Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 262/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s. v konkurze, B., zastúpenej

advokátom Mgr. D. Š. B., a advokátom JUDr. B. J., B., s. r. o., B., vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu, domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a spravodlivé súdne konanie

podľa , a a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniami

Krajského súdu v Žiline zo 4. marca 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. ,

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. októbra 2011 v odvolacom konaní vedenom

pod sp. zn. a v dovolacom konaní z 25. januára 2012 vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s. v konkurze, o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P, a. s. v konkurze (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a

uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) zo 4. marca 2011 v konaní

vedenom pod sp. zn. , Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) zo 7. októbra 2011 v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.

a najvyššieho súdu z 25. januára 2012 v dovolacom konaní sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v zastúpení štatutárnym orgánom

(predsedom predstavenstva a podpredsedníčkou predstavenstva) podala opravný prostriedok

proti rozhodnutiu O. v N. č. OPÚ-2010-08/00785/dam z 1. októbra 2010, ktorým boli

vydané viaceré nehnuteľnosti v katastrálnom území obce S. oprávneným osobám –

podielnikom P. v zmysle o úprave vlastníckych

vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov.

Krajský súd 4. marca 2011 uznesením sp. zn. konštatoval nedostatok

aktívnej procesnej legitimácie sťažovateľky na podanie opravného prostriedku a tento

odmietol. V konaní krajský súd skúmal iba splnenie procesných podmienok konania,

a najmä to, či opravný prostriedok podala sťažovateľka ako oprávnená osoba. Konštatoval,

že „uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 20. 12. 2001, sp. zn. – 24 K

323/00-614 bol na majetok dlžníka P. a. s. vyhlásený konkurz a v súčasnosti funkciu

správkyne konkurznej podstaty zastáva JUDr. D. Ď...“.

Krajský súd takisto zdôraznil, že k podaniu opravného prostriedku došlo až

po vyhlásení konkurzu na majetok sťažovateľky a že „procesné práva na vyvolanie

súdneho prieskumu“ sťažovateľke ako úpadkyni „neprislúchajú a že tieto práva naopak

svedčia správcovi...“.

Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom najvyšší súd ako

súd odvolací rozhodol uznesením sp. zn. zo 7. októbra 2011 tak, že potvrdil

uznesenie krajského súdu sp. zn. zo 4. marca 2011.

Proti rozhodnutiu najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho podala sťažovateľka

dovolanie. Najvyšší súd ako súd dovolací uznesením sp. zn. z 25. januára

2012 konanie o dovolaní zastavil.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej poukazuje na to, že rozhodnutia krajského súdu

a najvyššieho súdu sú založené na „nesprávnom právnom názore odvolacieho súdu, ktorý

vyústil do odňatia možnosti účastníkovi... konať pred súdom vo veci podaného opravného

prostriedku proti rozhodnutiu správneho orgánu..

... Základnou vadou rozhodnutia je nesprávna aplikácia ustanovení zákona č.

zákona o konkurze a vyrovnaní, na základe ktorej dospel odvolací súd k

záveru, že nakoľko majetok, ktorého sa týka odvolanie patrí do konkurznej podstaty, tak

právo konať ohľadom tohto má správca konkurznej podstaty...“.

Sťažovateľka tiež všeobecným súdom vytýka, že sa nedostatočne zaoberali

skutočnosťou, či „má aktívnu legitimáciu na podanie opravného prostriedku proti

rozhodnutiu O. N. alebo naopak, či túto aktívnu procesnú legitimáciu nemá“, a tiež

„opomenuli dôkladnejšie sa zaoberať ďalšou z podmienok uvedených v § 14 ods. 1 ZKV a

to je podmienka majetku patriaceho do konkurznej podstaty sťažovateľa...“.

V tejto súvislosti sťažovateľka cituje v sťažnosti viaceré ustanovenia „zákona

o konkurze a vyrovnaní“, uvádza k tomu judikatúru najvyššieho súdu a tvrdí, že jej aktívnu

legitimáciu „na podanie opravného prostriedku možno vyvodzovať aj z ..“,

pretože v správnom konaní sa konalo aj so štatutárnym orgánom sťažovateľky ako

s účastníkom konania.

Podľa názoru sťažovateľky rozhodnutie odvolacieho súdu má preto znaky

arbitrárneho a nedostatočne právne odôvodneného rozhodnutia a rozhodnutím najvyššieho

súdu ako dovolacieho súdu tým došlo k odmietnutiu spravodlivosti.

Na základe uvádzaných skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom

vyslovil porušenie základných práv podľa a 2 a a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupmi najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. a priznal jej náhradu trov

konania.

Súčasne požaduje, aby ústavný súd zrušil uznesenia krajského súdu sp. zn.

zo 4. marca 2011, najvyššieho súdu sp. zn. zo 7. októbra 2011

a sp. zn. z 25. januára 2012 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky práv postupom

a uznesením krajského súdu zo 4. marca 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.

Ústavný súd uvádza, že z princípu subsidiarity zakotvenej v

vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je

daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný

súd sa pri uplatnení svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané

chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Zásada subsidiarity reflektuje tiež okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

V danom prípade namietané rozhodnutie krajského súdu podliehalo revíznej

právomoci najvyššieho súdu v odvolacom konaní, preto v súvislosti s namietaným

porušením označených základných práv je z ústavného hľadiska podstatné a určujúce len

preskúmanie postupu najvyššieho súdu (obdobne napr. , ,

).

Keďže sťažovateľka mala proti uzneseniu krajského súdu v súlade s čl. 127 ods. 1

a k dispozícii riadny opravný prostriedok, ktorý

aj využila, ústavný súd uplatniac princíp subsidiarity preto sťažnosť v tejto časti odmietol

pre nedostatok právomoci podľa .

2. K namietanému porušeniu práv uznesením najvyššieho súdu v odvolacom konaní

vedenom pod sp. zn.

Ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. odmietol sťažnosť

sťažovateľky vo vzťahu k postupu a uzneseniu najvyššieho súdu z 25. januára 2012

v konaní vedenom pod sp. zn. pre neprípustnosť z dôvodu, že v prípade

sťažovateľky, ktorá podala mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) a súbežne sťažnosť

ústavnému súdu, je táto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Keďže tiež vyslovil, že lehota na podanie ústavnej sťažnosti bude považovaná za zachovanú

aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej

republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, body 51, 53 a 54), ústavný súd preskúmal uvedené rozhodnutie najvyššieho

súdu a zisťoval, či námietky sťažovateľky v sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu sú dôvodné

alebo nedôvodné.

Ústavný súd k tomu poznamenáva, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil, a ani mu neprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , ,

).

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie ().

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu neznamená

právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie

tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred

všeobecným súdom (napr. , , ). Do práva

na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil

s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, avšak patrí právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ

v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (napr. ). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že

všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití

relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne

závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich

súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Bez toho, aby ústavný súd podrobne opisoval odôvodnenie napádaného súdneho

rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré je sťažovateľke známe, ústavný súd po preskúmaní

jeho obsahu ho hodnotí (vrátane konania, ktoré mu predchádzalo) ako ústavne konformné

a zodpovedajúce obsahu základného práva na súdnu ochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Z rozhodnutia sp. zn. zo 7. októbra 2011 vyplýva, že najvyšší súd sa

stotožnil s právnym názorom krajského súdu, ktorý dospel k záveru, že sťažovateľka nie je

aktívne legitimovaná na podanie opravného prostriedku, pretože procesné práva svedčia iba

správcovi konkurznej podstaty, na jej majetok bol vyhlásený konkurz ešte v roku 2001.

Z rozhodnutia najvyššieho súdu je ďalej zrejmé, že na všetky relevantné námietky, ktoré

sťažovateľka nastolila v odvolaní proti uzneseniu krajského súdu (a obdobne ich

formulovala aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu), najvyšší súd podal primeranú

odpoveď. Sťažovateľka síce tvrdí, že s ňou správny orgán konal ako s účastníčkou konania

a najvyšší súd jej nedal priamu odpoveď na túto námietku, táto okolnosť však na druhej

strane nemôže zmeniť postoj ústavného súdu, že rozhodnutie najvyššieho súdu je právne

logické, zrozumiteľné a vyčerpávajúce, do odôvodnenia ktorého (na s. 7 až s. 13) nie je

ústavný súd v zásade oprávnený zasahovať a prípadne nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že rozhodnutie najvyššieho súdu sa opiera aj

o konanie vedené pod sp. zn. na krajskom súde, pretože aj v tomto konaní bol

odmietnutý opravný prostriedok sťažovateľky proti rozhodnutiu správneho orgánu ako

navrhovateľky v druhom rade z dôvodu nedostatku jej aktívnej legitimácie (pozri rozsudok

krajského súdu zo 14. januára 2008 proti rozhodnutiu správneho orgánu), hoci

navrhovateľovi v prvom rade (správcovi konkurznej podstaty úpadkyne) bolo v tomto

konaní vyhovené a vec bola krajským súdom vrátená správnemu orgánu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. potom iba

odmietol odvolanie odporcov (z tohto rozhodnutia a sťažnosti tiež nevyplýva, že by

sťažovateľka prípadne namietala aj nezákonnosť predchádzajúceho rozsudku krajského

súdu zo 14. februára 2008).

Keďže najvyšší súd ako odvolací súd v uznesení sp. zn. zo 7. októbra

2011, ktorým potvrdil uznesenie krajského súdu sp. zn. zo 4. marca 2011,

racionálne a zrozumiteľným spôsobom svoje právne úvahy odôvodnil (pri odmietnutí

opravného prostriedku sťažovateľky proti rozhodnutiu správneho orgánu v tom smere, že

sťažovateľka nepreukázala svoju aktívnu legitimáciu) a vykonal aj výklad príslušných

ustanovení „zákona o konkurze a vyrovnaní“, ktorý zásadne nepopiera ich účel a význam,

ústavný súd konštatoval, že nezistil príčinnú súvislosť medzi námietkami sťažovateľky

a obsahom základného práva sťažovateľky obsiahnutého v a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje také nedostatky, z ktorých by bolo možné

vyvodiť, že je svojvoľné a porušujúce základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

, resp. právo podľa dohovoru, ako to tvrdí vo svojej

sťažnosti.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa

.

3. K namietanému porušeniu práv uznesením najvyššieho súdu v dovolacom konaní

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 25. januára 2012 bolo

dovolacie konanie proti uzneseniu najvyššieho súdu zo 7. októbra 2011 zastavené z dôvodu,

že zo žiadneho ustanovenia piatej časti (ďalej len „OSP“)

nevyplýva prípustnosť dovolania, pričom svoj právny názor najvyšší súd oprel aj

o rozhodnutia ústavného súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú

splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej

právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia

prípustnosti dovolania je navyše otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (mutatis mutandis ,

).

Pokiaľ teda najvyšší súd s poukazom na ustanovenie v spojení

s ustanovením dospel k záveru o zastavení dovolacieho konania,

uvedeným postupom neporušil označené práva sťažovateľky. Podľa názoru ústavného súdu

právny názor najvyššieho súdu o zastavení dovolacieho konania je v napadnutom

rozhodnutí zdôvodnený primerane a nemožno ho považovať za zjavne neodôvodnený alebo

arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje a tvrdí, že v jej prípade nejde o rozhodovanie v správnom súdnictve

a dovolanie malo byť v jej veci prípustné, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde rozhodol tak, že sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie

svojich označených práv podľa a práva podľa dohovoru

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 25. januára 2012, odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Nad rámec ústavný súd však poukazuje na to, že sťažnosť sťažovateľky vo vzťahu

k namietanému porušeniu jej základných práv podľa a

, ako aj dohovoru nie je vecne odôvodnená, preto sa jej námietkami vo vzťahu

k označeným právam ústavný súd už bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2012