Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 280/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. Š., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. J. V.,

Advokátska kancelária, V., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť

majetok podľa , na súdnu ochranu podľa

ods. 1 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Veľký Krtíš sp. zn. z 18. marca 2010, rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. z 13. apríla 2011 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 13. februára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. Š. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2012

doručená sťažnosť Ing. Š. Š., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej

len „ústava“), na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 18. marca 2010, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 13. apríla 2011 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 13. februára 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako navrhovateľ podal poddlžnícku

žalobu o zaplatenie 1 404 247 Sk proti žalovanému A., s. r. o., V. (ďalej len „poddlžník“).

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 18. marca 2010 čiastočne žalobe

sťažovateľa vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 25 825,52 € a vo zvyšku

žalobu zamietol. Sťažovateľ proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 13. apríla 2011 tak, že

rozhodnutie okresného súdu zmenil tak, že zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy

25 957,48 € a vo zvyšnej časti potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa. Sťažovateľ podal

dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd tak, že uznesením sp. zn.

z 13. februára 2012 dovolanie sťažovateľa odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, ktoré

malo byť porušené tým, že „prvostupňový a odvolací súd v konaní porušili ustanovenia

, keď nerešpektoval vypracovaný znalecký posudok

č. 5/2008 zo dňa 21.5.2008, nerešpektoval výšku majetku (pohľadávky) ktorú som vlastnil,

nerešpektoval judikatúru pri poddĺžnickej žalobe a nerešpektoval zákon pri omeškaní

dlžníka s platením finančného dlhu a zle vypočítali priznanú istinu, ktorú znížili o trovy

exekúcie.“. Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu dovolacieho súdu sťažovateľ v sťažnosti

namieta, že najvyšší súd postupoval „pri dovolaní v rozpore s , keď

odmietol dovolania proti odvolaciemu súdu v ktorom, odvolací súd zmenil rozsudok súdu

prvého stupňa. Pri rozhodovaní o dovolaní postupoval tak, aby právna medzera v

o dovolaní, ktorú využil súd prvého stupňa a odvolací, bola naďalej zachovaná.“.

Sťažovateľ je toho názoru, že napadnutými rozhodnutiami vo veci konajúcich všeobecných

súdov došlo k aj k porušeniu jeho „práva na vlastnenie majetku garantovaného

Slovenskej republiky“ podľa z dôvodu, že „súd prvého stupňa

a odvolací nerešpektovali toto moje vlastnícke právo, keď mi svojvoľne ponížili moju

pohľadávku, ktorú som vlastnil a nepriznal mi príslušenstvo k pohľadávke“. Sťažovateľ tak

považuje „skutkové závery súdu prvého stupňa, odvolacieho a dovolacieho súdu za zjavne

neodôvodnené, arbitrárne z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

a zároveň porušujúce jeho základné práva“.

Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Ing. Š. Š. domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde podľa a

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k.:

zo dna 13.02.2012, Rozsudkom Krajského súdu č.k.:

zo dňa 13.04.2011 a Rozsudkom Okresného súdu vo Veľkom Krtíši č.k,; -364

zo dňa 18.03.2010 porušené bolo.

2. Základné právo Ing. Š. Š. vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky, Uznesením Najvyššieho sudu Slovenskej republiky č.k,; zo dňa

13.02.2012, Rozsudkom Krajského súdu č.k.: zo dňa 13.04.2011 a

Rozsudkom Okresného sudu vo Veľkom Krtíši č.k.: -364 zo dňa 18.03.2010

porušené bolo.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k.: zo dňa

13.02.2012 , Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k.: zo dňa

13.04.2011 a Rozsudok Okresného súdu vo Veľkom Krtíši č k.: -564 zo dňa

18.03.2010 zrušuje a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľovi sa priznáva morálne zadosťučinenie vo výške 6.000 EUR.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia

sťažovateľa na účet právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 18. marca 2010

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

napadnutým rozsudkom okresného súdu poukazuje na princíp subsidiarity podľa čl. 127

ods. 1 , z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak

o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že

nemá právomoc preskúmať napadnutý rozsudok ani predchádzajúci postup okresného súdu,

keďže ho už preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň

povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti

napadnutému rozsudku okresného súdu odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

).

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 13. apríla 2011

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľ sťažnosťou namieta aj porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu. Jadrom jeho námietok je nesúhlas

s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré je podľa sťažovateľa

arbitrárne a porušujúce jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1

dohovoru. Sťažovateľ teda namieta, že mu nebola poskytnutá súdna ochrana v kvalite

požadovanej označeným článkom a dohovoru.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku stotožnil s právnym názorom

súdu prvého stupňa v tom, že „žalobcovi nevznikol právny nárok na zaplatenie úroku

z omeškania vo výške 12 % z uplatneného nároku. Z ust. § 109 Exekučného poriadku

vyplýva, že v podlžníckej žalobe ide o právny vzťah, ktorý oprávnenému dovoľuje, aby

vo vlastnom mene uplatňoval právo povinného vyplývajúce z hmotno-právneho vzťahu

povinného k jeho dlžníkovi. Ide len o procesné oprávnenie uspokojiť sa z pohľadávky

povinného voči jeho dlžníkovi. Preto sa nemôže prihliadať na práva a povinnosti

vyplývajúce z prípadných hmotno-právnych vzťahov medzi oprávneným a dlžníkom

povinného, ale v tomto vzťahu sú právne významné iba práva a povinnosti vyplývajúce

z hmotno-právnych vzťahov medzi povinným a jeho dlžníkom. Oprávnený získava procesnú

aktívnu legitimáciu na podanie žaloby proti dlžníkovi povinného tak, že žalobné právo

vzniká v deň nasledujúci potom, čo bol dlžníkovi doručený exekučný príkaz na vyplatenie

splatnej pohľadávky, ak k vyplateniu nedošlo, alebo v deň nasledujúci po jej splatnosti, ak

nastala neskôr, až po doručení exekučného príkazu a a k jej vyplateniu oprávnenému

nedošlo. Z toho dôvodu si oprávnený nemôže voči dlžníkovi povinného uplatniť úroky

z omeškania. Ide o zodpovednostný vzťah, kde je zaviazaný povinný. Intercesia tohto dlhu

ani prechod aktívnej formálnej legitimácie nie je vyslovený v žiadnom ustanovení zákona.

Preto neprichádza do úvahy nárok, ktorý možno úspešne uplatniť podlžníckou žalobou.

Z uvedených dôvodov odvolaci súd tento dôvod podaného odvolania žalobcu nebral zreteľ.

Odvolací súd konštatuje., že žalobcovi nevznikol, nárok na zaplatenie predbežných

trov exekúcie, pretože tak ako správne posúdil uplatnený nárok okresný súd, ide o trovy

konania, ktoré v čase vydania exekučného príkazu reálne ešte nevznikli...

Odvolací súd ďalej uvádza, že rozhodnutie okresného súdu v napadnutej časti,

v ktorej zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 25.825,52 Eur zmenil na sumu 25.957,48

Eur iba z dôvodu nesprávneho súčtu priznaného nároku, ktorý pozostáva zo sumy 19.091,-

Eur (vyrovnávací podiel), 5.990,70 Eur (úrok z omeškania), 763,59 Eur (trovy konania),

112,19 Eur (trovy právneho zastúpenia), ktorý po sčítaní uplatneného nároku je vo výške

25.957,48 Eur.“.

Podľa názoru ústavného súdu citovaná argumentácia krajského súdu v napadnutom

rozsudku je dostatočná a presvedčivá. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno

považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný

súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má

na celú vec odlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasí. Táto

okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu

dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súd

zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nároku sťažovateľa, pričom

právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne.

Krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil,

prečo nevyhovel nároku sťažovateľa, a zároveň tým aj reagoval na jeho námietky.

Rozsudok krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho názoru preto nemožno

považovať za svojvoľný či arbitrárny. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (m. m. , , ). Takéto pochybenie

v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v rozsudku krajského súdu nezistil.

Sťažovateľov nesúhlas s obsahom rozsudku krajského súdu nie je dôkazom o jeho

neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

všeobecného súdu svojím vlastným.

K námietke sťažovateľa, že krajský súd nerešpektoval znalecký posudok č. 5/2008

z 21. mája 2008 v súvislosti s jeho návrhom na priznanie úrokov z omeškania, ústavný súd

uvádza, že je neopodstatnená, pretože úlohou znalca v predmetnom znaleckom posudku

bolo určiť výšku obchodného podielu dlžníka sťažovateľa v spoločnosti poddlžníka

po zohľadnení záväzkov z minulých období, a nie posúdenie právneho nároku, či sťažovateľ

má nárok na úroky z omeškania, čo je vyslovene otázka právna a rozhodovanie o nej patrí

do právomoci súdu.

Pokiaľ ide o najpodstatnejšiu námietku sťažovateľa týkajúcu sa právneho posúdenia

ním požadovaného nároku na úroky z omeškania proti poddlžníkovi uvedenú v odôvodnení

napadnutého rozsudku krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že zo žiadneho ustanovenia

právneho poriadku Slovenskej republiky nemožno vyvodiť, že sťažovateľom požadovaný

nárok v rámci poddlžníckej žaloby v okolnostiach posudzovanej veci je možné uplatniť

priamo sťažovateľom ako veriteľom proti poddlžníkovi, pretože tu absentuje relevantný

hmotnoprávny vzťah medzi týmito dvoma subjektmi (existuje len procesné oprávnenie

oprávneného domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky vo vlastnom mene z majetku

poddlžníka, pozn.), na základe ktorého by bolo možné priznať nárok vyplývajúci

zo zodpovednostného právneho vzťahu. Inými slovami, ak neexistuje relevantný

hmotnoprávny vzťah, nemožno hovoriť o zodpovednosti za prípadné omeškanie. Navyše

od momentu doručenia exekučného príkazu exekútora, ktorým bol postihnutý obchodný

podiel dlžníka v spoločnosti poddlžníka, už ani dlžník nemohol byť v omeškaní, a preto

od toho momentu nemohol vznikať nárok na úrok z omeškania ani vo vzťahu sťažovateľa

ako oprávneného voči svojmu dlžníkovi. Z uvedeného dôvodu ústavný súd považoval

úvahy krajského súdu a právne závery týkajúce sa posúdenia tejto otázky za ústavne

akceptovateľné, pretože nepopierajú zmysel a účel právnej úpravy a vychádzajú

z relevantných skutkových zistení súdu.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dopĺňa, že nárok na úrok z omeškania

sťažovateľovi by mohol vzniknúť proti poddlžníkovi až následne, teda po právoplatnosti

napadnutého rozsudku krajského súdu v prípade, že poddlžník by nezaplatil to, čo mu

ukladá právoplatné a vykonateľné rozhodnutie všeobecného súdu o poddlžníckej žalobe.

Vzhľadom na uvedené závery ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok

krajského súdu je v súlade s limitmi základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Ústavný súd tak pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta

porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 13. apríla

2011, odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 13. februára 2012

Sťažovateľ namietal porušenie označených práv napadnutým uznesením

najvyššieho súdu z dôvodu, že hoci krajský súd zmenil výrok rozsudku okresného

súdu, jeho odvolanie bolo posúdené ako procesne neprípustné v rozpore s ustanovením

v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „OSP“).

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia k námietke sťažovateľa

uviedol, že „pre posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, nie je

rozhodujúce, či odvolací súd formálne rozhodol podľa alebo podľa

ustanovenia Rozhodujúci je obsahový vzťah rozsudkov súdov oboch

stupňov v tom, že rozdielne posúdili práva a povinnosti v právnych vzťahoch účastníkov

konania. Významné pre posúdenie prípustnosti dovolania nie je to, ako odvolací súd

formuloval výrok rozsudku, ale porovnanie obsahu oboch rozsudkov. Napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu v časti zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a vo zvyšku ho

potvrdil. Dovolací súd preto prípustnosť dovolania podľa posudzoval

len v časti, ktorou odvolací súd rozhodol podľa Dovolanie podľa ods.

1 nie je prípustné, ak ním nedošlo k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa vo

veci samej, ale ak ním len napravil chybu v spočítaní uplatnenej pohľadávky, ako

v danom prípade. Je nepochybné, že odvolací súd práva a povinnosti účastníkov posúdil

tak isto ako súd prvého stupňa, preto ak aj v časti rozhodol podľa ustanovenia § 220 O. s.

p., dovolanie v tejto časti podľa nie je prípustné.

Vo zvyšku odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a proti

potvrdzujúcej časti nepripustil dovolanie. Ani proti tejto rozhodnutia odvolacieho súdu

dovolanie nie je podľa § 238 O. s .p. prípustné, lebo nejde ani o jeden prípad stanovený

v “.

Ústavný súd po preskúmaní obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

konštatuje, že najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia primeraným spôsobom

vysporiadal s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa prípustnosti ním podaného dovolania

s poukazom na , preskúmateľným a dostatočným spôsobom vysvetlil,

prečo v posudzovanom prípade nemožno vyvodiť prípustnosť dovolania z ustanovenia

. Ústavný súd preto túto námietku sťažovateľa považuje za nedôvodnú.

Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu v tejto súvislosti tak predstavuje

dostatočný základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe

akých právnych úvah rozhodol. Ústavný súd ďalej konštatuje, že najvyšší súd v rámci

dovolacieho konania aplikoval relevantné ustanovenia

podľa ich účelu a zmyslu, rešpektujúc tak práva sťažovateľa, preto závery uvedené

v napadnutom uznesení najvyššieho súdu sú celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Ústavný súd preto konštatuje konformnosť odôvodnenia rozhodnutia v súvislosti s touto

námietkou sťažovateľa v súlade s limitmi a dohovoru.

V tejto spojitosti hodno zdôrazniť, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy

zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných

právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú

svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by

poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces ().

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

4. K namietanému porušeniu základného práva podľa

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 13. apríla 2011 a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 13. februára 2012

Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho

súdu ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak

toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné

princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade by ústavný súd bol

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy

(obdobne napr. , ).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa

a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského

súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie

svojho základného práva podľa , bolo už len nevyhnutným dôsledkom

vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru

a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2012