Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 233/2012
PDF · 201.99 KB
No categories available
III. ÚS 233/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť S. N., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. Č., B., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a na nestranný
súd podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov a v jej prítomnosti, aby sa mohla vyjadriť k vykonávaným
dôkazom, podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn.
9 D/234/2010 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9 NcC 33/2011 z 2. januára 2012
a takto
rozhodol:
Sťažnosť S. N. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 12. apríla 2012
doručená sťažnosť S. N. (ďalej len „sťažovateľka”), ktorou namietala porušenie svojho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a nestranný súd podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a v jej prítomnosti, aby sa mohla vyjadriť k vykonávaným dôkazom,
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný
prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom Okresného súdu Levice (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 D/234/2010 a uznesením Krajského súdu v
Nitre (ďalej len „krajský súd”) sp. zn. 9 NcC 33/2011 z 2. januára 2012.
Sťažovateľka doručila ústavnému súdu splnomocnenie na jej zastupovanie
advokátom 30. apríla 2012.
Zo sťažnosti vyplýva, že na okresnom súde sa vedie dedičské konanie po
poručiteľovi G. B. (zomrel ...). Vec bola podľa rozvrhu práce okresného súdu na
prejednanie a rozhodnutie pridelená sudkyni JUDr. G. R. (ďalej len „sudkyňa okresného
súdu“). Súdnou komisárkou určenou okresným súdom JUDr. Y. A. (ďalej len „súdna
komisárka“) bolo nariadené prvé pojednávanie na 8. december 2010. Sťažovateľka doručila
súdnej komisárke ešte 3. decembra 2010 „písomný zoznam jej vtedy známych položiek
dedičstva po otcovi, ktorých bol vlastníkom v čase svojej smrti s presným označením, resp.
pripojením potrebných dôkazov“.
Predložený súpis aktív dedičstva a listinné dôkazy preukazujúce vlastníctvo
poručiteľa sťažovateľka ďalej podrobne opisuje v sťažnosti a podľa nej postup súdnej
komisárky nebol v záujme ochrany oprávnených a zákonom chránených práv dedičov,
pretože súdna komisárka vydala 17. februára 2011 osvedčenie, v ktorom nezahrnula
do zoznamu aktív dedičstva tie vlastnícke položky, ktoré tvorili vlastníctvo poručiteľa v
čase úmrtia, resp. sa mali doriešiť v inom dedičskom konaní.
V tejto súvislosti sťažovateľka napadá aj postup Správy katastra L. (ďalej len „správa
katastra“), ktorá podľa nej nezákonne vlastníctvo k viacerým pozemkom nezapísala do
katastra nehnuteľností a podľa nej súdna komisárka a neskôr zákonná sudkyňa spolu s
riaditeľkou správy katastra vec zmanipulovali v neprospech nej a spoludedičov, pretože
vlastníctvo bolo deklarované aj v pozemkovej knihe, a podľa jej úsudku nepostupovali v
súlade so zákonom, pretože mali na veci osobný záujem. Preto sťažovateľka vzniesla proti
zákonnej sudkyni námietku zaujatosti a domáhala sa jej vylúčenia z konania.
Krajský súd uznesením sp. zn. 9 NcC 33/2011 z 2. januára 2012 rozhodol tak, že
sudkyňa okresného súdu nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci.
Sťažovateľka uvádza, že týmto uznesením krajského súdu jej bola odňatá možnosť
spravodlivého prejednania veci na nestrannom súde, čím bolo porušené jej základné právo
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde. Okrem toho namieta zbytočné prieťahy okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 9 D/234/2010 a porušenie svojho základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy vidí aj v tom, že sudkyňa okresného súdu neriešila v tomto konaní
„17,5 ročnú nečinnosť súdu“ vo veci prejednania novoobjaveného majetku.
Sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu, aby rozhodol takýmto nálezom:
«1. Základné právo sťažovateľky na nestranný súd, na spravodlivé súdne konanie, na
konanie bez prieťahov, a právo na účinný opravný prostriedok vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 a z
čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy SR uznesením Krajského súdu v Nitre pod sp. zn. 9 NcN/33/2011-315 4310212799
zo dňa 02-01-2012 a konaním sudkyne JUDr. G. R. vo veci dedičského konania (teraz v
súdnej fáze) na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 9 D/234/2010 porušené bolo porušené
bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre pod sp. zn. 9 NcN/33/2011-315 4310212799 zo
dňa 02- 01-2012 sa zrušuje, a vec sa vracia na ďalšie konanie s tým, aby bolo zachované
právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR na verejné konanie v jej prítomnosti, „aby
sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom“.
3. Krajský súd v Nitre spoločne s Okresným súdom Levice sú povinní do jedného
mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu... zaplatiť finančné zadosťučinenie
sťažovateľke titulom nemajetkovej ujmy vo výške 2 900 EUR...
4. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania do 15 dní od
doručenia tohto nálezu na jej účet.»
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané
náležitosti sú upravené v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde”), pričom
nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní každej
sťažnosti ústavný súd pravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré
označila sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,
ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 20/05,
IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 78/03).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podstatou sťažnosti sťažovateľky (vychádzajúc z petitu sťažnosti) je namietané
porušenie jej označených práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13
dohovoru uznesením krajského súdu, ktorý nevylúčil sudkyňu okresného súdu
z rozhodovania v dedičskej veci jednak „obchádzaním posúdenia faktov..., a neposúdením
dokázaných skutkov sudkyne“, ako aj tým, že sťažovateľka nemala možnosť podať riadny
a ani mimoriadny opravný prostriedok proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.
9 NcC 33/2011 z 2. januára 2012. Okrem toho sťažovateľka namieta zbytočné prieťahy
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 D/234/2010 a žiada, aby ústavný súd
vyslovil porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky ústavný súd preto ustálil obsah
práv, ktorých porušenie namieta, a následne zisťoval, či namietaným uznesením krajského
súdu a postupom okresného súdu mohlo vôbec dôjsť k ich porušeniu v dôsledku existencie
príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím krajského súdu, postupom okresného súdu a jej
právami podľa ústavy a dohovoru.
1. Tú časť sťažnosti sťažovateľky, ktorou namieta porušenie svojho základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu a nestranný súd podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného
práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti a aby sa mohla vyjadriť k vykonávaným
dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením
krajského súdu sp. zn. 9 NcC 33/2011 z 2. januára 2012, ústavný súd odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46
ods. l ústavy je v Občianskom súdnom poriadku (ďalej aj „OSP“) garantované
prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť
(§ 12 až § 16 OSP). Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. l ústavy nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom
prípade sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti proti sudkyni) a vylúčiť ju
z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť
súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade návrh na vylúčenie sudcu z
ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť) a rozhodnúť o ňom.
Z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva v spojitosti s čl. 6 ods. 1
dohovoru tiež vyplýva, že súd, ktorý prejednáva námietku účastníka konania o zaujatosti
sudcu, nerozhoduje o merite veci (sťažnosť č. 19231/91, rozhodnutie z 9. januára 1995).
Jeho rozhodnutie sa týka len zloženia súdu, ktoré nie je „občianskoprávneho charakteru“
v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože ide o právo procesné. Pokiaľ by malo zloženie súdu
vplyv na hlavné konanie a rozhodnutie na ňom prijímané, je potrebné pripomenúť,
že podstata konania sa musí priamo týkať práv a záväzkov súkromného charakteru
(Ringeisen v. Rakúsko, rozsudok zo 16. júla 1971, séria A, č. 13), čo v konaní o námietke
zaujatosti sudcu nemožno tvrdiť (sťažnosť č. 58751/00, rozhodnutie z 11. decembra 2003).
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje tiež na svoje rozhodnutia, podľa ktorých
„všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd,
ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje”
(I. ÚS 9/00), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup) boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu“
(I. ÚS 24/00).
Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh zistil, že sťažovateľka prostredníctvom
svojho zástupcu vzniesla podaním z 27. septembra 2011 (na 24 s.) podľa § 14 ods. 1 a § 15a
ods. 1 OSP adresovaným predsedovi okresného súdu námietku zaujatosti proti sudkyni
okresného súdu, resp. podala žiadosť o jej vylúčenie z konania vedeného pod sp. zn.
Krajský súd uznesením sp. zn. 9 NcC 33/2011 z 2. januára 2012 rozhodol tak,
že sudkyňa okresného súdu nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Krajský
súd v relevantnej časti svojho rozhodnutia ako nadriadený súd (§ 16 ods. 1 prvá veta OSP)
preskúmal vec z hľadiska ustanovení § 14 až § 16 OSP bez nariadenia pojednávania
a po opísaní podstaty námietky zaujatosti sťažovateľky a vyjadrenia sudkyne k veci, ktorá
„uviedla, že vo veci sa necíti byť zaujatá, účastníkov konania nepozná, nepoznala ani
poručiteľa G. B. a ani nie si je vedomá toho, že by akokoľvek porušila zákonné práva a
právom chránené záujmy účastníkov dedičského konania, a vôbec nemá ani v úmysle ich
akokoľvek poškodiť. Na objasnenie situácie len uviedla, že v prípise zo dňa 08. 09. 2011
dedičke vysvetlila ďalší postup súdu po spojení veci a zároveň ju upravila, ako má
postupovať v prípade, ak predmetom dedičského konania má byť majetok vlastnícky
neusporiadaný...“, citoval ďalej príslušné ustanovenia § 14 ods. 1 a 3 OSP, § 15a ods. 1 a 5
OSP a § 2 ods. 2 „zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich...“, vykonal aj všeobecný
výklad subjektívnych a objektívnych dôvodov na vylúčenie sudcu z konania a na záver
konštatoval, že „po oboznámení sa s obsahom spisu nezistil také skutočnosti, z ktorých by
vyplynuli pochybnosti o tom, že sudkyňa nie je nestranná, že by bola nejakým spôsobom
priamo alebo nepriamo zainteresovaná na výsledku tohto konania a že by prípadne mala
nejaký vzťah k prejednávanej veci, či k účastníkom konania. Skutočnosti uvádzané dedičkou
S. N. nie sú spôsobilé z hľadiska § 14 ods. 1, 3 OSP mať za následok vylúčenie sudkyne z
prejednávania a rozhodovania tejto veci. Nespokojnosť dedičky s prebiehajúcim konaním
nezakladá dôvod na vylúčenie zákonnej sudkyne z prejednania predmetnej veci. Subjektívny
pocit účastníka konania, ktorý je nespokojný s priebehom konania a so spôsobom postupu
sudcu, sám osebe z hľadiska citovaných zákonných ustanovení nemožno akceptovať...“.
Po preskúmaní rozhodnutia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že nezistil taký
výklad ustanovení § 14 až § 16 OSP upravujúcich postup pri rozhodovaní o návrhu
sťažovateľky na vylúčenie sudkyne, ktorý by bol svojvoľný a bez opory v procesnom
kódexe, resp. v platnej legislatíve.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je v tejto časti zjavne
neopodstatnená a medzi namietaným porušením práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a rozsudkom krajského súdu nie je žiadna taká súvislosť, ktorá by
po prijatí sťažnosti reálne umožnila prijať záver o ich porušení.
Obdobne je to aj v súvislosti s tým, že sťažovateľka namieta porušenie svojho
základného práva na prejednanie veci krajským súdom (pri rozhodovaní o námietke
zaujatosti) v jej prítomnosti, aby sa mohla vyjadriť k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48
ods. 2 ústavy. Konanie o rozhodovaní účastníkov konania o námietkach zaujatosti sudcov
nie je rozhodovaním v konaní vo veci samej, na ktoré sa vzťahuje označený článok ústavy,
a preto ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti tiež ako zjavne
neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Sťažovateľka namietala v sťažnosti aj porušenie práva na účinné právne prostriedky
nápravy podľa čl. 13 dohovoru, ktoré malo byť spôsobené konaním sudkyne tým, že
akceptovala porušenie „úradných povinností súdnej komisárky v zahaľovaní nezákonných
manipulácii Správy katastra L.“, ako aj tým, že zástupcovi sťažovateľky „znemožnila
predniesť súdu dôkazy o nezákonnej činnosti správy katastra v manipulovaní zápisov o
vlastníkoch resp... nevydaním potvrdenia, že sťažovateľka je dedičkou v danom konaní o
dedičstve...“.
Ústavný súd vychádzajúc z posúdenia obsahu sťažnosti, k nej pripojených
písomných dokumentov a zistení ústavného súdu konštatuje zjavnú neopodstatnenosť aj tej
časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie čl. 13 dohovoru postupom v jej
právnej veci konajúceho krajského súdu. Hoci sťažovateľka nemala možnosť podať proti
rozhodnutiu krajského súdu odvolanie a nebola prítomná pri rozhodovaní o jej námietke,
krajský súd však nemohol porušiť jej označené právo, pretože rozhodoval o jej návrhu na
vylúčenie sudkyne v súlade s príslušnými ustanoveniami procesného kódexu. Ústavný súd
preto sťažovateľkinu sťažnosť v časti namietajúcej porušenie práva podľa čl. 13 dohovoru
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej neopodstatnenosti.
Navyše okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa
subjektívneho názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovaní
vylúčený, je tiež dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov
podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v konaní pred všeobecným
súdom, čo vylučuje súčasne právomoc ústavného súdu na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2
2. V petite sťažnosti sťažovateľka namietala aj porušenie svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 D/234/2010. Túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol
pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých
použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti sťažovateľky
zdôrazňuje, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je
založená na princípe subsidiarity. Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je
ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba,
ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto
ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza
uplatneniu právomoci ústavného súdu (m. m. napr. II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04,
Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou
sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní pred všeobecným súdom, ústavný
súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby preukázala využitie právneho
prostriedku ochrany, na uplatnenie ktorého má právo podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisv (ďalej
len „zákon o súdoch“), t. j. podanie sťažnosti predsedovi príslušného všeobecného súdu.
Ústavný súd v rámci svojej ustálenej judikatúry (I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05,
IV. ÚS 74/05) zdôrazňuje, že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom
podať sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi dotknutého všeobecného súdu podľa § 62
ods. 1 a nasl. zákona o súdoch je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil
nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou
nečinnosťou. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorej predmetom je namietanie porušenia
základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, koná v zásade iba za predpokladu,
ak sťažovateľ preukáže, že účinne využil označený právny prostriedok ochrany svojich
základných práv podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z
dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Podľa názoru ústavného súdu treba sťažnosť proti porušovaniu práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch
považovať za účinný prostriedok ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako
aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred
zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z.
o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach (§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1)
zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy
aj disciplinárnu zodpovednosť (§ 116 a § 118 citovaného zákona).
V súlade s uvedeným ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v sťažnosti doručenej
ústavnému súdu 12. apríla 2012 nepreukázala, že podala písomnú sťažnosť na prieťahy
v namietanom dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. 9 D/234/2010 predsedovi okresného
súdu, a teda že vyčerpala účinný opravný prostriedok nápravy, a nepreukázala ani to, že
uvedenú podmienku nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 53 ods. 2
zákona o ústavnom súde, pričom existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani
z obsahu sťažnosti, a preto nie sú splnené podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie
podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Za kvalifikovanú sťažnosť nemožno považovať
jej podanie z 20. septembra 2011 („Opakovaná žiadosť o pokračovanie v konaní“ pod
sp. zn. 9 D 234/2010 adresovaná iba okresnému súdu), ktoré sa týkalo údajného zdĺhavého
postupu okresného súdu v tomto konaní z dôvodu, že súdna komisárka konala nezákonne,
„keď konanie trvalo približne päť mesiacov (od 24. 9. 2011 do 17. 02. 2011 do vydania
osvedčenia)“. Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky pre
neprípustnosť.
Obdobne v tomto podaní zo septembra 2011 a tiež v sťažnosti podanej ústavnému
súdu sťažovateľka a jej zástupca namietali nečinnosť okresného súdu aj v inom konaní,
ktoré sa týkalo zbytočných prieťahov (vo viac ako 17-ročnom dodatočnom dedičskom
konaní o novoobjavenom majetku, ktorého iniciátorom bol ešte poručiteľ). Keďže však toto
konanie nie je špecifikované v petite sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3
zákona o ústavnom súde), ústavný súd sa jej sťažnosťou v tejto časti nezaoberal a odmietol
ju pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde, pretože je v konaní riadne zastúpená advokátom.
Predmetné rozhodnutie ústavného súdu nezakladá prekážku rozhodnutej veci, ak
nový návrh sťažovateľky bude obsahovať všetky zákonom predpísané náležitosti
ustanovené v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, a to vo vzťahu k údajnému porušeniu jej
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
v namietaných konaniach.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. júna 2012