Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 233/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť S. N., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. Č., B., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a na nestranný

súd podľa a základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov a v jej prítomnosti, aby sa mohla vyjadriť k vykonávaným

dôkazom, podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn.

a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 2. januára 2012

a takto

rozhodol:

Sťažnosť S. N. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 12. apríla 2012

doručená sťažnosť S. N. (ďalej len „sťažovateľka”), ktorou namietala porušenie svojho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a nestranný súd podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov a v jej prítomnosti, aby sa mohla vyjadriť k vykonávaným dôkazom,

podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom Okresného súdu Levice (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a uznesením Krajského súdu v

Nitre (ďalej len „krajský súd”) sp. zn. z 2. januára 2012.

Sťažovateľka doručila ústavnému súdu splnomocnenie na jej zastupovanie

advokátom 30. apríla 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že na okresnom súde sa vedie dedičské konanie po

poručiteľovi G. B. (zomrel ...). Vec bola podľa rozvrhu práce okresného súdu na

prejednanie a rozhodnutie pridelená sudkyni JUDr. G. R. (ďalej len „sudkyňa okresného

súdu“). Súdnou komisárkou určenou okresným súdom JUDr. Y. A. (ďalej len „súdna

komisárka“) bolo nariadené prvé pojednávanie na 8. december 2010. Sťažovateľka doručila

súdnej komisárke ešte 3. decembra 2010 „písomný zoznam jej vtedy známych položiek

dedičstva po otcovi, ktorých bol vlastníkom v čase svojej smrti s presným označením, resp.

pripojením potrebných dôkazov“.

Predložený súpis aktív dedičstva a listinné dôkazy preukazujúce vlastníctvo

poručiteľa sťažovateľka ďalej podrobne opisuje v sťažnosti a podľa nej postup súdnej

komisárky nebol v záujme ochrany oprávnených a zákonom chránených práv dedičov,

pretože súdna komisárka vydala 17. februára 2011 osvedčenie, v ktorom nezahrnula

do zoznamu aktív dedičstva tie vlastnícke položky, ktoré tvorili vlastníctvo poručiteľa v

čase úmrtia, resp. sa mali doriešiť v inom dedičskom konaní.

V tejto súvislosti sťažovateľka napadá aj postup Správy katastra L. (ďalej len „správa

katastra“), ktorá podľa nej nezákonne vlastníctvo k viacerým pozemkom nezapísala do

katastra nehnuteľností a podľa nej súdna komisárka a neskôr zákonná sudkyňa spolu s

riaditeľkou správy katastra vec zmanipulovali v neprospech nej a spoludedičov, pretože

vlastníctvo bolo deklarované aj v pozemkovej knihe, a podľa jej úsudku nepostupovali v

súlade so zákonom, pretože mali na veci osobný záujem. Preto sťažovateľka vzniesla proti

zákonnej sudkyni námietku zaujatosti a domáhala sa jej vylúčenia z konania.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 2. januára 2012 rozhodol tak, že

sudkyňa okresného súdu nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci.

Sťažovateľka uvádza, že týmto uznesením krajského súdu jej bola odňatá možnosť

spravodlivého prejednania veci na nestrannom súde, čím bolo porušené jej základné právo

podľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde. Okrem toho namieta zbytočné prieťahy okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a porušenie svojho základného práva podľa

vidí aj v tom, že sudkyňa okresného súdu neriešila v tomto konaní

„17,5 ročnú nečinnosť súdu“ vo veci prejednania novoobjaveného majetku.

Sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu, aby rozhodol takýmto nálezom:

«1. Základné právo sťažovateľky na nestranný súd, na spravodlivé súdne konanie, na

konanie bez prieťahov, a právo na účinný opravný prostriedok vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 a z

čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

SR uznesením Krajského súdu v Nitre pod sp. zn. -315 4310212799

zo dňa 02-01-2012 a konaním sudkyne JUDr. G. R. vo veci dedičského konania (teraz v

súdnej fáze) na Okresnom súde Levice pod sp. zn. porušené bolo porušené

bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre pod sp. zn. 9 NcN/33/2011-315 4310212799 zo

dňa -2012 sa zrušuje, a vec sa vracia na ďalšie konanie s tým, aby bolo zachované

právo sťažovateľky podľa SR na verejné konanie v jej prítomnosti, „aby

sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom“.

3. Krajský súd v Nitre spoločne s Okresným súdom Levice sú povinní do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu... zaplatiť finančné zadosťučinenie

sťažovateľke titulom nemajetkovej ujmy vo výške 2 900 EUR...

4. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania do 15 dní od

doručenia tohto nálezu na jej účet.»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané

náležitosti sú upravené v

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „”), pričom

nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom

prerokovaní podľa . Pri predbežnom prerokovaní každej

sťažnosti ústavný súd pravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

označila sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,

ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,

ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

). Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podstatou sťažnosti sťažovateľky (vychádzajúc z petitu sťažnosti) je namietané

porušenie jej označených práv podľa a práv podľa a

dohovoru uznesením krajského súdu, ktorý nevylúčil sudkyňu okresného súdu

z rozhodovania v dedičskej veci jednak „obchádzaním posúdenia faktov..., a neposúdením

dokázaných skutkov sudkyne“, ako aj tým, že sťažovateľka nemala možnosť podať riadny

a ani mimoriadny opravný prostriedok proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 2. januára 2012. Okrem toho sťažovateľka namieta zbytočné prieťahy

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a žiada, aby ústavný súd

vyslovil porušenie jej základného práva podľa .

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky ústavný súd preto ustálil obsah

práv, ktorých porušenie namieta, a následne zisťoval, či namietaným uznesením krajského

súdu a postupom okresného súdu mohlo vôbec dôjsť k ich porušeniu v dôsledku existencie

príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím krajského súdu, postupom okresného súdu a jej

právami podľa a dohovoru.

1. Tú časť sťažnosti sťažovateľky, ktorou namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu a nestranný súd podľa , základného

práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti a aby sa mohla vyjadriť k vykonávaným

dôkazom podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením

krajského súdu sp. zn. z 2. januára 2012, ústavný súd odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46

ods. l je v (ďalej aj „OSP“) garantované

prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť

( až ). Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

ods. l nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom

prípade sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti proti sudkyni) a vylúčiť ju

z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť

súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade návrh na vylúčenie sudcu z

ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť) a rozhodnúť o ňom.

Z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva v spojitosti s čl. 6 ods. 1

dohovoru tiež vyplýva, že súd, ktorý prejednáva námietku účastníka konania o zaujatosti

sudcu, nerozhoduje o merite veci (sťažnosť č. 19231/91, rozhodnutie z 9. januára 1995).

Jeho rozhodnutie sa týka len zloženia súdu, ktoré nie je „občianskoprávneho charakteru“

v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože ide o právo procesné. Pokiaľ by malo zloženie súdu

vplyv na hlavné konanie a rozhodnutie na ňom prijímané, je potrebné pripomenúť,

že podstata konania sa musí priamo týkať práv a záväzkov súkromného charakteru

(Ringeisen v. Rakúsko, rozsudok zo 16. júla 1971, séria A, č. 13), čo v konaní o námietke

zaujatosti sudcu nemožno tvrdiť (sťažnosť č. 58751/00, rozhodnutie z 11. decembra 2003).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje tiež na svoje rozhodnutia, podľa ktorých

„všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd,

ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje”

(), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup) boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu“

().

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh zistil, že sťažovateľka prostredníctvom

svojho zástupcu vzniesla podaním z 27. septembra 2011 (na 24 s.) podľa § 14 ods. 1 a § 15a

ods. 1 adresovaným predsedovi okresného súdu námietku zaujatosti proti sudkyni

okresného súdu, resp. podala žiadosť o jej vylúčenie z konania vedeného pod sp. zn.

.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 2. januára 2012 rozhodol tak,

že sudkyňa okresného súdu nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Krajský

súd v relevantnej časti svojho rozhodnutia ako nadriadený súd ( prvá veta )

preskúmal vec z hľadiska ustanovení až bez nariadenia pojednávania

a po opísaní podstaty námietky zaujatosti sťažovateľky a vyjadrenia sudkyne k veci, ktorá

„uviedla, že vo veci sa necíti byť zaujatá, účastníkov konania nepozná, nepoznala ani

poručiteľa G. B. a ani nie si je vedomá toho, že by akokoľvek porušila zákonné práva a

právom chránené záujmy účastníkov dedičského konania, a vôbec nemá ani v úmysle ich

akokoľvek poškodiť. Na objasnenie situácie len uviedla, že v prípise zo dňa 08. 09. 2011

dedičke vysvetlila ďalší postup súdu po spojení veci a zároveň ju upravila, ako má

postupovať v prípade, ak predmetom dedičského konania má byť majetok vlastnícky

neusporiadaný...“, citoval ďalej príslušné ustanovenia a , a

a „ o sudcoch a prísediacich...“, vykonal aj všeobecný

výklad subjektívnych a objektívnych dôvodov na vylúčenie sudcu z konania a na záver

konštatoval, že „po oboznámení sa s obsahom spisu nezistil také skutočnosti, z ktorých by

vyplynuli pochybnosti o tom, že sudkyňa nie je nestranná, že by bola nejakým spôsobom

priamo alebo nepriamo zainteresovaná na výsledku tohto konania a že by prípadne mala

nejaký vzťah k prejednávanej veci, či k účastníkom konania. Skutočnosti uvádzané dedičkou

S. N. nie sú spôsobilé z hľadiska , mať za následok vylúčenie sudkyne z

prejednávania a rozhodovania tejto veci. Nespokojnosť dedičky s prebiehajúcim konaním

nezakladá dôvod na vylúčenie zákonnej sudkyne z prejednania predmetnej veci. Subjektívny

pocit účastníka konania, ktorý je nespokojný s priebehom konania a so spôsobom postupu

sudcu, sám osebe z hľadiska citovaných zákonných ustanovení nemožno akceptovať...“.

Po preskúmaní rozhodnutia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že nezistil taký

výklad ustanovení až upravujúcich postup pri rozhodovaní o návrhu

sťažovateľky na vylúčenie sudkyne, ktorý by bol svojvoľný a bez opory v procesnom

kódexe, resp. v platnej legislatíve.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je v tejto časti zjavne

neopodstatnená a medzi namietaným porušením práv podľa a podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru a rozsudkom krajského súdu nie je žiadna taká súvislosť, ktorá by

po prijatí sťažnosti reálne umožnila prijať záver o ich porušení.

Obdobne je to aj v súvislosti s tým, že sťažovateľka namieta porušenie svojho

základného práva na prejednanie veci krajským súdom (pri rozhodovaní o námietke

zaujatosti) v jej prítomnosti, aby sa mohla vyjadriť k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48

ods. 2 . Konanie o rozhodovaní účastníkov konania o námietkach zaujatosti sudcov

nie je rozhodovaním v konaní vo veci samej, na ktoré sa vzťahuje označený článok ,

a preto ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti tiež ako zjavne

neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní ( ).

Sťažovateľka namietala v sťažnosti aj porušenie práva na účinné právne prostriedky

nápravy podľa čl. 13 dohovoru, ktoré malo byť spôsobené konaním sudkyne tým, že

akceptovala porušenie „úradných povinností súdnej komisárky v zahaľovaní nezákonných

manipulácii Správy katastra L.“, ako aj tým, že zástupcovi sťažovateľky „znemožnila

predniesť súdu dôkazy o nezákonnej činnosti správy katastra v manipulovaní zápisov o

vlastníkoch resp... nevydaním potvrdenia, že sťažovateľka je dedičkou v danom konaní o

dedičstve...“.

Ústavný súd vychádzajúc z posúdenia obsahu sťažnosti, k nej pripojených

písomných dokumentov a zistení ústavného súdu konštatuje zjavnú neopodstatnenosť aj tej

časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie čl. 13 dohovoru postupom v jej

právnej veci konajúceho krajského súdu. Hoci sťažovateľka nemala možnosť podať proti

rozhodnutiu krajského súdu odvolanie a nebola prítomná pri rozhodovaní o jej námietke,

krajský súd však nemohol porušiť jej označené právo, pretože rozhodoval o jej návrhu na

vylúčenie sudkyne v súlade s príslušnými ustanoveniami procesného kódexu. Ústavný súd

preto sťažovateľkinu sťažnosť v časti namietajúcej porušenie práva podľa čl. 13 dohovoru

odmietol podľa z dôvodu jej neopodstatnenosti.

Navyše okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa

subjektívneho názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovaní

vylúčený, je tiež dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov

podľa príslušných ustanovení v konaní pred všeobecným

súdom, čo vylučuje súčasne právomoc ústavného súdu na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2

).

2. V petite sťažnosti sťažovateľka namietala aj porušenie svojho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. . Túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol

pre neprípustnosť podľa v spojení s .

Podľa sťažnosť podľa nie je

prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré

mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých

použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti sťažovateľky

zdôrazňuje, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa je

založená na princípe subsidiarity. Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je

ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba,

ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto

ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza

uplatneniu právomoci ústavného súdu (m. m. napr. , ,

, ).

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v ().

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa , ktorou

sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa v konaní pred všeobecným súdom, ústavný

súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby preukázala využitie právneho

prostriedku ochrany, na uplatnenie ktorého má právo podľa a nasl.

Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisv (ďalej

len „zákon o súdoch“), t. j. podanie sťažnosti predsedovi príslušného všeobecného súdu.

Ústavný súd v rámci svojej ustálenej judikatúry (, ,

) zdôrazňuje, že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom

podať sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi dotknutého všeobecného súdu podľa § 62

ods. 1 a nasl. zákona o súdoch je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil

nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou

nečinnosťou. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorej predmetom je namietanie porušenia

základného práva zaručeného v , koná v zásade iba za predpokladu,

ak sťažovateľ preukáže, že účinne využil označený právny prostriedok ochrany svojich

základných práv podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z

dôvodov hodných osobitného zreteľa ( ).

Podľa názoru ústavného súdu treba sťažnosť proti porušovaniu práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch

považovať za účinný prostriedok ochrany základného práva podľa , ako

aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred

zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach (§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1)

zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy

aj disciplinárnu zodpovednosť (§ 116 a § 118 citovaného zákona).

V súlade s uvedeným ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v sťažnosti doručenej

ústavnému súdu 12. apríla 2012 nepreukázala, že podala písomnú sťažnosť na prieťahy

v namietanom dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. predsedovi okresného

súdu, a teda že vyčerpala účinný opravný prostriedok nápravy, a nepreukázala ani to, že

uvedenú podmienku nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 53 ods. 2

, pričom existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani

z obsahu sťažnosti, a preto nie sú splnené podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie

podľa . Za kvalifikovanú sťažnosť nemožno považovať

jej podanie z 20. septembra 2011 („Opakovaná žiadosť o pokračovanie v konaní“ pod

sp. zn. adresovaná iba okresnému súdu), ktoré sa týkalo údajného zdĺhavého

postupu okresného súdu v tomto konaní z dôvodu, že súdna komisárka konala nezákonne,

„keď konanie trvalo približne päť mesiacov (od 24. 9. 2011 do 17. 02. 2011 do vydania

osvedčenia)“. Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky pre

neprípustnosť.

Obdobne v tomto podaní zo septembra 2011 a tiež v sťažnosti podanej ústavnému

súdu sťažovateľka a jej zástupca namietali nečinnosť okresného súdu aj v inom konaní,

ktoré sa týkalo zbytočných prieťahov (vo viac ako 17-ročnom dodatočnom dedičskom

konaní o novoobjavenom majetku, ktorého iniciátorom bol ešte poručiteľ). Keďže však toto

konanie nie je špecifikované v petite sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3

), ústavný súd sa jej sťažnosťou v tejto časti nezaoberal a odmietol

ju pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde, pretože je v konaní riadne zastúpená advokátom.

Predmetné rozhodnutie ústavného súdu nezakladá prekážku rozhodnutej veci, ak

nový návrh sťažovateľky bude obsahovať všetky zákonom predpísané náležitosti

ustanovené v a , a to vo vzťahu k údajnému porušeniu jej

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

v namietaných konaniach.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012