mailami odporcu boli verejne
a masovokomunikačnými prostriedkami prezentované všetky tvrdenia a hodnotiace závery
uvádzané odporcom v elektronickej pošte. Osobitne je nutné poukázať na obsah televíznej
relácie (vtedajšej) S. R., ktorá venovala projektu A. opakovane rozsiahly priestor.
Z hľadiska posúdenia uplatňovaného nároku je pritom neopodstatnené, či neskôr bol
navrhovateľ v spore s S., ohľadne ochrany dobrého mena právnickej osoby, úspešný.
Ak odporca v podstate len zopakoval rozsiahlo zverejnené informácie, nemožno v jeho
konaní vidieť reálne ohrozenie dobrej povesti navrhovateľa.
V súdenej veci je veľmi dôležitým (aj) spôsob činnosti navrhovateľa. Tento nie je
podnikateľským subjektom, na aktivitách ktorého by „voľne“ sa podieľal bližšie neurčený
okruh (predovšetkým fyzických) osôb. Stretnutia spoločnosti A. boli verejne neprístupné,
zúčastniť sa ich mohla len osoba, ktorá zložila požadovanú (rozhodne nie nepodstatnú)
finančnú čiastku a mala „náležité doporučenie“. Zároveň, pokiaľ navrhovateľ uplatnil
nárok na ochranu dobrej povesti aj proti S. a v danom konaní bolo uzavreté poškodenie
dobrého mena spoločnosti, je dôvodnou obrana odporcu, že v čase zasielania jeho mailov
už nemožno predpokladať objektívne existujúce (i subjektívne navrhovateľom v inom konaní
tvrdené) nenarušenie dobrej povesti spoločnosti A. Samotný právny zástupca navrhovateľa
v dotknutom spore proti S. konštatoval, že navrhovateľ už nemá dobrú povesť, ale má zlú
povesť, pričom uvedené dával do výlučnej príčinnej súvislosti s konaním S. a ani náznakom
sa nezmienil aj o osobe odporcu a o nejakom jeho konaní. Obdobne sa vyjadroval
aj v odvolaní proti rozhodnutiu súdu I. stupňa v dotknutom (inom) konaní.
V súvislosti s daným konaním – vec Okresného súdu Bratislava 4 sp. zn.
23 C/291/2006 – je pritom nutné zdôrazniť diametrálne rozličné vyjadrenia svedkov
procesnej strany navrhovateľa v predmetnom konaní a v posudzovanej veci. Intenzita týchto
rozdielov je tak výrazná, že vzbudzuje minimálne podozrenie z účelovej nepravdivosti
tvrdení v jednom z týchto sporov, ktoré konanie hraničí až s nepravdivou svedeckou
výpoveďou.
Podporujúcim záver okresného súdu o charaktere vyjadrení odporcu „len“ ako
o kritike spoločnosti navrhovateľa, resp. jej predstaviteľov, je tiež to, že odporca
k jednotlivým e-správam pripojil aj stanoviská „protistrany“, resp. reagoval na verejné
vystúpenia predstaviteľov navrhovateľa. Dával teda adresátovi správy priestor vytvoriť si
vlastný názor na ním predložený záver alebo tvrdenie. Pokiaľ navrhovateľ poukazuje
na motív konania odporcu, odhliadnuc od toho, že tento nie je právne osobitne významný,
rovnako v postupe navrhovateľa proti odporcovi je možné nájsť viacero krokov, ktorých
motiváciou je určitá odplata za jeho postoje a názory prejavené proti spoločnosti A. alebo
proti jej vedeniu. Zároveň z jednotlivých čiastkových tvrdení a návrhov navrhovateľa je
zrejmé, že jeho zámerom je získať od odporcu odškodnenie za „odliv spolupracovníkov, či
časti kapitálu“, ktorý nárok má však vyložene majetkový charakter. Nakoľko podmienky na
preukázanie zodpovednosti odporcu za prípadný ušlý zisk navrhovateľa alebo za jeho
„štandardnú“ škodu sú značne náročnejšie, ako len jednoduché tvrdenie o poškodení
dobrej povesti (a tým aj nárokovanie nemajetkovej ujmy), navrhovateľ do určitej miery
účelovo zvolil uplatňovaný postup prostredníctvom posudzovaného návrhu. Totožný záver
je možné vysloviť aj vo vzťahu k navrhovateľom opakovane naznačovanému porušeniu
„zákazu konkurencie“ zo strany odporcu.»
Uvedená časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vykazuje okrem
námietky nedostatočného vysvetlenia, prečo konanie žalovaného považuje za kritiku, podľa
názoru sťažovateľky aj iné nedostatky, pričom sťažovateľka poukazuje na to, že «Krajský
súd v Žiline uviedol, že v súdenej veci je veľmi dôležitý spôsob činnosti navrhovateľa,
spochybnil čistotu podnikania sťažovateľa, keď do popredia dal existujúci trestnoprávny
rozmer konania osôb spojených s projektom A. v Českej republike, čo má podľa Krajského
súdu v Žiline i vo vzťahu bezprostredne k subjektu navrhovateľa v podmienkach Slovenskej
republiky, Krajský súd v Žiline ustálil, že v čase zasielania mailov žalovaným už sťažovateľ
(v konaní žalobca) nemal dobrú povesť, ale povesť zlú. Toto svoje tvrdenie oprel o súdne
konanie vedené medzi sťažovateľom a S., v ktorom bolo uzavreté poškodenie dobrého mena
spoločnosti – sťažovateľa, v ktorom sa sťažovateľ ani náznakom nezmienil o osobe
žalovaného a o nejakom jeho konaní. Krajský súd v Žiline ďalej uviedol, že všetky tvrdenia
a hodnotiace závery uvádzané žalovaným v elektronickej pošte boli prezentované už
niekoľko mesiacov pred mailami žalovaného verejne a masovokomunikačnými
prostriedkami. Krajský súd v Žiline na str. 4 ustálil, že je zrejmé, že zámerom sťažovateľa
podanou žalobou bolo získať od žalovaného odškodnenie za „odliv spolupracovníkov“
a výpovede svedkov zhodnotil za hraničiace s nepravdivou svedeckou výpoveďou (str. 4
rozsudku).
Odôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu v Žiline neobsahuje v žiadnom smere
vysvetlenie, na základe čoho dospel k záveru, že práve tieto skutočnosti sú pravdivým
skutkovým základom pre posúdenie veci, akými dôkazmi boli tieto skutočnosti preukázané,
tieto dôkazy nehodnotil jednotlivo ani v príčinnej súvislosti. Sťažovateľ musí uviesť, že tieto
skutočnosti nie sú pravdivé, neboli absolútne preukázané dokazovaním pred súdom
I. stupňa a ich „hodnotenie“ súdom odvolacím je vytrhnuté z kontextu.».
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka tvrdí, že napadnutý rozsudok krajského súdu
„neposkytuje komfortné a rozumné vysvetlenie skutkového stavu“.
Podľa § 55 zákona o ústavnom súde vychádza ústavný súd v konaní o sťažnosti
zo skutkových zistení urobených v predchádzajúcich konaniach, ak sa nerozhodne inak.
Úlohou ústavného súdu nie je posúdiť, či každý jednotlivý dôkaz bol krajským
súdom samostatne riadne vyhodnotený, resp. opätovne posúdiť pravdivosť informácií alebo
správnosť zisteného skutkového stavu. Úloha ústavného súdu daná jeho právomocou sa
obmedzuje iba na posúdenie, či je napadnutý rozsudok krajského súdu ústavne konformne
odôvodnený a či nevykazuje známky svojvôle.
Ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné uviesť, že do práva na ochranu pred
neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej osoby podľa § 19b ods. 3
Občianskeho zákonníka možno zasiahnuť (podobne ako do osobnostných práv fyzických
osôb podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) jednak skutkovými tvrdeniami, ale tiež
aj neprimeranými hodnotiacimi úsudkami. Ide spravidla o nepravdivé skutkové tvrdenia
a o také hodnotiace úsudky, ktorým chýba akýkoľvek skutkový základ, pričom v oboch
prípadoch musí ísť o tvrdenia majúce difamačný charakter. To znamená, že tvrdenie musí
byť objektívne spôsobilé zasiahnuť do dobrej povesti právnickej osoby (II. ÚS 211/08).
Jedným z podstatných prvkov argumentácie krajského súdu v napadnutom rozsudku
bolo to, že v konaní žalovaného, ktorý v podstate len zopakoval rozsiahlo zverejnené
informácie, nemožno vidieť reálne ohrozenie dobrej povesti sťažovateľky, pričom ústavný
súd nepovažuje tento záver za arbitrárny. Krajský súd uviedol dôvody, prečo sťažovateľka
nepožívala v rozhodujúcom čase „dobrú povesť“, a taktiež, ako vyplýva z citovaných častí
napadnutého rozsudku, rozsiahlo odôvodnil, z ktorých skutkových zistení okresného súdu
vychádzal a akými úvahami dospel ku svojim záverom, poukazujúc pritom aj na obsah
emailových správ žalovaného, v ktorých mal sám uvádzať aj vyjadrenia sťažovateľky
spôsobom umožňujúcim ich príjemcovi urobiť si vlastný názor, ako aj na vnútornú
organizáciu fungovania obchodnej spoločnosti sťažovateľky a podobne. Význam iného
súdneho konania (označovaného v citovanej časti rozhodnutia ako spor medzi
sťažovateľkou a vtedajšou S.) posúdil vo vzťahu k času, keď boli emailové správy odoslané,
a preto nemohol mať prípadný výsledok tohto súdneho konania vplyv na posúdenie týchto
správ. Zároveň poukázal aj na snahu sťažovateľky uplatniť si prostredníctvom nároku
na primerané finančné zadosťučinenie aj taký druh majetkovej ujmy, ktorá by mala byť
uplatnená prostredníctvom iného právneho nároku a s ktorým sú spojené vyššie požiadavky
na unesenie dôkazného bremena (nárok na náhradu škody vrátane ušlého zisku). Krajský
súd tak svoj potvrdzujúci rozsudok podporil viacerými konzistentnými úvahami
smerujúcimi k tomu istému záveru a podporujúcemu presvedčivosť rozhodnutia. Podľa
názoru ústavného súdu tak krajský súd svoje rozhodnutie ako celok odôvodnil ústavne
konformným spôsobom a rozhodnutie nejaví ani znaky svojvoľnosti.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého
rozsudku krajského súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej
veci ním nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny či práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako to tvrdí vo svojej sťažnosti. Skutočnosť, že sťažovateľka sa
s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc
ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými.
Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky
obsiahnutými v petite sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júna 2012