Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 314/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. A., L. M., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M.,

Advokátska kancelária, L. M., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 40

a , podľa , 4 a Listiny

základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a podľa čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1, čl. 4 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru

o právach dieťaťa rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 24. mája

2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. A. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola

22. septembra 2011 doručená sťažnosť Ing. J. A. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie svojich základných práv podľa a

(ďalej len ,,ústava“), podľa čl. 32 ods. 1, 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1, čl. 4 a čl. 18

ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 24. mája 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

2. Ústavná sťažnosť smeruje proti rozsudku krajského súdu, ktorý v celom

rozsahu potvrdil rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 9. februára 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“). Označeným

rozsudkom okresného súdu boli upravené rodičovské práva a povinnosti sťažovateľa

a matky k ich maloletým deťom A., a to k R., F., a Š., tak, že maloleté deti sa zverujú

do osobnej starostlivosti matky. Obidvaja rodičia sú oprávnení maloleté deti zastupovať

a spravovať ich majetok. Sťažovateľ je povinný prispievať na výživu maloletého R. sumou

100 € mesačne, na výživu maloletého F. sumou 90 € mesačne a na výživu maloletého Š.

sumou 60 € mesačne, vždy do 15. dňa toho-ktorého mesiaca vopred, k rukám matky,

počnúc od 9. februára 2011.

Sťažovateľ je oprávnený stretávať sa s maloletým R. a F. každý párny víkend

od piatku od 16.00 h do nedele do 18.30 h, každý utorok, štvrtok od 16,00 h do 18.30 h,

v čase Vianoc každý párny rok od 23. 12. od 17.00 h do 26. 12. do 18.30 h, nepárny rok

od 30. 12. od 17.00 h do 2.1. nasledujúceho roku do 18.30 h, počas Veľkej noci každý

nepárny rok od piatku od 17.00 h do pondelka 18.30 h, v čase jarných prázdnin každý rok

od pondelka od 9.00 h do stredy do 18.30 h, v čase letných prázdnin od 1. 7. od 9.00 h

do 15. 7. do 18.30 h, od 1. 8. od 9.00 h do 15. 8. do 18.30 h.

Sťažovateľ je oprávnený stretávať sa s maloletým Š. každý párny piatok od 16.00 h

do 18.30 h, každú párnu sobotu od 9.00 h do 18.30 h, každú párnu nedeľu od 9.00 h

do 18.30 h, každý utorok, štvrtok od 16.00 h do 18.30 h, v čase Vianoc každý párny rok

od 23. 12. od 17.00 h do 18.30 h, 24. 12. od 9.00 h do 18.30 h, 25. 12. 9.00 h do 18.30 h,

26. 12. od 9.00 h do 18.30 h, nepárny rok od 30. 12. od 17.00 h do 18.30 h, 31. 12. od 9.00 h

do 18.30 h, 1. 1. nasledujúceho roku od 9.00 h do 18.30 h, 2. 1. nasledujúceho roku od 9.00

h do 18.30 h, počas Veľkej noci každý nepárny rok piatok od 9.00 h do 18.30 h, v sobotu

od 9.00 h do 18.30 h, nedeľu od 9.00 h do 18.30 h, pondelok od 9.00 h do 18.30 h, v čase

jarných prázdnin každý rok pondelok od 9.00 h do 18.30 h, utorok od 9.00 h do 18.30 h,

stredu od 9.00 h do 18.30 h, v čase letných prázdnin od 1. 7. do 15. 7., od 1. 8. do 15. 8.

s tým, že sťažovateľ dieťa prevezme každý deň počas tohto obdobia o 9.00 h a každý deň

ho matke odovzdá o 18.30 h.

Sťažovateľ si maloleté deti prevezme a po ukončení styku odovzdá matke v mieste

jej terajšieho bydliska. Matka je povinná maloleté deti na styk riadne pripraviť. Obidvaja

rodičia sú povinní v prípade, že sa styk z vážnych dôvodov nemôže zrealizovať, oznámiť

túto skutočnosť druhému rodičovi najneskôr v lehote 24 hodín pred započatím styku,

zároveň sú povinní podrobiť sa s maloletými deťmi odbornému poradenstvu

v psychologickej ambulancii.

3. Sťažovateľ sa nestotožnil so závermi krajského súdu a v ústavnej sťažnosti

uviedol, že krajský súd sa nedostatočne a nepresvedčivo vysporiadal s jeho argumentáciou

až do takej miery, že napadnutý rozsudok je ústavne neakceptovateľný, vykazuje vysoký

stupeň arbitrárnosti, čo má za následok porušenie jeho označených základných práv.

V ústavnej sťažnosti sťažovateľ poukazoval predovšetkým na vykonané znalecké

dokazovanie, ktoré bolo podľa jeho názoru nesprávne vyhodnotené zo strany konajúcich

súdov. Sťažovateľ k tomu v podstatnom uviedol: «... sťažovateľ upozorňoval Krajský súd

v Žiline na to, že prvostupňový súd „vytrhol“ len určité skutočnosti uvedené v znaleckom

posudku a zaoberal sa len nimi, pričom tieto si aj osvojil – išlo len o skutočnosti, ktoré

vyhodnotil v prospech matky. Dokonca niektoré skutočnosti uvádzané súdom v odôvodnení

rozsudku nie sú totožné s tými, ktoré sú uvedené v znaleckom posudku, resp. sú vytrhnuté

z kontextu, čím vzbudzujú, že dávajú iný zmysel. ...

Sťažovateľ ďalej poukazoval na skutočnosť, že súd „vzhliadal“ len nedostatky

a chyby v správaní sťažovateľa a jeho konaní, avšak nezobral vôbec na zreteľ ním tvrdené

závažné skutočnosti, a to neprehliadnuteľné nedostatky u matky, ktoré sú zadokumentované

aj v spise a znalkyňou sú hodnotené ako pozoruhodné kumulované zranenia maloletého.»

4. Sťažovateľ osobitne zdôraznil tú skutočnosť, že krajský súd nevykonal všetky

dôkazy, ktoré v konaní navrhol, čo taktiež znamená zásah do jeho základných práv. V tejto

súvislosti ďalej argumentoval: „Je jednoznačne preukázané, že Krajský súd v Žiline mal

k dispozícii znalecký posudok a tiež aj možnosť oboznámiť sa so zápisnicou o výsluchu

znalkyne zo dňa 11. 01. 2011 – sťažovateľ navrhol jej vyžiadanie a predloženie spisu

, avšak napriek tomu, že ide o konanie vo veci starostlivosti súdu o maloleté

deti, neurobil nič preto, aby úplne zistil skutkový stav, aby sa oboznámil podrobne

so všetkými navrhnutými dôkazmi a tiež so spisom, napriek tomu, že je to jeho povinnosťou.

Uvedeným konaním Krajského súdu v Žiline bolo porušené taktiež právo sťažovateľa

na súdnu ochranu, ako aj na spravodlivé súdne konanie. ...

Navyše sťažovateľ poukazuje aj na to, že Krajský súd v Žiline nevzhliadol ani to, že

sťažovateľovi v pôvodnom konaní nebola možnosť navrhovať ďalšie dôkazy. Prvostupňový

súd vyhlásil dokazovanie za skončené, bez toho aby dal možnosť sťažovateľovi navrhnúť

ďalšie dôkazy. Sťažovateľ následne... podaním z 28.01.2011 navrhol ich vykonanie, pričom

okresný súd ich považoval za nedôvodné. Krajský súd sa s nimi vôbec nezaoberal

a nezaoberal sa ani návrhmi na vykonanie dôkazov, ktoré sťažovateľ doručil Krajskému

súdu v Žiline, pričom sa s týmito dôkazmi vôbec nezaoberal a vo svojom rozhodnutí

sa s touto skutočnosťou nevysporiadal. Krajský súd v Žiline mal nariadiť pojednávanie

na ozrejmenie skutočností uvádzaných sťažovateľom a na odstránenie rozporov, pričom

týmito návrhmi sa vôbec nezaoberal. Sťažovateľ v odvolaní uvádzal, že nesúhlasí

s rozhodnutím o jeho odvolaní bez nariadenia pojednávania, na ktorom malo dôjsť

k doplneniu dokazovania.“

5. Napokon sťažovateľ namietal aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku

krajského súdu: „Krajský súd v Žiline v rozpore s príslušnými ustanoveniami právnych

predpisov neuviedol, aké skutočnosti považoval za preukázané, ktoré za preukázané

nepovažoval, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil

a ako sa vysporiadal so skutočnosťami uvedenými sťažovateľom v odvolaní. ...

S účinnosťou od 01.07.2011 vstúpilo do platnosti ustanovenie § 24 ods. 2 Zákona

o rodine, podľa ktorého ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú

osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, tak súd môže dieťa zveriť

do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto

lepšie zaistené potreby dieťaťa.

Ak so striedavou osobnou starostlivosťou súhlasí aspoň jeden z rodičov, potom súd

musí skúmať, či bude striedavá osobná starostlivosť v záujme dieťaťa. Touto otázkou

sa však Krajský súd v Žiline vôbec nezaoberal.“

6. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil

porušenie označených základných práv podľa , listiny, dohovoru a Dohovoru

o právach dieťaťa rozsudkom krajského súdu, zrušil napadnutý rozsudok, vec vrátil na nové

konanie, priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €

a náhradu trov právneho zastúpenia. Výšku primeraného zadosťučinenia sťažovateľ

odôvodnil predovšetkým tým, že porušenie jeho základných práv dolieha na neho osobitne

nepriaznivo, trpí pocitom bezmocnosti a je v ňom v podstate negovaná dôvera v možnosť

poskytnutia spravodlivosti v štáte.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Ustanovenie čl. 36 ods. 1 listiny zakotvuje

obsahovo identické základné právo.

9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

10. Podľa čl. 32 ods. 1 listiny rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Osobitná

ochrana detí a mladistvých je zaručená. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny starostlivosť o deti a ich

výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva

rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti ich vôli iba

rozhodnutím súdu na základe zákona.

11. Podľa čl. 2 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnými

stranami Dohovoru, prijmú všetky potrebné opatrenia, aby bolo dieťa chránené

pred všetkými formami diskriminácie alebo trestov založených na postavení, činnosti,

vyjadrených názoroch alebo presvedčení jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo členov

rodiny.

Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým

hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných súkromnými

zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.

Podľa čl. 4 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto

Dohovoru, vykonajú všetky potrebné zákonodarné, správne a iné opatrenia pre uskutočnenie

práv uznaných týmto Dohovorom. Pokiaľ ide o hospodárske, sociálne a kultúrne práva,

štáty, ktoré sú zmluvnými stranami Dohovoru, urobia opatrenia v maximálnej miere podľa

svojich možností a podľa potreby v rámci medzinárodnej spolupráce.

Podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnými stranami

tohto Dohovoru musia vynaložiť maximálne úsilie na to, aby bola uznaná zásada, že

obidvaja rodičia majú spoločnú zodpovednosť za výchovu a rozvoj dieťaťa. Základným

zmyslom ich starostlivosti musí byť pritom najlepší záujem dieťaťa.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

13. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Podstatu podanej sťažnosti tvorí nesúhlas sťažovateľa s vyhodnotením dôkazov

zo strany krajského súdu, pričom sťažovateľ je presvedčený, že pri správnom vyhodnotení

dôkazov (najmä záverov znaleckého dokazovania) by krajský súd dospel k inému záveru

a vo svojom výroku by rozhodol o striedavej osobnej starostlivosti rodičov o maloleté deti,

prípadne by zveril maloleté deti do jeho osobnej starostlivosti. Sťažovateľ taktiež namietal,

že krajský súd nevykonal všetky ním navrhnuté dôkazy, a napokon namietal i nedostatočné

odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu.

15. Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu viacerých sťažovateľom

označených základných práv v prvom rade skúmal, či napadnutý rozsudok nie je

neodôvodnený alebo arbitrárny v takom rozsahu, že by to malo za následok porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé

prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

16. Námietky sťažovateľa, ktoré uplatnil v podanej ústavnej sťažnosti, sa

v podstatnej miere zhodujú s jeho argumentáciou v odvolaní proti rozsudku krajského súdu.

Krajský súd sa preto pri svojom rozhodovaní zaoberal aj uvedenou obranou sťažovateľa,

ktorú však vyhodnotil ako nedôvodnú. V napadnutom rozsudku sa stotožnil so závermi súdu

prvého stupňa v otázke vyhodnotenia dôkazov ako i právneho posúdenia veci. Nad rámec

odôvodnenia okresného súdu v podstatnom uviedol: „V zmysle ust. § 24 ods. 2 Zákona

o rodine, predpokladmi pre rozhodnutie súdu o striedavej osobnej starostlivosti oboch

rodičov, ktoré musia byť súčasne splnené, sú najmä záujem dieťaťa na zverení do striedavej

starostlivosti oboch rodičov, lepšia možnosť zaistenia potrieb dieťaťa pri tomto spôsobe

starostlivosti, spôsobilosť oboch rodičov dieťa vychovávať, záujem oboch rodičov o osobnú

starostlivosť o dieťa a súhlas aspoň jedného z rodičov so zverením dieťaťa do striedavej

osobnej starostlivosti. Zisťovanie splnenia uvedených predpokladov si vyžaduje rozsiahle

dokazovanie napr. nariadenie znaleckého dokazovania pri rozhodovaní o vhodnosti

striedavej osobnej starostlivosti a jej dĺžke. Súd musí predovšetkým rešpektovať právo

maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obom rodičom a vždy musí prihliadať

na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu

budúceho výchovného prostredia, ako aj na schopnosť rodiča dohodnúť sa na výchove

a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd musí dbať o to, aby sa rešpektovalo právo

dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany oboch rodičov a aby sa rešpektovalo právo

dieťaťa na udržiavanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku

s obidvoma rodičmi. Vek dieťaťa má pri rozhodovaní o striedavej osobnej starostlivosti

pomerne dôležitú úlohu a súd by ho mal pri rozhodovaní tiež vziať do úvahy. Rozhodnutie

o striedavej osobnej starostlivosti o maloleté dieťa by malo vychádzať zo spoločnej vôle

a dohody rodičov, schopnosti spolu komunikovať a spolupracovať a nezapájať dieťa

do svojich vzájomných problémov.

Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu dospel k rovnakému záveru ako okresný

súd, ktorý zveril maloleté deti do osobnej starostlivosti matky a styk s otcom upravil tak, ako

je uvedené vo výroku rozsudku. Odvolací súd sa stotožnil s konštatovaním okresného súdu,

ktorý mal za to, že v konaní o úprave výkonu rodičovských práv a povinností na čas do

rozvodu bolo potrebné rozhodnúť aj vzhľadom na dĺžku konania, ako aj na skutočnosť, že

uvedený stav vnáša medzi rodičov napätie, keď obidvom záleží na výsledku konania a má

negatívny vplyv na deti. Navyše je potrebné konštatovať, že vzhľadom k tomu, že

v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súd upravuje

výkon rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, skoršia

úprava výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu podľa § 36 a § 65

ods. 1, t. j. na čas do rozvodu, stráca účinnosť právoplatnosťou výroku o úprave

rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu a výživnom v rozhodnutí, ktorým

sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, bez ohľadu na to, či výkon ich

rodičovských práv a povinností k maloletým deťom bol už upravený skorším rozhodnutím

súdu alebo súdom schválenou dohodou.

V nadväznosti na uvedené zároveň odvolací súd dospel k záveru, že vzhľadom

na skutočnosť, že v konaní o rozvod manželstva bolo nariadené kontrolné znalecké

dokazovanie vo vzťahu k otázke zverenia maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti

rodičov, nebolo možné v tomto konaní a v tomto čase jednoznačne ustáliť, že boli splnené

všetky podmienky pre zverenie maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti oboch

rodičov, tak ako to namieta otec maloletých detí v podanom odvolaní. Zo znaleckého

posudku Mgr. L. A., ako aj z jej výsluchu vyplýva, že optimálna by v danom prípade bola

striedavá starostlivosť, avšak vzhľadom na vyššie uvedené bude posúdenie tejto otázky

predmetom konania o rozvod manželstva a úpravu rodičovských práv a povinností

k maloletým deťom na čas po rozvode. Preto odvolací súd zhodne s okresným súdom

má zato, že v konaní o rozvod manželstva a úpravu výkonu práv a povinností rodičov na čas

po rozvode, môže dôjsť aj k zmene skutočností, ktoré môže mať vplyv na rozhodnutie

v danom konaní v porovnaní s rozhodnutím v tomto konaní. Avšak vzhľadom na záujem detí

bolo nevyhnutné, aby okresný súd o úprave do rozvodu rozhodol.

Zároveň aj vzhľadom na vzťahy rodičov a nevyriešenú komunikáciu považoval

odvolací súd rozhodnutie okresného súdu za opodstatnené a rozumné, prihliadajúce

na záujem detí a na ich zdravý psychický vývoj.

Pokiaľ otec maloletých detí v podanom odvolaní neustále poukazoval na funkčnosť

dohôd o úprave styku jeho a matky s deťmi a mal za to, že okresný súd svojím rozhodnutím

deti vytrhol z určitého režimu a organizácie, jeho tvrdenia sú neopodstatnené, nakoľko keby

ich stretávanie prebiehalo bezproblémovo, nebol by zo strany matky podaný návrh

na zverenie detí do osobnej starostlivosti a úpravu styku otca s deťmi, pričom o jeho

tvrdeniach nesvedčia aj početné záznamy vyhotovené úradom práce o problémoch,

ku ktorým došlo pri realizácii styku, resp. že nemu nedošlo vôbec.

Odvolací súd sa zároveň stotožnil s rozhodnutím okresného súdu o uložení povinnosti

rodičom a maloletým deťom podrobiť sa odbornému poradenstvu. Je potrebné, aj vzhľadom

k odvolaniu otca maloletých, zdôrazniť, že pokiaľ rodičia skutočne deti milujú tak, ako to

proklamujú, budú opatrenia brať ako ponúknutú pomoc pri riešení ich problému a nie ako

určitú formu sankcie s cieľom vyhnúť sa jej. ...

Pokiaľ otec maloletých detí v odvolaní uviedol, že nesúhlasí s rozhodnutím

odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania a žiadal, aby odvolací súd na rozhodnutie

o odvolaní nariadil pojednávanie, odvolací súd konštatuje, že zo znenia

vyplýva, že základnou formou konania o odvolaní je konanie bez pojednávania. Z ust. § 214

ods. 2 vyplýva, že odvolací súd môže, okrem prípadov uvedených v ods. 1, rozhodnúť

o odvolaní aj bez nariadenia pojednávania. Odvolací súd dospel z záveru, že

v prejednávanej veci nebol daný žiaden zo zákonných dôvodov uvedených v ust. § 214

ods. 1 odôvodňujúcich nariadenia pojednávania, pričom podľa uvedeného

ustanovenia na prejedanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda

senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a) je potrebné zopakovať alebo doplniť

dokazovanie, b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Odvolací súd preto rozhodol o odvolaní otca

maloletých v súlade s ust. bez nariadenia pojednávania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd neuznal opodstatnenosť

argumentácií otca maloletých detí, na ktorých založil svoje odvolacie dôvody a rozhodol

tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.“

17. Ústavný súd pri posudzovaní namietanej ústavnej nekonformnosti napadnutého

rozsudku krajského súdu s poukazom na svoju ustálenú judikatúru predovšetkým

konštatuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavnému súdu neprináleží hodnotiť správnosť skutkových záverov

či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom,

nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (). Úlohou ústavného súdu totiž

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne

popreli účel a význam zákonného predpisu (, , ,

).

18. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v podstate požaduje revíziu

rozsudku krajského súdu, ktorým sa jeho odvolaniu proti rozsudku okresného súdu

nevyhovelo. Sťažovateľ sa zameral na znalecké dokazovanie a nepriamo aj na niektoré

ďalšie listinné dôkazy, ktoré napokon sám v sťažnosti vyhodnotil z pohľadu ich obsahu,

príp. účelovosti, pritom dospel k opačným záverom ako všeobecné súdy. Inak povedané,

závery vykonaného dokazovania sťažovateľ interpretoval inak, než konajúce všeobecné

súdy.

19. V intenciách už uvedenej stabilizovanej judikatúry ústavný súd opakovane

zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy (výsluch svedkov,

znalecké dokazovanie a iné), tak ako to požaduje sťažovateľ vo svojej sťažnosti. Takýto

postup ústavného súdu by bol nielen v príkrom rozpore s už uvedenými úlohami ústavného

súdu, ale popieral by základnú zásadu ústnosti a základnú zásadu bezprostrednosti súdneho

konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady na zistenie materiálnej pravdy.

20. Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd vo svojom rozsudku dostatočne

vyhodnotil vykonané dokazovanie, na sporné otázky namietané sťažovateľom dal

vyčerpávajúcim spôsobom kvalifikované odpovede, a preto aj ústavný súd ho považuje

za dostačujúci a ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku

krajský súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré potvrdil

rozsudok okresného súdu v celom rozsahu. Okolnosť, že sťažovateľ má odlišný názor,

nezakladá porušenie označených základných práv a slobôd. Ústavný súd preto nemá dôvod

zasahovať do záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd k tomu ďalej poznamenáva, že

základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie garantované , listinou

a dohovorom neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno

ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým návrhom účastníka

konania (napr. , ).

21. K namietanému neúplnému vykonaniu všetkých navrhovaných dôkazov, najmä

vo vzťahu k znaleckému posudku Mgr. L. A., ústavný súd uvádza, že z práva na súdnu

ochranu a spravodlivý súdny proces nevyplýva pre sťažovateľa právo, aby súdy akceptovali

všetky jeho návrhy na vykonanie dokazovania, ale aby mali možnosť tieto návrhy predniesť

(porovnaj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Engel c. Holandsko z 8. júna

1976, séria A, č. 22, s. 38 - 39, § 91, podobne ). Zároveň ústavný súd dodáva,

že v okolnostiach daného prípadu vonkoncom nemožno hovoriť o možnom porušení

označených základných práv sťažovateľa, pretože krajský súd sa v odvolacom konaní

oboznámil s predmetným znaleckým posudkom, avšak ani tento dôkaz argumentačne

nezvrátil jeho potvrdzujúci rozsudok, čo napokon krajský súd aj náležite odôvodnil.

22. Taktiež neobstojí ani tá časť ústavnej argumentácie sťažovateľa, že rozhodnutím

krajského súdu bez nariadenia pojednávania boli porušené jeho základné práva, pretože

mu tým nebola daná možnosť odstrániť z jeho pohľadu skutkové nezrovnalosti.

23. Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci

samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak

a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez

nariadenia pojednávania.

24. V okolnostiach daného prípadu ústavný súd s poukazom na citované ustanovenie

konštatuje, že postup krajského súdu nevybočil z rámca Občianskeho súdneho

poriadku, ktorý vymedzuje mantinely pre postup všeobecných súdov pri prejednávaní veci

v odvolacom konaní vo vzťahu k nariaďovaniu pojednávania. Krajský súd navyše

kompaktne odôvodnil, z akých dôvodov nenariaďoval vo veci ďalšie pojednávanie, ale vo

veci rozhodol. Všeobecné súdy sú povinné postupovať tak, aby boli dodržané práva

garantujúce spravodlivý proces, ktoré však nemožno vykladať takým spôsobom, že súd je

povinný vyhovieť každému procesnému návrhu sťažovateľa. Súčasťou práva na spravodlivý

proces sú aj záruky rýchlosti a hospodárnosti konania, na ktoré je konajúci súd rovnako

povinný prihliadať. Uvedené ústavne relevantné úvahy berie do úvahy aj Európsky súd

pre ľudské práva, ktorý pri posudzovaní verejnosti súdneho konania na odvolacích súdoch

zdôrazňuje osobitosť každého prípadu a povahu otázok preskúmavaných odvolacím súdom

(napr. rozhodnutie Jan - Ake Andersson a Fejde c. Švédsko z 29. októbra 1991, Annuaire,

č. 212-C).

25. Sťažovateľ okrem porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

namietal aj porušenie ďalších základných práv podľa čl. 32 ods. 1, 4 a čl. 36 ods. 1 listiny

a práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1, čl. 4 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, avšak

vždy na základe rovnakých skutočností, z akých vychádzal pri svojich námietkach

o porušení a dohovoru. Keďže namietaným porušením

základných práv podľa listiny a Dohovoru o právach dieťaťa sťažovateľ sleduje ten istý

účel, ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že nie je nevyhnutné osobitne sa zaoberať touto

časťou sťažnosti, pretože závery prijaté v časti sťažnosti namietajúcej porušenie základného

práva podľa , resp. práva podľa dohovoru sa v celom rozsahu

vzťahujú aj na záver vo vzťahu k ďalším označeným právam. Sťažovateľom označené

základné právo na súdnu ochranu podľa a práva podľa

dohovoru porušené nebolo a v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu ďalších

sťažovateľom označených práv (mutatis mutandis , ,

).

26. Z dôvodu presvedčivosti tohto rozhodnutia však ústavný súd považoval

za potrebné zdôrazniť tieto skutočnosti.

27. Rodičovské práva a povinnosti patria, tak ako to uvádza aj sťažovateľ, obidvom

rodičom. Ak rodičia žijú v manželstve, predpokladá sa, že ich vychovávajú v zásade

na základe vzájomnej dohody a v záujme maloletého dieťaťa.

o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o rodine“) úpravu výkonu rodičovských práv a povinností v určitých špecifických

situáciách rieši osobitne, čo čl. 32. ods. 1 a 4 listiny (obsah ktorého zodpovedá čl. 41 ods. 1

a 4 ) nielen umožňuje, ale aj predpokladá. Pritom zákon o rodine preferuje

predovšetkým dohodu rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností (§ 24 ods. 2, § 25

ods. 1, § 35 a § 36 zákona o rodine). Až keď nedôjde k dohode rodičov o výkone

rodičovských práv, rozhodne o ich výkone súd, vždy však s prihliadnutím na záujem

maloletého dieťaťa.

28. Právna úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi nevedie podľa už

vysloveného právneho názoru ústavného súdu () k obmedzeniu práv rodičov,

ale práve naopak, práve prostredníctvom tejto úpravy sa prispieva k ich garancii, a preto

nemôže byť v nesúlade s čl. 32. ods. 1 a 4 listiny.

29. Vo vzťahu k namietanému porušeniu viacerých základných práv garantovaných

Dohovorom o právach dieťaťa ústavný súd uvádza, že obsahom pozitívneho záväzku štátu

vo vzťahu k právam a slobodám občana je povinnosť podniknúť opatrenia na ochranu práv,

ktoré v ústave priznal občanovi, ale súčasťou pozitívneho záväzku nie je povinnosť

dosiahnuť výsledok, ktorý občan žiada od štátu (, ). Ústavný súd z už

opísaných dôvodov nemohol dospieť k záveru, že krajský súd sťažovateľovi napadnutým

rozsudkom neposkytol tú ochranu, ktorú podľa tvrdenia v sťažnosti z dôvodu existencie

pozitívneho záväzku štátu mu mal ako otcovi maloletých detí poskytnúť.

30. V závere ústavný súd pripomína, že podľa § 26 zákona o rodine ak sa zmenia

pomery, súd môže aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o výkone rodičovských práv

a povinností alebo dohodu o výkone rodičovských práv a povinností. Nakoniec

zo samotného odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že

„... je potrebné konštatovať, že vzhľadom k tomu, že v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza

manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súd upravuje výkon rodičovských práv a povinností

k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, skoršia úprava výkonu rodičovských práv

a povinností k maloletému dieťaťu podľa § 36 a § 65 ods. 1, t.j. na čas do rozvodu, stráca

účinnosť právoplatnosťou výroku o úprave rodičovských práv a povinností k maloletému

dieťaťu a výživnom v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého

dieťaťa, bez ohľadu na to, či výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletým deťom

bol už upravený skorším rozhodnutím súdu alebo súdom schválenou dohodou.“.

To znamená, že sťažnosťou napadnutý rozsudok má de facto dočasný charakter a sťažovateľ

pri zmene pomerov alebo aj v prebiehajúcom konaní o rozvod a úpravu rodičovských práv

po rozvode môže ďalej uplatňovať svoje rodičovské práva.

31. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej

reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej

súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. O taký prípad išlo aj v prerokúvanej veci, preto ústavný súd z vyššie uvedených

dôvodov považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

32. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

33. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd

nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že

sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júna 2012