Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 200/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť súdneho exekútora JUDr. R. K., B., zastúpeného advokátom

JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok

zaručeného v a Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v v spojení s porušením

ustanovenia , ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v

spojení s porušením ustanovenia čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Ružomberok v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 25. októbra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť súdneho exekútora JUDr. R. K. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. novembra

2011 doručená sťažnosť súdneho exekútora JUDr. R. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo

veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1

(ďalej len „“) a Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“),

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v v spojení s porušením

ustanovenia , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v

spojení s porušením ustanovenia čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Ružomberok

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z

25. októbra 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn.

bol sťažovateľ 25. februára 2011 poverený okresným súdom, aby na základe

exekučného titulu ako súdny exekútor vymohol peňažnú pohľadávku od V. M. (ďalej len

„povinný“) v prospech spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „oprávnený“), pričom na základe

námietky povinného z 19. apríla 2011, ktorou namietal zaujatosť osoby sťažovateľa ako

súdneho exekútora z dôvodu, že tento bol v minulosti zamestnancom oprávneného, o čom

sa mal povinný dozvedieť 18. apríla 2011, okresný súd najprv uznesením č. k. 7 Er 13/2011-

42 z 21. júna 2011 vydaným vyšším súdnym úradníkom rozhodol, že sťažovateľ z

vykonávania exekúcie nie je vylúčený. Na základe odvolania povinného, ktorý sa

argumentačne odvolal aj na rozhodnutie ústavného súdu č. k. -37 z 13.

apríla 2011, však napokon okresný súd napádaným uznesením č. k. -60 z 25.

októbra 2011 sťažovateľa ako súdneho exekútora z vykonávania predmetnej exekúcie

vylúčil.

Sťažovateľ ním namietané porušenie označených práv odôvodnil najmä takto:

«... Napadnuté uznesenie Okresného súdu Ružomberok veľmi významnou mierou

ovplyvnilo faktické a právne postavenie sťažovateľa a to najmä v spojitosti s výkonom

exekúcie vedenej pod sp. zn. EX 214/11.

... Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04.

2011, sp. zn.: -37;

b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo

objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného

konania;

c) bez toho aby existovali akékoľvek racionálne pochybnosti o legálnom a

legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii:

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného

súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: ;

rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti

rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný

prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa...

Sťažovateľ tvrdí, že postupom Okresného súdu... ako aj napadnutým uznesením

tohto súdu, došlo... k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho

konania, práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a práva na rozhodovanie podľa

relevantnej právnej normy...

Okresný súd Ružomberok neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu

normu, ktorou bolo ust. § 30 Exekučného poriadku, osobitne jeho odseky 5 a 6 a bez

existencie racionálnych obáv o legálny a legitímny priebeh exekúcie, bez posúdenia

splnenia formálnych a materiálnych podmienok námietky zaujatosti a bez uskutočnenia

testu objektívnej a subjektívnej stránky zaujatosti sťažovateľa ako súdneho exekútora,

uspokojujúc sa len s polemickým názorom ústavného súdu, ktorý bol vyjadrený v Náleze zo

dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: -37, s konečnou platnosťou rozhodol. Okresný

súd Ružomberok vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej právnej normy a bez

vykonania dokazovania, čím porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu.

... Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy,

ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu o jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal

možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia všeobecného súdu, pritom však dané

rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Postup, ktorý zvolil

všeobecný súd, navyše dával povinnému dodatočnú príležitosť, aby bez existencie

akýchkoľvek obáv z reakcie sťažovateľa, došlo k mareniu exekúcie a to aj vylúčením

sťažovateľa z jej výkonu. ...

Právny názor ústavného súdu na ktorom výhradne založil všeobecný súd svoj výrok o

vylúčení sťažovateľa z výkonu exekúcie nie je z právneho hľadiska udržateľný a nemôže byť

výlučným podkladom pre rozhodnutie...

Na viaceré všeobecné súdy adresovali iné povinné osoby rovnako formulované

námietky voči osobe sťažovateľa. V týchto prípadoch však všeobecné súdy vždy námietky

zamietli a rozhodli tak, že nevylúčili sťažovateľa z výkonu exekúcie. Sťažovateľ Súdu

predkladá uznesenie Okresného súdu v Nových Zámkoch, sp. zn.: ,

uznesenie Okresného súdu Martin, sp. zn.: , uznesenie Okresného súdu v

Trebišov, sp. zn.: , uznesenie Okresného súdu Nitra, sp. zn.: 7 Er

440/2009, uznesenie Okresného súdu Bratislava V, sp. zn.: , uznesenie

Okresného súdu Ružomberok, sp. zn.: , uznesenie Okresného súdu Martin, sp.

zn.: , uznesenie Okresného súdu Ružomberok, sp. zn.: ,

uznesenie Okresného súdu Dunajská Streda, sp. zn.: ...

Ak je vytvorená stabilizovaná rozhodovacia prax súdov, musia ostatné súdy v rámci

zachovania právnej istoty takúto prax rešpektovať. Platí, že o rovnakých otázkach má byť v

zásade rozhodované rovnako. Ak dôjde k odklonu od stabilizovanej rozhodovacej praxe,

musí súd, ktorého rozhodnutie je predmetným odklonom, dôsledne a dostatočne svoje

rozhodnutie odôvodniť. V prípade napadnutého rozhodnutia ústavného súdu takéto

odôvodnenie absolútne absentuje.

... V danom prípade sťažovateľ mal majetok v podobe majetkovej hodnoty, ktorej

obsah bol tvorený odmenou súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti... Napadnuté

rozhodnutie tohto súdu v praxi objektívne vyvolalo také účinky, že sťažovateľ bol zbavený

vlastníctva značnej majetkovej hodnoty a taktiež došlo k zmareniu jeho legitímneho

očakávania, že ak bude postupovať podľa záväzných právnych noriem a usmernení

exekučného súdu, realizácia úkonov pri výkone exekučnej činnosti bude generovať jeho

finančnú odmenu.

... Je potrebné dodať, že sťažovateľ bol zamestnancom obchodnej spoločnosti P., s. r.

o. len krátke obdobie a to po dobu 10 mesiacov, vrátane štvortýždňovej dovolenky a

dvojmesačnej práceneschopnosti. Sťažovateľ - obchodnej spoločnosti P., s. r. o. - pôsobil v

pracovnoprávnej pozícii radového zamestnanca, ktorého pracovné zaradenie nijako

nesúviselo s priebehom exekúcií. ...»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

«1) Základné právo JUDr. R. K... na súdnu ochranu zaručené

Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Ružomberok v konaní vedenom pod sp. zn.:

bolo porušené.

2) Základné právo JUDr. R. K... na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Ružomberok v konaní vedenom pod sp. zn.: bolo porušené.

3) Základné právo JUDr. R. K... na súdnu ochranu zaručené

Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Ružomberok zo dňa 25. 10. 2011 sp. zn.: 7

Er 13/2011 bolo porušené.

4) Základné právo JUDr. R. K... na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného

súdu Ružomberok zo dňa 25. 10. 2011 sp. zn.: bolo porušené.

5) Základné právo JUDr. R. K... vlastniť majetok zaručené

Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Ružomberok zo dňa 25. 10. 2011 sp. zn.: 7

Er 13/2011 bolo porušené.

6) Základné právo JUDr. R. K... na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1

Protokolu č.1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Ružomberok zo dňa 25. 10. 2011 sp. zn.: bolo

porušené.

7) Okresný súd Ružomberok postupom v konaní vedenom pod sp. zn.:

porušil všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený

a týmto postupom diskriminoval JUDr. R. K...

8) Okresný súd Ružomberok uznesením zo dňa 25. 10. 2011 sp. zn.:

porušil všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený

a týmto rozhodnutím diskriminoval JUDr. R. K...

9) Okresný súd Ružomberok postupom v konaní vedenom pod sp. zn.:

porušil zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a týmto postupom diskriminoval JUDr. R. K...

10) Okresný súd Ružomberok uznesením zo dňa 25. 10. 2011 sp. zn.:

porušil zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a týmto rozhodnutím diskriminoval JUDr. R. K...

11) Uznesenie Okresného súdu Ružomberok zo dňa 25. 10. 2011 sp. zn.:

sa zrušuje a vec sa tomuto súdu vracia na ďalšie konanie.

12) JUDr. R. K... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- EUR,

ktoré sú jej (správne má byť „mu“, pozn.) Okresný súd Ružomberok povinní zaplatiť do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

13) Okresný súd Ružomberok je povinní uhradiť JUDr. R. K... trovy konania, tak ako

budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, na účet jej (správne má byť „jeho“, pozn.)

právneho zástupcu... a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení ním označených práv

zaručených , dohovorom a dodatkovým protokolom postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. októbra 2011,

k porušeniu ktorých malo dôjsť tým, že okresný súd o námietke zaujatosti vznesenej proti

jeho osobe povinným rozhodol bez vykonania akéhokoľvek dokazovania a tiež bez toho,

aby sťažovateľovi umožnil vyjadriť sa k predmetnej námietke, čím malo podľa sťažovateľa

dôjsť k porušeniu princípu kontradiktórnosti konania, a tak podľa sťažovateľa okresný súd

rozhodol iba odvolaním sa, resp. „... uspokojujúc sa len s polemickým názorom ústavného

súdu, ktorý bol vyjadrený v Náleze zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: -37...“,

takže v konečnom dôsledku okresný súd podľa sťažovateľa napadnuté rozhodnutie založil

na nesprávnom skutkovom zistení, pričom vec aj nesprávne právne posúdil, resp. neposúdil

ju podľa relevantnej právnej normy, keď ho z vykonávania exekúcie vylúčil. Sťažovateľ

svoju argumentáciu podporil aj tvrdením, že okresný súd v napadnutom rozhodnutí

neprihliadol na stabilizovanú rozhodovaciu prax všeobecných súdov (pozri sťažovateľom

označené rozhodnutia) vo veci námietok zaujatosti vznesených povinnými proti jeho osobe

v iných exekučných konaniach, v rámci ktorej ako súdny exekútor pre svoj bývalý pracovný

pomer u oprávneného nebol z vykonávania exekúcie vylúčený a okresný súd svoj odklon od

tejto rozhodovacej praxe podľa sťažovateľa nijako neodôvodnil.

1. K namietanému rozhodnutiu okresného súdu v kontexte práva na spravodlivý

proces

Ústavný súd považuje v prvom rade za potrebné pripomenúť, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody.

Okresný súd napadnuté rozhodnutie odôvodnil okrem iného takto:

„... Podľa (Exekučný poriadok), exekútor je

vylúčený z vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom

exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti

o jeho nezaujatostí.

Podľa § 30 ods. 11 Exekučného poriadku, ak súd vylúči exekútora z vykonávania

exekúcie, v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého

vykonaním tejto exekúcie poverí súd.

Preskúmaním spisového materiálu mal súd za preukázané, že námietka zaujatosti

súdneho exekútora bola podaná dôvodne. Súdny exekútor v zmysle § 3 Exekučného

poriadku vykonáva exekučnú činnosť nestranne a nezávisle, pričom je viazaný len ,

medzinárodnými zmluvami podľa a 5 SR, zákonmi, inými všeobecne

záväznými právnymi predpismi a rozhodnutím súdu vydanom v exekučnom konaní. Súdny

exekútor musí byť teda nestranný a súčasne sa musí javiť nestranným aj pre externé

prostredie, v ktorom pôsobí pri nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí. Jedným

z dôvodom, pre ktorý môže byť súdny exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie je jeho

pomer k účastníkom konania alebo ich zástupcom a to buď priateľsky alebo opačný, ktorý

má základ v okolnostiach, ktoré nastali mimo exekučného konania, a ktorý môže ovplyvniť

subjektívne nazeranie exekútora a v nadväznosti na to aj jeho nestrannosť. Skutočnosť, že v

uvedenom exekučnom konaní bol poverený jeho vedením súdny exekútor, ktorý je zároveň

bývalým zamestnancom oprávneného, podľa názoru súdu vzbudzuje pochybností o jeho

nezaujatosti a je dôvodom k jeho vylúčeniu z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1

Exekučného poriadku. Na základe uvedených skutočnosti a s poukazom na nález Ústavného

súdu spis. zn. -37 zo dňa 13. 04. 2011, súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výrokovej časti tohto uznesenia a súdneho exekútora JUDr. R. K. vylúčil z vykonávania

exekúcie vedenej pod spis. zn. EX 214/11.“

Podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je vylúčený z vykonávania

exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom

exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Ak okresný súd s poukazom na citované ustanovenie Exekučného poriadku

považoval niekdajší pracovný pomer medzi sťažovateľom a oprávneným za vzťah takej

povahy a intenzity, ktorý by bol schopný nielen u účastníkov konania, ale aj objektívne

vyvolať podozrenie, resp. objektívnu pochybnosť o jeho nezaujatosti, a z tohto dôvodu ho

z vykonávania exekúcie vylúčil, nemožno tento záver považovať za odporujúci účelu

a zmyslu tohto ustanovenia.

Inými slovami, ústavný súd podotýka, že vylúčenie súdneho exekútora z výkonu

exekúcie nemusí byť založené na skutočne preukázanej zaujatosti, ale prichádza do úvahy

už aj vtedy, ak je možné mať dôvodné pochybnosti o jeho nezaujatosti. Tak ako na jednej

strane síce otázka zaujatosti nemôže vychádzať iba zo subjektívnych nepodložených

pochybností osôb zúčastnených na konaní (účastníkov konania), ale musí vychádzať

z právneho rozboru objektívnych skutočností, ktoré sú podkladom týchto pochybností,

na strane druhej otázka zaujatosti vzhľadom na jej objektívnu aj subjektívnu stránku

nemôže byť nikdy zodpovedaná, resp. preukázaná naisto, resp. bez výhrad.

Keďže súčasťou základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé

súdne konanie, do rámca ktorého exekučné konanie nepochybne patrí, je aj záruka

nezávislosti a nestrannosti súdneho exekútora pri jeho postupe, sťažovateľ (súdny exekútor)

v záujme zachovania tejto záruky je v prípade preukázania objektívnych pochybností o jeho

nezaujatosti vznesených či už zo strany oprávneného alebo povinného vylúčenie svojej

osoby z exekúcie povinný strpieť.

Rozhodnutie okresného súdu o vylúčení sťažovateľa z exekúcie sa javí ako správne

aj v kontexte s ustanovením § 4 Exekučného poriadku, podľa ktorého je činnosť exekútora

nezlučiteľná s pracovným pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním

a pod., tobôž ak sa v takomto pomere hoci aj v minulosti súdny exekútor nachádzal

v interakcii s účastníkom exekučného konania.

Podľa názoru ústavného súdu závery okresného súdu o vylúčení sťažovateľa

z exekúcie v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

Z namietaného uznesenia totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo

takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by

bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Podľa názoru ústavného súdu okresný súd svoje skutkové a právne závery

v dostatočnom rozsahu ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil a z jeho rozhodnutia

vyplýva, že do odôvodnenia svojho uznesenia uviedol postup, akým dospel k záverom,

pre ktoré sťažovateľa z exekúcie vylúčil.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil iba

odvolaním sa na nález ústavného súdu č. k. -37 z 13. apríla 2011

týkajúceho sa vylúčenia sťažovateľa v inej u neho ako súdneho exekútora pôvodne vedenej

exekučnej veci, a to napriek tomu, že tento nález pre jeho rozhodnutie v danej exekučnej

veci nebol nijako právne záväzný, ústavný súd podotýka, že napadnuté rozhodnutie

okresného súdu z hľadiska požiadaviek základného práva na súdnu ochranu, resp. práva

na spravodlivé súdne konanie na jeho riadne odôvodnenie, plne obstojí, a to aj bez

podporného poukazu na označený nález ústavného súdu.

Vzhľadom na to, že označený nález ústavného súdu nebol pre rozhodnutie okresného

súdu o vylúčení sťažovateľa z exekúcie právne záväznou, a tým podstatnou právnou

skutočnosťou, tak ani okolnosť, že sťažovateľ sa k tomuto nálezu nemal možnosť vyjadriť,

nezakladá porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu, zaručeného ako ani

práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného dohovorom vrátane základného práva

na rovnosť v konaní, ktoré je inak ich súčasťou.

Napokon v súvislosti s argumentáciou sťažovateľa, že k porušeniu jeho základného

práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie došlo aj tým, že okresný

súd sa v sťažnosťou napádanom uznesení odchýlil od stabilizovanej súdnej praxe, pokiaľ

ide o aplikáciu § 30 ods. 1 Exekučného poriadku pri rozhodovaní o jeho vylúčení z exekúcie

v iných veciach vedených u sťažovateľa ako súdneho exekútora (pozri sťažovateľom

označené rozhodnutia), ústavný súd v prvom rade podotýka, že predmetom konania pred

ústavným súdom bolo rozhodnutie okresného súdu č. k. -60 z 25. októbra

2011, ktoré, resp. závery ktorého (pozri už uvedené) ústavný súd z hľadiska dodržania zásad

ústavnosti aj preskúmal. Skutočnosť, že okresný súd, resp. iné okresné súdy, pri

rozhodovaní o námietkach zaujatosti odôvodnených niekdajším pracovným pomerom medzi

sťažovateľom a oprávneným v iných ako ústavným súdom preskúmavaných veciach zaujali

odlišné právne stanovisko, a teda sťažovateľa na ich základe z exekúcie nevylúčili, pričom

tieto iné rozhodnutia neboli predmetom prieskumu ústavného súdu, ešte nemá za následok

automatický predpoklad o ústavnosti záverov vyslovených v týchto iných veciach, takže

takéto rozhodnutia v iných exekučných veciach nie sú pre okresný súd ako ani pre ústavný

súd právne záväzné.

Okrem toho ústavný súd podotýka, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto

judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8

ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj

právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne

záväzných právnych predpisov (, ).

Z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich

oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych

otázok v prerokovaných veciach. Prípadný odklon súdu od existujúcej skoršej judikatúry –

súdnej praxe v konkrétnom prípade by mohol predstavovať zásah do základných práv

a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bol dôsledkom arbitrárnosti alebo

zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci. Nemožno však

namietať proti tomu, aby judikatúra súdov v konkrétnych prípadoch upresňovala a dopĺňala

objasňovanie obsahu a zmyslu zákona vrátane prispôsobovania aplikačnej praxe novým

okolnostiam za podmienky, že ich zohľadnenie možno rozumne zhrnúť pod zákonné znaky

právnej normy aplikovanej na konkrétny prípad (, ,

).

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie ( tiež napr. , ).

Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne

neopodstatnenú ( ).

2. K namietanému postupu okresného súdu v kontexte práva na spravodlivý

proces

V súvislosti s postupom okresného súdu v napádanom konaní vedenom pod sp. zn.

pred vydaním napadnutého uznesenia z 25. októbra 2011 sťažovateľ namietal,

že okresný súd nevykonal žiadne dokazovanie na preukázanie skutočností uvádzaných

v námietke zaujatosti uplatnenej voči nemu povinným z exekúcie a dokonca, že okresný súd

mu neumožnil k tejto námietke zaujatosti sa ani vyjadriť, čím malo dôjsť k porušeniu

princípu kontradiktórnosti konania.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd poukazuje najmä na tú skutočnosť, že námietka

zaujatosti bola povinným vznesená u samotného sťažovateľa, ktorý ju následne ako súdny

exekútor predložil 29. apríla 2009 na rozhodnutie okresnému súdu. Sťažovateľ sa teda

s námietkou zaujatosti vznesenou povinným, resp. s tvrdeniami, ktorými povinný námietku

odôvodňoval, mal možnosť oboznámiť a pred rozhodnutím okresného súdu sa k nim aj

vyjadriť, čo podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ aj urobil (pozri podanie sťažovateľa

adresované okresnému súdu o postúpení námietky zaujatosti z 29. apríla 2011).

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že pred rozhodnutím o námietke zaujatosti okresný súd

nevykonal žiadne ďalšie dokazovanie, najmä čo sa týka zákonnosti jeho dovtedajšieho

úradného postupu ako súdneho exekútora, ústavný súd podotýka, že keďže v zmysle

citovaného § 30 ods. 1 Exekučného poriadku dôvodom na vylúčenie pre zaujatosť nemôžu

byť okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom postupe súdneho exekútora v exekučnom

konaní, nebolo potrebné vykonávať dokazovanie v uvedenom smere, resp. vykonávanie

takéhoto dokazovania bolo bez právneho významu.

Napokon, keďže sťažovateľ nespochybňoval včasnosť povinným vznesenej námietky

zaujatosti v zmysle § 30 ods. 5 Exekučného poriadku, nebol dôvod ani na to, aby okresný

súd vykonával dokazovanie, pokiaľ ide o čas, kedy sa povinný o dôvodoch vylúčenia mohol

dozvedieť.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti už po jej

predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

3. K rozhodnutiu okresného súdu v kontexte práva pokojne vlastniť

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že dôsledkom napadnutého rozhodnutia o jeho

vylúčení z exekúcie mu bol, resp. je odopretý nárok na budúcu očakávanú odmenu, ústavný

súd predovšetkým poukazuje na ustanovenie § 196 Exekučného poriadku, podľa ktorého za

výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi okrem iného najmä odmena,

ktorej výšku ustanovuje vykonávací predpis.

Ak bol však sťažovateľ v zmysle ustanovenia § 30 ods. 1 Exekučného poriadku

v plnom súlade s ústavnými medzami výkladu zákonov z výkonu exekúcie vylúčený,

v strate „nároku“ sťažovateľa na očakávanú odmenu za ešte nevykonanú exekučnú činnosť,

o možnosť vykonania ktorej dôsledkom napadnutého rozhodnutia prišiel, nemožno nijako

vzhliadať porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé

súdne konanie.

Sťažovateľ, ktorý exekučnú činnosť vykonáva zároveň aj ako svoje slobodné

povolanie, je v záujme naplnenia základného práva účastníkov na vykonanie exekúcie

nestranným a nezávislým súdnym exekútorom – vykonávateľom verejnej moci, je povinný

pre svoje vylúčenie z exekúcie súčasne strpieť aj stratu príjmu v podobe očakávanej možnej

budúcej odmeny.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd podľa

sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

4. K namietanému porušeniu a dohovoru

Keďže sťažovateľ namietal porušenie a dohovoru v spojení

s a , ako aj s dohovoru a dodatkového

protokolu, ktorých poručenie ústavný súd nezistil (pozri už uvedené), nemohlo

v nadväznosti na nich dôjsť ani k porušeniu a dohovoru, preto

ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti podľa

pri jej predbežnom prorokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení

napadnutého rozhodnutia okresného súdu, o priznaní finančného zadosťučinenia, ako aj

o priznaní trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa

( prvá veta ), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ

domáhal ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2012