Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 331/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť F. S., t. č. K., zastúpeného advokátom JUDr. A. F., K., vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 15. marca 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť F. S. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2012

osobne doručená sťažnosť F. S., t. č. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. A. F., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 15. marca 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že navrhovateľ sa návrhom

doručeným Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) 30. júla 2009 domáhal proti

sťažovateľovi (ako odporcovi) uloženia povinnosti platiť mu výživné sumou 300 € mesačne

počnúc od 1. augusta 2009. Sťažovateľovi (odporcovi) boli na základe napadnutého

rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 19. mája 2011, uložené povinnosti:

- prispievať navrhovateľovi z titulu výživného sumou 150 € mesačne od 1. augusta

2009 do 31. júla 2010 a sumou 100 € mesačne od 1. augusta 2010 do budúcna a

- zaplatiť navrhovateľovi dlžné výživné za obdobie od 1. augusta 2009 do 31. mája

2011 v sume 2 263,92 €, a to v pravidelných mesačných splátkach po 100 € mesačne.

Podľa sťažovateľa došlo k porušeniu ním označeného základného práva podľa

a práva podľa dohovoru tým, že mu „bola v neprípustnej a nespravodlivej výške uložená

vyživovacia povinnosť, a to v dôsledku nedostatočného a nesprávneho vysporiadania sa

s predloženými dôkazmi, zároveň na základe vykonaných dôkazov dospeli súdy

k nesprávnym skutkovým zisteniam, na základe čoho dospeli k nesprávnemu právnemu

posúdeniu veci“.

Sťažovateľ v sťažnosti najmä uvádza:

«Som presvedčený, že právne posúdenie prípadu krajským súdom resp. okresným

súdom, ktorý aj napriek mojím schopnostiam, možnostiam, majetkovým pomerom

s prihliadnutím na moju dlhodobú nezamestnanosť, sociálnu situáciu a nemožnosť sa

zamestnať, sa vymyká z bežného rámca ústavnosti právneho posúdenia veci s prihliadnutím

na správnu aplikáciu práva príslušných zákonných noriem. Navyše s poukazom na to, že

Krajský súd Košice zrejme nesprávne, a to nad rámec prípustného s súladného

konformného výkladu ust. § 75 Zákona o rodine dospel k právnemu záveru o tom, že

„určené výživné súdom prvého stupňa zodpovedá zákonným kritériám určovania výživného

vyplývajúcim z ustanovení Zákona o rodine, konkrétne § 62 a § 75 ods. 1“. Druhostupňové

rozhodnutie, ktoré si v plnej miere osvojilo rozhodnutie súdu prvého stupňa prekračuje

dovolenú mieru zákonných kritérií určovania výživného podľa citovaných ustanovení. Nie je

možné rozumne pripustiť s ohľadom na moje celkom zjavné (vzhľadom k určenému

výživnému nedostačujúce) schopnosti, možnosti a majetkové pomery, aby ust. § 75 ods. 1

Zákona o rodine mohol všeobecný súd vykladať tak rozširujúco, aby vychádzal z princípu

potencionality príjmov, ak zároveň je z vykonaných dôkazov zrejmé, že nie je možné sa

v mojom prípade stotožniť s tvrdením, že ako povinný som bral na seba neprimerané

majetkové riziká, resp. že som sa vzdal bez ďalšieho dôvodu výhodnejšieho zamestnania,

zárobku, majetkového prospechu... Je nesprávna a bez zákonného ustanovenia podoprená

úvaha súdu, že súd je povinný prihliadať na potencionalitu príjmov, ak sa mu javí príjem

povinného ako nepravdivý... Za precedentné a ak by som mal použiť terminológiu

okresného súdu „až absurdné a scestné“ považujem výpočty okresného súdu, ktoré si

celkom zjavne osvojil aj krajský súd, zamerané na to, koľko som asi mohol mať teoreticky

finančných prostriedkov k dispozícii k jednotlivým obdobiam, či dátumom uvádzaných

v rozsudku... Mám za to, že zohľadňovanie príjmu, ktorý som nadobudol za trvania

manželstva, za trvania spoločnej domácnosti (s matkou navrhovateľa) a navyše, ktorý som

nadobudol do času predchádzajúcemu podanému návrhu na začatie konania a z ktorého

som preukázateľne prispieval na výživu môjho syna, nemá z hľadiska celkového

rozhodnutia o výživnom oporu v žiadnom zákonnom ustanovení, čím taktiež konajúce súdy

pochybili a rozhodli nad rámec výkladu príslušných zákonných ustanovení... Krajský súd

Košice v spojení s Okresným súdom Košice I neakceptovali moje argumenty spočívajúce

v tvrdení, že moje schopnosti, možnosti a majetkové pomery a moja celková sociálna

situácia od začiatku konania neodôvodňuje priznať výživné pre môjho plnoletého syna vo

výške 150 € mesačne od 1. 8. 2009 do 31. 7. 2010 resp. 100 € mesačne od 1. 8. 2010 do

budúcna, nakoľko som dlhodobo vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie a moje

príjmy nedosahujú ani len životné minimum a preto je pre mňa neúmerné platiť výživné

v takejto výške. Uvedeným založili konajúce súdy porušenie mojich práv popísaných

v úvode tejto sťažnosti prostredníctvom toho, že nesprávne zhodnotili moje schopnosti,

možnosti a majetkové pomery, nesprávne, ba až arbitrárne vyhodnotili môj príjem pred

podaním návrhu na určenie výživného môjho plnoletého syna za súčasného použitia

iracionálnych výpočtov podľa ktorých som mohol v tom a v tom čase disponovať určitým

obnosom finančných prostriedkov, čim z celého kontextu tejto ústavnej sťažnosti vyplýva

porušenie mojich základných práv.»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom o nej takto rozhodol:

„1. Základné právo F. S. na súdnu ochranu podľa slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práva a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Košice zo dňa 15. 3. 2012

v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 15. 3. 2012 pod sp. zn.

zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Krajský súd Košice je povinný uhradiť F. S. trovy právneho zastúpenia vo výške

323,50 € na č. účtu advokáta JUDr. A. F...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby

tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto

možnosť reálne nepripúšťajú (, ). Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia sťažovateľom označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorým malo dôjsť napadnutým rozsudkom

krajského súdu, ktorým mu bola „v neprípustnej a nespravodlivej výške uložená

vyživovacia povinnosť, a to v dôsledku nedostatočného a nesprávneho vysporiadania sa

s predloženými dôkazmi, zároveň na základe vykonaných dôkazov dospeli súdy

k nesprávnym skutkovým zisteniam, na základe čoho dospeli k nesprávnemu právnemu

posúdeniu veci“.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa si ústavný

súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Vychádzajúc zo svojho ústavného postavenia ústavný súd v zásade nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu vyjadrené

v jeho rozhodnutiach. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia jeho relevantných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (m. m. , , ).

V napadnutom rozsudku krajský súd predovšetkým uviedol:

«Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých výrokoch

o určení výživného a dlžnom, výživnom spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa

bez nariadenia pojednávania podľa v spojení

s a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový

stav, posúdil ho podľa správnych: zákonných ustanovení a zákonne rozhodol o výživnom,

vykonal všetky dôkazy významné pre rozhodnutie v súlade s .. Konajúci súd sa

dôsledne vysporiadal s námietkami odporcu uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho

obranu už v priebehu konania na súde prvého stupňa a odporca ani v priebehu odvolacieho

konania neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by mali za následok iné rozhodnutie

o výživnom. Odvolací súd preto rozsudok v napadnutých výrokoch ako vecne správny podľa

potvrdil a pretože sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením

napadnutého rozsudku, v odôvodnení tohto rozhodnutia sa obmedzil iba na skonštatovanie

správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia v súlade s a dodáva, že

určené výživné súdom prvého stupňa zodpovedá zákonným kritériám určovania rozsahu

výživného vyplývajúcim z ustanovení Zákona o rodine, konkrétne § 62 a § 75 ods. 1: Pri

skúmaní „pomerov“ dieťaťa a následnom určovaní konkrétneho rozsahu výživného je

potrebné vychádzať predovšetkým z toho, aká peňažná suma mesačne je potrebná na

úhradu odôvodnených potrieb dieťaťa, pričom medzi tieto potreby patrí výživa vo vlastnom

zmysle slova, hmotné potreby, ako je šatstvo, bielizeň, nájomné za byt, ako aj potreby

súvisiace s rozširovaním a prehlbovaním vzdelania dieťaťa, rozvojom jeho záujmov,

prípravy na budúce povolanie, kultúrne, športové a rekreačné potreby, t. j. všetky

nevyhnutné potreby, ktoré vyžadujú život kultúrneho človeka v súčasnosti. Miera týchto

potrieb je odstupňovaná a závisí predovšetkým od veku dieťaťa a jeho zdravotného stavu,

pričom ak to možnosti a schopnosti rodičov dovoľujú, na výživné zabezpečovať primeraný

podiel na výhodách v rámci možností rodičov. ... Pri rozhodovaní o odvolaní odporcu

odvolací súd neuveril jeho tvrdeniam o jeho nízkom príjme a požičaní finančných

prostriedkov. V tejto súvislosti poukazuje na ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine, ktorý zaradil

majetkové pomery povinného medzi všeobecné podmienky určenia rozsahu vyživovacej

povinnosti a rozšíril východiská na zisťovanie tzv. potencionality príjmov. Princíp

potencionality má prednosť pred princípom fakticity aj v prípade, že povinný berie na seba

neprimerané majetkové riziká, ktoré zahŕňajú aj takú činnosť, ktorá ohrozuje dosiahnutie

príjmu, resp. priamo vyvoláva stratu a súčasne nemožnosť poskytovania výživného. Ak sa

tvrdený príjem javí ako nepravdivý, je povinnosťou súdu prihliadnuť na celkové majetkové

pomery a tzv. potencionalitu príjmov, t. j. jeho zjavne nevyužitým schopnostiam. Ak odporca

tvrdí, že na zabezpečenie svojich potrieb si bol schopný požičať finančné prostriedky od

svojej blízkej rodiny, odvolací súd sa stotožňuje so stanoviskom súdu prvého stupňa, že

takto si môže požičať aj na výživné. ...V tomto prípade neobstojí prezentovaná obrana, že

vzhľadom na úvery, ktoré odporca spláca, nie je schopný plniť si vyživovaciu povinnosť

v určenom rozsahu, pretože vzhľadom na ich povahu možno uzavrieť, že tieto nie je možné

považovať za nevyhnutné a zároveň s poukazom na ust. § 62 ods. 1 Zákona o rodine, ktorý

plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom považuje za ich prvoradú zákonnú

povinnosť, ako aj na odsek 5 tohto zák. ustanovenia, v ktorom je výslovne uvedené, že

výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. ... Určené výživné je primerané

možnostiam a schopnostiam odporcu, vychádza z jeho životnej úrovne, najmä

s prihliadnutím na jeho deklarovaný príjem, z ktorého jednoznačne odporca nemôže

uhrádzať výdavky, ktoré sám prezentuje, a preto možno dôvodne dôvodiť, že ťažko uveriť, že

v tomto rozsahu ho niekto financuje. Preto odvolací súd je toho názoru, že príjmy odporcu

vzhľadom na skutočnosť, že hodnoverne nepreukázal spôsob akým si zabezpečuje

uspokojovanie svojich životných potrieb, musia byť omnoho vyššie ako boli prezentované

v priebehu konania na súde prvého stupňa, ako aj pred odvolacím súdom... Skutočnosť, že

odporca nemá zamestnanie, a preto nedosahuje príjem, nemôže byť dôvodom na neplnenie

vyživovacej povinnosti a odvolací súd sa stotožňuje s konštatáciou súdu prvého stupňa, že

odporca hodnoverne nepreukázal snahu o nájdenie si stáleho zamestnania. Na základe

uvedeného súd prvého stupňa, aj odvolací súd vychádzal pri určovaní výživného

predovšetkým z odôvodnených potrieb navrhovateľa, ktorý je študentom vysokej školy

a z povahy jeho štúdia je zrejmé, že sú s ním spojené zvýšené výdavky. Súd prvého stupňa

zákonne rozhodol aj o dlžnom výživnom, aj o spôsobe jeho zaplatenia s prihliadnutím na

naliehavosť potreby, ktorej výživné slúži.»

V nadväznosti na (ďalej len „OSP“),

podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia prvostupňového súdu, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie

správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody, ústavný súd poukazuje na podstatnú časť rozsudku

okresného súdu sp. zn. z 19. mája 2011, v ktorej sa uvádza:

„Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že v čase podania návrhu na

začatie konania bol navrhovateľ študentom strednej školy s tým, že počnúc septembrom

2009 nastúpil na Vysokú školu ekonomickú v Prahe, Fakulta medzinárodného obchodu,

s čím sa nevyhnutne zvýšili jeho výdavky spojené so štúdiom oproti predchádzajúcemu

času... Nakoľko tieto všetky výdavky mu uhrádzala len jeho matka - p. T. (predtým S.),

odporca mu nijako na tieto výdavky neprispieval, navrhovateľ sa určenia výživného zo

strany otca - odporcu bol nútený domáhať súdnou cestou. Odporca na začiatku konania

potvrdil, že navrhovateľovi neprispieval odôvodňujúc to tým, že je nezamestnaný a nemá

žiaden príjem. V priebehu ďalšieho konania uviedol a predložil dôkazy o tom, že

navrhovateľovi začal prispievať na jeho výživu sumou 20 €, 25 €; resp. posledne 27 €,

pričom dlžné výživné odporca uhradil z dôvodu uznesenia trestného stíhania voči nemu za

zanedbanie povinnej výživy v rámci tzv. účinnej ľútosti, čím zanikla trestnosť činu.

Pri rozhodovaní o povinnosti odporcu prispievať na výživu navrhovateľa súd

hodnotil schopnosti, možnosti, majetkové pomery odporcu, ako aj zhodnotil oprávnenosť

špecifikovaných výdavkov navrhovateľa a dospel k záveru, že navrhovateľ nie je zatiaľ

schopný samostatne sa živiť... V súvislosti so štúdiom v Prahe má naozaj zvýšené výdavky,

pričom aj z predložených listinných dôkazov je zrejmé, že tieto boli vynaložené účelne,

dôvodne a nevyhnutne, pričom je tu potrebné konštatovať, že tieto všetky výdavky mu naozaj

jeho matka zo svojho príjmu (cca 600 €, ešte menej po zrážkach splácaných úverov) pokryť

nestačí. Z tohto dôvodu súd potom uznal nárok navrhovateľa za dôvodný v rozsahu

uvedenom vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, kedy výživné súd priznal vo výške 150 €

mesačne v období od 1. 8. 2009 do 31. 7. 2010 a vo výške 100 € mesačne od 1. 8. 2010 do

budúcna.

Pri rozhodovaní o výške nároku navrhovateľa dôsledne skúmal majetkovú, osobnú

a finančnú situáciu odporcu, t. j. aké sú odporcove možnosti, schopnosti a jeho majetkové

pomery. V konaní bol jasne preukázané, že odporca ku dňu 1. 12. 2008 rozviazal pracovný

pomer u svojho posledného zamestnávateľa E., s. r. o. dohodou z organizačných dôvodov,

pričom jeho priemerná čistá mesačná mzda tam predstavovala sumu 1.008,50 €.

Okrem iného vo výplate za mesiac november 2009 obdržal aj odstupné vo výške

3.780,26 € netto (113.884,- Sk), mzdu za mesiac december vo výške 267,71 € (8.065,- Sk).

Následne sa odporca zaevidoval na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny

v Košiciach, kedy po dobu 6 mesiacov poberal podporu v sume cca 650 € (19.000-20.000,-

Sk). V mesiaci apríl 2009 bola odporcovi vyplatená zvýšená dávka DDS S., a. s. vo výške

447,35 € a začala byť vyplácaná aj bežná periodická dávka 52,19 € štvrťročne, t. j. 17,40 €

mesačne. V mesiaci máj 2009 odporca obdržal vyplatenú mzdu vo výške 131 € zo

spoločnosti H., s. r. o., kde mal uzavretú Dohodu o vykonaní práce. Počnúc decembrom

2009 odporca začal poberať dávku v hmotnej núdzi vo výške 62,50 €. Z uvedeného mal súd

teda preukázané, že už pred začatím tohto konania odporca disponoval s nepomerne

vysokou sumou finančných prostriedkov, z ktorých však nič svojmu synovi nedával,

neposkytoval. ... Je pravda, že odporcovi bol predbežným opatrením zakázaný vstup do bytu

navrhovateľa a jeho matky a teda otázku bývania riešil u svojich rodičov, kde býval aj v

čase rozhodnutia súdu v tomto konaní, avšak ani takto jeho výdavky spojené s bývaním

u rodičov a stravovaním a podobne nemohli byť v tak veľkej miere, aby všetky uvedené

prostriedky minul len týmto spôsobom. Pri svojej výpovedi odporca uviedol, že jeho

priemerné výdavky na jeho osobu predstavujú zhruba sumu 330 €(10.000,- Sk). Na základe

uvedeného potom súd uzavrel, že pri skončení pracovného pomeru v decembri 2008

odporca mal dispozícii sumu celkom 4.697 € (3.780 € odstupné + 267 € mzda za 12/2008 +

dávka v nezamestnanosti 650 €) a jeho výdavky mali podľa jeho vyjadrenia predstavovať

sumu 330 €. Súd... dospel k záveru, že v prípade adekvátneho nakladania s týmito

finančnými prostriedkami, odporcovi daná suma 4.697 € mohla a aj mala tzv. vydržať oveľa

dlhšie, približne až do júla 2010. ...

Vzhľadom na to súdu potom nič nebránilo určiť výživné od 1. 8. 2009 do 31. 7. 2010

v sume 150 €. Táto suma korešponduje tak s oprávnenými výdavkami navrhovateľa, kedy je

však nutné povedať, že i navrhovateľova matka je povinná sa podieľať a vlastne sa ako

jediná dlhodobo podieľala na výžive syna a korešponduje aj s vyjadrením odporcu, kedy za

svoje oprávnené výdavky označil sumu cca 330 € a teda je naplnené aj ustanovenie § 62

ods. 2 posledná veta Zákona o rodine, že deti majú zdieľať rovnakú životnú úroveň ako ich

rodičia. Je potrebné tu poukázať na to, že ak odporca takúto vysokú sumu finančných

prostriedkov minul do dňa začatia súdneho konania (ako iba tvrdí!), nemohlo sa jednať

o nevyhnutné a teda oprávnené výdavky odporcu... Súd si tu dovoľuje poznamenať, že ak

odporca sa stal nezamestnaným, bez stáleho príjmu, odkázaný len na jednorazovo

poskytnuté finančné prostriedky z odstupného, mal tejto svojej celkovej osobnej, sociálnej

a spoločenskej situácii prispôsobiť aj spôsob a štýl svojho života...

Nakoľko vyššie uvedený objem finančných prostriedkov cca 5.000 - 5.500 € pri

zohľadnení výživného na syna 150 € a odhadovaných výdavkov odporcu mohol vystačiť cca

do júla 2010, súd po tomto dátume už výšku určeného výživného znížil na sumu 100 €...

Na tomto mieste súd skúmal u odporcu i tú skutočnosť, či sa odporca snažil

zabezpečiť si svoj príjem formou nového stáleho zamestnania, resp. prípadných brigád a to

aj z pohľadu jeho veku, zdravotného stavu, celkovej situácie na trhu práce a ďalších

faktorov. Odporca v konaní predložil potvrdenia o hľadaní zamestnania, ktoré je povinný

ako evidovaný nezamestnaný pravidelne predkladať príslušnému úradu práce. Tieto však

súd nevyhodnotil ako jednoznačný dôkaz o tom, že odporca má naozaj reálny záujem si

zamestnanie nájsť, pretože niektoré potvrdenia boli opakovane na podpis predkladané tomu

istému zamestnávateľovi, mnoho z uvedených potvrdení je z jedného a toho istého dátumu,

čo súd nepovažoval za logické a bežné, že by odporca v jeden deň vyhľadal desiatku

zamestnávateľov. ... dôvodné podozrenie, že uvedené potvrdenia boli odporcom pozháňané

len účelovo, naoko a nedokazujú naozaj reálny záujem sa zamestnať. Na tom nič nemení i tá

skutočnosť, že potvrdenia sú predkladané úradu práce, pretože hodnotenie tohto dôkazu je

plne v kompetencii súdu a nie je závislým na tom, či úrad práce potvrdenia akceptuje alebo

nie. Súd považuje za potrebné zdôrazniť, že odporca v konaní nepredložil ani jeden dôkaz

vo forme písomnej žiadosti o prijatie do pracovného pomeru a prípadne negatívnu odpoveď

zamestnávateľa, ktorá by preukazovala naozaj reálny a skutočný záujem odporcu sa

zamestnať, kedy z predložených listinných dôkazov bolo súdu zrejmé, že v košickom regióne

resp. aj inde je dostatok pracovných ponúk korešpondujúcich s kvalifikáciou odporcu.

Odporca v konaní argumentoval aj svojim vekom a zdravotným stavom, ktorý mu má

znemožňovať sa riadne zamestnať, avšak dôkaz o tom, že by bol odmietnutý zo strany

zamestnávateľa práve kvôli svojmu zdravotnému stavu súdu nepredložil a preto k tomuto

súd nemohol prihliadať. Na druhej strane je nutné podotknúť, že odporca stále využíva

motorové vozidlo, vozí sa na ňom a i keď odporca uvádzal, že tak činí na náklady svojej

mamy, ktorá uhrádza pohonné hmoty, súd tomuto taktiež neuveril. V neposlednom rade je

ešte nutné spomenúť, že odporca je v konaní zastúpený právnym zástupcom, ktoré

zastupovanie taktiež podľa vyjadrení odporcu má platiť jeho matka. Už i z tohto pohľadu sú

tvrdenia odporcu neudržateľné, pretože pri všeobecnej vedomosti o výške dôchodkov, je

priam nemožné, aby matka živila samu seba, platila výdavky na bývanie, stravu a ostatné

základné potreby, toto takisto činila vo vzťahu k svojmu synovi odporcovi, naviac platila

náklady na motorové vozidlo a dokonca i právne zastúpenie odporcu v tomto konaní.

Z uvedeného potom súd nemal inú možnosť len uzavrieť, že odporca musí mať nejaký

vedľajší alebo aspoň príležitostný príjem, z ktorého si hradí svoje výdavky...

Tvrdenie odporcu, že navrhovateľ si mohol sám zabezpečiť príjem formou brigád

resp. sociálnym štipendiom, považuje súd za absurdné a až scestné, pretože v prvom rade sú

rodičia povinní zabezpečiť výchovu a výživu svojmu dieťaťu, ktoré naviac nie je ešte

zárobkovo činné, pripravuje sa na budúce povolanie a to pomerne náročným štúdiom

Vysokej školy ekonomickej, Fakulty medzinárodných vzťahov. Na základe uvedených

skutočností s poukazom na citované ustanovenia súd rozhodol tak, ako je uvedené vo

výrokovej časti tohto rozhodnutia, určil výživné v období od 1. 8. 2009 do 31. 7. 2010

v sume 150 € mesačne a od 1. 8. 2010 do budúcna v sume 100 € mesačne, pričom

v prevyšujúcej časti žalobu zamietol ako nedôvodnú.“

Ústavný súd v súvislosti s citovanou časťou rozsudku súdu prvého stupňa považoval

za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru nadväzujúcu na

ústavný súd, v ktorej zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. , ,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok.

Podľa názoru ústavného súdu rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 19. mája 2011 a následne potvrdzujúci napadnutý rozsudok krajského súdu obsahujú

vecné, dôsledné a vyčerpávajúce vysporiadanie sa so všetkými skutočnosťami, ktoré boli

rozhodné na ustálenie rozsahu vyživovacej povinnosti sťažovateľa k navrhovateľovi.

Ústavný súd konštatuje, že tak prvostupňový, ako aj odvolací súd ústavne akceptovateľným

spôsobom aplikovali príslušné ustanovenia o rodine a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“),

podľa ktorých súd pri určení výživného predovšetkým prihliadne na odôvodnené potreby

oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného, pričom

na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa

povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového

prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba

berie (§ 75 ods. 1 zákona o rodine). Z odôvodnenia rozhodnutí oboch súdov vyplýva, že

majetkové pomery, schopnosti a možnosti sťažovateľa vzali do úvahy primeraným

spôsobom, keďže na ich zistenie uskutočnili náležité dokazovanie, pričom nemožno

namietať ani oboma súdmi prednostne použitý princíp potencionality, ktorý má v zhode

s príslušnou právnou úpravou (za dodržania zákonom ustanovených podmienok) prednosť

pred princípom fakticity.

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku

krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 19. mája

2011 dospel k záveru, že tento rozsudok odvolacieho súdu je primeraným spôsobom

odôvodnený a nemožno ho považovať ani za arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa

s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc

ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými.

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa

s odvolacími námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,

že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto

súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom

dokazovaní.

Na základe toho ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti konštatoval, že

medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

a základným právom podľa neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by

po prípadnom prijatí na ďalšie konanie reálne umožňovala dospieť k záveru o ich porušení,

a preto odmietol sťažnosť podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu

ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2012