Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 331/2012
PDF · 244.71 KB
No categories available
IV. ÚS 331/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť F. S., t. č. K., zastúpeného advokátom JUDr. A. F., K., vo
veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 7 CoP/238/2011 z 15. marca 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť F. S. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2012
osobne doručená sťažnosť F. S., t. č. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. A. F., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 7 CoP/238/2011 z 15. marca 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že navrhovateľ sa návrhom
doručeným Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) 30. júla 2009 domáhal proti
sťažovateľovi (ako odporcovi) uloženia povinnosti platiť mu výživné sumou 300 € mesačne
počnúc od 1. augusta 2009. Sťažovateľovi (odporcovi) boli na základe napadnutého
rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn.
35 C/335/2009 z 19. mája 2011, uložené povinnosti:
- prispievať navrhovateľovi z titulu výživného sumou 150 € mesačne od 1. augusta
2009 do 31. júla 2010 a sumou 100 € mesačne od 1. augusta 2010 do budúcna a
- zaplatiť navrhovateľovi dlžné výživné za obdobie od 1. augusta 2009 do 31. mája
2011 v sume 2 263,92 €, a to v pravidelných mesačných splátkach po 100 € mesačne.
Podľa sťažovateľa došlo k porušeniu ním označeného základného práva podľa ústavy
a práva podľa dohovoru tým, že mu „bola v neprípustnej a nespravodlivej výške uložená
vyživovacia povinnosť, a to v dôsledku nedostatočného a nesprávneho vysporiadania sa
s predloženými dôkazmi, zároveň na základe vykonaných dôkazov dospeli súdy
k nesprávnym skutkovým zisteniam, na základe čoho dospeli k nesprávnemu právnemu
posúdeniu veci“.
Sťažovateľ v sťažnosti najmä uvádza:
«Som presvedčený, že právne posúdenie prípadu krajským súdom resp. okresným
súdom, ktorý aj napriek mojím schopnostiam, možnostiam, majetkovým pomerom
s prihliadnutím na moju dlhodobú nezamestnanosť, sociálnu situáciu a nemožnosť sa
zamestnať, sa vymyká z bežného rámca ústavnosti právneho posúdenia veci s prihliadnutím
na správnu aplikáciu práva príslušných zákonných noriem. Navyše s poukazom na to, že
Krajský súd Košice zrejme nesprávne, a to nad rámec prípustného s ústavou súladného
konformného výkladu ust. § 75 Zákona o rodine dospel k právnemu záveru o tom, že
„určené výživné súdom prvého stupňa zodpovedá zákonným kritériám určovania výživného
vyplývajúcim z ustanovení Zákona o rodine, konkrétne § 62 a § 75 ods. 1“. Druhostupňové
rozhodnutie, ktoré si v plnej miere osvojilo rozhodnutie súdu prvého stupňa prekračuje
dovolenú mieru zákonných kritérií určovania výživného podľa citovaných ustanovení. Nie je
možné rozumne pripustiť s ohľadom na moje celkom zjavné (vzhľadom k určenému
výživnému nedostačujúce) schopnosti, možnosti a majetkové pomery, aby ust. § 75 ods. 1
Zákona o rodine mohol všeobecný súd vykladať tak rozširujúco, aby vychádzal z princípu
potencionality príjmov, ak zároveň je z vykonaných dôkazov zrejmé, že nie je možné sa
v mojom prípade stotožniť s tvrdením, že ako povinný som bral na seba neprimerané
majetkové riziká, resp. že som sa vzdal bez ďalšieho dôvodu výhodnejšieho zamestnania,
zárobku, majetkového prospechu... Je nesprávna a bez zákonného ustanovenia podoprená
úvaha súdu, že súd je povinný prihliadať na potencionalitu príjmov, ak sa mu javí príjem
povinného ako nepravdivý... Za precedentné a ak by som mal použiť terminológiu
okresného súdu „až absurdné a scestné“ považujem výpočty okresného súdu, ktoré si
celkom zjavne osvojil aj krajský súd, zamerané na to, koľko som asi mohol mať teoreticky
finančných prostriedkov k dispozícii k jednotlivým obdobiam, či dátumom uvádzaných
v rozsudku... Mám za to, že zohľadňovanie príjmu, ktorý som nadobudol za trvania
manželstva, za trvania spoločnej domácnosti (s matkou navrhovateľa) a navyše, ktorý som
nadobudol do času predchádzajúcemu podanému návrhu na začatie konania a z ktorého
som preukázateľne prispieval na výživu môjho syna, nemá z hľadiska celkového
rozhodnutia o výživnom oporu v žiadnom zákonnom ustanovení, čím taktiež konajúce súdy
pochybili a rozhodli nad rámec výkladu príslušných zákonných ustanovení... Krajský súd
Košice v spojení s Okresným súdom Košice I neakceptovali moje argumenty spočívajúce
v tvrdení, že moje schopnosti, možnosti a majetkové pomery a moja celková sociálna
situácia od začiatku konania neodôvodňuje priznať výživné pre môjho plnoletého syna vo
výške 150 € mesačne od 1. 8. 2009 do 31. 7. 2010 resp. 100 € mesačne od 1. 8. 2010 do
budúcna, nakoľko som dlhodobo vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie a moje
príjmy nedosahujú ani len životné minimum a preto je pre mňa neúmerné platiť výživné
v takejto výške. Uvedeným založili konajúce súdy porušenie mojich práv popísaných
v úvode tejto sťažnosti prostredníctvom toho, že nesprávne zhodnotili moje schopnosti,
možnosti a majetkové pomery, nesprávne, ba až arbitrárne vyhodnotili môj príjem pred
podaním návrhu na určenie výživného môjho plnoletého syna za súčasného použitia
iracionálnych výpočtov podľa ktorých som mohol v tom a v tom čase disponovať určitým
obnosom finančných prostriedkov, čim z celého kontextu tejto ústavnej sťažnosti vyplýva
porušenie mojich základných práv.»
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom o nej takto rozhodol:
„1. Základné právo F. S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práva a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Košice zo dňa 15. 3. 2012
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoP 238/2011 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 15. 3. 2012 pod sp. zn.
7 CoP 238/2011 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
3. Krajský súd Košice je povinný uhradiť F. S. trovy právneho zastúpenia vo výške
323,50 € na č. účtu advokáta JUDr. A. F...“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby
tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto
možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 20/05). Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia sťažovateľom označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorým malo dôjsť napadnutým rozsudkom
krajského súdu, ktorým mu bola „v neprípustnej a nespravodlivej výške uložená
vyživovacia povinnosť, a to v dôsledku nedostatočného a nesprávneho vysporiadania sa
s predloženými dôkazmi, zároveň na základe vykonaných dôkazov dospeli súdy
k nesprávnym skutkovým zisteniam, na základe čoho dospeli k nesprávnemu právnemu
posúdeniu veci“.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavný
súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Vychádzajúc zo svojho ústavného postavenia ústavný súd v zásade nie je oprávnený
preskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu vyjadrené
v jeho rozhodnutiach. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného
súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia jeho relevantných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
V napadnutom rozsudku krajský súd predovšetkým uviedol:
«Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých výrokoch
o určení výživného a dlžnom, výživnom spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa
§ 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. v spojení
s § 156 ods. 3 O. s. p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový
stav, posúdil ho podľa správnych: zákonných ustanovení a zákonne rozhodol o výživnom,
vykonal všetky dôkazy významné pre rozhodnutie v súlade s § 132 O. s. p... Konajúci súd sa
dôsledne vysporiadal s námietkami odporcu uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho
obranu už v priebehu konania na súde prvého stupňa a odporca ani v priebehu odvolacieho
konania neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by mali za následok iné rozhodnutie
o výživnom. Odvolací súd preto rozsudok v napadnutých výrokoch ako vecne správny podľa
§ 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil a pretože sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením
napadnutého rozsudku, v odôvodnení tohto rozhodnutia sa obmedzil iba na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia v súlade s § 219 ods. 2 O. s. p. a dodáva, že
určené výživné súdom prvého stupňa zodpovedá zákonným kritériám určovania rozsahu
výživného vyplývajúcim z ustanovení Zákona o rodine, konkrétne § 62 a § 75 ods. 1: Pri
skúmaní „pomerov“ dieťaťa a následnom určovaní konkrétneho rozsahu výživného je
potrebné vychádzať predovšetkým z toho, aká peňažná suma mesačne je potrebná na
úhradu odôvodnených potrieb dieťaťa, pričom medzi tieto potreby patrí výživa vo vlastnom
zmysle slova, hmotné potreby, ako je šatstvo, bielizeň, nájomné za byt, ako aj potreby
súvisiace s rozširovaním a prehlbovaním vzdelania dieťaťa, rozvojom jeho záujmov,
prípravy na budúce povolanie, kultúrne, športové a rekreačné potreby, t. j. všetky
nevyhnutné potreby, ktoré vyžadujú život kultúrneho človeka v súčasnosti. Miera týchto
potrieb je odstupňovaná a závisí predovšetkým od veku dieťaťa a jeho zdravotného stavu,
pričom ak to možnosti a schopnosti rodičov dovoľujú, na výživné zabezpečovať primeraný
podiel na výhodách v rámci možností rodičov. ... Pri rozhodovaní o odvolaní odporcu
odvolací súd neuveril jeho tvrdeniam o jeho nízkom príjme a požičaní finančných
prostriedkov. V tejto súvislosti poukazuje na ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine, ktorý zaradil
majetkové pomery povinného medzi všeobecné podmienky určenia rozsahu vyživovacej
povinnosti a rozšíril východiská na zisťovanie tzv. potencionality príjmov. Princíp
potencionality má prednosť pred princípom fakticity aj v prípade, že povinný berie na seba
neprimerané majetkové riziká, ktoré zahŕňajú aj takú činnosť, ktorá ohrozuje dosiahnutie
príjmu, resp. priamo vyvoláva stratu a súčasne nemožnosť poskytovania výživného. Ak sa
tvrdený príjem javí ako nepravdivý, je povinnosťou súdu prihliadnuť na celkové majetkové
pomery a tzv. potencionalitu príjmov, t. j. jeho zjavne nevyužitým schopnostiam. Ak odporca
tvrdí, že na zabezpečenie svojich potrieb si bol schopný požičať finančné prostriedky od
svojej blízkej rodiny, odvolací súd sa stotožňuje so stanoviskom súdu prvého stupňa, že
takto si môže požičať aj na výživné. ...V tomto prípade neobstojí prezentovaná obrana, že
vzhľadom na úvery, ktoré odporca spláca, nie je schopný plniť si vyživovaciu povinnosť
v určenom rozsahu, pretože vzhľadom na ich povahu možno uzavrieť, že tieto nie je možné
považovať za nevyhnutné a zároveň s poukazom na ust. § 62 ods. 1 Zákona o rodine, ktorý
plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom považuje za ich prvoradú zákonnú
povinnosť, ako aj na odsek 5 tohto zák. ustanovenia, v ktorom je výslovne uvedené, že
výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. ... Určené výživné je primerané
možnostiam a schopnostiam odporcu, vychádza z jeho životnej úrovne, najmä
s prihliadnutím na jeho deklarovaný príjem, z ktorého jednoznačne odporca nemôže
uhrádzať výdavky, ktoré sám prezentuje, a preto možno dôvodne dôvodiť, že ťažko uveriť, že
v tomto rozsahu ho niekto financuje. Preto odvolací súd je toho názoru, že príjmy odporcu
vzhľadom na skutočnosť, že hodnoverne nepreukázal spôsob akým si zabezpečuje
uspokojovanie svojich životných potrieb, musia byť omnoho vyššie ako boli prezentované
v priebehu konania na súde prvého stupňa, ako aj pred odvolacím súdom... Skutočnosť, že
odporca nemá zamestnanie, a preto nedosahuje príjem, nemôže byť dôvodom na neplnenie
vyživovacej povinnosti a odvolací súd sa stotožňuje s konštatáciou súdu prvého stupňa, že
odporca hodnoverne nepreukázal snahu o nájdenie si stáleho zamestnania. Na základe
uvedeného súd prvého stupňa, aj odvolací súd vychádzal pri určovaní výživného
predovšetkým z odôvodnených potrieb navrhovateľa, ktorý je študentom vysokej školy
a z povahy jeho štúdia je zrejmé, že sú s ním spojené zvýšené výdavky. Súd prvého stupňa
zákonne rozhodol aj o dlžnom výživnom, aj o spôsobe jeho zaplatenia s prihliadnutím na
naliehavosť potreby, ktorej výživné slúži.»
V nadväznosti na § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),
podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia prvostupňového súdu, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody, ústavný súd poukazuje na podstatnú časť rozsudku
okresného súdu sp. zn. 35 C/335/2009 z 19. mája 2011, v ktorej sa uvádza:
„Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že v čase podania návrhu na
začatie konania bol navrhovateľ študentom strednej školy s tým, že počnúc septembrom
2009 nastúpil na Vysokú školu ekonomickú v Prahe, Fakulta medzinárodného obchodu,
s čím sa nevyhnutne zvýšili jeho výdavky spojené so štúdiom oproti predchádzajúcemu
času... Nakoľko tieto všetky výdavky mu uhrádzala len jeho matka - p. T. (predtým S.),
odporca mu nijako na tieto výdavky neprispieval, navrhovateľ sa určenia výživného zo
strany otca - odporcu bol nútený domáhať súdnou cestou. Odporca na začiatku konania
potvrdil, že navrhovateľovi neprispieval odôvodňujúc to tým, že je nezamestnaný a nemá
žiaden príjem. V priebehu ďalšieho konania uviedol a predložil dôkazy o tom, že
navrhovateľovi začal prispievať na jeho výživu sumou 20 €, 25 €; resp. posledne 27 €,
pričom dlžné výživné odporca uhradil z dôvodu uznesenia trestného stíhania voči nemu za
zanedbanie povinnej výživy v rámci tzv. účinnej ľútosti, čím zanikla trestnosť činu.
Pri rozhodovaní o povinnosti odporcu prispievať na výživu navrhovateľa súd
hodnotil schopnosti, možnosti, majetkové pomery odporcu, ako aj zhodnotil oprávnenosť
špecifikovaných výdavkov navrhovateľa a dospel k záveru, že navrhovateľ nie je zatiaľ
schopný samostatne sa živiť... V súvislosti so štúdiom v Prahe má naozaj zvýšené výdavky,
pričom aj z predložených listinných dôkazov je zrejmé, že tieto boli vynaložené účelne,
dôvodne a nevyhnutne, pričom je tu potrebné konštatovať, že tieto všetky výdavky mu naozaj
jeho matka zo svojho príjmu (cca 600 €, ešte menej po zrážkach splácaných úverov) pokryť
nestačí. Z tohto dôvodu súd potom uznal nárok navrhovateľa za dôvodný v rozsahu
uvedenom vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, kedy výživné súd priznal vo výške 150 €
mesačne v období od 1. 8. 2009 do 31. 7. 2010 a vo výške 100 € mesačne od 1. 8. 2010 do
budúcna.
Pri rozhodovaní o výške nároku navrhovateľa dôsledne skúmal majetkovú, osobnú
a finančnú situáciu odporcu, t. j. aké sú odporcove možnosti, schopnosti a jeho majetkové
pomery. V konaní bol jasne preukázané, že odporca ku dňu 1. 12. 2008 rozviazal pracovný
pomer u svojho posledného zamestnávateľa E., s. r. o. dohodou z organizačných dôvodov,
pričom jeho priemerná čistá mesačná mzda tam predstavovala sumu 1.008,50 €.
Okrem iného vo výplate za mesiac november 2009 obdržal aj odstupné vo výške
3.780,26 € netto (113.884,- Sk), mzdu za mesiac december vo výške 267,71 € (8.065,- Sk).
Následne sa odporca zaevidoval na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny
v Košiciach, kedy po dobu 6 mesiacov poberal podporu v sume cca 650 € (19.000-20.000,-
Sk). V mesiaci apríl 2009 bola odporcovi vyplatená zvýšená dávka DDS S., a. s. vo výške
447,35 € a začala byť vyplácaná aj bežná periodická dávka 52,19 € štvrťročne, t. j. 17,40 €
mesačne. V mesiaci máj 2009 odporca obdržal vyplatenú mzdu vo výške 131 € zo
spoločnosti H., s. r. o., kde mal uzavretú Dohodu o vykonaní práce. Počnúc decembrom
2009 odporca začal poberať dávku v hmotnej núdzi vo výške 62,50 €. Z uvedeného mal súd
teda preukázané, že už pred začatím tohto konania odporca disponoval s nepomerne
vysokou sumou finančných prostriedkov, z ktorých však nič svojmu synovi nedával,
neposkytoval. ... Je pravda, že odporcovi bol predbežným opatrením zakázaný vstup do bytu
navrhovateľa a jeho matky a teda otázku bývania riešil u svojich rodičov, kde býval aj v
čase rozhodnutia súdu v tomto konaní, avšak ani takto jeho výdavky spojené s bývaním
u rodičov a stravovaním a podobne nemohli byť v tak veľkej miere, aby všetky uvedené
prostriedky minul len týmto spôsobom. Pri svojej výpovedi odporca uviedol, že jeho
priemerné výdavky na jeho osobu predstavujú zhruba sumu 330 €(10.000,- Sk). Na základe
uvedeného potom súd uzavrel, že pri skončení pracovného pomeru v decembri 2008
odporca mal dispozícii sumu celkom 4.697 € (3.780 € odstupné + 267 € mzda za 12/2008 +
dávka v nezamestnanosti 650 €) a jeho výdavky mali podľa jeho vyjadrenia predstavovať
sumu 330 €. Súd... dospel k záveru, že v prípade adekvátneho nakladania s týmito
finančnými prostriedkami, odporcovi daná suma 4.697 € mohla a aj mala tzv. vydržať oveľa
dlhšie, približne až do júla 2010. ...
Vzhľadom na to súdu potom nič nebránilo určiť výživné od 1. 8. 2009 do 31. 7. 2010
v sume 150 €. Táto suma korešponduje tak s oprávnenými výdavkami navrhovateľa, kedy je
však nutné povedať, že i navrhovateľova matka je povinná sa podieľať a vlastne sa ako
jediná dlhodobo podieľala na výžive syna a korešponduje aj s vyjadrením odporcu, kedy za
svoje oprávnené výdavky označil sumu cca 330 € a teda je naplnené aj ustanovenie § 62
ods. 2 posledná veta Zákona o rodine, že deti majú zdieľať rovnakú životnú úroveň ako ich
rodičia. Je potrebné tu poukázať na to, že ak odporca takúto vysokú sumu finančných
prostriedkov minul do dňa začatia súdneho konania (ako iba tvrdí!), nemohlo sa jednať
o nevyhnutné a teda oprávnené výdavky odporcu... Súd si tu dovoľuje poznamenať, že ak
odporca sa stal nezamestnaným, bez stáleho príjmu, odkázaný len na jednorazovo
poskytnuté finančné prostriedky z odstupného, mal tejto svojej celkovej osobnej, sociálnej
a spoločenskej situácii prispôsobiť aj spôsob a štýl svojho života...
Nakoľko vyššie uvedený objem finančných prostriedkov cca 5.000 - 5.500 € pri
zohľadnení výživného na syna 150 € a odhadovaných výdavkov odporcu mohol vystačiť cca
do júla 2010, súd po tomto dátume už výšku určeného výživného znížil na sumu 100 €...
Na tomto mieste súd skúmal u odporcu i tú skutočnosť, či sa odporca snažil
zabezpečiť si svoj príjem formou nového stáleho zamestnania, resp. prípadných brigád a to
aj z pohľadu jeho veku, zdravotného stavu, celkovej situácie na trhu práce a ďalších
faktorov. Odporca v konaní predložil potvrdenia o hľadaní zamestnania, ktoré je povinný
ako evidovaný nezamestnaný pravidelne predkladať príslušnému úradu práce. Tieto však
súd nevyhodnotil ako jednoznačný dôkaz o tom, že odporca má naozaj reálny záujem si
zamestnanie nájsť, pretože niektoré potvrdenia boli opakovane na podpis predkladané tomu
istému zamestnávateľovi, mnoho z uvedených potvrdení je z jedného a toho istého dátumu,
čo súd nepovažoval za logické a bežné, že by odporca v jeden deň vyhľadal desiatku
zamestnávateľov. ... dôvodné podozrenie, že uvedené potvrdenia boli odporcom pozháňané
len účelovo, naoko a nedokazujú naozaj reálny záujem sa zamestnať. Na tom nič nemení i tá
skutočnosť, že potvrdenia sú predkladané úradu práce, pretože hodnotenie tohto dôkazu je
plne v kompetencii súdu a nie je závislým na tom, či úrad práce potvrdenia akceptuje alebo
nie. Súd považuje za potrebné zdôrazniť, že odporca v konaní nepredložil ani jeden dôkaz
vo forme písomnej žiadosti o prijatie do pracovného pomeru a prípadne negatívnu odpoveď
zamestnávateľa, ktorá by preukazovala naozaj reálny a skutočný záujem odporcu sa
zamestnať, kedy z predložených listinných dôkazov bolo súdu zrejmé, že v košickom regióne
resp. aj inde je dostatok pracovných ponúk korešpondujúcich s kvalifikáciou odporcu.
Odporca v konaní argumentoval aj svojim vekom a zdravotným stavom, ktorý mu má
znemožňovať sa riadne zamestnať, avšak dôkaz o tom, že by bol odmietnutý zo strany
zamestnávateľa práve kvôli svojmu zdravotnému stavu súdu nepredložil a preto k tomuto
súd nemohol prihliadať. Na druhej strane je nutné podotknúť, že odporca stále využíva
motorové vozidlo, vozí sa na ňom a i keď odporca uvádzal, že tak činí na náklady svojej
mamy, ktorá uhrádza pohonné hmoty, súd tomuto taktiež neuveril. V neposlednom rade je
ešte nutné spomenúť, že odporca je v konaní zastúpený právnym zástupcom, ktoré
zastupovanie taktiež podľa vyjadrení odporcu má platiť jeho matka. Už i z tohto pohľadu sú
tvrdenia odporcu neudržateľné, pretože pri všeobecnej vedomosti o výške dôchodkov, je
priam nemožné, aby matka živila samu seba, platila výdavky na bývanie, stravu a ostatné
základné potreby, toto takisto činila vo vzťahu k svojmu synovi odporcovi, naviac platila
náklady na motorové vozidlo a dokonca i právne zastúpenie odporcu v tomto konaní.
Z uvedeného potom súd nemal inú možnosť len uzavrieť, že odporca musí mať nejaký
vedľajší alebo aspoň príležitostný príjem, z ktorého si hradí svoje výdavky...
Tvrdenie odporcu, že navrhovateľ si mohol sám zabezpečiť príjem formou brigád
resp. sociálnym štipendiom, považuje súd za absurdné a až scestné, pretože v prvom rade sú
rodičia povinní zabezpečiť výchovu a výživu svojmu dieťaťu, ktoré naviac nie je ešte
zárobkovo činné, pripravuje sa na budúce povolanie a to pomerne náročným štúdiom
Vysokej školy ekonomickej, Fakulty medzinárodných vzťahov. Na základe uvedených
skutočností s poukazom na citované ustanovenia súd rozhodol tak, ako je uvedené vo
výrokovej časti tohto rozhodnutia, určil výživné v období od 1. 8. 2009 do 31. 7. 2010
v sume 150 € mesačne a od 1. 8. 2010 do budúcna v sume 100 € mesačne, pričom
v prevyšujúcej časti žalobu zamietol ako nedôvodnú.“
Ústavný súd v súvislosti s citovanou časťou rozsudku súdu prvého stupňa považoval
za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru nadväzujúcu na § 219 ods. 2 OSP
ústavný súd, v ktorej zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu
a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok.
Podľa názoru ústavného súdu rozsudok okresného súdu sp. zn. 35 C/335/2009
z 19. mája 2011 a následne potvrdzujúci napadnutý rozsudok krajského súdu obsahujú
vecné, dôsledné a vyčerpávajúce vysporiadanie sa so všetkými skutočnosťami, ktoré boli
rozhodné na ustálenie rozsahu vyživovacej povinnosti sťažovateľa k navrhovateľovi.
Ústavný súd konštatuje, že tak prvostupňový, ako aj odvolací súd ústavne akceptovateľným
spôsobom aplikovali príslušné ustanovenia zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“),
podľa ktorých súd pri určení výživného predovšetkým prihliadne na odôvodnené potreby
oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného, pričom
na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa
povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového
prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba
berie (§ 75 ods. 1 zákona o rodine). Z odôvodnenia rozhodnutí oboch súdov vyplýva, že
majetkové pomery, schopnosti a možnosti sťažovateľa vzali do úvahy primeraným
spôsobom, keďže na ich zistenie uskutočnili náležité dokazovanie, pričom nemožno
namietať ani oboma súdmi prednostne použitý princíp potencionality, ktorý má v zhode
s príslušnou právnou úpravou (za dodržania zákonom ustanovených podmienok) prednosť
pred princípom fakticity.
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku
krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 35 C/335/2009 z 19. mája
2011 dospel k záveru, že tento rozsudok odvolacieho súdu je primeraným spôsobom
odôvodnený a nemožno ho považovať ani za arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa
s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc
ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými.
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa
s odvolacími námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,
že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto
súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom
dokazovaní.
Na základe toho ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti konštatoval, že
medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by
po prípadnom prijatí na ďalšie konanie reálne umožňovala dospieť k záveru o ich porušení,
a preto odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu
ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júna 2012