Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
225/387897.30b580.pdf
PDF · 178.63 KB
No categories available
1Cdo/49/2012
Najvyšší súd 1 Cdo 49/2012
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Ing. V. S., bývajúceho v B.,
zastúpeného JUDr. L. P., advokátom v Ţ., proti ţalovaným 1/ M. H., bývajúcemu v B., 2/ Ľ. H.,
bývajúcemu v B., obom zastúpeným JUDr. J. G., advokátom v M., o určenie neplatnosti
darovacích zmlúv a o určenie nehnuteľností patriacich do dedičstva, vedenej na Okresnom
súde Martin pod sp. zn. 5C 71/2010, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline
z 13. júla 2011 sp. zn. 6Co 153/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie ţalobcu o d m i e t a .
Ţalovaným 1/ a 2/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Martin (súd prvého stupňa) rozsudkom z 3. marca 2011 č. k. 5C 71/2010 –
53 zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal určenia neplatnosti darovacej zmluvy zo
14. januára 1998 spísanej formou notárskej zápisnice NZ 9/98, N 10/98, uzatvorenej medzi P. S.,
narodeným X, zomrelým X a ţalovanými 1/ a 2/, určenia neplatnosti darovacej zmluvy zo 17.
marca 1998 spísanej formou spísanej formou notárskej zápisnice NZ 95/98, N 94/98, uzatvorenej
medzi P. S., narodeným X, zomrelým X a ţalovanými 1/ a 2/ a určenia, ţe nehnuteľnosti
vymenované v ţalobnom návrhu, ktoré boli predmetom darovacích zmlúv zo 14. januára 1988
a zo X patria do dedičstva po poručiteľovi P. S., narodenému X, ktorý zomrel X. Ţalobcovi
uloţil povinnosť zaplatiť ţalovaným 1/ a 2/ trovy konania 1 681,72 € na účet ich právneho
2
zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozsudku uviedol, ţe ţalobca
povaţuje nedrţanie ponukového konania zo strany darcu – P. S. pred uzatvorením darovacích
zmlúv so ţalovanými vo vzťahu k nemu ako k podielovému spoluvlastníkovi za vadu, ktorá
spôsobuje absolútnu neplatnosť predmetných darovacích zmlúv; súd sa však s tvrdením ţalobcu
nestotoţnil a s poukazom na zistené skutočnosti a na ţalovanými podanú námietku premlčania
ustálil, ţe ţalobcovi nie je moţné premlčané právo dovolať sa relatívnej neplatnosti právneho
úkonu priznať, preto ţalobu celom rozsahu zamietol. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil §
142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Ţiline (odvolací súd) rozsudkom z 13. júla 2011 sp. zn. 6Co 153/2011 na
odvolanie ţalobcu rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým ţalobu zamietol, potvrdil; vo
výroku o trovách konania rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalobca je povinný zaplatiť
ţalovaným 1/ a 2/ trovy konania 433,44 € na účet ich právneho zástupcu do 3 dní. Zároveň uloţil
ţalobcovi povinnosť zaplatiť ţalovaným 1/ a 2/ trovy odvolacieho konania 109,82 € na účet ich
právneho zástupcu do 3 dní. Odvolací súd vo vzťahu k potvrdzujúcemu výroku uviedol, ţe súd
prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, na
podklade vykonaných dôkazov dospel ku správnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie
vychádza aj zo správneho právneho posúdenia veci. V zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. sa v celom
rozsahu stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozsudku vo veci samej, na ktoré v podstatných
častiach odkázal s tým, ţe nepovaţuje za potrebné, aby uvádzal ešte ďalšie (iné) dôvody.
Odvolací súd dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa sa nedopustil pochybenia, pokiaľ o návrhu
ţalobcu na vykonanie dokazovania výsluchom svedka JUDr. D. rozhodol na pojednávaní
3. marca 2011 tak, ţe tento návrh zamietol. Pokiaľ sa ţalobca v konaní domáhal určenia
neplatnosti darovacích zmlúv z dôvodov uvádzaných v ţalobnom návrhu s poukazom na
ustanovenie § 140 Obč. zákonníka a ţalovanými bola v konaní vznesená námietka premlčania
s poukazom na ustanovenie § 40a Obč. zákonníka, odvolací súd ustálil, ţe v danej fáze konania
by vykonanie navrhovaného dôkazu na tvrdené skutočnosti bolo nadbytočné vzhľadom na
dostatočne zistený skutkový stav pre rozhodnutie vo veci samej. Na pojednávaní 3. marca 2011
boli účastníci poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p., ţalobca zotrval iba na svojom návrhu na
vypočutie svedka JUDr. D., ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania do vyhlásenia uznesenia,
ktorým sa dokazovanie končilo, nepredniesol. Podľa odvolacieho súdu ţalobca neprodukoval
3
v konaní ţiadne dôkazy, ktorými by preukázal tvrdenia, ţe sa relatívnej neplatnosti právnych
úkonov dovolal v zákonnej trojročnej lehote, a uvedené tvrdenia nevyplývajú ani z obsahu
pripojeného spisu Okresného súdu Martin sp. zn. 5C 178/1999; v konaní vzniesli ţalovaní
námietku premlčania a súd prvého stupňa po zhodnotení časových súvislostí v nadväznosti na
citovanú právnu úpravu rozhodol vecne správne, keď ţalobu zamietol. Odvolací súd zmeňujúci
výrok o trovách konania odôvodnil svojim záverom, podľa ktorého pri určovacích ţalobách je
potrebné základnú sadzbu tarifnej odmeny za úkon právnej sluţby advokáta posudzovať podľa §
11 ods. 1 písm. a/, nie podľa § 10 ods. 1, 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych sluţieb. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa §
224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie. Navrhol napadnutý
rozsudok ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z úvahy, ţe ak odvolací súd zmenil svojim
rozsudkom rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania, ktorý výrok je súčasťou
výroku vo veci samej, je splnená podmienka prípustnosti podania dovolania v zmysle § 238 ods. l
O.s.p. Niţším súdom vytýkal, ţe nedostatočne zistili skutkový stav veci, keď nevykonali dôkaz
výsluchom notára, ktorý vypracoval sporné darovacie zmluvy; ďalej tvrdil, ţe ţiadal vypočuť aj
pracovníkov katastra Martin, ktorí zavkladovali vlastnícke právo v prospech ţalovaných; ţe súdy
nesprávne vec právne posúdili v otázke námietky premlčania a v tom, ţe prevod nevyhodnotili
ako od samého začiatku absolútne neplatný právny úkon; ţe ich rozhodnutia sú nedostatočné
odôvodnené.
Ţalovaní vyjadrenie k dovolaniu nepodali.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1
O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom
4
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania má dovolanie osobitné
postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno úspešne napadnúť (len)
právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, nie však v kaţdom prípade, ale iba ak podanie
dovolania pripúšťa zákon.
Zmyslom dovolania je preskúmanie napadnutého rozhodnutia – v prípadoch stanovených
zákonom – z hľadiska v zákone určených dovolacích dôvodov a dosiahnutie nápravy tam, kde
rozhodnutie napadnuté dovolaním nemôţe obstáť z aspektu opodstatnenosti v dovolaní
uplatneného dovolacieho dôvodu. Dovolanie je v uvedenom vymedzení zároveň procesný
prostriedok (nástroj), ktorým zákon vytvára účastníkovi konania procesnú moţnosť, aby v
prípadoch (a za podmienok) v zákone uvedených spochybnil opodstatneným uplatnením
dovolacieho dôvodu správnosť konania alebo rozhodovania odvolacieho súdu a dosiahol nápravu
vád alebo nesprávností napadnutého rozhodnutia.
Mimoriadna povaha dovolania v rámci systému opravných prostriedkov sa prejavuje aj
v tom, ţe účastník konania nemôţe úspešne podať dovolanie z akéhokoľvek dôvodu, ale len
z dôvodu uvedeného v zákone (z tzv. dovolacieho dôvodu). Občiansky súdny poriadok upravuje
tri samostatné dovolacie dôvody. Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie moţno
odôvodniť len tým, ţe: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b)
konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c)
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Treba dodať, ţe dovolací súd je
viazaný uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil;
dovolacie dôvody neposudzuje podľa toho, ako ich označil dovolateľ, ale podľa ich obsahu.
Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových
zistení súdov niţších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania; dovolací súd nie je
treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie.
5
Podľa ustanovenia § 152 ods. 1 prvej vety O. s. p. zaradeného v tretej časti Občianskeho
súdneho poriadku („Konanie v prvom stupni“) rozsudkom rozhoduje súd o veci samej. Odvolací
súd rozhoduje rozsudkom, ak potvrdzuje alebo mení rozsudok; inak rozhoduje uznesením (§ 223
O. s. p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle
ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému
v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie
prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o
potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie je tieţ prípustné proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.).
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (pričom vo svojom výroku prípustnosť
dovolania nevyslovil), a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého
stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p., a v tejto
veci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, ţe prípustnosť
dovolania žalobcu z ustanovenia § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. vyvodiť nemožno.
Úvaha dovolateľa o prípustnosti dovolania v zmysle § 238 ods. l O.s.p., ktorou vyvodzuje
prípustnosť dovolania z toho, ţe odvolací súd zmenil svojim rozsudkom rozsudok súdu prvého
stupňa vo výroku o trovách konania, ktorý výrok je súčasťou výroku vo veci samej, je mylná
(chybná).
Pokiaľ ide totiţ o to, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu bol vo výrokovej časti
o trovách prvostupňového konania zmeňujúcim, treba uviesť, ţe dovolanie v tejto časti smeruje
6
proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má však povahu uznesenia
a túto svoju povahu nestráca, hoci rozhodnutie o trovách s rozhodnutím o veci súvisí a je v ňom
zahrnuté (§ 167 ods. 1 O.s.p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho
súdu sú upravené v ustanovení § 239 O.s.p. Prípustnosť dovolania smerujúceho proti rozhodnutiu
o trovách konania – zmeňujúcemu výroku a výroku o trovách odvolacieho konania neprichádza
podľa § 239 O.s.p. do úvahy, keďţe ustanovením § 239 ods. 3 O.s.p. je prípustnosť dovolania
podľa § 239 ods. 1, 2 O.s.p. expressis verbis vylúčená proti uzneseniu o trovách konania. Výrok
o trovách konania v rozsudku odvolacieho súdu, ktorý je výrokom nadväzujúcim na rozhodnutie
/výrok/vo veci samej – závislým výrokom, nie opačne (porovnaj § 242 ods. 2 písm. b/ O. s. p.),
tobôţ nemôţe zaloţiť prípustnosť dovolania proti výroku vo veci samej – v danom prípade proti
potvrdzujúcemu výroku vo veci samej.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhú vetu O. s. p., ktoré ukladá dovolaciemu
súdu povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p., dovolací súd sa
neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., resp. § 239 O. s. p., ale
komplexne sa zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v §
237 písm. a/ aţ g/ O. s. p. V zmysle § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/
ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/
účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Vady uvedené v § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. dovolateľ nenamietal a ani v konaní
nevyšli najavo. S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na to, či
v danom prípade nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. V tejto spojitosti sa dovolací súd zaoberal opodstatnenosťou tvrdenia dovolateľa o
nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí súdov obidvoch stupňov.
7
V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, kaţdý má právo na to,
aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa
stotoţnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami
a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných
záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný
účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na
podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť
(súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti sluţby
spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého jurisdikčného aktu (rozhodnutia).
8
Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na
súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať
aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“),
porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťaţnosť č.
30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť
presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa
môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci.
Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na k a ţ d ý argument strany (účastníka) bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti
Grécku z 29. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III;
rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka
rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj
právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie
musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003
sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04
vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého stupňa sa v
princípe môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého stupňa (porovnaj
rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťaţnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov
a rozhodnutí 1997-VIII).
9
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe prvostupňový ako aj odvolací súd
náleţite odôvodnili svoje rozhodnutia. V odôvodneniach dostatočne a zrozumiteľne vysvetlili,
z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzali aj ako vec právne posúdili, resp. prečo sa
nevykonalo navrhnuté dokazovanie. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu
nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd, ktorý sa
stotoţnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia
skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tieţ podal vlastnú
argumentáciu, v rámci ktorej sa vyporiadal s námietkami ţalobcu. Prijaté právne závery (dovolací
súd sa ich správnosťou nezaoberal) tieţ postačujúco vysvetlil. Najvyšší súd Slovenskej republiky
vzhľadom na uvedené skutočnosti ustálil, ţe skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú
v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre
zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Tento záver berie zreteľ na citovanú
ustálenú judikatúru (porovnaj tieţ uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 19. júna
2012 sp. zn. III. ÚS 280/2012) vymedzujúcu, kedy nemoţno napadnuté rozhodnutie povaţovať
za arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Za odňatie moţnosti konať pred súdom v ţiadnom prípade
nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či
poţiadaviek ţalobcu, ktorý je nespokojný s hodnotením dôkazov a následne aj právnymi závermi
niţších súdov. Tým ale nemohlo dôjsť k porušeniu práva ţalobcu na spravodlivý súdny proces.
Do práva na spravodlivý proces totiţ – ako uţ bolo spomenuté – nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,
teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho poţiadavkami (I. ÚS 50/04).
Dovolateľ namietal, ţe niţšie súdy nevyhoveli jeho návrhu na vykonanie dokazovania.
Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení. Súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd nie je
viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky
navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov
10
budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (porovnaj § 120 ods. 1 druhú vetu
O.s.p.), nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ v uznesení z 26. marca
1992 sp. zn. 4 Cdo 6/92 (R 37/1993) vysvetlil, ţe prípadné nevykonanie určitého dôkazu môţe
mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcich k vydaniu nesprávneho
rozhodnutia), nezakladá však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p.: „Nevykonanie dôkazov
navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi moţnosť konať pred
súdom“. Z uznesenia z 27. novembra 1997 sp. zn. Obdo V 56/98 (R 125/1999) vyplýva, ţe ak
súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované účastníkmi, resp. vykonal iné
dôkazy na zistenie skutkového stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237
písm. f/ O.s.p. nie je prípustné, lebo nemoţno to povaţovať za odňatie moţnosti konať pred
súdom a za znemoţnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v
dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení.
Nevykonaním ţalobcom navrhovaného dokazovania nedošlo teda k odňatiu jeho moţnosti
konať pred súdom. Ţiada sa ešte pripomenúť, ţe odvolací súd vo svojom rozsudku riadne uviedol
i dôvody, pre ktoré sa spomínané dokazovanie nevykonalo, takţe odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu aj v tejto časti spĺňa parametre kladené zákonom na
odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a existencia vady v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. je i v tejto spojitosti vylúčená.
Tvrdenie ţalobcu o neúplnosti vykonaného dokazovania je vo svojej podstate tvrdením,
ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci;
dovolateľ tak v skutočnosti uplatňuje dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Ide tu
síce o relevantný dovolací dôvod, ale v tom zmysle, ţe ním moţno odôvodniť dovolanie, ktoré je
procesne prípustné, tento dôvod sám osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo
vade konania uvedenej v § 237 O.s.p.). I keby tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací
súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za
následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania
11
Nesúhlas s vyhodnotením dôkazov súdom nie je spôsobilým dovolacím dôvodom
v zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. (k tomu porovnaj R 42/1993 a tieţ ďalšie rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, napríklad rozsudok z 25. septembra 2008 sp. zn. 5 Cdo 258/2007).
Neprípustnosť takého dôvodu je daná charakterom dovolacieho konania, v ktorom sa dôkazy
zásadne nevykonávajú (§ 243a ods. 2 O.s.p.), a tak ani neprislúcha dovolaciemu súdu, aby
prehodnocoval dôkazy vykonané súdmi niţších stupňov.
Z dovolania vyplýva, ţe ţalobca namietal aj nesprávne právne posúdenie veci niţšími
súdmi (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľa o nesprávnom právnom posúdení boli opodstatnené
(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. Z tohto dôvodu sa dovolací súd námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci
nezaoberal.
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovení § 238 a
§ 239 O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, ţe by konanie na súdoch niţších stupňov
bolo postihnuté niektorou z vád uvedenou v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa vecnou správnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu.
12
V dovolacom konaní procesne úspešným ţalovaným vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd im však náhradu trov konania nepriznal, nakoľko návrh na
uloţenie tejto povinnosti ţalobcovi (§ 151 ods. 1 O.s.p.) nepodali (zjavne z dôvodu, ţe im ţiadne
trovy v dovolacom konaní nevznikli).
Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 13. augusta 2012
JUDr. Milan D e á k , v. r.
predseda senátu
Za správnosť:
Hrčková Marta