Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 314/2012
PDF · 249.06 KB
No categories available
I. ÚS 314/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. A., L. M., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M.,
Advokátska kancelária, L. M., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 40
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 32 ods. 1, 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a podľa čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1, čl. 4 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru
o právach dieťaťa rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 CoP 29/2011 z 24. mája
2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. J. A. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola
22. septembra 2011 doručená sťažnosť Ing. J. A. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojich základných práv podľa čl. 40 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len ,,ústava“), podľa čl. 32 ods. 1, 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1, čl. 4 a čl. 18
ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 5 CoP 29/2011 z 24. mája 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
2. Ústavná sťažnosť smeruje proti rozsudku krajského súdu, ktorý v celom
rozsahu potvrdil rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 3 P 196/2009 z 9. februára 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“). Označeným
rozsudkom okresného súdu boli upravené rodičovské práva a povinnosti sťažovateľa
a matky k ich maloletým deťom A., a to k R., F., a Š., tak, že maloleté deti sa zverujú
do osobnej starostlivosti matky. Obidvaja rodičia sú oprávnení maloleté deti zastupovať
a spravovať ich majetok. Sťažovateľ je povinný prispievať na výživu maloletého R. sumou
100 € mesačne, na výživu maloletého F. sumou 90 € mesačne a na výživu maloletého Š.
sumou 60 € mesačne, vždy do 15. dňa toho-ktorého mesiaca vopred, k rukám matky,
počnúc od 9. februára 2011.
Sťažovateľ je oprávnený stretávať sa s maloletým R. a F. každý párny víkend
od piatku od 16.00 h do nedele do 18.30 h, každý utorok, štvrtok od 16,00 h do 18.30 h,
v čase Vianoc každý párny rok od 23. 12. od 17.00 h do 26. 12. do 18.30 h, nepárny rok
od 30. 12. od 17.00 h do 2.1. nasledujúceho roku do 18.30 h, počas Veľkej noci každý
nepárny rok od piatku od 17.00 h do pondelka 18.30 h, v čase jarných prázdnin každý rok
od pondelka od 9.00 h do stredy do 18.30 h, v čase letných prázdnin od 1. 7. od 9.00 h
do 15. 7. do 18.30 h, od 1. 8. od 9.00 h do 15. 8. do 18.30 h.
Sťažovateľ je oprávnený stretávať sa s maloletým Š. každý párny piatok od 16.00 h
do 18.30 h, každú párnu sobotu od 9.00 h do 18.30 h, každú párnu nedeľu od 9.00 h
do 18.30 h, každý utorok, štvrtok od 16.00 h do 18.30 h, v čase Vianoc každý párny rok
od 23. 12. od 17.00 h do 18.30 h, 24. 12. od 9.00 h do 18.30 h, 25. 12. 9.00 h do 18.30 h,
26. 12. od 9.00 h do 18.30 h, nepárny rok od 30. 12. od 17.00 h do 18.30 h, 31. 12. od 9.00 h
do 18.30 h, 1. 1. nasledujúceho roku od 9.00 h do 18.30 h, 2. 1. nasledujúceho roku od 9.00
h do 18.30 h, počas Veľkej noci každý nepárny rok piatok od 9.00 h do 18.30 h, v sobotu
od 9.00 h do 18.30 h, nedeľu od 9.00 h do 18.30 h, pondelok od 9.00 h do 18.30 h, v čase
jarných prázdnin každý rok pondelok od 9.00 h do 18.30 h, utorok od 9.00 h do 18.30 h,
stredu od 9.00 h do 18.30 h, v čase letných prázdnin od 1. 7. do 15. 7., od 1. 8. do 15. 8.
s tým, že sťažovateľ dieťa prevezme každý deň počas tohto obdobia o 9.00 h a každý deň
ho matke odovzdá o 18.30 h.
Sťažovateľ si maloleté deti prevezme a po ukončení styku odovzdá matke v mieste
jej terajšieho bydliska. Matka je povinná maloleté deti na styk riadne pripraviť. Obidvaja
rodičia sú povinní v prípade, že sa styk z vážnych dôvodov nemôže zrealizovať, oznámiť
túto skutočnosť druhému rodičovi najneskôr v lehote 24 hodín pred započatím styku,
zároveň sú povinní podrobiť sa s maloletými deťmi odbornému poradenstvu
v psychologickej ambulancii.
3. Sťažovateľ sa nestotožnil so závermi krajského súdu a v ústavnej sťažnosti
uviedol, že krajský súd sa nedostatočne a nepresvedčivo vysporiadal s jeho argumentáciou
až do takej miery, že napadnutý rozsudok je ústavne neakceptovateľný, vykazuje vysoký
stupeň arbitrárnosti, čo má za následok porušenie jeho označených základných práv.
V ústavnej sťažnosti sťažovateľ poukazoval predovšetkým na vykonané znalecké
dokazovanie, ktoré bolo podľa jeho názoru nesprávne vyhodnotené zo strany konajúcich
súdov. Sťažovateľ k tomu v podstatnom uviedol: «... sťažovateľ upozorňoval Krajský súd
v Žiline na to, že prvostupňový súd „vytrhol“ len určité skutočnosti uvedené v znaleckom
posudku a zaoberal sa len nimi, pričom tieto si aj osvojil – išlo len o skutočnosti, ktoré
vyhodnotil v prospech matky. Dokonca niektoré skutočnosti uvádzané súdom v odôvodnení
rozsudku nie sú totožné s tými, ktoré sú uvedené v znaleckom posudku, resp. sú vytrhnuté
z kontextu, čím vzbudzujú, že dávajú iný zmysel. ...
Sťažovateľ ďalej poukazoval na skutočnosť, že súd „vzhliadal“ len nedostatky
a chyby v správaní sťažovateľa a jeho konaní, avšak nezobral vôbec na zreteľ ním tvrdené
závažné skutočnosti, a to neprehliadnuteľné nedostatky u matky, ktoré sú zadokumentované
aj v spise a znalkyňou sú hodnotené ako pozoruhodné kumulované zranenia maloletého.»
4. Sťažovateľ osobitne zdôraznil tú skutočnosť, že krajský súd nevykonal všetky
dôkazy, ktoré v konaní navrhol, čo taktiež znamená zásah do jeho základných práv. V tejto
súvislosti ďalej argumentoval: „Je jednoznačne preukázané, že Krajský súd v Žiline mal
k dispozícii znalecký posudok a tiež aj možnosť oboznámiť sa so zápisnicou o výsluchu
znalkyne zo dňa 11. 01. 2011 – sťažovateľ navrhol jej vyžiadanie a predloženie spisu
8C/145/2009, avšak napriek tomu, že ide o konanie vo veci starostlivosti súdu o maloleté
deti, neurobil nič preto, aby úplne zistil skutkový stav, aby sa oboznámil podrobne
so všetkými navrhnutými dôkazmi a tiež so spisom, napriek tomu, že je to jeho povinnosťou.
Uvedeným konaním Krajského súdu v Žiline bolo porušené taktiež právo sťažovateľa
na súdnu ochranu, ako aj na spravodlivé súdne konanie. ...
Navyše sťažovateľ poukazuje aj na to, že Krajský súd v Žiline nevzhliadol ani to, že
sťažovateľovi v pôvodnom konaní nebola možnosť navrhovať ďalšie dôkazy. Prvostupňový
súd vyhlásil dokazovanie za skončené, bez toho aby dal možnosť sťažovateľovi navrhnúť
ďalšie dôkazy. Sťažovateľ následne... podaním z 28.01.2011 navrhol ich vykonanie, pričom
okresný súd ich považoval za nedôvodné. Krajský súd sa s nimi vôbec nezaoberal
a nezaoberal sa ani návrhmi na vykonanie dôkazov, ktoré sťažovateľ doručil Krajskému
súdu v Žiline, pričom sa s týmito dôkazmi vôbec nezaoberal a vo svojom rozhodnutí
sa s touto skutočnosťou nevysporiadal. Krajský súd v Žiline mal nariadiť pojednávanie
na ozrejmenie skutočností uvádzaných sťažovateľom a na odstránenie rozporov, pričom
týmito návrhmi sa vôbec nezaoberal. Sťažovateľ v odvolaní uvádzal, že nesúhlasí
s rozhodnutím o jeho odvolaní bez nariadenia pojednávania, na ktorom malo dôjsť
k doplneniu dokazovania.“
5. Napokon sťažovateľ namietal aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku
krajského súdu: „Krajský súd v Žiline v rozpore s príslušnými ustanoveniami právnych
predpisov neuviedol, aké skutočnosti považoval za preukázané, ktoré za preukázané
nepovažoval, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil
a ako sa vysporiadal so skutočnosťami uvedenými sťažovateľom v odvolaní. ...
S účinnosťou od 01.07.2011 vstúpilo do platnosti ustanovenie § 24 ods. 2 Zákona
o rodine, podľa ktorého ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú
osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, tak súd môže dieťa zveriť
do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto
lepšie zaistené potreby dieťaťa.
Ak so striedavou osobnou starostlivosťou súhlasí aspoň jeden z rodičov, potom súd
musí skúmať, či bude striedavá osobná starostlivosť v záujme dieťaťa. Touto otázkou
sa však Krajský súd v Žiline vôbec nezaoberal.“
6. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil
porušenie označených základných práv podľa ústavy, listiny, dohovoru a Dohovoru
o právach dieťaťa rozsudkom krajského súdu, zrušil napadnutý rozsudok, vec vrátil na nové
konanie, priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €
a náhradu trov právneho zastúpenia. Výšku primeraného zadosťučinenia sťažovateľ
odôvodnil predovšetkým tým, že porušenie jeho základných práv dolieha na neho osobitne
nepriaznivo, trpí pocitom bezmocnosti a je v ňom v podstate negovaná dôvera v možnosť
poskytnutia spravodlivosti v štáte.
7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Ustanovenie čl. 36 ods. 1 listiny zakotvuje
obsahovo identické základné právo.
9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
10. Podľa čl. 32 ods. 1 listiny rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Osobitná
ochrana detí a mladistvých je zaručená. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny starostlivosť o deti a ich
výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva
rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti ich vôli iba
rozhodnutím súdu na základe zákona.
11. Podľa čl. 2 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnými
stranami Dohovoru, prijmú všetky potrebné opatrenia, aby bolo dieťa chránené
pred všetkými formami diskriminácie alebo trestov založených na postavení, činnosti,
vyjadrených názoroch alebo presvedčení jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo členov
rodiny.
Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým
hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných súkromnými
zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.
Podľa čl. 4 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto
Dohovoru, vykonajú všetky potrebné zákonodarné, správne a iné opatrenia pre uskutočnenie
práv uznaných týmto Dohovorom. Pokiaľ ide o hospodárske, sociálne a kultúrne práva,
štáty, ktoré sú zmluvnými stranami Dohovoru, urobia opatrenia v maximálnej miere podľa
svojich možností a podľa potreby v rámci medzinárodnej spolupráce.
Podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnými stranami
tohto Dohovoru musia vynaložiť maximálne úsilie na to, aby bola uznaná zásada, že
obidvaja rodičia majú spoločnú zodpovednosť za výchovu a rozvoj dieťaťa. Základným
zmyslom ich starostlivosti musí byť pritom najlepší záujem dieťaťa.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
13. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Podstatu podanej sťažnosti tvorí nesúhlas sťažovateľa s vyhodnotením dôkazov
zo strany krajského súdu, pričom sťažovateľ je presvedčený, že pri správnom vyhodnotení
dôkazov (najmä záverov znaleckého dokazovania) by krajský súd dospel k inému záveru
a vo svojom výroku by rozhodol o striedavej osobnej starostlivosti rodičov o maloleté deti,
prípadne by zveril maloleté deti do jeho osobnej starostlivosti. Sťažovateľ taktiež namietal,
že krajský súd nevykonal všetky ním navrhnuté dôkazy, a napokon namietal i nedostatočné
odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu.
15. Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu viacerých sťažovateľom
označených základných práv v prvom rade skúmal, či napadnutý rozsudok nie je
neodôvodnený alebo arbitrárny v takom rozsahu, že by to malo za následok porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé
prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
16. Námietky sťažovateľa, ktoré uplatnil v podanej ústavnej sťažnosti, sa
v podstatnej miere zhodujú s jeho argumentáciou v odvolaní proti rozsudku krajského súdu.
Krajský súd sa preto pri svojom rozhodovaní zaoberal aj uvedenou obranou sťažovateľa,
ktorú však vyhodnotil ako nedôvodnú. V napadnutom rozsudku sa stotožnil so závermi súdu
prvého stupňa v otázke vyhodnotenia dôkazov ako i právneho posúdenia veci. Nad rámec
odôvodnenia okresného súdu v podstatnom uviedol: „V zmysle ust. § 24 ods. 2 Zákona
o rodine, predpokladmi pre rozhodnutie súdu o striedavej osobnej starostlivosti oboch
rodičov, ktoré musia byť súčasne splnené, sú najmä záujem dieťaťa na zverení do striedavej
starostlivosti oboch rodičov, lepšia možnosť zaistenia potrieb dieťaťa pri tomto spôsobe
starostlivosti, spôsobilosť oboch rodičov dieťa vychovávať, záujem oboch rodičov o osobnú
starostlivosť o dieťa a súhlas aspoň jedného z rodičov so zverením dieťaťa do striedavej
osobnej starostlivosti. Zisťovanie splnenia uvedených predpokladov si vyžaduje rozsiahle
dokazovanie napr. nariadenie znaleckého dokazovania pri rozhodovaní o vhodnosti
striedavej osobnej starostlivosti a jej dĺžke. Súd musí predovšetkým rešpektovať právo
maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obom rodičom a vždy musí prihliadať
na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu
budúceho výchovného prostredia, ako aj na schopnosť rodiča dohodnúť sa na výchove
a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd musí dbať o to, aby sa rešpektovalo právo
dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany oboch rodičov a aby sa rešpektovalo právo
dieťaťa na udržiavanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku
s obidvoma rodičmi. Vek dieťaťa má pri rozhodovaní o striedavej osobnej starostlivosti
pomerne dôležitú úlohu a súd by ho mal pri rozhodovaní tiež vziať do úvahy. Rozhodnutie
o striedavej osobnej starostlivosti o maloleté dieťa by malo vychádzať zo spoločnej vôle
a dohody rodičov, schopnosti spolu komunikovať a spolupracovať a nezapájať dieťa
do svojich vzájomných problémov.
Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu dospel k rovnakému záveru ako okresný
súd, ktorý zveril maloleté deti do osobnej starostlivosti matky a styk s otcom upravil tak, ako
je uvedené vo výroku rozsudku. Odvolací súd sa stotožnil s konštatovaním okresného súdu,
ktorý mal za to, že v konaní o úprave výkonu rodičovských práv a povinností na čas do
rozvodu bolo potrebné rozhodnúť aj vzhľadom na dĺžku konania, ako aj na skutočnosť, že
uvedený stav vnáša medzi rodičov napätie, keď obidvom záleží na výsledku konania a má
negatívny vplyv na deti. Navyše je potrebné konštatovať, že vzhľadom k tomu, že
v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súd upravuje
výkon rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, skoršia
úprava výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu podľa § 36 a § 65
ods. 1, t. j. na čas do rozvodu, stráca účinnosť právoplatnosťou výroku o úprave
rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu a výživnom v rozhodnutí, ktorým
sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, bez ohľadu na to, či výkon ich
rodičovských práv a povinností k maloletým deťom bol už upravený skorším rozhodnutím
súdu alebo súdom schválenou dohodou.
V nadväznosti na uvedené zároveň odvolací súd dospel k záveru, že vzhľadom
na skutočnosť, že v konaní o rozvod manželstva bolo nariadené kontrolné znalecké
dokazovanie vo vzťahu k otázke zverenia maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti
rodičov, nebolo možné v tomto konaní a v tomto čase jednoznačne ustáliť, že boli splnené
všetky podmienky pre zverenie maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti oboch
rodičov, tak ako to namieta otec maloletých detí v podanom odvolaní. Zo znaleckého
posudku Mgr. L. A., ako aj z jej výsluchu vyplýva, že optimálna by v danom prípade bola
striedavá starostlivosť, avšak vzhľadom na vyššie uvedené bude posúdenie tejto otázky
predmetom konania o rozvod manželstva a úpravu rodičovských práv a povinností
k maloletým deťom na čas po rozvode. Preto odvolací súd zhodne s okresným súdom
má zato, že v konaní o rozvod manželstva a úpravu výkonu práv a povinností rodičov na čas
po rozvode, môže dôjsť aj k zmene skutočností, ktoré môže mať vplyv na rozhodnutie
v danom konaní v porovnaní s rozhodnutím v tomto konaní. Avšak vzhľadom na záujem detí
bolo nevyhnutné, aby okresný súd o úprave do rozvodu rozhodol.
Zároveň aj vzhľadom na vzťahy rodičov a nevyriešenú komunikáciu považoval
odvolací súd rozhodnutie okresného súdu za opodstatnené a rozumné, prihliadajúce
na záujem detí a na ich zdravý psychický vývoj.
Pokiaľ otec maloletých detí v podanom odvolaní neustále poukazoval na funkčnosť
dohôd o úprave styku jeho a matky s deťmi a mal za to, že okresný súd svojím rozhodnutím
deti vytrhol z určitého režimu a organizácie, jeho tvrdenia sú neopodstatnené, nakoľko keby
ich stretávanie prebiehalo bezproblémovo, nebol by zo strany matky podaný návrh
na zverenie detí do osobnej starostlivosti a úpravu styku otca s deťmi, pričom o jeho
tvrdeniach nesvedčia aj početné záznamy vyhotovené úradom práce o problémoch,
ku ktorým došlo pri realizácii styku, resp. že nemu nedošlo vôbec.
Odvolací súd sa zároveň stotožnil s rozhodnutím okresného súdu o uložení povinnosti
rodičom a maloletým deťom podrobiť sa odbornému poradenstvu. Je potrebné, aj vzhľadom
k odvolaniu otca maloletých, zdôrazniť, že pokiaľ rodičia skutočne deti milujú tak, ako to
proklamujú, budú opatrenia brať ako ponúknutú pomoc pri riešení ich problému a nie ako
určitú formu sankcie s cieľom vyhnúť sa jej. ...
Pokiaľ otec maloletých detí v odvolaní uviedol, že nesúhlasí s rozhodnutím
odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania a žiadal, aby odvolací súd na rozhodnutie
o odvolaní nariadil pojednávanie, odvolací súd konštatuje, že zo znenia § 214 O.s.p.
vyplýva, že základnou formou konania o odvolaní je konanie bez pojednávania. Z ust. § 214
ods. 2 O.s.p. vyplýva, že odvolací súd môže, okrem prípadov uvedených v ods. 1, rozhodnúť
o odvolaní aj bez nariadenia pojednávania. Odvolací súd dospel z záveru, že
v prejednávanej veci nebol daný žiaden zo zákonných dôvodov uvedených v ust. § 214
ods. 1 O.s.p. odôvodňujúcich nariadenia pojednávania, pričom podľa uvedeného
ustanovenia na prejedanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda
senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a) je potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie, b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,
c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Odvolací súd preto rozhodol o odvolaní otca
maloletých v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd neuznal opodstatnenosť
argumentácií otca maloletých detí, na ktorých založil svoje odvolacie dôvody a rozhodol
tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.“
17. Ústavný súd pri posudzovaní namietanej ústavnej nekonformnosti napadnutého
rozsudku krajského súdu s poukazom na svoju ustálenú judikatúru predovšetkým
konštatuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, ústavnému súdu neprináleží hodnotiť správnosť skutkových záverov
či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom,
nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95). Úlohou ústavného súdu totiž
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany
ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom
rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne
popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06,
18. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v podstate požaduje revíziu
rozsudku krajského súdu, ktorým sa jeho odvolaniu proti rozsudku okresného súdu
nevyhovelo. Sťažovateľ sa zameral na znalecké dokazovanie a nepriamo aj na niektoré
ďalšie listinné dôkazy, ktoré napokon sám v sťažnosti vyhodnotil z pohľadu ich obsahu,
príp. účelovosti, pritom dospel k opačným záverom ako všeobecné súdy. Inak povedané,
závery vykonaného dokazovania sťažovateľ interpretoval inak, než konajúce všeobecné
súdy.
19. V intenciách už uvedenej stabilizovanej judikatúry ústavný súd opakovane
zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy (výsluch svedkov,
znalecké dokazovanie a iné), tak ako to požaduje sťažovateľ vo svojej sťažnosti. Takýto
postup ústavného súdu by bol nielen v príkrom rozpore s už uvedenými úlohami ústavného
súdu, ale popieral by základnú zásadu ústnosti a základnú zásadu bezprostrednosti súdneho
konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady na zistenie materiálnej pravdy.
20. Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd vo svojom rozsudku dostatočne
vyhodnotil vykonané dokazovanie, na sporné otázky namietané sťažovateľom dal
vyčerpávajúcim spôsobom kvalifikované odpovede, a preto aj ústavný súd ho považuje
za dostačujúci a ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku
krajský súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré potvrdil
rozsudok okresného súdu v celom rozsahu. Okolnosť, že sťažovateľ má odlišný názor,
nezakladá porušenie označených základných práv a slobôd. Ústavný súd preto nemá dôvod
zasahovať do záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd k tomu ďalej poznamenáva, že
základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie garantované ústavou, listinou
a dohovorom neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno
ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým návrhom účastníka
konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).
21. K namietanému neúplnému vykonaniu všetkých navrhovaných dôkazov, najmä
vo vzťahu k znaleckému posudku Mgr. L. A., ústavný súd uvádza, že z práva na súdnu
ochranu a spravodlivý súdny proces nevyplýva pre sťažovateľa právo, aby súdy akceptovali
všetky jeho návrhy na vykonanie dokazovania, ale aby mali možnosť tieto návrhy predniesť
(porovnaj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Engel c. Holandsko z 8. júna
1976, séria A, č. 22, s. 38 - 39, § 91, podobne II. ÚS 25/07). Zároveň ústavný súd dodáva,
že v okolnostiach daného prípadu vonkoncom nemožno hovoriť o možnom porušení
označených základných práv sťažovateľa, pretože krajský súd sa v odvolacom konaní
oboznámil s predmetným znaleckým posudkom, avšak ani tento dôkaz argumentačne
nezvrátil jeho potvrdzujúci rozsudok, čo napokon krajský súd aj náležite odôvodnil.
22. Taktiež neobstojí ani tá časť ústavnej argumentácie sťažovateľa, že rozhodnutím
krajského súdu bez nariadenia pojednávania boli porušené jeho základné práva, pretože
mu tým nebola daná možnosť odstrániť z jeho pohľadu skutkové nezrovnalosti.
23. Podľa § 214 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci
samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak
a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,
c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
Podľa § 214 ods. 2 OSP v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez
nariadenia pojednávania.
24. V okolnostiach daného prípadu ústavný súd s poukazom na citované ustanovenie
§ 214 OSP konštatuje, že postup krajského súdu nevybočil z rámca Občianskeho súdneho
poriadku, ktorý vymedzuje mantinely pre postup všeobecných súdov pri prejednávaní veci
v odvolacom konaní vo vzťahu k nariaďovaniu pojednávania. Krajský súd navyše
kompaktne odôvodnil, z akých dôvodov nenariaďoval vo veci ďalšie pojednávanie, ale vo
veci rozhodol. Všeobecné súdy sú povinné postupovať tak, aby boli dodržané práva
garantujúce spravodlivý proces, ktoré však nemožno vykladať takým spôsobom, že súd je
povinný vyhovieť každému procesnému návrhu sťažovateľa. Súčasťou práva na spravodlivý
proces sú aj záruky rýchlosti a hospodárnosti konania, na ktoré je konajúci súd rovnako
povinný prihliadať. Uvedené ústavne relevantné úvahy berie do úvahy aj Európsky súd
pre ľudské práva, ktorý pri posudzovaní verejnosti súdneho konania na odvolacích súdoch
zdôrazňuje osobitosť každého prípadu a povahu otázok preskúmavaných odvolacím súdom
(napr. rozhodnutie Jan - Ake Andersson a Fejde c. Švédsko z 29. októbra 1991, Annuaire,
č. 212-C).
25. Sťažovateľ okrem porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
namietal aj porušenie ďalších základných práv podľa čl. 32 ods. 1, 4 a čl. 36 ods. 1 listiny
a práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1, čl. 4 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, avšak
vždy na základe rovnakých skutočností, z akých vychádzal pri svojich námietkach
o porušení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže namietaným porušením
základných práv podľa listiny a Dohovoru o právach dieťaťa sťažovateľ sleduje ten istý
účel, ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že nie je nevyhnutné osobitne sa zaoberať touto
časťou sťažnosti, pretože závery prijaté v časti sťažnosti namietajúcej porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa v celom rozsahu
vzťahujú aj na záver vo vzťahu k ďalším označeným právam. Sťažovateľom označené
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru porušené nebolo a v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu ďalších
sťažovateľom označených práv (mutatis mutandis IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07,
26. Z dôvodu presvedčivosti tohto rozhodnutia však ústavný súd považoval
za potrebné zdôrazniť tieto skutočnosti.
27. Rodičovské práva a povinnosti patria, tak ako to uvádza aj sťažovateľ, obidvom
rodičom. Ak rodičia žijú v manželstve, predpokladá sa, že ich vychovávajú v zásade
na základe vzájomnej dohody a v záujme maloletého dieťaťa. Zákon č. 36/2005 Z. z.
o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o rodine“) úpravu výkonu rodičovských práv a povinností v určitých špecifických
situáciách rieši osobitne, čo čl. 32. ods. 1 a 4 listiny (obsah ktorého zodpovedá čl. 41 ods. 1
a 4 ústavy) nielen umožňuje, ale aj predpokladá. Pritom zákon o rodine preferuje
predovšetkým dohodu rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností (§ 24 ods. 2, § 25
ods. 1, § 35 a § 36 zákona o rodine). Až keď nedôjde k dohode rodičov o výkone
rodičovských práv, rozhodne o ich výkone súd, vždy však s prihliadnutím na záujem
maloletého dieťaťa.
28. Právna úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi nevedie podľa už
vysloveného právneho názoru ústavného súdu (PL. ÚS 26/05) k obmedzeniu práv rodičov,
ale práve naopak, práve prostredníctvom tejto úpravy sa prispieva k ich garancii, a preto
nemôže byť v nesúlade s čl. 32. ods. 1 a 4 listiny.
29. Vo vzťahu k namietanému porušeniu viacerých základných práv garantovaných
Dohovorom o právach dieťaťa ústavný súd uvádza, že obsahom pozitívneho záväzku štátu
vo vzťahu k právam a slobodám občana je povinnosť podniknúť opatrenia na ochranu práv,
ktoré v ústave priznal občanovi, ale súčasťou pozitívneho záväzku nie je povinnosť
dosiahnuť výsledok, ktorý občan žiada od štátu (II. ÚS 8/96, I. ÚS 4/02). Ústavný súd z už
opísaných dôvodov nemohol dospieť k záveru, že krajský súd sťažovateľovi napadnutým
rozsudkom neposkytol tú ochranu, ktorú podľa tvrdenia v sťažnosti z dôvodu existencie
pozitívneho záväzku štátu mu mal ako otcovi maloletých detí poskytnúť.
30. V závere ústavný súd pripomína, že podľa § 26 zákona o rodine ak sa zmenia
pomery, súd môže aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o výkone rodičovských práv
a povinností alebo dohodu o výkone rodičovských práv a povinností. Nakoniec
zo samotného odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že
„... je potrebné konštatovať, že vzhľadom k tomu, že v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza
manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súd upravuje výkon rodičovských práv a povinností
k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, skoršia úprava výkonu rodičovských práv
a povinností k maloletému dieťaťu podľa § 36 a § 65 ods. 1, t.j. na čas do rozvodu, stráca
účinnosť právoplatnosťou výroku o úprave rodičovských práv a povinností k maloletému
dieťaťu a výživnom v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého
dieťaťa, bez ohľadu na to, či výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletým deťom
bol už upravený skorším rozhodnutím súdu alebo súdom schválenou dohodou.“.
To znamená, že sťažnosťou napadnutý rozsudok má de facto dočasný charakter a sťažovateľ
pri zmene pomerov alebo aj v prebiehajúcom konaní o rozvod a úpravu rodičovských práv
po rozvode môže ďalej uplatňovať svoje rodičovské práva.
31. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej
súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. O taký prípad išlo aj v prerokúvanej veci, preto ústavný súd z vyššie uvedených
dôvodov považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.
32. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
33. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd
nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že
sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. júna 2012