Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 323/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., a. s., S., zastúpenej advokátom JUDr. V. K.,

Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 2. februára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti A., a. s., S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2012

doručená sťažnosť spoločnosti A., a. s., S., (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 2. februára

2012.

Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pred pod sp. zn. rozsudkom z 31. januára

2011 o neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia, kde sťažovateľka vystupovala

v procesnej pozícii ako žalovaná, určil, že uznesenie prijaté na valnom zhromaždení

sťažovateľky z 22. júna 2007, ktorým bola schválená riadna účtovná závierka a rozdelenie

zisku za rok 2006 sťažovateľky, je neplatné. V odôvodnení svojho rozsudku okresný súd

uviedol, že z vykonaného dokazovania považoval okresný súd za preukázané, že „nárok

navrhovateľov je oprávnený a preukázaný. Navrhovatelia ako akcionári A., a.s. S. sa

zúčastnili valného zhromaždenia konaného dňa 22. 06. 2007. Zápisnica o priebehu

riadneho valného zhromaždenia obsahovala protest akcionárov – navrhovateľov. Protest

bol podaný už k 1. bodu programu a následne aj k bodu 2, teda valné zhromaždenie sa

ďalej nemalo konať. Akcionári následne v trojmesačnej prekluzívnej lehote odo dňa

konania valného zhromaždenia, dňa 21. 9. 2007, podali návrh na súd o určenie neplatnosti

uznesenia valného zhromaždenia, v ktorom uviedli dôvody neplatnosti. Petit návrhu bol

podľa názoru súdu dostatočne presný a určitý. Navrhovatelia sa domáhali určenia, že

uznesenie RVZ A., a.s. S. zo dňa 22. 06. 2007 je neplatné. Na valnom zhromaždení sa má

prijať jedno uznesenie s viacerými bodmi. Petit návrhu bol upresnený podaním

navrhovateľov zo dňa 9.2.2010, ktorým žiadali určenie neplatnosti uznesenia RVZ A., a.s. S.

zo dňa 22.6.2007, ktorým bola schválená riadna účtovná závierka a rozdelenie zisku za rok

2006.

Ak schváli valné zhromaždenie v súlade s ustanovením

zisk na rozdelenie, akcionárom vzniká právo na vyplatenie podielu na zisku - dividendu.

V danom prípade valné zhromaždenie rozhodlo o rozdelení zisku za rok 2006. Akcionár,

ktorý sa svojimi akciami podieľa na podnikaní spoločnosti má základné zákonné právo

podieľať sa na zisku. Valné zhromaždenie nemôže stanoviť podiel členom predstavenstva

bez toho, aby bol určený aj podiel akcionárov na takomto zisku. Uznesenie valného

zhromaždenia akciovej spoločnosti, ktorým bol schválený zisk k rozdeleniu s tým, že tento

bude rozdelený iba od rezervného fondu, sociálneho fondu, fondu odmien, na tantiémy

Členom predstavenstva a nie aj akcionárom, je neplatné pre rozpor so zákonom, konkrétne

pre rozpor s ustanovením .“.

Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 31. januára 2011 podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn.

z 2. februára 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) tak, že potvrdil

rozhodnutie okresného súdu vo výroku o určení neplatnosti uznesenia valného

zhromaždenia, ktorým bolo rozhodnuté o rozdelení zisku za rok 2006, a vo zvyšnej časti

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej zmenil tak, že žalobu v prevyšujúcej časti

zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd konštatoval, že „v predmetnej veci

sa žalobcovia domáhajú určenia neplatnosti uznesenia prijatého na riadnom valnom

zhromaždení spoločnosti žalovaného dňa 22.6.2007. Tak, ako to uzavrel súd prvého stupňa

v dôvodoch svojho rozhodnutia, upresnením podaného návrhu podaním doručeným súdu

9.2.2010 žalobcovia konkretizovali uznesenia, ktoré žiadajú určiť za neplatné. Žiadajú, aby

bolo za neplatné určené uznesenie valného zhromaždenia, ktorým sa schválila ročná

účtovná závierka a rozdelenie zisku. Z obsahu notárskej zápisnice spísanej notárkou

JUDr. M. F. N 152/07, Nz 25886/07, NCRIs 25741/07 zo dňa 29.6.2007 vyplýva, že

po prerokovaní prvých dvoch bodov, na začiatku prerokovania tretieho bodu, t.j. výročnej

správy predloženej predstavenstvom za rok 2006 o 13.35 hod. akcionári -žalobcovia v

tomto konaní - opustili riadne valné zhromaždenie. Nasleduje prerokovanie bodov 4 a 5 už

bez ich prítomnosti.

V rámci bodu 4 je prednesený návrh dozornej rady na schválenie okrem iného

riadnej účtovnej závierky a rozdelenie zisku za rok 2006 i podnikateľského zámeru za rok

2007. V bode 5 je predložený návrh predstavenstvom na rozdelenie zisku dosiahnutého

po zdanení v sume 5.046.000,- Sk. Valné zhromaždenie počtom hlasov 123719-100%

prítomných akcionárov prijalo návrh predložený predstavenstvom akciovej spoločnosti

na to, aby sa zisk rozdelil tak, že sa do rezervného fondu vyplatí suma 500.000,- Sk,

do sociálneho fondu suma 446.000,- Sk, na tantiémy členov predstavenstva 1.000.000,- Sk

a do fondu odmien 3.100.000,- Sk. V rámci prerokovania bodov 4 a 5 nie je zaznamenaný

protest akcionárov proti týmto uzneseniam.“. Ďalej krajský súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia uviedol, že „ak žalovaný v podanom odvolaní argumentuje tým, že vo vzťahu

k uzneseniam o ročnej účtovnej závierke a rozdelení zisku nebol podaný protest, tak

skutkovo s týmto možno súhlasiť. Treba však prihliadať na to, že v čase, kedy sa už

na riadnom valnom zhromaždení prijímali tieto uznesenia sa žalobcovia ako akcionári

nezúčastňovali priebehu valného zhromaždenia. Pri výklade vety druhej ust. § 183 Obch.

zák. je podľa názoru odvolacieho súdu významným to, že títo akcionári sa už nezúčastňovali

prejednania týchto bodov na valnom zhromaždení a preto sa nemohol ako hmotnoprávny

predpoklad podania žaloby žiadať ich protest proti týmto uzneseniam prijatým na riadnom

valnom zhromaždení. Možno súhlasiť s tým, že ak by tam akcionár na valnom zhromaždení

bol, žiadalo sa, aby jeho protest bol zaznamenaný vo vzťahu ku konkrétnemu uzneseniu

prijatému valným zhromaždením.

Za daného stavu postačovalo, ak žalobcovia uplatnili v prekluzívnej lehote

požiadavku na určenie neplatnosti uznesenia na súde. Nemožno súhlasiť s odvolateľom, že

pre úspech žaloby mal byť aj z ich strany zaznamenaný protest do zápisnice o riadnom

valnom zhromaždení.

Názor odvolacieho súdu sa odchyľuje od záverov súdu prvého stupňa, ktorý

konštatoval, že už protest žalobcov pri prerokovaní bodov 1, 2 postačoval ako relevantný

úkon aj pre ďalšie prerokované body programu rokovania valného zhromaždenia.

Pri prítomnosti akcionárov na rokovaní by musel byť protest realizovaný aj pri tých

uzneseniach, ktorých neplatnosti sa žalobcovia domáhajú na súde.“.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že „závery Krajského súdu v Prešove v časti

argumentácie k výkladu sú arbitrárne, nakoľko krajský súd

jednoznačné znenie normatívneho textu nerešpektoval a interpretoval ho neústavným

spôsobom. Zdôrazňujeme, že odlišné ponímanie normatívneho textu v takomto prípade

treba považovať za prejav arbitrárnosti, čím Krajský súd v Prešove porušil základné právo

na spravodlivý proces v zmysle .“. Sťažovateľka

bola toho názoru, že znenie v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) „bez akýchkoľvek pochybností

nepripúšťa dvojaký výklad“, a preto je sťažovateľka toho názoru, že krajský súd predmetné

ustanovenie interpretoval ústavne nesúladným spôsobom, pretože „je nesporné, že

žalobcovia pred rokovaním o bode 4, pod ktorým sa na valnom zhromaždení rozhodovalo

o rozdelení zisku svojvoľne opustili riadne valné zhromaždenie. Na uvedenej skutočnosti nič

nemení, že bez akýchkoľvek pochybností, sa valného zhromaždenia zúčastnili, čo potvrdzuje

listina prítomných, ktorá je prílohou zápisnice z valného zhromaždenia. Keďže sa

žalobcovia valného zhromaždenia zúčastnili a protest proti uzneseniu o rozdelení zisku

nepodali, nesplnili hmotnoprávnu podmienku podania žaloby a sami si tak zmarili možnosť

úspešne sa domáhať neplatnosti valného zhromaždenia.

Inak povedané, odvolací súd interpretoval ustanovenia hmotnoprávnych predpisov

v rozpore s ich samotnou dikciou, ktorá nepripúšťa iný, teda dvojaký výklad, čo malo

za následok porušenie základného práva a slobody, najmä práva na súdnu ochranu

v zmysle ako aj práva na spravodlivý súdny proces.“.

Sťažovateľka ďalej krajskému súdu vyčíta, že „i nedostatočne odôvodneným

rozsudku odvolacieho súdu bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivý proces,

garantované SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd“.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom

takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti A., a.s. S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivý súdny proces podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené rozsudkom Krajského súdu

v Prešove, sp. zn. zo dňa 2. februára 2012.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa 2. februára

2012, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach j e povinný uhradiť spoločnosti A., a.s. S. trovy právneho

zastúpenia v sume 269,58 €, (slovom dvestošesťdesiat deväť eur a päťdesiatosem centov)

na účet jeho právneho zástupcu JUDr. V. K. do jedného mesiaca od doručenia tohto

nálezu.“

Ústavný súd konštatuje, že súčasťou sťažnosti sťažovateľky je aj návrh na odklad

vykonateľnosti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 2. februára 2012, ktorý

odôvodnila hrozbou výkonu napadnutého rozsudku krajského súdu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( tiež napr. ,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu zaručeného a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu. Jadrom jej námietok je

nesúhlas s napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorý je podľa jej názoru arbitrárny,

založený na ústavne nesúladnej interpretácii , čím podľa jej

názoru došlo k porušeniu jej označených práv. Sťažovateľka teda namieta, že jej nebola

poskytnutá súdna ochrana v kvalite požadovanej označenými článkami a dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu je

dostatočné a nemožno ho považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Niet teda ani

dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť

okolnosť, že sťažovateľka má na celú vec odlišný názor a s napadnutým rozsudkom

krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie

označených práv sťažovateľky.

Pokiaľ ide o zásadnú námietku sťažovateľky týkajúcu sa ústavne nesúladnej

interpretácie zákona, konkrétne , ústavný súd nepovažoval

interpretáciu predmetného ustanovenia uvedenú v napadnutom

rozsudku krajského súdu za ústavne nesúladnú, resp. takú, ktorá by popierala zmysel a účel

tohto ustanovenia.

Podľa o vyhlásení rozhodnutia valného zhromaždenia

za neplatné platia obdobne ustanovenia § 131. Akcionár, ktorý sa zúčastnil valného

zhromaždenia, sa môže domáhať práva podľa § 131 ods. 1 iba ak podal protest do zápisnice

z valného zhromaždenia.

V okolnostiach sťažovateľkinej veci bolo nesporné, a vyplýva to aj zo zápisnice

z valného zhromaždenia z 22. júna 2007, že navrhovatelia (akcionári sťažovateľky, pozn.)

po prerokovaní bodu 2 programu zasadnutia opustili predmetné valné zhromaždenie, a preto

neboli prítomní na prerokovaní ďalších troch bodov programu, po ktorých boli prijaté

uznesenia valného zhromaždenia, ktoré boli predmetom ich žaloby. Krajský súd pri výklade

kľúčovej otázky, ako v daných okolnostiach interpretovať pojem účasti na valnom

zhromaždení, zvolil interpetáciu, že pod pojmom účasti na valnom zhromaždení z hľadiska

povinnosti podať protest ako hmotnoprávnu podmienku žaloby o určenie neplatnosti

uznesenia valného zhromaždenia nie je podstatné, že navrhovatelia boli zapísaní v zozname

prítomných akcionárov na začiatku valného zhromaždenia, ale či ich prítomnosť, a teda aj

účasť bola v čase prerokovania bodu programu, ktorého výsledkom bolo uznesenie, ktorého

platnosť napadli žalobou. Je len logické, že v prípade, ak sa navrhovatelia fyzicky

nezúčastnili prerokovania a hlasovania o uzneseniach valného zhromaždenia, ktorých

platnosť napadli na súde, nemohli ani podať protest. Interpretáciu účasti na valnom

zhromaždení krajským súdom v napadnutom rozsudku z hľadiska povinnosti podať protest

možno považovať za logickú, prípustnú a zohľadňujúcu materiálne hľadisko úmyslu

zákonodarcu pri ustanovení povinnosti podať protest. Z tohto pohľadu potom prezentovaná

interpretácia sťažovateľa pojmu účasti na valnom zhromaždení je čisto formalistická,

nerešpektujúca materiálne hľadisko tejto otázky, pretože ani podľa názoru ústavného súdu

nie je možné rozumne požadovať od akcionára, ktorý nie je prítomný na prerokovaní

a prijatí toho-ktorého uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti, aby vzniesol protest,

najmä vtedy, ak akcionár, ktorý sa nezúčastnil valného zhromaždenia, takúto povinnosť

nemá rovnako, ako aj tí akcionári, ktorí hlasovali korešpondenčne alebo elektronickými

prostriedkami podľa .

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného považoval odôvodnenie napadnutého

rozsudku za dostačujúce a nevybočujúce z limitov základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky, v ktorej namietala

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu, odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2012