Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 301/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou

JUDr. H. D., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu

podľa a podľa Listiny základných

práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 20. apríla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“

v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v (ďalej len „“)

a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 20. apríla 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

krajského súdu“).

Sťažovateľka uplatnila satisfakčnú žalobu o ochranu dobrej povesti právnickej osoby

podanú Okresnému súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) proti Ing. P. Ľ. ako žalovanému

(ďalej len „žalovaný“ alebo v citáciách aj „odporca“) a domáhala sa primeraného

zadosťučinenia za neoprávnený zásah do jej dobrej povesti. Žalovaný, proti ktorému žaloba

sťažovateľky smerovala, bol jej spolupracovníkom. Sťažovateľka svoj nárok preukazovala

emailovými správami, ktoré žalovaný zasielal jej ďalším spolupracovníkom a ktoré podľa

sťažovateľky obsahovali invektívy a ohovárania vykresľujúce jej činnosť tak, že ju

znevažovali a deštruovali štruktúru obchodnej spoločnosti.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 10. júna 2010 návrh sťažovateľky

v celom rozsahu zamietol. Ustálil, že emailové správy boli posielané žalovaným, avšak tieto

správy podľa okresného súdu neboli spôsobilé objektívne ohroziť dobré meno právnickej

osoby (sťažovateľky) tým, že by došlo k zníženiu vážnosti jej postavenia. Okresný súd

považoval inkriminované správy za kritiku na adresu sťažovateľky (teda obchodnej

spoločnosti) vyslovenú jej spolupracovníkom (žalovaným), ktorý o svojom názore

informuje ostatných spolupracovníkov. V konaní nemal okresný súd za preukázané, že by

účelom týchto správ mala byť snaha zasiahnuť do vnútornej štruktúry obchodnej

spoločnosti sťažovateľky jej deštruovaním alebo iniciovať odchod spolupracovníkov do inej

obchodnej spoločnosti. Konanie žalovaného predstavovalo podľa okresného súdu iba kritiku

sťažovateľky, a preto ho nepovažoval za nebezpečné v tom smere, že by v predstavách

tretích osôb mohlo spôsobiť skreslený názor na sťažovateľku. Sťažovateľka sa proti

označenému prvostupňovému rozsudku v zákonom ustanovenej lehote odvolala namietajúc

najmä jeho nedostatočné odôvodnenie.

Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne

správny.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka sťažnosť

ústavnému súdu, ktorou navrhuje, aby ju ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa

o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) uznesením prijal na ďalšie

konanie a aby vyslovil, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej

základného práva zaručeného v a v listiny, ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu

na ďalšie konanie. Sťažovateľka taktiež navrhuje, aby jej bola priznaná úhrada trov konania,

ktoré jej vznikli v konaní o jej sťažnosti pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi napadnutým postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jeho predbežnom prerokovaní

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť namietajúcu porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa a podľa listiny, ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu.

Podľa a podľa listiny každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k dohovoru, pokiaľ

ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť ().

V zmysle , listiny a dohovoru má účastník

súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,

právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými

a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci podstatné a právne

významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

Podľa sťažovateľky už prvostupňový rozsudok okresného súdu trpel zásadnou vadou,

ktorou bolo nedostatočné vysvetlenie, prečo by mali byť vyjadrenia žalovaného proti

sťažovateľke považované za „kritiku“, ktorá nepredstavuje zásah do práva na ochranu

dobrej povesti právnickej osoby. Rovnaký nedostatok vyčíta sťažovateľka aj napadnutému

rozsudku krajského súdu. Podľa sťažovateľky tým krajský súd „prehliadol dôvody

odvolania, námietkou sťažovateľa (odvolateľa), prečo zo strany žalovaného má ísť o kritiku,

oprávnenú alebo neoprávnenú, nedával do príčinnej súvislosti s obsahom e-mailových

správ, s ich pravdivosťou a vecnosťou sa vôbec nezaoberal“, navyše z napadnutého

rozsudku krajského súdu ani nemá vyplývať, „na základe čoho súd dospel k záveru, prečo

práve... (určité, pozn.) skutkové zistenia sú dôležité pre posúdenie predmetu sporu, ktorými

dôkazmi je overená ich pravdivosť, ako zhodnotil ich dôležitosť a akou úvahou sa súd

riadil...“.

Tieto, ako aj ďalšie námietky sťažovateľky, ktorým sa bude ústavný súd venovať

neskôr, smerujú proti nasledujúcej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského

súdu:

«Krajský súd považuje dokazovanie vykonané súdom I. stupňa za tak dostatočné, že

i v prípade, ak by sa napadnuté rozhodnutie hodnotilo ako nie celkom zodpovedajúco

odôvodnené, poskytovali by vykonané dôkazy (procesnými stranami konkrétne a výslovne

nespochybňované) dostatočný priestor pre meritórne rozhodnutie odvolacieho súdu.

V tomto smere je nutné zohľadniť aj ústavný princíp (direktív) včasného rozhodovania,

keďže sa jedná o konanie vedené už od roku 2007 a tiež zdôraznenie povinnosti odvolacieho

súdu akceptovať „vo výroku“ vecne správne I. stupňové rozhodnutie (znenie § 219 ods. 1

od novelizácie ) a oprávnenie odvolacieho súdu zrušiť

rozhodnutie súdu I. stupňa len z taxatívne vymedzených dôvodov ( ).

Elektronická pošta – maily odporcu boli adresované (prioritne) spolupracovníkom

navrhovateľa, ktorí mali vedomosť o činnosti, vnútornej organizácii a štruktúre spoločnosti

A. Ich obsahom neboli žiadne dovtedy neznáme tvrdenia, resp. hodnotiace súdy/závery.

V tomto smere je nutné pripomenúť obsah široko medializovaných správ, ktoré časovo

predchádzali posielanie sporných mailov. Aj keby sa prehliadol preukázateľne existujúci

trestnoprávny rozmer konania osôb spojených s projektom A. v Českej republike, tak

i vo vzťahu bezprostredne k subjektu navrhovateľa (t. j. v podmienkach Slovenskej

republiky), už niekoľko mesiacov pred mailami odporcu boli verejne

a masovokomunikačnými prostriedkami prezentované všetky tvrdenia a hodnotiace závery

uvádzané odporcom v elektronickej pošte. Osobitne je nutné poukázať na obsah televíznej

relácie (vtedajšej) S. R., ktorá venovala projektu A. opakovane rozsiahly priestor.

Z hľadiska posúdenia uplatňovaného nároku je pritom neopodstatnené, či neskôr bol

navrhovateľ v spore s S., ohľadne ochrany dobrého mena právnickej osoby, úspešný.

Ak odporca v podstate len zopakoval rozsiahlo zverejnené informácie, nemožno v jeho

konaní vidieť reálne ohrozenie dobrej povesti navrhovateľa.

V súdenej veci je veľmi dôležitým (aj) spôsob činnosti navrhovateľa. Tento nie je

podnikateľským subjektom, na aktivitách ktorého by „voľne“ sa podieľal bližšie neurčený

okruh (predovšetkým fyzických) osôb. Stretnutia spoločnosti A. boli verejne neprístupné,

zúčastniť sa ich mohla len osoba, ktorá zložila požadovanú (rozhodne nie nepodstatnú)

finančnú čiastku a mala „náležité doporučenie“. Zároveň, pokiaľ navrhovateľ uplatnil

nárok na ochranu dobrej povesti aj proti S. a v danom konaní bolo uzavreté poškodenie

dobrého mena spoločnosti, je dôvodnou obrana odporcu, že v čase zasielania jeho mailov

už nemožno predpokladať objektívne existujúce (i subjektívne navrhovateľom v inom konaní

tvrdené) nenarušenie dobrej povesti spoločnosti A. Samotný právny zástupca navrhovateľa

v dotknutom spore proti S. konštatoval, že navrhovateľ už nemá dobrú povesť, ale má zlú

povesť, pričom uvedené dával do výlučnej príčinnej súvislosti s konaním S. a ani náznakom

sa nezmienil aj o osobe odporcu a o nejakom jeho konaní. Obdobne sa vyjadroval

aj v odvolaní proti rozhodnutiu súdu I. stupňa v dotknutom (inom) konaní.

V súvislosti s daným konaním – vec Okresného súdu Bratislava 4 sp. zn.

– je pritom nutné zdôrazniť diametrálne rozličné vyjadrenia svedkov

procesnej strany navrhovateľa v predmetnom konaní a v posudzovanej veci. Intenzita týchto

rozdielov je tak výrazná, že vzbudzuje minimálne podozrenie z účelovej nepravdivosti

tvrdení v jednom z týchto sporov, ktoré konanie hraničí až s nepravdivou svedeckou

výpoveďou.

Podporujúcim záver okresného súdu o charaktere vyjadrení odporcu „len“ ako

o kritike spoločnosti navrhovateľa, resp. jej predstaviteľov, je tiež to, že odporca

k jednotlivým e-správam pripojil aj stanoviská „protistrany“, resp. reagoval na verejné

vystúpenia predstaviteľov navrhovateľa. Dával teda adresátovi správy priestor vytvoriť si

vlastný názor na ním predložený záver alebo tvrdenie. Pokiaľ navrhovateľ poukazuje

na motív konania odporcu, odhliadnuc od toho, že tento nie je právne osobitne významný,

rovnako v postupe navrhovateľa proti odporcovi je možné nájsť viacero krokov, ktorých

motiváciou je určitá odplata za jeho postoje a názory prejavené proti spoločnosti A. alebo

proti jej vedeniu. Zároveň z jednotlivých čiastkových tvrdení a návrhov navrhovateľa je

zrejmé, že jeho zámerom je získať od odporcu odškodnenie za „odliv spolupracovníkov, či

časti kapitálu“, ktorý nárok má však vyložene majetkový charakter. Nakoľko podmienky na

preukázanie zodpovednosti odporcu za prípadný ušlý zisk navrhovateľa alebo za jeho

„štandardnú“ škodu sú značne náročnejšie, ako len jednoduché tvrdenie o poškodení

dobrej povesti (a tým aj nárokovanie nemajetkovej ujmy), navrhovateľ do určitej miery

účelovo zvolil uplatňovaný postup prostredníctvom posudzovaného návrhu. Totožný záver

je možné vysloviť aj vo vzťahu k navrhovateľom opakovane naznačovanému porušeniu

„zákazu konkurencie“ zo strany odporcu.»

Uvedená časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vykazuje okrem

námietky nedostatočného vysvetlenia, prečo konanie žalovaného považuje za kritiku, podľa

názoru sťažovateľky aj iné nedostatky, pričom sťažovateľka poukazuje na to, že «Krajský

súd v Žiline uviedol, že v súdenej veci je veľmi dôležitý spôsob činnosti navrhovateľa,

spochybnil čistotu podnikania sťažovateľa, keď do popredia dal existujúci trestnoprávny

rozmer konania osôb spojených s projektom A. v Českej republike, čo má podľa Krajského

súdu v Žiline i vo vzťahu bezprostredne k subjektu navrhovateľa v podmienkach Slovenskej

republiky, Krajský súd v Žiline ustálil, že v čase zasielania mailov žalovaným už sťažovateľ

(v konaní žalobca) nemal dobrú povesť, ale povesť zlú. Toto svoje tvrdenie oprel o súdne

konanie vedené medzi sťažovateľom a S., v ktorom bolo uzavreté poškodenie dobrého mena

spoločnosti – sťažovateľa, v ktorom sa sťažovateľ ani náznakom nezmienil o osobe

žalovaného a o nejakom jeho konaní. Krajský súd v Žiline ďalej uviedol, že všetky tvrdenia

a hodnotiace závery uvádzané žalovaným v elektronickej pošte boli prezentované už

niekoľko mesiacov pred mailami žalovaného verejne a masovokomunikačnými

prostriedkami. Krajský súd v Žiline na str. 4 ustálil, že je zrejmé, že zámerom sťažovateľa

podanou žalobou bolo získať od žalovaného odškodnenie za „odliv spolupracovníkov“

a výpovede svedkov zhodnotil za hraničiace s nepravdivou svedeckou výpoveďou (str. 4

rozsudku).

Odôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu v Žiline neobsahuje v žiadnom smere

vysvetlenie, na základe čoho dospel k záveru, že práve tieto skutočnosti sú pravdivým

skutkovým základom pre posúdenie veci, akými dôkazmi boli tieto skutočnosti preukázané,

tieto dôkazy nehodnotil jednotlivo ani v príčinnej súvislosti. Sťažovateľ musí uviesť, že tieto

skutočnosti nie sú pravdivé, neboli absolútne preukázané dokazovaním pred súdom

I. stupňa a ich „hodnotenie“ súdom odvolacím je vytrhnuté z kontextu.».

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka tvrdí, že napadnutý rozsudok krajského súdu

„neposkytuje komfortné a rozumné vysvetlenie skutkového stavu“.

Podľa vychádza ústavný súd v konaní o sťažnosti

zo skutkových zistení urobených v predchádzajúcich konaniach, ak sa nerozhodne inak.

Úlohou ústavného súdu nie je posúdiť, či každý jednotlivý dôkaz bol krajským

súdom samostatne riadne vyhodnotený, resp. opätovne posúdiť pravdivosť informácií alebo

správnosť zisteného skutkového stavu. Úloha ústavného súdu daná jeho právomocou sa

obmedzuje iba na posúdenie, či je napadnutý rozsudok krajského súdu ústavne konformne

odôvodnený a či nevykazuje známky svojvôle.

Ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné uviesť, že do práva na ochranu pred

neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej osoby podľa § 19b ods. 3

možno zasiahnuť (podobne ako do osobnostných práv fyzických

osôb podľa a nasl. ) jednak skutkovými tvrdeniami, ale tiež

aj neprimeranými hodnotiacimi úsudkami. Ide spravidla o nepravdivé skutkové tvrdenia

a o také hodnotiace úsudky, ktorým chýba akýkoľvek skutkový základ, pričom v oboch

prípadoch musí ísť o tvrdenia majúce difamačný charakter. To znamená, že tvrdenie musí

byť objektívne spôsobilé zasiahnuť do dobrej povesti právnickej osoby ().

Jedným z podstatných prvkov argumentácie krajského súdu v napadnutom rozsudku

bolo to, že v konaní žalovaného, ktorý v podstate len zopakoval rozsiahlo zverejnené

informácie, nemožno vidieť reálne ohrozenie dobrej povesti sťažovateľky, pričom ústavný

súd nepovažuje tento záver za arbitrárny. Krajský súd uviedol dôvody, prečo sťažovateľka

nepožívala v rozhodujúcom čase „dobrú povesť“, a taktiež, ako vyplýva z citovaných častí

napadnutého rozsudku, rozsiahlo odôvodnil, z ktorých skutkových zistení okresného súdu

vychádzal a akými úvahami dospel ku svojim záverom, poukazujúc pritom aj na obsah

emailových správ žalovaného, v ktorých mal sám uvádzať aj vyjadrenia sťažovateľky

spôsobom umožňujúcim ich príjemcovi urobiť si vlastný názor, ako aj na vnútornú

organizáciu fungovania obchodnej spoločnosti sťažovateľky a podobne. Význam iného

súdneho konania (označovaného v citovanej časti rozhodnutia ako spor medzi

sťažovateľkou a vtedajšou S.) posúdil vo vzťahu k času, keď boli emailové správy odoslané,

a preto nemohol mať prípadný výsledok tohto súdneho konania vplyv na posúdenie týchto

správ. Zároveň poukázal aj na snahu sťažovateľky uplatniť si prostredníctvom nároku

na primerané finančné zadosťučinenie aj taký druh majetkovej ujmy, ktorá by mala byť

uplatnená prostredníctvom iného právneho nároku a s ktorým sú spojené vyššie požiadavky

na unesenie dôkazného bremena (nárok na náhradu škody vrátane ušlého zisku). Krajský

súd tak svoj potvrdzujúci rozsudok podporil viacerými konzistentnými úvahami

smerujúcimi k tomu istému záveru a podporujúcemu presvedčivosť rozhodnutia. Podľa

názoru ústavného súdu tak krajský súd svoje rozhodnutie ako celok odôvodnil ústavne

konformným spôsobom a rozhodnutie nejaví ani znaky svojvoľnosti.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého

rozsudku krajského súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej

veci ním nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu

podľa a podľa listiny či práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako to tvrdí vo svojej sťažnosti. Skutočnosť, že sťažovateľka sa

s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc

ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25

ods. 2 o odmietnutí sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky

obsiahnutými v petite sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júna 2012