Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 330/2012
PDF · 195.88 KB
No categories available
I. ÚS 330/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť O. G., B., R. G., B., G. G., S., a I. G., B., zastúpených
advokátom JUDr. J. M., B., vo veci namietaného porušenia čl. 12 Ústavy Slovenskej
republiky, základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa
čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžr 58/2011 zo 14. februára
2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť O. G., R. G., G. G., a I. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2012
doručená sťažnosť O. G., B., R. G., B., G. G., S., a I. G., B. (ďalej len „sťažovatelia“),
zastúpených advokátom JUDr. Jozefom Matkovčíkom, vo veci namietaného porušenia čl.
12 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 20 a čl. 46
ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len
„dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžr 58/2011 zo 14. februára 2012 (ďalej len „rozsudok najvyššieho
súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia si uplatnili reštitučné nároky
podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších zmien (ďalej len „zákon č. 229/1991“
alebo „reštitučný zákon“) na prinavrátenie vlastníctva k poľnohospodárskym pozemkom.
Slovenský pozemkový fond (ďalej len „SPF“) rozhodnutím č. 1031/92-PÚ-Tr.-
6/37196/0PPaLHlTi, 2004IPÚ-Tk z 27. decembra 2004 (ďalej len „rozhodnutie SPF“)
reštitučným nárokom sťažovateľov nevyhovel z dôvodu nesplnenia podmienok podľa § 4
ods. 1 a 2 reštitučného zákona.
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na odvolanie sťažovateľov svojím
prvým rozsudkom sp. zn. 3 Sp 21/2005 z 8. decembra 2005 potvrdil rozhodnutie SPF
a po zrušení tohto rozsudku najvyšším súdom v odvolacom konaní (uznesenie najvyššieho
súdu sp. zn. 2 Sž-o-Ks 24/2006 z 21. februára 2007) aj svojím druhým rozsudkom sp. zn.
3 Sp 21/2005 z 12. októbra 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) potvrdil
rozhodnutie SPF.
Na odvolanie sťažovateľov najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok
krajského súdu.
Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:
„Sťažovatelia odvodzujú svoj nárok od konfiškačného rozhodnutia číslo 2059/1-
b/I/46 zo dňa 22. 9. 1946. Týmto rozhodnutím bol právnym predchodcom sťažovateľov ako
osobám nemeckej národnosti skonfiškovaný všetok poľnohospodársky majetok podľa
nariadenia 104/1945 Sb. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho
majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa
skonfiškovaný všetok poľnohospodársky majetok. ...
Najvyšší súd zastal názor, že sťažovatelia nie sú oprávnenými osobami na vydanie
nehnuteľností podľa zákona o úprave vlastníckych vzťahov, nakoľko podľa § 4 odseku (1)
tohto zákona je jednou z podmienok, aby ku konfiškácii prišlo v čase od 25. 2. 1948 do 1. 1.
1990. Uvedený § 4 odsek (1) sa však vzťahuje na oprávnené osoby, ktorým sa vydajú
nehnuteľnosti uvedené v § 6 odseku (1)...
Sťažovatelia v tejto súvislosti poukazovali na § 6 odsek (2) zákona, podľa ktorého:
Obdobne sa postupuje aj v prípadoch, keď fyzickým osobám vznikol nárok na vyňatie
poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie podľa osobitných predpisov. 9) Za osoby,
ktorým vznikol nárok na vyňatie poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie podľa
osobitných predpisov, 9) treba považovať na účely tohto zákona aj štátnych občanov Českej
a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorí majú trvalý pobyt na území Českej a Slovenskej
Federatívnej Republiky a ktorým sa skonfiškoval 9a) poľnohospodársky majetok a neboli
odsúdené podľa osobitných predpisov, 9b) Pokiaľ tento majetok bol už pred rozhodným
obdobím pridelený v rámci predpisov o pozemkových reformách, rieši sa nárok týchto
oprávnených osôb podľa § 12, ak došlo k odňatiu prídelu postupom uvedeným v odseku 1.
Poukazovali pritom na poznámku pod čiarou 9a), ktorá odkazuje na: Nariadenie Slovenskej
národnej rady č. 104/1945 Sb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení
pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského
národa v znení neskorších predpisov...
Z uvedeného je zrejmé, že dôvodom na vrátenie majetku je aj jeho konfiškácia podľa
nariadenia 104/1945 Sb. Najvyšší súd túto skutočnosť nespochybnil. Zastal však stanovisko,
že je to možné len za predpokladu, ak podľa tohto nariadenia prišlo ku konfiškácií v období
od 25. 2. 1948. Dôvodil najmä tým, že obdobie politickej neslobody možno datovať až
od tohto dátumu...
Predmetný názor súdu sťažovatelia považujú za porušujúci ich vlastnícke právo,
vedúci k diskriminácii a nekonformný s Ústavou...
Nariadenie 104/1945 Sb. nadobudlo účinnosť 28. 5. 1946. Z § 1 odseku (1) tohto
nariadenia je zrejmé, že postihovalo osoby na základe národnostného princípu. Toto
nepopiera ani vykonané dokazovanie, z ktorého je zrejmé, že predchodcovia sťažovateľov
prišli o svoje vlastnícke právo z dôvodu, že boli nemeckej národnosti. Je teda zrejmé, že
predchodcovia sťažovateľov neprišli o svoj majetok v dôsledku svojho protiprávneho
konania, ale v dôsledku príslušnosti k národnosti...
Skutočnosť, že predmetné nariadenie je v rozpore so súčasným právnym poriadkom
a spôsobuje krivdy, zdôrazňuje práve uvedená poznámka pod čiarou 9a) k § 6 odseku (2)
zákona o úprave vlastníckych vzťahov. Pokiaľ by zákonodarca nepovažoval toto nariadenie
za pôsobiace krivdy, v tomto ustanovení by na neho neodkazoval. Navyše je v tomto odkaze
systematicky uvedené ako prvé...
Z dikcie tohto zákona je zrejmé, že jeho cieľom je zmiernenie majetkových krívd.
Je však v rozpore so zásadou rovnosti, pokiaľ za tú istú krivdu je skupina osôb odškodnená
a iná skupina nie v závislosti na čase. Pokiaľ tvrdíme, že právnym predpisom je spôsobená
krivda a rozhodneme sa zmierniť následky tejto krivdy, je v rozpore so základnými
princípmi právneho štátu, aby sa odškodňovanie viazalo len na čas od 25. 2. 1948.
Predmetné nariadenie bolo účinné už dva roky pred týmto dátumom a dotknutým osobám
spôsobovalo takú istú nespravodlivosť, ako po tomto dátume...
Podľa článku 12 odseku (1) prvej vety Ústavy sú si ľudia rovní v právach. Toto
ustanovenie je však napádaným rozhodnutím Najvyššieho súdu popreté. Nie je možné
hovoriť o rovnosti v právach, ak štát za tú istú skutočnosť jednu osobu odškodní a inú nie.
Pokiaľ sa štát rozhodne zmierňovať krivdy, ktoré spôsobilo nariadenie 104/1945 Sb., musí
v zmysle tohto ustanovenia rovnako odškodniť všetky osoby. Nemôže to viazať len
na konkrétny časový úsek...
Argumentácia súdu týkajúca sa obdobia, v ktorom ku konfiškácii prišlo, nemôže
obstáť. Pre dotknuté osoby je absolútne irelevantné, či o svoj majetok prišli v čase pred
nástupom tzv. obdobia neslobody alebo až po jeho nástupe. Všetky tieto osoby boli rovnako
zasiahnuté a teda ich práva boli rovnakým spôsobom dotknuté a porušené. Za predpokladu
akceptácie argumentácie Najvyššieho súdu by sme prišli k záveru, že to isté porušenie
zakladá nárok na nápravu len v režime tzv. neslobody. Čiže pokiaľ je osoba zbavená násilne
svojho majetku v dôsledku príslušnosti k národnosti v období, ktoré je historikmi hodnotené
pozitívne, toto zbavenie majetku nezakladá žiadnu náhradu. A to len z dôvodu, že štát
v tomto prípade stihol do základných ľudských práv osoby zasiahnuť ešte pred nástupom
totalitného režimu...
Práve takáto argumentácia súdu popiera aj zákaz diskriminácie, ktorý je
garantovaný článkom 12 odsekom (2) Ústavy a článkom 14 Dohovoru. Sťažovatelia
zastavajú názor, že ide o úplne rovnaké porušenie práva a zásah do práv, ak je v dôsledku
príslušnosti k národnosti skonfiškovaná pôda v čase historicky hodnotenom ako
demokratický a v čase nazývanom obdobím neslobody...
Sťažovatelia poukazovali tiež na nezákonný priebeh reštitúcie a správanie sa tretích
subjektov po uplatnení reštitučného nároku (prevody týchto nehnuteľností). Týmito
skutočnosťami sa súd tiež nezaoberal...
Podľa článku 152 Ústavy je povinnosťou Najvyššieho súdu vykladať právne predpisy
v súlade s Ústavou. Výklad poskytnutý súdom však vytvára nerovnosť medzi osobami
a negatívne zasahuje do vlastníckeho práva sťažovateľov. Takýto výklad teda zasahuje do
základných ľudských práv a slobôd sťažovateľov...
Sťažovatelia tiež poukázali na Stanovisko číslo 45/1998 správneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zjednotenie výkladu § 6 odseku (2) zákona
o úprave vlastníckych vzťahov, ktoré bolo uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí zošit
číslo 4-5, strana 152, ročník, 1998: V § 6 ods. 1 sú pritom v písm. a) až u) vymedzené aj
skutočnosti, v dôsledku ktorých museli prejsť nehnuteľnosti na štát, aby vznikol nárok na ich
vydanie. V súlade s ustanovením 4 ods. 1 ide o skutočnosti, ktoré nastali v dobe od
25. februára 1948 do 1. januára 1990, resp. nehnuteľnosti prešli na štát v uvedenej dobe.
Naproti tomu ustanovenie § 6 ods. 2 rieši prípad, kedy sa obdobne ako podľa § 6 ods. 1
postupuje (teda vydajú sa nehnuteľnosti) aj ďalším osobám, ktorých nehnuteľnosti prešli
na štát už pred 25. februárom 1948 podľa predpisov o konfiškácii podľa osobitných
predpisov z roku 1945 (Nariadenie SNR č. 104/1945 Zb. SNR, Dekrét prezidenta republiky
č. 108/1945 Zb.) s tým, že pre vydanie nehnuteľností (teda aj lesnej pôdy) musia byť splnené
ďalšie tam stanovené podmienky týkajúce sa oprávnenej doby...
Z uvedeného stanoviska je zrejmé, že Najvyšší súd negoval právny názor, ktorý bol už
prijatý vo forme stanoviska. Navyše sa Najvyšší súd k tomuto ani nevyjadril, čo je tiež
nesporne porušením práva na spravodlivý súdny proces, ktoré garantuje aj náležité
odôvodnenie rozhodnutia...“
Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol:
„... základné práva sťažovateľov (na rovnosť, vlastnícke právo, právo na
spravodlivý súdny proces) podľa článku 12, článku 20, článku 46 Ústavy a článku 6 odseku
(1), článku 14 Dohovoru a článku 1 Protokolu číslo 1 boli rozhodnutím Najvyššieho súdu
vydaným dňa 14. 2. 2012 v konaní 1Sžr/58/2011 porušené,
- zrušil rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa 14. 2. 2012 vydané v konaní
- priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000,- €
a zaviazal súd ho sťažovateľovi vyplatiť do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia,
- uložil súdu nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 1239,11 €, a to do troch
dní od právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovatelia namietali porušenie svojich základných a iných práv rozsudkom
najvyššieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu v konaní o preskúmanie
rozhodnutia SPF o reštitučných nárokoch sťažovateľov. Podstatou argumentácie
sťažovateľov je nesúhlas s právnym názorom najvyššieho súdu o nesplnení podmienok
na vyhovenie reštitučným nárokom sťažovateľov na prinavrátenie vlastníctva
k poľnohospodárskym pozemkom.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už
spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch
rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že
účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou
úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je
ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
Najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol: «podstatou odvolania ako aj
opravného prostriedku, ktorým sa navrhovatelia domáhajú preskúmania rozhodnutia
odporcu, je právna otázka, či je možné vykladať ustanovenie § 6 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb.
ako osobitné ustanovenie, ktoré rozširuje časovú pôsobnosť citovaného zákona aj pred
rozhodné obdobie...
Z obsahu odvolania navrhovateľov vyplýva, že na prvom mieste broja proti
argumentácii odporcu a výkladu krajského súdu, že právo na priznanie vlastníctva v zmysle
zák. č. 229/1991 Zb. je možné priznať iba vtedy, ak k pozbaveniu vlastníckeho práva došlo
v rozhodnom období, a na podporu tohto názoru poukazujú na stanoviska č. 45/1998
Správneho kolégia publikovaného v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky. K tejto argumentácii zaujal konajúci senát Najvyššieho súdu
nasledujúcu argumentáciu.
Je nepochybné, že uvedené stanovisko č. 45/1998 Správneho kolégia vychádza
z premisy preukázania statusu oprávnenej osoby osobou uplatňujúcou si reštitučný nárok,
a následkom tohto právneho postavenia sú ďalej vyslovené právne názory:
„Podľa § 6 ods. 2 po preukázaní, že osoba uplatňujúca nárok je oprávnenou osobou
podľa tohto ustanovenia, je potrebné vydať jej nehnuteľnosti uvedené v § 1 ods. 1 písm. a/
až c/ zákona, teda vrátane pôdy, ktorá tvorí lesný fond, avšak s obmedzením obsiahnutým
v § 6 ods. 3, t. j. každej oprávnenej osobe vo výmere najviac 250 ha poľnohospodárskej
pôdy alebo 250 ha všetkej pôdy (vrátane lesnej).“
Správne preto krajský súd analyzoval cieľ sledovaný týmto stanoviskom
konštatovaním, že predmetné stanovisko sa nezaoberá otázkou rozhodujúceho obdobia, ani
tým, či je pri posudzovaní reštitučného titulu možné ísť aj pred zákonom ohraničené
rozhodujúce obdobie, ale naopak rieši otázku rozsahu poľnohospodárskeho majetku...
Preto základnou a stále nezodpovedanou otázkou je tá, pri splnení akých podmienok
získava osoba zákonodarcom uvedená v § 6 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. a súčasne si
uplatňujúca reštitučný nárok právne postavenie (status) oprávnenej osoby. Na základe
uvedeného v stanovisku Správneho kolégia je preto nutné chápať argumentáciu vyslovenú
prostredníctvom rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. M-Sždov 3/03 ako spresňujúcu. Z tohto
rozsudku vyplýva, že teleologickým výkladom, tzn. sledovaním účelu reštitučného zákona (tu
je najmä dôraz na odstránenie krívd v čase neslobody), nie je možné dospieť k záveru, že by
všetky akty konfiškácie mali podliehať zámeru zákonodarcu vyslovenom v ustanovení § 6
ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb., ale naopak iba tie akty, ktoré boli osobitnými zákonmi,
napríklad prostredníctvom § 38 zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách,
usporiadaní pozemkového vlastníctva, okresných úradoch, pozemkovom fonde
a o pozemkových spoločenstvách, vyňaté spod konfiškácie...
pre Najvyšší súd je z ustanovenia § 38 ods. 3 zák. č. 330/1991 Zb. nepochybné, že:
Z konfiškácie podľa osobitných predpisov [odkaz na § 1 ods. 1 písm. a), b) a c)
nariadenia SNR č. 104/1945 Zb. SNR v znení neskorších predpisov] sa vynímajú, ak nejde
o prípady uvedené v odsekoch 1 a 2, a vydajú sa [odkaz na § 6 zákona č. 229/1991 Zb.]
v rozsahu podľa odseku I nehnuteľnosti, ktoré boli skonfiškované na základe rozhodnutia
konfiškačnej komisie alebo Zboru povereníkov vydaného vo 25. februári 1948 s výnimkou
prípadov, ak by išlo o osoby súdne postihnuté podľa osobitných predpisov [odkaz na
nariadenie SNR č. 33/1945 Zb. SNR o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov
a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva], O vyňatí rozhodujú obvodné pozemkové
úrady...
Je celkom jednoznačné nielen vzhľadom k historickému ale aj k právnemu
hodnoteniu minulosti (najmä vzhľadom k zákonu č. 125/1996 Z. z. a zákonu č. 553/2002
Z. z.), že v období od 25. februára 1948 až do konca roku 1989 dochádzalo k vedomému
alebo hrubému porušovaniu základných princípov demokratického právneho štátu,
medzinárodných zmlúv ako aj zákonnosti na viacerých úsekoch aplikácie práva, k výskytu
neprimeranej tvrdosti v používaní represie proti nositeľom iných názorov, k cieľavedomému
ničeniu tradičných hodnôt európskej civilizácie, národných a náboženských práv, k zničeniu
tradičných princípov vlastníckeho práva, a to prostredníctvom prenasledovania alebo
hrozbou perzekúcie voči nim samotným i rodinám a blízkym. Uvedená charakteristika
obdobia od 25. februára 1948 až do konca roku 1989 je súhrne označované ako obdobie
neslobody...
Naopak obdobie od konca druhej svetovej vojny až po 25. február 1948 takéto znaky
negatívne poňatého výkonu štátnej moci a politickej perzekúcie vtedajšieho štátneho režimu
proti jednotlivcovi nenesie, resp. mu ani historické analýzy neprisudzujú. Je síce pravdou,
že v tomto období boli prijaté prezidentské dekréty, ktoré mimoriadnou právnou formou
zasiahli do právnych vzťahov určitých skupín jednotlivcov. Avšak právny názor, že dekréty
č. 12/1945 Zb. a č. 108/1945 Zb. sa mohli stáť prostriedkom politickej perzekúcie a vyvolať
krivdy v zmysle zák. č. 229/1991 Zb. s je možné zaujať iba pre tie právno-aplikačné akty
z nich vychádzajúce až po dátume 25. februára 1948, tzn. vo forme konfiškačných výmerov
vydávaných príslušnými konfiškačnými komisiami alebo Zborom povereníkov...
Vo svetle uvedených argumentov je potom správny záver odporcu potvrdený
krajským súdom, že rozhodnutie Konfiškačnej komisie v Bratislave č. 2051/a-b/I/46 z 22.
09. 1946 nespĺňa zákonnom stanovené podmienky na vyňatie nárokovanej nehnuteľnosti
z konfiškácie podľa osobitných predpisov. Rovnako je správny výklad ustanovenia § 6 ods.
2 zák. č. 229/1991 Zb., lebo toto ustanovenie, ako správne poukazovali niektorí účastníci,
nerieši posun rozhodujúceho obdobia pred dátum 25. február 1948, ale rozširuje len okruh
oprávnených osôb, ktorým za predpokladu splnenia ďalších podmienok možno priznať
status oprávnenej osoby...»
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu konštatuje, že
najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre
posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú
logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a dostatočne odôvodnené
vrátane vysporiadania sa s podstatnými odvolacími dôvodmi sťažovateľov. Ústavný súd
považuje závery najvyššieho súdu pri preskúmavaní rozsudku krajského súdu za legitímne
a ním aplikovanú interpretáciu použitých zákonných ustanovení za ústavne konformnú
a vylučujúcu namietané porušenie základných a iných práv sťažovateľov.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je taká príčinná súvislosť medzi
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením základných a iných
práv sťažovateľov, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu
ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. júna 2012