Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 323/2012
PDF · 199.39 KB
No categories available
III. ÚS 323/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., a. s., S., zastúpenej advokátom JUDr. V. K.,
Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Cob 72/2011 z 2. februára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti A., a. s., S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2012
doručená sťažnosť spoločnosti A., a. s., S., (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob 72/2012 z 2. februára
2012.
Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pred pod sp. zn. 8 Cb 18/2009 rozsudkom z 31. januára
2011 o neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia, kde sťažovateľka vystupovala
v procesnej pozícii ako žalovaná, určil, že uznesenie prijaté na valnom zhromaždení
sťažovateľky z 22. júna 2007, ktorým bola schválená riadna účtovná závierka a rozdelenie
zisku za rok 2006 sťažovateľky, je neplatné. V odôvodnení svojho rozsudku okresný súd
uviedol, že z vykonaného dokazovania považoval okresný súd za preukázané, že „nárok
navrhovateľov je oprávnený a preukázaný. Navrhovatelia ako akcionári A., a.s. S. sa
zúčastnili valného zhromaždenia konaného dňa 22. 06. 2007. Zápisnica o priebehu
riadneho valného zhromaždenia obsahovala protest akcionárov – navrhovateľov. Protest
bol podaný už k 1. bodu programu a následne aj k bodu 2, teda valné zhromaždenie sa
ďalej nemalo konať. Akcionári následne v trojmesačnej prekluzívnej lehote odo dňa
konania valného zhromaždenia, dňa 21. 9. 2007, podali návrh na súd o určenie neplatnosti
uznesenia valného zhromaždenia, v ktorom uviedli dôvody neplatnosti. Petit návrhu bol
podľa názoru súdu dostatočne presný a určitý. Navrhovatelia sa domáhali určenia, že
uznesenie RVZ A., a.s. S. zo dňa 22. 06. 2007 je neplatné. Na valnom zhromaždení sa má
prijať jedno uznesenie s viacerými bodmi. Petit návrhu bol upresnený podaním
navrhovateľov zo dňa 9.2.2010, ktorým žiadali určenie neplatnosti uznesenia RVZ A., a.s. S.
zo dňa 22.6.2007, ktorým bola schválená riadna účtovná závierka a rozdelenie zisku za rok
2006.
Ak schváli valné zhromaždenie v súlade s ustanovením § 178 Obchodného zákonníka
zisk na rozdelenie, akcionárom vzniká právo na vyplatenie podielu na zisku - dividendu.
V danom prípade valné zhromaždenie rozhodlo o rozdelení zisku za rok 2006. Akcionár,
ktorý sa svojimi akciami podieľa na podnikaní spoločnosti má základné zákonné právo
podieľať sa na zisku. Valné zhromaždenie nemôže stanoviť podiel členom predstavenstva
bez toho, aby bol určený aj podiel akcionárov na takomto zisku. Uznesenie valného
zhromaždenia akciovej spoločnosti, ktorým bol schválený zisk k rozdeleniu s tým, že tento
bude rozdelený iba od rezervného fondu, sociálneho fondu, fondu odmien, na tantiémy
Členom predstavenstva a nie aj akcionárom, je neplatné pre rozpor so zákonom, konkrétne
pre rozpor s ustanovením § 178 ods. 1 Obchodného zákonníka.“.
Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 8 Cb 18/2009 z 31. januára 2011 podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn.
2 Cob 72/2012 z 2. februára 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) tak, že potvrdil
rozhodnutie okresného súdu vo výroku o určení neplatnosti uznesenia valného
zhromaždenia, ktorým bolo rozhodnuté o rozdelení zisku za rok 2006, a vo zvyšnej časti
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej zmenil tak, že žalobu v prevyšujúcej časti
zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd konštatoval, že „v predmetnej veci
sa žalobcovia domáhajú určenia neplatnosti uznesenia prijatého na riadnom valnom
zhromaždení spoločnosti žalovaného dňa 22.6.2007. Tak, ako to uzavrel súd prvého stupňa
v dôvodoch svojho rozhodnutia, upresnením podaného návrhu podaním doručeným súdu
9.2.2010 žalobcovia konkretizovali uznesenia, ktoré žiadajú určiť za neplatné. Žiadajú, aby
bolo za neplatné určené uznesenie valného zhromaždenia, ktorým sa schválila ročná
účtovná závierka a rozdelenie zisku. Z obsahu notárskej zápisnice spísanej notárkou
JUDr. M. F. N 152/07, Nz 25886/07, NCRIs 25741/07 zo dňa 29.6.2007 vyplýva, že
po prerokovaní prvých dvoch bodov, na začiatku prerokovania tretieho bodu, t.j. výročnej
správy predloženej predstavenstvom za rok 2006 o 13.35 hod. akcionári -žalobcovia v
tomto konaní - opustili riadne valné zhromaždenie. Nasleduje prerokovanie bodov 4 a 5 už
bez ich prítomnosti.
V rámci bodu 4 je prednesený návrh dozornej rady na schválenie okrem iného
riadnej účtovnej závierky a rozdelenie zisku za rok 2006 i podnikateľského zámeru za rok
2007. V bode 5 je predložený návrh predstavenstvom na rozdelenie zisku dosiahnutého
po zdanení v sume 5.046.000,- Sk. Valné zhromaždenie počtom hlasov 123719-100%
prítomných akcionárov prijalo návrh predložený predstavenstvom akciovej spoločnosti
na to, aby sa zisk rozdelil tak, že sa do rezervného fondu vyplatí suma 500.000,- Sk,
do sociálneho fondu suma 446.000,- Sk, na tantiémy členov predstavenstva 1.000.000,- Sk
a do fondu odmien 3.100.000,- Sk. V rámci prerokovania bodov 4 a 5 nie je zaznamenaný
protest akcionárov proti týmto uzneseniam.“. Ďalej krajský súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, že „ak žalovaný v podanom odvolaní argumentuje tým, že vo vzťahu
k uzneseniam o ročnej účtovnej závierke a rozdelení zisku nebol podaný protest, tak
skutkovo s týmto možno súhlasiť. Treba však prihliadať na to, že v čase, kedy sa už
na riadnom valnom zhromaždení prijímali tieto uznesenia sa žalobcovia ako akcionári
nezúčastňovali priebehu valného zhromaždenia. Pri výklade vety druhej ust. § 183 Obch.
zák. je podľa názoru odvolacieho súdu významným to, že títo akcionári sa už nezúčastňovali
prejednania týchto bodov na valnom zhromaždení a preto sa nemohol ako hmotnoprávny
predpoklad podania žaloby žiadať ich protest proti týmto uzneseniam prijatým na riadnom
valnom zhromaždení. Možno súhlasiť s tým, že ak by tam akcionár na valnom zhromaždení
bol, žiadalo sa, aby jeho protest bol zaznamenaný vo vzťahu ku konkrétnemu uzneseniu
prijatému valným zhromaždením.
Za daného stavu postačovalo, ak žalobcovia uplatnili v prekluzívnej lehote
požiadavku na určenie neplatnosti uznesenia na súde. Nemožno súhlasiť s odvolateľom, že
pre úspech žaloby mal byť aj z ich strany zaznamenaný protest do zápisnice o riadnom
valnom zhromaždení.
Názor odvolacieho súdu sa odchyľuje od záverov súdu prvého stupňa, ktorý
konštatoval, že už protest žalobcov pri prerokovaní bodov 1, 2 postačoval ako relevantný
úkon aj pre ďalšie prerokované body programu rokovania valného zhromaždenia.
Pri prítomnosti akcionárov na rokovaní by musel byť protest realizovaný aj pri tých
uzneseniach, ktorých neplatnosti sa žalobcovia domáhajú na súde.“.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že „závery Krajského súdu v Prešove v časti
argumentácie k výkladu § 183 Obchodného zákonníka sú arbitrárne, nakoľko krajský súd
jednoznačné znenie normatívneho textu nerešpektoval a interpretoval ho neústavným
spôsobom. Zdôrazňujeme, že odlišné ponímanie normatívneho textu v takomto prípade
treba považovať za prejav arbitrárnosti, čím Krajský súd v Prešove porušil základné právo
na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“. Sťažovateľka
bola toho názoru, že znenie § 183 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“) „bez akýchkoľvek pochybností
nepripúšťa dvojaký výklad“, a preto je sťažovateľka toho názoru, že krajský súd predmetné
ustanovenie interpretoval ústavne nesúladným spôsobom, pretože „je nesporné, že
žalobcovia pred rokovaním o bode 4, pod ktorým sa na valnom zhromaždení rozhodovalo
o rozdelení zisku svojvoľne opustili riadne valné zhromaždenie. Na uvedenej skutočnosti nič
nemení, že bez akýchkoľvek pochybností, sa valného zhromaždenia zúčastnili, čo potvrdzuje
listina prítomných, ktorá je prílohou zápisnice z valného zhromaždenia. Keďže sa
žalobcovia valného zhromaždenia zúčastnili a protest proti uzneseniu o rozdelení zisku
nepodali, nesplnili hmotnoprávnu podmienku podania žaloby a sami si tak zmarili možnosť
úspešne sa domáhať neplatnosti valného zhromaždenia.
Inak povedané, odvolací súd interpretoval ustanovenia hmotnoprávnych predpisov
v rozpore s ich samotnou dikciou, ktorá nepripúšťa iný, teda dvojaký výklad, čo malo
za následok porušenie základného práva a slobody, najmä práva na súdnu ochranu
v zmysle čl. 46 ústavy ako aj práva na spravodlivý súdny proces.“.
Sťažovateľka ďalej krajskému súdu vyčíta, že „i nedostatočne odôvodneným
rozsudku odvolacieho súdu bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivý proces,
garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd“.
Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom
takto rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti A., a.s. S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené rozsudkom Krajského súdu
v Prešove, sp. zn. 2Cob/72/2011 zo dňa 2. februára 2012.
2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 2Cob/72/2011 zo dňa 2. februára
2012, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach j e povinný uhradiť spoločnosti A., a.s. S. trovy právneho
zastúpenia v sume 269,58 €, (slovom dvestošesťdesiat deväť eur a päťdesiatosem centov)
na účet jeho právneho zástupcu JUDr. V. K. do jedného mesiaca od doručenia tohto
nálezu.“
Ústavný súd konštatuje, že súčasťou sťažnosti sťažovateľky je aj návrh na odklad
vykonateľnosti rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Cob 72/2012 z 2. februára 2012, ktorý
odôvodnila hrozbou výkonu napadnutého rozsudku krajského súdu.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu. Jadrom jej námietok je
nesúhlas s napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorý je podľa jej názoru arbitrárny,
založený na ústavne nesúladnej interpretácii § 183 Obchodného zákonníka, čím podľa jej
názoru došlo k porušeniu jej označených práv. Sťažovateľka teda namieta, že jej nebola
poskytnutá súdna ochrana v kvalite požadovanej označenými článkami ústavy a dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu je
dostatočné a nemožno ho považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Niet teda ani
dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť
okolnosť, že sťažovateľka má na celú vec odlišný názor a s napadnutým rozsudkom
krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie
označených práv sťažovateľky.
Pokiaľ ide o zásadnú námietku sťažovateľky týkajúcu sa ústavne nesúladnej
interpretácie zákona, konkrétne § 183 Obchodného zákonníka, ústavný súd nepovažoval
interpretáciu predmetného ustanovenia Obchodného zákonníka uvedenú v napadnutom
rozsudku krajského súdu za ústavne nesúladnú, resp. takú, ktorá by popierala zmysel a účel
tohto ustanovenia.
Podľa § 183 Obchodného zákonníka o vyhlásení rozhodnutia valného zhromaždenia
za neplatné platia obdobne ustanovenia § 131. Akcionár, ktorý sa zúčastnil valného
zhromaždenia, sa môže domáhať práva podľa § 131 ods. 1 iba ak podal protest do zápisnice
z valného zhromaždenia.
V okolnostiach sťažovateľkinej veci bolo nesporné, a vyplýva to aj zo zápisnice
z valného zhromaždenia z 22. júna 2007, že navrhovatelia (akcionári sťažovateľky, pozn.)
po prerokovaní bodu 2 programu zasadnutia opustili predmetné valné zhromaždenie, a preto
neboli prítomní na prerokovaní ďalších troch bodov programu, po ktorých boli prijaté
uznesenia valného zhromaždenia, ktoré boli predmetom ich žaloby. Krajský súd pri výklade
kľúčovej otázky, ako v daných okolnostiach interpretovať pojem účasti na valnom
zhromaždení, zvolil interpetáciu, že pod pojmom účasti na valnom zhromaždení z hľadiska
povinnosti podať protest ako hmotnoprávnu podmienku žaloby o určenie neplatnosti
uznesenia valného zhromaždenia nie je podstatné, že navrhovatelia boli zapísaní v zozname
prítomných akcionárov na začiatku valného zhromaždenia, ale či ich prítomnosť, a teda aj
účasť bola v čase prerokovania bodu programu, ktorého výsledkom bolo uznesenie, ktorého
platnosť napadli žalobou. Je len logické, že v prípade, ak sa navrhovatelia fyzicky
nezúčastnili prerokovania a hlasovania o uzneseniach valného zhromaždenia, ktorých
platnosť napadli na súde, nemohli ani podať protest. Interpretáciu účasti na valnom
zhromaždení krajským súdom v napadnutom rozsudku z hľadiska povinnosti podať protest
možno považovať za logickú, prípustnú a zohľadňujúcu materiálne hľadisko úmyslu
zákonodarcu pri ustanovení povinnosti podať protest. Z tohto pohľadu potom prezentovaná
interpretácia sťažovateľa pojmu účasti na valnom zhromaždení je čisto formalistická,
nerešpektujúca materiálne hľadisko tejto otázky, pretože ani podľa názoru ústavného súdu
nie je možné rozumne požadovať od akcionára, ktorý nie je prítomný na prerokovaní
a prijatí toho-ktorého uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti, aby vzniesol protest,
najmä vtedy, ak akcionár, ktorý sa nezúčastnil valného zhromaždenia, takúto povinnosť
nemá rovnako, ako aj tí akcionári, ktorí hlasovali korešpondenčne alebo elektronickými
prostriedkami podľa § 184a ods. 7 Obchodného zákonníka.
Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného považoval odôvodnenie napadnutého
rozsudku za dostačujúce a nevybočujúce z limitov základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky, v ktorej namietala
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
krajského súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júla 2012