Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 330/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť O. G., B., R. G., B., G. G., S., a I. G., B., zastúpených

advokátom JUDr. J. M., B., vo veci namietaného porušenia Slovenskej

republiky, základných práv podľa a a práv podľa

čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. februára

2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť O. G., R. G., G. G., a I. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2012

doručená sťažnosť O. G., B., R. G., B., G. G., S., a I. G., B. (ďalej len „sťažovatelia“),

zastúpených advokátom JUDr. Jozefom Matkovčíkom, vo veci namietaného porušenia čl.

12 (ďalej len „“), základných práv podľa a

a práv podľa a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len

„dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. zo 14. februára 2012 (ďalej len „rozsudok najvyššieho

súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia si uplatnili reštitučné nároky

podľa o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému

poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších zmien (ďalej len „“

alebo „reštitučný zákon“) na prinavrátenie vlastníctva k poľnohospodárskym pozemkom.

Slovenský pozemkový fond (ďalej len „SPF“) rozhodnutím č.

6/37196/0PPaLHlTi, 2004IPÚ-Tk z 27. decembra 2004 (ďalej len „rozhodnutie SPF“)

reštitučným nárokom sťažovateľov nevyhovel z dôvodu nesplnenia podmienok podľa § 4

ods. 1 a 2 reštitučného zákona.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na odvolanie sťažovateľov svojím

prvým rozsudkom sp. zn. z 8. decembra 2005 potvrdil rozhodnutie SPF

a po zrušení tohto rozsudku najvyšším súdom v odvolacom konaní (uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. 2 Sž-o-Ks 24/2006 z 21. februára 2007) aj svojím druhým rozsudkom sp. zn.

z 12. októbra 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) potvrdil

rozhodnutie SPF.

Na odvolanie sťažovateľov najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok

krajského súdu.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:

„Sťažovatelia odvodzujú svoj nárok od konfiškačného rozhodnutia číslo 2059/1-

b/I/46 zo dňa 22. 9. 1946. Týmto rozhodnutím bol právnym predchodcom sťažovateľov ako

osobám nemeckej národnosti skonfiškovaný všetok poľnohospodársky majetok podľa

nariadenia 104/1945 Sb. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho

majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa

skonfiškovaný všetok poľnohospodársky majetok. ...

Najvyšší súd zastal názor, že sťažovatelia nie sú oprávnenými osobami na vydanie

nehnuteľností podľa zákona o úprave vlastníckych vzťahov, nakoľko podľa § 4 odseku (1)

tohto zákona je jednou z podmienok, aby ku konfiškácii prišlo v čase od 25. 2. 1948 do 1. 1.

1990. Uvedený § 4 odsek (1) sa však vzťahuje na oprávnené osoby, ktorým sa vydajú

nehnuteľnosti uvedené v § 6 odseku (1)...

Sťažovatelia v tejto súvislosti poukazovali na § 6 odsek (2) zákona, podľa ktorého:

Obdobne sa postupuje aj v prípadoch, keď fyzickým osobám vznikol nárok na vyňatie

poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie podľa osobitných predpisov. 9) Za osoby,

ktorým vznikol nárok na vyňatie poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie podľa

osobitných predpisov, 9) treba považovať na účely tohto zákona aj štátnych občanov Českej

a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorí majú trvalý pobyt na území Českej a Slovenskej

Federatívnej Republiky a ktorým sa skonfiškoval 9a) poľnohospodársky majetok a neboli

odsúdené podľa osobitných predpisov, 9b) Pokiaľ tento majetok bol už pred rozhodným

obdobím pridelený v rámci predpisov o pozemkových reformách, rieši sa nárok týchto

oprávnených osôb podľa § 12, ak došlo k odňatiu prídelu postupom uvedeným v odseku 1.

Poukazovali pritom na poznámku pod čiarou 9a), ktorá odkazuje na: Nariadenie Slovenskej

národnej rady č. 104/1945 Sb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení

pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského

národa v znení neskorších predpisov...

Z uvedeného je zrejmé, že dôvodom na vrátenie majetku je aj jeho konfiškácia podľa

nariadenia 104/1945 Sb. Najvyšší súd túto skutočnosť nespochybnil. Zastal však stanovisko,

že je to možné len za predpokladu, ak podľa tohto nariadenia prišlo ku konfiškácií v období

od 25. 2. 1948. Dôvodil najmä tým, že obdobie politickej neslobody možno datovať až

od tohto dátumu...

Predmetný názor súdu sťažovatelia považujú za porušujúci ich vlastnícke právo,

vedúci k diskriminácii a nekonformný s ...

Nariadenie 104/1945 Sb. nadobudlo účinnosť 28. 5. 1946. Z § 1 odseku (1) tohto

nariadenia je zrejmé, že postihovalo osoby na základe národnostného princípu. Toto

nepopiera ani vykonané dokazovanie, z ktorého je zrejmé, že predchodcovia sťažovateľov

prišli o svoje vlastnícke právo z dôvodu, že boli nemeckej národnosti. Je teda zrejmé, že

predchodcovia sťažovateľov neprišli o svoj majetok v dôsledku svojho protiprávneho

konania, ale v dôsledku príslušnosti k národnosti...

Skutočnosť, že predmetné nariadenie je v rozpore so súčasným právnym poriadkom

a spôsobuje krivdy, zdôrazňuje práve uvedená poznámka pod čiarou 9a) k § 6 odseku (2)

zákona o úprave vlastníckych vzťahov. Pokiaľ by zákonodarca nepovažoval toto nariadenie

za pôsobiace krivdy, v tomto ustanovení by na neho neodkazoval. Navyše je v tomto odkaze

systematicky uvedené ako prvé...

Z dikcie tohto zákona je zrejmé, že jeho cieľom je zmiernenie majetkových krívd.

Je však v rozpore so zásadou rovnosti, pokiaľ za tú istú krivdu je skupina osôb odškodnená

a iná skupina nie v závislosti na čase. Pokiaľ tvrdíme, že právnym predpisom je spôsobená

krivda a rozhodneme sa zmierniť následky tejto krivdy, je v rozpore so základnými

princípmi právneho štátu, aby sa odškodňovanie viazalo len na čas od 25. 2. 1948.

Predmetné nariadenie bolo účinné už dva roky pred týmto dátumom a dotknutým osobám

spôsobovalo takú istú nespravodlivosť, ako po tomto dátume...

Podľa článku 12 odseku (1) prvej vety sú si ľudia rovní v právach. Toto

ustanovenie je však napádaným rozhodnutím Najvyššieho súdu popreté. Nie je možné

hovoriť o rovnosti v právach, ak štát za tú istú skutočnosť jednu osobu odškodní a inú nie.

Pokiaľ sa štát rozhodne zmierňovať krivdy, ktoré spôsobilo nariadenie 104/1945 Sb., musí

v zmysle tohto ustanovenia rovnako odškodniť všetky osoby. Nemôže to viazať len

na konkrétny časový úsek...

Argumentácia súdu týkajúca sa obdobia, v ktorom ku konfiškácii prišlo, nemôže

obstáť. Pre dotknuté osoby je absolútne irelevantné, či o svoj majetok prišli v čase pred

nástupom tzv. obdobia neslobody alebo až po jeho nástupe. Všetky tieto osoby boli rovnako

zasiahnuté a teda ich práva boli rovnakým spôsobom dotknuté a porušené. Za predpokladu

akceptácie argumentácie Najvyššieho súdu by sme prišli k záveru, že to isté porušenie

zakladá nárok na nápravu len v režime tzv. neslobody. Čiže pokiaľ je osoba zbavená násilne

svojho majetku v dôsledku príslušnosti k národnosti v období, ktoré je historikmi hodnotené

pozitívne, toto zbavenie majetku nezakladá žiadnu náhradu. A to len z dôvodu, že štát

v tomto prípade stihol do základných ľudských práv osoby zasiahnuť ešte pred nástupom

totalitného režimu...

Práve takáto argumentácia súdu popiera aj zákaz diskriminácie, ktorý je

garantovaný článkom 12 odsekom (2) a článkom 14 Dohovoru. Sťažovatelia

zastavajú názor, že ide o úplne rovnaké porušenie práva a zásah do práv, ak je v dôsledku

príslušnosti k národnosti skonfiškovaná pôda v čase historicky hodnotenom ako

demokratický a v čase nazývanom obdobím neslobody...

Sťažovatelia poukazovali tiež na nezákonný priebeh reštitúcie a správanie sa tretích

subjektov po uplatnení reštitučného nároku (prevody týchto nehnuteľností). Týmito

skutočnosťami sa súd tiež nezaoberal...

Podľa článku 152 je povinnosťou Najvyššieho súdu vykladať právne predpisy

v súlade s . Výklad poskytnutý súdom však vytvára nerovnosť medzi osobami

a negatívne zasahuje do vlastníckeho práva sťažovateľov. Takýto výklad teda zasahuje do

základných ľudských práv a slobôd sťažovateľov...

Sťažovatelia tiež poukázali na Stanovisko číslo 45/1998 správneho kolégia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zjednotenie výkladu § 6 odseku (2) zákona

o úprave vlastníckych vzťahov, ktoré bolo uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí zošit

číslo 4-5, strana 152, ročník, 1998: V § 6 ods. 1 sú pritom v písm. a) až u) vymedzené aj

skutočnosti, v dôsledku ktorých museli prejsť nehnuteľnosti na štát, aby vznikol nárok na ich

vydanie. V súlade s ustanovením 4 ods. 1 ide o skutočnosti, ktoré nastali v dobe od

25. februára 1948 do 1. januára 1990, resp. nehnuteľnosti prešli na štát v uvedenej dobe.

Naproti tomu ustanovenie § 6 ods. 2 rieši prípad, kedy sa obdobne ako podľa § 6 ods. 1

postupuje (teda vydajú sa nehnuteľnosti) aj ďalším osobám, ktorých nehnuteľnosti prešli

na štát už pred 25. februárom 1948 podľa predpisov o konfiškácii podľa osobitných

predpisov z roku 1945 (Nariadenie SNR č. SNR, Dekrét prezidenta republiky

č. ) s tým, že pre vydanie nehnuteľností (teda aj lesnej pôdy) musia byť splnené

ďalšie tam stanovené podmienky týkajúce sa oprávnenej doby...

Z uvedeného stanoviska je zrejmé, že Najvyšší súd negoval právny názor, ktorý bol už

prijatý vo forme stanoviska. Navyše sa Najvyšší súd k tomuto ani nevyjadril, čo je tiež

nesporne porušením práva na spravodlivý súdny proces, ktoré garantuje aj náležité

odôvodnenie rozhodnutia...“

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol:

„... základné práva sťažovateľov (na rovnosť, vlastnícke právo, právo na

spravodlivý súdny proces) podľa článku 12, článku 20, článku 46 a článku 6 odseku

(1), článku 14 Dohovoru a článku 1 Protokolu číslo 1 boli rozhodnutím Najvyššieho súdu

vydaným dňa 14. 2. 2012 v konaní porušené,

- zrušil rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa 14. 2. 2012 vydané v konaní

,

- priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000,- €

a zaviazal súd ho sťažovateľovi vyplatiť do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia,

- uložil súdu nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 1239,11 €, a to do troch

dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľov podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

Sťažovatelia namietali porušenie svojich základných a iných práv rozsudkom

najvyššieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu v konaní o preskúmanie

rozhodnutia SPF o reštitučných nárokoch sťažovateľov. Podstatou argumentácie

sťažovateľov je nesúhlas s právnym názorom najvyššieho súdu o nesplnení podmienok

na vyhovenie reštitučným nárokom sťažovateľov na prinavrátenie vlastníctva

k poľnohospodárskym pozemkom.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už

spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že

účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je

ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol: «podstatou odvolania ako aj

opravného prostriedku, ktorým sa navrhovatelia domáhajú preskúmania rozhodnutia

odporcu, je právna otázka, či je možné vykladať ustanovenie

ako osobitné ustanovenie, ktoré rozširuje časovú pôsobnosť citovaného zákona aj pred

rozhodné obdobie...

Z obsahu odvolania navrhovateľov vyplýva, že na prvom mieste broja proti

argumentácii odporcu a výkladu krajského súdu, že právo na priznanie vlastníctva v zmysle

je možné priznať iba vtedy, ak k pozbaveniu vlastníckeho práva došlo

v rozhodnom období, a na podporu tohto názoru poukazujú na stanoviska č. 45/1998

Správneho kolégia publikovaného v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky. K tejto argumentácii zaujal konajúci senát Najvyššieho súdu

nasledujúcu argumentáciu.

Je nepochybné, že uvedené stanovisko č. 45/1998 Správneho kolégia vychádza

z premisy preukázania statusu oprávnenej osoby osobou uplatňujúcou si reštitučný nárok,

a následkom tohto právneho postavenia sú ďalej vyslovené právne názory:

„Podľa § 6 ods. 2 po preukázaní, že osoba uplatňujúca nárok je oprávnenou osobou

podľa tohto ustanovenia, je potrebné vydať jej nehnuteľnosti uvedené v § 1 ods. 1 písm. a/

až c/ zákona, teda vrátane pôdy, ktorá tvorí lesný fond, avšak s obmedzením obsiahnutým

v § 6 ods. 3, t. j. každej oprávnenej osobe vo výmere najviac 250 ha poľnohospodárskej

pôdy alebo 250 ha všetkej pôdy (vrátane lesnej).“

Správne preto krajský súd analyzoval cieľ sledovaný týmto stanoviskom

konštatovaním, že predmetné stanovisko sa nezaoberá otázkou rozhodujúceho obdobia, ani

tým, či je pri posudzovaní reštitučného titulu možné ísť aj pred zákonom ohraničené

rozhodujúce obdobie, ale naopak rieši otázku rozsahu poľnohospodárskeho majetku...

Preto základnou a stále nezodpovedanou otázkou je tá, pri splnení akých podmienok

získava osoba zákonodarcom uvedená v a súčasne si

uplatňujúca reštitučný nárok právne postavenie (status) oprávnenej osoby. Na základe

uvedeného v stanovisku Správneho kolégia je preto nutné chápať argumentáciu vyslovenú

prostredníctvom rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. M-Sždov 3/03 ako spresňujúcu. Z tohto

rozsudku vyplýva, že teleologickým výkladom, tzn. sledovaním účelu reštitučného zákona (tu

je najmä dôraz na odstránenie krívd v čase neslobody), nie je možné dospieť k záveru, že by

všetky akty konfiškácie mali podliehať zámeru zákonodarcu vyslovenom v ustanovení § 6

ods. 2 , ale naopak iba tie akty, ktoré boli osobitnými zákonmi,

napríklad prostredníctvom o pozemkových úpravách,

usporiadaní pozemkového vlastníctva, okresných úradoch, pozemkovom fonde

a o pozemkových spoločenstvách, vyňaté spod konfiškácie...

pre Najvyšší súd je z ustanovenia nepochybné, že:

Z konfiškácie podľa osobitných predpisov [odkaz na § 1 ods. 1 písm. a), b) a c)

nariadenia SNR č. SNR v znení neskorších predpisov] sa vynímajú, ak nejde

o prípady uvedené v odsekoch 1 a 2, a vydajú sa [odkaz na ]

v rozsahu podľa odseku I nehnuteľnosti, ktoré boli skonfiškované na základe rozhodnutia

konfiškačnej komisie alebo Zboru povereníkov vydaného vo 25. februári 1948 s výnimkou

prípadov, ak by išlo o osoby súdne postihnuté podľa osobitných predpisov [odkaz na

nariadenie SNR č. SNR o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov

a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva], O vyňatí rozhodujú obvodné pozemkové

úrady...

Je celkom jednoznačné nielen vzhľadom k historickému ale aj k právnemu

hodnoteniu minulosti (najmä vzhľadom k a

Z. z.), že v období od 25. februára 1948 až do konca roku 1989 dochádzalo k vedomému

alebo hrubému porušovaniu základných princípov demokratického právneho štátu,

medzinárodných zmlúv ako aj zákonnosti na viacerých úsekoch aplikácie práva, k výskytu

neprimeranej tvrdosti v používaní represie proti nositeľom iných názorov, k cieľavedomému

ničeniu tradičných hodnôt európskej civilizácie, národných a náboženských práv, k zničeniu

tradičných princípov vlastníckeho práva, a to prostredníctvom prenasledovania alebo

hrozbou perzekúcie voči nim samotným i rodinám a blízkym. Uvedená charakteristika

obdobia od 25. februára 1948 až do konca roku 1989 je súhrne označované ako obdobie

neslobody...

Naopak obdobie od konca druhej svetovej vojny až po 25. február 1948 takéto znaky

negatívne poňatého výkonu štátnej moci a politickej perzekúcie vtedajšieho štátneho režimu

proti jednotlivcovi nenesie, resp. mu ani historické analýzy neprisudzujú. Je síce pravdou,

že v tomto období boli prijaté prezidentské dekréty, ktoré mimoriadnou právnou formou

zasiahli do právnych vzťahov určitých skupín jednotlivcov. Avšak právny názor, že dekréty

č. a č. sa mohli stáť prostriedkom politickej perzekúcie a vyvolať

krivdy v zmysle s je možné zaujať iba pre tie právno-aplikačné akty

z nich vychádzajúce až po dátume 25. februára 1948, tzn. vo forme konfiškačných výmerov

vydávaných príslušnými konfiškačnými komisiami alebo Zborom povereníkov...

Vo svetle uvedených argumentov je potom správny záver odporcu potvrdený

krajským súdom, že rozhodnutie Konfiškačnej komisie v Bratislave č. 2051/a-b/I/46 z 22.

09. 1946 nespĺňa zákonnom stanovené podmienky na vyňatie nárokovanej nehnuteľnosti

z konfiškácie podľa osobitných predpisov. Rovnako je správny výklad ustanovenia § 6 ods.

2 , lebo toto ustanovenie, ako správne poukazovali niektorí účastníci,

nerieši posun rozhodujúceho obdobia pred dátum 25. február 1948, ale rozširuje len okruh

oprávnených osôb, ktorým za predpokladu splnenia ďalších podmienok možno priznať

status oprávnenej osoby...»

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu konštatuje, že

najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre

posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú

logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a dostatočne odôvodnené

vrátane vysporiadania sa s podstatnými odvolacími dôvodmi sťažovateľov. Ústavný súd

považuje závery najvyššieho súdu pri preskúmavaní rozsudku krajského súdu za legitímne

a ním aplikovanú interpretáciu použitých zákonných ustanovení za ústavne konformnú

a vylučujúcu namietané porušenie základných a iných práv sťažovateľov.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je taká príčinná súvislosť medzi

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením základných a iných

práv sťažovateľov, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu

ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júna 2012