Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 200/2012
PDF · 240.14 KB
No categories available
II. ÚS 200/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť súdneho exekútora JUDr. R. K., B., zastúpeného advokátom
JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok
zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením
ustanovenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v
spojení s porušením ustanovenia čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Ružomberok v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 13/2011
a jeho uznesením z 25. októbra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť súdneho exekútora JUDr. R. K. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. novembra
2011 doručená sťažnosť súdneho exekútora JUDr. R. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo
veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“),
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s porušením
ustanovenia čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v
spojení s porušením ustanovenia čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Ružomberok
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 13/2011 a jeho uznesením z
25. októbra 2011.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn.
7 Er 13/2011 bol sťažovateľ 25. februára 2011 poverený okresným súdom, aby na základe
exekučného titulu ako súdny exekútor vymohol peňažnú pohľadávku od V. M. (ďalej len
„povinný“) v prospech spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „oprávnený“), pričom na základe
námietky povinného z 19. apríla 2011, ktorou namietal zaujatosť osoby sťažovateľa ako
súdneho exekútora z dôvodu, že tento bol v minulosti zamestnancom oprávneného, o čom
sa mal povinný dozvedieť 18. apríla 2011, okresný súd najprv uznesením č. k. 7 Er 13/2011-
42 z 21. júna 2011 vydaným vyšším súdnym úradníkom rozhodol, že sťažovateľ z
vykonávania exekúcie nie je vylúčený. Na základe odvolania povinného, ktorý sa
argumentačne odvolal aj na rozhodnutie ústavného súdu č. k. III. ÚS 322/2010-37 z 13.
apríla 2011, však napokon okresný súd napádaným uznesením č. k. 7 Er 13/2011-60 z 25.
októbra 2011 sťažovateľa ako súdneho exekútora z vykonávania predmetnej exekúcie
vylúčil.
Sťažovateľ ním namietané porušenie označených práv odôvodnil najmä takto:
«... Napadnuté uznesenie Okresného súdu Ružomberok veľmi významnou mierou
ovplyvnilo faktické a právne postavenie sťažovateľa a to najmä v spojitosti s výkonom
exekúcie vedenej pod sp. zn. EX 214/11.
... Je tomu tak preto, že všeobecný súd:
a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04.
2011, sp. zn.: III ÚS 322/2010-37;
b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo
objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného
konania;
c) bez toho aby existovali akékoľvek racionálne pochybnosti o legálnom a
legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii:
d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;
e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného
súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III ÚS 322/2010;
rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti
rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný
prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa...
Sťažovateľ tvrdí, že postupom Okresného súdu... ako aj napadnutým uznesením
tohto súdu, došlo... k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho
konania, práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a práva na rozhodovanie podľa
relevantnej právnej normy...
Okresný súd Ružomberok neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu
normu, ktorou bolo ust. § 30 Exekučného poriadku, osobitne jeho odseky 5 a 6 a bez
existencie racionálnych obáv o legálny a legitímny priebeh exekúcie, bez posúdenia
splnenia formálnych a materiálnych podmienok námietky zaujatosti a bez uskutočnenia
testu objektívnej a subjektívnej stránky zaujatosti sťažovateľa ako súdneho exekútora,
uspokojujúc sa len s polemickým názorom ústavného súdu, ktorý bol vyjadrený v Náleze zo
dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III ÚS 322/2010-37, s konečnou platnosťou rozhodol. Okresný
súd Ružomberok vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej právnej normy a bez
vykonania dokazovania, čím porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu.
... Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy,
ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu o jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal
možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia všeobecného súdu, pritom však dané
rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Postup, ktorý zvolil
všeobecný súd, navyše dával povinnému dodatočnú príležitosť, aby bez existencie
akýchkoľvek obáv z reakcie sťažovateľa, došlo k mareniu exekúcie a to aj vylúčením
sťažovateľa z jej výkonu. ...
Právny názor ústavného súdu na ktorom výhradne založil všeobecný súd svoj výrok o
vylúčení sťažovateľa z výkonu exekúcie nie je z právneho hľadiska udržateľný a nemôže byť
výlučným podkladom pre rozhodnutie...
Na viaceré všeobecné súdy adresovali iné povinné osoby rovnako formulované
námietky voči osobe sťažovateľa. V týchto prípadoch však všeobecné súdy vždy námietky
zamietli a rozhodli tak, že nevylúčili sťažovateľa z výkonu exekúcie. Sťažovateľ Súdu
predkladá uznesenie Okresného súdu v Nových Zámkoch, sp. zn.: 9 Er 1292/2007,
uznesenie Okresného súdu Martin, sp. zn.: 22 Er 55/2009, uznesenie Okresného súdu v
Trebišov, sp. zn.: 15 Er 2014/2009, uznesenie Okresného súdu Nitra, sp. zn.: 7 Er
440/2009, uznesenie Okresného súdu Bratislava V, sp. zn.: 37 Er 6813/2008, uznesenie
Okresného súdu Ružomberok, sp. zn.: 7 Er 13/2011, uznesenie Okresného súdu Martin, sp.
zn.: 22 Er 29/2009, uznesenie Okresného súdu Ružomberok, sp. zn.: 4 Er 241/2009,
uznesenie Okresného súdu Dunajská Streda, sp. zn.: 8 Er 1232/2009...
Ak je vytvorená stabilizovaná rozhodovacia prax súdov, musia ostatné súdy v rámci
zachovania právnej istoty takúto prax rešpektovať. Platí, že o rovnakých otázkach má byť v
zásade rozhodované rovnako. Ak dôjde k odklonu od stabilizovanej rozhodovacej praxe,
musí súd, ktorého rozhodnutie je predmetným odklonom, dôsledne a dostatočne svoje
rozhodnutie odôvodniť. V prípade napadnutého rozhodnutia ústavného súdu takéto
odôvodnenie absolútne absentuje.
... V danom prípade sťažovateľ mal majetok v podobe majetkovej hodnoty, ktorej
obsah bol tvorený odmenou súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti... Napadnuté
rozhodnutie tohto súdu v praxi objektívne vyvolalo také účinky, že sťažovateľ bol zbavený
vlastníctva značnej majetkovej hodnoty a taktiež došlo k zmareniu jeho legitímneho
očakávania, že ak bude postupovať podľa záväzných právnych noriem a usmernení
exekučného súdu, realizácia úkonov pri výkone exekučnej činnosti bude generovať jeho
finančnú odmenu.
... Je potrebné dodať, že sťažovateľ bol zamestnancom obchodnej spoločnosti P., s. r.
o. len krátke obdobie a to po dobu 10 mesiacov, vrátane štvortýždňovej dovolenky a
dvojmesačnej práceneschopnosti. Sťažovateľ - obchodnej spoločnosti P., s. r. o. - pôsobil v
pracovnoprávnej pozícii radového zamestnanca, ktorého pracovné zaradenie nijako
nesúviselo s priebehom exekúcií. ...»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:
«1) Základné právo JUDr. R. K... na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Ružomberok v konaní vedenom pod sp. zn.:
7 Er 13/2011 bolo porušené.
2) Základné právo JUDr. R. K... na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Ružomberok v konaní vedenom pod sp. zn.: 7 Er 13/2011 bolo porušené.
3) Základné právo JUDr. R. K... na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Ružomberok zo dňa 25. 10. 2011 sp. zn.: 7
Er 13/2011 bolo porušené.
4) Základné právo JUDr. R. K... na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného
súdu Ružomberok zo dňa 25. 10. 2011 sp. zn.: 7 Er 13/2011 bolo porušené.
5) Základné právo JUDr. R. K... vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Ružomberok zo dňa 25. 10. 2011 sp. zn.: 7
Er 13/2011 bolo porušené.
6) Základné právo JUDr. R. K... na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1
Protokolu č.1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Ružomberok zo dňa 25. 10. 2011 sp. zn.: 7 Er 13/2011 bolo
porušené.
7) Okresný súd Ružomberok postupom v konaní vedenom pod sp. zn.: 7 Er 13/2011
porušil všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a týmto postupom diskriminoval JUDr. R. K...
8) Okresný súd Ružomberok uznesením zo dňa 25. 10. 2011 sp. zn.: 7 Er 13/2011
porušil všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a týmto rozhodnutím diskriminoval JUDr. R. K...
9) Okresný súd Ružomberok postupom v konaní vedenom pod sp. zn.: 7 Er 13/2011
porušil zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a týmto postupom diskriminoval JUDr. R. K...
10) Okresný súd Ružomberok uznesením zo dňa 25. 10. 2011 sp. zn.: 7 Er 13/2011
porušil zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a týmto rozhodnutím diskriminoval JUDr. R. K...
11) Uznesenie Okresného súdu Ružomberok zo dňa 25. 10. 2011 sp. zn.:
7 Er 13/2011 sa zrušuje a vec sa tomuto súdu vracia na ďalšie konanie.
12) JUDr. R. K... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- EUR,
ktoré sú jej (správne má byť „mu“, pozn.) Okresný súd Ružomberok povinní zaplatiť do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
13) Okresný súd Ružomberok je povinní uhradiť JUDr. R. K... trovy konania, tak ako
budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, na účet jej (správne má byť „jeho“, pozn.)
právneho zástupcu... a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení ním označených práv
zaručených ústavou, dohovorom a dodatkovým protokolom postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 13/2011 a jeho uznesením z 25. októbra 2011,
k porušeniu ktorých malo dôjsť tým, že okresný súd o námietke zaujatosti vznesenej proti
jeho osobe povinným rozhodol bez vykonania akéhokoľvek dokazovania a tiež bez toho,
aby sťažovateľovi umožnil vyjadriť sa k predmetnej námietke, čím malo podľa sťažovateľa
dôjsť k porušeniu princípu kontradiktórnosti konania, a tak podľa sťažovateľa okresný súd
rozhodol iba odvolaním sa, resp. „... uspokojujúc sa len s polemickým názorom ústavného
súdu, ktorý bol vyjadrený v Náleze zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III ÚS 322/2010-37...“,
takže v konečnom dôsledku okresný súd podľa sťažovateľa napadnuté rozhodnutie založil
na nesprávnom skutkovom zistení, pričom vec aj nesprávne právne posúdil, resp. neposúdil
ju podľa relevantnej právnej normy, keď ho z vykonávania exekúcie vylúčil. Sťažovateľ
svoju argumentáciu podporil aj tvrdením, že okresný súd v napadnutom rozhodnutí
neprihliadol na stabilizovanú rozhodovaciu prax všeobecných súdov (pozri sťažovateľom
označené rozhodnutia) vo veci námietok zaujatosti vznesených povinnými proti jeho osobe
v iných exekučných konaniach, v rámci ktorej ako súdny exekútor pre svoj bývalý pracovný
pomer u oprávneného nebol z vykonávania exekúcie vylúčený a okresný súd svoj odklon od
tejto rozhodovacej praxe podľa sťažovateľa nijako neodôvodnil.
1. K namietanému rozhodnutiu okresného súdu v kontexte práva na spravodlivý
proces
Ústavný súd považuje v prvom rade za potrebné pripomenúť, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak
v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody.
Okresný súd napadnuté rozhodnutie odôvodnil okrem iného takto:
„... Podľa § 30 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. (Exekučný poriadok), exekútor je
vylúčený z vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom
exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti
o jeho nezaujatostí.
Podľa § 30 ods. 11 Exekučného poriadku, ak súd vylúči exekútora z vykonávania
exekúcie, v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého
vykonaním tejto exekúcie poverí súd.
Preskúmaním spisového materiálu mal súd za preukázané, že námietka zaujatosti
súdneho exekútora bola podaná dôvodne. Súdny exekútor v zmysle § 3 Exekučného
poriadku vykonáva exekučnú činnosť nestranne a nezávisle, pričom je viazaný len ústavou,
medzinárodnými zmluvami podľa čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy SR, zákonmi, inými všeobecne
záväznými právnymi predpismi a rozhodnutím súdu vydanom v exekučnom konaní. Súdny
exekútor musí byť teda nestranný a súčasne sa musí javiť nestranným aj pre externé
prostredie, v ktorom pôsobí pri nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí. Jedným
z dôvodom, pre ktorý môže byť súdny exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie je jeho
pomer k účastníkom konania alebo ich zástupcom a to buď priateľsky alebo opačný, ktorý
má základ v okolnostiach, ktoré nastali mimo exekučného konania, a ktorý môže ovplyvniť
subjektívne nazeranie exekútora a v nadväznosti na to aj jeho nestrannosť. Skutočnosť, že v
uvedenom exekučnom konaní bol poverený jeho vedením súdny exekútor, ktorý je zároveň
bývalým zamestnancom oprávneného, podľa názoru súdu vzbudzuje pochybností o jeho
nezaujatosti a je dôvodom k jeho vylúčeniu z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1
Exekučného poriadku. Na základe uvedených skutočnosti a s poukazom na nález Ústavného
súdu spis. zn. III. ÚS 322/2010-37 zo dňa 13. 04. 2011, súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výrokovej časti tohto uznesenia a súdneho exekútora JUDr. R. K. vylúčil z vykonávania
exekúcie vedenej pod spis. zn. EX 214/11.“
Podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je vylúčený z vykonávania
exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom
exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.
Ak okresný súd s poukazom na citované ustanovenie Exekučného poriadku
považoval niekdajší pracovný pomer medzi sťažovateľom a oprávneným za vzťah takej
povahy a intenzity, ktorý by bol schopný nielen u účastníkov konania, ale aj objektívne
vyvolať podozrenie, resp. objektívnu pochybnosť o jeho nezaujatosti, a z tohto dôvodu ho
z vykonávania exekúcie vylúčil, nemožno tento záver považovať za odporujúci účelu
a zmyslu tohto ustanovenia.
Inými slovami, ústavný súd podotýka, že vylúčenie súdneho exekútora z výkonu
exekúcie nemusí byť založené na skutočne preukázanej zaujatosti, ale prichádza do úvahy
už aj vtedy, ak je možné mať dôvodné pochybnosti o jeho nezaujatosti. Tak ako na jednej
strane síce otázka zaujatosti nemôže vychádzať iba zo subjektívnych nepodložených
pochybností osôb zúčastnených na konaní (účastníkov konania), ale musí vychádzať
z právneho rozboru objektívnych skutočností, ktoré sú podkladom týchto pochybností,
na strane druhej otázka zaujatosti vzhľadom na jej objektívnu aj subjektívnu stránku
nemôže byť nikdy zodpovedaná, resp. preukázaná naisto, resp. bez výhrad.
Keďže súčasťou základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé
súdne konanie, do rámca ktorého exekučné konanie nepochybne patrí, je aj záruka
nezávislosti a nestrannosti súdneho exekútora pri jeho postupe, sťažovateľ (súdny exekútor)
v záujme zachovania tejto záruky je v prípade preukázania objektívnych pochybností o jeho
nezaujatosti vznesených či už zo strany oprávneného alebo povinného vylúčenie svojej
osoby z exekúcie povinný strpieť.
Rozhodnutie okresného súdu o vylúčení sťažovateľa z exekúcie sa javí ako správne
aj v kontexte s ustanovením § 4 Exekučného poriadku, podľa ktorého je činnosť exekútora
nezlučiteľná s pracovným pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním
a pod., tobôž ak sa v takomto pomere hoci aj v minulosti súdny exekútor nachádzal
v interakcii s účastníkom exekučného konania.
Podľa názoru ústavného súdu závery okresného súdu o vylúčení sťažovateľa
z exekúcie v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené.
Z namietaného uznesenia totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo
takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by
bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
Podľa názoru ústavného súdu okresný súd svoje skutkové a právne závery
v dostatočnom rozsahu ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil a z jeho rozhodnutia
vyplýva, že do odôvodnenia svojho uznesenia uviedol postup, akým dospel k záverom,
pre ktoré sťažovateľa z exekúcie vylúčil.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil iba
odvolaním sa na nález ústavného súdu č. k. III. ÚS 322/2010-37 z 13. apríla 2011
týkajúceho sa vylúčenia sťažovateľa v inej u neho ako súdneho exekútora pôvodne vedenej
exekučnej veci, a to napriek tomu, že tento nález pre jeho rozhodnutie v danej exekučnej
veci nebol nijako právne záväzný, ústavný súd podotýka, že napadnuté rozhodnutie
okresného súdu z hľadiska požiadaviek základného práva na súdnu ochranu, resp. práva
na spravodlivé súdne konanie na jeho riadne odôvodnenie, plne obstojí, a to aj bez
podporného poukazu na označený nález ústavného súdu.
Vzhľadom na to, že označený nález ústavného súdu nebol pre rozhodnutie okresného
súdu o vylúčení sťažovateľa z exekúcie právne záväznou, a tým podstatnou právnou
skutočnosťou, tak ani okolnosť, že sťažovateľ sa k tomuto nálezu nemal možnosť vyjadriť,
nezakladá porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu, zaručeného ústavou ako ani
práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného dohovorom vrátane základného práva
na rovnosť v konaní, ktoré je inak ich súčasťou.
Napokon v súvislosti s argumentáciou sťažovateľa, že k porušeniu jeho základného
práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie došlo aj tým, že okresný
súd sa v sťažnosťou napádanom uznesení odchýlil od stabilizovanej súdnej praxe, pokiaľ
ide o aplikáciu § 30 ods. 1 Exekučného poriadku pri rozhodovaní o jeho vylúčení z exekúcie
v iných veciach vedených u sťažovateľa ako súdneho exekútora (pozri sťažovateľom
označené rozhodnutia), ústavný súd v prvom rade podotýka, že predmetom konania pred
ústavným súdom bolo rozhodnutie okresného súdu č. k. 7 Er 13/2011-60 z 25. októbra
2011, ktoré, resp. závery ktorého (pozri už uvedené) ústavný súd z hľadiska dodržania zásad
ústavnosti aj preskúmal. Skutočnosť, že okresný súd, resp. iné okresné súdy, pri
rozhodovaní o námietkach zaujatosti odôvodnených niekdajším pracovným pomerom medzi
sťažovateľom a oprávneným v iných ako ústavným súdom preskúmavaných veciach zaujali
odlišné právne stanovisko, a teda sťažovateľa na ich základe z exekúcie nevylúčili, pričom
tieto iné rozhodnutia neboli predmetom prieskumu ústavného súdu, ešte nemá za následok
automatický predpoklad o ústavnosti záverov vyslovených v týchto iných veciach, takže
takéto rozhodnutia v iných exekučných veciach nie sú pre okresný súd ako ani pre ústavný
súd právne záväzné.
Okrem toho ústavný súd podotýka, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto
judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8
ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj
právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne
záväzných právnych predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05).
Z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich
oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych
otázok v prerokovaných veciach. Prípadný odklon súdu od existujúcej skoršej judikatúry –
súdnej praxe v konkrétnom prípade by mohol predstavovať zásah do základných práv
a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bol dôsledkom arbitrárnosti alebo
zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci. Nemožno však
namietať proti tomu, aby judikatúra súdov v konkrétnych prípadoch upresňovala a dopĺňala
objasňovanie obsahu a zmyslu zákona vrátane prispôsobovania aplikačnej praxe novým
okolnostiam za podmienky, že ich zohľadnenie možno rozumne zhrnúť pod zákonné znaky
právnej normy aplikovanej na konkrétny prípad (III. ÚS 346/05, III. ÚS 284/05,
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému postupu okresného súdu v kontexte práva na spravodlivý
proces
V súvislosti s postupom okresného súdu v napádanom konaní vedenom pod sp. zn.
7 Er 13/2011 pred vydaním napadnutého uznesenia z 25. októbra 2011 sťažovateľ namietal,
že okresný súd nevykonal žiadne dokazovanie na preukázanie skutočností uvádzaných
v námietke zaujatosti uplatnenej voči nemu povinným z exekúcie a dokonca, že okresný súd
mu neumožnil k tejto námietke zaujatosti sa ani vyjadriť, čím malo dôjsť k porušeniu
princípu kontradiktórnosti konania.
V súvislosti s uvedeným ústavný súd poukazuje najmä na tú skutočnosť, že námietka
zaujatosti bola povinným vznesená u samotného sťažovateľa, ktorý ju následne ako súdny
exekútor predložil 29. apríla 2009 na rozhodnutie okresnému súdu. Sťažovateľ sa teda
s námietkou zaujatosti vznesenou povinným, resp. s tvrdeniami, ktorými povinný námietku
odôvodňoval, mal možnosť oboznámiť a pred rozhodnutím okresného súdu sa k nim aj
vyjadriť, čo podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ aj urobil (pozri podanie sťažovateľa
adresované okresnému súdu o postúpení námietky zaujatosti z 29. apríla 2011).
Pokiaľ sťažovateľ namieta, že pred rozhodnutím o námietke zaujatosti okresný súd
nevykonal žiadne ďalšie dokazovanie, najmä čo sa týka zákonnosti jeho dovtedajšieho
úradného postupu ako súdneho exekútora, ústavný súd podotýka, že keďže v zmysle
citovaného § 30 ods. 1 Exekučného poriadku dôvodom na vylúčenie pre zaujatosť nemôžu
byť okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom postupe súdneho exekútora v exekučnom
konaní, nebolo potrebné vykonávať dokazovanie v uvedenom smere, resp. vykonávanie
takéhoto dokazovania bolo bez právneho významu.
Napokon, keďže sťažovateľ nespochybňoval včasnosť povinným vznesenej námietky
zaujatosti v zmysle § 30 ods. 5 Exekučného poriadku, nebol dôvod ani na to, aby okresný
súd vykonával dokazovanie, pokiaľ ide o čas, kedy sa povinný o dôvodoch vylúčenia mohol
dozvedieť.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti už po jej
predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
3. K rozhodnutiu okresného súdu v kontexte práva pokojne vlastniť
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že dôsledkom napadnutého rozhodnutia o jeho
vylúčení z exekúcie mu bol, resp. je odopretý nárok na budúcu očakávanú odmenu, ústavný
súd predovšetkým poukazuje na ustanovenie § 196 Exekučného poriadku, podľa ktorého za
výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi okrem iného najmä odmena,
ktorej výšku ustanovuje vykonávací predpis.
Ak bol však sťažovateľ v zmysle ustanovenia § 30 ods. 1 Exekučného poriadku
v plnom súlade s ústavnými medzami výkladu zákonov z výkonu exekúcie vylúčený,
v strate „nároku“ sťažovateľa na očakávanú odmenu za ešte nevykonanú exekučnú činnosť,
o možnosť vykonania ktorej dôsledkom napadnutého rozhodnutia prišiel, nemožno nijako
vzhliadať porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé
súdne konanie.
Sťažovateľ, ktorý exekučnú činnosť vykonáva zároveň aj ako svoje slobodné
povolanie, je v záujme naplnenia základného práva účastníkov na vykonanie exekúcie
nestranným a nezávislým súdnym exekútorom – vykonávateľom verejnej moci, je povinný
pre svoje vylúčenie z exekúcie súčasne strpieť aj stratu príjmu v podobe očakávanej možnej
budúcej odmeny.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
4. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru
Keďže sťažovateľ namietal porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru v spojení
s čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu, ktorých poručenie ústavný súd nezistil (pozri už uvedené), nemohlo
v nadväznosti na nich dôjsť ani k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, preto
ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pri jej predbežnom prorokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení
napadnutého rozhodnutia okresného súdu, o priznaní finančného zadosťučinenia, ako aj
o priznaní trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa
(čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ
domáhal ich priznania, už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. júla 2012